C-485/18

62018CC0485

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 16. júla 2020 ( 1 )

Vec C‑485/18

Groupe Lactalis

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 1169/2011 – Informácie o potravinách pre spotrebiteľov – Povinné označenie krajiny pôvodu – Článok 26 – Rozsah harmonizácie – Článok 3 – Vnútroštátne opatrenia, ktoré si vyžadujú dodatočné povinné informácie najmä pre konkrétne druhy alebo kategórie potravín – Podmienky – Vnútroštátne opatrenie ustanovujúce povinné uvádzanie národného, európskeho alebo mimoeurópskeho pôvodu mlieka“

I. Úvod

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 26 a článku 39 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 z 25. októbra 2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom ( 2 ).

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v súvislosti so sporom medzi spoločnosťou Groupe Lactalis a francúzskym premiérom, ministrom spravodlivosti, ministrom poľnohospodárstva a potravinárstva a ministrom hospodárstva a financií, ktorý sa týkal zákonnosti vnútroštátneho dekrétu č. 2016‑1137 z 19. augusta 2016 o označovaní pôvodu mlieka a mlieka a mäsa používaných ako zložka (JORF 2016, č. 194, text č. 18) (ďalej len „napadnutý dekrét“). Dôsledkom tohto dekrétu je, pokiaľ ide o mlieko, že výrobcovia sú pri označovaní daného výrobku povinní uvádzať pôvod mlieka.

Právo Únie

1. Nariadenie č. 1169/2011

5.

V zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1169/2011 je jeho cieľom poskytnúť „základ zaistenia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k informáciám o potravinách, pričom sa zohľadňujú rozdiely vo vnímaní spotrebiteľov a ich informačných potrieb a zároveň sa zabezpečuje hladké fungovanie vnútorného trhu“.

6.

Článok 3 ods. 1 a 2 daného nariadenia stanovuje, že:

…

i)

krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu, ak sú ustanovené v článku 26;

…“

8.

Článok 10 daného nariadenia s názvom „Dodatočné povinné údaje pre osobitné druhy alebo kategórie potravín“ stanovuje:

2. Označenie krajiny pôvodu alebo miesto pôvodu sa povinne uvádza:

a)

ak by ich neuvedenie mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočnú krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny, najmä ak by z informácií sprevádzajúcich potravinu alebo z celej etikety inak vyplývalo, že potravina má inú krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu;

b)

ak ide o mäso, ktoré patrí pod kódy kombinovanej nomenklatúry (KN) uvedené v prílohe XI. Uplatňovanie tohto písmena podlieha prijatiu vykonávacích aktov uvedených v odseku 8.

3. Ak sa krajina pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny uvádza a ak nie je taká istá ako krajina pôvodu alebo miesto pôvodu jej základnej zložky:

5. Komisia predloží do 13. decembra 2014 Európskemu parlamentu a Rade správy o povinnom označovaní krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu týchto potravín:

a)

iné druhy mäsa ako hovädzie mäso a tie, ktoré sú uvedené v odseku 2 písm. b);

b)

mlieko;

c)

zložky, ktoré predstavujú viac ako 50 % danej potraviny.

…

7. V správach uvedených v odsekoch 5 a 6 sa zohľadní potreba spotrebiteľa byť informovaný, uskutočniteľnosť poskytovania povinného označovania krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu a analýza nákladov a prínosov zavedenia takýchto opatrení vrátane právnych vplyvov na vnútorný trh a vplyvu na medzinárodný obchod.

Komisia môže k týmto správam pripojiť návrhy na úpravu príslušných predpisov Únie.

8. Komisia po hodnotení vplyvu prijme do 13. decembra 2013 vykonávacie akty týkajúce sa uplatňovania odseku 2 písm. b) tohto článku a uplatňovania odseku 3 tohto článku. Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s postupom preskúmania uvedeným v článku 48 ods. 2.

…“

12.

Článok 39 nariadenia č. 1169/2011 s názvom „Vnútroštátne opatrenia o ďalších povinných údajoch“ stanovuje:

„1. Okrem povinných údajov uvedených v článku 9 ods. 1 a v článku 10 môžu členské štáty v súlade s postupom uvedeným v článku 45 prijať v prípade, že ide o osobitné druhy alebo kategórie potravín, opatrenia, ktoré vyžadujú ďalšie povinné údaje, ktoré sú opodstatnené na základe aspoň jedného z týchto dôvodov:

a)

ochrana verejného zdravia;

b)

B.

Francúzske právo

13.

Napadnutý dekrét nadobudol účinnosť 17. januára 2017 a mal sa uplatňovať do 31. decembra 2018.

14.

Článok 1 daného dekrétu zahŕňa bod I, ktorý znie nasledovne:

Článok 3 dekrétu stanovuje:

„I. Označenie pôvodu mlieka alebo mlieka použitého ako zložka v mliečnych výrobkoch uvedených v článku 1 musí obsahovať nasledujúce údaje:

1° ‚Krajinu odberu: (názov krajiny, kde bolo mlieko odobrané)‘,

2° ‚Krajinu balenia alebo spracovania: (názov krajiny, kde bolo mlieko balené alebo spracované)‘.

