C-233/18
ECLI:EU:C:2019:468
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62018CC0233
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62018CC0233
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 6. júna 2019 ( 1 )
Vec C‑233/18
Zubair Haqbin
proti
Federaalagentschap voor de opang van asielzoekers
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Arbeidshof te Brussel (Odvolací pracovný súd Brusel, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Smernica 2013/33/EÚ – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Článok 20 – Obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania – Sankcie za závažné porušenie vnútorného poriadku pobytového centra alebo za obzvlášť násilné správanie – Násilnosti spáchané maloletou osobou bez sprievodu – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje dočasné vylúčenie z nároku na materiálnu pomoc – Zlučiteľnosť – Charta základných práv Európskej únie“
I. Úvod
1.
Arbeidshof te Brussel (Odvolací pracovný súd Brusel) svojimi prejudiciálnymi otázkami žiada Súdny dvor, aby spresnil význam ustanovení článku 20 ods. 4 smernice 2013/33/EÚ ( 2 ) tak, aby bolo možné určiť, či a prípadne za akých podmienok môže členský štát vylúčiť z materiálnych podmienok prijímania maloletú osobu bez sprievodu z dôvodu, že sa dopustila závažného porušenia vnútorného poriadku pobytového centra alebo že sa správala obzvlášť násilne.
2.
Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi pánom Zubairom Haqbinom, maloletou osobou afganskej štátnej príslušnosti bez sprievodu, a Federaal agentschap voor de opvang van asielzoekers (Federálna agentúra pre prijímanie žiadateľov o azyl, Belgicko) ( 3 ). Vzhľadom na závažnosť násilností, ktorých sa dopustil pán Haqbin, mu Fedasil uložila sankciu spočívajúcu v jeho dočasnom vylúčení z materiálnych podmienok prijímania. Táto sankcia zahŕňala vylúčenie nielen z prijímacieho centra, ale aj z nároku na všetky služby, ktoré sú s ním spojené.
3.
V súlade s rozsudkami z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI ( 4 ), a z 27. februára 2014, Saciri a i. ( 5 ), sa od Súdneho dvora žiada, aby spresnil podmienky starostlivosti o žiadateľa o medzinárodnú ochranu zo strany hostiteľského členského štátu ( 6 ), ak je týmto žiadateľom maloletá osoba bez sprievodu, ktorej správanie ohrozilo zamestnancov a iných obyvateľov prijímacieho zariadenia.
II. Právny rámec
A.
Právo Únie
4.
Účelom smernice 2013/33 je podľa jej článku 1 stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov v členských štátoch.
5.
V odôvodneniach 9, 14, 25 a 35 tejto smernice sa uvádza:
„(9)
Členské štáty by sa pri uplatňovaní tejto smernice mali usilovať o to, aby sa plne rešpektovali zásady najlepších záujmov dieťaťa a zlúčenia rodiny, a to v súlade s Chartou základných práv Európskej únie[ ( 7 )], Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989[ ( 8 )] a… dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd[ ( 9 )].
…
(14)
Prijímanie osôb s osobitnými potrebami pri prijímaní by malo byť prvoradým záujmom vnútroštátnych orgánov s cieľom zabezpečiť, aby podmienky tohto prijímania boli navrhnuté tak, aby spĺňali ich osobitné potreby pri prijímaní.
…
(25)
Malo by sa zamedziť možnému zneužívaniu systému prijímania určením okolností, za ktorých možno žiadateľom obmedziť alebo odňať materiálne podmienky prijímania, pričom by sa zároveň mala zabezpečiť dôstojná životná úroveň všetkých žiadateľov.
…
(35)
Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva najmä [Charta]. Táto smernica sa najmä snaží zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článkov 1, 4, 6, 7, 18, 21, 24 a 47 [Charty] a má sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.“
6.
Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, uvádza:
„Na účely tejto smernice:
…
d)
‚maloletá osoba‘ je osoba mladšia ako 18 rokov, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti;
e)
‚maloletá osoba bez sprievodu‘ je maloletá osoba, ktorá prichádza na územie členských štátov bez sprievodu dospelej osoby, ktorá je za ňu zodpovedná, či už podľa práva alebo praxe príslušného členského štátu, pokiaľ sa skutočne nenachádza v opatere takejto osoby; patrí sem aj maloletá osoba, ktorá je ponechaná bez sprievodu potom, ako vstúpila na územie členských štátov;
f)
‚podmienky prijímania‘ sú celý súbor opatrení, ktoré členské štáty poskytnú žiadateľom v súlade s touto smernicou;
g)
‚materiálne podmienky prijímania‘ sú podmienky prijímania, ktoré zahŕňajú ubytovanie, stravu a oblečenie, poskytované v materiálnej forme alebo ako finančné príspevky, alebo ako poukážky, alebo ako kombinácia týchto troch foriem, a denné dávky;
…
i)
‚pobytový tábor‘ je akékoľvek zariadenie, ktoré sa používa na kolektívne ubytovávanie žiadateľov;
…“
7.
Článok 17 smernice 2013/33, nazvaný „Všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti“, vo svojom odseku 2 uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania poskytli žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a psychické zdravie [telesné a duševné zdravie – neoficiálny preklad ].
Členské štáty zabezpečia, aby bola táto životná úroveň zabezpečená v prípade zraniteľných osôb nachádzajúcich sa v osobitnej situácii v súlade s článkom 21, ako aj v prípade zaistených osôb.“
8.
Článok 20 tejto smernice, ktorý je jediným ustanovením kapitoly III s názvom „Obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania“, znie takto:
„1. Členské štáty môžu obmedziť alebo vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch odňať materiálne podmienky prijímania, ak žiadateľ:
a)
opustí miesto pobytu určené príslušným orgánom bez toho, aby ho o tom informoval, alebo bez povolenia, ak sa takéto povolenie vyžaduje, alebo
b)
neplní ohlasovacie povinnosti alebo povinnosti poskytovať informácie alebo sa dostaviť na osobný pohovor týkajúci sa konania o azyle v primeranej lehote stanovenej vnútroštátnym právom, alebo
c)
podal následnú žiadosť[,] ako je vymedzená v článku 2 písm. q) smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2013/32/EÚ [z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( 10 )].
…
2. Členské štáty tiež môžu obmedziť materiálne podmienky prijímania, ak dospejú k záveru, že žiadateľ bez náležitého odôvodnenia nepodal žiadosť o medzinárodnú ochranu po príchode do členského štátu ihneď, ako to bolo možné.
3. Členské štáty môžu obmedziť alebo odňať materiálne podmienky prijímania, ak žiadateľ zatajil finančné zdroje, a tým neodôvodnene využíval výhody materiálnych podmienok prijímania.
4. Členské štáty môžu určiť sankcie za závažné porušenia vnútorného poriadku pobytových táborov, ako aj za obzvlášť násilné správanie.
5. Rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankciách uvedených v odsekoch 1, 2, 3 a 4 tohto článku sa prijímajú na základe individuálneho posúdenia, objektívne a nestranne a musia obsahovať odôvodnenie. Rozhodnutia musia vychádzať z konkrétnej situácie dotknutej osoby, najmä v súvislosti s osobami, na ktoré sa vzťahuje článok 21, berúc do úvahy zásadu proporcionality. Členské štáty za každých okolností zabezpečia prístup k zdravotnej starostlivosti v súlade s článkom 19 a zabezpečia dôstojnú životnú úroveň všetkých žiadateľov.
6. Členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania neboli odňaté alebo obmedzené pred prijatím rozhodnutia podľa odseku 5.“
9.
Kapitola IV smernice 2013/33 s názvom „Ustanovenia o zraniteľných osobách“ zahŕňa najmä články 21 až 24.
10.
Článok 21 tejto smernice s názvom „Všeobecná zásada“ stanovuje, že členské štáty zohľadnia vo vnútroštátnom práve, ktorým sa vykonáva táto smernica, osobitnú situáciu zraniteľných osôb, najmä maloletých osôb a maloletých osôb bez sprievodu.
11.
Článok 22 smernice 2013/33, nazvaný „Posúdenie osobitných potrieb zraniteľných osôb pri prijímaní“, v odseku 1 treťom pododseku a v odseku 3 uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby podpora poskytovaná žiadateľom s osobitnými potrebami pri prijímaní v súlade s touto smernicou zohľadňovala ich osobitné potreby pri prijímaní počas celého trvania konania o azyle a ich situáciu budú zodpovedajúcim spôsobom monitorovať.
…
3. Za osoby s osobitnými potrebami pri prijímaní sa môžu považovať len zraniteľné osoby v súlade s článkom 21, ktoré tak môžu požívať výhody osobitnej podpory stanovenej v súlade s touto smernicou.“
12.
V článku 23 tejto smernice, ktorý sa zaoberá maloletými osobami, sa uvádza:
„1. Pri vykonávaní ustanovení tejto smernice, ktoré sa týkajú maloletých osôb, musia mať členské štáty v prvom rade na zreteli najlepšie záujmy detí. …
2. Pri posudzovaní najlepších záujmov maloletej osoby členské štáty náležite zohľadnia najmä tieto faktory:
…
b)
blaho a sociálny rozvoj maloletej osoby pri osobitnom zohľadnení jej osobnej situácie;
c)
bezpečnosť a ochranu, najmä ak existuje riziko, že maloletá osoba mohla byť obeťou obchodovania s ľuďmi;
…“
13.
Článok 24 uvedenej smernice, ktorý sa zaoberá maloletými osobami bez sprievodu, v odseku 2 stanovuje:
„Maloleté osoby bez sprievodu, ktoré podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa od okamihu povolenia vstupu na územie členského štátu, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná alebo je posudzovaná, až do okamihu, kedy sú povinné tento členský štát opustiť, umiestnia:
…
c)
v pobytových táboroch, ktoré sú špeciálne vybavené na ubytovávanie maloletých osôb;
d)
v inom ubytovacom zariadení vhodnom pre maloleté osoby.
…“
B.
Belgické právo
14.
Wet betreffende de opvang van asielzoekers en van bepaalde andere categorieën van vreemdelingen (zákon o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov) ( 11 ) z 12. januára 2007 nebol ešte v čase skutkových okolností vo veci samej zmenený na účely prebratia smernice 2013/33.
15.
Podľa článku 2 bodu 6 zákona o prijímaní je materiálna pomoc vymedzená ako „pomoc poskytnutá [agentúrou Fedasil] alebo partnerom v rámci prijímacieho zariadenia, ktorá pozostáva z ubytovania, stravy, oblečenia, lekárskeho, sociálneho a psychologického dohľadu a poskytovania denných dávok. Zahŕňa aj prístup k právnej pomoci, prístup k službám ako tlmočenie a vzdelávanie, ako aj prístup k programu dobrovoľného návratu.
16.
Článok 3 prvý odsek uvedeného zákona uvádza, že „každý žiadateľ o azyl má právo na prijatie, ktoré mu musí umožňovať viesť ľudsky dôstojný život“.
17.
Článok 5 uvedeného zákona spresňuje, že „bez toho, aby bola dotknutá… kniha III hlava III o poriadkových opatreniach a sankciách, poskytnutie materiálnej pomoci opísanej v tomto zákone nesmie byť v žiadnom prípade zrušené“.
18.
Kniha III hlava III zákona o prijímaní, nazvaná „Poriadkové opatrenia a sankcie“, v článku 45 uvádza:
„Prijímanej osobe možno v prípade závažného porušenia režimu a pravidiel fungovania prijímacieho zariadenia uvedených v článku 19 uložiť sankciu. Pri výbere sankcie sa zohľadní povaha a závažnosť porušenia, ako aj konkrétne okolnosti, za ktorých k nemu došlo.
Možno uložiť len tieto sankcie:
…
7. dočasné vylúčenie z nároku na materiálnu pomoc v prijímacom zariadení, a to po dobu najviac jedného mesiaca.
Sankcie ukladá riaditeľ alebo zodpovedná osoba prijímacieho zariadenia. Sankciu uvedenú v pododseku 2 bode 7 musí potvrdiť generálny riaditeľ [agentúry Fedasil] do troch pracovných dní od prijatia sankcie riaditeľom alebo zodpovednou osobou prijímacieho zariadenia. Ak v tejto lehote nedôjde k potvrdeniu sankcie dočasného vylúčenia, automaticky sa zruší.
Orgán, ktorý sankcie uložil, ich môže počas ich výkonu znížiť alebo odpustiť.
Rozhodnutie o uložení sankcie sa prijíma objektívne a nestranne a musí sa odôvodniť.
S výhradou sankcie uvedenej v pododseku 2 bode 7 nemôže vykonanie sankcie v žiadnom prípade viesť k úplnému zrušeniu materiálnej pomoci poskytovanej na základe tohto zákona, ani k obmedzeniu prístupu k lekárskemu dohľadu. Sankcia uvedená v pododseku 2 bode 7 má za následok, že dotknutá osoba nemôže využívať žiadne iné formy prijímania s výnimkou prístupu k lekárskemu dohľadu uvedenému v článkoch 24 a 25 zákona.
Sankciu uvedenú v pododseku 2 bode 7 možno uložiť len v prípade veľmi závažného porušenia vnútorného poriadku prijímacieho zariadenia, ktoré ohrozuje zamestnancov alebo iných obyvateľov prijímacieho zariadenia alebo predstavuje závažné riziko pre bezpečnosť alebo dodržiavanie verejného poriadku v prijímacom zariadení.
Osoba, ktorej hrozí dočasné vylúčenie, musí byť pred uložením tejto sankcie vypočutá.
…“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
A.
Skutkový stav
19.
Pán Haqbin, afgansky štátny príslušník, požiadal 23. decembra 2015 belgické orgány o medzinárodnú ochranu ako maloletá osoba bez sprievodu. Postupne bol umiestnený v prijímacích centrách v Sugny a Broecheme (Belgicko) a v súlade s príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou mu bol ustanovený „opatrovník“ poverený ho zastupovať a pomáhať mu. ( 12 )
20.
