C-546/18

62018CC0546

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 18. marca 2021 ( 1 )

Vec C‑546/18

FN,

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právoplatnosť rozhodnutí prijatých pri ukončení správnych konaní – Smernica 2004/25/ES – Konformný výklad s právom Únie“

I. Úvod

1.

Na pozadí prejednávanej veci stoja dve samostatné konania, ktoré začala Übernahmekommission (preberacia komisia, Rakúsko). V prvom (predbežnom) konaní boli určené (objektívne) skutkové okolnosti porušenia pravidiel týkajúcich sa povinných ponúk na prevzatie. Podľa rakúskych procesných pravidiel sa po nadobudnutí právoplatnosti zistení z predbežného konania druhé konanie (o správnych deliktoch) riadi týmito objektívnymi určeniami pri posudzovaní toho, či boli splnené aj (subjektívne) kritériá údajného porušenia, a pri ukladaní sankcií dotknutým osobám.

2.

4.

Článok 5 ods. 1 tejto smernice obsahuje povinnosť vykonať ponuku na prevzatie. Táto povinnosť vzniká „ak fyzická alebo právnická osoba v dôsledku svojho nadobudnutia alebo nadobudnutia osôb konajúcich v zhode s ňou, drží cenné papiere spoločnosti podľa článku 1 ods. 1, ktoré jej pripočítané k jej akýmkoľvek existujúcim držbám takýchto cenných papierov a držbám takýchto cenných papierov osôb konajúcich v zhode s ňou priamo alebo nepriamo poskytujú stanovené percento hlasovacích práv v tejto spoločnosti, ktoré má za následok jej kontrolu tejto spoločnosti…“.

5.

Na základe článku 17 smernice o ponukách na prevzatie, s názvom „Sankcie“:

„Členské štáty určia sankcie, ktoré sa majú uložiť za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých podľa tejto smernice, a prijmú všetky potrebné opatrenia na z[a]bezpečenie ich uvedenia do účinnosti. Takto ustanovené sankcie sú účinné, primerané a odrádzajúce. Členské štáty informujú Komisiu o týchto opatreniach najneskôr do dátumu stanoveného v článku 21 ods. 1 a čo najskôr o každej ich následnej zmene.“

B. Rakúske právo

9.

§ 22 ÜbG sa týka povinnosti vykonať ponuku na prevzatie. Túto povinnosť má „každý, kto priamo alebo nepriamo nadobudne kontrolný podiel v cieľovej spoločnosti,“ do 20 burzových dní. Podľa § 22a tohto zákona sa povinnosť vykonať ponuku na prevzatie vzťahuje aj na strany konajúce v zhode pri nadobúdaní „kontrolného podielu“.

10.

V § 30 ods. 2 ÜbG sa stanovuje, že AVG sa vzťahuje na konania začaté preberacou komisiou.

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

11.

Preberacia komisia následne začala konanie o správnych deliktoch voči, okrem iných, GM, HL a FN (všetko fyzické osoby). Zodpovednosť HL sa zakladala na jeho funkcii člena predstavenstva spoločnosti Adler a zodpovednosť FN na jeho funkcii riaditeľa spoločnosti Petrus v inkriminovanom období.

15.

Preberacia komisia 29. januára 2018 vydala rozhodnutie voči GM (ako fyzickej osobe) a HL (vo funkcii člena predstavenstva spoločnosti Adler) a FN (vo funkcii riaditeľa spoločnosti Petrus) (ďalej len „rozhodnutie o správnych deliktoch“). Preberacia komisia uložila GM, HL a FN správne pokuty a rozhodla, že príslušné spoločnosti, ktoré sú zastupované prostredníctvom HL a FN, taktiež nesú vedľajšiu zodpovednosť.

16.

Pri rozhodovaní v tejto veci preberacia komisia vychádzala zo skutkových zistení predbežného rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o hlavné zistenie, že na základe dohody z 29. septembra 2015 dotknutí účastníci konania „konali v zhode“ v zmysle § 22a ÜbG. Nepredložením povinnej ponuky na prevzatie preberacej komisii v rámci zákonnej lehoty 20 burzových dní sa GM, HL a FN dopustili porušenia § 22a bodu 1 ÜbG v spojení s § 22 ods. 1 ÜbG. Na základe toho preberacia komisia uložila GM, HL a FN pokuty a určila spoločnostiam Adler a Petrus vedľajšiu zodpovednosť za pokuty uložené HL a FN.