II. Odchylne od bodu I platí, že ak bolo mlieko alebo mlieko použité ako zložka v mliečnych výrobkoch odobrané, zabalené alebo spracované v rovnakej krajine, môže byť označenie pôvodu uvedené nasledujúcim spôsobom: ‚Pôvod: (názov krajiny)‘.

III. Odchylne od bodu I a II platí, že ak bolo mlieko alebo mlieko použité ako zložka v mliečnych výrobkoch odobrané, zabalené alebo spracované v jednom alebo viacerých členských štátoch EÚ, môže byť označenie pôvodu uvedené nasledujúcim spôsobom: ‚Pôvod: EÚ‘.

Článok 6 dekrétu stanovuje, že:

„Na výrobky legálne vyrobené alebo uvedené na trh v inom členskom štáte EÚ alebo v štáte, ktorý nie je členským štátom EÚ, sa ustanovenia tohto dekrétu nevzťahujú.“

18.

Dňa 24. decembra 2018 dekrét č. 2018-1239 o označovaní pôvodu mlieka a mlieka a mäsa používaných ako zložka (JORF 2018, č. 298, text č. 70) predĺžil uplatňovanie napadnutého dekrétu do 31. marca 2020.

19.

Tak vyššie uvedený dekrét, ako aj napadnutý dekrét boli pred nadobudnutím účinnosti oznámené Európskej komisii podľa článku 45 nariadenia č. 1169/2011. Komisia nevydala vo vzťahu k žiadnemu z uvedených dekrétov záporné stanovisko v zmysle článku 45 ods. 3 nariadenia č. 1169/2011. ( 5 )

Má sa článok 26 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1169/2011 z 25. októbra 2011, v ktorom sa okrem iného stanovuje, že Komisia predloží Európskemu parlamentu a Rade správy o povinnom označovaní krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu, pokiaľ ide o mlieko a mlieko použité ako zložka, chápať tak, že konkrétne harmonizuje túto otázku v zmysle článku 38 ods. 1 tohto nariadenia a bráni možnosti členských štátov prijať opatrenia vyžadujúce ďalšie povinné údaje na základe článku 39 tohto nariadenia?

2.

V prípade, že sú vnútroštátne opatrenia opodstatnené z dôvodu ochrany spotrebiteľov podľa článku 39 ods. 1, majú sa dve kritériá stanovené v ods. 2 tohto článku, pokiaľ ide na jednej strane o dokázané prepojenie medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, a na strane druhej o dôkaz, že väčšina spotrebiteľov prikladá poskytovaniu týchto informácií veľký význam, vykladať vo vzájomnej spojitosti, a najmä môže byť posúdenie dokázaného prepojenia založené len na subjektívnych prvkoch týkajúcich sa dôležitosti, ktorú spotrebitelia v prevažnej miere môžu prikladať spojeniu medzi vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu?

3.

Pokiaľ pod pojmom vlastnosti určitej potraviny možno rozumieť všetky prvky, ktoré prispievajú ku kvalite potraviny, môže mať zohľadňovanie odolnosti potraviny voči preprave a rizikám jej skazenia počas cesty vplyv na posúdenie existencie dokázaného prepojenia medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu na účely uplatňovania článku 39 ods. 2?

4.

23.

Po prvé na úvod je potrebné uviesť, že na základe povinnosti Komisie v zmysle článku 26 ods. 5 nariadenia č. 1169/2011 predkladať Európskemu parlamentu a Rade správy o povinnom označovaní krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu, pokiaľ ide o mlieko, si nie je možné robiť vopred názor, či toto nariadenie harmonizovalo alebo neharmonizovalo pravidlá v oblasti uvádzania krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu mlieka. Jediný záver, ktorý je možné z takejto povinnosti vyvodiť, je, že uvádzanie tejto informácie nie je v súčasnosti v zmysle práva Únie povinné.

24.

Po druhé je možné zdôrazniť skutočnosť, že prijatie legislatívneho aktu Únie v oblasti spoločných právomocí nutne predpokladá určitú harmonizáciu vnútroštátnych právnych predpisov, čím odníma členským štátom ich vnútroštátnu právomoc v súlade s článkom 2 ods. 2 ZFEÚ. Táto harmonizácia však môže stanovovať iba minimálne normy alebo sa vzťahovať len na niektoré aspekty konkrétnej oblasti, takže členské štáty môžu vo vzťahu k iným aspektom tejto oblasti aj naďalej využívať svoje vlastné právomoci na prijímanie konkrétnych opatrení.

25.

Pokiaľ ide o harmonizáciu vykonanú nariadením č. 1169/2011 vo vzťahu k uvádzaniu krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu potravín, je potrebné pripomenúť, že článok 9 tohto nariadenia stanovuje zoznam povinných údajov, ktoré musia prevádzkovatelia podnikov na etiketách potravín uvádzať. Okrem tohto zoznamu stanovuje ešte článok 10 ďalšie povinné údaje, ktoré by mali byť uvedené, no len v prípade určitých druhov alebo skupín potravín. ( 6 )

–

ak ide o mäso, ktoré patrí pod kódy kombinovanej nomenklatúry (KN) uvedené v prílohe XI, konkrétne čerstvé, chladené alebo mrazené mäso bravčové, ovčie, kozie alebo mäso z hydiny položky 0105.

