C-615/18

za účasti:

Staatsanwaltschaft Offenburg

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Kehl (Okresný súd Kehl, Nemecko)]

„Prejudiciálne konanie – Súdna spolupráca v trestných veciach – Smernica 2012/13/EÚ – Právo na informácie v trestnom konaní – Právo byť informovaný o obvinení – Zadržanie vodičského oprávnenia – Povinné ustanovenie splnomocnenca na doručovanie – Nedbanlivosť odporcu“

I. Úvod

1.

Tieto skutkové okolnosti vyvolávajú v rámci prejedávanej veci dve právne otázky. Prvá otázka sa týka doručovania v prvom trestnom konaní: bráni článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní, ( 2 ) ktorý stanovuje právo na informácie o obvinení vnútroštátnym právnym predpisom, podľa ktorých trestný rozkaz vydaný voči osobe, ktorá nemá bydlisko v dotknutom členskom štáte, nadobúda právoplatnosť dva týždne po doručení splnomocnencovi, ak odporca nebol o tomto rozkaze informovaný? Druhá otázka sa týka vplyvu, aký má (neúspešnosť) doručenia v prvom trestnom konaní na druhé [konanie]: bráni článok 6 smernice 2012/13 vnútroštátnym právnym predpisom, pokiaľ sa na osobu, ktorá má bydlisko v zahraničí, vzťahuje trestný rozkaz, o ktorom nebola upovedomená, možno predchádzajúce opomenutie tejto osoby pokúsiť sa dozvedieť o výsledku konania od splnomocnenca považovať za nedbanlivosť z jej strany, ktorá by ju potenciálne mohla vystaviť ďalšiemu trestnému konaniu?

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

4.

Odôvodnenia 27 a 28 smernice 2012/13 uvádzajú:

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

6.

Podľa článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2012/13 s názvom „Právo na informácie o právach“:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

…

c)

Vnútroštátne právo

8.

Podľa § 44 Strafgesetzbuch (nemecký Trestný zákon, ďalej len „StGB“):

„(1) Ak bola osoba odsúdená na trest odňatia slobody alebo peňažný trest za trestný čin, ktorého sa dopustila v súvislosti s vedením motorového vozidla alebo za porušenie povinností vodiča motorového vozidla, môže jej súd zakázať vedenie motorového vozidla akéhokoľvek typu alebo akéhokoľvek špecifického typu na verejných komunikáciách po dobu jedného až troch mesiacov. Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo sa zvyčajne ukladá v prípade odsúdenia podľa ustanovení § 315c ods. 1 bodu 1 písm. a), ods. 3 alebo § 316, ak nedošlo k odňatiu vodičského oprávnenia podľa § 69.

(2) Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo je účinný od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. …“

9.

11.

V § 132 ods. 1 StPO sa uvádza:

„(1) Ak obvinený, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, nemá v oblasti pôsobnosti tohto zákona trvalé bydlisko alebo pobyt, ale nie sú splnené podmienky na vydanie zatykača, možno na zaistenie uskutočnenia trestného konania nariadiť, aby obvinený

1.

zložil primeranú záruku za peňažný trest, ktorý možno očakávať, a za trovy konania a

2.

1.

peňažný trest, napomenutie s podmienečným uložením trestu, zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, prepadnutie, zhabanie, zničenie, zneškodnenie, oznámenie rozhodnutia a uloženie regulačného peňažného trestu právnickej osobe alebo združeniu,

2.

odňatie vodičského oprávnenia, ak zákaz nepresahuje dva roky,

…

(3) Obvineného súd nemusí vopred vypočuť (§ 33 ods. 3).“

14.

Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen, Nemecko) vydal 21. augusta 2017 trestný rozkaz proti obvinenej osobe, profesionálnemu vodičovi s trvalým bydliskom v Poľsku, za nedovolené vzdialenie sa z miesta nehody. Uloženými sankciami boli pokuta a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na tri mesiace.

15.

