C-778/18

proti

Ministre de l’Économie et des Finances

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy o úvere pre spotrebiteľov týkajúce sa nehnuteľností určených na bývanie – Platobný alebo sporiaci účet – Povinnosť dlžníka nechať si zasielať svoje príjmy na platobný účet po dobu stanovenú v zmluve o úvere – Individualizovaná výhoda – Smernica 2007/64/ES – Článok 45 ods. 2 – Smernica (EÚ) 2015/2366 – Článok 55 ods. 2 – Smernica 2014/17/EÚ – Článok 4 body 26 a 27 – Viazanie produktov – Spájanie produktov do balíkov – Článok 12 ods. 1 – Článok 12 ods. 2 písm. a) – Článok 12 ods. 3 – Smernica 2014/92/EÚ“

I. Úvod

1.

V týchto návrhoch vysvetlím, prečo sa domnievam, že za predpokladu, že taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, umožňuje viazanie produktov v zmysle smernice 2014/17, čo v spore vo veci samej prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu, táto smernica takéto viazanie produktov nepovoľuje ani na základe svojho článku 12 ods. 2 písm. a), ani na základe svojho článku 12 ods. 3 Naopak v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd domnieva, že právna úprava dotknutá vo veci samej sa týka spájania produktov do balíkov v zmysle smernice 2014/17, článok 45 ods. 2 smernice 2007/64, článok 55 ods. 2 smernice 2015/2366, ako aj článok 12 ods. 3 smernice 2014/92 takej právnej úprave nebránia.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

1. Smernica 2007/64

5.

7.

Odôvodnenia 24 a 25 smernice 2014/17 znejú:

„(24)

Vzhľadom na osobitné vlastnosti zmlúv o úvere týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie je bežnou praxou, že veritelia ponúkajú spotrebiteľom súbor produktov alebo služieb, ktoré možno kúpiť spolu so zmluvou o úvere. Z dôvodu významu takýchto zmlúv pre spotrebiteľov je preto vhodné stanoviť pre viazaný predaj osobitné pravidlá. Kombinovanie zmluvy o úvere s jednou alebo viacerými inými finančnými službami alebo produktmi v rámci balíkov je nástroj, ktorým môžu veritelia diverzifikovať svoju ponuku a súťažiť medzi sebou navzájom, a to za predpokladu, že prvky balíka možno kúpiť aj samostatne. Zatiaľ čo kombinovanie zmlúv o úvere s jednou alebo viacerými inými finančnými službami alebo produktmi v rámci balíkov môže byť spotrebiteľom na prospech, môže negatívne ovplyvniť mobilitu spotrebiteľov a ich schopnosť prijímať kvalifikované rozhodnutia, pokiaľ sa jednotlivé zložky balíka nedajú kúpiť samostatne. Je dôležité zabrániť takým praktikám, ako je napríklad viazanie určitých produktov, ktoré môžu navádzať spotrebiteľov na uzavretie zmlúv o úvere, ktoré nie sú v ich najlepšom záujme, čím sa však nemôže obmedziť také viazanie produktov, ktoré môže byť spotrebiteľom na prospech. Členské štáty by však mali pokračovať v podrobnom monitorovaní trhov s retailovými finančnými službami s cieľom zabezpečiť, aby viazaný predaj nenarúšal rozhodnutia spotrebiteľov a konkurenciu na trhu.

(25)

Ako všeobecné pravidlo by sa viazaný predaj nemal povoliť okrem prípadu, keď by sa finančná služba alebo produkt ponúkaný spolu so zmluvou o úvere nemohol ponúkať samostatne, keďže ide o neoddeliteľnú súčasť úveru, napríklad v prípade povoleného prečerpania účtu. V iných prípadoch však môže byť odôvodnené, aby veritelia ponúkali alebo predávali zmluvu o úvere v balíku s platobným účtom, sporiacim účtom, investičným produktom alebo dôchodkovým produktom, napríklad vtedy, keď sa peňažné prostriedky na účte použijú na splatenie úveru alebo keď sú tieto prostriedky nevyhnutnou podmienkou na zhromaždenie zdrojov na získanie úveru, alebo v situáciách, keď napríklad investičný produkt alebo produkt súkromného dôchodkového zabezpečenia slúži ako dodatočné zabezpečenie úveru. …“

27.

