T-377/17

žalobkyňa,

proti

Európskej investičnej banke (EIB) , v zastúpení: G. Faedo a K. Carr, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci B. Wägenbaur, avocat, a J. Currall, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 50a ods. 1 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 41 poriadku zamestnancov EIB jednak na čiastočné zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB z 20. marca 2017 a jednak na náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy, ktorá žalobkyni údajne vznikla z dôvodu psychického obťažovania zo strany jej nadriadeného a z dôvodu konania EIB,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

1

Z článku 308 ZFEÚ vyplýva, že štatút Európskej investičnej banky (EIB alebo ďalej len „Banka“) je stanovený v protokole č. 5, ktorý je pripojený k tejto Zmluve a k Zmluve o EÚ, ktorých je neoddeliteľnou súčasťou. Článok 7 ods. 3 písm. h) tohto protokolu o štatúte Banky stanovuje, že Rada guvernérov schvaľuje rokovací poriadok Banky. Článok 31 tohto rokovacieho poriadku, ktorý bol schválený 4. decembra 1958 a následne viackrát zmenený a doplnený, stanovuje, že poriadky týkajúce sa zamestnancov Banky prijíma správna rada. V tejto súvislosti správna rada Banky prijala 20. apríla 1960 poriadok zamestnancov (ďalej len „poriadok zamestnancov“).

2

Článok 41 poriadku zamestnancov v znení uplatniteľnom na spor a vyplývajúcom z rozhodnutia správnej rady Banky zo 4. júna 2013, ktoré nadobudlo účinnosť 1. júla 2013, stanovuje:

„O všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor Európskej únie. Každá žaloba zamestnanca proti opatreniu Banky, ktoré by mu mohlo spôsobiť ujmu, musí byť podaná do troch mesiacov.

Spory sa okrem podania žaloby na Súdny dvor… riešia pred podaním žaloby v zmierovacom konaní pred zmierovacím výborom Banky, s výnimkou sporov vyplývajúcich z uplatnenia [disciplinárnych] opatrení podľa článku 38.

ak zmierovací výbor do dvoch týždňov od jeho zostavenia nedospeje k urovnaniu prijatému oboma stranami.“

3

Dňa 1. augusta 2006 prijala správna rada Banky etický kódex zamestnancov Banky (ďalej len „etický kódex“). Článok 3.6 tohto kódexu nazvaný „Dôstojnosť v zamestnaní“ stanovuje:

„Nepripúšťa sa žiadna forma obťažovania alebo zastrašovania. V súlade s politikou Banky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sa môže každá obeť obťažovania alebo zastrašovania obrátiť na generálneho riaditeľa a vedúceho oddelenia ľudských zdrojov bez toho, aby jej to mohlo byť vytýkané. Banka má voči dotknutej osobe povinnosť starostlivosti a je povinná ponúknuť jej svoju podporu.“

4

Pokiaľ ide o pojem psychické obťažovanie, článok 3.6.1 uvedeného kódexu uvádza:

…“

6

Politika dôstojnosti v zamestnaní upravuje dva interné postupy riešenia prípadov obťažovania a zastrašovania, pričom na jednej strane ide o neformálny postup, v rámci ktorého sa dotknutý zamestnanec snaží urovnať problém zmierom, a na druhej strane o formálne vyšetrovacie konanie (ďalej len „vyšetrovacie konanie“), v rámci ktorého tento oficiálne podá sťažnosť, ktorú vyšetruje vyšetrovací výbor zložený z troch osôb (ďalej len vyšetrovací výbor“). Tento vyšetrovací výbor je poverený vedením objektívneho a nezávislého vyšetrovania a predložením odporúčania prezidentovi Banky, ktorý s konečnou platnosťou rozhodne o opatreniach, ktoré treba prijať.

7

Pokiaľ ide o vyšetrovacie konanie, politika dôstojnosti v zamestnaní stanovuje:

„Zamestnanec ústne alebo písomne oznámi vec generálnemu riaditeľovi a vedúcemu oddelenia ľudských zdrojov. Ak sa tento domnieva, že nejde o bezprostredný a jasný prípad uplatnenia disciplinárnych postihov a s ohľadom na súvisiace okolnosti možno vec považovať za obťažovanie, dotknutý zamestnanec môže dať podnet na začatie vyšetrovacieho konania nasledujúcim spôsobom:

a)

požiada dotknutého zamestnanca, aby svoju sťažnosť opísal v memorande a aby mu do desiatich dní zaslal, ak si to želá, prípadné dôkazy alebo podporné dokumenty formou dôvernej zásielky;

b)

požiada zamestnanca, aby v jeho memorande uviedol, či možno niekoho vyzvať, aby svedčil (bez uvedenia mena);

c)

oznámi, že po doručení uvedeného memoranda bude údajný obťažovateľ informovaný o predmete sťažnosti a budú mu v tejto súvislosti poskytnuté potrebné informácie, avšak kópia memoranda mu nebude poskytnutá;

4.

Po doručení memoranda sťažovateľa generálny riaditeľ a vedúci oddelenia ľudských zdrojov:

a)

bezodkladne zašle oznámenie údajnému obťažovateľovi s uvedením predmetu sťažnosti a všetkých potrebných informácií a požiada ho, aby mu v lehote desiatich dní zaslal ako dôvernú zásielku písomnú odpoveď, ku ktorej môže prípadne pripojiť podporné dokumenty a dôkazy;

b)

požiada ho, aby vo svojej odpovedi uviedol, či bude niekto vyzvaný, aby svedčil (bez uvedenia mena);

Výbor môže zvoliť postup, ktorý považuje za vhodný. Vo všeobecnosti výsluch prebieha formou samostatných pohovorov v nasledujúcom poradí:

–

najskôr sťažovateľ,

–

svedkovia, ktorých sťažovateľ prípadne označí,

–

„Po vypočutí všetkých účastníkov a po vykonaní všetkých prípadne potrebných vyšetrovaní by mal byť výbor schopný poradiť sa a navrhnúť odôvodnené odporúčanie. Výbor nemá rozhodovaciu právomoc.

Môže navrhnúť rôzne odporúčania smerujúce k tomu, aby:

–

sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov prijateľné,

–

sa vec nezaraďovala pod zastrašovanie alebo obťažovanie, ale aby sa považovala za pracovný spor, ktorý má byť dôkladnejšie preskúmaný alebo monitorovaný,

Písomné odporúčanie výboru sa vypracuje do piatich dní od ukončenia vyšetrovania a predloží sa prezidentovi [Banky] na rozhodnutie.“

10

Pokiaľ ide o rozhodnutie prijaté prezidentom Banky, politika dôstojnosti v zamestnaní k vyšetrovaciemu konaniu stanovuje nasledujúce:

„Rozhodnutie prezidenta [Banky] musí uvádzať opatrenia, ktoré treba prípadne prijať, a súvisiaci rozpis; môže ísť, napríklad, o:

–

vedenie disciplinárneho konania proti obťažovateľovi,

11

Pod názvom „Uchovávanie údajov“ politika dôstojnosti v zamestnaní k vyšetrovaciemu konaniu stanovuje nasledujúce:

„S cieľom ochrániť všetkých dotknutých účastníkov budú akty podliehať najvyššiemu stupňu dôvernosti a informácie sa poskytnú len v prípade absolútnej nevyhnutnosti. Oddelenie ľudských zdrojov spisy obsahujúce mená, dátumy, sťažnosti a výsledky uchová ako dôverné a pod dohľadom úradníka pre ochranu osobných údajov na účely monitorovania politiky a s cieľom zabezpečiť konzistentnosť a spravodlivosť.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

12

Žalobkyňa SQ, zamestnankyňa Banky, nastúpila do služobného pomeru v Banke 1. apríla 2008 ako pridelenkyňa [ dôverné ] ( 1 ) pridelená na oddelenie [ dôverné ] (ďalej len „predmetné oddelenie“).

16

Tím, ktorý viedla žalobkyňa, nebol v rámci reštrukturalizácie predmetného oddelenia zachovaný. Navyše žalobkyňa nového riaditeľa niekoľkokrát bezvýsledne žiadala, aby bol opis jej pracovnej náplne aktualizovaný.

17

Dňa 2. júna 2016 začala žalobkyňa čerpať pracovné voľno z dôvodu práceneschopnosti, ktorá bola dôsledkom syndrómu vyhorenia.