28.

Hoci toto ustanovenie neuvádza, či harmonizuje vnútroštátne právne predpisy o povinnom označovaní krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu, alebo nie, kontext tohto ustanovenia jeho pôsobnosť objasňuje. V tomto ohľade je možné pripomenúť, že nariadenie č. 1169/2011 obsahuje kapitolu VI, ktorá sa výslovne týka vnútroštátnych opatrení.

29.

Je pravda, že článok 38 ods. 2 daného nariadenia, ktorý je zahrnutý v predmetnej kapitole, stanovuje, že „bez toho, aby bol dotknutý článok 39, členské štáty môžu prijímať vnútroštátne opatrenia v súvislosti s otázkami, ktoré sa v tomto nariadení konkrétne neharmonizujú, za predpokladu, že sa nimi nezakazuje voľný pohyb tovaru, ktorý je v súlade s týmto nariadením, ani sa mu nebráni a neobmedzuje sa“. No článok 38 ods. 1 naopak uvádza, že „ak ide o otázky, ktoré sa týmto nariadením konkrétne harmonizujú, členské štáty nemôžu prijímať ani si zachovať vnútroštátne opatrenia, ak to nepovoľuje právo Únie“. Hoci presný význam slov „bez toho, aby bol dotknutý článok 39“ v tomto kontexte možno nie je celkom jasný, zastávam názor, že tieto pravidlá, na ktoré odkazuje článok 39 (teda pravidlá upravujúce údaje povinne uvádzané na etiketách potravín), nie sú ustanovením článku 38 ods. 2 dotknuté. ( 8 )

33.

Okrem toho v zmysle odôvodnení 13 a 14 nariadenia č. 1169/2011 je účelom tohto nariadenia najmä stanoviť „spoločné definície, zásady, požiadavky a postupy tak, aby sa sformoval jasný rámec a spoločný základ pre opatrenia Únie a vnútroštátne opatrenia, ktorými sa riadia informácie o potravinách… [na účely vytvorenia] komplexného … prístupu k informáciám poskytovaným spotrebiteľom o potravinách, ktoré konzumujú“ ( 11 ). Použitie prídavného mena „ komplexného “ je celkom jednoznačné.

34.

To všetko podľa môjho názoru postačuje na ilustráciu toho, že tak kontext, ako aj ciele článku 26 dokazujú, že nariadenie č. 1169/2011 harmonizovalo vnútroštátne právne predpisy členských štátov týkajúce sa uvádzania povinných údajov. Táto harmonizácia však nie je úplná, keďže členské štáty môžu aj naďalej stanoviť ďalšie povinné údaje, ale iba na základe podmienok stanovených daným nariadením. ( 12 )

35.

Pokiaľ ide o povinné uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu, potom vzhľadom na to, že článok 26 ods. 2 nariadenia č. 1169/2011 uvádza prípady, v ktorých musia prevádzkovatelia potravinárskych podnikov v súlade s článkom 9 tohto nariadenia uvádzať tento údaj na etiketách potravín, musí sa toto ustanovenie vykladať tak, že harmonizuje aspoň podmienky, za ktorých môžu byť niektoré údaje vyhlásené za povinné. Členským štátom je tak odňatá ich vnútroštátna právomoc prijímať právne predpisy týkajúce sa týchto údajov podľa ich vlastných postupov. ( 13 ) No článok 39 uvedeného nariadenia prenáša časť právomocí, ktoré boli odňaté na základe článku 2 ods. 2 ZFEÚ, späť na členské štáty, keď členským štátom zveruje právomoc zakotviť povinnosť uvádzať ich vlastné povinné údaje, a to pod podmienkou zabezpečenia súladu s podmienkami stanovenými v tomto ustanovení. ( 14 )

Ak nie je mlieko výslovne vylúčené z harmonizácie vykonanej nariadením č. 1169/2011, toto nariadenie sa má vykladať tak, že sa na uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu mlieka vzťahuje. Je pravda, že podľa článku 26 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1169/2011 sa označenie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu povinne uvádza, ak by ich neuvedenie mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočnú krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny. Toto ustanovenie však nemožno vykladať v tom zmysle, ako to uvádzajú niektorí účastníci konania, že priznáva členským štátom právo požadovať označenie krajiny pôvodu alebo miesto pôvodu mlieka za všetkých okolností. No toto ustanovenie neoprávňuje členské štáty k prijatiu všeobecných odchylných opatrení. Naopak stanovuje, že prevádzkovatelia potravinárskych podnikov sú povinní označovať krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny v prípadoch, ak by ich neuvedenie mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o skutočnú krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny. ( 17 ) Okrem toho je možné z článku 26 ods. 5 a 7 nariadenia č. 1169/2011, podľa ktorých musí Komisia skúmať realizovateľnosť zavedenia povinnosti uvádzať pôvod mlieka, vyvodiť, že prevádzkovatelia potravinárskych podnikov v súčasnosti nie sú povinní takýto údaj uvádzať, s výnimkou prípadu špecifikovaného v článku 26 ods. 2 písm. a). ( 18 )

38.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem odpovedať na prvú otázku takto: článok 26 nariadenia č. 1169/2011 sa má vykladať v tom zmysle, že harmonizoval podmienky, za ktorých môžu členské štáty určiť označovanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu mlieka a mlieka použitého ako zložka ako povinné. Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby členské štáty určili toto označovanie ako povinné na základe článku 39 uvedeného nariadenia, ak je takýto postup odôvodnený napríklad ochranou verejného zdravia, právom spotrebiteľov, predchádzaním podvodom alebo predchádzaním nekalej súťaži a ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení.