17.

20.

V tomto skutkovom a právnom kontexte Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Bránia články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie – v kontexte zásady efektivity vyplývajúcej z práva Únie – výkladu, podľa ktorého sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že fyzická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, nepriznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu proti tej istej osobe, čím tejto osobe opätovne prináležia všetky skutkové a právne námietky a dôkazné prostriedky, aby poprela porušenie práva zistené v už právoplatnom rozhodnutí?

2.

Bránia články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie – v kontexte zásady efektivity vyplývajúcej z práva Únie – výkladu, podľa ktorého sa právoplatnému rozhodnutiu orgánu dohľadu podľa článku 4 smernice 2004/25/ES, ktorým bolo konštatované, že právnická osoba porušila vnútroštátne predpisy prijaté na prebratie smernice 2004/25/ES, nepriznáva záväzný účinok v rámci následného konania o správnych deliktoch vedeného týmto orgánom dohľadu proti orgánu, ktorý je oprávnený túto právnickú osobu zastupovať, čím tejto osobe (orgánu) prináležia všetky skutkové a právne námietky a dôkazné prostriedky, aby poprela porušenie práva zistené v už právoplatnom rozhodnutí?

IV. Analýza

22.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru: Začnem vysvetlením vnútroštátneho práva tak, ako som ho pochopil, a na základe toho navrhnem zjednodušenie otázok, ktoré vnútroštátny súd predložil (časť A). Následne stanovím uplatniteľné kritérium podľa práva Únie (časť B) a potom sa budem zaoberať prejednávanou vecou (časť C).

A. Vnútroštátne právne predpisy a položené otázky

23.

Na prvý pohľad sa štyri otázky, ktoré sformuloval vnútroštátny súd zdajú byť vzhľadom na komplexnú spleť vnútroštátnych pravidiel a postupov pomerne zložité. Okrem toho sú tieto otázky podľa všetkého značne rozsiahle a všeobecne sa týkajú: účinnosti práva Únie, postavenia alebo záväzného účinku konečných správnych rozhodnutí, potenciálne v spojení s povinnosťou prehodnotiť tieto konečné rozhodnutia, a základných práv v konaniach, ktorými sa ukladajú trestné sankcie.

27.

Preberacia komisia je oprávnená začať vyšetrovanie okrem iného vo veci toho, že držiteľ cenných papierov po nadobudnutí „významných podielov“ v cieľovej spoločnosti nevykonal povinnú ponuku na prevzatie v zmysle § 22 ods. 1 ÜbG. Platí to aj v prípade, že skupina účastníkov„koná v zhode“ s cieľom získať takéto podiely. ( 3 )

28.

Toto konanie sa však rozdeľuje na určenie objektívnych a subjektívnych prvkov nepodania povinnej ponuky na prevzatie. ( 4 ) Ako účastníci konania objasnili, tieto dve určenia prebiehajú oddelene, pričom „objektívne“ určenie toho, či účastník konania porušil povinnosť podať povinnú ponuku na prevzatie, je predmetom predbežného konania a rozhoduje sa o ňom formou predbežného rozhodnutia. Napriek tomu sa v predbežnom konaní nerieši otázka trestnej zodpovednosti. Táto zodpovednosť je predmetom následného určenia „subjektívnych“ prvkov, pokiaľ ide o existenciu správnej zodpovednosti, ktorá podľa všetkého podlieha sankcii trestnej povahy.

29.

32.

Stručne povedané, domnievam sa, že tu spočíva praktický problém. Rozhodnutie vykonané v „prvom“ predbežnom konaní je záväzné pre všetky následné konania – správne aj súdne. Okrem toho, alebo skôr predovšetkým, tento „záväzný účinok“ pre konania vzniká nielen na základe účasti tých istých účastníkov (z hľadiska totožnosti účastníkov v jednotlivých konaniach). ( 5 ) Čo je dôležitejšie, vzniká aj vo vzťahu k situáciám, v ktorých je táto „totožnosť“ prinajmenšom diskutabilná (napríklad ak sa v „druhom“ kole ukladajú sankcie jednotlivcom ad personam , pričom v „prvom“ kole sa na predbežnom konaní formálne zúčastnila len ich spoločnosť).