Dňa 18. apríla 2016 sa pán Haqbin podieľal na násilnostiach, do ktorých boli zapletení obyvatelia rôzneho etnického pôvodu v prijímacom centre v Broecheme. Polícia tak pristúpila k jeho úradnému zadržaniu a následne ho 19. apríla 2016 prepustila na slobodu. V ten istý deň sa riaditeľ tohto prijímacieho centra rozhodol uložiť pánovi Haqbinovi disciplinárnu sankciu stanovenú v článku 45 zákona o prijímaní. ( 13 ) Táto sankcia zahŕňala dočasné vylúčenie maloletej osoby nielen z prijímacieho centra, ale aj z nároku na všetky služby, ktoré sú s ním spojené, ako je strava, oblečenie, aktivity a s výnimkou naliehavej zdravotnej pomoci aj prerušenie lekárskeho, sociálneho a psychologického dohľadu.
21.
Generálny riaditeľ agentúry Fedasil potvrdil toto rozhodnutie 21. apríla 2016 v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi.
22.
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že dotknutá osoba strávila noci od 19. do 21. apríla 2016 a následne od 24. apríla do 1. mája 2016 v parku Maximilian v Bruseli. V tom čase, konkrétne 25. apríla 2016, podal opatrovník pána Haqbina na Arbeidsrechtbank te Antwerpen (Pracovný súd Antverpy, Belgicko) návrh s cieľom dosiahnuť prerušenie vylúčenia. ( 14 ) Tento návrh bol z dôvodu chýbajúcej mimoriadnej naliehavosti zamietnutý, keďže pán Haqbin nevedel preukázať, že sa nachádzal v situácii bez ubytovania.
23.
Pán Haqbin bol 4. mája 2016 umiestnený v prijímacom centre v Poelkapelle (Belgicko).
24.
Žalobou z 5. júla 2016 opatrovník pána Haqbina napadol rozhodnutia o jeho vylúčení z prijímacieho centra v Broecheme na Nederlandstalige arbeidsrechtbank te Brussel (Holandskojazyčný pracovný súd Brusel, Belgicko). Tento opatrovník sa domnieval, že za týchto okolností bola Fedasil povinná dotknutej osobe umožniť prijatie alebo poskytnúť záruky týkajúcej sa rešpektovania ľudskej dôstojnosti na obdobie, po ktoré bola z prijímania vylúčená, a požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 eura.
25.
Nederlandstalige arbeidsrechtbank te Brussel (Holandskojazyčný pracovný súd Brusel) rozsudkom z 21. februára 2017 túto žalobu zamietol ako nedôvodnú, pričom konštatoval, že pán Haqbin žiadal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej existencia nebola preukázaná.
26.
Návrhom z 27. marca 2017 podal opatrovník odvolanie proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd, ktorý predložil tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.
B.
Odôvodnenie
návrhu na začatie prejudiciálneho konania
27.
Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či podľa článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 môže členský štát odňať alebo obmedziť materiálne podmienky prijímania za závažné porušenie vnútorného poriadku pobytového centra alebo za obzvlášť násilné správanie. Poukazuje v tomto zmysle na stanovisko kontaktného výboru, ktorý bol zriadený, aby členským štátom pomohol pri preberaní smernice 2013/33 ( 15 ), ako aj na názor Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov ( 16 ). Tí sa domnievajú, že článok 20 ods. 1 až 3 smernice 2013/33 stanovuje úplný zoznam dôvodov na obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania, a z toho dôvodu článok 20 ods. 4 tejto smernice zahŕňa iné druhy sankcií. Vnútroštátny súd zároveň poukazuje na stanovisko Raad van State (Štátna rada, Belgicko), podľa ktorého s ohľadom na znenie článku 20 ods. 4 až 6 uvedenej smernice nejde o jediný možný výklad tohto článku 20. ( 17 )
28.
V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, aké konkrétne kroky musí podniknúť príslušný vnútroštátny orgán na to, aby v zmysle článku 20 ods. 5 a 6 smernice 2013/33 zabezpečil dôstojnú životnú úroveň pre všetkých žiadateľov vrátane žiadateľa, ktorý bol dočasne vylúčený z prijímacieho centra.
29.
Vnútroštátny súd odmieta argumenty agentúry Fedasil, podľa ktorých úlohy opatrovníka postačujú na splnenie tejto povinnosti. Na základe vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa opatrovníctva neplnoletých cudzincov bez sprievodu vnútroštátny súd poukazuje na to, že opatrovník nie je zo zákona povinný sám zabezpečiť prijatie maloletej osoby bez sprievodu a vylučuje akékoľvek nedostatky v jeho konaní. ( 18 )
30.
Na druhej strane vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o kroky, ktoré má podniknúť príslušný vnútroštátny orgán. Poukazuje na to, že podľa dôvodovej správy k návrhu zákona ( 19 ), ktorým sa mení zákon z 12. januára 2007 o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov zo 6. júla 2016 ( 20 ), takáto povinnosť je splnená, pokiaľ Fedasil pripojila k svojmu rozhodnutiu o vylúčení zoznam prijímacích miest pre bezdomovcov, ku ktorým mohol mať žiadateľ prístup. Len v prípade, že by sa ukázalo, že žiadateľ nemôže reálne využiť tieto zariadenia, by tak bola Fedasil povinná nájsť a posteriori alternatívne riešenie.
31.
Vnútroštátny súd sa pýta, či takýto postup spĺňa povinnosť stanovenú v článku 20 ods. 5 smernice 2013/33 alebo či sa pre dodržanie tohto článku vyžaduje, aby príslušný vnútroštátny orgán zabezpečil ubytovanie predtým, ako vylúči žiadateľa z prijímacieho zariadenia.
32.
Po tretie za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k názoru, že sankcie uvedené v článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 môžu mať formu vylúčenia z materiálnych podmienok prijímania, sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na článok 20 ods. 5, články 21 až 23, ako aj článok 24 ods. 2 tejto smernice možno takéto sankcie uložiť maloletej osobe, a najmä maloletej osobe bez sprievodu. V tejto súvislosti vnútroštátny súd dodáva, že vzniká tiež otázka zlučiteľnosti týchto sankcií uložených maloletým osobám s článkami 1, 3, 4 a 24 Charty, ktoré sú uvedené v odôvodnení 35 uvedenej smernice. ( 21 )
C.
Prejudiciálne otázky
33.
Arbeidshof te Brussel (Odvolací pracovný súd Brusel) preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa článok 20 ods. 1 až 3 smernice [2013/33] vykladať v tom zmysle, že vyčerpávajúcim spôsobom stanovuje prípady, v ktorých materiálne podmienky prijímania možno obmedziť alebo odňať? Alebo z článku 20 ods. 4 a 5 [tejto smernice] vyplýva, že právo na [tieto podmienky] môže byť odňaté vo forme sankcie za závažné porušenia vnútorného poriadku pobytových táborov a za obzvlášť násilné správanie?
2.
Má sa článok 20 ods. 5 a 6 [uvedenej smernice] vykladať v tom zmysle, že členské štáty musia pred vydaním rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo rozhodnutia o sankciách a v rámci týchto rozhodnutí prijať nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie práva na dôstojnú životnú úroveň počas doby vylúčenia? Alebo možno vyhovieť týmto ustanoveniam tým, že po vydaní rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania sa overí, či osoba, o ktorej sa rozhoduje, má zabezpečenú dôstojnú životnú úroveň, a prípadne sa v tomto čase prijmú nápravné opatrenia?
3.