–

po prvé povinné údaje sa musia týkať iba určitých špecifických druhov alebo skupín potravín,

–

po druhé takéto opatrenie možno odôvodniť aspoň jedným z dôvodov uvedených v článku 39 ods. 1, medzi ktoré patrí aj potreba ochrany spotrebiteľa,

–

po tretie dané vnútroštátne opatrenie, ktoré takúto povinnosť stanovuje, musí byť v súlade s postupom ustanoveným v článku 45 uvedeného nariadenia.

44.

Akýkoľvek iný záver by v konečnom dôsledku vydláždil cestu nepriamemu opätovnému zavedeniu vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa potravinárskych výrobkov, ktorých cieľom bolo pôsobiť na čisto nacionalistické – možno až šovinistické – inštinkty spotrebiteľov. Vzhľadom na to, že jedným z cieľov projektu vybudovania vnútorného trhu bolo (pokiaľ možno) odstránenie takýchto pravidiel, možno len ťažko zastávať názor, že by normotvorca Únie zamýšľal umožniť ich nepriamy návrat prostredníctvom mechanizmu článku 39 ods. 2 nariadenia č. 1169/2011. Znenie tohto ustanovenia môžeme posúdiť vo svetle týchto skutočností.

45.

Definícia pojmu „kvalita“, ak je tento pojem použitý v množnom čísle, vo všeobecnosti odkazuje na inherentné vlastnosti alebo znaky dotknutého výrobku. ( 22 ) Na tomto mieste je možné pre zaujímavosť uviesť, že výraz použitý vo francúzskej verzii článku 39 ods. 2 nie je „qualités“ ale „propriétés“ (vlastnosti), čo jasne odkazuje na vlastnosť alebo znak vnímaný ako typická či inherentná časť niečoho. Okrem toho prvá veta článku 39 ods. 2 stanovuje, pokiaľ ide o prepojenie, ktoré musí existovať medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, že toto prepojenie musí byť „dokázané“, čo týmto vychádza z implicitnej domnienky, že tieto vlastnosti sú objektívne preukázateľné. ( 23 ) Nakoniec z článku 1 ods. 1 a z článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1169/2011 vyplýva, že cieľom nariadenia č. 1169/2011 nie je len potreba zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov, ale aj potreba zabezpečiť dodržiavanie voľného pohybu potravín. Aj keď sa ale povinné uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu použije na domáce a dovážané potraviny bez rozdielu, môže táto povinnosť voľný pohyb výrobkov narušiť, možno aj viac ako akákoľvek iná forma nediskriminačných údajov. ( 24 ) Ako totiž Súdny dvor rozhodol pred prijatím tohto nariadenia, také požiadavky „umožňujú spotrebiteľom odlíšiť domáce výrobky od dovážaných výrobkov, čo im umožňuje uplatňovať voči cudzím výrobkom prípadné predsudky“ ( 25 ).

48.

To všetko znamená, že článok 39 ods. 2 sa má teda vykladať tak, že ukladá dodatočné podmienky na prijímanie opatrení vyžadujúcich údaj o krajine pôvodu alebo mieste pôvodu. Cieľom tohto ustanovenia je totiž zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi oboma cieľmi nariadenia č. 1169/2011, teda po prvé zabezpečením, aby spotrebitelia dostávali primerané informácie, ktoré im umožnia informovaný, bezpečný, zdravý a udržateľný výber, a súčasne po druhé zabezpečením dodržiavania voľného pohybu potravín. Cieľom týchto podmienok je obmedziť odôvodnenia, ktoré môžu byť na podporu takéhoto opatrenia uvádzané, a stanoviť prísnejší vzťah proporcionality medzi týmito dvoma faktormi. ( 26 )

52.

Je pravda, že pri výklade článku 39 ods. 2 v tom zmysle, že vyžaduje nielen existenciu dokázaného prepojenia medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, ale tiež to, aby väčšina spotrebiteľov prikladala tejto informácii veľký význam, sa môže pôsobnosť tohto ustanovenia javiť ako dosť limitovaná. No vzhľadom na to, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na opatrenia vyžadujúce uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu, je zrejme logické vykladať toto ustanovenie tak, že jeho pôsobnosť je obmedzená. No na rozdiel od argumentácie predloženej určitými účastníkmi konania sa domnievam, že takýto výklad, podľa ktorého toto ustanovenie stanovuje dve odlišné podmienky, nezbavuje tento článok potrebného účinku ( effet utile ). Hoci bola latka nastavená naozaj vysoko, neprekonateľná nie je.