33.

Po druhé vzhľadom na uvedený systém vnútroštátny súd kladie štyri otázky. Prvá a druhá otázka sa týkajú zlučiteľnosti rakúskych vnútroštátnych procesných pravidiel o právoplatnosti správnych rozhodnutí z pohľadu zachovania hmotnoprávnych účinkov článku 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie. Tieto dve otázky sa líšia vo veci totožnosti alebo neexistencie totožnosti účastníkov v jednotlivých konaniach.

34.

Články 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie sa zaoberajú vymenovaním a právomocami dozorných orgánov a ukladaním sankcií v prípade porušenia vnútroštátnych predpisov prijatých podľa uvedenej smernice. Nie je však zrejmé a vnútroštátny súd neobjasňuje, ako tieto ustanovenia môžu poskytovať akékoľvek usmernenie v konkrétnych otázkach, ktorými sa prejednávaná vec zaoberá.

38.

Namiesto toho je nesporné, že pri rakúskych pravidlách týkajúcich sa dohľadu nad ponukami na prevzatie, ktoré okrem iného obsahuje ÜbG, ide o vykonávanie smernice o ponukách na prevzatie, a teda práva Únie, na účely článku 51 ods. 1 Charty. Každé vnútroštátne konanie vedené podľa rámca smernice o ponukách na prevzatie musí preto byť zlučiteľné s článkom 47 Charty a akýmikoľvek právami, ktoré právo Únie zaručuje.

39.

Skutočným problémom podľa môjho názoru nie je nutnosť výberu medzi „plnou účinnosťou“ a „základnými právami“. Skutočnou otázkou je skôr to, či rakúske procesné pravidlá tak, ako boli uplatnené a uvedené v prejednávanej veci, sú zlučiteľné s článkami 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie v spojení s článkom 47 Charty a právami, ktoré zaručuje právo Únie.

40.

Po tretie vzhľadom na uvedené by sa štyri otázky, ktoré predložil vnútroštátny súd, mohli zmeniť na dve otázky, alebo skôr na jednu otázku s dvoma podotázkami. Preto sa položené prejudiciálne otázky v podstate môžu preformulovať na otázku, či uplatňovanie vnútroštátnych procesných pravidiel, ako je to v prejednávanej veci, je zlučiteľné s článkami 4 a 17 smernice o ponukách na prevzatie v spojení so zásadou dodržiavania práv na obhajobu a/alebo článkom 47 Charty. Táto hlavná otázka pozostáva z dvoch ďalších podotázok: situácia, v ktorej sú účastníci jednotlivých konaní totožní (prvá a tretia otázka), a situácia, keď to tak nie je (druhá a štvrtá otázka).

Správne konania a práva na obhajobu

43.

Rešpektovanie práva na obhajobu predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, ak má orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia. ( 6 ) Za týchto okolností musí byť osobe, ktorej je určené dané rozhodnutie, umožnené, aby bola vypočutá a aby predložila svoje pripomienky pred prijatím tohto rozhodnutia. ( 7 ) Tieto práva sa musia zachovať vo všetkých konaniach, ktorých výsledkom je rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do postavenia dotknutého účastníka konania, či už ide o občianske, trestné, správne alebo iné konanie. ( 8 )

44.

Najdôležitejšie je, že dodržiavanie subjektívnych práv účastníka na obhajobu musia zabezpečiť správne orgány pri vedení svojich konaní. ( 9 ) Tieto práva musia byť k dispozícii v čase, keď sú implikované. ( 10 ) Len takto je možné zabezpečiť, že dotknutý orgán zohľadní všetky relevantné informácie, a že dotknutej osobe bude umožnené opraviť akékoľvek chyby a argumentovať v prospech neprijatia nepriaznivého rozhodnutia. ( 11 )

2.

