C-152/18

proti

Európskej centrálnej banke (ECB)

„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Článok 127 ods. 6 ZFEÚ – Nariadenie (EÚ) č. 1024/2013 – Článok 4 ods. 1 písm. g) – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami na konsolidovanom základe – Nariadenie (EÚ) č. 468/2014 – Článok 2 bod 21 písm. c) – Nariadenie (EÚ) č. 575/2013 – Článok 10 – Dohliadaná skupina – Inštitúcie trvalo pridružené k ústrednému orgánu“

1.

Tieto dve veci, ktoré sú prejednávané ako spojené, sa týkajú dvoch identických odvolaní, ktoré predložila Crédit mutuel Arkéa (ďalej len „CMA“), úverová inštitúcia, ktorá sa riadi francúzskym právom, a ich predmetom je zrušenie dvoch takisto takmer identických rozsudkov Všeobecného súdu ( 2 ), ktorými tento zamietol žaloby, ktoré podala CMA, o zrušenie dvoch rozhodnutí Európskej centrálnej banky (ECB) ( 3 ), ktorými sa stanovujú prudenciálne požiadavky uplatniteľné na skupinu Crédit mutuel, do ktorej CMA ako jej člen patrí.

2.

4.

Okrem iných úloh dohľadu, ktorými je ECB v rámci JMD poverená, ju článok 4 ods. 1 pís. g) nariadenia o JMD poveruje úlohou „vykonávať dohľad na konsolidovanom základe nad materskými spoločnosťami úverových inštitúcií usadenými v jednom zo zúčastnených členských štátov vrátane dohľadu nad finančnými holdingovými spoločnosťami a zmiešanými finančnými holdingovými spoločnosťami“.

5.

Nariadenie o JMD je doplnené a bližšie určené nariadením Európskej Centrálnej Banky (EÚ) č. 468/2014 ECB zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci JMD medzi ECB, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi ( 6 ) (ďalej len „nariadenie o rámci JMD“).

6.

V článku 2 bode 21 uvedeného nariadenia sa vymedzuje pojem „dohliadan[á] skupin[a]“. Podľa znenia tohto ustanovenia takýmito skupinami sú:

dohliadané subjekty, pričom každý z nich má svoje ústredie v tom istom zúčastnenom členskom štáte za predpokladu, že sú trvalo pridružené k ústrednej inštitúcii, ktorá nad nimi vykonáva dohľad za podmienok ustanovených v článku 10 nariadenia (EÚ) č. 575/2013[ ( 7 )] a ktorá je usadená v tom istom zúčastnenom členskom štáte.“

7.

Článok 10 nariadenia č. 575/2013, na ktorý odkazuje článok 2 bod 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, má názov „Výnimka pre úverové inštitúcie, ktoré sú trvalo pridružené k ústrednému orgánu“. Tento článok vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Príslušné orgány môžu v súlade s vnútroštátnym právom čiastočne alebo v plnom rozsahu udeliť výnimku z uplatňovania požiadaviek stanovených v druhej až ôsmej časti jednej alebo viacerým úverovým inštitúciám, ktoré sa nachádzajú v tom istom členskom štáte a ktoré sú trvalo pridružené k ústrednému orgánu, ktorý nad nimi vykonáva dohľad a ktorý je zriadený v tom istom členskom štáte, ak sú splnené tieto podmienky:

a)

záväzky ústredného orgánu a pridružených inštitúcií sú spoločné a nerozdielne alebo záväzky jeho pridružených inštitúcií sú v plnom rozsahu zaručené ústredným orgánom;

Francúzske právo

8.

Podľa článku L.511‑30 Code monétaire et financier français (francúzsky menový a finančný zákonník) (ďalej len „CMF“) sa na účely uplatňovania ustanovení CMF týkajúcich sa úverových inštitúcií a finančných spoločností považuje za ústredný orgán Confédération nationale du Crédit mutuel (CNCM).

9.

Článok L.511‑31 CMF stanovuje najmä to, že ústredné orgány zastupujú k nim pridružené úverové inštitúcie a finančné spoločnosti, že sú zodpovedné za zabezpečenie súdržnosti ich siete a za zaistenie riadneho fungovania inštitúcií a spoločností, ktoré sú k nim pridružené, a že na tento účel prijímajú všetky opatrenia nevyhnutné najmä na zabezpečenie likvidity a platobnej schopnosti každej z týchto inštitúcií a spoločností, ako aj celej siete.

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

13.

Rozhodnutím z 1. septembra 2014 ECB stanovila, že skupina Crédit mutuel je významnou dohliadanou skupinou. ECB v tomto rozhodnutí okrem iného konštatovala, že CNCM stojí na najvyššej úrovni konsolidácie v rámci JMD a že CMA je členom skupiny Crédit mutuel.

14.

CMA listom z 19. septembra 2014 predložila ECB svoju analýzu, že je nemožné, aby podliehala prudenciálnemu dohľadu ECB prostredníctvom CNCM.

15.

ECB po rozličnej obojsmernej komunikácii so spoločnosťou CMA a s CNCM prijala 17. júna 2015 rozhodnutie, ktorým sa stanovujú prudenciálne požiadavky uplatniteľné na skupinu Crédit mutuel. ( 9 ) V tomto rozhodnutí ECB okrem iného konštatovala, že je orgánom prudenciálneho dohľadu na konsolidovanom základe nad CNCM a príslušným orgánom dohľadu nad subjektmi uvedenými v tomto rozhodnutí vrátane spoločnosti CMA.