53.

Pokiaľ ide o harmonizáciu vykonanú nariadením č. 1151/2012 o systémoch kvality pre poľnohospodárske výrobky a potraviny, táto harmonizácia nebráni prijatiu opatrení požadujúcich uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu. Aj keď toto nariadenie stanovuje jednotný a kompletný režim ochrany kvalifikovaných zemepisných označení používaných na označovanie výrobkov, pre ktoré existuje osobitné prepojenie medzi ich vlastnosťami a zemepisným pôvodom, ( 30 ) vzťahuje sa táto harmonizácia iba na používanie určitých názvov na označenie výrobkov. ( 31 ) Neplatí pre povinné uvádzanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu.

54.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku tak, že článok 39 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že stanovuje dve samostatné kritériá. Posúdenie prvého kritéria týkajúceho sa existencie dokázaného prepojenia teda nemôže byť založené na čisto subjektívnom posúdení významu asociácie medzi vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, ku ktorej môže u spotrebiteľov vo väčšine prípadov dochádzať. Článok 39 ods. 2 naopak vyžaduje, aby dotknuté potraviny, ktoré pochádzajú z určitých krajín alebo miest pôvodu, mali určité objektívne vlastnosti alebo znaky, ktoré ich odlišujú od identických potravín iného pôvodu.

Na úvod je nutné konštatovať, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by francúzske orgány poukazovali na aspekty týkajúce sa odolnosti mlieka pri doprave v rámci napadnutého vnútroštátneho dekrétu, keď bol tento vnútroštátny dekrét pred prijatím oznámený Komisii. Francúzska vláda navyše vo svojom písomnom vyjadrení uviedla iné vysvetlenie, a to, že tento vnútroštátny dekrét bol prijatý, „aby bolo možné splniť veľké očakávania spotrebiteľov, ktorí požadovali označovanie mlieka… po takých škandáloch, ako keď bolo konské mäso podvodne vydávané za hovädzie, pričom povinnosť uvádzať pôvod by zvýšila transparentnosť a sledovateľnosť v celom potravinovom reťazci, čo by umožnilo účinnejšie bojovať proti podvodom s potravinami a obnoviť dôveru spotrebiteľov“.

57.

Je však potrebné uviesť, že na prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru sa viaže prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť vydať rozhodnutie o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom iba vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad alebo žiadané posúdenie platnosti normy Únie nemá žiadny vzťah ku skutkovému stavu alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje podkladmi týkajúcimi sa skutkového stavu a právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli predložené. ( 32 )

58.

V tejto veci vnútroštátny súd zrejme nevylučuje, že vnútroštátny zákonodarca mohol pri prijímaní uvedeného vnútroštátneho dekrétu zohľadňovať aj aspekty týkajúce sa odolnosti mlieka pri doprave. Vzhľadom na to, že Súdny dvor nemá právomoc na výklad vnútroštátneho práva, a teda na určenie, či sú cieľmi sledovanými napadnutým vnútroštátnym dekrétom skutočne tie ciele, ktorých sa týka položená prejudiciálna otázka, zastávam názor, že táto otázka musí byť považovaná za prípustnú.

Ak článok 39 ods. 2 používa výraz „určité vlastnosti“ bez toho, aby spresňoval, o aké znaky by mohlo ísť, som toho názoru, že sa toto ustanovenie vzťahuje na všetky prípady, keď možno nájsť spojitosť medzi niektorou z vlastností potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu. V tomto kontexte by odolnosť potraviny pri doprave mohla byť považovaná za jednu z jej vlastností. ( 33 )

62.

Aby však bolo splnené prvé kritérium zakotvené v článku 39 ods. 2, musí existovať spojitosť medzi vlastnosťou uvádzanou vnútroštátnym súdom v jeho otázke, teda odolnosťou potraviny pri doprave na jednej strane a pôvodom alebo miestom pôvodu potraviny na strane druhej. Pokiaľ ide o druhé kritérium, nie je táto vlastnosť typicky viazaná na pôvod potraviny. Preto napríklad v prípade určitého špecifického ovocia alebo zeleniny možno môžu mať techniky používané pri ich pestovaní vplyv na odolnosť tohto ovocia či zeleniny pri doprave. V prípade mlieka sa však jeho odolnosť pri doprave, teda aby pri doprave nedošlo k zhoršeniu jeho kvality, prinajmenšom v moderných podmienkach, nijako neodlišuje v závislosti od miesta výroby. Možno teda predpokladať, nepochybne v prípade neexistencie akýchkoľvek dôkazov svedčiacich o opaku, že mlieko vyrobené vo Francúzsku alebo mlieko vyrobené v Belgicku má rovnakú odolnosť pri doprave.

63.

