C-355/18

Christian Gmoser (C‑356/18)

Bettina Plackner (C‑357/18)

proti

Nürnberger Versicherung Aktiengesellschaft Österreich

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg, Rakúsko)]

a

Allianz Elementar Lebensversicherungs‑Aktiengesellschaft,

DONAU Versicherung AG Vienna Insurance Group (C‑479/18)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bezirksgerichts für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodnoprávne spory Viedeň, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priame poistenie (životné poistenie) – Smernice 90/619/EHS, 92/96/EHS, 2002/83/ES a 2009/138/ES – Právo na odstúpenie od zmluvy – Opomenuté alebo nesprávne poučenie o podmienkach pre uplatnenie tohto práva – Zánik práva na odstúpenie od zmluvy – Právne účinky odstúpenia“

I. Úvod

1.

A.

Právo Únie

4.

Vzhľadom na to, že sporné zmluvy o životnom poistení boli v konaniach vo veciach samých uzavreté v rôznych časových okamihoch, je potrebné uplatniť a vyložiť ustanovenia rôznych smerníc: kým prejudiciálne otázky vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18, ako aj druhá prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18 sa posudzujú podľa ustanovení druhej ( 2 ) a tretej ( 3 ) smernice o životnom poistení ( 4 ), posúdenie ostatných prejudiciálnych otázok vo veci C‑479/18 sa na rozdiel od toho spravuje aj neskoršími smernicami 2002/83 ( 5 ) a 2009/138 ( 6 ). Vzhľadom na zhodný obsah jednotlivých ustanovení smerníc, ktoré sa majú vyložiť, však v tomto ohľade nevznikajú nijaké rozdiely.

5.

Článok 15 ods. 1 druhej smernice o životnom poistení znel:

„1. Pred uzavretím poistnej zmluvy sa poistníkovi oznámia minimálne informácie uvedené v prílohe II písm. A.

…

4. Podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku a prílohy II stanoví členský štát záväzku.“ [ neoficiálny preklad ]

Článok 36 ods. 1 smernice 2002/83 a článok 185 smernice Solventnosť II obsahujú analogickú právnu úpravu.

7.

V prílohe II („Informácie pre poistníkov“) k tretej smernici o životnom poistení sa v písmene A uvádzal zoznam informácií, ktoré sa museli poistníkovi poskytnúť pred uzatvorením zmluvy. ( 7 ) Podľa druhej vety tejto prílohy sa tieto [predkladané] informácie poskytujú jasne a presne, písomne, v úradnom jazyku členského štátu záväzku“ ( 8 ). K týmto informáciám patria podľa písm. A bodu a.13 „podmienky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy“ ( 9 ). [ neoficiálny preklad ]

3. Predchádzajúce odseky neplatia pre skupinové poistné zmluvy a pre zmluvy, uzavreté na dobu kratšiu ako šiestich mesiacov.“

9.

V § 165a VersVG ( 11 ) v znení relevantnom pre konanie vo veci C‑355/18, ako aj pre konanie C vo veci C‑479/18 sa lehota upravená v prvom odseku predĺžila na 30 dní. Ustanovenie §165a VersVG v znení relevantnom pre konanie D vo veci C‑479/18 zahŕňa nový odsek 2a ( 12 ) ktorý znie:

„2a. Ak je poistníkom spotrebiteľ (§ 1 ods. 1 bod 2 KSchG), lehota na odstúpenie od zmluvy podľa odsekov 1 a 2 začína plynúť až vtedy, keď bol poistník pouený o tomto práve na odstúpenie od zmluvy.“

10.

§ 9a ods. 1 rakúskeho Versicherungsaufsichtsgesetz (zákon o dohľade nad poistením, ďalej len „VAG“) v zneniach relevantných pre konania vo veciach samých (BGBl. č. 447/1996 a BGBl. I č. 34/2015) v príslušnej časti stanovoval:

Všetky spory vo veciach samých sa týkajú nárokov fyzických osôb na vrátenie zaplatených príspevkov poistného vrátane kapitálových úrokov, ktoré si uplatňujú ako poistníci voči dotknutým poskytovateľom životného poistenia. Tieto pohľadávky vyplývajú z vyhlásení o odstúpení od zmluvy, ktoré poistníci predložili dlho po uzavretí zmluvy, časť z nich dokonca až po vypovedaní dotknutej zmluvy (tzv. oneskorené odstúpenie).

12.

