C-171/18

62018CC0171

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

EVGENI TANČEV

prednesené 28. marca 2019 ( 1 ) ( 2 )

Vec C‑171/18

Safeway Ltd

Konanie vo veci samej poskytuje Súdnemu dvoru neobyčajnú príležitosť rozhodnúť, čo sa podľa práva Únie vyžaduje na zabezpečenie účinného vymáhania zásady rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu za okolností, kedy právo členského štátu nestanovuje žiadnu lehotu na začatie konania pre údajné porušenie tejto zásady a kedy jedna súkromná osoba vymáha právnu úpravu rovnakej odmeny voči inej súkromnej osobe. Účastníci konania sa konkrétne v podstate sporia o to, či boli opatrenia, ktoré prijal dôchodkový trust v roku 1991 v dôsledku rozsudku Súdneho dvora vo veci Barber, ( 3 ) primerané na dosiahnutie súladu s pravidlami stanovenými v tomto rozsudku, ktorý sa týkal rovnakej odmeny vo vzťahu k dôchodkom. Pre spor je taktiež relevantná širšia požiadavka práva Únie, aby práva boli doplnené účinnými prostriedkami nápravy.

2.

Court of Appeal of England and Wales (Odvolací súd Anglicka a Walesu, Spojené kráľovstvo, ďalej len „vnútroštátny súd“) sa pýta, či zmena zakladateľskej listiny trustu upravujúca predmetné dôchodkové poistenie, ku ktorej došlo v roku 1996 (pričom trust je právna forma, ktorou sú v Spojenom kráľovstve vo všeobecnosti zriadené zamestnanecké dôchodkové postenia), ( 4 ) ktorá však odzrkadľovala zmeny v jeho riadení z roku 1991, je v súlade so zákazom stanoveným v judikatúre Súdneho dvora ( 5 ) o spätnom vyrovnaní na nižšiu úroveň ( 6 ) prostredníctvom vyrovnania veku odchodu do dôchodku mužov a žien tak, že do implementácie rozsudku Súdneho dvora vo veci Barber sa ženám uloží vek odchodu do dôchodku mužov.

I. Právny rámec

Rovnosť odmeňovania bez diskriminácie založenej na pohlaví znamená:

a)

že odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby,

b)

že odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.“

B.

Pôvodné konanie sa týka určenia dátumu, od ktorého bol obvyklý vek odchodu do dôchodku (ďalej len „OVOD“) uplatniteľný na základe zamestnaneckého dôchodkového poistenia spoločnosti Safeway (dôchodkového poistenia, ktoré je uvedené vyššie) vyrovnaný na 65 pre mužov aj ženy, keď predtým bol stanovený dôchodkový vek 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov.

6.

Spoločnosť Safeway Limited (ďalej len „odvolateľka“), ktorá je podľa dôchodkového poistenia hlavným zamestnávateľom, tvrdí, že k vyrovnaniu OVOD došlo k 1. decembru 1991, čo je dátum, kedy boli účastníci dôchodkového poistenia písomným oznámením vyrozumení o vyrovnaní zaobchádzania s mužmi a ženami zavedením OVOD na 65 rokov pre obe pohlavia, a dátum, ku ktorému bola stanovená spätná účinnosť následnej formálne zmeny v dôchodkovom poistení.

7.

Odporca v prvom rade, pán Andrew Newton, účastník dôchodkového poistenia tvrdí, že k vyrovnaniu OVOD na 65 rokov nedošlo až do 2. mája 1996, čo je dátum vydania dodatku zakladateľskej listiny, ktorým sa formálne mení dôchodkové poistenie. Ak by to tak bolo, k vyrovnaniu OVOD mužov a žien by v čase medzi decembrom 1991 a májom 1996 nedošlo, takže práva mužov mali byť v tejto dobe rovnaké ako práva zvýhodnenej skupiny, teda žien. Podľa odporcu v prvom rade platil dôchodkový vek žien 60 rokov až do formálnej zmeny 2. mája 1996, takže do tohto dátumu mali muži tiež nárok na tento OVOD.

8.