18

Dňa 8. septembra 2016 mala žalobkyňa stretnutie s vedúcim odboru sociálnych vzťahov a vhodných pracovných podmienok oddelenia sociálnych vzťahov a administratívnych služieb generálneho riaditeľstva (GR) ľudských zdrojov, ako aj s vedúcim oddelenia ľudských zdrojov. Po tomto stretnutí žalobkyňa týmto dvom vedúcim zaslala e‑mail, v ktorom opísala určité prejavy správania nového riaditeľa, ktoré podľa nej predstavovali psychické obťažovanie a diskrimináciu z dôvodu pohlavia. V tomto e‑maile žiadala najmä o to, aby sa našlo priateľské a rýchle riešenie tejto situácie, ktoré mohlo spočívať buď v poskytnutí pracovného voľna žalobkyni z osobných dôvodov v trvaní dvoch rokov, alebo v jej vymenovaní za vedúcu útvaru v inom oddelení.

O sťažnosti pre psychické obťažovanie a o chránenom oznámení

22

S vysvetlením, že jej služobný postup sa po nástupe nového riaditeľa do funkcie údajne prudko zastavil, žalobkyňa v sťažnosti uviedla, že nový riaditeľ vyvinul praktiky zamerané na vylúčenie vedúcich zamestnankýň z radov predmetného oddelenia a v tejto súvislosti na „zlomenie“ žalobkyne, ktorá u jeho predchodcu požívala plnú dôveru. Preradením žalobkyne na pracovné miesto bez zodpovedností, ktorého ciele údajne neboli presne definované, ju tak nový riaditeľ údajne „odstavil“.

23

Žalobkyňa ďalej uviedla „rozobratie“ tímu troch osôb, ktorý predtým viedla, novým riaditeľom, spochybnenie legitímnosti žalobkyne pred týmito tromi osobami a opakovanú kritiku voči nej, zadanie činností, ktoré mali v zásade patriť jej, iným osobám, zadržiavanie informácií o vybavovaní spisov, ktorými bola poverená, konkrétne jej nepozvaním na prípravné stretnutia k jednej dôležitej schôdzi s prezidentom Banky, chýbajúcu spätnú väzbu k jej pracovným výkonom, hoci tieto boli novému riaditeľovi na účely takejto spätnej väzby (feedback‑u) predložené, a tiež viacero zlomyseľných činov, a to aj potom, ako začala čerpať pracovné voľno z dôvodu práceneschopnosti.

24

27

Žalobkyňa taktiež odsúdila na jednej strane prípady protekcionizmu v prospech niektorých zamestnancov, predovšetkým osôb, ktoré predtým pracovali v inej medzinárodnej organizácii a ktorých nábor nový riaditeľ údajne uľahčil, a na druhej strane kritický alebo ľahostajný prístup k práci, vrátane práce žalobkyne, vykonávanej tými zamestnancami, ktorí boli v oddelení zamestnaní už pred jeho nástupom do funkcie riaditeľa.

28

Žalobkyňa tak v závere svojej sťažnosti Banku požiadala:

–

po prvé, aby v súlade s internými predpismi o rešpektovaní dôstojnosti nariadila začatie administratívneho vyšetrovania s cieľom preskúmať skutočnosti uvedené v sťažnosti a zahŕňajúceho výsluch žalobkyne, svedkov, ktorých mala v úmysle označiť, a akejkoľvek inej osoby, ktorá mala znalosť skutkového stavu,

–

aby jej poskytla pracovné voľno z osobných dôvodov v trvaní dvoch rokov,

–

aby ju po jej návrate z pracovného voľna z osobných dôvodov ustanovila do funkcie vedúcej útvaru, buď v predmetnom oddelení, alebo v inom oddelení, pokiaľ by malo predmetné oddelenie naďalej zostať pod vedením nového riaditeľa,

–

aby jej navrhla primerané finančné odškodnenie na náhradu jednak nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku skutočností, na ktoré sa vo svojej sťažnosti sťažovala, a jednak majetkovej ujmy vyplývajúcej z ušlého zárobku v dôsledku toho, že nebola povýšená na pozíciu vedúcej útvaru, ako sa dalo očakávať podľa jej služobného záznamu z čias vedenia bývalého riaditeľa predmetného oddelenia a podľa jeho posúdenia.

31

Dňa 17. novembra 2016 právny zástupca žalobkyne kontaktoval Banku s cieľom rokovať o podmienkach prípadného zmieru.

32

Dňa 18. novembra 2016 generálny tajomník Banky a vedúci oddelenia ľudských zdrojov spoločným listom potvrdili doručenie žiadostí žalobkyne obsiahnutých v liste jej právneho zástupcu z predchádzajúceho dňa. V tejto súvislosti žalobkyňu informovali, že preskúmaním tvrdení žalobkyne bolo poverený útvar Banky pre kontrolu dodržiavania legislatívy. O možnosti vyriešenia sporu zmierom uviedli, že vzhľadom na prebiehajúce administratívne konania a závažnosť uvádzaných skutočností Banka nemohla žiadosti žalobkyne vyhovieť. Konkrétne, pokiaľ ide o žiadosť o náhradu škody, ktorú žalobkyňa uviedla, táto sa im zdala predčasná, keďže prípadná pravdivosť uvádzaných skutočností ešte nebola v konaniach preukázaná.

33

Listom z 22. novembra 2016 bola žalobkyňa vedúcim oddelenia ľudských zdrojov a riaditeľom oddelenia sociálnych vzťahov a administratívnych služieb informovaná, že Banka sa rozhodla jej žiadosti o pracovné voľno z osobných dôvodov vyhovieť na obdobie od 1. decembra 2016 do 31. decembra 2018, a to výlučne z dôvodu uvedeného žalobkyňou, ktorý sa týkal jej plánu nastúpiť do podniku alebo ho založiť.

37

Dňa 5. decembra 2016 žalobkyňa predložila doplňujúce dokumenty, predovšetkým správu od jej psychiatra osvedčujúcu, že v dôsledku prejavov správania nového riaditeľa, ktorým bola vystavená, sa u nej prejavil syndróm vyhorenia. Okrem toho v ten istý deň formálne požiadala, aby jej mohol právne asistovať jej právny zástupca a morálne ju podporovať jej manžel.

38

Dňa 9. decembra 2016 bola žalobkyňa okrem iného informovaná o rozhodnutí vyšetrovacieho výboru vypočuť len troch zo siedmich svedkov, ktorých navrhla, a o odmietnutí založiť do spisu informácie, ktoré zaslala 5. decembra 2016, z dôvodu oneskoreného podania. Ďalej bola informovaná o tom, že vyšetrovací výbor súhlasil s tým, že jej mali asistovať tie dve osoby, ktoré uviedla.

39

Dňa 12. decembra 2016 žalobkyňa podala proti tomuto procesnému rozhodnutiu námietku. Z následných e‑mailov v podstate vyplýva, že vyšetrovací výbor napokon súhlasil s tým, že preskúma dokumenty predložené 2. decembra 2016, že žalobkyňa bola oprávnená do spisu založiť písomné svedectvá štyroch svedkov, ktorých vyšetrovací výbor odmietol vypočuť, a že sa na základe vzájomnej dohody medzi Bankou a žalobkyňou rozhodol, že výsluchy pred vyšetrovacím výborom sa budú nahrávať, ale že po prijatí rozhodnutia prezidenta Banky v prejednávanej veci sa tieto nahrávky zničia.

Dňa 15. marca 2017 vyšetrovací výbor prijal svoju správu (ďalej len „správa“), v ktorej konštatoval, že zo skutočností uvedených žalobkyňou v jej sťažnosti bolo možné za psychické obťažovanie objektívne považovať dve veci, a síce jednak skutočnosť, že nový riaditeľ poskytol na žiadosti žalobkyne, aby bola zadefinovaná jej nová úloha v predmetnom oddelení, neadekvátnu písomnú odpoveď, a jednak nesplnenie povinnosti nového riaditeľa stanoviť spoločne so žalobkyňou jej ciele jeden rok vopred. Vyšetrovací výbor navyše dospel k záveru, že pôsobenie týchto prejavov správania predstavujúcich psychické obťažovanie bolo umocnené neschopnosťou nového riaditeľa poskytnúť žalobkyni adekvátne vyjadrenie k prideleniu určitých úloh a tiež jednoznačné informácie.

43

Vo zvyšnej časti vyšetrovací výbor preskúmal jednu po druhej skutočnosti uvedené žalobkyňou v jej sťažnosti, no s výnimkou tých, ktoré boli uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, nebol presvedčený o tom, že mohli patriť pod pojem „psychické obťažovanie“.

44

Pokiaľ ide o zadefinovanie funkcie žalobkyne v rámci predmetného oddelenia po jeho reštrukturalizácii, vyšetrovací výbor sa domnieval, že nový riaditeľ mal ako jej nadriadený povinnosť odpovedať na otázky, ktoré žalobkyňu znepokojovali. Podľa vyšetrovacieho výboru tak bolo nedostatočné spresnenie novej úlohy a ročných cieľov žalobkyne nielen prejavom slabého manažmentu (poor management), ale taktiež podkopávalo sebaúctu a sebadôveru adresátky takéhoto správania, keď táto pri viacerých príležitostiach výslovne požiadala o konkrétne rady a usmernenia. Za týchto okolností vyšetrovací výbor dospel k záveru, že to, že žalobkyni neboli včas poskytnuté informácie o opise jej pozície a o cieľoch, ktoré jej boli pridelené, predstavovalo psychické obťažovanie.