Žalobcovia vo veciach samých sa na účely odôvodnenia svojich návrhov v zásade odvolávajú na tú skutočnosť, že ich dotknutí poisťovatelia nepoučili vôbec (konanie B vo veci C‑479/18) alebo v každom prípade nesprávne o ich práve na odstúpenie od zmluvy. Nesprávnosť poučenia vyplýva z tej skutočnosti, že účinnosť tohto poučenia o odstúpení od zmluvy je podmienená požiadavkou písomnej formy, kým podľa vnútroštátneho práva postačuje vyhlásenie v akejkoľvek podobe. Poistníci boli takýmto spôsobom obmedzení pri uplatňovaní svojho práva na odstúpenie od zmluvy zaručeného právom Únie, a preto lehota na odstúpenie od zmluvy nezačala plynúť.

13.

Žalujúci poistníci a žalovaní poisťovatelia vo veciach samých sa nezhodujú v otázke, či právo na odstúpenie od zmluvy už v čase jeho vykonania zaniklo. Okrem toho nie je jasné, či sa platobné nároky poistníka obmedzujú na príslušnú odkupnú hodnotu v čase zrušenia zmluvy, alebo či vzniká povinnosť vrátiť všetky poskytnuté plnenia podľa zásad vydania bezdôvodného obohatenia.

14.

17.

Vo veciach C‑355/18 a C‑356/18 Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg) Súdnemu dvoru predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

1.

Má sa článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS (druhá smernica o životnom poistení), zmenenej smernicou 92/96/EHS (tretia smernica o životnom poistení) v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS vykladať v tom zmysle, že oznámenie o možnosti odstúpenia od zmluvy musí obsahovať aj informáciu o tom, že odstúpenie si nevyžaduje osobitnú formu?

2.

Môže sa odstúpenie od zmluvy z dôvodu nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy vyhlásiť aj po zrušení zmluvy o životnom poistení v dôsledku výpovede (a odkúpenia) poistníkom?

1. Majú sa článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS, resp. článok 35 ods. 1 v spojení s článkom 36 ods. 1 smernice 2002/83/ES, resp. článok 185 ods. 1 v spojení s článkom 186 ods. 1 smernice 2009/138/ES vykladať v tom zmysle, že – v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy o účinkoch nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy pred jej uzavretím – lehota na výkon práva na odstúpenie od zmluvy nezačne plynúť, ak poisťovňa v poučení uvedie, že odstúpenie od zmluvy musí mať písomnú formu, hoci podľa vnútroštátneho práva nie je pre odstúpenie od zmluvy predpísaná žiadna forma?

2. Pre prípad, že odpoveď na prvú otázku bude kladná:

Má sa článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade opomenutého alebo nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie zmluvy pred jej uzavretím začína lehota na výkon práva na odstúpenie od zmluvy plynúť odvtedy, ako sa poistník – bez ohľadu na to, akým spôsobom – o svojom práve na odstúpenie od zmluvy dozvedel?

3. Má sa článok 35 ods. 1 v spojení s článkom 36 ods. 1 smernice 2002/83/ES vykladať v tom zmysle, že – v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy o účinkoch opomenutého alebo nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy pred jej uzavretím – právo poistníka na odstúpenie od zmluvy zanikne najneskôr po tom, čo mu na základe jeho vypovedania zmluvy bola vyplatená odkupná hodnota, a tým si zmluvné strany úplne splnili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy?

22.

V prejudiciálnych konaniach vedených pred Súdnym dvorom predložili svoje písomné pripomienky účastníci konaní vo veciach samých, Rakúska republika, Česká republika, Taliansko a Európska komisia. Títo účastníci konania, okrem žalobcu v konaní C vo veci C‑479/18, Talianska a Českej republiky, boli zastúpení aj na pojednávaní 11. apríla 2019.

V. O právomoci Súdneho dvora a o prípustnosti prejudiciálnych otázok (veci C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18)

A.

O právomoci Súdneho dvora

23.

Členské štáty sú však pri vydávaní takýchto vykonávacích predpisov povinné zabezpečiť, „aby bol zaručený potrebný účinok [smerníc o poistení] pri zohľadnení ich cieľa“ ( 14 ). V tomto ohľade Súdnemu dvoru prináleží, aby preskúmal, či boli dodržané všeobecné obmedzenia takejto legislatívnej právomoci členských štátov.

27.

Vnútroštátny súd sa vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18 napokon tiež snaží zistiť, aké požiadavky možno vyvodiť z ustanovení smernice o forme vyhlásenia o odstúpení od zmluvy a súvisiacom poučení.

28.