III. Konanie pred Všeobecným súdom a napadnuté rozsudky

19.

Dvomi návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 3. decembra 2015 a 3. februára 2016 podala CMA dve žaloby o vyhlásenie neplatnosti, ktoré mali v podstate rovnaký obsah, najprv proti prvému spornému rozhodnutiu a potom proti druhému spornému rozhodnutiu.

20.

Na podporu svojich žalôb CMA pred Všeobecným súdom v každej zo svojich žalôb uviedla tri žalobné dôvody, pričom prejednávané odvolania sa týkajú len dvoch z nich. Vo svojich žalobách CMA v podstate spochybnila zákonnosť týchto dvoch sporných rozhodnutí v tom, že sa nimi organizoval konsolidovaný prudenciálny dohľad nad skupinou Crédit mutuel prostredníctvom CNCM. V prvých žalobných dôvodoch oboch jej žalôb CMA tvrdila, že vzhľadom na to, že CNCM nemá postavenie úverovej inštitúcie, nemožno ju kvalifikovať ako ústredný orgán v zmysle článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD. V druhých žalobných dôvodoch jej žalôb CMA tvrdila, že ECB nesprávne konštatovala, že skupina Crédit mutuel spĺňa podmienky stanovené v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 575/2013, na ktorý odkazuje článok 2 bod 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD. ( 12 )

21.

24.

Európska komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby odvolania zamietol a aby spoločnosti CMA uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

25.

CNCM, ktorej návrhu na vstup vedľajšieho účastníka konania Súdny dvor vyhovel uznesením z 20. septembra 2018, podporuje návrhy ECB a Komisie a Súdnemu dvoru navrhuje, aby spoločnosti CMA uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

V. Právne posúdenie

26.

Pred analýzou odvolacích dôvodov, ktoré predložila CMA, je potrebné na úvod preskúmať prípustnosť odkazu, ktorý táto uviedla na začiatku svojich odvolaní, na správu uvedenú v prílohe, v ktorej univerzitný profesor na žiadosť samotnej spoločnosti CMA analyzuje napadnuté rozsudky z hľadiska práva bankovej regulácie a bankového dohľadu.

30.

V tejto súvislosti poznamenávam, že z judikatúry vyplýva, že výlučne dôkazná a inštrumentálna funkcia príloh znamená, že ak dokument priložený k odvolaniu obsahuje právne okolnosti, na ktorých sú založené niektoré dôvody alebo tvrdenia uvedené v odvolaní, takéto okolnosti sa musia vyskytovať v samotnom texte odvolania, ku ktorému je tento dokument priložený, alebo v ňom musia byť aspoň dostatočne identifikované. Vzhľadom na túto funkciu príloh Súdnemu dvoru totiž neprináleží vyhľadávať a identifikovať v prílohách dôvody alebo argumenty, ktoré by mohol považovať za základ odvolania alebo jednotlivých dôvodov, ktoré v ňom boli predložené. ( 13 )

31.

V tomto prípade je všeobecný a celkový odkaz na správu, ktorý CMA vo svojich odvolaniach uviedla, nepresný a výslovne sa nespája so žiadnym odvolacím dôvodom. CMA nijako špecificky neidentifikuje argumenty obsiahnuté v tejto správe, ktoré majú byť základom pre argumenty predložené v odvolacích dôvodoch, ktoré vo svojich odvolaniach uvádza. Za týchto okolností sa tento odkaz podľa mňa musí považovať za neprípustný, takže obsah predmetnej správy by sa nemal brať do úvahy ako právna okolnosť, na ktorej sa odvolacie dôvody a argumenty predložené spoločnosťou CMA v jej odvolaniach zakladajú.

V prvej časti jej prvých odvolacích dôvodov CMA namieta proti výkladu článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, ktorý podal Všeobecný súd, na základe ktorého tento vyslovil záver, že z tohto ustanovenia ako takého nevyplýva, že ústredný orgán má mať postavenie úverovej inštitúcie.

a) Stručné zhrnutie odôvodnenia Všeobecného súdu

34.

V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd podal doslovný, teleologický a systematický výklad článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD. ( 14 )

35.

Pokiaľ ide v prvom rade o doslovný výklad, Všeobecný súd konštatoval, že v znení predmetného ustanovenia sa neuvádza, že ústredný orgán musí mať postavenie úverovej inštitúcie. ( 15 )

39.

Pokiaľ ide po tretie o kontextový výklad, Všeobecný súd konštatoval, že v príslušných ustanoveniach nariadenia o JMD sa ECB nedáva možnosť ukladať sankcie ústredným orgánom ako takým. Všeobecný súd však konštatoval, že vzhľadom na to, že prudenciálny dohľad na konsolidovanom základe dopĺňa prudenciálny dohľad na individuálnom základe, nemožnosť ECB ukladať sankcie ústredným orgánom, ktoré nemajú postavenie úverovej inštitúcie, nepredstavuje prekážku narúšajúcu výkon primeraného prudenciálneho dohľadu, keďže ECB môže využiť svoje oprávnenia voči subjektom pridruženým k tomuto ústrednému orgánu. ( 19 )

40.