47

Pokiaľ ide o skutočnosť, že nový riaditeľ pridelil iným osobám určité úlohy, ktoré boli kedysi zverené žalobkyni, keď bola priamo pridelená k predchádzajúcemu riaditeľovi, vyšetrovací výbor uviedol, že nebolo jasné, do akej miery boli tieto úlohy v skutočnosti zverené iným osobám. Aj keď sa v tejto súvislosti domnieval, že nedostatok adekvátnej komunikácie medzi nariadenými a podriadenými poukazoval na „slabý manažment“ (poor management), konštatoval, že tento nedostatok nezodpovedal definícii psychického obťažovania, aj keby mohol prispieť k umocneniu pôsobenia psychického obťažovania vyplývajúceho z toho, že chýbal opis pozície žalobkyne a pridelené ciele.

48

Pokiaľ ide o údajné zadržiavanie informácií zo strany nového riaditeľa, vyšetrovací výbor to odsúdil, no konštatoval, že to psychické obťažovanie nepredstavovalo.

52

Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa agresívneho vyjadrovania sa nového riaditeľa, vyšetrovací výbor konštatoval, že žalobkyňa toto tvrdenie dostatočne nepreukázala, najmä vzhľadom na skôr priateľský, ak nie zdvorilý, tón e‑mailov zaslaných žalobkyni novým riaditeľom.

53

Pokiaľ ide o prejavy neprimeranej kritiky zo strany nového riaditeľa voči žalobkyni, vyšetrovací výbor usúdil, že vyslovené poznámky nepredstavovali psychické obťažovanie. Pokiaľ ide o skutočnosť, že nový riaditeľ predčasne prerušil schôdzu, ktorá sa konala medzi zástupcom generálneho tajomníka Banky, žalobkyňou a ním, vyšetrovací výbor dospel k záveru, že nový riaditeľ sa mohol vzhľadom na elementárne otázky, ktoré žalobkyňa počas stretnutia položila, domnievať, že sa na danú tému dostatočne nepripravila. Z toho vyplýva, že k udalosti došlo len jedenkrát (a single event) a „vyšetrovací výbor nem[ohol] súhlasiť s tým, že toto by mohlo predstavovať obťažovanie“.

54

Vyšetrovací výbor taktiež zamietol ako nedôvodné sťažnosti žalobkyne týkajúce sa údajných žiadostí o informácie, ktoré jej nový riaditeľ údajne zaslal, pričom jej neposkytol dostatočné informácie o účele týchto žiadostí a ich naliehavosti. Takisto pokiaľ ide o poznámky, ktoré nový riaditeľ údajne pred ostatnými kolegami vyslovil, jednak na adresu osoby žalobkyne a jednak na tému pracovných podmienok v Banke, vyšetrovací výbor nebol presvedčený, že sťažnosti žalobkyne boli dôvodné.

58

Vyšetrovací výbor dodal, že prezident Banky mohol žiadať formálne začatie disciplinárneho konania na základe politiky dôstojnosti v zamestnaní v prípade, že by nový riaditeľ vyššie uvedené opatrenia nedodržal, alebo v prípade, že by bola voči nemu do troch rokov od rozhodnutia prezidenta Banky podaná ďalšia sťažnosť, ktorá by bola vyšetrovacím výborom vyhlásená za dôvodnú.

O napadnutom rozhodnutí a o opatreniach na jeho vykonanie

59

Rozhodnutím z 20. marca 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prezident EIB žalobkyňu informoval o ukončení vyšetrovacieho konania a spolu so zaslaním správy vyšetrovacieho výboru jej oznámil, že nového riaditeľa informoval o tom, že v prípade, ak bude voči nemu v budúcnosti podaná nová sťažnosť, ktorá bude vyšetrovacím výborom považovaná za dôvodnú, začne voči nemu disciplinárne konanie. Ďalej žalobkyni oznámil jednak skutočnosť, že požiadal nového riaditeľa, aby sa jej formálne ospravedlnil za utrpenie, ktoré jej spôsobil, a jednak to, že poveril oddelenie ľudských zdrojov, aby preskúmalo možnosť profesijného poradenstva pre nového riaditeľa týkajúceho sa jeho štýlu riadenia a komunikácie.

60

Listom z 10. apríla 2017 podpísaným vedúcim oddelenia ľudských zdrojov spoločne s riaditeľom oddelenia sociálnych vzťahov a administratívnych služieb títo žalobkyňu v rámci odpovede na e‑mail jej právneho zástupcu z 8. marca 2017 informovali, že konanie o chránenom oznámení na základe politiky dôstojnosti v zamestnaní práve prebiehalo, a preto v tomto štádiu nemohlo byť jej žiadosti o urovnanie sporu zmierom vyhovené. Ďalej v rámci tejto korešpondencie obaja podpísaní uviedli, že právny zástupca žalobkyne svoj list zo 6. februára 2017, uvedený v bode 41 tohto rozsudku, zaslal viacerým osobám napriek tomu, že predmet tohto listu bol prísne dôverný a mohol ovplyvniť profesijnú povesť zamestnanca EIB. Taktiež tohto právneho zástupcu informovali, že tento postup mohol byť porušením základných pravidiel dôvernosti v rámci vyšetrovacieho konania a spôsobiť ujmu kolegom žalobkyne, ktorí boli do tohto konania zapojení. V dôsledku toho bol právny zástupca žalobkyne informovaný o tom, že Banka preskúma právne možnosti prípadných žalôb, ktoré možno predložiť luxemburským orgánom na nápravu tejto situácie, ako aj možnosti prípadných interných opatrení v rámci Banky.

62

Listom z 13. apríla 2017 právny zástupca žalobkyne od vedúceho oddelenia ľudských zdrojov okrem iného požadoval po prvé, aby do 25. apríla 2017 formálne vzal späť svoju hrozbu uvedenú v liste z 10. apríla 2017, že voči žalobkyni prijme interné opatrenia z dôvodu údajného porušenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť, po druhé, aby sa voči novému riaditeľovi začalo disciplinárne konanie z dôvodu, že ešte stále nevyhovel postihu, ktorý spočíval v predložení listu s ospravedlnením, a po tretie, aby vypracoval návrh na náhradu škody vzniknutej žalobkyni vo výške ročnej mzdy.

Konanie a návrhy účastníkov konania

65

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júna 2017 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

66

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

EIB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

68

Zamestnanci Banky totiž patria pod odlišný normatívny korpus, v danom prípade pod poriadok zamestnancov prijatý na základe článku 31 rokovacieho poriadku Banky, ktorý bol prijatý podľa článku 7 ods. 3 písm. h) protokolu č. 5 pripojeného k Zmluve o EÚ a k Zmluve o FEÚ.

71

Pokiaľ ide o vlastný postup pred podaním žaloby vo veciach vzťahujúcich sa na Banku, na rozdiel od toho, čo platilo do 1. júla 2013 (rozsudky z 27. apríla 2012, De Nicola/EIB, T‑37/10 P , EU:T:2012:205 , bod 75 , a z 19. júla 2017, Dessi/EIB, T‑510/16 , neuverejnený, EU:T:2017:525 , body 21 až 34 ), článok 41 poriadku zamestnancov už stanovuje, že vykonanie zmierovacieho konania je pred podaním žaloby na Banku na základe tohto ustanovenia obligatórne.

72

V tomto ohľade žalobkyňa tvrdila, že tak, ako o tom informovala prezidenta Banky listom zo 14. júna 2017, EIB v tomto prípade nevymenovala člena zmierovacieho výboru v lehote jedného týždňa uvedenej v článku 41 poriadku zamestnancov, ktorá začala plynúť, keď žalobkyňa podala svoju žiadosť o zmier 2. júna 2017.

73

Po týchto spresneniach je teraz potrebné postupne preskúmať návrhy na zrušenie a návrhy na náhradu škody.

O návrhoch na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia

77

Na úvod žalobkyňa spresňuje, že jej návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia sa týkajú len toho, že prezident Banky jednak odmietol označiť postupy uvedené žalobkyňou a obsiahnuté v bodoch 20 až 25, 31, 34, 46, 50 a 51 správy (ďalej len „prejavy správania, ktoré sú ešte sporné“) za psychické obťažovanie, jednak odmietol začať disciplinárne konanie proti novému riaditeľovi a jednak nariadil, aby napadnuté rozhodnutie zostalo prísne dôverné vo vzťahu k viceprezidentom Banky.