Má sa článok 20 ods. 4 až 6 [smernice 2013/33] v spojení s [jej] článkami 14, 21, 22, 23 a 24…, ako aj článkami 1, 3, 4 a 24 [Charty] vykladať v tom zmysle, že je možné voči maloletej osobe, osobitne maloletej osobe bez sprievodu, uložiť opatrenie alebo sankciu spočívajúcu v dočasnom (alebo trvalom) odňatí práva na materiálne podmienky prijímania?“
IV. Analýza
34.
Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora na rozsah pravidiel stanovených v článku 20 smernice 2013/33 v prípade, ak sa žiadateľ dopustí závažného porušenia vnútorného poriadku pobytového centra alebo sa správa obzvlášť násilne. Zatiaľ čo prvá a druhá otázka sa týkajú zaobchádzania so všetkými žiadateľmi bez ohľadu na ich vek a situáciu, tretia otázka je presnejšia a týka sa osobitne situácie pána Haqbina ako maloletej osoby bez sprievodu.
35.
Domnievam sa, že tieto otázky treba riešiť so zreteľom na samotnú situáciu maloletej osoby bez sprievodu. Vec sama sa totiž týka predovšetkým postupov prijímania maloletej osoby bez sprievodu v členskom štáte. Jej situácia si vyžaduje osobitnú ochranu a primerané postupy prijímania, takže výklad článku 20 smernice 2013/33 je založený na vzájomnom vzťahu osobitných ustanovení patriacich nielen do tejto smernice, ale aj do Charty. ( 22 )
36.
Navrhujem teda pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok tak, že sa zameriam na osobitnú situáciu maloletej osoby bez sprievodu.
A.
O prvej prejudiciálnej otázke
37.
Svojou prvou a treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje vylúčiť z materiálnych podmienok prijímania maloletú osobu bez sprievodu z dôvodu, že sa dopustila závažného porušenia vnútorného poriadku pobytového centra, v ktorom bola umiestnená, alebo že sa správala obzvlášť násilne.
38.
Vnútroštátny súd sa teda pýta na povahu a rozsah „uplatniteľných sankcií“, ktoré môže hostiteľský členský štát uložiť na základe článku 20 ods. 4 tejto smernice.
39.
S cieľom odpovedať na túto otázku je potrebné vysvetliť znenie a systematiku článku 20 uvedenej smernice, ako aj účel tohto ustanovenia.
1. Znenie, systematika a účel článku 20 smernice 2013/33
40.
Povaha a rozsah „uplatniteľných sankcií“ uvedených v článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 vyvolávajú pochybnosti, keďže je tento článok nazvaný „Obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania“ a je jediným článkom v kapitole III, ktorá má rovnaký názov. Znenie odseku 4 tohto ustanovenia sa však zreteľne líši od znenia predchádzajúcich odsekov, pretože normotvorca Únie výslovne neuviedol, že hostiteľský členský štát môže obmedziť alebo odňať materiálne podmienky prijímania. Obmedzuje sa len na spresnenie, že členské štáty „môžu určiť sankcie“ za závažné porušenia vnútorného poriadku pobytového centra alebo za obzvlášť násilné správanie.
41.
Táto formulácia a miera voľnej úvahy, ktorá sa predpokladá v prípade hostiteľského členského štátu, sú odôvodnené vzhľadom na povahu dôvodov uvádzaných normotvorcom Únie.
42.
Na rozdiel od dôvodov uvedených v článku 20 ods. 1 až 3 smernice 2013/33 sa „závažné porušenia vnútorného poriadku pobytových táborov“ a „obzvlášť násilné správanie“ vzťahujú na skutky, ktoré môžu nielen narušiť poriadok a bezpečnosť v prijímacom zariadení, ale aj napĺňať znaky trestného činu. Normotvorca Únie tak má na mysli skutky, ktorých povahu a závažnosť môžu posúdiť len príslušné vnútroštátne orgány so zreteľom na zákony a iné právne predpisy hostiteľského členského štátu. Tento normotvorca sa tiež odvoláva na skutky, ktorých spáchanie predpokladá podľa právneho systému a práva uplatňovaného v tomto štáte uloženie konkrétneho opatrenia alebo sankcie disciplinárnej, administratívnej alebo trestnej povahy, ktoré môžu prekračovať rámec obmedzenia alebo odňatia materiálnych podmienok prijímania.
43.
Preto na rozdiel od dôvodov uvedených v článku 20 ods. 1 až 3 smernice 2013/33 si dôvod uvedený v odseku 4 tohto ustanovenia vyžaduje priznať hostiteľskému členskému štátu určitú mieru voľnej úvahy. Tá umožní tomuto štátu posúdiť, do akej miery musí byť žiadateľ, ktorý sa dopustil závažného porušenia vnútorného poriadku pobytového centra alebo obzvlášť násilného konania, potrestaný vzhľadom na povahu a stupeň závažnosti skutku. Táto miera voľnej úvahy zároveň umožní hostiteľskému členskému štátu zohľadniť konkrétne okolnosti, za ktorých bol predmetný skutok spáchaný, ako aj vek, situáciu a osobitné potreby páchateľa.
44.
Miera voľnej úvahy, ktorou disponuje tento štát, má však v tomto smere určité obmedzenia.
45.
Na jednej strane, ako to vyplýva z odôvodnenia 35 smernice 2013/33, musí hostiteľský členský štát rešpektovať základné práva. Článok 20 tejto smernice sa preto má vykladať najmä so zreteľom na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a práv dieťaťa zakotvených v príslušnom poradí v článkoch 1 a 24 Charty.
46.
Na druhej strane musí hostiteľský členský štát dodržiavať povinnosti uvedené v článku 20 ods. 5 a 6 uvedenej smernice.
47.
Podľa článku 20 ods. 5 smernice 2013/33 rozhodnutie o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankcii, ktorú možno uložiť za závažné porušenie vnútorného poriadku pobytových centier a za obzvlášť násilné správanie, musí spĺňať viaceré vecné a formálne požiadavky.
48.
Po prvé toto rozhodnutie alebo táto sankcia musia byť prijaté objektívne a nestranne a musia obsahovať odôvodnenie.
49.
Po druhé musí byť toto rozhodnutie proporcionálne a musí sa prijať po individuálnom preskúmaní, pričom sa zohľadní konkrétna situácia a osobitné potreby zraniteľných osôb.
50.
Hostiteľský členský štát je tak povinný v prípade, že sa skutku dopustila maloletá osoba bez sprievodu, zohľadniť v prvom rade najlepšie záujmy dieťaťa, ako to vyžaduje článok 23 smernice 2013/33 ( 23 ) a článok 24 ods. 2 Charty. Konkrétne tak musí náležite zohľadniť blaho a sociálny rozvoj maloletej osoby, ako aj bezpečnosť a ochranu, najmä v prípade neexistencie možnej starostlivosti zo strany nositeľa rodičovských práv a povinností. Okrem toho sa musí uistiť, že uložená sankcia nezbavuje maloletú osobu záruk týkajúcich sa ochrany jeho záujmov a uspokojenia jeho osobitných potrieb.
51.
Z týchto ustanovení preto vyplýva, že v prípade, ak správanie maloletej osoby bez sprievodu poukazuje na to, že sú ohrozené podmienky jej výchovy alebo rozvoja, hostiteľský členský štát je povinný použiť všeobecné ustanovenia o ochrane detí s cieľom zabezpečiť starostlivosť prispôsobenú jej potrebám. Tento mechanizmus je podľa mňa nevyhnutný v prípade maloletej osoby bez sprievodu, ktorá je mimoriadne zraniteľnou osobou z dôvodu jej niekedy dlhej a traumatickej migračnej trasy, ako aj neistej situácie v dôsledku nedostatku rodinnej podpory a vlastných zdrojov.