V prvej časti jej prvých odvolacích dôvodov CMA uvádza tri argumenty proti tomuto výkladu podanému Všeobecným súdom.

b) Súlad výkladu podaného Všeobecným súdom s článkom 127 ods. 6 ZFEÚ

41.

Na úvod treba pripomenúť, že v článku 127 ods. 6 ZFEÚ ( 20 ) sa stanovuje, že Rada Európskej únie „môže… poveriť Európsku centrálnu banku osobitnými úlohami, ktoré sa týkajú politiky obozretného dohľadu nad úverovými inštitúciami a ďalšími finančnými inštitúciami s výnimkou poisťovní“ ( 21 ).

45.

Toto ustanovenie ZFEÚ je právnym základom, o ktorý sa Rada opierala pri prijatí nariadenia o JMD, na základe ktorého ECB následne prijala nariadenie o rámci JMD.

46.

V prvom rade treba poznamenať, že skutočnosť, na ktorú upozornili ECB a Komisia, ( 22 ) že CMA nevzniesla námietku nezákonnosti článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD v súvislosti s článkom 127 ods. 6 ZFEÚ nariadenia o JMD, nemôže mať vplyv na argument, ktorý CMA predložila. Ako totiž táto jasne uviedla, jej argument sa zakladá na nesprávnosti výkladu článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD podaného Všeobecným súdom, ktorá spočíva v tom, že tento výklad nie je v súlade s nadradeným právnym predpisom obsiahnutým v ZFEÚ. Naopak, CMA netvrdila, že článok 2 bod 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD je s uvedeným nadradeným právnym predpisom nezlučiteľný. Jednoznačne tak ide o argument týkajúci sa výkladu článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, a nie o argument týkajúci sa jeho platnosti. Možnosť predložiť takýto argument pritom nie je nijako podmienená predložením námietky nezákonnosti.

47.

Nemyslím si však, že tento výklad článku 127 ods. 6 ZFEÚ je správny.

51.

Je síce pravda, že z doslovného hľadiska článok 127 ods. 6 ZFEÚ Rade výslovne umožňuje, aby ECB poverila osobitnými úlohami, ktoré sa týkajú prudenciálneho dohľadu, len pokiaľ ide o dva druhy subjektov: úverové inštitúcie a ďalšie finančné inštitúcie (okrem poisťovní). Tieto dva pojmy „úverov[é] inštitúci[e]“ a „finančn[é] inštitúci[e]“ boli ďalej na úrovni sekundárneho práva Únie definované v nariadení č. 575/2013 ( 23 ).

52.

Určenie pôsobnosti článku 127 ods. 6 ZFEÚ a v ňom obsiahnutého splnomocnenia Rady na poverenie ECB osobitnými úlohami v oblasti prudenciálneho dohľadu v bankovom sektore sa však nevyhnutne musí vykonať so zreteľom na systém, ktorého je toto ustanovenie primárneho práva súčasťou, a na ciele, ktoré toto ustanovenie sleduje.

53.

Článok 127 ods. 6 ZFEÚ sa preto musí chápať tak, že sleduje cieľ umožniť Rade, ak a keď to táto uzná za potrebné, poveriť ECB osobitnými úlohami týkajúcimi sa prudenciálneho dohľadu nad európskym bankovým sektorom s cieľom zaistiť jeho bezpečnosť a zdravie, aby sa zabezpečila stabilita finančného systému – na ktorý výslovne odkazuje článok 127 ods. 5 ZFEÚ – a v konečnom dôsledku integrita jednotnej meny a vnútorného trhu.

57.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Rada dlhú dobu, od vloženia ustanovenia obsiahnutého v článku 127 ods. 6 ZFEÚ do primárneho práva na základe Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 (a od založenia ECB v roku 1998) až do prijatia nariadenia o JMD v roku 2013, nepovažovala za potrebné využiť možnosť, ktorú jej toto ustanovenie dávalo, poveriť ECB osobitnými úlohami prudenciálneho bankového dohľadu.

58.

Finančná kríza roku 2008, ktorá sa rýchlo stala bankovou krízou, však poukázala na nedostatky systému neintegrovaného prudenciálneho dohľadu existujúceho v Európskej únii a odhalila jasné regulačné nedostatky, ktoré prispeli k závažnému zhoršeniu krízy.

59.

Vzhľadom na tieto ciele pritom musí byť na účely umožnenia účinného výkonu úloh prudenciálneho dohľadu, ktorými je poverená, v prípade dohľadu nad skupinou na konsolidovanom základe, možné, aby sa právomoci ECB v oblasti dohľadu vzťahovali aj na subjekty, ktoré nemajú postavenie úverovej inštitúcie alebo finančnej inštitúcie, pokiaľ sú tieto subjekty súčasťou bankovej skupiny. V takýchto prípadoch, ako Komisia správne poznamenala, odôvodnenie právomocí dohľadu zverených ECB vo vzťahu k nebankovým subjektom nespočíva v ich charakteristických znakoch alebo činnostiach, ktoré sú im vlastné, ale v tom, že tieto subjekty patria do skupiny, ktorej súčasťou sú úverové inštitúcie, a že dohľad nad týmito inštitúciami môže byť účinný len na konsolidovanom základe na úrovni skupiny.