78

Žalobkyňa tak na podporu svojich návrhov na zrušenie, ktoré sú takto vymedzené, uvádza tri žalobné dôvody založené, v danom poradí:

O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach pri označení prejavov správania, ktoré sú ešte sporné

79

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa v dvoch samostatných častiach tvrdí na jednej strane to, že vyšetrovací výbor sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že na to, aby mohli byť niektoré z prejavov správania, ktoré sú ešte sporné, označené za psychické obťažovanie, bolo potrebné, aby sa tieto prejavy správania opakovali, a na druhej strane to, že na rozdiel od toho, čo sa v správe uvádza, niektoré z prejavov správania, ktoré sú ešte sporné, objektívne predstavovali psychické obťažovanie.

– O prvej časti prvého žalobného dôvodu

80

Na podporu prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že závery vyšetrovacieho výboru uvedené v bodoch 25, 34 a 46 správy a potvrdené prezidentom Banky v napadnutom rozhodnutí sú nesprávne, keďže vyšetrovací výbor sa pri odmietnutí označiť prejavy správania uvedené v týchto bodoch za psychické obťažovanie obmedzil na konštatovanie, že k nim došlo iba jedenkrát.

84

Banka navrhuje, aby bola prvá časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná. Zdôrazňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa definícia psychického obťažovania obsiahnutá v bode 3.6.1 etického kódexu, ktorý sa týka dôstojnosti v zamestnaní, neobmedzuje len na požiadavku, aby sa vytýkané správanie opakovalo „počas pomerne dlhého obdobia“, ale vyžaduje aj to, aby boli uvádzané konania „nemiestne“ v zmysle „nevhodné“, rovnako, ako to požaduje judikatúra k pojmu psychické obťažovanie v zmysle článku 12a služobného poriadku. Banka ďalej tvrdí, že podmienka „opakovania“ stanovená v uvedenom bode 3.6.1 sa vzťahuje na opakovanie konaní rovnakého druhu, ktoré boli pozorované pri viacerých príležitostiach a ktoré tak možno z dôvodu tohto opakovania označiť za nevhodné. V tejto súvislosti sa Banka domnieva, že poňatie žalobkyne, ktoré je v rozpore s judikatúrou, by objektívne odlišné a časovo samostatné konania premenilo na jeden prejav psychického obťažovania.

85

Prejavy správania, ktoré sú ešte sporné, v žiadnom prípade netvoria jeden celok. Naopak, práve ich samostatnosť a odlišnosť bráni konštatovaniu celistvosti správania, ktoré by v prejednávanej veci predstavovalo psychické obťažovanie.

86

Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené žalobkyňou na doplnenie, Banka tvrdí, že nie je skutkovo podložené, pretože nový riaditeľ sa pred tretími stranami na adresu žalobkyne vyjadril kriticky iba jedenkrát.

Definícia pojmu „psychické obťažovanie“ obsiahnutá v článku 3.6.1 etického kódexu si na účely zaradenia nepriateľských alebo nemiestnych poznámok, postojov alebo konaní pod tento pojem vyžaduje, aby boli opakujúcej sa povahy, a to navyše „počas pomerne dlhého obdobia“. Z tohto hľadiska je táto definícia analogická s definíciou uvedenou v článku 12a služobného poriadku úradníkov, ktorý pre úradníkov a zamestnancov, na ktorých sa tento poriadok vzťahuje, „psychické obťažovanie“ vymedzuje ako „nevhodné správanie“, ktoré sa prejavuje zjavným správaním, hovoreným slovom, činmi, gestami alebo písaným slovom, „ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické“, čo znamená, že psychické obťažovanie treba chápať ako proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovaných alebo pokračujúcich konaní, ktoré sú „úmyselné“ a nie „náhodné“ (pozri rozsudky z 13. decembra 2017, HQ/OCVV, T‑592/16 , EU:T:2017:897 , bod 101 , a zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , body 76 a 77 ).

90

Preto tento odkaz v judikatúre v súvislosti s článkom 12a služobného poriadku úradníkov na „proces, ktorý sa nevyhnutne odohráva v čase a predpokladá existenciu opakovanej alebo pokračujúcej činnosti“, možno analogicky uplatniť aj na účely uplatnenia pojmu „psychické obťažovanie“, ktorý sa uplatňuje na zamestnancov Banky [pozri analogicky rozsudok zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13 , EU:F:2015:9 , bod 103 , pokiaľ ide o disciplinárny režim Európskej centrálnej banky].

91

V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem psychické obťažovanie sa odlišuje od pojmu „sexuálne obťažovanie“ v zmysle článku 3.6.2 etického kódexu, ktoré je vymedzené ako „akékoľvek nadbiehanie alebo zvádzanie sexuálnej povahy, ktoré si osoba, ktorej je určené, zjavne neželá, alebo akákoľvek poznámka, gesto alebo správanie so sexuálnym podtónom, ktoré je zjavne obťažujúce“ (pozri analogicky tiež definíciu obsiahnutú v článku 12a ods. 4 služobného poriadku úradníkov, pokiaľ ide o úradníkov a zamestnancov patriacich do jeho pôsobnosti).

95

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo konštatoval vyšetrovací výbor, konkrétne v bodoch 25, 34 a 46 svojej správy, neoznačenie údajného správania za „psychické obťažovanie“ v zmysle článku 3.6.1 etického kódexu nemožno odvodzovať len z tej okolnosti, že toto správanie bolo spozorované len jedenkrát. Naopak, je povinnosťou vyšetrovacieho výboru, aby preskúmal, či toto správanie, tak samostatne, ako aj súhrnne s ostatnými prejavmi správania, mohlo „objektívne spôsobi[ť] ohrozenie sebaúcty a sebadôvery [tohto druhého zamestnanca]“, ktorému boli tieto prejavy správania v zmysle článku 3.6.1 etického kódexu určené.

96

Vzhľadom na to, že prezident Banky v napadnutom rozhodnutí potvrdil závery vyšetrovacieho výboru, a teda nesprávne požadoval, že na to, aby mohol prejav správania patriť pod pojem „psychické obťažovanie“, musel by sa identicky opakovať, nezohľadňujúc pritom súhrnný vplyv rôznych prejavov správania na ohrozenie sebaúcty a sebadôvery osoby, ktorej boli tieto prejavy správania určené, treba prvej časti prvého žalobného dôvodu vyhovieť.

– O druhej časti prvého žalobného dôvodu

97

Na účely rozhodnutia o dôvodnosti druhej časti prvého žalobného dôvodu, v ktorej žalobkyňa spochybňuje posúdenie rozličných prejavov správania, ktoré podľa nej aj vzaté samostatne objektívne zakladajú psychické obťažovanie, je potrebné predovšetkým postupne preskúmať každý z uvedených prejavov správania a v tomto kontexte mať na pamäti, že pojem „psychické obťažovanie“ uvedený v článku 3.6.1 etického kódexu je objektívnym pojmom, z ktorého, aj keď spočíva na objektívnom kontextovom zaradení činov a prejavov správania úradníkov a zamestnancov, ktoré nie je vždy jednoduché, v žiadnom prípade však neznamená vykonanie takých komplexných posúdení, aké by mohli vyplývať z pojmov ekonomickej povahy (pozri, pokiaľ ide o ochranné opatrenia v oblasti obchodu, rozsudky zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada C‑69/89 , EU:C:1991:186 , bod 86 , a z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04 , EU:C:2007:547 , bod 40 ), v oblasti vedy [pozri, pokiaľ ide o rozhodnutia Európskej chemickej agentúry (ECHA), rozsudok zo 7. marca 2013, Rütgers Germany a i./ECHA, T‑94/10 , EU:T:2013:107 , body 98 a 99 ], alebo tiež v oblasti techniky [pozri, pokiaľ ide o rozhodnutia Úradu spoločenstva pre odrody rastlín (CPVO), rozsudok z 15. apríla 2010, Schräder/CPVO, C‑38/09 P , EU:C:2010:196 , bod 77 ], ktoré odôvodnili priznanie určitej miery voľnej úvahy správnym orgánom pri uplatňovaní predmetného pojmu. Preto v prípade tvrdenia, že došlo k porušeniu článku 3.6.1 etického kódexu, je potrebné preskúmať to, či sa Banka dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu so zreteľom na definíciu psychického obťažovania v zmysle tohto ustanovenia, a nie to, či sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tohto skutkového stavu.

103

Za týchto okolností sa prezident Banky tým, že si osvojil analýzu uvedenú v správe vyšetrovacieho výboru, nedopustil nesprávneho posúdenia, keď na jednej strane konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala nezrovnalosť vo výberovom konaní, v ktorom sa aj tak nedostala na druhé miesto, teda tesne za osobu, ktorá bola údajne uprednostnená, pričom sa jej nepodarilo preukázať dostatočne plynulé ovládanie poznatkov požadovaných pre toto pracovné miesto, a keď na druhej strane konštatoval, že túto údajnú nezrovnalosť nebolo možné považovať za psychické obťažovanie.