Nevznikajú teda nijaké pochybnosti o tom, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky predložené vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18.

B.

Preto sú všetky prejudiciálne otázky v spojených veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18 prípustné.

VI. O prejudiciálnych otázkach

32.

Prejudiciálne otázky sa v podstate týkajú troch právnych problémov, uvedených v úvode. ( 15 )

33.

Najskôr je potrebné sa zaoberať otázkou, v akých prípadoch neplní nesprávne poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy svoj účel rovnako ako opomenuté poučenie (časť A). V rozsahu, v akom sa žalujúci poistníci vo veciach samých snažia takéto nesplnenie účelu odôvodniť nesprávnymi informáciami poskytnutými v rámci predzmluvných vzťahov, vnútroštátny súd sa svojou prvou, resp. jedinou prejudiciálnou otázkou vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18 pýta, či a do akej miery určujú smernice o poistení obsah informácií, ktoré sa musia poskytnúť v rámci poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy.

1. O požiadavkách, ktoré smernice o poistení kladú na poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy (prvá, resp. jediná prejudiciálna otázka vo veciach C‑355/18, C‑356/18, C‑357/18)

36.

V tejto súvislosti je otázne, či vôbec a v akom rozsahu obsahujú smernice o poistení ustanovenia o posudzovaní informácií, ktoré musí dotknutý poisťovateľ oznámiť v rámci poučenia o podmienkach uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy. V zásade totiž úprava takýchto podmienok patrí do právomoci členských štátov. ( 16 )

37.

Poistník, ktorý uzatvoril individuálnu zmluvu o životnom poistení, však má od prijatia druhej smernice o životnom poistení právo v rámci krátkej lehoty od uvedenej zmluvy odstúpiť. ( 17 ) Poistníkovi sa teda poskytuje možnosť, aby aj po uzavretí zmluvy o životnom poistení od tejto zmluvy bez splnenia akýchkoľvek podmienok odstúpil. Lehota začína plynúť v okamihu, keď sa poistník dozvie o uzatvorení zmluvy.

38.

Požadované informácie vyplývajú z príslušnej uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy. ( 19 ) Pokiaľ ide o formu a obsah poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy, z relevantných ustanovení smerníc o životnom poistení ( 20 ) vyplýva len požiadavka, aby boli príslušné písomné informácie formulované „jasne a presne“ ( 21 ).

42.

To znamená, že poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy musí obsahovať informácie o požadovanej forme vyhlásenia o odstúpení od zmluvy v tom prípade, ak si účinnosť takéhoto vyhlásenia podľa vnútroštátnych právnych predpisov vyžaduje dodržanie určitej konkrétnej formy.

43.

V zmysle údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom zo žiadneho zo znení § 165a VersVG relevantných pre spory vo veciach samých, ako ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré súd považuje za relevantné pre toto konanie, nevyplývalo, že sa pre účinnosť odstúpenia od zmluvy vyžaduje dodržanie konkrétnej formy. ( 22 ) Vzhľadom na tieto skutočnosti sa vnútroštátny súd najskôr pýta, či si na správne poučenie poistenca vyžaduje, aby sa v rámci predzmluvných informácií výslovne uvádzalo, že odstúpenie od zmluvy nemusí mať konkrétnu formu.

44.

47.

Vnútroštátne súdy však na túto otázku o výklade vnútroštátneho práva odpovedajú rôzne: kým vnútroštátny súd vo veci C‑479/18 v súvislosti so znením prvej prejudiciálnej otázky zjavne vychádza z predpokladu, že požiadavka formy, ktorá bola v zmluve upravená prostredníctvom príslušného odkazu zahrnutého do poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy, odporuje absencii zákonom požadovanej formy, vnútroštátny súd vo veciach C‑355/18 až C‑357/18 zdôrazňuje, že „vnútroštátne právo… nezakazuje dohodu o písomnej forme vyhlásení o odstúpení od zmluvy“.

48.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy poverené výkladom vnútroštátneho práva musia svoj výklad prispôsobiť v čo možno najväčšom rozsahu zneniu a účelu príslušnej smernice. ( 24 ) Ak vnútroštátne právo bráni voľbe písomnej formy (alebo ak sa zmluvné strany nedohodnú na písomnej forme), môže právna úprava poučovacej povinnosti vyplývajúca z práva Únie stratiť svoj význam. Len samotný odkaz na slobodný výber formy neumožňuje poistníkovi za daných okolností účinné uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy.

49.

