C-719/18

proti

Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni,

za účasti:

Mediaset SpA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikácie – Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb kapitálu – Články 49 a 63 ZFEÚ – Smernica 2002/21/ES – Vnútroštátne právne predpisy proti dominantnému postaveniu – Výpočet príjmov v odvetví elektronických komunikácií a v integrovanom systéme komunikácií – Obmedzenie odvetvia elektronických komunikácií na trhy, ktoré sú predmetom regulácie ex ante – Účtovanie príjmov prepojených spoločností – Rozdielna prahová hodnota príjmov pre spoločnosti pôsobiace v odvetví elektronických komunikácií a ostatné hospodárske subjekty – Článok 11 Charty – Sloboda a pluralita médií“

4.

Súd, ktorý má rozhodnúť o žalobe, ktorú podala Vivendi proti rozhodnutiu AGCom, položil Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa zlučiteľnosti tohto aspektu vnútroštátnych predpisov s právom Únie.

I. Právny rámec

A.

Právo Únie

1. Smernica 2002/21/ES ( 3 )

6.

V článku 15 („Postup na identifikáciu a určenie trhov“) sa uvádza:

„1. Po verejnej konzultácii vrátane konzultácie s národnými regulačnými orgánmi a zohľadňujúc v čo najväčšej miere stanovisko BEREC, Komisia prijme v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 22 ods. 2 odporúčanie o relevantných trhoch produktov a služieb (ďalej len ‚odporúčanie‘). V odporúčaní sa identifikujú tie trhy produktov a služieb v odvetví elektronických komunikácií, ktorých povaha môže opodstatňovať uloženie regulačných povinností ustanovených v špecifických smerniciach bez toho, aby boli dotknuté trhy, ktoré môžu byť určené v osobitných prípadoch podľa práva hospodárskej súťaže. Komisia určí trhy v súlade so zásadami práva hospodárskej súťaže.

Komisia pravidelne prehodnocuje odporúčanie.

2. Komisia uverejní pokyny na analýzu trhu a posúdenie významného vplyvu (ďalej len ‚pokyny‘), ktoré musia byť v súlade s princípmi práva hospodárskej súťaže[,] najneskôr k dátumu nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

3. Národné regulačné orgány definujú relevantné trhy podľa národných okolností, najmä relevantné geografické trhy na svojom území podľa princípov práva hospodárskej súťaže, pričom zohľadnia v čo najväčšej miere odporúčanie a pokyny. Národné regulačné orgány sa pred definovaním trhov, ktoré sa líšia od trhov definovaných v odporúčaní, riadia podľa postupov uvedených v článkoch 6 a 7.

4. Ak národný regulačný orgán zistí, že na relevantnom trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, v súlade s článkom 14 určí podniky, ktoré majú samostatne alebo spoločne významný vplyv na danom trhu, a takýmto podnikom uloží primerané špecifické regulačné povinnosti uvedené v odseku 2 tohto článku alebo zachová alebo zmení tieto povinnosti, ak už existujú.

5. V prípade nadnárodných trhov identifikovaných v rozhodnutí uvedenom v článku 15 ods. 4 dotknuté národné regulačné orgány vypracujú spoločnú analýzu trhu, pričom v čo najväčšej miere zohľadnia usmernenia a jednotne rozhodnú o uložení, zachovaní, zmene alebo zrušení regulačných povinností uvedených v odseku 2 tohto článku.

6. Na opatrenia prijaté podľa ustanovení odsekov 3 a 4 sa vzťahujú postupy uvedené v článkoch 6 a 7.“

2. Smernica 2010/13/EÚ ( 4 )

8.

V odôvodneniach 5, 8 a 34 smernice 2010/13 sa uvádza:

(34)

S cieľom podporovať silný, konkurencieschopný a integrovaný európsky audiovizuálny priemysel a posilniť pluralitu médií v Únii by sa na poskytovateľa audiovizuálnych mediálnych služieb mala vzťahovať právomoc iba jedného členského štátu a jednou zo základných zásad Únie by mala byť pluralita informácií.“

9.

Článok 1 ods. 1 stanovuje:

„1. Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:

a)

Vnútroštátne právo

1. Decreto legislativo del 31 luglio 2005, n. 177, recante il „Testo unico dei servizi di media audiovisivi e radiofonici“ ( 5 )

10.

Článok 2 ods. 1 písm. l) opisuje SIC takto:

„hospodárske odvetvie, ktoré zahŕňa tieto činnosti: denná a periodická tlač; neperiodické a elektronické publikácie, aj prostredníctvom internetu; rozhlas a audiovizuálne mediálne služby; film; externá reklama; komunikácia produktov a služieb; sponzorovanie“.