Preskúmanie toho, či toto jadro práv bolo rešpektované, musí byť k dispozícii po právnej aj skutkovej stránke, a to zo strany „súdu“ v zmysle článku 47 Charty. ( 18 ) Na účely judikatúry musí byť takýto orgán zriadený podľa zákona; trvalý; mať záväznú jurisdikciu; zahŕňať konania inter partes ; uplatňovať právne predpisy; a byť nezávislý (interne a externe). ( 19 )

48.

Štandardne, aby súdne preskúmanie podľa prvého odseku článku 47 Charty bolo účinné, vyžaduje si plnú právomoc aspoň jedného orgánu . ( 20 ) Rozsah preskúmania takéhoto „súdu“ môže byť obmedzený, napríklad len na právne otázky. ( 21 ) V takom prípade však správny orgán s právomocou vydať predmetné rozhodnutie musí sám spĺňať všetky kritériá „súdu“ na účely článku 47 Charty. ( 22 ) V každom prípade musí existovať aspoň jeden úplne nezávislý orgán, ktorý bude spĺňať podmienky „súdu“ na účely prvého odseku článku 47 Charty a ktorý bude oprávnený posúdiť vec s plnou právomocou, to znamená pri zahrnutí právnych, ako aj skutkových prvkov.

C. O prejednávanej veci

1.

Rozdielni účastníci v následnom správnom konaní

51.

HL uviedol, že počas predbežného konania nemohol uplatniť svoje práva na obhajobu, pretože nemal postavenie „účastníka“ konania (Parteistellung). Namiesto toho bol HL na účely predbežného konania považovaný len za „zúčastneného“ (Beteiligter). Podľa rakúskeho práva sa tieto postavenia zjavne spájajú s odlišnými procesnými právami a zárukami. Napríklad, ako vysvetlil HL, nebol informovaný o predbežnom konaní, nemohol nahliadnuť do spisu, ani uplatniť právo odoprieť výpoveď, alebo sa odvolať voči predbežnému rozhodnutiu. Až po začatí konania o správnych deliktoch HL údajne mohol uplatniť tieto práva, ale len v rámci tohto druhého súboru konaní. V tom čase však predbežné rozhodnutie, ktoré už nadobudlo právoplatnosť, zaväzovalo preberaciu komisiu objektívnym určením toho, či účastníci „konali v zhode“. Vzhľadom na jeho pozíciu člena predstavenstva tejto spoločnosti boli preto HL objektívne od začiatku pripisované činnosti spoločnosti Adler bez toho, aby mohol uplatniť svoje (vlastné a osobné) práva na obhajobu.

52.

Preberacia komisia v odpovedi na otázku, ktorú položil Súdny dvor, tvrdila, že HL sa mohol zúčastniť na predbežnom konaní, mal právo odoprieť výpoveď podľa § 51 AVG a mal právo sa obhajovať počas tohto konania. Preberacia komisia taktiež uvádza, že HL bol naozaj „osobne“ pozvaný na ústne pojednávanie predbežného konania, bol prítomný a zúčastnil sa ho. Z toho by vyplývalo, že HL mohol uplatniť niektoré zo svojich subjektívnych procesných práv.

53.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby rozhodol o skutkových okolnostiach prejednávanej veci, ako aj o existujúcom výklade vnútroštátneho práva, ktoré je podľa všetkého pomerne rozporuplné.

57.

Po prvé, nie je možné prehliadnuť pomerne výrazný potenciál, že by mohlo dôjsť ku konfliktu záujmov a/alebo zneužitiu dôvery v prípade riaditeľov spoločností nachádzajúcich sa v situácii, ktorú opísala preberacia komisia. Je, samozrejme, do veľkej miery správne predpokladať, že pokiaľ ide o širšie súvislosti, spoločnosť, ako aj jej riaditeľ/riaditelia alebo iní členovia jej riadiacich orgánov budú pravdepodobne mať rovnaký záujem na tom, aby ich spoločnosť nebola uznaná vinnou z porušenia pravidiel týkajúcich sa ponúk na prevzatie. Pokiaľ však ide o iné otázky, ktoré by priebežne mohli vzniknúť, je naozaj možné vylúčiť, že riaditeľ spoločnosti alebo člen predstavenstva sa neocitne v pozícii, v ktorej si musí vybrať medzi najlepším záujmom spoločnosti a svojím najlepším záujmom, najmä v kontexte podľa všetkého následnej správnej osobnej zodpovednosti v prípade riaditeľov spoločnosti, pri ktorej sa ukladajú sankcie trestnej povahy?