‚spájanie produktov do balíkov‘ je ponúkanie alebo uzatvorenie zmluvy o úvere v balíku spolu s inými odlišnými finančnými produktmi alebo službami, pričom zmluva o úvere je spotrebiteľovi k dispozícii aj samostatne, avšak nie nevyhnutne za rovnakých podmienok, ako keď sa ponúka v balíku s doplnkovými službami;

…“

9.

V článku 12 uvedenej smernice sa uvádza:

„1. Členské štáty umožnia spájanie produktov do balíkov, avšak viazanie produktov zakážu.

4. Smernica 2014/92

10.

Odôvodnenie

12 smernice 2014/92 znie:

„… Všetky ustanovenia tejto smernice by sa mali vzťahovať na platobné účty, prostredníctvom ktorých môžu spotrebitelia vykonávať tieto transakcie: vkladať finančné prostriedky, vyberať hotovosť a vykonávať platobné transakcie v prospech tretích strán a prijímať platby od tretích strán vrátane vykonávania úhrad. V dôsledku toho by mali byť z jej pôsobnosti vylúčené účty s obmedzenejšími funkciami. Napríklad účty ako sporiace účty, účty ku kreditným kartám, v prípade ktorých sa finančné prostriedky zvyčajne uhrádzajú v prospech účtu výlučne na účel splácania úveru z kreditnej karty, hypotekárne bežné účty a účty elektronických peňazí by mali byť v zásade vylúčené z rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Ak by sa však tieto účty používali na každodenné platobné transakcie a zahŕňali by všetky vyššie uvedené funkcie, táto smernica sa na ne bude vzťahovať. …“

11.

Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 6 stanovuje:

vykonávať platobné transakcie a prijímať platby vrátane úhrad v prospech tretej strany a od tretej strany.

…“

12.

Podľa odseku 3 článku 12 uvedenej smernice s názvom „Poplatky spojené so službou presunu účtu“:

„3. Členské štáty zabezpečia, aby prípadné poplatky, ktoré uplatňuje odovzdávajúci poskytovateľ platobných služieb voči spotrebiteľovi za zrušenie platobného účtu, ktorý bol uňho vedený, boli stanovené v súlade s článkom 45 ods. 2, 4 a 6 [smernice 2007/64 ( 6 )].“

B.

14.

Článok L. 312‑1‑2 code monétaire et financier (Menový a finančný zákonník) stanovuje:

„I.‑l. Zakazuje sa predaj alebo ponuka predaja produktov alebo poskytovania služieb tak, že sú tieto spájané do balíkov, ibaže sa produkty alebo poskytovanie služieb, ktoré sú zahrnuté do ponuky celého balíka, dajú kúpiť jednotlivo, alebo sú navzájom neoddeliteľné.

2. Zakazuje sa akýkoľvek predaj alebo ponuka predaja produktov alebo poskytovania služieb vo vzťahu ku klientovi, na základe ktorých vzniká bezodplatný nárok, a to ihneď alebo po tom, ako nastane určitá skutočnosť, na finančnú prémiu alebo prémiu v podobe produktov, tovarov alebo služieb, ktorých hodnota presahuje hranicu, ktorá je v závislosti od druhu produktu alebo služby poskytovanej klientele stanovená predpisom prijatým dekrétom ministra povereného hospodárstvom, vydaným po získaní stanoviska poradného výboru zriadeného článkom L. 614‑1.

Tieto ustanovenia sa uplatňujú aj na platobné služby uvedené v časti II článku L. 314‑1.“

3. Code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník)

…“

16.

Článok L. 313‑25‑1 toho zákonníka, ktorý bol vložený prostredníctvom ordonnance n o 2017‑1090, uvedeným vyššie, stanovuje:

„Veriteľ môže podmieniť ponuku úveru, uvedenú v článku L. 313‑24, záväzkom dlžníka nechať si zasielať mzdu alebo rovnocenné príjmy na platobný účet uvedený v článku L. 314‑1 code monétaire et financier (Menový a finančný zákonník), a to pod podmienkou, že ako protihodnotu za uvedený záväzok poskytne tento veriteľ dlžníkovi individualizovanú výhodu.