Napokon aj z porovnania s ustanoveniami o práve na odstúpenie od zmluvy podľa článku 6 smernice 2002/65 o poskytovaní finančných služieb na diaľku ( 27 ), ktorá sa v zásade uplatní na zmluvy o životnom poistení ( 28 ), ak sa tieto zmluvy uzatvárajú na diaľku so spotrebiteľmi, vyplýva, že možnosť zvoliť si povinnú formu musí byť prípustná. V súvislosti s formou vyhlásenia o odstúpení od zmluvy totiž článok 6 ods. 6 druhá veta smernice 2002/65 stanovuje, že ak spotrebiteľ „uplatní svoje právo na odstúpenie pred uplynutím príslušnej lehoty, oznámi to podľa praktických pokynov [dodávateľa], ktoré [je povinný poskytnúť] prostriedkami, ktoré možno dokázať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Je teda jasné, že normotvorca Únie pripisuje práve v prípade poskytovania finančných služieb na diaľku, ku ktorým patria aj individuálne zmluvy o životnom poistení, osobitný význam možnosti preukázať právom zaručeným spôsobom, že bolo predložené vyhlásenie o odstúpení.

51.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy nezaručuje účinné uplatnenie práva poistníka na odstúpenie od zmluvy, ak sa obmedzuje len na informácie o možnosti urobiť vyhlásenie o odstúpení v akejkoľvek podobe. Takúto možnosť možno naopak zabezpečiť len prostredníctvom záväzne upravenej formy, ktorá sa vyžaduje pre vyhlásenie o odstúpení. Dohoda o písomnej forme teda z hľadiska práva Únie je nielen prípustná, ale dokonca povinná. Z toho vyplýva, že ak požadovanú formu neupravuje zákon, upraví sa v podobe konkrétnej informácie zahrnutej do predzmluvných informácií o práve na odstúpenie od zmluvy.

55.

Pri posudzovaní otázky, či informácie o požadovanej forme neprimerane sťažujú uplatnenie práva na odstúpenie poistníkom, by bolo možné sa opierať o porovnanie s ďalšími vyhláseniami o právnych úkonoch, ktoré podliehajú požiadavke formy. Samotná existencia menej prísnej formy, ako napríklad napísaná podoba v porovnaní s písomnou formou podľa rakúskeho práva ( 31 ) – nemôže sama osebe odôvodňovať záver o neprimeranom sťažení.

56.

Vzhľadom na uvedené treba na prvú, resp. jedinú prejudiciálnu otázku v spojených veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18 odpovedať takto: článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS (druhá smernica o životnom poistení), zmenenej smernicou 92/96/EHS (tretia smernica o životnom poistení), v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že v oznámení o možnosti odstúpiť od zmluvy sa nemusí upozorniť na to, že odstúpenie si nevyžaduje osobitnú formu. Naopak, upozornenie na určitú formu, ktorú je potrebné dodržať, je podľa predpisov práva Únie nielen prípustné, ale dokonca povinné.

B.

O právnych účinkoch nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy (prvá a druhá prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18)

V zmysle zhodných tvrdení Bezirksgerichts für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodnoprávne spory Viedeň) a rakúskej vlády, rakúske právo pôvodne ( 34 ) neupravovalo právne účinky opomenutého poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy na plynutie lehoty na odstúpenie od zmluvy. Oberste Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) však v rozsudku z 2. septembra 2015 ( 35 ) vychádzal z analogického uplatnenia § 165a ods. 2 VersVG, ktorý podľa svojho znenia upravuje výlučne situáciu, keď poisťovateľ neoznámil údaje o svojej adrese, pričom s odkazom na judikatúru Súdneho dvora ( 36 ) rozhodol, že nesprávne poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy, ktoré sa v danom prípade týkalo nesprávnej informácie o dĺžke lehoty na odstúpenie od zmluvy, možno prirovnať k opomenutému poučeniu. Lehota na odstúpenie od zmluvy preto nemohla začať plynúť.

60.

Takýto výklad vnútroštátnych právnych predpisov v každom prípade zodpovedá zmyslu a účelu právnej úpravy odstúpenia od zmluvy podľa ustanovení práva Únie uvedených v smerniciach o poistení. Ak totiž údaje uvádzané v rámci predzmluvných informácií nepostačujú na to, aby sa zaručilo, že poistník si bude môcť účinne uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy, neplní takéto nesprávne poučenie svoj účel rovnako, ako opomenuté poučenie. Takáto situácia môže nastať napríklad z dôvodu nepresnosti informácií alebo v prípade, ak sa zvolí forma, ktorá neprimerane sťažuje uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy. Takéto opomenuté poučenie o práve na odstúpenie od zmluvy sa nemôže spájať so začatím plynutia lehoty.