Časové účinky rozsudku však boli obmedzené a Súdny dvor vo veci Barber konštatoval, že priameho účinku článku 119 ES, teraz článku 157 ZFEÚ, sa nemožno dovolávať na účely uplatnenia nároku na dôchodok z dôvodu diskriminácie s účinnosťou pred uverejnením rozsudku vo veci Barber zo 17. mája 1990. Rozsudok teda mal účinok len do budúcnosti. ( 8 ) Hoci dôchodkové fondy mohli prípadne reagovať na rozsudok vo veci Barber „znížením úrovne“, teda zvýšením OVOD žien na OVOD mužov (a to vo veci samej na 65 rokov), ( 9 ) pred prijatím takýchto opatrení bolo potrebné zaobchádzať so znevýhodnenou skupinou, teda s mužmi, rovnakým spôsobom ako so zvýhodnenou skupinou, teda ženami. Od 17. mája 1990, t. j. od dátumu rozhodnutia vo veci Barber, do zavedenia opatrení dôchodkovým fondom na zabezpečenie rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu uplatnením rovnakého OVOD pre obe pohlavia, sa teda malo s mužmi zaobchádzať rovnako priaznivo ako so ženami. ( 10 ) To sa nazýva „zvýšenie úrovne“ a táto doba sa bežne označuje, prinajmenšom v Spojenom kráľovstve, ako „Barber okno“. ( 11 )

12.

Dňa 1. septembra 1991 bolo pre všetkých účastníkov dôchodkového poistenia zverejnené vyššie uvedené oznámenie (ďalej len „oznámenie z roku 1991“), že správca poistenia rozhodol, v reakcii na rozhodnutie vo veci Barber, o zmene dôchodkového poistenia spočívajúcej v stanovení OVOD na 65 rokov pre mužov a ženy vo vzťahu k obdobiam zamestnania od 17. mája 1990. Listom z 1. decembra 1991 adresovaným tým svojim zamestnancom, ktorí boli účastníkmi alebo ktorí by sa mohli stať účastníkmi dôchodkového poistenia, odvolateľka potvrdila, že zmeny dôchodkových dávok opísaných v rozhodnutí z roku 1991 boli účinné od 1. decembra 1991.

Možno ste počuli o nedávnom prípade, ktorý sa týkal spoločnosti Guardian Royal Exchange (GRE) a jedného z jej bývalých zamestnancov, pána Barbera. Pán Barber tvrdil, že sa stal obeťou diskriminácie na základe pohlavia, keď mu bolo po jeho prepustení pre nadbytočnosť zamietnuté poskytnutie dôchodku zo strany spoločnosti GRE, pričom pán Barber bol vo veku, kedy by žena dôchodok získala. Po dlhom boji, ktorý skončil na Európskom súdnom dvore, bol tento prípad rozhodnutý v prospech pána Barbera. Ide o dôležitý rozsudok, pretože znamená, že je teraz potrebné zmeniť veľa zamestnaneckých dôchodkových poistení vzhľadom na odlišný dôchodkový vek pre mužov a pre ženy. Doteraz nie je úplne isté, ako bude toto súdne rozhodnutie fungovať v praxi. Spoločnosť a správca však rozhodli, že je správne konať už teraz a vyrovnať obvyklý dôchodkový vek. Naďalej monitorujú situáciu a prijmú akékoľvek ďalšie zmeny, ktoré môžu byť potrebné pre objasnenie účinkov tohto rozsudku.“

14.

Oznámenie z roku 1991 obsahovalo nasledujúcu poznámku pod čiarou:

„Je potrebné zdôrazniť, že zakladateľská listina a pravidlá tvoria právny základ [dôchodkového poistenia] a že toto oznámenie má slúžiť iba na všeobecné usmernenie a informáciu. Upozorňujeme, že zmeny opísané v tomto letáku predstavujú zmenu Vašich pracovných podmienok a podmienok zamestnania.“

15.

Podľa vnútroštátneho súdu bolo dôchodkové poistenie od začiatku decembra 1991 riadené na základe predpokladu, že bol predtým rozdielny OVOD mužov a žien skutočne vyrovnaný stanovením OVOD na 65 rokov. Nároky účastníkov boli teda vypočítané na tomto základe. Platby účastníkom, ktorí potom odišli do dôchodku, boli uskutočnené na základe OVOD 65 rokov pre mužov aj ženy, rovnako ako prevody a platby vyplácané po smrti účastníka, ku ktorej došlo pri práci.

19.