Táto podmienka nemôže byť vo vzťahu k dlžníkovi stanovená nad rámec maximálnej doby trvania stanovenej dekrétom vydaným Conseil d’État (Štátna rada). Po skončení doby trvania uvedenej v zmluve o úvere má dlžník individualizovanú výhodu nadobudnutú až do skončenia platnosti zmluvy o úvere.

Pokiaľ dlžník prestane spĺňať vyššie uvedenú podmienku nechať si zasielať príjmy na účet pred skončením doby trvania tejto podmienky, veriteľ môže vo vzťahu k splátkam, ktoré sa ešte majú platiť do skončenia platnosti zmluvy o úvere, ukončiť poskytovanie individualizovanej výhody uvedenej v prvom odseku a uplatniť sadzobné alebo iné podmienky uvedené v bode 10° článku L. 313‑25. …“

Na základe loi n o 2016‑1691, du 9 décembre 2016, relative à la transparence, à la lutte contre la corruption et à la modernisation de la vie économique (zákon č. 2016‑1691 z 9. decembra 2016 o transparentnosti, boji proti korupcii a modernizácii hospodárskeho života) splnomocnil francúzsky parlament vládu tohto členského štátu na to, aby nariadením prijala všetky opatrenia patriace do oblasti úpravy zákona, ktoré za súčasného rešpektovania článku L. 312‑1‑2 code monétaire et financier (Menový a finančný zákonník) ( 7 ), umožnia vytvorenie právneho rámca pre podmienky, za ktorých sa uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere so spotrebiteľom, ako aj úroveň jeho úrokovej sadzby, môžu viazať na otvorenie vkladového účtu a záväzok nechať si zasielať príjmy na daný účet.

19.

Výsledkom tohto splnomocnenia bolo vydanie ordonnance n o 2017‑1090, du 1 er juin 2017, relative aux offres de prêt immobilier conditionnées à la domiciliation des salaires ou revenus assimilés de l’emprunteur sur un compte de paiement (nariadenie č. 2017‑1090 z 1. júna 2017 o ponukách hypotekárneho úveru podmienených záväzkom dlžníka, že si nechá zasielať mzdy a rovnocenné príjmy na platobný účet).

20.

Týmto nariadením bol do code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník) vložený nový článok L. 313‑25‑1, ktorý v podstate stanovuje, že veriteľ môže podmieniť ponuku úveru záväzkom dlžníka nechať si zasielať mzdu alebo rovnocenné príjmy na platobný účet, a to pod podmienkou, že ako protihodnotu za uvedený záväzok poskytne tento veriteľ dlžníkovi individualizovanú výhodu. Okrem toho podmienka nechať si zasielať príjmy na účet v danej banke nemôže byť vo vzťahu k dlžníkovi stanovená nad rámec maximálnej doby trvania, po skončení ktorej má dlžník individualizovanú výhodu nadobudnutú až do skončenia platnosti zmluvy o úvere.

24.

V tejto súvislosti AFUB jednak tvrdí, že nariadenie č. 2017‑1090 z 1. júna 2017, na základe uplatnenia ktorého bol vydaný napadnutý dekrét, porušuje cieľ uľahčenia mobility bankových klientov sledovaný smernicami 2007/64, 2015/2366, 2014/92 a 2014/17. Úverovým inštitúciám totiž povoľuje, aby na záväzok nechať si zasielať príjmy na účet v danej banke naviazali výhody, a v prípade vzdania sa týchto výhod znášajú dlžníci neprimerané náklady, čo je v rozpore s mobilitou bankových klientov. Po druhé AFUB tvrdí, že napadnutý dekrét porušuje tento istý cieľ tým, že stanovuje maximálnu dobu, počas ktorej môžu úverové inštitúcie podmieňovať tieto výhody záväzkom dlžníkov nechať si zasielať mzdy alebo rovnocenné príjmy na účet, a to na desať rokov.

25.

Minister hospodárstva a financií sa domnieva, že tieto žalobné dôvody nie sú dôvodné.

26.