Je pravda, že iné vlastnosti potravín, počnúc ich chuťou, môžu byť dopravou dotknuté. Vzhľadom na to, že táto doprava bude trvať dlhší či kratší časový úsek v závislosti od ich pôvodu, môže tak existovať prepojenie medzi pôvodom týchto potravín a niektorými ich vlastnosťami. Aby však bolo splnené prvé kritérium stanovené v článku 39, a to existencia dokázaného prepojenia medzi určitými vlastnosťami tejto potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, treba ešte dokázať, že doprava určitej potraviny predstavuje objektívne riziká zhoršenia určitých jej vlastností. Vzhľadom na druhé kritérium musí táto zmena v prípade mlieka postihovať určité jeho vlastnosti, ktorým väčšina spotrebiteľov prikladá určitý význam.

67.

Je samozrejme pravda, že v prípade „čerstvého“ mlieka je otázka jeho čerstvosti sama osebe vo väčšej či menšej miere, v závislosti od typu príslušného mlieka, spätá so vzdialenosťou, ktorú mlieko absolvuje medzi miestom výroby a miestom uvedenia na trh. ( 37 ) V tejto súvislosti však nemožno nespomenúť, že článok 3‑III napadnutého vnútroštátneho dekrétu stanovuje, že v prípade mlieka, ktoré bolo vyrobené v ktoromkoľvek členskom štáte s výnimkou Francúzska, môže byť údaj o pôvode uvedený takto: „Pôvod: EÚ“. Naproti tomu článok 3‑IV stanovuje, že ak bolo mlieko alebo mlieko použité ako zložka v mliečnych výrobkoch odobrané, zabalené alebo spracované v jednom alebo viacerých štátoch, ktoré nie sú členmi Európskej únie, môže byť údaj o pôvode uvedený takto: „Pôvod: mimo EÚ“.

68.

Pokiaľ tieto ustanovenia ponúkajú na výber také údaje o pôvode – „Francúzsko“, „EÚ“ alebo „mimo EÚ“ –, nie je takáto úprava pre spotrebiteľov dostatočne presná na to, aby mohli, hoci nepriamo, posúdiť vzdialenosť, ktorú mlieko absolvuje, a potom možno zrejme povedať, že napadnutý vnútroštátny dekrét nie je v súlade s cieľom, ktorého sa francúzska vláda dovoláva v súvislosti s odôvodnením prijatého opatrenia, a to snahou informovať spotrebiteľa o riziku zhoršenia kvality mlieka počas dopravy.

69.

Konkrétne by bolo možné sa domnievať, že tento vnútroštátny dekrét vo svojej súčasnej podobe nespĺňa kritérium proporcionality, keď neplní cieľ spočívajúci v poskytovaní informácií spotrebiteľom o prípadnej spojitosti medzi dlhou dopravou mlieka a vlastnosťami tohto mlieka koherentne a systematicky. ( 38 ) To platí o to viac, že podľa článku 6 tohto vnútroštátneho dekrétu sa na mliečne výrobky legálne vyrobené v inom členskom štáte ustanovenia tohto vnútroštátneho dekrétu nevzťahujú. To by sa teda netýkalo napríklad syra vyrábaného v Taliansku z nemeckého mlieka a následne uvádzaného na trh vo Francúzsku.

72.

V rámci štvrtej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či posudzovanie kritérií stanovených v článku 39 nariadenia č. 1169/2011 predpokladá, že sa na vlastnosti potraviny bude s ohľadom na jej pôvod nazerať ako na jedinečné alebo ako na zaručené jej pôvodom, a či v tomto poslednom uvedenom prípade, bez ohľadu na harmonizáciu zdravotných a environmentálnych noriem uplatňovaných v rámci Európskej únie, môže byť uvedenie pôvodu alebo miesta pôvodu presnejšie, než je poznámka vo forme „EÚ“ alebo „mimo EÚ“.

73.

V tejto súvislosti, ako už bolo uvedené vyššie v rámci odpovede na druhú otázku, článok 39 ods. 2 stanovuje dve odlišné kritériá týkajúce sa jednak existencie dokázaného prepojenia medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu a jednak povinnosti členských štátov preukázať, že tejto informácii prikladá väčšina spotrebiteľov veľký význam.

74.

Vzhľadom na to, že prepojenie medzi určitými vlastnosťami potraviny a jej pôvodom musí byť „dokázané“, toto prvé kritérium vyžaduje, aby potraviny majúce určitý pôvod mali zvyčajne určité vlastnosti, ktoré sú pre tento pôvod typické. No znenie článku 39 ods. 2 nevyžaduje, aby boli tieto vlastnosti jedinečné v tom zmysle, že by boli špecifické pre jednu jedinú krajinu, ani nie je nevyhnutné, aby bol členský štát, ktorý vyžaduje takéto označenie, jednou z krajín, ktorých potraviny také vlastnosti majú.

78.

Aj v prípadoch, keď tieto vlastnosti vyplývajú z uplatniteľnej výrobnej normy, môže harmonizácia, tak ako v prejednávanej veci, ponechať členským štátom určitý priestor na voľnú úvahu na prijatie osobitných opatrení. Táto harmonizácia totiž nemusí byť vyčerpávajúca, ako naznačuje táto prejudiciálna otázka, ale môže sa vzťahovať len na zdravotné a environmentálne otázky, zatiaľ čo použité vnútroštátne normy môžu sledovať iné ciele, ako je napríklad zabezpečenie vysokého stupňa kvality potraviny. K tomu, aby bolo možné podporiť „usilovanie o špičkovú kvalitu“, mali by byť spotrebitelia schopní identifikovať pôvod potraviny vykazujúci vlastnosť, ktorej prikladajú veľký význam, ak určité členské štáty preukázateľne uplatňujú náročnejšie výrobné normy.