104

106

Sťažnosť žalobkyne preto treba v tomto bode zamietnuť, pričom nie je potrebné vyhovieť jej žiadosti, aby bola Banka v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania povinná predložiť hodnotiace správy nového riaditeľa na účely preukázania, že jeho nadriadení si boli vedomí problémov, s ktorými sa u zamestnancov v rámci reštrukturalizácie predmetného oddelenia stretol, a tiež všetky informácie o správaní sa nového riaditeľa od októbra 2014 do júna 2016 zhromaždené od zamestnancov tohto oddelenia obchodnými partnermi („business partners“) a lekárskou službou.

107

Pokiaľ ide po tretie o poznámky vyslovené na oddelení novým riaditeľom týkajúce sa jednak skutočnosti, že zamestnanci Banky sa nemali na ich pracovné podmienky sťažovať, a jednak jeho ľútosti nad tým, že nemohol ľubovoľne prepustiť zamestnancov, ktorí mu nevyhovovali, ako to bolo v prípade jeho predošlej funkcie mimo Banky, vyšetrovací výbor vo svojej správe konštatoval, že takéto poznámky sa nejavili ako neprimerané a že výhrady žalobkyne voči nim boli „ako tvrdenia o obťažovaní nedôvodné“. Takýto záver nebol sám osebe nesprávny, pretože nebolo preukázané, že tieto poznámky, nech už sú na účely riadnej správy oddelenia akokoľvek nevhodné, nie sú nevyhnutne a konkrétne zamerané na žalobkyňu. Nemožno ich preto považovať ani za hrozby vyslovené voči jej osobe.

108

Po štvrté, pokiaľ ide o skutočnosť, že nový riaditeľ údajne spochybnil úlohu žalobkyne ako vedúcej tímu, najmä tým, že kritizoval, či dokonca popieral jej právo stanovovať ciele pre troch členov tohto tímu a hodnotiť ich, je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorá inštitúciám pri organizácii ich oddelení prináleží, administratívne rozhodnutia o otázkach týkajúcich sa organizácie oddelení, aj keď sú ťažko akceptovateľné, ani nezhody s administratívou v týchto otázkach samy osebe existenciu psychického obťažovania nedokazujú (pozri rozsudok zo 17. septembra 2014, CQ/Parlament, F‑12/13 , EU:F:2014:214 , bod 98 a citovaná judikatúra).

112

Po siedme, pokiaľ ide o tvrdenie, že nový riaditeľ vo svojich stykoch údajne uprednostnil jemu podriadených novoprijatých zamestnancov na úkor osôb, ktoré boli zamestnancami už v čase jeho nástupcu do funkcie, nezdá sa, že toto správanie, ktoré sa týka skôr slabosti manažmentu, možno ako také považovať za psychické obťažovanie žalobkyne.

113

Po ôsme a na záver, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa zastavenia jej služobného postupu po odchode predchádzajúceho riaditeľa z predmetného oddelenia a nástupe nového riaditeľa do funkcie, je nutné zdôrazniť, že rovnako ako povýšenie zamestnanca nevylučuje, že sa tento zamestnanec stane obeťou obťažovania alebo zlomyseľného konania zo strany jeho nadriadeného (rozsudok zo 16. septembra 2013, Faita/CESE, F‑92/11 , EU:F:2013:130 , bod 89 ), tak ani skutočnosť, že sa služobný postup žalobkyne údajne spomalil, sama osebe nemusí predstavovať psychické obťažovanie.

114

Najmä v kontexte, keď žalobkyňa nespochybnila hodnotenia svojej osoby, ani rozhodnutia týkajúce sa jej služobného postupu, ktorý je údajne už pomalší, treba pripomenúť, že s výnimkou hodnotiaceho konania, povýšenia a výberového konania, v rámci ktorých môže zamestnanec proti rozhodnutiam týkajúcim sa jeho osoby namietať, zamestnanec nemôže mať legitímne očakávania, o ktorých bol predchodcom jeho súčasného nadriadeného údajne ubezpečený, že jeho služobný postup bude naďalej rýchlo napredovať alebo že získa funkciu vedúceho útvaru.

Konkrétne politika dôstojnosti v zamestnaní podľa žalobkyne stanovuje len päť druhov opatrení, medzi ktorými pohrozenie disciplinárnym konaním v prípade opakovaného porušenia nie je uvedené. Podľa žalobkyne, ktorá sa v tomto ohľade odvoláva na bod 68 rozsudku z 13. júla 2017, OZ/EIB ( T‑607/16 , neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2017:495 ), vyšetrovací výbor v skutočnosti nemá inú možnosť, ako sťažnosť odmietnuť alebo jej vyhovieť a v takom prípade odporučiť začatie disciplinárneho konania, hoci k tomuto poslednému bodu žalobkyňa tvrdí, že nepožaduje, aby bol novému riaditeľovi nutne uložený ten najprísnejší postih.

118

Prezident Banky teda tým, že odmietol na jeho úrovni prijať postih písomného napomenutia alebo rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania pred spoločným disciplinárnym výborom (joint committee) stanoveným v článku 40 poriadku zamestnancov, porušil ratio legis tak politiky dôstojnosti v zamestnaní, ako aj ustanovení o disciplinárnom konaní.

119

Pokiaľ ide o vec samu, Banka tvrdí, že ani politika dôstojnosti v zamestnaní, ani žiadne iné v Banke uplatniteľné ustanovenie neukladá povinnosť začať disciplinárne konanie, a to ani v prípade preukázaného psychického obťažovania. Prezident Banky má totiž podľa nej v tejto súvislosti pri definovaní opatrení, ktoré sa v takom prípade uložia, širokú mieru voľnej úvahy, takisto ako má vyšetrovací výbor možnosť vyjadriť rôzne odporúčania, no nie je nevyhnutne povinný odporučiť začatie disciplinárneho konania. Ide tu v podstate o to, aby prezident Banky dodržal zásadu proporcionality medzi závažnosťou zisteného obťažovania a opatreniami, ktoré je v jeho dôsledku nevyhnutné prijať. V tejto súvislosti sa Banka domnieva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prezident Banky nebol oprávnený uložiť postih písomného napomenutia bez toho, aby vec predložil spoločnému disciplinárnemu výboru, pričom toto predloženie naopak predstavovalo podstatnú formálnu náležitosť.

122

Banka v každom prípade odmieta argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej boli opatrenia prijaté v prejednávanej veci nedostatočné vzhľadom na závažnosť skutočností, ktoré vyšetrovací výbor zistil a ktoré prezident EIB potvrdil. V tejto súvislosti sa domnieva, že obeť psychického obťažovania sa nemôže domáhať dodržiavania cieľa odrádzania a predchádzania pri vymedzení opatrení prijatých prezidentom Banky v prípade preukázaného obťažovania, ktoré sa jej týka, pretože tým by sa, ako Banka ďalej tvrdí, takejto obeti priznalo právo konať v záujme zákona, čo by bolo v rozpore s judikatúrou.

V nadväznosti na toto spresnenie treba pripomenúť, že v súlade s postupom vyšetrovania v rámci politiky dôstojnosti v zamestnaní „môže [vyšetrovací] výbor navrhnúť rôzne odporúčania zamerané na to, aby:

–

sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci konania si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov prijateľné,

–

sa vec nepovažovala za zastrašovanie alebo obťažovanie, ale za pracovný spor, ktorý má byť predmetom dôkladnejšieho preskúmania alebo monitorovania,

–

Formálne vzaté politika dôstojnosti v zamestnaní výslovne nestanovuje, že keď vyšetrovací výbor na konci svojho vyšetrovania konštatuje, že k psychickému obťažovaniu došlo, musí nutne odporučiť začatie disciplinárneho konania, ktoré je len jedným z piatich druhov odporúčaní, ktoré toto znenie výslovne ustanovuje.

127

V prípade takéhoto zistenia psychického obťažovania však možno uplatniť len prvý a piaty druh odporúčania, teda buď odporúčanie, aby sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci konania si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov prijateľné, alebo odporúčanie, aby sa začalo disciplinárne konanie.

128

V prípade, že účastníci konania nenašli do budúcna prijateľné riešenie, čo je prípad, o aký ide v prejednávanej veci, keďže žalobkyňa namietaním proti napadnutému rozhodnutiu jasne vyjadrila svoj nesúhlas s opatreniami, ktoré boli vyšetrovacím výborom navrhnuté a prezidentom Banky prijaté, zo znenia politiky dôstojnosti v zamestnaní podľa všetkého vyplýva, že konštatovanie psychického obťažovania vyšetrovacím výborom ho musí v zásade viesť k odporučeniu disciplinárneho konania.