Conseil d’État (Štátna rada) sa v rámci preskúmavania návrhu na zrušenie dekrétu, ktorého právnym základom je nariadenie č. 2017‑1090 z 1. júna 2017, zamýšľa nad súladom ustanovení obsiahnutých v týchto dvoch aktoch s vyššie citovanými smernicami. ( 9 )

29.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodnutím z 5. decembra 2018, doručeným Súdnemu dvoru 11. decembra 2018, rozhodla prerušiť konanie a položiť tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Povoľujú buď ustanovenia [článku 12 ods. 2 písm. a)] smernice [2014/17], najmä so zreteľom na nimi určený účel platobného alebo sporiaceho účtu, ktorého otvorenie alebo vedenie umožňujú, alebo ustanovenia odseku 3 toho istého článku, aby po prvé veriteľ požadoval od dlžníka prijatie záväzku, že si ako protihodnotu za získanie individualizovanej výhody počas obdobia stanoveného zmluvou o úvere nechá zasielať všetky svoje mzdové alebo rovnocenné príjmy na platobný účet vedený u veriteľa, bez ohľadu na výšku, termín splátok a dĺžku trvania úveru, a po druhé, aby takto stanovená dĺžka trvania mohla dosiahnuť desať rokov alebo dĺžku trvania zmluvy, ak je toto obdobie kratšie?

2.

Bránia článok 45 smernice [2007/64], platný v čase skutkových okolností a v súčasnosti prevzatý v článku 55 smernice [2015/2366], a články 9 až 14 smernice [2014/92] týkajúce sa uľahčenia mobility klientov bánk a nákladov na zrušenie platobného účtu, tomu, aby zrušenie účtu, ktorý si otvoril dlžník u veriteľa s cieľom nechať si naň zasielať svoje príjmy ako protihodnotu za individualizovanú výhodu, ktorá mu bola poskytnutá v rámci úverovej zmluvy, malo za následok stratu tejto výhody, ak k tomuto zrušeniu účtu dôjde pred uplynutím obdobia stanoveného v tejto zmluve, a to aj viac ako rok po otvorení účtu, a na druhej strane, či tieto isté ustanovenia bránia tomu, aby dĺžka tohto obdobia mohla dosiahnuť desať rokov alebo celkovú dĺžku trvania úveru?“

Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17 alebo článok 12 ods. 3 tejto smernice povoľujú takú vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, ktorá veriteľovi umožňuje, aby vo vzťahu k dlžníkovi stanovil ako protihodnotu za individualizovanú výhodu záväzok nechať si posielať všetky svoje príjmy zo zamestnania alebo rovnocenné príjmy na platobný účet po dobu stanovenú v zmluve o úvere, a to bez ohľadu na výšku úveru, sumu splátok a dĺžku trvania úveru, a ktorá umožňuje, aby takto stanovená doba mohla dosiahnuť desať rokov, alebo ak je doba platnosti zmluvy kratšia, tak túto dobu.

32.

Smernica 2014/17 stanovuje spoločný rámec pre určité aspekty zákonov členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv vzťahujúcich sa na úvery pre spotrebiteľov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti alebo iným spôsobom, a ktoré sa týkajú nehnuteľností určených na bývanie, ( 10 ) a cieľom tejto smernice je zabezpečiť, aby sa na spotrebiteľov uzatvárajúcich zmluvy o úvere týkajúce sa nehnuteľností vzťahovala vysoká úroveň ochrany. ( 11 )

33.

V tejto súvislosti článok 12 ods. 1 smernice 2014/17 stanovuje, že členské štáty umožnia spájanie produktov do balíkov, avšak viazanie produktov zakážu. ( 12 )

34.

Francúzska vláda pritom tvrdí, že sporná právna úprava spadá pod spájanie produktov do balíkov v zmysle smernice 2014/17, a nie pod viazanie produktov, a teda že táto vnútroštátna právna úprava je povolená na základe článku 12 ods. 1 tejto smernice. Uvedená vláda tvrdí, že veriteľ má povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi hypotekárne úvery s klauzulou spočívajúcou v záväzku nechať si zasielať príjmy na účet v danej banke, s tým, že ako protihodnotu poskytne veriteľ individualizovanú výhodu, ktorá môže spočívať napríklad v preferenčnej úrokovej sadzbe, znížení poplatkov spojených so správou platobného účtu alebo poplatkov za bankovú kartu, a súčasne aj hypotekárne úvery bez klauzuly spočívajúcej v záväzku nechať si zasielať príjmy na účet v danej banke. Inými slovami, hypotekárny úver a platobný účet možno kúpiť samostatne. ( 13 )

38.