V deň, keď bol spáchaný tento trestný čin, a to 11. júla 2017, obvinená osoba udelila na žiadosť prokuratúry splnomocnenie na doručovanie písomností v jej mene úradníkovi Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen). Formulár o udelení splnomocnenia na doručovanie písomností bol vyhotovený v nemeckom jazyku, ale príbuzný obvinenej osoby ho telefonicky prekladal. Formulár obsahoval meno a služobnú adresu úradníka ustanoveného za splnomocnenca a upozornenie, že zákonné lehoty začínajú plynúť dňom doručenia tejto splnomocnenej osobe. Ďalšie upozornenia o právnych a skutkových dôsledkoch tohto splnomocnenia na doručovanie písomností, najmä o prípadnej povinnosti obvineného informovať sa u splnomocnenca, formulár neobsahoval.

16.

Dňa 30. augusta 2017 bol splnomocnencovi doručený trestný rozkaz spolu s prekladom do poľského jazyka. Splnomocnenec poslal obyčajnou listovou zásielkou trestný rozkaz na známu adresu obvineného v Poľsku. Podľa vnútroštátneho súdu nie je známe, či obvinený tento trestný rozkaz dostal.

20.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že až do policajnej kontroly 14. decembra 2017 nebola obvinená osoba informovaná o trestnom rozkaze, a teda o zákaze činnosti viesť motorové vozidlo. Vzhľadom na pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej na obvineného s právom Únie tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa právo Európskej únie, najmä smernica 2012/13, ako aj články 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ, vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje v trestnom konaní len preto, že obvinený nemá svoje bydlisko v danom, ale v inom členskom štáte, nariadiť mu, aby si na účely doručenia trestného rozkazu, ktorý má byť voči nemu vydaný, ustanovil splnomocnenca na doručovanie písomností, s následkom, že trestný rozkaz nadobudne právoplatnosť, a tým sa vytvorí právny predpoklad pre trestnosť jeho neskoršieho konania (‚Tatbestandswirkung‘), aj keď obvinený sa o trestnom rozkaze v skutočnosti nedozvedel a skutočné oznámenie trestného rozkazu obvinenému nie je zabezpečené porovnateľným spôsobom, ako by to bolo pri doručení trestného rozkazu, ak by obvinený mal svoje bydlisko v danom členskom štáte?

2.

V prípade, ak bude odpoveď na prvú otázku záporná: Má sa právo Európskej únie, najmä smernica 2012/13, ako aj články 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ, vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje v trestnom konaní len preto, že obvinený nemá svoje bydlisko v danom, ale v inom členskom štáte, nariadiť mu, aby si na účely doručenia trestného rozkazu, ktorý má byť voči nemu vydaný, ustanovil splnomocnenca na doručovanie písomností, s následkom, že trestný rozkaz sa stane právoplatným, a tým sa vytvorí právny predpoklad pre trestnosť jeho neskoršieho konania (‚Tatbestandswirkung‘), a pri stíhaní tohto trestného činu sa obvinenému uložia subjektívne prísnejšie povinnosti dbať o to, aby sa s trestným rozkazom skutočne oboznámil, než sú povinnosti, ktoré by existovali, ak by obvinený mal svoje bydlisko v danom členskom štáte, takže ho bude možné trestne stíhať z dôvodu nedbanlivosti?“

Úvodné poznámky

1. Smernica 2012/13 a/alebo ustanovenia Zmluvy?

23.

Vnútroštátny súd sa vo svojich otázkach odvoláva na jednej strane na smernicu 2012/13 a na druhej strane na články 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ. Pokiaľ ide o smernicu 2012/13, prípadné otázky zlučiteľnosti sú jasne uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vrátane príslušnej judikatúry ( 3 ) a diskusii o jej (ne)uplatniteľnosti v prejednávanej veci. Naopak, ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe sú citované iba v otázkach. Návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje vysvetlenie ani diskusiu o tom, ako a prečo sú relevantné v prejednávanej veci.

24.

Cezhraničná situácia, o akú ide vo veci samej, by mohla viesť k otázkam možnej nepriamej diskriminácie obvinenej osoby vzhľadom na rôzne režimy doručovania súdnych písomností osobám s bydliskom v Nemecku a osobám s bydliskom v zahraničí. Podobne by sa dalo predpokladať, že začatie trestného konania proti zahraničnému vodičovi za vedenie motorového vozidla v rozpore so zákazom, o ktorom nebol informovaný, by mohlo predstavovať prekážku slobody pohybu. ( 4 )

2. Článok 6 smernice 2012/13 a osobitné črty prejednávanej veci

28.