52.
Nakoniec po tretie článok 20 ods. 5 smernice 2013/33 spresňuje, že rozhodnutie o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankcii musí „za každých okolností“ zabezpečiť prístup k zdravotnej starostlivosti a zaručiť dôstojnú životnú úroveň všetkých žiadateľov.
53.
Cieľom tohto ustanovenia je zaručiť nepretržitú a náležitú starostlivosť o dôstojnosť žiadateľa aj po uložení sankcie zo strany hostiteľského členského štátu. ( 24 )
54.
Táto starostlivosť je odôvodnená, pokiaľ uloženie takejto sankcie neznamená, že nárok na prijatie legálne zanikol. Pokiaľ je maloletej osobe umožnené zostať na území hostiteľského členského štátu na účely posúdenia jej žiadosti ( 25 ) a za predpokladu, že nemá dostatok prostriedkov na uspokojenie svojich základných potrieb, ( 26 ) tento štát musí zabezpečiť také podmienky prijímania, ktoré jej umožnia prístup k zdravotnej starostlivosti a dôstojnému životu. ( 27 ) Hoci normotvorca Únie nespresňuje opatrenia, ktoré je hostiteľský členský štát povinný prijať s cieľom zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň, tieto opatrenia musia pokrývať najzákladnejšie práva v čase, keď žiadateľ nemá dostatok zdrojov príjmu, konkrétne možnosť bývania, stravovania a oblečenia. ( 28 )
55.
Podľa odôvodnenia 35 smernice 2013/33 sa zásada uvedená v článku 20 ods. 5 tejto smernice riadi skutočnosťou, že uvedená smernica rešpektuje základné práva a snaží sa najmä zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.
56.
Cieľom tejto zásady je zaručiť účinnú ochranu žiadateľa na území hostiteľského členského štátu, čím prispieva k zníženiu rizika marginalizácie, ktorému je vystavený, a „sekundárnych pohybov“, o ktoré by sa mohol pokúsiť. ( 29 )
57.
Dodržiavanie uvedenej zásady umožňuje žiadateľovi vykonať svoje právo na azyl a zúčastniť sa postupu preskúmania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s právami a povinnosťami, ktoré mu vyplývajú zo smerníc 2011/95/EÚ ( 30 ) a 2013/32. Tieto práva a povinnosti by nemali potrebný účinok, ak by neboli sprevádzané nepretržitou starostlivosťou o najzákladnejšie potreby žiadateľa. Táto starostlivosť takisto umožňuje hostiteľskému členskému štátu, aby náležite preskúmal žiadosť o medzinárodnú ochranu, keďže tento štát je schopný aj napriek uloženej sankcii lokalizovať žiadateľa na účely oznámenia rôznych predvolaní a stretnutí. ( 31 )
58.
Zásadu uvedenú v článku 20 ods. 5 smernice 2013/33 dopĺňajú procesné ustanovenia stanovené v článku 20 ods. 6 tejto smernice, ktorého rozsah uvediem v rámci preskúmania druhej prejudiciálnej otázky.
59.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teraz potrebné sa zaoberať otázkou, či a prípadne za akých podmienok môže členský štát rozhodnúť o odňatí materiálnych podmienok prijímania za okolností, o aké ide vo veci samej.
2. Povaha opatrení uplatniteľných v kontexte článku 20 ods. 4 smernice 2013/33
a) Zmysel a rozsah odňatia materiálnych podmienok prijímania v kontexte článku 20 ods. 1 a 3 smernice 2013/33
60.
Odňatie materiálnych podmienok prijímania je rozhodnutie, ktoré normotvorca Únie reštriktívnym spôsobom uvádza v článku 20 smernice 2013/33, keďže toto rozhodnutie vedie k tomu, že žiadateľ, ktorý je úplne závislý od verejnej pomoci, je zrazu pripravený o ubytovanie, stravu, oblečenie a denné dávky, ktoré mu boli dovtedy poskytované. ( 32 )
61.
Normotvorca Únie oprávňuje hostiteľský členský štát prijať takéto rozhodnutie v dvoch prípadoch.
62.
Prvý prípad, ktorý uvádza článok 20 ods. 1 smernice 2013/33, sa týka situácie, v ktorej dochádza k zneužitiu práva. Odňatie materiálnych podmienok prijímania sa predpokladá len vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch, ak sa žiadateľ vyhýba povinnostiam vyžadovaným na účely preskúmania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, pretože opustil miesto povinného pobytu alebo si neplní ohlasovaciu povinnosť alebo ak žiadateľ podal následnú žiadosť iba s cieľom využívať výhody podmienok prijímania.
63.
Druhý prípad uvedený v článku 20 ods. 3 smernice 2013/33 sa vzťahuje sa na situáciu, v ktorej žiadateľ zatajil svoje finančné zdroje a v skutočnosti sa dokáže o seba postarať. Toto ustanovenie sa má vykladať vo svetle článku 17 ods. 3 tejto smernice, ktorý spresňuje, že hostiteľský členský štát môže zabezpečovať všetky alebo niektoré materiálne podmienky prijímania a zdravotnú starostlivosť pod podmienkou, že žiadateľ nemá dostatok prostriedkov na zachovanie životnej úrovne primeranej jeho zdravotnému stavu a na zabezpečenie živobytia.
64.
Normotvorca Únie teda postupoval obozretne, pokiaľ ide o prípady, v ktorých hostiteľský členský štát môže odňať materiálne podmienky prijímania.
65.
Rovnako obozretne treba postupovať aj v kontexte článku 20 ods. 4 smernice 2013/33, keďže na rozdiel od dvoch vyššie uvedených prípadov je žiadateľ a priori stále oprávnený na prijatie a nemá zdroje na uspokojenie svojich základných potrieb. Tieto okolnosti teda nariaďujú, aby sa opatrenia o odňatí materiálnych podmienok prijímania vydávali len za prísnych podmienok, pričom sa zohľadní nielen závažnosť spáchaného skutku, ale aj vek, situácia a osobitné potreby maloletej osoby bez sprievodu.
b) Zmysel a rozsah odňatia materiálnych podmienok prijímania v kontexte článku 20 ods. 4 smernice 2013/33
66.
Každý žiadateľ má povinnosti voči členskému štátu, v ktorom žiada o medzinárodnú ochranu. Tieto povinnosti predpokladajú, že žiadateľ bude rešpektovať zákony a právne predpisy tohto štátu a že sa podriadi akýmkoľvek opatreniam zameraným na zachovanie bezpečnosti a verejného poriadku. ( 33 ) Je preto legitímne, aby hostiteľský členský štát prijal opatrenia s cieľom zaručiť fyzickú a morálnu bezpečnosť zamestnancov a obyvateľov prijímacieho centra, najmä ak spáchaný skutok predstavoval závažné riziko pre bezpečnosť a dodržiavanie verejného poriadku v tomto zariadení.
67.