61.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou, ktorá je v zmysle informácií uvádzaných vnútroštátnym súdom relevantná len pre konanie A, sa vnútroštátny súd pýta, či lehota na odstúpenie od zmluvy začína plynúť už v okamihu, keď sa poistník aj napriek opomenutému alebo nesprávnemu poučeniu dozvie o svojom práve na odstúpenie od zmluvy. Súd túto otázku kladie len pre prípad, že lehota v rámci sporných skutkových okolností nezačne plynúť z iného dôvodu („Pre prípad, že odpoveď na prvú otázku bude kladná“). Keďže sa v tomto konaní vychádza z predpokladu, že lehota začína plynúť, ( 38 ) stačí sa otázkou o začiatku plynutia lehoty v prípade, ak sa osoba o danej skutočnosti dozvie iným spôsobom, zaoberať len subsidiárne.

64.

Z ustanovení smerníc o poistení vyplýva, že povinnosť poučiť o práve na odstúpenie od zmluvy má výlučne poisťovateľ, pričom poučenie sa netýka len práva na odstúpenie od zmluvy, ale aj podmienok jeho uplatnenia. ( 39 ) Práve z dôvodu, že prostredníctvom poučenia sa má umožniť účinné uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, len tá skutočnosť, že sa poistník dozvedel o práve na odstúpenie od zmluvy, nemôže v žiadnom prípade stačiť pre začatie plynutia lehoty. ( 40 )

65.

Navyše tomu, aby sa zohľadnila vedomosť poistníka o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, ak ho poisťovateľ riadne nepoučil, bráni aj s tým spojená neistota týkajúca sa určenia okamihu, v ktorom sa poistník o svojom práve dozvedel, a možnosti jeho preukázania. Pre začatie plynutia lehoty teda nestačí, aby sa poistník iným spôsobom dozvedel o svojom práve na odstúpenie od zmluvy.

Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátne súdy v zásade pýtajú, či zo smerníc o poistení vyplýva povinnosť zaistiť poistníkovi možnosť odstúpiť od zmluvy aj po vypovedaní zmluvy a následnom vyplatení odkupnej hodnoty.

69.

Vo všetkých sporoch vo veciach samých, ktoré sa týkajú už vypovedanej zmluvy, spochybňujú poisťovatelia možnosť odstúpiť od zmluvy aj preto, že odstúpenie od už vypovedanej zmluvy je vylúčené, keďže zo zmluvy, ktorá už bola vypovedaná, nemôžu v budúcnosti zmluvným stranám vzniknúť nijaké povinnosti. Domnievajú sa, že v opačnom prípade by oslobodenie poisťovne od všetkých budúcich povinností vyplývajúcich zo zmluvy podľa článku 15 ods. 1 druhého pododseku druhej smernice o životnom poistení stratilo svoj zmysel.

70.

Rakúska vláda sa prikláňa k tomuto názoru a v zásade sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora vo veci Hamilton, podľa ktorého si znenie „spotrebiteľ má právo odstúpiť od svojho záväzku“ upravené v článku 5 smernice 85/577 ( 42 ) logicky vyžaduje, aby sporná povinnosť v čase uplatnenia práva na odstúpenie ešte existovala. ( 43 )

71.

74.

Smernice o poistení taktiež poistníkovi zaručujú, že si bude môcť účinne uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podobe upravenej vnútroštátnym právnym poriadkom. Takéto právo zahŕňa aj slobodnú voľbu medzi odstúpením a výpoveďou. Poistník, ktorý nevie o svojom práve na odstúpenie od zmluvy a nepozná presné podmienky jeho uplatnenia, však nemá možnosť sa slobodne rozhodnúť.

75.

Poistník teda nesmie stratiť svoje právo na odstúpenie od zmluvy ani kvázi nevedome z dôvodu, že zmluvu vypovedal. V takomto prípade by sa poistník, ktorý využil možnosť, ktorú v súvislosti s ukončením neželanej zmluvy považoval za jedinú, nachádzal v horšej situácii ako poistník, ktorý by ostal nečinný. To by však odporovalo najmä cieľu sledovanému právom na odstúpenie od zmluvy podľa predpisov Únie, ktorým je poskytnúť poistníkom jednoduchú možnosť ukončiť zmluvu, ktorá nezodpovedá ich očakávaniam, potrebám alebo finančným prostriedkom. ( 48 )

76.