Vnútroštátny súd dopĺňa, že „kritérium pre určenie, počas akého obdobia je ‚otvorené okno Barber‘…, je možné nájsť odkazom na zakladateľskú listinu a pravidlá príslušného dôchodkového poistenia, pretože tieto poskytujú jediný a výlučný systém alebo referenčný rámec, resp. referenčný bod, na účely dosiahnutia rovnakého zaobchádzania“ ( 15 ).

20.

Vnútroštátny súd má však pochybnosti, či Vrchný súd správne uplatnil judikatúru Súdneho dvora, ktorá bráni spätnému vyrovnaniu práv zvýhodnenej skupiny na nižšiu úroveň práv znevýhodnenej skupiny do prijatia opatrení na vykonanie rozsudku vo veci Barber ( 16 ) a zatvorenia tohto „okna“. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa práva členského štátu bolo právo žien na OVOD 60 rokov „dotknuteľným“ právom (t. j. bolo možné ho zmeniť so spätnou účinnosťou), ( 17 ) pretože počas celého obdobia od 1. decembra 1991 do 2. mája 1996 existovalo oznámenie z roku 1991, ktorým sa zvyšoval OVOD žien na 65 rokov a ktoré bolo implementovateľné podľa práva členského štátu. Dôchodkové poistenie bolo v tomto období skutočne riadené na základe tohto predpokladu.

21.

Vnútroštátny súd sa teda pýta, či spätné potvrdenie zmeny praxe obsiahnuté v oznámení z roku 1991 a uvedené v zakladateľskej listine z 2. mája 1996, ktorá zaviedla spoločný OVOD vo výške 65 rokov pre mužov aj ženy, je v skutočnosti podľa judikatúry Súdneho dvora prípustné na základe toho, že zákaz spätného vyrovnania na nižšiu úroveň počas „Barber okna“ sa uplatňuje len na práva, ktoré sú „nedotknuteľné“ (pevne stanovené).

Súdnemu dvoru boli predložené písomné pripomienky odvolateľky, oboch odporcov a Európskej komisie. Všetci uvedení sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. februára 2019.

III. Analýza

A.

Úvod

25.

Pôvod sporu, ktorý je predmetom posúdenia vo veci samej, zrejme pramení z dvoch prvkov, ktoré sú osobitné pre právny systém tohto členského štátu. Prvým je neexistencia lehoty na vymáhanie nároku na dávku z trustu. ( 18 ) Druhým je nejasnosť, aký je právny status a účinok oznámenia z roku 1991 podľa práva tohto členského štátu.

28.

Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré upravujú lehoty na podanie žaloby podľa vnútroštátneho práva, sa možno dovolávať voči pracovníkom, ktorí uplatňujú svoje právo stať sa účastníkom zamestnaneckého dôchodkového poistenia na zabezpečenie rovnakej odmeny za rovnakú prácu podľa článku 157 ZFEÚ, s výhradou zásady ekvivalencie a efektivity. ( 20 )

29.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vníma časové obmedzenia vymáhania nárokov podobne. Uvedený súd konštatoval, že „právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru [o ochrane ľudských práv a základných slobôd] sa má vykladať vzhľadom na preambulu tohto Dohovoru, ktorá v relevantnej časti deklaruje právny štát ako súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných aspektov právneho štátu je zásada právnej istoty. ( 21 ) Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje, že účelom lehôt na podanie žaloby je zabezpečenie riadneho výkonu spravodlivosti, ( 22 ) takže nesúdržné a nejasné lehoty, ktoré upravujú občianskoprávne konanie, nespĺňajú štandardy spravodlivosti stanovené článkom 6 ods. 1 EDĽP. ( 23 )

30.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej stanovuje, že lehoty na podanie žaloby chránia právo na obhajobu a predchádzajú dôkazným ťažkostiam. Bránia neskorému podaniu žalôb a neprávostiam, ktoré môžu vzniknúť, ak je od súdov vyžadované, aby rozhodovali o udalostiach, ktoré sa stali v dávnej minulosti a ku ktorým už neexistujú dôkazy. ( 24 ) Hoci Európsky súd pre ľudské práva pripúšťa, že príliš formalistické uplatňovanie lehôt by nemalo brániť stíhaniu závažných porušení ľudských práv, ako sú vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, ( 25 ) únosy a nezákonné zabíjanie, ( 26 ) občianskoprávne konanie, ktoré sa týka pracovnoprávneho sporu nepatrí do tejto kategórie. ( 27 )

1. Spor účastníkov konania s ohľadom na dôsledky oznámenia z roku 1991

33.