63.

c) Riziko fragmentácie prudenciálneho dohľadu

66.

Svojím druhým argumentom predneseným v prvej časti prvých odvolacích dôvodov jej odvolaní CMA namieta proti posúdeniu Všeobecného súdu, zopakovanému v bode 38 týchto návrhov, podľa ktorého by uplatnenie ňou presadzovaného postupu viedlo k fragmentácii prudenciálneho dohľadu v rozpore s účelmi tak nariadenia o JMD, ako aj nariadenia o rámci JMD. ( 31 )

67.

Podľa CMA Všeobecný súd na jednej strane skreslil pojmy ustanovení článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD a článku 10 nariadenia č. 575/2013, keď konštatoval, že pridružené inštitúcie nemusia mať postavenie úverovej inštitúcie, pokiaľ spĺňajú požiadavky uvedeného článku 10, a teda patria medzi subjekty, ktoré sú súčasťou „dohliadan[ej] skupin[y]“.

68.

Ako správne zdôraznili ECB a Komisia, tento argument je pritom zameraný proti doplňujúcemu dôvodu napadnutého rozsudku, a preto ho treba považovať za neúčinný.

72.

Doplňujúca povaha dôvodu napadnutého spoločnosťou CMA v rámci tohto argumentu na jednej strane jasne vyplýva z toho, že Všeobecný súd v týchto dvoch napadnutých rozsudkoch už v bode, ktorý predchádza bodu napadnutému spoločnosťou CMA, dospel k záveru, že je „v súlade s účelom nariadenia [o JMD] a nariadenia o rámci JMD, ak sa uplatní posúdenie ako ‚dohliadan[ej] skupin[y]‘ v zmysle článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD bez ohľadu na to, či ústredný orgán tejto skupiny má alebo nemá postavenie úverovej inštitúcie“ ( 33 ). Na druhej strane je uvedená doplňujúca povaha potvrdená použitím výrazu „navyše“ v úvode bodov napadnutých rozsudkov, ktorých sa argumentácia spoločnosti CMA týka.

73.

V každom prípade je tento argument nielenže neúčinný, ale je aj zjavne neopodstatnený.

74.

77.

Tretím argumentom predneseným v prvej časti prvých odvolacích dôvodov jej odvolaní CMA tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, keď napriek tomu, že konštatoval, že ECB nemôže ukladať sankcie ústredným orgánom uvedeným v tomto ustanovení, nevyvodil dôsledok, ktorý z tohto konštatovania nevyhnutne vyplýva, a to nevyhnutnosť, aby ústredný orgán mal postavenie úverovej inštitúcie.

78.

Podľa CMA totiž existuje úzky súvis medzi možnosťou vykonávať dohľad nad úverovou inštitúciou a možnosťou ukladať jej sankcie v prípade porušenia. Účinný dohľad nemôže byť zabezpečený, ak nemožno uložiť žiadnu sankciu. Bolo by preto nekoherentné uznať právomoc ECB vykonávať dohľad nad určitým subjektom a zároveň jej odoprieť prostriedky, ktoré zabezpečujú jeho účinnosť. Keďže právomoc ukladať sankcie zabezpečuje účinnosť dohľadu a keďže táto právomoc sa môže uplatňovať len voči úverovým inštitúciám a finančným spoločnostiam, Všeobecný súd mal ustanovenia článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD vyložiť tak, že ich možno uplatniť len vo vzťahu k ústredným orgánom, ktoré sú úverovými inštitúciami alebo finančnými spoločnosťami.

79.

Okolnosť, ktorú uvádza Všeobecný súd, že ECB má právomoc ukladať sankcie voči subjektom pridruženým k ústrednému orgánu, ( 34 ) je podľa nej neúčinná. Nesplnenie prudenciálnych požiadaviek stanovených v nariadení č. 575/2013 na základe konsolidovanej situácie by totiž mohlo vyplynúť zo samotného porušenia zo strany ústredného orgánu pri výkone jeho povinností vo vzťahu k pridruženým inštitúciám a nie z konania niektorej z pridružených úverových inštitúcií. Za týchto okolností by ECB nebola oprávnená uložiť úverovej inštitúcii sankcie, pretože predmetné porušenie by jej nebolo možné pripísať.

83.

Ako konštatoval Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch, ( 37 ) v článku 18 ods. 1 nariadenia o JMD sa ECB udeľuje právomoc ukladať sankcie na účely vykonávania jej úloh v oblasti dohľadu výlučne úverovým inštitúciám, finančným holdingovým spoločnostiam alebo zmiešaným finančným holdingovým spoločnostiam. Naopak, neumožňuje sa v ňom sankcionovať ústredné orgány, ktoré nepatria do týchto kategórií, tak ako sú v uvedenom poradí vymedzené v článku 2, bodoch 3, 4 a 5 nariadenia o JMD. Ako Komisia správne zdôraznila, zásada zákonnosti sankcií totiž bráni rozšíreniu právomoci ukladať sankcie priznanej ECB nad rámec prípadov, ktoré sú v príslušných ustanoveniach konkrétne stanovené.

84.