58.

Po druhé práva na obhajobu sú subjektívne . Podľa ustálenej judikatúry tieto práva nesmú byť prenesené na inú osobu, fyzickú alebo právnickú, a určite nemôžu byť uplatňované v mene inej osoby. ( 23 ) Samotní dotknutí účastníci konania musia byť schopní účinne uplatniť svoje práva, ktoré im priznáva právo Únie, bez ohľadu na povahu konania, ktoré je voči nim vedené.

59.

Preto bez toho, aby som mal v úmysle znieť formalisticky, nemôžem sa stotožniť s predpokladom, že fyzická osoba konajúca v záujme a v mene spoločnosti (a preto za bežných okolností chápaná ako konajúca ako táto spoločnosť , zákonný zástupca právnickej osoby) je v podstate totožná s osobou konajúcou vo vlastnom záujme a vo vlastnom mene. O to viac to platí v prípade, že v priebehu týchto konaní môže dôjsť k rozporu v záujmoch oboch osôb, či dokonca k výslovnému konfliktu.

62.

Preberacia komisia s týmito názormi nesúhlasí. Tvrdí, že procesné záruky v prípade predbežného konania aj konania o správnych deliktoch zabezpečujú, že výsledné rozhodnutia prijíma nezávislý a nestranný „súd“ v zmysle článku 47 Charty. Vzhľadom na to, že preberacia komisia teda v oboch prípadoch vystupuje ako „súd prvého stupňa“, obmedzenie úrovne preskúmania Najvyššieho súdu len na otázky práva je zlučiteľné s článkom 47 Charty.

63.

Logika požiadaviek článku 47 prvého odseku Charty si vyžaduje dvojdielne posúdenie. ( 25 ) Po prvé, či preberacia komisia skutočne tak, ako tvrdí, je „súdom“ v zmysle článku 47 Charty (časť 1). Po druhé, ak nie je, či jej rozhodnutia podliehajú preskúmaniu súdu s „neobmedzenou právomocou“ (časť 2).

1) Je preberacia komisia „súdom“ v zmysle článku 47 Charty?

64.

V skratke je možné povedať, že preberacia komisia má podľa všetkého podľa vnútroštátneho práva viacero úloh: vyšetrovateľ, prokurátor, ako aj „sudca“. Neexistujú žiadne náznaky toho, že preberacia komisia interne funguje na základe pevného funkčného rozlišovania medzi na jednej strane oddeleniami tohto orgánu, ktoré zodpovedajú za vyšetrovanie a rozhodovanie v kontexte vykonávania smernice o ponukách na prevzatie, a na druhej strane orgánom rozhodujúcim o sťažnostiach podaných voči rozhodnutiam týchto oddelení. ( 29 )

68.

Podľa všetkého v následných súdnych konaniach týkajúcich sa námietok voči predbežnému konaniu preberacej komisie alebo jej konaniu o správnych deliktoch preberacia komisia vskutku vystupuje ako žalovaný vo vlastnej veci s cieľom obhájiť svoje rozhodnutia pred príslušným rakúskym súdom. ( 30 ) Nevystupuje preto ako nezávislá tretia strana medzi údajným páchateľom na jednej strane a správnym orgánom zodpovedným za monitorovanie dodržiavania ponúk na prevzatie na strane druhej.

69.

Samozrejme, rozhodnutie o všetkých týchto prvkoch prináleží vnútroštátnemu súdu. Vzhľadom na odpovede poskytnuté Súdnemu dvoru a vzhľadom na odôvodnenia uvedené v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov však nie som presvedčený, že preberacia komisia spĺňa kritériá „súdu“ v zmysle článku 47 Charty. Chcel by som zdôrazniť, že takýto nezáväzný záver, ktorého overenie taktiež prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, v žiadnom prípade nespochybňuje skutočnosť, že určité vnútroštátne správne orgány budú mať vyššiu úroveň nezávislosti a najvyššiu úroveň odbornosti v ich príslušnej oblasti pôsobenia.