Právo poistníka na odstúpenie od zmluvy v takomto prípade ani nezanikne. Právo zaniká, ak od okamihu, kedy ho bolo možné vykonať, uplynula dlhšia doba a nastanú osobitné okolnosti, pre ktoré by oneskorené uplatnenie tohto práva odporovalo zásadám konania v dobrej viere, pretože sa už s jeho výkonom nepočítalo. V tomto konaní však nejde o záujem poisťovateľa, ktorému by bolo potrebné poskytnúť ochranu. Poisťovateľ si totiž túto situáciu privodil sám, pretože poistníka riadne nepoučil o jeho práve na odstúpenie od zmluvy. ( 49 )

79.

Cieľom štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky vo veci C‑479/18 je zistiť, do akej miery možno obmedziť nároky poistníka v rámci uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy z dôvodu opomenutého alebo nesprávneho poučenia.

80.

Smernice o poistení upravujú účinky odstúpenia len v prípade riadneho poučenia. Článok 15 ods. 1 druhého pododseku druhej smernice o životnom poistení a neskôr prijaté zhodné ustanovenia ( 52 ) sa obmedzujú len na spresnenie, že poistník „sa oslobodzuje od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich zo zmluvy“, kým tretí pododsek v súvislosti s „ostatnými právnymi účinkami a podmienkami odstúpenia“ odkazuje na ustanovenia zmluvy.

81.

Ani zo znenia, ani z legislatívneho procesu, ktorý predchádzal prijatiu smerníc o poistení, nemožno zistiť, či má odkaz na zmluvnú úpravu občianskoprávnych účinkov odstúpenia bezprostredne po uzavretí zmluvy platiť aj v prípade oneskoreného odstúpenia, ku ktorému došlo v dôsledku opomenutého nesprávneho poučenia. ( 53 )

Ako už bolo uvedené vyššie, právo poistníka na odstúpenie od zmluvy v prípade opomenutého alebo nesprávneho poučenia musí ostať zachované aj po vypovedaní zmluvy a vyplatení odkupnej hodnoty jeho zmluvy. ( 54 ) Dôvodom sú napokon rôzne právne účinky spojené s výpoveďou a odstúpením od zmluvy bez ohľadu na to, akým spôsobom sú upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku. Nie je nezvyčajné, že výpovede majú v zásade účinky ex nunc , resp. pro futuro , kým odstúpenia od zmluvy sa spájajú s povinnosťou vrátiť si už poskytnuté plnenia ex tunc . Smernice o poistení síce stanovujú, že poistníci sa v prípade odstúpenia od zmluvy, ak boli riadne poučení, „oslobodzujú od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich zo zmluvy“ ( 55 ). Úpravu ostatných právnych účinkov odstúpenia, a teda aj jeho účinkov na už poskytnuté plnenia, však smernice o poistení prenechávajú vnútroštátnemu zákonodarcovi s ohľadom na zásadu efektivity.

85.

Právo na odstúpenie od zmluvy zaručené právom Únie teda nemožno neutralizovať tým, že vnútroštátny zákonodarca prijme osobitnú úpravu právnych účinkov oneskorených odstúpení od zmluvy z dôvodu opomenutého alebo nesprávneho poučenia, ktoré zodpovedajú právnym účinkom výpovede podľa vnútroštátneho práva. ( 56 ) V takomto prípade totiž už viac nejde o účinné právo na odstúpenie od zmluvy, ale o mimoriadne právo vypovedať zmluvu.

86.

V rozsahu, v akom takáto úprava právnych účinkov v porovnaní s povinnosťou vrátiť bezdôvodné obohatenie obmedzuje nároky poistníka, nemôže viesť k tomu, že uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy sa vzhľadom na očakávané finančné dôsledky stane nevýhodným.

90.

Na uvedené skutočnosti prihliadal vo svojom rozsudku zo 7. februára 2019 ( 60 ) vo veci oneskoreného odstúpenia z dôvodu údajne nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy už aj francúzsky Kasačný súd. Rozhodol, že súd nižšieho stupňa nemohol vylúčiť, že ide o zneužívajúce uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy bez toho, aby sa zaoberal okamihom odstúpenia s ohľadom na konkrétnu situáciu poistníka, stupeň jeho vzdelania a konkrétny cieľ, ktorý svojím odstúpením sledoval.

91.