11.

…

11. Podniky, ktorých príjmy, vrátane príjmov dosiahnutých prostredníctvom ovládaných alebo prepojených spoločností, v odvetví elektronických komunikácií, tak ako ho vymedzuje článok 18 legislatívneho dekrétu č. 259 z 1. augusta 2003, prekračujú 40 percent celkových príjmov tohto odvetvia, nemôžu v rámci integrovaného systému komunikácií dosahovať príjmy prekračujúce 10 percent príjmov tohto systému.

…

14. Na účely tohto kodifikovaného znenia ide o kontrolu, najmä čo sa týka subjektov odlišných od spoločností, v prípadoch uvedených v článku 2359 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.“

2. Občiansky zákonník

12.

3.

spoločnosti, ktoré sú pod dominantným vplyvom inej spoločnosti na základe osobitných zmluvných vzťahov.

…

Za prepojené spoločnosti sa považujú spoločnosti, ktoré významným spôsobom ovplyvňuje iná spoločnosť. Za významné ovplyvňovanie sa považuje prípad, keď na riadnom valnom zhromaždení možno uplatniť aspoň pätinu hlasovacích práv, alebo desatinu hlasovacích práv v prípade, ak má spoločnosť akcie kótované na regulovaných trhoch.“

II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.

V dôsledku nezhôd týkajúcich sa tejto dohody Vivendi začala v decembri 2016 nepriateľskú kampaň na prevzatie spoločnosti Mediaset. Dňa 22. decembra 2016 Vivendi vlastnila už 28,8 % základného imania spoločnosti Mediaset, ktoré zodpovedali 29,94 % jej hlasovacích práv. Uvedený kvalifikovaný menšinový podiel jej však nedovoľoval ovládať túto spoločnosť, ktorú naďalej riadila skupina Fininvest. ( 8 )

17.

Dňa 20. decembra 2016 Mediaset upozornila AGCom, že Vivendi nadobudnutím uvedených akcií porušila článok 43 ods. 11 TUSMAR.

18.

Rozhodnutím č. 178/17/CONS z 18. apríla 2017 ( 9 ) AGCom konštatoval, že Vivendi sa dostala z dôvodu nadobudnutia vyššie uvedených akcií do rozporu s článkom 43 ods. 11 TUSMAR, pričom jej uložil povinnosť, aby tento nezákonný stav napravila v lehote 12 mesiacov.

19.

Bráni právo Európskej únie, najmä zásada voľného pohybu kapitálu podľa článku 63 ZFEÚ, napriek existencii práva členských štátov skúmať, kedy majú podnikatelia dominantné postavenie (s tým, že im následne ukladajú špecifické povinnosti), ustanoveniu článku 43 ods. 11 legislatívneho dekrétu č. 177 z 31. júla 2005 v znení platnom ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa stanovuje, že ‚podniky, vrátane ovládaných alebo prepojených spoločností, ktorých príjmy v odvetví elektronickej komunikácie, tak ako ho vymedzuje článok 18 legislatívneho dekrétu č. 259 z 1. augusta 2003, prekračujú 40 percent celkových príjmov daného odvetvia, nemôžu v rámci integrovaného systému komunikácií dosiahnuť príjmy prekračujúce 10 percent príjmov tohto systému‘? Vyššie uvedené sa týka časti, v ktorej sa predmetný sektor obmedzuje – prostredníctvom odkazu na článok 18 Codice delle comunicazioni elettroniche (Kódex elektronických komunikácií) – na trhy, ktoré môžu byť predmetom regulácie ex ante , a to napriek všeobecne známej skutočnosti, že informácie (pričom pluralita informácií je cieľom príslušného predpisu) sa stále viac šíria v dôsledku používania internetu, osobných počítačov a mobilných telefónov, a to v takej miere, že konkrétne vyradenie maloobchodných mobilných telefónnych služieb z uvedeného sektora, iba z dôvodu, že sa na tieto služby v plnom rozsahu vzťahuje režim hospodárskej súťaže, by mohlo byť iracionálne. Pri vyššie uvedenom treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že [AGCom] vymedzil hranice odvetvia elektronických komunikácií na účely uplatňovania citovaného článku 43 ods. 11 práve v rámci konania, ktoré je predmetom skúmania vo veci samej, pričom zohľadnil iba trhy, vo vzťahu ku ktorým sa od nadobudnutia účinnosti Kódexu elektronických komunikácií, čiže od roku 2003 po súčasnosť, vykonala aspoň jedna analýza, a to s použitím príjmov odvodených z ostatnej relevantnej kontroly vykonanej v roku 2015?