79.

Ak sú teda konkrétne vlastnosti potraviny spojené s podnebím alebo vlastnosťami pôdy, alebo použitými výrobnými normami, môže členský štát na základe článku 39 ods. 2 urobiť uvádzanie krajiny pôvodu povinným, aby spotrebiteľom, ktorí majú o tieto vlastnosti záujem, umožnil urobiť informovaný výber. Ak sa však ukáže, že vlastnosti potravín vyhľadávané spotrebiteľmi sú zaručené uplatňovaním plne harmonizovaných výrobných noriem v Únii, nemôže štát žiadať nič iné, ako je označenie „EÚ/mimo EÚ“. Presnejší údaj by bol totiž úplne zbytočný a v rozpore s tým, čo požaduje zásada proporcionality, by teda prekračoval hranice toho, čo je nevyhnutné.

80.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto:

1.

Článok 26 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 z 25. októbra 2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom sa má vykladať v tom zmysle, že harmonizoval podmienky, za ktorých môžu členské štáty určiť označovanie krajiny pôvodu alebo miesta pôvodu mlieka a mlieka použitého ako zložka ako povinné. Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby členské štáty určili toto označovanie ako povinné na základe článku 39 uvedeného nariadenia, ak je takýto postup odôvodnený napríklad ochranou verejného zdravia, právom spotrebiteľov, predchádzaním podvodom alebo predchádzaním nekalej súťaži a ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení.

2.

Článok 39 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že stanovuje dve samostatné kritériá. Posúdenie prvého kritéria týkajúceho sa existencie dokázaného prepojenia teda nemôže byť založené na čisto subjektívnom posúdení významu asociácie medzi vlastnosťami potraviny a jej pôvodom alebo miestom pôvodu, ku ktorej môže u spotrebiteľov vo väčšine prípadov dochádzať. Článok 39 ods. 2 naopak vyžaduje, aby dotknuté potraviny, ktoré pochádzajú z určitých krajín alebo miest pôvodu, mali určité objektívne vlastnosti alebo znaky, ktoré ich odlišujú od identických potravín iného pôvodu.

3.

( 3 ) Pozri napríklad rozsudok zo 17. júna 1981, Komisia/Írsko ( 113/80 , EU:C:1981:139 ).

( 4 ) Ú. v. ES L 208, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 03/013, s. 4.

( 5 ) Spoločnosť Lactalis aj Komisia však tvrdia, že návrh napadnutého vnútroštátneho dekrétu oznámeného Komisii nebol totožný s jeho konečným znením.

( 6 ) V tomto ohľade zo situácií predvídaných v prílohe III nariadenia č. 1169/2011, na ktorú odkazuje článok 10, vyplýva, že výraz „osobitné druhy alebo kategórie potravín“ sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa metódy výroby a zloženie potravín.

( 7 ) Pozri článok 26 ods. 2 písm. a) daného nariadenia. Článok 26 ods. 3 nariadenia č. 1169/2011 konštatuje, že ak sa krajina pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny uvádza, a ak nie je taká istá ako krajina pôvodu alebo miesto pôvodu jej základnej zložky, uvedie sa aj krajina pôvodu alebo miesto pôvodu príslušnej základnej zložky, alebo sa uvedie, že krajina pôvodu alebo miesto pôvodu základnej zložky je iné ako krajina pôvodu alebo miesto pôvodu potraviny. Pôsobnosť tohto ustanovenia bola konkretizovaná vo vykonávacom nariadení Komisie (EÚ) 2018/775 z 28. mája 2018, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania článku 26 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 ( Ú. v. EÚ L 131, 2018, s. 8 ). No vzhľadom na skutočnosť, že vykonávacie nariadenie 2018/775 je právnou normou nižšej právnej sily, nemôže byť pri výklade rozsahu článku 26 zohľadnené.

( 8 ) Domnievam sa, že tento pojem je potrebné vykladať jednoducho tak, že hoci situácie uvedené v článku 39 spadajú do harmonizovanej oblasti, členské štáty môžu napriek tejto skutočnosti prijať vlastné vnútroštátne opatrenia, ak dodržia podmienky stanovené v tomto ustanovení.

( 14 ) Skutočnosť, že nariadenie č. 1169/2011 harmonizuje oblasť povinných údajov, ale ponecháva členským štátom možnosť zakotviť iné povinné údaje, zrejme zodpovedá zneniu článku 1 ods. 2 tohto nariadenia, ktoré stanovuje, že „[týmto nariadením sa] ustanovujú… prostriedky , ktoré zaručujú právo spotrebiteľov na informácie, a postupy poskytovania informácií o potravinách so zreteľom na potrebu zabezpečiť dostatočne pružné reagovanie na budúci vývoj a nové požiadavky na informácie“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 15 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín ( Ú. v. ES L 31, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 15/006, s. 463).