129

Pokiaľ ide o disciplinárne opatrenia, ktoré môžu byť prezidentom Banky pri preukázanom prípade psychického obťažovania okamžite prijaté, článok 38 poriadku zamestnancov stanovuje disciplinárne opatrenia obdobné tým, ktoré sú uvedené v článku 86 služobného poriadku úradníkov, ktorý dopĺňa príloha IX uvedeného poriadku, pričom podľa uvedeného článku 38 môžu byť v závislosti od závažnosti prijaté tri disciplinárne opatrenia. Zatiaľ čo prvé opatrenie, „písomné pokarhanie“, možno prijať bez účasti spoločného disciplinárneho výboru, ktorý je obdobou disciplinárnej komisie stanovenej v služobnom poriadku úradníkov, zvyšné dve opatrenia môžu byť ako také prijaté až po získaní stanoviska spoločného disciplinárneho výboru, ktorého zloženie je upravené v článku 40 poriadku zamestnancov. Tieto zvyšné dve opatrenia sú „prepustenie z vážneho dôvodu bez výpovednej doby alebo odchodného“ a „prepustenie z vážneho dôvodu bez výpovednej doby a odchodného a so znížením dôchodku“.

131

Pokiaľ ide o tento bod, na rozdiel od toho, čo o znení článku 38 poriadku zamestnancov tvrdí Banka, uloženie postihu prezidentom Banky nemusí vždy viesť k predloženiu veci spoločnému disciplinárnemu výboru.

– O povahe a dostatočnosti opatrení prijatých v prejednávanej veci preukázaného psychického obťažovania

132

Vyšetrovací výbor v prejednávanej veci odporučil začatie disciplinárneho konania, ktoré však podmienil opakovaním porušenia nového riaditeľa v rozpore so zákazom psychického obťažovania v rámci Banky. Keďže prezident Banky toto odporúčanie vyšetrovacieho výboru odsúhlasil, je potrebné preskúmať, ako to tvrdí žalobkyňa, či prezident Banky mohol toto opatrenie v prejednávanej veci prijať.

136

Navyše v oblasti obťažovania môže inštitúcia vo všeobecnosti uložiť disciplinárnu alebo inú sankciu údajnému obťažovateľovi, či už ide o nadriadeného údajnej obete alebo nie, iba vtedy, ak dokazovanie nariadené na základe článku 24 služobného poriadku úradníkov s istotou preukazuje, že sa osoba obvinená úradníkom alebo zamestnancom dopustila správania, ktoré poškodzuje riadne fungovanie služby alebo dôstojnosť a dobrú povesť údajnej obete (rozsudky z 9. novembra 1989, Katsoufros/Súdny dvor, 55/88 , EU:C:1989:409 , bod 16 ; z 28. februára 1996, Dimitriadis/Dvor audítorov, T‑294/94 , EU:T:1996:24 , bod 39 , a zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , bod 90 ).

137

Na základe týchto úvah uvedených v judikatúre je potrebné uviesť, že pri uplatňovaní politiky dôstojnosti v zamestnaní má prezident Banky pri stanovení opatrení, ktoré sa majú v nadväznosti na správu vypracovanú vyšetrovacím výborom prijať, širokú mieru voľnej úvahy.

138

V prejednávanej veci prezident Banky nepovažoval za potrebné uložiť predmetnému riaditeľovi písomné pokarhanie. Navyše Banka na svoju obhajobu netvrdila, že informácia o tom, že novému riaditeľovi hrozilo disciplinárne konanie, ak by sa v priebehu troch rokov dopustil opakovaného porušenia, by sa mala posudzovať ako pokarhanie, ani to, že mala podobu písomného zápisu v administratívnom spise nového riaditeľa. Okrem toho je nesporné, že prezident Banky nerozhodol o okamžitom predložení veci spoločnému disciplinárnemu výboru na základe článkov 38 a 40 poriadku zamestnancov.

142

Preto bez toho, aby bolo dotknuté nové celkové preskúmanie, ktoré bude musieť Banka vzhľadom na posúdenia Všeobecného súdu v rámci prvého žalobného dôvodu vykonať, a bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o otázke, či mal vyšetrovací výbor pri formulovaní svojich odporúčaní zohľadniť údajné sťažnosti ďalších štyroch zamestnancov vyjadrené lekárskej službe Banky, a ďalej o otázke, či takéto tvrdenia predstavujú dôvod, ktorý je pre žalobkyňu osobný v zmysle judikatúry, ktorá úradníkom a zamestnancom nepriznáva právo konať v záujme zákona alebo určitého zamestnanca inštitúcie alebo agentúry Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2017, HN/Komisia, T‑588/16 , neuverejnený, EU:T:2017:292 , bod 90 a citovanú judikatúru), je potrebné druhému žalobnému dôvodu vyhovieť.

O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach, pokiaľ ide o povinnosť žalobkyne zachovať v jej postavení obete mlčanlivosť o napadnutom rozhodnutí

143

Na podporu tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Banka od nej nemohla vyžadovať, aby zachovávala mlčanlivosť o existencii a obsahu napadnutého rozhodnutia, a to aj vo vzťahu k vedúcim pracovníkom Banky.

144

146

Požiadavka Banky zachovať mlčanlivosť o napadnutom rozhodnutí podľa žalobkyne takisto predstavuje zjavné nesprávne posúdenie, pretože toto rozhodnutie prispieva k podporovaniu psychického obťažovania v Banke, pričom však vzhľadom na uplatniteľné pravidlá je povinnosťou EIB, aby v rámci svojej povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti starostlivosti voči dotknutej osobe zabezpečila odhalenie existencie tohto prípadu psychického obťažovania, aby sa tak k slovu odvážili ďalšie potenciálne obete, najmä vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa štyri ďalšie osoby predmetného oddelenia v tejto otázke zdôverili konzultujúcemu lekárovi Banky.

147

Banka tvrdí, že tretí žalobný dôvod by mal byť v rozsahu, v akom sa domáha zrušenia rozhodnutia z 10. apríla 2017, zamietnutý ako neprípustný. V každom prípade okolnosť, že v tomto liste bola žalobkyni otázka dôvernosti pripomenutá, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pretože na jednej strane ide o akt, ktorý nasledoval po tomto rozhodnutí, a na druhej strane o vedľajší prvok, ktorý je od uvedeného rozhodnutia oddeliteľný. Okrem toho toto základné pripomenutie povinnosti žalobkyne zachovávať mlčanlivosť nepredstavovalo vznik novej povinnosti mlčanlivosti a v každom prípade bolo v prejednávanej veci dôvodné.

148

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zákonnosť napadnutého aktu sa musí posúdiť podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase, kedy bol tento akt prijatý (rozsudky zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76 , EU:C:1979:29 , bod 7 ; zo 17. mája 2001, IECC/Komisia, C‑449/98 P , EU:C:2001:275 , bod 87 , a z 28. júla 2011, Agrana Zucker, C‑309/10 , EU:C:2011:531 , bod 31 ).

152

V tejto súvislosti, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto konštatovanie nie je nutne potvrdené tým, že v liste z 10. apríla 2017 – ktorý obsahoval veľkými písmenami napísanú poznámku „Osobné a dôverné“ (Personal and confidential), ktorého zrušenie však žalobkyňa v prejednávanej veci nepožaduje – bolo uvedené, že skutočnosť, že žalobkyňa viacerým adresátom zaslala e‑mail zo 6. februára 2017, ktorého predmet bol „prísne dôvernej povahy v tom, že [mal] okrem iného vplyv na profesijnú povesť zamestnanca EIB“, by sa mohla považovať za porušenie pravidiel mlčanlivosti z jej strany. K tomuto dňu už totiž konanie pred vyšetrovacím výborom prebiehalo. K uvedenému dátumu tak bola žalobkyňa viazaná povinnosťou mlčanlivosti stanovenou v politike dôstojnosti v zamestnaní po dobu trvania vyšetrovacieho konania, a to aj keby mala v úmysle uviesť len chránené oznámenie, ktoré podala na základe politiky chráneného oznamovania.

153

Naopak, obsah listu z 9. mája 2017 sám potvrdzuje, že uvedením poznámky „Prísne dôverné“ na napadnutom rozhodnutí chcel prezident Banky žalobkyni zakázať o existencii a obsahu napadnutého rozhodnutia informovať tak osoby, ktoré nie sú súčasťou Banky, ako aj ostatných zamestnancov a vedúcich pracovníkov Banky. V liste z 9. mája 2017 sa totiž žalobkyni pripomenulo to, čo už ona vedela, že so všetkými dokumentmi týkajúcimi sa konania dôstojnosti v zamestnaní sa muselo zaobchádzať ako s prísne dôvernými a že list s ospravedlním nového riaditeľa napísaný na účely vykonania napadnutého rozhodnutia nesmel byť žalobkyňou zverejnený alebo poskytnutý tretím straním.