Bránia zásady týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb podľa článkov 49 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), články 15 a 16 smernice 2002/21/ES a zásady týkajúce sa ochrany plurality informačných zdrojov a hospodárskej súťaže v sektore televízneho a rozhlasového vysielania podľa smernice 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách a smernice 2002/21/ES vnútroštátnej právnej úprave, akú predstavuje legislatívny dekrét 177/2005, v ktorého článku 43 ods. 9 a 11 sa stanovujú diametrálne odlišné prahové hodnoty (20 percent a 10 percent) vzťahujúce sa, v uvedenom poradí, na ‚subjekty podliehajúce registračnej povinnosti v registri prevádzkovateľov komunikácií, ktorý bol zriadený na základe článku 1 ods. 6 písm. a) bodu 5 zákona č. 249 z 31. júla 1997‘ (čiže na subjekty uvedené v odseku 9, t. j. subjekty ktorým [AGCom] alebo iný príslušný orgán udeľuje v súlade s platnými predpismi koncesiu alebo povolenie, ako aj na podniky, ktoré sú držiteľmi koncesie a sú vysielateľmi reklamy v akejkoľvek forme, vydavateľské spoločnosti, atď.), resp. na podniky pôsobiace v odvetví elektronických komunikácií, ako bolo vymedzené vyššie (v rámci odseku 11)?“

22.

Písomné pripomienky predložili Vivendi, Mediaset, talianska vláda a Komisia, ktoré sa zúčastnili na pojednávaní konanom 9. októbra 2019.

III. Analýza

A.

Prípustnosť prejudiciálnych otázok

26.

Ani uvedená námietka nemôže uspieť, keďže pre prejudiciálne otázky týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti, ktorá v tomto prípade nebola vyvrátená. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. ( 10 )

27.

V tomto prípade nejde o žiadnu z uvedených okolností. Aj keď sú v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spomenuté určité ustanovenia práva Únie bez toho, aby bola vysvetlená ich relevantnosť pre rozhodnutie, sú v ňom obsiahnuté dostatočné informácie, ktoré umožňujú pochopiť vzniknuté právne problémy týkajúce sa možnej nezlučiteľnosti talianskej právnej úpravy s právnymi predpismi Únie. Súdny dvor preto môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.

B.

Relevantné ustanovenia práva Únie

Talianska právna úprava by naopak v zásade mohla odporovať tak slobode usadiť sa (článok 49 ZFEÚ), ako aj voľnému pohybu kapitálu (článok 63 ZFEÚ).

31.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri určovaní, či vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti jednej alebo druhej z týchto slobôd, treba zohľadniť predmet tejto právnej úpravy, takže: ( 12 )

–

článok 49 ZFEÚ sa uplatní, ak ide o vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá sa použije len v prípade podielov umožňujúcich nepochybne ovplyvňovať rozhodnutia spoločnosti a určovať jej činnosti,

–

Hoci výsledok porovnania talianskych právnych predpisov s požiadavkami voľného pohybu kapitálu by sa podstatne neodlišoval od ich porovnania s požiadavkami slobody usadiť sa, keďže judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa oboch slobôd je podobná, domnievam sa, že vzhľadom na znaky sporu vo veci samej je vhodné preskúmať uvedenú zlučiteľnosť s ustanoveniami týkajúcimi sa práva usadiť sa. ( 15 )

35.

Pozadie sporu medzi spoločnosťami Vivendi a Mediaset tvorí zámer uvedenej francúzskej skupiny spoločností zasahovať do riadenia spoločnosti Mediaset ( 16 ) a takto získať podstatný podiel na talianskom mediálnom trhu. To, o čo Vivendi usiluje, podľa všetkého nie je len finančná investícia prostredníctvom nadobudnutia akcií tejto poslednej uvedenej spoločnosti iba s cieľom dosiahnutia zisku.

36.

Ak je to tak, išlo by o výkon práva francúzskej spoločnosti usadiť sa na talianskom mediálnom trhu, ktorému by bránilo uplatnenie vnútroštátneho zákona zo strany AGCom. Pripomínam, že Vivendi nadobudnutím 28,8 % základného imania spoločnosti Mediaset, ktoré jej priznávajú 29,94 % hlasovacích práv, zrejme chcela skutočne ovplyvňovať riadenie spoločnosti Mediaset a do určitej miery určovať činnosti tejto spoločnosti v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

2. Smernice týkajúce sa elektronických komunikácií a audiovizuálnych mediálnych služieb

40.