Spor medzi účastníkmi konania o tejto otázke je rozhodujúci pre rozhodnutie vo veci samej. Domnievam sa, že v zmysle práva Únie je dátumom zatvorenia „Barber okna“ dátum prijatia plne právne vymožiteľných opatrení na vyrovnanie OVOD mužov a žien. Tieto opatrenia majú byť začlenené do právneho režimu, ktorý je v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie a článkom 19 ods. 1 ZEÚ. Musia byť v súlade so všeobecnými právnymi zásadami, ktoré sú pre toto právo relevantné (pozri nižšie, časti D až F).

34.

Odvolateľka na pojednávaní odkázala na bod 20 návrhu na začatie prejudiciálneho konania a tvrdila, že v dôsledku oznámenia z roku 1991, ktoré bolo účinné od 1. decembra 1991, spoločnosť zamestnávateľa a správcovia boli oprávnení zmeniť dôchodkové poistenie a stanoviť od 1. decembra 1991 OVOD vo výške 65 rokov pre mužov aj ženy a že táto zmena bola podľa práva členského štátu právne účinná a platná. Pred 2. májom 1996 nemohol žiadny zamestnanec, či už muž alebo žena, trvať na OVOD vo výške 60 rokov. Právny zástupca odvolateľky tvrdil, že ak by tento OVOD požadovali, boli by ich požiadavky splnené zmenou dôchodkového poistenia.

35.

38.

Vo veci Razzouk a Beydoun/Komisia ( 33 ) bol dvom vdovcom zamietnutý pozostalostný dôchodok v súvislosti s príspevkami platenými ich zosnulými ženami, ktoré boli úradníčkami Európskeho spoločenstva. V rozhodnom čase sa podmienky pre výplatu pozostalostných dôchodkov pre vdovcov líšili od podmienok pre výplatu pozostalostných dôchodkov pre vdovy. Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že zásada rovnosti zaobchádzania je základnou zásadou práva Únie, má sa s vdovcami v otázke pozostalostných dôchodkov zaobchádzať rovnako ako s vdovami.

39.

Vo veci Federatie Nederlandse Vakbeweging ( 34 ) Súdny dvor konštatoval, že vydaté ženy, ktorým nevznikol nárok podľa vnútroštátneho práva, nadobudnú nárok na základe rovnakých podmienok ako muži v dôsledku priameho účinku článku 4 ods. 1 smernice 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením. ( 35 )

40.

Prípad Nimz ( 36 ) sa týkal nepriamej diskriminácie na základe pohlavia a nepriaznivého zaobchádzania s pracovníkmi na čiastočný úväzok v porovnaní s pracovníkmi na plný a takmer plný úväzok a povinnosti súdov členského štátu neuplatniť vnútroštátne právne predpisy spôsobujúce túto nepriaznivú diskrimináciu.

Aj keď uznávam, že Súdny dvor konštatoval, že článok 157 ZFEÚ ukladá zamestnávateľom povinnosť len čo do výsledku, takže „ani uvedený článok, ani iné ustanovenia komunitárneho práva neupravujú spôsob, akým majú zamestnávatelia alebo správcovia zamestnaneckého dôchodkového poistenia túto povinnosť realizovať“ ( 37 ), Súdny dvor zároveň konštatoval, že nemá byť ohrozená efektivita článku 157 ZFEÚ a že nemá byť narušená „právna ochrana, ktorá sa vyžaduje na zabezpečenie skutočnej rovnosti“ ( 38 ). Správcovia sú teda povinní urobiť všetko v rámci svojich právomocí, aby dodržali zásadu rovnakého zaobchádzania, ( 39 ) vrátane prístupu k vnútroštátnym súdom, ak je to potrebné pre zmenu ustanovení dôchodkového poistenia alebo zakladateľskej listiny. ( 40 ) Uplatnenie článku 157 ZFEÚ zamestnávateľmi „musí byť okamžité a úplné“ ( 41 ) a vnútroštátne súdy sú povinné vylúčiť uplatnenie „všetkých diskriminačných vnútroštátnych ustanovení bez toho, aby bol[i] povinn[é] žiadať o [ich] predchádzajúce zrušenie“ ( 42 ).