V tejto súvislosti význam dovedenia administratívneho vyšetrovania až do konca spočíva na jednej strane predovšetkým v tom, že prípadné uznanie zo strany Banky po skončení administratívneho vyšetrovania, ktoré sa prípadne uskutočnilo za pomoci samostatného orgánu, akým je vyšetrovací výbor, že došlo k psychickému obťažovaniu, môže mať samo osebe priaznivý účinok v terapeutickom procese psychického zotavenia obťažovaného úradníka alebo zamestnanca a navyše ho obeť bude môcť využiť na účely prípadnej žaloby na vnútroštátnej úrovni. Na druhej strane dovedenie administratívneho vyšetrovania až do jeho konca naopak umožní vyvrátiť tvrdenia údajnej obete a napraviť tak ujmu, ktorú mohlo takéto obvinenie, ak by sa malo ukázať ako nedôvodné, osobe označenej vo vyšetrovacom konaní za údajného obťažovateľa spôsobiť (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2015, CH/Parlament, F‑132/14 , EU:F:2015:115 , body 123 a 124 a citovanú judikatúru).

157

Ak by teda zamestnanec Banky, ktorý bol obeťou psychického obťažovania, musel o existencii takéhoto obťažovania mlčať, malo by to ten následok, že dotknutý zamestnanec by nielenže už nemusel byť schopný odôvodniť prípadné absencie ochorením spojeným s uvedeným psychickým obťažovaním, ale nemohol by zužitkovať ani zistenia vyšetrovacieho výboru a prezidenta Banky uvedené v danom poradí v správe a v napadnutom rozhodnutí, a to najmä v rámci prípadnej žaloby podanej proti osobe, ktorá ho obťažovala, na vnútroštátny súd.

158

Takýto výklad pravidiel uplatniteľných v Banke by nosnému cieľu etického kódexu a politiky dôstojnosti v zamestnaní, ktorým je predchádzanie a postihovanie každého psychického obťažovania v rámci inštitúcií a orgánov Únie, odporoval, pričom však psychické obťažovanie, keďže ovplyvňuje zdravie a dôstojnosť osoby, ktorá je jeho obeťou, predstavuje porušenie práv pracovníka v zmysle článku 31 Charty základných práv Európskej únie.

Banka za seba navrhuje návrhy na náhradu škody zamietnuť, pričom namieta existenciu akéhokoľvek zavinenia z jej strany.

O náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej praktikami psychického obťažovania konštatovanými v napadnutom rozhodnutí

162

Žalobkyňa tvrdí, že praktiky psychického obťažovania zo strany nového riaditeľa jej spôsobili ujmu, ktorú by Banka mala byť povinná nahradiť, keďže k prejavom správania, ktoré boli vyšetrovacím výborom a prezidentom Banky uznané ako predstavujúce psychické obťažovanie, došlo zo strany nového riaditeľa pri výkone jeho funkcie. Žalobkyňa tak v prvom rade požaduje ako odškodnenie za zásah do jej dobrej povesti a jej zdravia, ktorý bol podľa nej preukázaný zdravotným lekárskym potvrdením jej psychiatra, náhradu vo výške 121992 eur, ktorá zodpovedá ročnej hrubej mzde, t. j. polovici mzdy, ktorú by bola dostala, ak by nebola nútená požiadať o pracovné voľno z osobných dôvodov v trvaní dvoch rokov, aby sa od jej obťažovateľa v uvedenom období vzdialila.

163

Subsidiárne uvádza, že výška náhrady škody požadovaná z dôvodu prejavov správania nového riaditeľa nemôže byť nižšia, ako výška výkonnostného bonusu, ktorý nový riaditeľ dostal v rokoch 2015 a 2016, čo boli roky, počas ktorých žalobkyňu psychicky obťažoval. Takýto spôsob ohodnotenia jej ujmy by totiž umožnil zabrániť tomu, aby bola dotknutá osoba Bankou odmenená za odsúdeniahodné činy, ktoré spáchala a ktoré boli ako také uznané vyšetrovacím výborom a prezidentom Banky. Na účely rozhodnutia o tomto subsidiárnom návrhu žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd EIB nariadil, aby ju EIB informovala o výške výkonnostného bonusu buď v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, alebo na pojednávaní, o ktoré však nakoniec nepožiadala.

Navyše podľa ustálenej judikatúry, ktorá je mutatis mutandis uplatniteľná aj na spory medzi EIB a jej zamestnancami, sa spory medzi Úniou a jej zamestnancami, nech už sú podmienky zamestnávania jej zamestnancov akékoľvek, riadia pravidlami, ktoré sú osobitné a špecifické v porovnaní s pravidlami, ktoré vyplývajú zo všeobecných zásad upravujúcich mimozmluvnú zodpovednosť Únie v rámci článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Na rozdiel od jednotlivca konajúceho na základe týchto ustanovení, ktoré boli uvedené ako posledné, má úradník alebo zamestnanec Únie s inštitúciou alebo agentúrou, ktorej podlieha, pracovnoprávny vzťah vyznačujúci sa rovnováhou vzájomných práv a povinností, ktorá sa odráža v povinnosti inštitúcie vynaložiť vo vzťahu k dotknutej osobe starostlivosť. Táto rovnováha má v zásade ochrániť vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi inštitúciou a jej zamestnancami, aby sa občanom zaručilo, že inštitúcie budú im zverené úlohy riadne plniť vo všeobecnom záujme. Z toho vyplýva, že keď Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha zvýšenej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti napraviť škodu, ktorú jej zamestnancom spôsobila akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa dopustila ako zamestnávateľ (rozsudky zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P , EU:T:2010:531 , bod 46 , nepreskúmaný rozhodnutím z 8. februára 2011, Preskúmanie Komisia/Petrilli, C‑17/11 RX , EU:C:2011:55 , a z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P , EU:T:2012:370 , bod 103 ), a nielen tú, ako to je v prípade žalôb podaných na základe článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktorú spôsobila dostatočne závažnými porušeniami právneho pravidla, ktorého cieľom je priznanie práv jednotlivcom.

170

Z toho vyplýva, že podmienka týkajúca sa protiprávnosti správania Banky nie je splnená, pokiaľ ide o ujmu, ktorá žalobkyni v dôsledku prejavu „psychického obťažovania“, ktoré možno dávať za vinu novému riaditeľovi, údajne vznikla a ktorú možno ako takú napraviť prostredníctvom žaloby podanej proti dotknutej osobe na vnútroštátny súd.

171

Okrem toho žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že Banka pri vykonaní jej vnútorných postupov zlyhala, pretože v tomto prípade konanie stanovené jej politikou dôstojnosti v zamestnaní doviedla až do konca a prezident Banky v napadnutom rozhodnutí uznal, že určitými prejavmi správania, ktoré boli novému riaditeľovi vytýkané, došlo k psychickému obťažovaniu, hoci z tohto rozhodnutia nevyvodil všetky potrebné dôsledky.

172

Z toho vyplýva, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať pochybenie Banky, pokiaľ ide o ujmu, ktorá jej údajne v dôsledku psychického obťažovania jej osoby zo strany nového riaditeľa vznikla.

176

Z vyššie uvedeného vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné skúmať relevantnosť informácií, pokiaľ ide o výšku výkonnostného bonusu, ktorý nový riaditeľ dostal, musia byť návrhy na náhradu škody týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z praktík obťažovania konštatovaných v napadnutom rozhodnutí zamietnuté.

O náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá je oddeliteľná od nezákonností napadnutého rozhodnutia

177

Žalobkyňa tvrdí, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá je od nezákonností napadnutého rozhodnutia oddeliteľná a ktorú samotné zrušenie tohto rozhodnutia nedokáže v plnom rozsahu nahradiť.