Podľa môjho názoru obe smernice zavádzajú v danej oblasti neúplnú harmonizáciu, pričom nechávajú členským štátom širokú mieru voľnej úvahy na prijímanie vnútroštátnych rozhodnutí. Tieto rozhodnutia treba preskúmať z hľadiska článku 49 ZFEÚ a judikatúry Súdneho dvora, ktorou bol tento článok vyložený.

41.

Rámcová smernica konkrétne určuje úlohy, ktoré plnia národné regulačné orgány (ďalej len „NRO“). Najdôležitejšou z týchto úloh je analýza relevantných trhov (článok 16), na základe ktorej môžu NRO ( 17 ) ukladať prevádzkovateľom, ktorí majú na niektorom z týchto trhov významný vplyv, špecifické povinnosti, tiež nazývané „nápravné opatrenia“. ( 18 ) Pri vykonávaní týchto regulačných úloh majú preto NRO širokú mieru voľnej úvahy, ktorá im umožňuje v každom jednotlivom prípade posúdiť potrebu regulácie trhu ( 19 ), a to prípadne aj s pomocou Komisie ( 20 ).

42.

Spôsob, akým AGCom uplatnil článok 43 ods. 11 TUSMAR na spoločnosť Vivendi, by v zásade mohol patriť do pôsobnosti rámcovej smernice, ale miera voľnej úvahy, ktorú táto smernica priznáva NRO, si vyžaduje, aby sa prípadná nezlučiteľnosť tohto ustanovenia s právom Únie preskúmala z hľadiska požiadaviek článku 49 ZFEÚ.

C.

Obmedzenia práva usadiť sa

46.

Zlučiteľnosť talianskej právnej úpravy, ako bola vyložená v tejto veci, s článkom 49 ZFEÚ preskúmam tak, že spoločne odpoviem na všetky tri prejudiciálne otázky, aby som sa vyhol opakovaniu.

47.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora uvedený článok vylučuje každé vnútroštátne opatrenie, ktoré, aj keď sa uplatňuje bez rozdielu na základe štátnej príslušnosti, je spôsobilé príslušníkom členských štátov Únie sťažiť výkon slobody usadiť sa zaručenej Zmluvou alebo ho urobiť menej príťažlivým. Tieto obmedzujúce účinky môžu nastať vtedy, ak môže byť spoločnosť v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy odrádzaná od zakladania podriadených subjektov, napríklad stálych prevádzkarní, v iných členských štátoch a od vykonávania činností prostredníctvom týchto subjektov. ( 22 )

–

po druhé zo započítania príjmov „prepojených“ spoločností (a nielen príjmov „ovládaných“ spoločností) pri určovaní podielov na trhu v odvetví elektronických komunikácií a v mediálnom sektore,

–

napokon z určenia rozdielnych prahových hodnôt (vo výške 20 % a vo výške 10 % príjmov SIC) na nadobudnutie podielov v médiách.

1. Reštriktívne vymedzenie odvetvia elektronických komunikácií

50.

Vzhľadom na toto reštriktívne vymedzenie odvetvia elektronických komunikácií sa význam podniku z iného členského štátu (v tomto prípade spoločnosti Vivendi), ktorý má podiel na základnom imaní hospodárskeho subjektu, akým je TIM, v tomto odvetví zvyšuje a súčasne sa znižujú jeho možnosti účasti v odvetví audiovizuálnych médií, čo sťažuje jeho usadenie sa v Taliansku.

2. Vplyv „prepojenia“ spoločností

54.

Čo sa týka druhej skutočnosti, AGCom zohľadňuje pri rozhodovaní o tom, či má konkrétny podnik na trhoch dominantné postavenie, nielen príjmy „ovládaných“ spoločností, ale aj príjmy „prepojených“ spoločností, ktoré uvedený podnik „významným spôsobom ovplyvňuje“ v súlade s článkom 2359 ods. 3 talianskeho Občianskeho zákonníka.

55.

V tejto veci podiel spoločnosti Vivendi v spoločnosti Mediaset de facto neumožnil prvej uvedenej spoločnosti významným spôsobom ovplyvňovať druhú uvedenú spoločnosť ( 24 ), lebo túto spoločnosť ovláda skupina Fininvest, ktorá určuje smerovanie jej činnosti a s ktorou je Vivendi v spore. Ide však o skutkovú otázku, ktorú môže s istotou objasniť len vnútroštátny súd.