Na štvrtú prejudiciálnu otázku vo veci C‑479/18 preto treba odpovedať takto: Článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS, zmenenej smernicou 92/96/EHS, resp. článok 35 ods. 1 smernice 2002/83/ES, resp. článok 186 ods. 1 smernice 2009/138/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa má poistníkovi v prípade uplatnenia jeho práva na odstúpenie od zmluvy vyplatiť odkupná hodnota (časová hodnota poistenia vypočítaná podľa uznaných pravidiel poisťovacej matematiky).

2. O premlčaní nárokov na úroky (piata prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18)

92.

Najmä si nemožno účinne uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy zaručené právom Únie, ak nároky, ktoré z neho vyplývajú, zaniknú ešte skôr, ako bol poistník o svojom práve poučený.

96.

Na piatu prejudiciálnu otázku vo veci C‑479/18 treba preto odpovedať takto: Článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS, zmenenej smernicou 92/96/EHS, resp. článok 35 ods. 1 smernice 2002/83/ES, resp. článok 186 ods. 1 smernice 2009/138/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je v prípade uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy možné z dôvodu premlčania obmedziť nárok na paušálne úročenie vráteného poistného na tú jeho časť, ktorá zahŕňa obdobie posledných troch rokov pred podaním žaloby.

VII. Návrh

97.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Landesgerichts Salzburg (Krajinský súd Salzburg, Rakúsko) vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑357/18), ako aj na prejudiciálne otázky Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodnoprávne spory Viedeň, Rakúsko) (vec C‑479/18) odpovedal takto:

Článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS (druhá smernica o životnom poistení), zmenenej smernicou 92/96/EHS (tretia smernica o životnom poistení), v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej v prípade opomenutého alebo nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy pred jej uzavretím začína lehota na výkon práva na odstúpenie od zmluvy plynúť odvtedy, ako sa poistník – bez ohľadu na to, akým spôsobom – dozvedel o svojom práve na odstúpenie od zmluvy (druhá prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18);

4.

Článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS (druhá smernica o životnom poistení), zmenenej smernicou 92/96/EHS (tretia smernica o životnom poistení), v spojení s článkom 31 smernice 92/96/EHS a článkom 35 ods. 1 v spojení s článkom 36 ods. 1 smernice 2002/83/ES sa má vykladať v tom zmysle, že poistník môže z dôvodu opomenutého alebo nesprávneho poučenia vyhlásiť, že odstupuje od zmluvy aj po tom, čo mu na základe jeho vypovedania zmluvy bola vyplatená odkupná hodnota, ak vnútroštátne právo neupravuje právne účinky opomenutého alebo nesprávneho poučenia o práve na odstúpenie od zmluvy (druhá prejudiciálna otázka vo veciach C‑355/18 a C‑356/18, tretia prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18);

5.

Článok 15 ods. 1 smernice 90/619/EHS, zmenenej smernicou 92/96/EHS, resp. článok 35 ods. 1 smernice 2002/83/ES, resp. článok 186 ods. 1 smernice 2009/138/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa má poistníkovi v prípade uplatnenia jeho práva na odstúpenie od zmluvy vyplatiť odkupná hodnota (časová hodnota poistenia vypočítaná podľa uznaných pravidiel poisťovacej matematiky) (štvrtá prejudiciálna otázka vo veci C‑479/18);

( 5 ) Smernica 2002/83/ES Európskeho parlamentu a Rady z 5. novembra 2002 o životnom poistení ( Ú. v ES L 345, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 06/006, s. 3).

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) ( Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1 ) (ďalej len „smernica Solventnosť II“). V rozsahu, v akom sa ďalej neprihliada na rozdiely medzi druhou smernicou o životnom poistení, treťou smernicou o životnom poistení, smernicou 2002/83 a smernicou Solventnosť II, označujú sa tieto smernice spoločne ako „smernice o poistení“.

( 7 ) Pozri aj prílohu III písm. A smernice 2002/83 a článok 185 smernice Solventnosť II.

( 8 ) Pozri aj prílohu III písm. A smernice 2002/83 a článok 185 ods. 6 smernice Solventnosť II.

( 9 ) Pozri aj prílohu III písm. A bod. 13 smernice 2002/83 a článok 185 ods. 3 písm. j) smernice Solventnosť II.

( 10 ) BGBl. I č. 6/1997.

( 17 ) Táto lehota môže v závislosti od spôsobu prebratia členskými štátmi trvať od 14 do 30 dní.

( 18 ) Rozsudok z 19. decembra 2013, Endress ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 25 a nasl.).

( 19 ) Pozri bod 24 vyššie.