2. Úloha Charty

43.

Spor vo veci samej sa týka horizontálneho vymáhania požiadaviek na rovnakú odmenu stanovených v článku 157 ZFEÚ súkromnou osobou voči inej súkromnej osobe a Súdny dvor nedávno konštatoval, že článok 47 Charty je za týchto okolností plne vymáhateľný, aj keď sú s ním právne predpisy členského štátu v priamom rozpore. ( 43 )

44.

Vzhľadom na uvedené vstupuje do hry článok 52 ods. 3 Charty, keďže, ako bolo uvedené vo vysvetlivkách k článku 47, prvý odsek zodpovedá článku 13 EDĽP. ( 44 ) Podľa článku 52 ods. 3 Charty „je“ za týchto okolností „zmysel a rozsah týchto práv rovnaký“, takže treba náležite zohľadniť príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aby sa zabezpečilo, že právo Únie spĺňa minimálny štandard ochrany stanovený touto judikatúrou. ( 45 )

Súdny dvor už rozhodol, že zásada účinnej súdnej ochrany obsiahnutá v článku 47 Charty sa skladá z viacerých zložiek, ktoré zahrňujú najmä zásadu rovnosti zbraní a právo na prístup k spravodlivosti. ( 51 ) Na účely prejednávanej veci podstata článku 47 Charty, ako bola stanovená v judikatúre Súdneho dvora, spočíva v zabezpečení prostriedku nápravy na zabezpečenie dodržiavania práv Únie. ( 52 )

48.

Podobne konštatoval Európsky súd pre ľudské práva, že článok 13 EDĽP na vyriešenie podstaty „obhájiteľnej výhrady“ a poskytnutie vhodnej nápravy… vyžaduje, aby bol stanovený vnútroštátny prostriedok nápravy, pričom tento prostriedok nápravy musí byť účinný po praktickej, ako aj po právnej stránke. ( 53 )

49.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „samotná praktika alebo správny obežník… nestačia na riadnu transpozíciu smernice, keďže na rozdiel od autentických legislatívnych zdrojov nezaručujú právnu istotu, právne záväzné povinnosti a publicitu“ ( 54 ).

50.

S prihliadnutím na vyššie uvedené som dospel k záveru, že kľúč k rozhodnutiu sporu, ktorý vznikol vo veci samej, spočíva v prijatí prístupu, ktorý navrhla Komisia na pojednávaní. Najprv je teda nevyhnutné zistiť, či za daných skutkových okolností vôbec dochádza k spätnej účinnosti.

53.

Odpoveď na túto otázku bude záporná, ak bolo oznámenie z roku 1991 plne právne záväzné, ( 56 ) teda v tejto dobe existoval prostriedok nápravy na zabezpečenie OVOD vo výške 65 rokov, ktorý bol účinný z praktického aj právneho hľadiska, v súlade s právnymi povinnosťami, ktoré odráža článok 47 Charty a článok 19 ods. 1 ZEÚ. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou vyrovnanie na nižšiu úroveň tak, že dôchodkový vek pre mužov aj ženy je 65 rokov, je celkom zákonné po zatvorení „Barber okna“, teda konanie vo vzťahu k odporcovi v prvom rade nebude môcť pokračovať, keďže nenastane spätná účinnosť.

54.

Na druhej strane, ak neexistoval žiadny účinný prostriedok nápravy do 2. mája 1996, teda do dátumu prijatia zakladateľskej listiny trustu, „Barber okno“ ostalo otvorené až do tohto momentu, takže v súlade so zákazom spätného vyrovnania na nižšiu úroveň stanoveným Súdnym dvorom sa musí s mužmi (znevýhodnená skupina) zaobchádzať rovnako ako so ženami (zvýhodnená skupina), t. j. stanovením OVOD na 60 rokov až do 2. mája 1996. Podľa tohto scenára by mohla byť žaloba odporcu v prvom rade úspešná.

55.

Vzhľadom na to, že časový okamih, kedy došlo k zatvoreniu „Barber okna“ je podstatný na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, navrhujem, aby Súdny dvor preformuloval prejudiciálnu otázku takto.

58.