Týmto bežným prevádzkovateľom ( 26 ) vnútroštátna právna úprava dovoľuje dosiahnuť až 20 % príjmov SIC. Naopak podnikom, ktoré vlastnia viac ako 40 % odvetvia elektronických komunikácií, je dovolené dosiahnuť len 10 % príjmov tohto SIC. Toto posledné uvedené ustanovenie sa v skutočnosti vzťahuje len na spoločnosť TIM, ktorú ovláda Vivendi, lebo len táto spoločnosť má príjmy v odvetví elektronických komunikácií vyššie než 40 %.

59.

Stanovenie hornej hranice príjmov pre vykonávanie podnikateľskej činnosti v talianskom mediálnom sektore samo osebe predstavuje obmedzenie slobody podnikov z iných členských štátov usadiť sa v Taliansku. Toto obmedzenie je ešte väčšie vzhľadom na to, že – ako už bolo uvedené – uvedená hranica sa stanovuje odlišne a viac poškodzuje podnik z iného členského štátu, ktorý ovláda taliansku spoločnosť.

60.

Odradzujúci účinok talianskej právnej úpravy, ktorá – v uvedenom zmysle – obmedzuje možnosť podnikov z iných členských štátov vstúpiť do talianskeho mediálneho sektora, sa v konečnom dôsledku dotýka slobody usadiť sa chránenej článkom 49 ZFEÚ.

61.

Už som poznamenal, že talianska právna úprava sa bez rozdielu uplatňuje na všetky hospodárske subjekty, ktoré pôsobia v talianskom odvetví elektronických komunikácií a v talianskom mediálnom sektore. Preto by mohla byť odôvodnená jednou z výslovných výnimiek uvedených v článku 52 ZFEÚ alebo naliehavým dôvodom všeobecného záujmu.

64.

Tak Mediaset, ako aj talianske orgány sa odvolávajú na naliehavý dôvod všeobecného záujmu spočívajúci v ochrane plurality informácií, ktorá je zakotvená aj v TUSMAR. ( 28 ) Vnútroštátny súd sa tiež domnieva, že sporná právna úprava by mohla byť odôvodnená ochranou plurality informácií a médií.

65.

V súlade s článkom 11 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa „rešpektuje… sloboda a pluralita médií“. Oba prvky sú nevyhnutné pre existenciu slobody prejavu a práva na informácie, ktoré chráni uvedený článok Charty, ktorý vychádza z článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP). ( 29 )

66.

ESĽP uviedol, že sloboda prejavu, zakotvená v článku 10 ods. 1, je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednou z najdôležitejších podmienok jej rozvoja. Demokracia nemôže existovať bez plurality a demokracia sa opiera o slobodu prejavu, a preto je nevyhnutné umožniť predkladanie rôznych politických programov a diskusiu o nich, a to aj programov, ktoré spochybňujú súčasné usporiadanie štátu, pokiaľ nepoškodzujú samotnú demokraciu. ( 34 )

70.

ESĽP dodal, že v demokratickej spoločnosti na zaručenie skutočnej plurality v audiovizuálnom sektore nestačí stanoviť existenciu viacerých kanálov alebo teoretickú možnosť potenciálnych prevádzkovateľov vstúpiť na audiovizuálny trh. Je potrebné umožniť skutočný prístup na trh s cieľom zaručiť diverzitu obsahu programov posudzovaných ako celok, ktorá bude čo najviac odrážať rozmanitosť názorov vyskytujúcich sa v spoločnosti, ktorej sú tieto programy určené. ( 35 )

71.

Preto sa ESĽP domnieva, že článku 10 EDĽP odporuje, ak určitá ekonomická alebo politická časť spoločnosti môže získať dominantné postavenie vo vzťahu k audiovizuálnym médiám a vyvíjať tlak na vysielateľov s cieľom v konečnom dôsledku obmedziť ich vydavateľskú slobodu. ( 36 ) To isté platí, ak dominantné postavenie patrí štátnej vysielacej inštitúcii s monopolom na dostupné frekvencie. ( 37 )

72.

Uvedená vnútroštátna právna úprava však nielenže musí byť vhodná na dosiahnutie cieľa, ktorým je ochrana plurality informácií, ale tiež nesmie ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. Inak povedané, musí spĺňať kritériá proporcionality stanovené v judikatúre Súdneho dvora. ( 42 )

E.

Primeranosť obmedzenia

76.

Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť primeranosť skúmaného opatrenia vo vzťahu k cieľom, z ktorých toto opatrenie vychádza, Súdny dvor mu môže v tejto súvislosti poskytnúť užitočné usmernenia.