Prejednávaná vec sa odlišuje od vecí, ktoré viedli k vydaniu rozsudkov Covaci a Tranca existenciou dvoch vzájomne prepojených, ale formálne odlišných (trestných) konaní. Vo veciach Covaci a Tranca boli trestné rozkazy vydané v rámci toho istého trestného konania , počas ktorého sa údajne vyskytlo porušenie článku 6 smernice 2012/13.

29.

Naopak, v prejednávanej veci ide o dve trestné konania : jedno konanie pred Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen), ktoré sa týkalo nedovoleného vzdialenia sa z miesta nehody, a druhé konanie pred vnútroštátnym súdom, Amtsgericht Kehl (Okresný súd Kehl), ktoré sa týka obvinenej osoby riadiacej vozidlo v rozpore so zákazom, ktorý jej bol uložený na konci prvého konania.

30.

Nie je však tajomstvom, že je trochu prehnané považovať prípadnú absenciu účinného doručenia predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní za relevantnú pre informácie o obvinení v inom následnom a súvisiacom trestnom konaní, a teda aby spadala do pôsobnosti článku 6 smernice 2012/13. Tento článok bol zrejme koncipovaný tak, že sa uplatňuje na rôzne typy komunikácie, ale jednoznačne v rámci jedného a toho istého trestného konania. Pristúpiť k tejto otázke týmto spôsobom by však mohlo byť možné len s prihliadnutím na nasledujúce body.

34.

Po prvé podľa článku 2 sa smernica 2012/13 vzťahuje „na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania , čo znamená do právoplatného rozhodnutia o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku“ ( 8 ).

35.

Široko koncipovaný článok 2 nemožno vykladať tak, že vylučuje z pôsobnosti smernice situácie, v ktorých sa prijalo potenciálne konečné rozhodnutie, ale konanie sa podľa vnútroštátneho práva následne obnoví. ( 9 ) Samotný článok 2 nemožno vykladať tak, že ukladá akúkoľvek povinnosť obnoviť konanie. Ak však podľa vnútroštátneho práva existuje možnosť obnovy konania a dôjde k nej, táto situácia opätovne vstúpi do pôsobnosti smernice 2012/13.

36.

Právo (nerezidentov) byť informovaný o obvinení

39.

V zmysle odôvodnenia 14 a článku 1 smernice 2012/13 sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. Ako sa uvádza v odôvodnení 40, smernica 2012/13 ustanovuje minimálne štandardy, čím sa členským štátom ponecháva sloboda poskytovať podozrivým a obvineným osobám vyššiu úroveň ochrany. Naopak, členské štáty zjavne nie sú oprávnené odchýliť sa od týchto minimálnych štandardov, ( 14 ) ktoré musia prinajmenšom zodpovedať tým, ktoré sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva. ( 15 )

40.

Smernica 2012/13 je nástroj zameraný na výsledky, t. j. zavádza viaceré práva, ktoré musia byť podozrivým alebo obvineným zaručené. Členským štátom sa však ponecháva široká miera voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob, akým sa tieto práva vykonávajú v ich príslušných právnych systémoch. Je preto na členských štátoch, aby v súlade so zásadou procesnej autonómie prijali na tento účel podrobné pravidlá a zároveň rešpektovali požiadavky ekvivalencie a efektivity.

1. Covaci a Tranca

Po druhé Súdny dvor dodal, že takéto rozdielne zaobchádzanie by nemalo narušiť účinné uplatnenie práva na obhajobu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani ju nesmie postaviť do situácie, keď de facto nemá k dispozícii celú lehotu na podanie odporu proti príslušnému súdnemu rozhodnutiu. ( 21 ) Pokiaľ ide o spornú vnútroštátnu právnu úpravu, Súdny dvor poznamenal, že hoci táto právna úprava stanovila, že lehota na podanie odporu proti trestnému rozkazu začína plynúť od doručenia rozkazu splnomocnencovi, zároveň tejto osobe umožňuje, aby požiadala o navrátenie lehoty, keď sa o tomto rozkaze dozvie. Tento mechanizmus umožňuje obvinenej osobe využiť celú dvojtýždňovú lehotu na podanie odporu voči rozkazu. Súdny dvor preto konštatoval, že vnútroštátnym súdom prináleží, aby poskytli výklad vnútroštátneho práva, a najmä postupu navrátenia lehoty a podmienok, ktorým podlieha uplatnenie tohto postupu, v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 6 smernice 2012/13. ( 22 )

2. Konformný výklad a výsledok v prejednávanej veci

44.