( 20 ) Článok 31 v spojení s prílohou II písm. A tretej smernice o životnom poistení, článok 36 v spojení s prílohou III písm. A smernice 2002/83 a článkom 185 ods. 6 pododsekom 1 smernice Solventnosť II.

( 21 ) Pozri aj rozsudok z 19. decembra 2013, Endress ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 25 ), podľa ktorého sa poistník musí „presne“ poučiť najmä o jeho práve na odstúpenie od zmluvy.

( 22 ) Pozri na seba nadväzujúce znenia § 165a VersVG citované v bodoch 8 a 9 vyššie. Ustanovenie § 165a VersVG bolo 31. decembra 2018 zrušené prijatím Gesetz zur Änderung des Versicherungsvertragsgesetzes, des Konsumentenschutzgesetzes und des Versicherungsaufsichtsgesetzes 2018 (zákon o zmene zákona o poistných zmluvách, zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o dohľadu nad poistením z roku 2018, BGBl. I č. 51/2018). S účinnosťou od 1. januára 2019 súčasný § 5c ods. 4 VersVG stanovuje, že odstúpenie od zmluvy sa musí vykonať v „predpísanej forme“.

( 29 ) Pozri v tomto zmysle v bode 47 vyššie citovanú domnienku vnútroštátneho súdu, z ktorej vychádza v spojených veciach C‑355/18 až C‑357/18.

( 30 ) Pozri bod 46 vyššie.

( 31 ) Pozri bod 23 vyššie.

( 32 ) Pozri moje úvahy v bode A vyššie.

( 33 ) Pozri v súvislosti s prípadom opomenutého poučenia rozsudok z 19. decembra 2013, Endress ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 22 ).

( 34 ) Príslušná právna úprava bola prijatá až 1. júla 2012 prostredníctvom § 165a VersVG (novým odsekom 2a tohto ustanovenia). Pozri bod 9 vyššie.

( 41 ) Uvedené platí aj vtedy, ak v prípade porušenia poučovacej povinnosti poisťovateľom možno podľa vnútroštátneho práva nariadiť opatrenia dohľadu (napríklad uložením správnej pokuty).

( 42 ) Smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov ( Ú. v. ES L 372, 1985, s. 31 ; Mim. vyd. 015/001, s. 262). Táto smernica bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov ( Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64 ).

( 43 ) Rozsudok z 10. apríla 2008, Hamilton ( C‑412/06 , EU:C:2008:215 , bod 42 ).

( 44 ) Vo svojich písomných pripomienkach vo veci C‑479/18 sa rakúska vláda zhoduje s vnútroštátnym súdom v rozsahu, v akom spresňuje, že poistníkovi sa v prípade odstúpenia od zmluvy, ktoré nasleduje po riadnom poučení, vrátia všetky peňažné plnenia, ktoré poskytol po odpočítaní častí poistného, ktoré pripadajú na už poskytnuté krytie.

( 45 ) Rozsudok z 19. decembra 2013 ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 14 ).

( 46 ) Rozsudok z 19. decembra 2013 ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 ).

( 53 ) Pozri v tomto zmysle aj rozsudok nemeckého Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) vo veci Endress (BGH IV ZR 76/11, bod 42) s odkazom na rozsudok Súdneho dvora z 19. decembra 2013 v tejto veci ( C‑209/12 , EU:C:2013:864 , bod 22 ).

( 54 ) Pozri bod 78 vyššie.

( 55 ) Článok 15 ods. 1 druhý pododsek druhej smernice o životnom poistení, článok 35 ods. 1 druhý pododsek smernice 2002/83 článok 186 ods. 1 druhý pododsek smernice Solventnosť II.

( 56 ) V znení platnom do 31. decembra 2018 § 176 ods. 1 VersVG stanovoval, že poisťovateľ je povinný vrátiť odkupnú hodnotu poistenia, ak „kapitálové poistenie pre prípad smrti, ktoré je formulované tak, že vznik povinnosti poisťovateľa vyplatiť dohodnutý kapitál je istý, zanikne odstúpením, výpoveďou alebo na základe námietky“.

( 57 ) Rozsah tejto straty sa líši v závislosti od okamihu odstúpenia od zmluvy. Sporná úprava právnych účinkov však opomína akékoľvek rozlišovanie. Nové znenie § 176 VersVG účinné od 1. januára 2019, ktoré zavádza diferencovanú úpravu právnych účinkov podľa času odstúpenia od zmluvy, sa v tejto veci neuplatní, pretože skutkové okolnosti vo veciach samých nepatria do jeho časovej pôsobnosti.

( 58 ) Pozri aj bod 76 vyššie.