77.

Už som uviedol ( 44 ), že vymedzenie trhov elektronických komunikácií musí zahŕňať všetky trhy, ktoré sú súčasťou tohto odvetvia, a to najmä maloobchodné mobilné telefónne služby, trhy s inými elektronickými komunikačnými službami súvisiacimi s internetom, ako aj trhy satelitného vysielania, z ktorých sa stal najdôležitejší prostriedok prístupu k médiám.

81.

V druhom rade požiadavkám primeranosti by mohol odporovať veľmi nízky percentuálny podiel príjmov (10 %) SIC, ktorý je stanovený ako horná hranica pre podniky, ktorých príjmy v odvetví elektronických komunikácií sú vyššie ako 40 % celkových príjmov tohto odvetvia.

82.

Pripomínam, že je pravda, že medzi oboma odvetviami existuje vzhľadom na rastúcu konvergenciu elektronických komunikácií, audiovizuálnych médií a informačných technológií určitá súvislosť. ( 45 ) To však neznamená, že podniky pôsobiace v oblasti elektronických komunikačných služieb sú nevyhnutne schopné ovplyvňovať odvetvie informačných prostriedkov alebo audiovizuálnej komunikácie. ( 46 ) Uvedené podniky riadia prenos a poskytovanie obsahu, ale nie nevyhnutne jeho výrobu, ktorá zahŕňa redakčnú zodpovednosť. ( 47 ) Treba teda oddeliť reguláciu prenosu na jednej strane a reguláciu obsahu na druhej strane. ( 48 )

83.

V treťom rade, hoci voči zneniu článku 2359 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa prepojených spoločností v zásade nemožno nič namietať, netreba zabúdať na to, že tento článok zavádza len domnienku: predpokladá sa, že spoločnosť významným spôsobom ovplyvňuje inú spoločnosť, ak môže uplatniť pätinu hlasovacích práv v tejto druhej spoločnosti alebo desatinu týchto práv, ak má spoločnosť akcie kótované na regulovaných trhoch.

87.

Bolo by neprimerané uplatniť uvedenú domnienku, ako keby bola nevyvrátiteľná, s cieľom stotožniť situáciu „ovládanej spoločnosti“ so situáciou „prepojenej spoločnosti“ na účely uplatnenia posudzovaného obmedzenia slobody usadiť sa, ak možno overiť – ako je to zrejme v tejto veci –, či spoločnosť (Vivendi), ktorej podiel na hlasovacích právach v inej spoločnosti (Mediaset) je vyšší ako uvedené číselné údaje, de facto je schopná významným spôsobom ovplyvňovať túto druhú spoločnosť.

IV. Návrh

88.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko), takto:

( 2 ) Okrem tlače a elektronických komunikácií SIC zahŕňa aj rozhlas a audiovizuálne služby, film, externú reklamu, komunikáciu produktov a služieb, ako aj sponzorovanie.

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33 ; Mim. vyd. 13/029, s. 349), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ).

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) ( Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1 ).

( 5 ) Legislatívny dekrét č. 177 z 31. júla 2005, ktorým sa „kodifikuje právna úprava v oblasti audiovizuálnych a rozhlasových mediálnych služieb“ (ďalej len „TUSMAR“, GURI č. 208 zo 7. septembra 2005).

( 6 ) Taliansky úrad pre dohľad nad finančnými trhmi (CONSOB) v oznámení č. 0106341 z 13. septembra 2017 uviedol, že „a seguito dell’assemblea dei soci del 4 maggio 2017 con la quale Vivendi ha nominato la maggioranza dei consiglieri di amministrazione di TIM – la medesima Vivendi esercita il controllo su TIM ai sensi degli artt. 2359, comma 1, n. 2, del codice civile e 93 TUF, nonchè ai sensi del Regolamento Consob OPC“.

( 10 ) Rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i. ( C‑62/14 , EU:C:2015:400 , bod 25 ); zo 7. februára 2018, American Express ( C‑304/16 , EU:C:2018:66 , bod 32 ), a z 10. decembra 2018, Wightman a i. ( C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 27 ).

( 11 ) Ako už bolo vysvetlené, vnútroštátny súd jednoznačne nevysvetlil dôvody, pre ktoré pochybuje o zlučiteľnosti talianskych právnych predpisov s ustanoveniami ZFEÚ týkajúcimi sa jednotlivých slobôd vnútorného trhu.