Otázka prednesená v prejednávanej veci sa týka toho, či sú vyššie uvedené zásady uplatniteľné aj v tejto veci. Inými slovami otázkou je, či v situácii, akou je tá vo veci samej, sporná vnútroštátna právna úprava, ak sa vykladá v súlade so smernicou 2012/13, zaručuje primeranú ochranu práva na informácie o obvinení osôb, ktoré nemajú bydlisko v členskom štáte, v ktorom sa vedie vyšetrovanie a stíhanie.

45.

Nemecká vláda tvrdí, že rovnako ako vo veciach Covaci a Tranca, aj predmetná vnútroštátna právna úprava by sa mala považovať za zlučiteľnú s právom Únie, pretože ju možno vykladať spôsobom zabezpečujúcim súlad s článkom 6 smernice 2012/13. Táto vláda zdôrazňuje, že trestný rozkaz, ktorý nadobudne právoplatnosť (po uplynutí lehoty na podanie odporu, po tom, čo bol doručený splnomocnencovi) je vykonateľný, ale nie nevyhnutne konečný. Osobe, ktorej bolo bez jej vlastného zavinenia zabránené dodržať procedurálnu lehotu, môže byť na jej návrh alebo ex officio navrátená lehota. Táto zásada sa uplatňuje aj na situáciu, o akú ide vo veci samej.

49.

Pokiaľ ide o konkrétne odpovede na dve otázky položené vnútroštátnym súdom, nemecká vláda v podstate tvrdí, že podľa vnútroštátneho práva: (i) všetky procesné práva vodiča sa v plnej miere obnovia, hneď ako mu bude doručený trestný rozkaz vyplývajúci z prvého konania, a (ii) je vylúčená akákoľvek trestná zodpovednosť vodiča za porušenie zákazu činnosti viesť motorové vozidlo, o ktorom nevedel, čo znamená, že nemôže byť stíhaný v druhom trestnom konaní.

50.

Viaceré vyjadrenia vnútroštátneho súdu spochybňujú tento výklad vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd cituje niekoľko ustanovení vnútroštátneho práva upravujúcich doručovanie súdnych rozhodnutí, ktoré, pokiaľ sa uplatnia v situácii, akou je tá vo veci samej, sa v praxi javia ako problematické a potenciálne nezlučiteľné s právom Únie.

51.

Ako vnútroštátny súd vysvetľuje, existujú veľmi presné a prísne pravidlá týkajúce sa doručovania súdnych rozhodnutí osobám s bydliskom v Nemecku. ( 23 ) Vzhľadom na prísne požiadavky tejto právnej úpravy, ktorej splnenie musí byť posúdené súdom ex officio , je prakticky isté, že v prípade najmenších pochybností sa doručenie bude považovať za neplatné. To platí ešte viac v prípade trestného rozkazu, ktorý, ak nie je napadnutý odporom, zodpovedá konečnému odsúdeniu v trestnom konaní.

55.

Keďže v skutočnosti existuje dohoda o výsledku prejednávanej veci, ktorá by taktiež bola do značnej miery zlučiteľná so smerovaním, ktoré nedávno prijal Súdny dvor v rozsudkoch Covaci a Tranca, je v tejto veci možné zastaviť sa tu. S výnimkou niektorých objasňujúcich výhrad preto nepovažujem prejednávanú vec za dobrú príležitosť na prispôsobenie, rozvoj alebo narušenie základných zásad judikatúry vo veciach Covaci a Tranca. ( 24 ) To by však určite nemalo znamenať, že predmetná vnútroštátna právna úprava nemusí za iných okolností viesť k problémom zlučiteľnosti s právom Únie, ako bude vysvetlené ďalej v záverečnej časti (C).

3. Výhrady

56.

Odpoveď Súdneho dvora vo veciach Covaci a Tranca už obsahovala niekoľko „áno, ale“ ( 25 ). Štruktúra prejednávanej veci ďalej zvyšuje počet týchto „áno, ale“ a v skutočnosti tlačí celú konštrukciu vytvorenú v týchto veciach na jej vonkajšie hranice.