Aké faktory treba zohľadniť pri určení dátumu, ku ktorému dôchodkový trust prijal budúce opatrenia týkajúce sa obdobia zamestnania po vydaní rozsudku Súdneho dvora zo 17. mája 1990, Barber ( C‑262/88 , EU:C:1990:209 ), na vymáhanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu podľa článku 157 ZFEÚ, pokiaľ ide o riadny dôchodkový vek? Dovtedy a počas doby, kedy je otvorené „Barber okno“, platí zákaz spätného vyrovnania na nižšiu úroveň stanovený právom Únie, ktorý bráni tomu, aby pre ženy (zvýhodnenú skupinu) platil rovnaký dôchodkový vek ako pre mužov (znevýhodnenú skupinu) v prípade, keď pravidlá dôchodkového poistenia stanovujú podľa vnútroštátnej úpravy oprávnenie znížiť so spätnou účinnosťou na základe zmeny zakladateľskej listiny trustu hodnoty nadobudnutých dôchodkových nárokov mužov a žien za obdobie odo dňa písomného oznámenia zamýšľaných zmien dôchodkového poistenia do dňa, keď je zakladateľská listina trustu skutočne zmenená?“

59.

V súvislosti s prvou časťou tejto otázky je potrebné náležite zohľadniť článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, podľa ktorých musí právo členského štátu zabezpečiť, aby rovnaké zaobchádzanie v otázke OVOD bolo záväznou povinnosťou, ktorá je z praktického a právneho hľadiska plne vymáhateľná (pozri body 47 až 49 vyššie). Nesmie byť prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený výkon práva na rovnakú odmenu podľa článku 157 ZFEÚ, pokiaľ ide o OVOD. Systém prostriedkov nápravy na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania v otázke OVOD musí byť zároveň rovnaký ako v prípade analogických nárokov výlučne vnútroštátnej povahy (pozri bod 51 vyššie).

63.

Nesúhlasím ani s tvrdením uvedeným v písomnom vyjadrení odvolateľky, že dôsledkom uplatnenia zákazu vyrovnania na nižšiu úroveň počas doby otvorenia „Barber okna“ na základe skutkových okolností, ktoré sú dané vo veci samej, bude priznanie nedotknuteľných práv na dôchodkový vek 60 rokov mužom, zatiaľ čo ženám je na základe anglického práva priznané iba dotknuteľné právo odísť do dôchodku vo veku 60 rokov, takže mužom sú priznané väčšie práva ako ženám. Podotýkam, že judikatúra Súdneho dvora bráni tomu, aby sa so znevýhodnenou skupinou zaobchádzalo priaznivejšie ako so zvýhodnenou skupinou. ( 61 )

64.

Je však nesporné, že v čase rozhodnutia vo veci Barber bol OVOD žien, ktoré boli účastníčkami dôchodkového trustu Safeway, 60 rokov. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na to, že zásada rovnakej odmeny je základnou zásadou práva Únie „nemožno preto význam a rozsah tejto zásady určiť odkazom na formálne kritérium, ktoré je samo osebe závislé od pravidiel alebo postupov dodržiavaných členskými štátmi. Potreba zabezpečenia jednotného uplatňovania Zmluvy v celom Spoločenstve vyžaduje, aby sa [článok 157 ZFEÚ] vykladal nezávisle od týchto pravidiel alebo postupov“ ( 62 ).

65.

Ako bolo ďalej uvedené v písomnom vyjadrení odporcu v prvom rade, nemá zmysel reštriktívne vykladať hlavný rozsudok Súdneho dvora, ktorý bráni spätnému vyrovnaniu na nižšiu úroveň ( 63 ) tak, že podľa práva Únie je neprípustné spätne znížiť nároky, ak by to bolo neprípustné tiež podľa práva členského štátu, pretože v rámci usporiadania trustu chýba mechanizmus, ktorý by to upravoval. Tento odporca správne tvrdí, že ak by Súdny dvor prijal toto tvrdenie, stratila by judikatúra, ktorá bráni vyrovnaniu na nižšiu úroveň počas doby otvorenia „Barber okna“, akýkoľvek účinok. ( 64 ) Tento zákaz by sa uplatnil, iba ak by nebol potrebný, keďže spätnému vyrovnaniu na nižšiu úroveň by už bránilo právo členského štátu.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Po sprístupnení tohto dokumentu na internet došlo k formálnej zmene zahŕňajúcej prečíslovanie bodov.