( 12 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 2012, Test Claimants in the FII Group Litigation ( C‑35/11 , EU:C:2012:707 , body 89 a 90 ); z 5. februára 2014, Hervis Sport‑ és Divatkereskedelmi ( C‑385/12 , EU:C:2014:47 , bod 21 ); z 10. apríla 2014, Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company ( C‑190/12 , EU:C:2014:249 , bod 25 ); z 24. novembra 2016, SECIL ( C‑464/14 , EU:C:2016:896 , bod 31 ), a zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth ( C‑52/16 a C‑113/16 , EU:C:2018:157 , bod 53 ).

( 13 ) Rozsudky z 13. novembra 2012, Test Claimants in the FII Group Litigation ( C‑35/11 , EU:C:2012:707 , body 91 a 92 ), a z 24. novembra 2016, SECIL ( C‑464/14 , EU:C:2016:896 , body 32 a 33 ).

( 14 ) Ako už bolo uvedené, TIM získala bývalý monopol talianskeho štátu.

( 15 ) V judikatúre Súdneho dvora existujú príklady obmedzení, ktoré spadajú pod slobodu usadiť sa a pod voľný pohyb kapitálu a ktoré sa v závislosti od kontextu sporov vo veci samej skúmajú len v súvislosti s jednou z týchto slobôd. Pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 2009, Glaxo Wellcome ( C‑182/08 , EU:C:2009:559 , bod 51 a citovaná judikatúra), a zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth ( C‑52/16 a C‑113/16 , EU:C:2018:157 , bod 55 ).

( 21 ) Rozsudky zo 4. júla 2019, Baltic Media Alliance ( C‑622/17 , EU:C:2019:566 , body 73 a 74 ); z 22. septembra 2011, Mesopotamia Broadcast a Roj TV ( C‑244/10 a C‑245/10 , EU:C:2011:607 , bod 50 ), a z 9. júla 1997, De Agostini a TV‑Shop ( C‑34/95 až C‑36/95 , EU:C:1997:344 , bod 34 ). Tieto dva posledné uvedené rozsudky sa týkali smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) ( Ú. v. ES L 298, 1989, s. 23 ; Mim. vyd. 06/001, s. 224), ktorá predchádzala smernici 2010/13.

( 22 ) Pozri najmä rozsudky z 11. marca 2010, Attanasio Group ( C‑384/08 , EU:C:2010:133 , body 43 a 44 ); z 13. októbra 2011, DHL International ( C‑148/10 , EU:C:2011:654 , bod 60 ), a z 10. mája 2012, Duomo Gpa a i. ( C‑357/10 až C‑359/10 , EU:C:2012:283 , bod 35 ).

( 23 ) Delibera n. 178/17/CONS, citované v poznámke pod čiarou 9, s. 27 až 29.

( 24 ) V tejto súvislosti poukazujem na konštatovania uvedené v rozhodnutí Komisie z 30. mája 2017, citované v poznámke pod čiarou 8.

( 25 ) Okrem toho by došlo k dvojnásobnému započítaniu príjmov prepojenej spoločnosti, ktoré vyvoláva uplatňovanie talianskej právnej úpravy: príjmy spoločnosti Mediaset sa berú do úvahy pri výpočte príjmov tejto talianskej spoločnosti ovládanej skupinou Fininvest a aj pri výpočte podielu spoločnosti Vivendi ako menšinového akcionára spoločnosti Mediaset.

( 26 ) Teda podnikom zapísaným v registri prevádzkovateľov komunikácií, ktoré sú držiteľmi koncesií alebo povolení, ktoré im udelil AGCom alebo iné príslušné orgány, ako aj podnikom, ktoré sú držiteľmi koncesií na vysielanie reklamy, vydavateľským a podobným podnikom.

( 32 ) V bode E uznesenia Európskeho parlamentu z 3. mája 2018 o slobode a pluralite médií v Európskej únii (2017/2209(INI)) sa konštatuje: „keďže sloboda, pluralita a nezávislosť médií sú rozhodujúcimi prvkami práva na slobodu prejavu; keďže médiá zohrávajú dôležitú úlohu v demokratickej spoločnosti, pretože konajú ako verejní strážcovia, pričom pomáhajú informovať a posilňovať postavenie občanov…“.

( 33 ) Pozri celkovú analýzu, ktorú vypracoval PISILLO MAZZESCHI, R.: Diritto al pluralismo informativo nei media audiovisivi e Convenzione europea dei diritti dell’uomo. In: PISILLO MAZZESCHI, R., DEL VECCHIO, A., MANETTI, M., PUSTORINO, P. (eds.): Il diritto al pluralismo dell’informazione in Europa e in Italia . Roma: Rai Eri, 2012, s. 23 až 99.