57.

Po druhé trestný rozkaz je nevykonateľný, pokiaľ a až kým nie je riadne doručený, a musí byť zrušený akýkoľvek škodlivý účinok vyplývajúci z jeho nedodržania. To nevyhnutne musí zahŕňať možnosť obvinenej osoby dosiahnuť okamžitý odklad opatrení uložených v trestnom rozkaze, ak navrátenie lehoty nemá odkladný účinok. ( 28 ) To má v prejednávanej veci osobitný význam: stíhaná osoba je profesionálnym vodičom a akékoľvek ďalšie neoprávnené zadržanie jej vodičského oprávnenia pred navrátením lehoty mu môže spôsobiť značnú ujmu.

61.

Zrušenie účinkov trestného rozkazu tiež znamená, že obvinenú osobu nemožno stíhať za nedodržanie opatrení (úmyselne alebo z nedbanlivosti), ktoré sú v ňom uložené. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, vodič nemôže byť považovaný za zodpovedného z jazdy bez vodičského oprávnenia z nedbanlivosti. Skutočnosť, že od splnomocnenca nežiadal informácie o prebiehajúcom konaní, je nepodstatná. Z článku 6 smernice 2012/13 vyplýva, že informovanie podozrivej alebo obvinenej osoby o obvinení je úlohou orgánov členských štátov. Žiadne ustanovenie tejto smernice nemožno vykladať tak, že priamo alebo nepriamo ukladá časť tohto bremena na plecia samotnej podozrivej alebo obvinenej osoby.

62.

Okrem toho, keď sa zistí, že vodič nemal žiadnu povinnosť zisťovať výsledok prvého konania, trestná zodpovednosť v tomto druhom konaní je vylúčená z dôvodu neexistencie subjektívneho prvku údajného trestného činu jazdy bez vodičského oprávnenia. Vodič sa nedopustil žiadaného pochybenia (úmyselného ani z nedbanlivosti). Napokon je vecou zdravého rozumu, že ak vodič nebol informovaný o zákaze činnosti viesť motorové vozidlo, ktorý mu bol uložený, nemôže byť následne stíhaný za porušenie tohto zákazu.

65.

Toto nie je prvý prípad, v ktorom nemecký súd požiadal Súdny dvor o overenie zlučiteľnosti predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy s ustanoveniami smernice 2012/13. Za obdobie kratšie ako päť rokov sa k tejto téme podali najmenej štyri skoršie návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré viedli k vyneseniu rozsudkov Súdneho dvora vo veciach Covaci a Tranca a i.

66.

Zásady stanovené Súdnym dvorom v týchto veciach sú samozrejme uplatniteľné aj v nasledujúcich veciach. Vnútroštátne právo nie je možné považovať za nezlučiteľné s právom Únie, pokiaľ je možné ho vykladať v súlade s týmto právom, aby sa dosiahol cieľ, ktorý sleduje normotvorca Únie. Je potrebné pamätať na to, že v zmysle článku 4 ods. 3 ZEÚ sú orgány členských štátov (vrátane súdnictva) povinné vykladať vnútroštátne právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov tejto smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ako aj súlad s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. ( 29 )

67.

Vzhľadom na už uvedené a so všetkou toleranciou k rozumne predstaviteľným rozdielom v právnom názore na vnútroštátnej úrovni musím pripustiť, že rozumiem pochybnostiam vyjadreným vnútroštátnym súdom a na viaceré mám rovnaký názor.

Po druhé by ma zaujímalo, či skutočnosť, že súlad s článkom 6 smernice 2012/13 môže byť zabezpečený iba výkladom niekoľkých ustanovení vnútroštátneho práva v duchu práva Únie, z ktorých niektoré sú skutočne skôr neintuitívne, nepredpokladá, že vnútroštátne súdy a orgány činné v trestnom konaní majú mimoriadne vysokú úroveň vedomostí o práve Únie (a možno aj o právnej kreativite). Ak je to skutočne tak, čo možno, pokiaľ ide o potrebné vedomosti o práve Únie a judikatúre, pochváliť a uznať, nevyhnutne z toho vyplynie ďalšia otázka: otázka predvídateľnosti a právnej istoty nielen pre týchto aktérov, ale a najmä pre občanov Únie, ktorých sa to môže týkať. Uvediem jasný príklad: ak samotné nemecké súdy majú pochybnosti o správnom výklade uplatniteľných procesných pravidiel, o čom svedčí prinajmenšom tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ako možno očakávať, že poľský vodič pochopí svoje právne postavenie a bude schopný konať (v krátkom časovom rámci) na ochranu svojich práv? Nezabúdajme, že sporné vnútroštátne postupy majú trestnoprávny charakter. ( 31 )

71.