Tento skutok predpokladá uloženie sankcie, ale svedčí najmä o potrebe zorganizovať starostlivosť odlišnú od tej, ktorá sa poskytuje v rámci prijímania, navyše ak je tento skutok násilný a opakovaný. Bez ohľadu na situáciu maloletej osoby a vážnosť spáchaného skutku, jej neplnoletosť totiž odôvodňuje jej ochranu.
68.
Obmedzenie materiálnych podmienok prijímania nemôže byť opatrením, ktoré je primerané situácii tejto maloletej osoby alebo ktoré uspokojuje jej osobitné potreby. ( 34 )
69.
Prispôsobenie týchto podmienok tiež nemôže byť primeraným opatrením. Ustanovenia, ktoré v tomto ohľade uvádza článok 18 ods. 9 písm. a) ( 35 ) v spojení s ustanoveniami článku 22 ods. 1 a 3 smernice 2013/33 ( 36 ), sú predovšetkým určené osobám, ktorých zraniteľnosť sa vzhľadom na ich stav môže zvyšovať, ako sú napríklad tehotné ženy, osoby trpiace vážnymi ochoreniami alebo duševnými poruchami alebo obete znásilnenia alebo obchodovania s ľuďmi. Tieto ustanovenia sa podľa môjho názoru neuplatňujú v prípade maloletej osoby bez sprievodu, u ktorej sa vzhľadom na opakované násilnosti, ktorých sa dopustila, predpokladá, že podmienky pre jej výchovu alebo vývoj sú ohrozené.
70.
Za týchto okolností je odňatie materiálnych podmienok prijímania rozhodnutím, ktoré možno prijať v prípade, že sa na maloletú osobu bez sprievodu vzťahuje starostlivosť, ktorá vzhľadom na požadované prostriedky a sledované ciele nemôže spadať do rámca podmienok prijímania stanovených v smernici 2013/33.
71.
Rozhodnutie o odňatí pôvodne poskytovaných materiálnych podmienok teda možno prijať len vtedy, ak je spojené s predložením veci službám pomoci a/alebo súdnym orgánom zodpovedným za ochranu detí. Tieto orgány najlepšie posúdia osobitné potreby tejto maloletej osoby a rozhodnú najmä o asistenčných opatreniach, ktoré vykonajú kvalifikovaní pracovníci v rámci vhodného ubytovania.
72.
Tento analytický prehľad sa uplatní a fortiori , ak skutok spáchaný v rozpore so zákonmi a inými právnymi predpismi hostiteľského členského štátu napĺňa znaky trestného činu. Spáchanie deliktu alebo trestného činu ipso facto vedie k predloženiu veci na súdne orgány zodpovedné za ochranu detí, ako aj k umiestneniu alebo uväzneniu maloletej osoby v rámci vhodného zariadenia a súčasne aj k odňatiu materiálnych podmienok prijímania. K tomuto odňatiu tak dochádza v rámci trestného konania, ktoré môže zaručiť všetky práva maloletej osoby, a je preto spojené s opatreniami výchovného a donucovacieho charakteru, ktoré odôvodňuje situácia maloletej osoby a závažnosť skutku.
B.
O druhej prejudiciálnej otázke
73.
Svojou druhou a treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aké konkrétne kroky musí na základe článku 20 ods. 5 a 6 smernice 2013/33 podniknúť príslušný vnútroštátny orgán na to, aby zabezpečil dôstojnú životnú úroveň pre maloletú osobu bez sprievodu, ktorá je dočasne vylúčená z prijímacieho centra.
74.
Tento súd sa predovšetkým Súdneho dvora pýta, či a) je povinnosť uvedená v článku 20 ods. 5 tejto smernice splnená, ak príslušný vnútroštátny orgán pripojí k svojmu rozhodnutiu o vylúčení z pobytového centra zoznam prijímacích miest pre bezdomovcov, ku ktorým by mohol mať žiadateľ prístup, alebo b) je naopak potrebné, aby tento orgán našiel alternatívne riešenie ubytovania ešte predtým, ako prijme takéhoto rozhodnutie.
75.
Odpoveď na túto otázku vyplýva z článku 20 ods. 6 smernice 2013/33, podľa ktorého „členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania neboli odňaté alebo obmedzené pred prijatím rozhodnutia podľa odseku 5 [uvedeného ustanovenia]“ ( 37 ) a je nevyhnutná z hľadiska všeobecnej systematiky a účelu tejto smernice.
76.
Článok 20 ods. 6 smernice 2013/33 je predovšetkým ustanovením procesnej povahy, ktoré umožňuje po uložení sankcie zo strany hostiteľského členského štátu zaručiť nepretržitú a náležitú starostlivosť o dôstojnosť žiadateľa v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 20 ods. 5 tejto smernice. ( 38 )
77.
Zásada nepretržitej starostlivosti vyplýva tiež z odôvodnenia 8 uvedenej smernice, ktoré spresňuje, že táto smernica by sa „mala uplatňovať vo všetkých fázach a pri všetkých druhoch konaní týkajúcich sa žiadostí o medzinárodnú ochranu, na všetkých miestach a vo všetkých zariadeniach, kde sa žiadatelia nachádzajú, a to tak dlho, ako sa žiadatelia môžu zdržiavať na území členských štátov“.
78.
Cieľom tejto zásady je nielen zaručiť dodržiavanie základných práv žiadateľa, ale aj zabezpečiť potrebný účinok smernice 2013/33. Ako som už uviedol, práva a povinnosti žiadateľa, ktoré mu vyplývajú zo smerníc 2011/95 a 2013/32, by nemali potrebný účinok, ak by neboli sprevádzané starostlivosťou o najzákladnejšie potreby, dokonca aj na veľmi krátku dobu, najmä ak je žiadateľ maloletou osobou bez sprievodu.
79.
Súdny dvor už túto zásadu uviedol v rozsudku z 27. februára 2014, Saciri a i. ( 39 ), ktorý sa týka výkladu článku 13 smernice 2003/9/ES ( 40 ). V tomto rozsudku rozhodol, že „všeobecná štruktúra a cieľ smernice 2003/9, ako aj dodržanie základných práv, najmä požiadaviek článku 1 [Charty], podľa ktorého treba rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, bránia tomu, aby bol žiadateľ o azyl zbavený ochrany na základe minimálnych noriem stanovených touto smernicou, aj keď len počas prechodného obdobia po podaní jeho žiadosti o azyl“ ( 41 ).
80.
Túto zásadu možno nájsť aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. V rozsudku Winterstein a iní proti Francúzsku ( 42 ), ktorý sa týkal zákonnosti konania o vyhostení kočovníkov, tento súd rozhodol, že príslušné orgány musia zohľadniť dôsledky vyhostenia a zraniteľnosť žalobcov pred začatím konania o vyhostení.
81.
Článok 20 ods. 6 smernice 2013/33 teda neumožňuje žiadne prerušenie kontinuity starostlivosti o maloletú osobu, pretože vyžaduje, aby táto osoba nebola ani na veľmi krátky čas zbavená záruk, ktoré jej priznáva článok 20 ods. 5 tejto smernice.
82.
Dodržiavanie týchto požiadaviek znamená, že pred samotným prijatím rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankcii uvedenej v článku 20 ods. 4 smernice 2013/33, musí hostiteľský členský štát zabezpečiť základné potreby žiadateľa, aby sa zaručilo jeho živobytie a dôstojná životná úroveň, primeraná jeho zdraviu, čo mu umožní mať najmä ubytovanie, stravu a oblečenie, pričom sa prípadne zohľadnia jeho osobitné potreby.