Napriek uvedenému však treba poznamenať, že žiadne z vyššie uvedených ustanovení o sankciách, ani žiadne iné ustanovenie nariadenia o JMD neobsahuje žiaden normatívny základ, ktorý by dovoľoval považovať právomoc ukladať sankcie subjektom za nevyhnutný predpoklad zverenia právomocí prudenciálneho dohľadu nad týmito subjektmi ECB, s tým dôsledkom, že pri chýbajúcej sankčnej právomoci by takéto subjekty boli z prudenciálneho dohľadu ECB vyňaté.

85.

Skutočnosť, že ECB má právomoc ukladať sankcie určitým druhom subjektov, ako je ústredný orgán, preto nie je podmienkou uznania jej právomoci vykonávať funkcie prudenciálneho dohľadu na konsolidovanom základe nad skupinou, do ktorej tento subjekt patrí. Z toho vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že z chýbajúcej právomoci ECB ukladať sankcie ústredným orgánom uvedeným v článku 2 bode 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD nevyvodil údajný dôsledok, že tieto ústredné orgány musia na to, aby podliehali prudenciálnemu dohľadu ECB, nevyhnutne mať postavenie úverovej inštitúcie.

2. Druhá časť prvých odvolacích dôvodov založená na nesprávnom výklade článku 10 nariadenia č. 575/2013

89.

V druhej časti prvých odvolacích dôvodov jej odvolaní CMA tvrdí, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, ( 38 ) požiadavka, že ústredný orgán má mať postavenie úverovej inštitúcie, aby sa uplatnil pojem „dohliadan[á] skupin[a]“ podľa článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, vyplýva z článku 10 nariadenia č. 575/2013. V rámci tejto časti CMA predkladá dva argumenty.

90.

V jej prvom argumente CMA odkazuje na článok 11 ods. 4 nariadenia č. 575/2013, podľa ktorého, „ak sa uplatňuje článok 10 [toho istého nariadenia], ústredný orgán v ňom uvedený dodržiava požiadavky druhej a [až – neoficiálny preklad ] ôsmej časti na základe konsolidovanej situácie celku tvoreného ústredným orgánom spolu s jeho pridruženými inštitúciami“.

91.

V nadväznosti na toto objasnenie plne súhlasím s odôvodnením Všeobecného súdu, ( 39 ) podľa ktorého z logiky vzťahu medzi článkom 10 ods. 1 a článkom 11 ods. 4 nariadenia č. 575/2013 vyplýva, že aplikovanie tohto druhého ustanovenia je dôsledkom, a nie podmienkou uplatnenia prvého ustanovenia. Totiž až keď príslušný orgán na základe článku 10 nariadenia č. 575/2013 oslobodí subjekty pridružené k ústrednému orgánu od povinnosti dodržiavať prudenciálne požiadavky na individuálnom základe, uplatní sa článok 11 ods. 4 nariadenia č. 575/2013.

95.

V takom prípade toto ustanovenie vyžaduje, aby uvedený ústredný orgán dodržiaval prudenciálne požiadavky na základe konsolidovanej situácie celku, ktorý tento tvorí s pridruženými inštitúciami .

96.

Z uvedeného jasne vyplýva, že keď CMA tvrdí, že článok 11 ods. 4 nariadenia č. 575/2013 môže byť dodržaný len úverovou inštitúciou, zamieňa si prudenciálne požiadavky, ktoré sú eventuálne uplatniteľné na ústredný orgán na individuálnom základe, s požiadavkami uplatniteľnými na konsolidovanom základe podľa tohto ustanovenia. Argument spoločnosti CMA je tak založený na zjavne nesprávnom výklade článku 11 ods. 4 nariadenia č. 575/2013, ktorý stanovuje, že ak sa uplatňuje článok 10 uvedeného nariadenia, ústredný orgán musí spĺňať prudenciálne požiadavky nie na individuálnom základe, ale na konsolidovanom základe.

97.

Tento argument je založený na úplne nesprávnom výklade článku 10 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 575/2013, ktorý stanovuje podmienku, že „platobná schopnosť a likvidita ústredného orgánu a všetkých pridružených inštitúcií sa monitorujú ako celok na základe konsolidovaných účtovných závierok týchto inštitúcií“.

101.

CMA totiž opäť zamieňa na jednej strane konsolidovaný dohľad nad subjektmi, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje „ako [na] celok“ (t. j. na ústredný orgán a pridružené inštitúcie), čo je dohľad, o ktorý v tomto ustanovení ide, a na druhej strane dohľad nad ústredným orgánom na individuálnom základe, čo je dohľad, o ktorý v tomto ustanovení nejde.

102.

Z toho vyplýva, že článok 10 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 575/2013 nijako nevyžaduje, aby ústredný orgán vykonával činnosti odôvodňujúce monitorovanie jeho platobnej schopnosti a likvidity na individuálnom základe, a teda, aby tento orgán mal postavenie úverovej inštitúcie.

103.

V rámci druhých odvolacích dôvodov jej odvolaní CMA Všeobecnému súdu vytýka, že nesprávne právne kvalifikoval skutkové okolnosti, keď rozhodol, že Crédit mutuel spĺňa podmienku stanovenú v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 na účel jej klasifikácie ako „dohliadan[ej] skupin[y]“ v zmysle článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD.

106.