( 16 ) Pozri tiež článok 18 ods. 2 všeobecného nariadenia o potravinovom práve.

( 17 ) Je pravda, že článok 26 ods. 2 písm. a) používa pojem „najmä“ s cieľom spresniť, že uvedenie krajiny pôvodu je povinné „ak by z informácií sprevádzajúcich potravinu alebo z celej etikety inak vyplývalo, že potravina má inú krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu“, z čoho vyplýva, že pôsobnosť tohto ustanovenia sa neobmedzuje na situáciu, keď sú informácie sprevádzajúce potravinu alebo etiketu zavádzajúce. Nemyslím si však, že z toho možno vyvodiť, že také označenie je povinné, ak neexistuje nebezpečenstvo zámeny. Skôr chápem potrebu použitia výrazu „najmä“ v tom zmysle, že zavádzajúce informácie môžu byť spojené s potravinou alebo etiketou, nie však výlučne. Takéto zámeny môžu napríklad spôsobiť aj určité ochranné známky.

( 24 ) Ak sa vnútroštátne opatrenia ukladajúce povinnosť poskytovať informácie o pôvode alebo mieste pôvodu tovaru použijú bez rozdielu na všetok tovar, nepredstavujú priamu diskrimináciu, ale opatrenia, ktoré môžu mať rovnaký účinok ako množstevné obmedzenie. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 1985, Komisia/Spojené kráľovstvo ( 207/83 , EU:C:1985:161 , bod 17 ). V tejto veci sa napadnuté vnútroštátne nariadenie nevzťahuje na výrobky spracované v krajinách mimo Európskej únie. Súdny dvor však rozhodol, že „použitie […] vnútroštátneho opatrenia, hoci obmedzeného na domácich výrobcov, môže mať tiež účinky na voľný pohyb tovaru“, pretože podporuje nákup lokálne vyrobeného tovaru, v tomto prípade mlieka, domácimi spracovateľovi. V tomto zmysle pozri rozsudok zo 7. mája 1997, Pistre a i. ( C‑321/94 až C‑324/94 , EU:C:1997:229 , bod 45 ).

( 25 ) Rozsudok z 25. apríla 1985, Komisia/Spojené kráľovstvo ( 207/83 , EU:C:1985:161 , bod 17 ).

( 26 ) Zatiaľ čo napríklad článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1169/2011 stanovuje, že pri zvažovaní potreby povinných informácií o potravinách, a aby sa umožnilo spotrebiteľovi rozhodovať sa o výbere na základe informácií, sa berie členskými štátmi do úvahy široko rozšírená potreba väčšiny spotrebiteľov dostávať určité informácie, ktorým prikladajú veľký význam, alebo akýkoľvek všeobecne prijatý prínos pre spotrebiteľa, alebo akýkoľvek všeobecne prijatý prínos pre nich, tak v onom špecifickom prípade, keď sú takýmito povinnými informáciami krajiny pôvodu alebo miesto pôvodu, členské štáty musia tiež preukázať, že väčšina spotrebiteľov prikladá poskytnutiu týchto informácií veľký význam.

( 33 ) Hoci existujú čiastočne harmonizované zdravotné a bezpečnostné normy na európskej úrovni (zachovanie chladiaceho reťazca atď.), ktorých cieľom je zachovať niektoré vlastnosti potravín počas dopravy, všetky potraviny voči doprave nie sú rovnako odolné.

( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. decembra 2011, Painer ( C‑145/10 , EU:C:2011:798 , body 105 a 106 ).

( 35 ) Pozri napríklad rozsudok zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i. ( C‑547/14 , EU:C:2016:325 , bod 165 a tam citovaná judikatúra).

( 36 ) Pozri napríklad rozsudok zo 14. novembra 2018, Memoria a Dall’Antonia ( C‑342/17 , EU:C:2018:906 , bod 52 ).

( 37 ) Som toho názoru, že uvádzanie krajiny alebo miesta pôvodu nie je nevyhnutne najpresnejším spôsobom, ako spotrebiteľov informovať o vzdialenosti, ktorú mlieko prejde na ceste z výroby až na trh. Ak vezmeme napríklad mlieko dovážané z Belgicka do Francúzska, môže byť vzdialenosť medzi oblasťou výroby a miestom jeho spotreby či ďalšieho využitia za určitých okolností kratšia než v prípade niektorého mlieka vyrábaného na inom mieste vo Francúzsku. No požiadavka na to, aby balenie takéto údaje uvádzalo, má tú výhodu, že ju môžu prevádzkovatelia jednoducho splniť a bude to pre nich zrejme lacnejšie než akákoľvek iná alternatíva, napríklad údaj, ktorý sa priamejšie týka vzdialenosti, ktorú mlieko prejde, pretože táto vzdialenosť sa môže líšiť v závislosti od distribučného reťazca.

( 38 ) Pozri napríklad rozsudok zo 14. novembra 2018, Memoria a Dall’Antonia ( C‑342/17 , EU:C:2018:906 , bod 52 ).