83.
V súvislosti s vylúčením maloletej osoby bez sprievodu z prijímacieho centra sa musí príslušný vnútroštátny orgán pred prijatím rozhodnutia o vylúčení obrátiť na služby pomoci a/alebo súdne orgány zodpovedné za ochranu detí, aby mohli maloletú osobu umiestniť do zariadenia prispôsobeného jej potrebám, a ak to okolnosti a situácia maloletej osoby odôvodňujú, prijať asistenčné opatrenia.
84.
Preto nestačí, ako navrhuje Fedasil, pripojiť k rozhodnutiu o vylúčení zoznam prijímacích miest pre bezdomovcov, ku ktorým by mohla mať maloletá osoba bez sprievodu alebo jej zástupca prístup.
85.
Takýto postup neberie do úvahy to, čo vyžaduje najlepší záujem dieťaťa. Ďalej má za následok prerušenie kontinuity starostlivosti o maloletú osobu, čo vyjadruje aj predmetné konanie. Očakávať, že maloletá osoba nájde ubytovanie na základe zoznamu prijímacích miest, hoci aj za pomoci jej opatrovateľa, by bola riskantná stávka, pretože ak by aj existovali možnosti ubytovania, stále je potrebné, aby toto ubytovanie bolo dostupné a prispôsobené situácii maloletej osoby bez sprievodu. Prijímacie miesta pre bezdomovcov však nemôžu zaručiť, že táto maloletá osoba bude mať ubytovanie, stravu a oblečenie po celú dobu jej vylúčenia a že budú uspokojené osobitné potreby, ktoré si jej vek, postavenie a situácia vyžaduje. ( 43 )
86.
Výklad, ktorý obhajuje Fedasil pred vnútroštátnym súdom, nezohľadňuje situáciu neistoty, zraniteľnosti a núdze, v ktorej sa môže maloletá osoba bez sprievodu nachádzať, a nezaručuje dodržiavanie práv, ktoré jej patria podľa smernice 2013/33 a Charty.
87.
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že v prípade, že sa maloletá osoba bez sprievodu dopustí závažného porušenia vnútorného poriadku pobytového centra alebo obzvlášť násilného správania, ktoré predstavuje závažné riziko pre dodržiavanie verejného poriadku v tomto centre alebo pre bezpečnosť zamestnancov alebo iných obyvateľov uvedeného centra, článok 20 ods. 5 a 6 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že príslušný vnútroštátny orgán sa musí pred prijatím rozhodnutia o vylúčení obrátiť na služby pomoci a/alebo súdne orgány zodpovedné za ochranu detí, aby sa zabezpečilo, že táto maloletá osoba bude dostávať nepretržitú starostlivosť prispôsobenú osobitným potrebám, ktoré si jej vek, postavenie a situácia vyžaduje.
V. Návrh
88.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Arbeidshof te Brussel (Odvolací pracovný súd Brusel, Belgicko) takto:
Článok 20 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, keď sa maloletá osoba bez sprievodu dopustila obzvlášť násilného správania, ktoré predstavuje závažné riziko pre dodržiavanie poriadku a bezpečnosti v rámci prijímacieho zariadenia, nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje rozhodnúť o odňatí materiálnych podmienok prijímania, za predpokladu, že toto rozhodnutie je spojené s predložením veci službám pomoci a/alebo súdnym orgánom zodpovedným za ochranu detí, aby sa zabezpečilo, že táto maloletá osoba bude dostávať nepretržitú starostlivosť prispôsobenú osobitným potrebám, ktoré si jej vek, postavenie a situácia vyžaduje.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96 ). Európska komisia navrhla prepracované znenie tejto smernice vo svojom návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu [COM(2016) 465 final].
( 3 ) Ďalej len „Fedasil“.
( 4 ) C‑179/11 , EU:C:2012:594 .
( 5 ) C‑79/13 , EU:C:2014:103 .
( 6 ) Ďalej len „žiadateľ“.
( 7 ) Ďalej len „Charta“.
( 8 ) Prijatý Valným zhromaždením OSN v jej rezolúcii 44/25 z 20. novembra 1989, ktorý nadobudol účinnosť 2. septembra 1990.
( 9 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.
( 10 ) Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 .
( 11 ) Belgisch Staatsblad zo 7. mája 2007, s. 24027, ďalej len „zákon o prijímaní“.
( 12 ) Ako spresnila belgická vláda na pojednávaní, opatrovník sa musí považovať za „zástupcu“ v zmysle článku 2 písm. j) smernice 2013/33.
( 13 ) Podľa článku 45 siedmeho odseku zákona o prijímaní možno sankciu dočasného vylúčenia uložiť len v prípade veľmi závažného porušenia vnútorného poriadku prijímacieho zariadenia, ktoré ohrozuje zamestnancov alebo iných obyvateľov prijímacieho zariadenia, alebo predstavuje závažné riziko pre bezpečnosť alebo dodržiavanie verejného poriadku v prijímacom zariadení. Grondwettelijk Hof (Ústavný súd, Belgicko) vo svojom rozsudku z 27. júla 2011, č. 135/2011, potvrdil zákonnosť tohto ustanovenia tým, že dospel k záveru, že zamýšľaná sankcia nie je vzhľadom na legitímny cieľ sledovaný vnútroštátnym zákonodarcom neprimeraná a výrazne neznižuje úroveň ochrany v oblasti sociálnej pomoci (pozri najmä bod B.18.1 a nasl. tohto rozsudku). V tejto súvislosti Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) uviedol, že podľa prípravných prác na tomto právnom predpise „toto krajné opatrenie [by sa malo] prijať len vtedy, ak sa preukáže, že iné opatrenia, ktoré predstavujú menší zásah do práv a slobôd prijímanej osoby (najmä pokiaľ ide o rešpektovanie ľudskej dôstojnosti), neumožňovali alebo neumožňujú dosiahnuť sledovaný cieľ, konkrétne zaručiť bezpečné prijatie pre všetkých obyvateľov centra“.
( 14 ) Arbeidsrechtbank (pracovný súd, Belgicko) je totiž príslušný rozhodovať spory o každom porušení práv, ktoré zaručuje prijímaným osobám kniha II a kniha III zákona o prijímaní v súlade s článkom 580 bodom 8 písm. f) Gerechtelijk wetboek (Súdny poriadok), ako aj o uplatňovaní administratívnych sankcií stanovených v týchto knihách v súlade s článkom 583 prvým odsekom Súdneho poriadku.
( 15 ) Kontaktný výbor „Smernica o podmienkach prijímania“ (2013/33/EÚ). Na zasadnutí konanom 12. septembra 2013 tento kontaktný výbor uviedol, že článok 20 ods. 1 až 3 smernice 2013/33 stanovuje úplný zoznam dôvodov na obmedzenie alebo odňatie materiálnych podmienok prijímania a z toho dôvodu článok 20 ods. 4 tejto smernice zahŕňa iné druhy sankcií.