178

Banka popiera existenciu nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo možné od údajných nezákonností napadnutého rozhodnutia oddeliť, pričom zdôrazňuje najmä to, že nemala povinnosť začať vyšetrovacie konanie týkajúce sa ďalších štyroch osôb, o ktorých žalobkyňa uviedla, že boli obeťami psychického obťažovania, pretože tieto osoby v tomto zmysle nepodali sťažnosť a žalobkyňa nemala žiaden záujem na konaní v prospech tretích strán. Navyše vzhľadom na úroveň presnosti a úplnosti sťažnosti žalobkyne vyšetrovací výbor nebol povinný vyšetrovať nad rámec uvedených skutočností. Pokiaľ ide o povesť žalobkyne a o povinnosť zachovať mlčanlivosť o dôvernom rozhodnutí, ktorá jej bola uložená, Banke nie je zrejmé, v čom žalobkyňa nemajetkovú ujmu utrpela, obzvlášť preto, že Banka je oprávnená využiť interné alebo externé prostriedky nápravy v prípade, že jej zamestnanci alebo tretie osoby porušia pravidlá dôvernosti, ktoré v nej platia. Pokiaľ ide o to, že jej nebola navrhnutá nová pozícia, Banka pripomína, že žalobkyňa čerpala pracovné voľno z osobných dôvodov, čiže v krátkodobom horizonte sa do práce vrátiť nemala, čo odôvodňovalo, že jej nebola daná žiadna ponuka iného pracovného miesta.

180

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môže zrušenie protiprávneho aktu, o aký ide v prípade napadnutého rozhodnutia, samo osebe predstavovať primerané a v zásade aj dostatočné odškodnenie celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť. Neplatí to vtedy, keď žalobkyňa preukáže, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02 , EU:T:2004:94 , bod 131 ; z 19. mája 2015, Brune/Komisia, F‑59/14 , EU:F:2015:50 , bod 80 , a zo 16. mája 2017, CW/Parlament, T‑742/16 RENV , neuverejnený, EU:T:2017:338 , bod 64 ).

184

Touto nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia sa žalobkyni uložilo nenáležité obdobie mlčanlivosti, čím jej takýto zákaz hovoriť o tejto veci spôsobil nemajetkovú ujmu, ktorú nie je možné samotným zrušením napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87 , EU:C:1990:49 , bod 28 ).

185

Pokiaľ ide o údajnú chýbajúcu snahu Banky urovnať spor zmierom, je nutné konštatovať, že nezávisle od existencie zmierovacieho konania podľa článku 41 poriadku zamestnancov, obeť psychického obťažovania nie je oprávnená od inštitúcie požadovať, aby sa toto psychické obťažovanie, ktoré je ustanoveniami uplatniteľnými v rámci Banky zakázané, kompenzovalo poskytnutím konkrétnej pozície a obzvlášť nie pracovného miesta, akým je miesto vedúceho útvaru, ktoré možno obsadiť prostredníctvom výberového konania podľa zásluh uchádzačov a o ktoré sa môžu uchádzať všetci zamestnanci tejto inštitúcie. Obdobne, aj keď si v záujme upokojenia situácie môže takýto prístup predstaviť, obzvlášť v rámci zmierovacieho konania, Banka nebola v prejednávanej veci povinná žalobkyni navrhnúť odškodnenie na účely urovnania sporu medzi žalobkyňou a novým riaditeľom.

186

Pokiaľ ide o list s ospravedlneniami zaslaný žalobkyni 9. mája 2018, čiže takmer dva mesiace po napadnutom rozhodnutí, tento list bolo určite možné vyhotoviť a zaslať rýchlejšie. Toto oneskorenie však zostáva relatívne a neodôvodňuje zistenie pochybenia Banky, z ktorého by bolo možné vyvodiť jej zodpovednosť.

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že vedúci oddelenia ľudských zdrojov sa v prvom rade vyhrážal odvetnými opatreniami, respektíve sa dopustil zastrašovania voči jej právnemu zástupcovi a voči nej samej v zmysle príručky o dôstojnosti v zamestnaní a politiky o chránenom oznámení, čím ju mohol ako obeť psychického obťažovania odradiť od uplatnenia jej práv, obzvlášť voči jej obťažovateľovi. Subsidiárne žalobkyňa považuje vyjadrenia vedúceho oddelenia ľudských zdrojov obsiahnuté v liste z 10. apríla 2017 za porušenie povinnosti náležitej starostlivosti a starostlivosti voči jej osobe, ktorou bola Banka viazaná, pričom toto porušenie vyplynulo z úsilia vedúceho oddelenia ľudských zdrojov nájsť prostriedky konania proti žalobkyni a jej právnemu zástupcovi. V tomto kontexte žalobkyňa tvrdí, že tvrdenia uvedené v tomto liste, ktoré sa týkajú možného porušenia jej povinností v rámci dôvernosti vyšetrovania, nie sú ničím odôvodnené a v skutočnosti nie sú nijako podložené. Žalobkyňa nevidí najmä žiaden dôvod, prečo by mali byť informácie obsiahnuté v jej liste zo 6. februára 2017 dôvernými vo vzťahu k prezidentovi a viceprezidentom Banky, ani žiadne potenciálne ohrozenie povesti nového riaditeľa, keďže tento bol uznaný vinným zo skutkov predstavujúcich psychické obťažovanie žalobkyne.

190

S uvedením, že konaním vedúceho oddelenia ľudských zdrojov bola ponechaná v stave neistoty a vážnych obáv, ktoré prispeli k strate jej dôvery v nestrannosť Banky, ktorej vedúci pracovníci tak ukázali, že sa oveľa viac usilovali ochrániť povesť nového riaditeľa, než pomôcť napraviť jej vlastnú profesijnú povesť ako obete psychického obťažovania, si žalobkyňa nárokuje sumu vo výške najmenej 25000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej takto údajne vznikla.

194

Všeobecný súd totiž konštatuje, že prvé tri odseky listu z 10. apríla 2017, ktoré spoločne podpísali vedúci oddelenia ľudských zdrojov a riaditeľ oddelenia sociálnych vzťahov a administratívnych služieb, sú napísané vo všeobecnom znení, ktorým sa má žalobkyňa ubezpečiť o skutočnosti, že konanie o chránenom oznámení napreduje a že oddelenia Banky sa usilujú o dodržiavanie ustanovení, ktoré sú v rámci nich uplatniteľné.

195

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto všeobecné znenie neumožňuje vedúcemu oddelenia ľudských zdrojov dávať za vinu porušenie nezávislosti generálneho riaditeľa pre kontrolu dodržiavania legislatívy pri spracovaní chráneného oznámenia podaného žalobkyňou na základe politiky chráneného oznámenia, ani vyvodiť záver, že tento vedúci oddelenia ľudských zdrojov bol podrobne oboznámený s napredovaním konania o chránenom oznámení a s opatreniami prijatými v rámci neho, ani to, že by si bol prisvojil výsady prislúchajúce prezidentovi a viceprezidentom Banky pri monitorovaní prípadných zjavných vád vo fungovaní konania o chránenom oznámení.

196

Pokiaľ ide o skutočnosť, že vedúci oddelenia ľudských zdrojov ju informoval o tom, že Banka si vyhradzuje právo preskúmať právne možnosti brániť svoje záujmy, vrátane záujmov na dodržiavaní pravidiel mlčanlivosti, ktoré sa v nej uplatňujú, je potrebné poukázať na to, že keď žalobkyňa poslala svoj e‑mail zo 6. februára 2017 viacerým príjemcom, vyšetrovacie konanie začaté v nadväznosti na jej sťažnosť stále prebiehalo, takže žalobkyňa bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti, a to aj keď chcela spomenúť chránené oznámenie, ktoré navyše taktiež podlieha pravidlám dôvernosti.

O trovách

200

Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

201

Za okolností prejednávanej veci, keďže bolo návrhom na zrušenie v podstatnej časti vyhovené a keďže Banka tým, že nevymenovala svojho člena zmierovacieho výboru v lehote jedného týždňa stanovenej v článku 41 poriadku platného pre zamestnancov, donútila žalobkyňu uplatniť si jej právo obrátiť sa na súd na účely účinného uplatnenia jej práv týkajúcich sa uvedených návrhov, je vhodné rozhodnúť, že Banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania žalobkyne.

Z týchto dôvodov

3.

EIB sa ukladá povinnosť zaplatiť SQ z dôvodu vzniknutej nemajetkovej ujmy sumu 10000 eur.

4.

Návrhy na náhradu škody sa v zostávajúcej časti zamietajú.

5.

EIB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložila SQ.

Podpisy

Obsah

Právny rámec

Okolnosti predchádzajúce sporu

O sťažnosti pre psychické obťažovanie a o chránenom oznámení

O vyšetrovacom konaní

O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnych právnych posúdeniach a zjavne nesprávnych posúdeniach pri označení prejavov správania, ktoré sú ešte sporné

– O prvej časti prvého žalobného dôvodu

– O druhej časti prvého žalobného dôvodu

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spojenom s tým, že sa voči novému riaditeľovi nezačalo disciplinárne konanie

– O opatreniach, ktoré v preukázanom prípade psychického obťažovania môže podľa predpisov uplatniteľných na EIB vyšetrovací výbor odporučiť a následne prezident Banky prijať

– O povahe a dostatočnosti opatrení prijatých v prejednávanej veci preukázaného psychického obťažovania

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.

( ) Skryté dôverné údaje.