Tento druhý odvolací dôvod sa delí na dve časti.

a) Prvá časť týkajúca sa pôsobnosti článku L.511‑31 CMF a rozhodnutia CNCM č. 1‑1992 z 10. marca 1992

107.

V prvej časti týchto druhých odvolacích dôvodov CMA spochybňuje analýzu, na základe ktorej Všeobecný súd rozhodol, že rozhodnutie CNCM č. 1‑1992 z 10. marca 1992 (ďalej len „rozhodnutie z 10. marca 1992“) potvrdilo, že v rámci skupiny Crédit mutuel existovala povinnosť prevádzať vlastné zdroje a hotovosť, čo umožňovalo vyvodiť záver, že podmienka, aby boli záväzky ústredného orgánu a pridružených inštitúcií spoločné a nerozdielne – ustanovená v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 – bola splnená. ( 41 )

111.

ECB a Komisia tvrdia, že táto časť by sa mala zamietnuť. Komisia sa domnieva, že na rozdiel od názoru Všeobecného súdu je článok L.511‑31 CMF sám osebe postačujúci na to, aby bola splnená podmienka stanovená v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013, pričom nie je potrebné preskúmať rozhodnutie z 10. marca 1992. Komisia zastáva názor, že Súdny dvor by tak mohol odôvodnenie v tomto ohľade nahradiť.

112.

V tejto súvislosti je potrebné na úvod poznamenať, ako pripomenuli ECB a Komisia, že CMA nespochybňuje výklad článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 podaný Všeobecným súdom v napadnutých rozsudkoch, na základe ktorého tento dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v uvedenom ustanovení je splnená, ak existuje povinnosť previesť vlastné zdroje a hotovosť v rámci skupiny, aby sa zabezpečilo splnenie záväzkov voči veriteľom. ( 43 ) CMA namieta len proti uplatneniu tohto ustanovenia v prejednávanej veci. ( 44 )

113.

V napadnutých rozsudkoch Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že revízny výbor vo svojom stanovisku zo 14. septembra 2015, ktoré je uvedené v bode 16 týchto návrhov, predložil niekoľko dôvodov, aby odôvodnil, že táto podmienka bola splnená, a to znenie článku L.511‑31 CMF, povinnosť CNCM zasiahnuť v prospech bánk v ťažkostiach, ktorá vyplýva z rozhodnutia z 10. marca 1992, stanovy CCCM a skutočnosť, že v minulosti bola subjektom v ťažkostiach poskytnutá mimoriadna pomoc.

117.

V tomto prípade, ak by sa malo na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, konštatovať, že článok L.511‑31 CMF sám osebe umožňuje dospieť k záveru, že Crédit mutuel spĺňa podmienku stanovenú v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013, prvá časť druhých odvolacích dôvodov, ktorú predložila CMA, by sa stala neúčinnou. V takom prípade by totiž už nebolo potrebné analyzovať argumenty spoločnosti CMA založené na nesprávnom posúdení Všeobecného súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie z 10. marca 1992. Keďže Komisia má záujem na predložení návrhu na nahradenie odôvodnenia, táto časť sa podľa môjho názoru musí považovať za prípustnú.

118.

Pokiaľ ide o pôsobnosť článku L.511‑31 CMF, Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch v prvom rade konštatoval, že v prípade, že rozhodnutie príslušných vnútroštátnych súdov chýba, je na ňom, aby rozhodol o pôsobnosti tohto ustanovenia. Všeobecný súd tak rozhodol, že článok L.511‑31 CMF sám osebe neumožňuje dospieť k záveru, že podmienka ustanovená v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 je splnená, pretože jeho znenie, ktoré odkazuje na prijatie „nevyhnutných opatrení“ na „zabezpečenie likvidity a platobnej schopnosti každej z týchto inštitúcií a spoločností, ako aj celej siete“, je príliš všeobecné. Všeobecný súd konštatoval, že z tak všeobecného ustanovenia nebolo možné vyvodiť existenciu povinnosti previesť vlastné zdroje a hotovosť v rámci skupiny na zabezpečenie splnenia záväzkov voči veriteľom. ( 46 )

119.

Komisia tvrdí, že výklad článku L.511‑31 CMF podaný Všeobecným súdom je príliš reštriktívny. Na podporu svojho stanoviska sa odvoláva na výklad tohto ustanovenia obsiahnutý v rozhodnutí Conseil d’État (Štátna rada) č. 399413 z 9. marca 2018. ECB takisto odkazuje na toto rozhodnutie, ale svoj argument zakladá aj na rozhodnutí Conseil d’État (Štátna rada) č. 403418 z 13. decembra 2016 ( 47 ).