Súdne preskúmanie rozhodnutí preberacej komisie sa podľa všetkého líši v závislosti od predmetného konania. Na jednej strane zistenia vyplývajúce z predbežného konania je možné napadnúť na Najvyššom súde. Preskúmanie týmto súdom sa obmedzuje len na právne otázky. ( 32 ) Nemá preto podľa všetkého „plnú právomoc“ na preskúmanie skutkových otázok. ( 33 ) Na druhej strane zistenia z konania o správnych deliktoch je možné preskúmať na základe odvolania na Spolkovom správnom súde (ktorý je v prejednávanej veci samotným súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania). ( 34 ) Tento súd podľa všetkého má „plnú právomoc“ na preskúmanie zistení preberacej komisie z právneho, aj zo skutkového hľadiska.

73.

Vnútroštátny súd však vysvetlil, že v praxi neuplatňuje „plnú právomoc“, pretože nemôže preskúmať predbežné rozhodnutie preberacej komisie. Uvádza, že – vzhľadom na rozsiahly záväzný účinok, ktorý podľa rakúskych procesných pravidiel majú právoplatné správne rozhodnutia – vnútroštátny súd je viazaný (teraz už konečnými) zisteniami preberacej komisie v predbežnom rozhodnutí a nemôže tieto zistenia preskúmať.

74.

V skratke, vnútroštátnym právom sa vytvára systém, v rámci ktorého preberacia komisia, ktorá (i) nespĺňa kritériá „súdu“, vydá rozhodnutie, ktoré (ii) nemôže byť preskúmané v plnom rozsahu Najvyšším súdom a ktoré (iii) po tom, ako nadobudne právoplatnosť, (iv) zaväzuje nielen samotnú preberaciu komisiu v budúcich konaniach týkajúcich sa tých istých účastníkov (čo tento orgán vykladá pomerne extenzívne), príčiny a predmetu, ale zároveň aj (v) každý súd bežne poverený preskúmaním týchto súvisiacich konaní.

77.

GM tvrdí, že hoci sa zúčastnil ako „účastník“ na predbežnom konaní, nebol informovaný o skutočnosti, že konanie by mohlo viesť k uvaleniu „trestnej“ sankcie na základe konania o správnych deliktoch. Taktiež uvádza, že počas predbežného konania mu nebolo poskytnuté právo odoprieť výpoveď.

78.

Preberacia komisia zastáva názor, že všetky základné práva GM boli počas predbežného konania a konania o správnych deliktoch dodržané.

79.

Hoci preverenie týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu, hlavné kritérium na účely ochrany základných práv GM je rovnaké ako v prípade osobitných okolností HL a spoločnosti Adler. V určitom zmysle je problém vznikajúci v prvom kole rovnaký pre všetkých účastníkov . Rozdielom je len to, že v konkrétnom kontexte toho, že účastníci sú vo všetkých konaniach rovnakí, nemusí vzniknúť dodatočný problém neexistencie práv na obhajobu (samozrejme, pod podmienkou, že tieto práva, ktoré vznikli počas „prvého kola“, mohli byť uplatnené v čase, keď na ne mal byť nárok).

3.

Záverečná poznámka

83.

Považujem za potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto návrhy v žiadnom prípade nespochybňujú možnosť vnútroštátneho práva rozšíriť záväzný účinok správnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť, na ďalšie konania. Je pomerne bežné, že jedno rozhodnutie môže tvoriť východisko pre ďalšie rozhodnutie alebo sa môže zohľadniť v inom konaní. ( 38 ) Čoraz častejšie sa stáva, že efektivita verejnej správy spolu s rovnosťou a predvídateľnosťou správnych opatrení vedú k rozširovaniu pôsobnosti určitých zistení na ďalšie konania. ( 39 )

84.