Po tretie veci Covaci a Tranca sa týkali situácií, keď k možnému porušeniu článku 6 smernice 2012/13 došlo v rámci toho istého konania, v ktorom bol vydaný sporný trestný rozkaz. Transpozícia zistení Súdneho dvora v týchto veciach na situácie, v ktorých potenciálne porušenie článku 6 smernice 2012/13 v tomto konaní ovplyvňuje iné, nasledujúce vnútroštátne postupy, zrejme nie je taká jednoduchá, ako to ilustruje tento prípad.

72.

74.

Je preto možné pochybovať o tom, do akej miery bude súčasný dvojaký prístup k doručovaniu súdnych rozhodnutí trestného charakteru naďalej ospravedlniteľný na úrovni Únie, ako aj na vnútroštátnej úrovni.

75.

Na úrovni Únie dochádza k výraznému pokroku pri vytváraní priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétnejšie v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach. Ako sa uvádza v článku 82 ods. 1 ZFEÚ, táto politika je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a zahŕňa aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov vo viacerých relevantných oblastiach. Smernica 2012/13 je jedným z nástrojov prijatých na základe článku 82 ods. 2 ZFEÚ v rámci takzvaného Štokholmského programu. ( 34 ) Normotvorca Únie v súčasnosti skúma viaceré návrhy nových právnych predpisov v tejto oblasti s cieľom ďalej posilniť zásadu vzájomnej dôvery a zvýšiť stupeň administratívnej a justičnej spolupráce medzi orgánmi členských štátov.

76.

Zároveň sú trhy so službami, vrátane poštových služieb, stále viac integrované. V tejto súvislosti asi nie je potrebné zaoberať sa pravidlami upravujúcimi poskytovanie poštových služieb v Európskej únii. ( 35 ) Okrem iného stačí zdôrazniť, že spoločnosti, ktoré sú povinné plniť povinnosti univerzálnych služieb, musia dodržiavať niekoľko povinností vyplývajúcich z právnych predpisov Únie, ktorých cieľom je zaručiť minimálny rozsah služieb určenej kvality, poskytovaných na vnútroštátnej alebo cezhraničnej úrovni. ( 36 ) Zistil som, že na otázku počas pojednávania, aby vysvetlila dôvody svojho odlišného (a zložitého) systému doručovania súdnych písomností v trestných veciach v zahraničí, a prečo nie je možné poslať doporučený list do iného členského štátu, Nemecká vláda jednoducho odpovedala, že tento systém bol zavedený už dávno.

80.

Napokon z pohľadu dotknutého členského štátu, niekto by sa rovnako mohol diviť, do akej miery je riešenie, ku ktorému došlo vo veciach Covaci a Tranca a ktoré by mohlo byť v prejednávanej veci ďalej rozpracované a potvrdené, v záujme ktoréhokoľvek členského štátu a vykonateľnosti jeho rozhodnutí. Je z hľadiska členského štátu žiaduce: i) aby jeho súdne rozhodnutia trestného charakteru doručené osobám s bydliskom v iných členských štátoch Únie boli vystavené riziku, že budú visieť v trvalej právnej neistote; ii) že nemusia byť vykonateľné alebo môžu byť opätovne otvorené kedykoľvek, keď sa ich adresáti o nich dozvedia a nesúhlasia s nimi; iii) že môžu byť tieto následné právne kroky prijaté na základe týchto rozhodnutí, či sú trestného, správneho alebo občianskeho charakteru, náchylné na napadnutie alebo dokonca neplatné, iv) že je nepravdepodobné, že by boli uznané a vykonateľné v iných členských štátoch, pretože príslušné orgány vykonávajúcich členských štátov by mohli nastoliť otázky týkajúce sa trestných rozhodnutí v skutočnosti vydaných v neprítomnosti a bez vedomia dotknutej osoby, ktorá tak nemohla vykonávať akékoľvek právo na obhajobu? ( 39 ) Vzhľadom na tieto štrukturálne problémy by pravdepodobne nebolo v najlepšom záujme ktoréhokoľvek členského štátu, ani keby konal samostatne, aby prehodnotil skutočný pôvod problému, konkrétne pochybnú kvalitu doručovania písomností, namiesto toho, aby dával ďalšie záplaty pri riešení špecifických okolností ďalšieho jednotlivého prípadu?