V odôvodnení 5 rozhodnutia Conseil d’État (Štátna rada) z 13. decembra 2016 pritom tento súd spresnil, že „zákonodarca… prijatím ustanovení článkov L.511‑31… poveril [CNCM]… úlohami zabezpečenia súdržnosti skupiny [Crédit mutuel a] výkonom administratívnej, technickej a finančnej kontroly nad organizáciou a riadením každej banky, a prijatím akýchkoľvek opatrení nevyhnutných pre riadne fungovanie siete. … Navyše, podľa článku L.511‑31 toho istého zákonníka CNCM môže, ak to odôvodňuje finančná situácia príslušných inštitúcií, a bez ohľadu na akékoľvek ustanovenia alebo stipulácie v opačnom zmysle, rozhodnúť o zlúčení dvoch alebo viacerých bánk, ktoré sú súčasťou siete, o postúpení ich obchodného majetku, ako aj o ich zrušení. Z tohto právneho a regulačného rámca vyplýva, že bez ohľadu na stav vzťahov v rámci siete Crédit mutuel medzi zoskupeniami, ktoré sa v nej vytvorili, je CNCM právne zodpovedná za prípravu a vykonávanie opatrení, ktoré sú súčasťou systematickej regulácie bankového systému, pokiaľ ide o skupinu Crédit mutuel ako celok, a „ako materská spoločnosť v Únii“ je povinná mať pre túto skupinu preventívny plán obnovy“.

123.

Podobné úvahy sú obsiahnuté v odôvodnení 7 rozhodnutia Conseil d’État (Štátna rada) z 9. marca 2018, v ktorom sa dodáva, že „výkon týchto úloh, ktoré tvoria súčasť regulácie úverových inštitúcií, nevyhnutne znamená, že [CNCM] má právomoc stanovovať požiadavky, ktoré sú pre banky záväzné, dohliadať na to, že tieto dodržiavajú ustanovenia, ktoré sa na ne vzťahujú, a v prípade porušenia týchto ustanovení im ukladať primerané sankcie“.

Z uvedenej judikatúry Conseil d’État (Štátna rada) vyplýva, že povinnosť „prijať všetky nevyhnutné opatrenia najmä s cieľom zabezpečiť likviditu a platobnú schopnosť každej z týchto inštitúcií a spoločností, ako aj celej siete“, ustanovená v článku L.511‑31 CMF, predpokladá u CNCM rozsiahle právomoci administratívnej, technickej a finančnej kontroly nad celou sieťou Crédit mutuel, pričom tieto právomoci CNCM umožňujú kedykoľvek zaviesť záväzné mechanizmy solidarity, ako napríklad povinnosti previesť vlastné zdroje a hotovosť, ktoré možno členom siete uložiť. Tieto právomoci Conseil d’État (Štátna rada) charakterizovala tak, že CNCM v prípade finančnej krízy určitej inštitúcie dovoľujú rozhodnúť aj o zlúčení dvoch alebo viacerých bánk pridružených k sieti, a to bez ohľadu na akékoľvek ustanovenia alebo stipulácie v opačnom zmysle. Právomoc nariadiť členovi siete zlúčenie s inštitúciou vo finančnej kríze sa pritom rovná právomoci nariadiť mu, aby na seba prevzal záväzky tejto inštitúcie, čo znamená, že účinok na tohto člena je potenciálne väčší než ten, ktorý vyplýva z uloženia povinnosti spočívajúcej len v prevode vlastných zdrojov a hotovosti.

126.

Vzhľadom na rozsah týchto právomocí kontroly a zásahu v prípade krízy členskej inštitúcie siete, ktoré CNCM nad subjektmi tvoriacimi súčasť siete Crédit mutuel má, nemožno podľa môjho názoru poprieť, že ustanovenie článku L.511‑31, tak ako je charakterizované v judikatúre Conseil d’État (Štátna rada), zahŕňa existenciu povinnosti previesť v rámci siete Crédit mutuel vlastné zdroje a hotovosť. Z toho podľa mňa na rozdiel od názoru Všeobecného súdu vyplýva, že tento článok sám osebe stačí na to, aby táto skupina spĺňala podmienku stanovenú v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013.

V druhej časti jej druhých odvolacích dôvodov CMA tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne právne kvalifikoval skutkové okolnosti v súvislosti s článkom 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 v tom, že aj za predpokladu, že rozhodnutie z 10. marca 1992 zakotvilo existenciu povinnosti previesť vlastné zdroje a hotovosť, toto rozhodnutie sa podľa nej neuplatňuje na celý rámec skupiny Crédit mutuel podliehajúci prudenciálnemu dohľadu ECB.

130.

Pod rámec skupiny Crédit mutuel totiž podľa nej patria bankové subjekty, dcérske spoločnosti miestnych bánk, ktoré k ústrednému orgánu nie sú pridružené. Tieto dcérske spoločnosti sa úplne vymykajú z pôsobnosti rozhodnutia z 10. marca 1992 a nevzťahuje sa na ne žiaden mechanizmus solidarity. CNCM nemá voči týmto dcérskym spoločnostiam žiadnu z právomocí uvedených v článku 10 nariadenia č. 575/2013.

131.

ECB v prvom rade tvrdí, že tento argument, ktorý sa po prvýkrát objavil vo fáze odvolania, predstavuje nový dôvod, ktorý sa nevzťahuje na výklad článku 10 nariadenia č. 575/2013, ale na pôsobnosť článku 2 bodu 21 písm. c) nariadenia o rámci JMD, a že teda táto druhá časť je preto neprípustná. Komisia v zásade so stanoviskom ECB súhlasí. ECB a Komisia tvrdia, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu by sa v každom prípade mala zamietnuť ako nedôvodná. V tejto súvislosti ECB vyzýva Súdny dvor, aby ako opatrenie na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku požadoval predloženie určitých dohôd o refinancovaní uzavretých medzi družstevnými subjektmi skupiny Crédit mutuel a ich dcérskymi spoločnosťami.