Otázka, či a ako vnútroštátny právny poriadok zamýšľa vytvárať záväzný účinok právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, je predmetom procesnej autonómie členských štátov. Ochrana základných práv v rámci práva Únie obmedzuje túto autonómiu len v rozsahu, ktorý je potrebný na zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv. ( 40 )

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), odpovedal takto:

Články 4 a 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a právami na obhajobu je potrebné vykladať tak, že bránia uplatňovaniu vnútroštátnych procesných pravidiel, ktorých účinkom je zabránenie dotknutým účastníkom konania plne uplatňovať svoje práva na obhajobu v priebehu následného konania o správnych deliktoch, v ktorom ide určenie subjektívnej zodpovednosti za porušenie vyplývajúce zo smernice 2004/25 alebo ktoré neumožňujú účastníkom konania prístup k účinnému prostriedku nápravy pred súdom podľa článku 47 prvého odseku Charty.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie ( Ú. v. EÚ L 142, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 17/002, s. 20).

( 3 ) § 22a bod 1 ÜbG.

( 4 ) Podľa § 33 a 35 ÜbG.

( 11 ) Rozsudky z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran ( C‑27/09 P , EU:C:2011:853 , bod 65 a citovaná judikatúra); z 5. novembra 2014, Mukarubega ( C‑166/13 , EU:C:2014:2336 , bod 47 ), a zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary ( C‑189/18 , EU:C:2019:861 , bod 41 ).

( 12 ) Rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia ( C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P , EU:C:2010:541 , bod 88 a citovaná judikatúra).

( 13 ) Rozsudok z 30. júna 2016, Toma a Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu‑Vasile Cruduleci ( C‑205/15 , EU:C:2016:499 , bod 36 a citovaná judikatúra).

( 14 ) Rozsudok zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García ( C‑169/14 , EU:C:2014:2099 , bod 49 ).

( 15 ) Rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , bod 67 ), a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 77 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. februára 2021, Consob ( C‑481/19 , EU:C:2021:84 , body 42 a 43 ). Pozri tiež rozsudok ESĽP, 10. decembra 2020, Edizioni del Roma Societa Cooperativa A.R.L. et Edizioni del Roma S.R.L. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2020:1210JUD006895413, bod 40 a citovaná judikatúra).

( 23 ) Pozri napríklad rozsudky z 9. júna 2011, Evropaïki Dynamiki/ECB ( C‑401/09 P , EU:C:2011:370 , bod 49 ), a z 10. septembra 2015, Fliesen‑Zentrum Deutschland ( C‑687/13 , EU:C:2015:573 , bod 73 ). Pozri aj nedávno vydaný rozsudok z 19. septembra 2019, Zhejiang Jndia Pipeline Industry/Komisia ( T‑228/17 , EU:T:2019:619 , bod 36 ).

( 24 ) Rozsudok z 5. novembra 2014, Mukarubega ( C‑166/13 , EU:C:2014:2336 , body 46 a 47 a citovaná judikatúra).

( 25 ) Uvedené v bode 48 vyššie.

( 26 ) Pozri bod 47 vyššie.

( 27 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. decembra 2010, RTL Belgium ( C‑517/09 , EU:C:2010:821 , body 38 až 40 a citovaná judikatúra).

( 28 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2020, Banco de Santander ( C‑274/14 , EU:C:2020:17 , bod 62 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok ESĽP, 10. decembra 2020, Edizioni del Roma Societa Cooperativa A.R.L. et Edizioni del Roma S.R.L. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2020:1210JUD006895413, bod 64).

( 35 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Glencore Agriculture Hungary ( C‑189/18 , EU:C:2019:462 , bod 39 ).

( 36 ) Pozri bod 44 vyššie.

( 37 ) Pozri body 54 až 60 vyššie.

( 38 ) Pozri vo vzťahu k DPH napríklad rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses ( C‑419/14 , EU:C:2015:832 , body 68 a 90 ). Pozri aj návrhy, ktoré som predniesol vo veci Glencore Agriculture Hungary ( C‑189/18 , EU:C:2019:462 , bod 39 a citovaná judikatúra).

( 39 ) Hoci dôvod efektivity verejnej správy nemôže slúžiť ako zázračné riešenie na obmedzenie ochrany základných práv. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2011, Zeturf ( C‑212/08 , EU:C:2011:437 , bod 48 ).

( ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen ( C‑505/14 , EU:C:2015:742 , bod 40 a citovaná judikatúra).