( 3 ) Rozsudok zo 17. mája 1990, Barber ( C‑262/88 , EU:C:1990:209 ).

( 4 ) Rozsudok z 28. septembra 1994, Coloroll Pension Trustees ( C‑200/91 , EU:C:1994:348 , bod 3 ).

( 5 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 28. septembra 1994, Coloroll Pension Trustees ( C‑200/91 , EU:C:1994:348 ); Avdel Systems ( C‑408/92 , EU:C:1994:349 ); Fisscher ( C‑128/93 , EU:C:1994:353 ), a Vroege ( C‑57/93 , EU:C:1994:352 ).

( 6 ) Význam tohto pojmu je vysvetlený v bode 11 nižšie.

„Premlčacia doba na podanie žaloby týkajúcej sa majetku trustu.

1. Žiadna premlčacia doba stanovená týmto zákonom sa neuplatní na žalobu oprávnenej osoby z trustu, čím sa rozumie žaloba –

a) týkajúca sa podvodu alebo sprenevery vo vzťahu k trustu, ktorých sa správca zúčastnil, alebo o ktorých vedel; alebo

b) na vydanie majetku trustu alebo výnosov z majetku trustu, ktoré správca drží, alebo ktoré predtým dostal a použil pre svoje potreby.

2. V prípade, že správca, ktorý je zároveň oprávnenou osobou, dostane či drží majetok trustu alebo výnosy z neho ako svoj podiel na rozdelení majetku trustu, je jeho zodpovednosťou v rámci žaloby podanej na základe odseku 1 písm. b) vyššie na vydanie tohto majetku alebo výnosov z neho po uplynutí premlčacej doby ustanovenej týmto zákonom pre podanie žaloby na vydanie majetku trustu obmedzená na sumu prevyšujúcu jeho riadny podiel.

Tento odsek sa uplatní, len ak správca konal pri rozdelení majetku poctivo a primerane

( 16 ) Rozsudok zo 17. mája 1990, Barber ( C‑262/88 , EU:C:1990:209 ).

( 17 ) Zástupca odporcu v prvom rade uviedol na pojednávaní, že toto je zmysel „dotknuteľného práva“. To nebolo spochybnené.

( 18 ) Poznámka pod čiarou 11 vyššie.

( 19 ) Napr. nedávny rozsudok z 22. februára 2018, INEOS Köln ( C‑572/16 , EU:C:2018:100 , bod 47 a tam citovaná judikatúra). Vo vzťahu k zásadám ekvivalencie a efektivity pozri tiež body 42 až 46 toho istého rozsudku. To podlieha obmedzeným výnimkám, ktoré sa veci samej podľa všetkého netýkajú, napr. rozsudok z 1. decembra 1998, Levez ( C‑326/96 , EU:C:1998:577 , bod 34 ), kde sa vnútroštátna lehota na účely domáhania sa úrokov neuplatnila, keďže jej nedodržanie bolo možné „pripísať skutočnosti, že zamestnávateľ úmyselne tvrdil zamestnancovi nepravdivú výšku odmeny osôb opačného pohlavia, ktoré vykonávajú podobnú prácu“.

( 20 ) Rozsudok z 28. septembra 1994, Fisscher ( C‑128/93 , EU:C:1994:353 , bod 40 ).

( 21 ) ESĽP, 24. júla 2003, Ryabykh v. Rusko (CE:ECHR:2003:0724JUD005285499, bod 51).

( 28 ) ESĽP, 7. júna 2012, Centro Europa 7 a Di Stefano v. Taliansko, (CE:ECHR:2012:0607JUD003843309, bod 197).

( 29 ) ESĽP, 21. februára 1975, Golder v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1975:0221JUD000445170, bod 34).

( 30 ) Pozri Safeway Limited/Andrew Newton a Safeway Pension Trustees Limited [2017] EWCA Civ 1482. Odporca v druhom rade na pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru nie je vhodné sa k tomuto bodu vyjadrovať vzhľadom na spor medzi odvolateľkou a odporcom v prvom rade.