135.

Subsidiárne poznamenávam, že aj za predpokladu, že táto časť je prípustná, čo nie je, v každom prípade je takisto neúčinná.

136.

Vo svojom rozhodnutí z 9. marca 2018 totiž Conseil d’État (Štátna rada) uviedla, že kontrolné právomoci, ktorých výkon v rámci siete Crédit mutuel prináleží CNCM na základe článku L.511‑31 CMF, sa musia považovať za vzťahujúce sa aj na „dcérske spoločnosti bánk, pretože finančná situácia týchto dcérskych spoločností má vplyv na finančnú situáciu týchto bánk“ ( 53 ). Za týchto okolností, berúc do úvahy záver, ku ktorému som dospel v bode 125 vyššie, že článok L.511‑31 CMF sám osebe postačuje na splnenie podmienky stanovenej v článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013, je táto okolnosť aj v prípade, že sa rozhodnutie z 10. marca 1992 nevzťahovalo na celý rámec skupiny Crédit mutuel, bez akéhokoľvek vplyvu na zistenie, že táto skupina uvedenú podmienku spĺňa.

137.

Zo všetkých vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že druhá časť druhých odvolacích dôvodov musí byť zamietnutá, pričom nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorý predložila ECB. Keďže sa druhé odvolacie dôvody oboch odvolaní musia zamietnuť, je podľa môjho názoru následne potrebné obe odvolania v plnom rozsahu zamietnuť.

Keďže CMA so svojimi odvolacími dôvodmi nemala úspech a ECB, Komisia a CNCM navrhli, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, znáša táto svoje vlastné trovy konania a ukladá sa jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli ECB, Komisii a CNCM.

VII. Návrh

141.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

1.

Odvolania sa zamietajú.

( 5 ) Pokiaľ ide o účasť členských štátov, ktorých mena nie je euro, pozri článok 7 nariadenia o JMD.

( 6 ) Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1 .

( 7 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1 ).

( 8 ) Pozri v uvedenom poradí body 1 až 13 prvého napadnutého rozsudku a body 1 až 14 druhého napadnutého rozsudku.

( 9 ) Rozhodnutie ECB zo 17. júna 2015, ECB/SSM/2015/10 – 9695000CG7B84NLR5984/14, ktorým sa stanovujú prudenciálne požiadavky uplatniteľné na skupinu Crédit mutuel.

( 10 ) Tento výbor je stanovený v článku 24 nariadenia o JMD.

( 17 ) Pozri bod 88 prvého napadnutého rozsudku a bod 87 druhého napadnutého rozsudku.

( 18 ) Bod 89 prvého napadnutého rozsudku a bod 88 druhého napadnutého rozsudku.

( 19 ) Pozri body 90 až 93 prvého napadnutého rozsudku a body 89 až 92 druhého napadnutého rozsudku.

( 20 ) Znenie článku 127 ods. 6 ZFEÚ je doslova prevzaté v článku 25.2 Protokolu o štatúte európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky.

( 21 ) Na tento účel sa Rada uznáša jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom a po porade s Európskym parlamentom a ECB.

( 22 ) V napadnutých rozsudkoch sám Všeobecný súd konštatoval, že CMA nevzniesla námietku nezákonnosti. Pozri bod 81 prvého napadnutého rozsudku a bod 80 druhého napadnutého rozsudku.

( 29 ) V tejto súvislosti pozri odôvodnenie 16 nariadenia o JMD.

( 30 ) V tejto súvislosti pozri odôvodnenie 26 nariadenia o JMD, na ktoré odkázal aj Všeobecný súd v bode 60 prvého napadnutého rozsudku a v bode 59 druhého napadnutého rozsudku.

( 31 ) Pozri bod 89 prvého napadnutého rozsudku a bod 88 druhého napadnutého rozsudku.

( 32 ) Pozri okrem iného rozsudok zo 14. marca 2019, Meta Group/Komisia ( C‑428/17 P , neuverejnený, EU:C:2019:201 , bod 40 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Na základe úvah uvedených v bodoch 88 a 89 prvého napadnutého rozsudku, ako aj v bodoch 87 a 88 druhého napadnutého rozsudku.

( 34 ) Pozri bod 93 prvého napadnutého rozsudku a bod 92 druhého napadnutého rozsudku.

( 41 ) Pozri body 135 až 137 prvého napadnutého rozsudku a body 134 až 136 druhého napadnutého rozsudku.

( 42 ) ECLI:FR:CECHR:2018:399413.20180309.

( 43 ) Pozri body 118 až 130 prvého napadnutého rozsudku a body 117 až 129 druhého napadnutého rozsudku.

( 44 ) Pozri body 131 až 139 prvého napadnutého rozsudku a body 130 až 138 druhého napadnutého rozsudku.

( 45 ) Pozri okrem iného rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia ( C‑439/11 P , EU:C:2013:513 , bod 42 a citovaná judikatúra).

( 46 ) Bod 134 prvého napadnutého rozsudku a bod 133 druhého napadnutého rozsudku.

( ) Pozri odôvodnenia 10 a 11 rozhodnutia Conseil d’État (Štátna rada) z 9. marca 2018.