( 16 ) Ďalej len „UNHCR“. Pripomienky UNHCR k predbežnému návrhu zákona, ktorý viedol k prijatiu Wet tot wijziging van 12 januari 2007 betreffende de opvang van asielzoekers en van bepaalde andere categorieën van vreemdelingen (zákon, ktorým sa mení zákon z 12. januára 2007 o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov) zo 6. júla 2016 ( Belgisch Staatsblad z 5. augusta 2016, s. 47647), ktorý bol prijatý na účely čiastočného prebratia smernice 2013/33, dostupný na internetovej adrese: https://www.refworld.org/docid/5746b44b4.html, v ktorých má UNHCR názor vyjadrený uvedeným kontaktným výborom.
( 17 ) Stanovisko z 27. apríla 2016, č. 59.196/4.
( 18 ) Povinnosti opatrovníka sú stanovené v Programmawet (programový zákon) z 24. decembra 2002 ( Belgisch Staatsblad z 31. decembra 2002, s. 58686). Treba poukázať najmä na články 9 až 13 obsiahnuté v hlave XIII kapitole 6 tohto zákona s názvom „Opatrovníctvo neplnoletých cudzincov bez sprievodu“. Túto právnu úpravu dopĺňajú jednak ustanovenia uvedené v Koninklijk besluit tot uitvoering van Titel XIII, Hoofdstuk 6 „Voogdij over niet‑begeleide minderjarige vreemdelingen“ van de programmawet van 24 december 2002 (kráľovské nariadenie, ktorým sa vykonáva hlava XIII kapitola 6 „Opatrovníctvo neplnoletých cudzincov bez sprievodu“ programového zákona z 24. decembra 2002) z 22. decembra 2003 ( Belgisch Staatsblad z 29. januára 2004, s. 5538), a jednak všeobecné usmernenia pre opatrovníkov neplnoletých cudzincov bez sprievodu z 2. decembra 2013, ktoré sú dostupné na internetovej adrese: https://justice.belgium.be/sites/default/files/directives_generales_pour_tuteurs_‑_02_12_2013.pdf (pozri najmä bod 2.8 ods. 66 až 73 týchto usmernení).
( 19 ) Wetsontwerp tot wijziging van de wet van 12 januari 2007 betreffende de opvang van asielzoekers en van bepaalde andere categorieën van vreemdelingen (návrh zákona, ktorým sa mení zákon z 12. januára 2007 o prijímaní žiadateľov o azyl a niektorých ďalších kategórií cudzincov) Snemovne reprezentantov Belgicka z 18. mája 2016 (Doc 54, 1839/001).
( 20 ) Na ktorý odkazuje poznámka pod čiarou 16.
( 21 ) Pripomínam, že odôvodnenie 35 smernice 2013/33 sa odvoláva na články 1, 4, 6, 7, 18, 21, 24 a 47 Charty.
( 22 ) Pozri v tejto súvislosti oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 12. apríla 2017 s názvom „Ochrana migrujúcich detí“ [COM(2017) 211 final], ako aj usmernenia Európskeho podporného úradu pre azyl k podmienkam prijímania: prevádzkové normy a ukazovatele, september 2016 (dostupné na internetovej adrese: https://www.easo.europa.eu/sites/default/files/Guidance‑on‑ReceptionConditions‑SK.pdf), a k podmienkam prijímania maloletých osôb bez sprievodu: prevádzkové normy a ukazovatele, december 2018 (dostupné na internetovej adrese: https://www.easo.europa.eu/sites/default/files/publications/Guidance‑reception‑conditions‑unaccompanied‑children.pdf).
( 23 ) Pozri tiež odôvodnenia 9, 14 a 22 tejto smernice.
( 24 ) Táto zásada vyplýva z odôvodnení 11 a 25 smernice 2013/33.
( 25 ) Pozri v tejto súvislosti ustanovenia článku 9 smernice 2013/32.
( 26 ) Pozri v tejto súvislosti článok 17 ods. 2 a 3 smernice 2013/33.
( 27 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , body 59 až 62 ), o výklade článku 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že dotknutý členský štát musí v rámci možností zabezpečiť základné potreby štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou a čaká na individuálny odsun, keď tento štátny príslušník tretej krajiny nie je schopný zabezpečiť si tieto potreby sám.
( 28 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 19. marca 2019, Jawo ( C‑163/17 , EU:C:2019:218 , bod 92 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že najzákladnejšie potreby zahŕňajú najmä jedenie, umývanie sa a bývanie.
( 29 ) Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 12 smernice 2013/33.
( 30 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ).
( 31 ) Okrem toho článok 7 ods. 2 smernice 2013/33 umožňuje hostiteľskému členskému štátu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa z dôvodu rýchleho a efektívneho spracovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.
( 32 ) Ak sa materiálne podmienky prijímania poskytujú vo forme finančného príspevku, odňatie vedie k zrušeniu vyplácania tohto príspevku.
( 33 ) Pozri v tejto súvislosti názor prijímaný UNHCR v rámci jeho komentárov uvedených v poznámke pod čiarou 16 vyššie (https://www.refworld.org/docid/5746b44b4.html, bod 20).
( 34 ) V Belgicku, kde materiálna pomoc pokrýva širšie služby, ako sú služby patriace do materiálnych podmienok prijímania vymedzených v smernici 2013/33, sa toto obmedzenie môže týkať prístupu k určitým službám. Článok 45 zákona o prijímaní tak oprávňuje agentúru Fedasil obmedziť prístup k určitým službám alebo tiež dočasne zrušiť alebo znížiť denné dávky. Táto sankcia sa týka menej závažných skutkov, ako sú skutky vo veci samej.
( 35 ) Podľa tohto ustanovenia môže hostiteľský členský štát výnimočne a v riadne odôvodnených prípadoch ustanoviť odlišné spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania, ak je potrebné posúdiť osobitné potreby zraniteľnej osoby.
( 36 ) Podľa tohto ustanovenia je hostiteľský členský štát povinný vhodným spôsobom monitorovať situáciu žiadateľa a zohľadniť jeho osobitné potreby, ak sa prejavia v neskoršom štádiu konania o udelení azylu s cieľom poskytnúť mu osobitnú podporu.
( 37 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 38 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, § 252 až 263), v ktorom Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že situácia žiadateľa o azyl, ktorý „niekoľko mesiacov žil na ulici, bez zdrojov, bez prístupu k hygienickým zariadeniam, pričom nemal prostriedky na uspokojenie svojich základných potrieb“, dosiahla hranicu závažnosti stanovenú v článku 3 EDĽP. Pozri tiež ESĽP, 18. júna 2009, Budina v. Rusko (CE:ECHR:2009:0618DEC004560305).
( 39 ) C‑79/13 , EU:C:2014:103 .
( 40 ) Smernica Rady z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl ( Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18 ; Mim. vyd. 19/006, s. 101).
( 41 ) Rozsudok z 27. februára 2014, Saciri a i. ( C‑79/13 , EU:C:2014:103 , bod 35 a citovaná judikatúra), kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 42 ) Rozsudok ESĽP, 17. októbra 2013 (CE:ECHR:2013:1017JUD002701307, § 161).
( ) Ako vyplýva z článku 18 zákona o prijímaní, pobyt v pohotovostnom prijímacom zariadení nesmie presiahnuť 10 dní a musí uspokojovať základné potreby prijímanej osoby. Tieto potreby zahŕňajú všetku potrebnú pomoc vrátane stravy, ubytovania, prístupu k hygienickým zariadeniam a lekárskej pomoci.