81.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina

( 2 ) Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 .

( 3 ) Rozsudky z 15. októbra 2015, Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:686 ) („Covaci“), a z 22. marca 2017, Tranca a i. ( C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16 , EU:C:2017:228 ) („Tranca“).

( 4 ) Primárne právo zostáva uplatniteľné a relevantné aj napriek špecifickejším ustanoveniam sekundárneho práva. Pozri nedávno, v súvislosti s vodičskými preukazmi a vzájomnom vzťahu medzi ustanoveniami o voľnom pohybe a ustanoveniami o nediskriminácii Zmluvy a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch ( Ú. v. EÚ L 403, 2006, s. 18 ), rozsudok z 26. októbra 2017, I ( C‑195/16 , EU:C:2017:815 ).

( 5 ) Počnúc faktickou otázkou profesijného statusu obvinenej osoby a následným objasnením, ktoré ustanovenia Zmluvy by sa na ňu v skutočnosti mali vzťahovať (či tie o pracovníkoch, usadení sa alebo o slobode poskytovania služieb).

( 6 ) Pozri poznámku pod čiarou 3 vyššie.

( 13 ) Uvedené v bode 12 vyššie.

( 14 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot v rozsudku Covaci ( C‑216/14 , EU:C:2015:305 , bod 32 ).

( 15 ) Pozri odôvodnenie 41 smernice 2012/13 a všeobecne článok 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie.

( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Covaci, už citovaný, bod 62, a Tranca, už citovaný, bod 37.

( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Covaci, bod 63, a Tranca, bod 38.

( 18 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Covaci, bod 65, a Tranca, bod 40.

( 25 ) Body 41 až 43 vyššie.

( 26 ) Dá sa predpokladať, že ani tí, ktorí majú radi Kafkove romány ako literárny žáner, by sa tiež pravdepodobne netešili z toho, že by sa dostali do topánok Josefa K., stíhaného (a dokonca odsúdeného v neprítomnosti) bez toho, aby mu niekedy bolo povedané prečo (KAFKA, F.: Der Proceß (Trial) . Frankfurt nad Mohanom: Fischer, 2011, 4. vydanie).

( 27 ) Môže to závisieť od osobitostí vnútroštátneho právneho poriadku: rozhodnutie môže byť napríklad vydané iba s právnou silou relatívnej právoplatnosti, s podmienkou jeho riadneho doručenia dotknutej osobe, alebo môže nadobudnúť účinnosť, ale neskôr môže byť na návrh zrušené. Chápem, že (ne)možnosť akejkoľvek takej dogmatickej konštrukcie podľa nemeckého práva je jedným z bodov nezhody medzi vnútroštátnym súdom a nemeckou vládou.

( 28 ) Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že je to tak, a nemecká vláda to nespochybnila.

( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Pfeiffer a i. ( C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 113 a tam citovaná judikatúra).

( 30 ) Pozri napríklad nedávny rozsudok z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 74 ).

( 37 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 ( Ú. v. EÚ L 324, 2007, s. 79 ).

( 38 ) Pozri napríklad rozsudky zo 16. septembra 2015, Alpha Bank Cyprus ( C‑519/13 , EU:C:2015:603 ), a z 2. marca 2017, Henderson ( C‑354/15 , EU:C:2017:157 ).

( 39 ) Na ilustráciu (a bez toho, aby bolo urobené vyhlásenie o jeho prípadnej uplatniteľnosti v prejednávanej veci), pozri článok 7 ods. 2 písm. g) rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie ( Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16 ).

( ) To je východiskový bod v rozsudkoch Covaci aj Tranca – pozri body 41 a 42 vyššie.