( 31 ) Tamtiež, bod 39, ktorý odkazuje na rozsudok z 20. marca 1984, Razzouk a Beydoun/Komisia ( 75/82 a 117/82 , EU:C:1984:116 ); rozsudok zo 4. decembra 1986, Federatie Nederlandse Vakbeweging ( 71/85 , EU:C:1986:465 ), a zo 7. februára 1991, Nimz ( C‑184/89 , EU:C:1991:50 ).

( 32 ) Tvrdenia odvolateľky na pojednávaní a reprodukované v bodoch 6 a 34 vyššie sú s tým len ťažko zlučiteľné.

( 33 ) Rozsudok z 20. marca 1984 ( 75/82 a 117/82 , EU:C:1984:116 ).

( 40 ) Tamže, bod 28.

( 41 ) Rozsudok z 28. septembra 1994, Avdel Systems ( C‑408/92 , EU:C:1994:349 ), bod 25 ).

( 42 ) Tamže, bod 16.

( 43 ) Rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger ( C‑414/16 , EU:C:2018:257 ). Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát M. Bobek vo veci Cresco Investigation ( C‑193/17 , EU:C:2018:614 ). Súdny dvor vydal rozsudok 22. januára 2019 ( C‑193/17 , EU:C:2019:43 ).

( 44 ) Rozsudok z 30. júna 2016, Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu‑Vasile Cruduleci ( C‑205/15 , EU:C:2016:499 , bod 40 ).

( 45 ) Tamže, bod 41.

( 52 ) Rozsudok z 13. marca 2007, Unibet ( C‑432/05 , EU:C:2007:163 ).

( 53 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokáta E. Sharpston vo veci Ghezelbash ( C‑63/15 , EU:C:2016:186 , bod 83 ). Generálna advokátka odkazuje na rozsudok ESĽP zo 6. júna 2013, Mohammed v. Rakúsko, CE:ECHR:2013:0606JUD000228312, body 69 a 70. Pozri tiež moje návrhy vo veci National Iranian Tanker Company/Rada ( C‑600/16 P , EU:C:2018:227 , body 118 a 119 ).

( 54 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát A. Tizzano vo veci Komisia/Francúzsko ( C‑292/99 , EU:C:2001:384 , bod 52 ). Generálny advokát odkazuje na rozsudky z 2. decembra 1986, Komisia/Belgicko ( 239/85 , EU:C:1986:457 , bod 7 ); zo 17. októbra 1991, Komisia/Nemecko ( C‑58/89 , EU:C:1991:391 , bod 13 ); rozsudok z 10. decembra 1991, Komisia/Grécko ( C‑306/89 , EU:C:1991:463 , bod 19 ), a z 20. marca 1997, Komisia/Nemecko ( C‑96/95 , EU:C:1997:165 , bod 38 ).

( 55 ) Pozri napr. rozsudok zo 6. októbra 2015, Orizzonte Salute ( C‑61/14 , EU:C:2015:655 ). Ku kritike, podľa ktorej Súdny dvor údajne nevenoval náležitú starostlivosť rozdielu medzi právom na účinnú právnu ochranu podľa článku 47 Charty a zásadami efektivity a ekvivalencie, pozri napr. KROMMENDIJK, J.: Is there light on the horizon? The Distinction between „ Rewe effectiveness“ and the principle of effective judicial protection in Article 47 of the Charter after Orizzonte . In: Common Market Law Review . 53 (2016), 1395, najmä s. 1408 a ďalšie.

( 56 ) Pozri body 47 až 49 vyššie. Rád by som poznamenal, že generálny advokát W. van Gerven vo svojich návrhoch vo veci Avdel Systems ( C‑408/92 a C‑28/93 , EU:C:1994:183 ) odkázal v bode 15 na požiadavku „úplného súladu so zásadou rovnosti zaobchádzania“ a v bode 24 na „priamu (a v zásade bezprostrednú) uplatniteľnosť článku 119 na ‚horizontálne‘ dôchodkové poistenia“.

( 63 ) Rozsudok z 28. septembra 1994, Avdel Systems ( C‑408/92 , EU:C:1994:349 ).

( ) V tejto súvislosti sa odporca v prvom rade opiera o návrhy, ktoré predniesol generálny advokát W. van Gerven v spojených veciach Ten Oever ( C‑109/91, C‑110/91, C‑152/91 a C‑200/91 , EU:C:1993:158 , bod 19 , poznámka pod čiarou 4 a tam citovaná judikatúra.