( 34 ) Rozsudky z 8. júla 1986, Lingens v. Rakúsko (CE:ECHR:1986:0708JUD000981582, bod 41); z 25. mája 1998, Zjednotená komunistická strana Turecka a i. v. Turecko (CE:ECHR:1998:0525JUD002123793, body 41, 45 a 47); zo 17. septembra 2009, Manole a i. v. Moldavsko (CE:ECHR:2009:0917JUD001393602, body 95 a 96), a zo 7. júna 2012, Centro Europa 7 S.r.l. a di Stefano v. Taliansko (CE:ECHR:2012:0607JUD003843309, bod 129).

( 35 ) Rozsudok zo 7. júna 2012, Centro Europa 7 S.r.l. a di Stefano v. Taliansko (CE:ECHR:2012:0607JUD003843309, bod 130).

( 36 ) Rozsudok z 28. júna 2001, VgT Verein gegen Tierfabriken v. Švjačiarsko (CE:ECHR:2001:0628JUD002469994, body 73 a 75).

( 37 ) Rozsudky z 24. novembra 1993, Informationsverein Lentia a i. v. Rakúsko (CE:ECHR:1993:1124JUD001391488, bod 39), a zo 7. júna 2012, Centro Europa 7 S.r.l. a di Stefano v. Taliansko (CE:ECHR:2012:0607JUD003843309, bod 133).

( 42 ) „… hoci z dôvodu kultúrnej politiky je uchovanie plurality spojené so základným právom na slobodu prejavu, a preto v tejto súvislosti majú vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy, požiadavky vyplývajúce z opatrení, ktorými sa taká politika uplatňuje, nesmú byť v nijakom prípade neprimerané vzhľadom na daný cieľ a spôsoby ich uplatnenia nesmú byť diskriminačné na úkor štátnych príslušníkov iných členských štátov“. „Predovšetkým takáto právna úprava nemôže odôvodňovať svojvoľné konanie vnútroštátnych orgánov, ktoré by mohlo zbaviť ustanovenia práva Spoločenstva týkajúce sa základnej slobody ich potrebného účinku“. Pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 1989, Groener ( C‑379/87 , EU:C:1989:599 , bod 19 ); z 20. februára 2001, Analir a i. ( C‑205/99 , EU:C:2001:107 , bod 37 ); z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital ( C‑390/99 , EU:C:2002:34 , bod 35 ); z 12. júna 2003, Schmidberger ( C‑112/00 , EU:C:2003:333 , bod 82 ), a z 13. decembra 2007, United Pan‑Europe Communications Belgium a i. ( C‑250/06 , EU:C:2007:783 , body 44 a 45 ).

( 46 ) Predseda Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato, Giuseppe Tesauro, v dokumente „Assetto del sistema radiotelevisivo e della società RAI–Radiotelevisione Italiana (AS 247)“ z 19. decembra 2002, s. 10 (https://www.aeranticorallo.it/segnalazione‑19‑dicembre‑2002‑dellautorita‑garante‑della‑concorrenza‑e‑del‑mercato‑qassetto‑del‑sistema‑radiotelevisivo‑e‑della‑societa‑rai‑radiotelevisione‑italiana‑as‑247/?print=pdf), uviedol: „risulta priva di una valida giustificazione la previsione di un diverso e più stringente limite, pari al 10 %, della raccolta delle risorse nel sistema integrato delle comunicazioni, in capo agli organismi i cui ricavi nel mercato dei servizi di telecomunicazioni siano superiori al 40 % dei ricavi complessivi di tale ultimo mercato. In considerazione del fatto che tale norma prevede l’applicazione di limiti più rigidi ad un operatore in virtù della sua posizione competitiva in un mercato distinto e non strettamente connesso, detta previsione appare ultronea. Le attività di un operatore in posizione dominante nel settore delle telecomunicazioni sono e devono essere regolamentate con riferimento a quello specifico comparto.“

( 47 ) Článok 2 písm. c) rámcovej smernice spresňuje, že pod pojem „elektronická komunikačná služba“ nespadajú jednak „služ[by] poskytujúc[e] obsah alebo vykonávajúc[e] edičnú kontrolu obsahu prenášaného pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb“ a jednak „služby informačnej spoločnosti definované v článku 1 [smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37 ; Mim. vyd. 13/020, s. 337)], ktoré úplne alebo prevažne nepredstavujú prenos signálov v elektronických komunikačných sieťach“.