Conseil d’État (Štátna rada), ktorej boli položené otázky v tejto súvislosti, v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o poskytnutie objasnení ( 14 ) uviedla, že otázka, či sa možnosť stanovená v článku L. 313‑25‑1 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník) podmieniť úver záväzkom nechať si zasielať príjmy na účet otvorený u veriteľa, má vykladať tak, že umožňuje viazanie produktov alebo spájanie produktov do balíkov v zmysle smernice 2014/17, je otázkou, „rozhodnúť o ktorej bude prináležať Conseil d’État (Štátna rada) po tom, ako získa odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku“, a že „ide o ťažkú otázku, vzhľadom na to, že sa ňou doposiaľ judikatúra nezaoberala, a to ani judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa rozsahu pojmov viazanie produktov a spájanie produktov do balíkov v zmysle práva Únie, ale tiež, čo spadá do právomoci vnútroštátneho súdu, vzhľadom na konkrétnu realitu pozorovaných praktík“.

42.

V ďalšom texte preskúmam uplatniteľnosť výnimiek obsiahnutých v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17 (časť 1) a v článku 12 ods. 3 tejto smernice (časť 2), vychádzajúc z predpokladu, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, umožňuje viazanie produktov v zmysle článku 4 bodu 26 uvedenej smernice. ( 18 )

1. O uplatniteľnosti článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17

43.

Článok 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17 zatiaľ podľa mojich vedomostí nebol predmetom posúdenia Súdnym dvorom ( 19 ).

44.

47.

Pokiaľ ide o účel platobného účtu v zmysle článku L. 313‑25‑1 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník), s ohľadom na spis, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, sa mi zdá, že dotknuté osoby majú rozdielne názory.

48.

Predovšetkým totiž konštatujem, že francúzska vláda na pojednávaní subsidiárne ( 20 ) uviedla, že vnútroštátna právna úprava tým, že umožňuje vyžadovať od spotrebiteľa súhlas s klauzulou spočívajúcou v záväzku nechať si zasielať príjmy na platobný účet otvorený u veriteľa, iba jednoducho povoľuje veriteľovi požadovať otvorenie účtu, ktorého jediným účelom je poskytnutie dodatočnej zábezpeky veriteľovi pre prípad nesplácania úveru. Inými slovami, právna úprava, o akú ide vo veci samej, sleduje posledný z troch účelov uvedených v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17.

49.

Ďalej pripomínam, že vnútroštátny súd spresnil, že pojem „platobný účet“ v zmysle článku L. 313‑25‑1 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník) sa neobmedzuje iba na platobné účty určené výlučne na splácanie hypotekárneho úveru, ale zahŕňa aj účty používané dlžníkmi na uskutočňovanie každodenných platobných transakcií, akými sú vklad, prevod a výber peňažných prostriedkov. ( 21 )

53.

S ohľadom na uvedené sa teda v každom prípade zamýšľam nad otázkou, ako môže platobný účet v zmysle článku L. 313‑25‑1 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník) sledovať jeden z účelov uvedených v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17, a súčasne pritom môže byť dlžníkmi používaný na uskutočňovanie platobných transakcií vrátane výberu peňažných prostriedkov, tak ako to spresnil vnútroštátny súd. Pokiaľ totiž dlžníci plne disponujú platobným účtom, to znamená bez osobitných obmedzení, záväzok nechať si zasielať na takýto účet svoje príjmy, neposkytuje veriteľom žiadnu zábezpeku, pokiaľ ide o splácanie úveru, ktorý je viazaný na tento účet.

54.

Toto zistenie ma privádza k požiadavke týkajúcej sa toho, aby mal účet iba jediný účel v zmysle článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17.

b) O požiadavke „jediného účelu“ v zmysle článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17

55.

V tejto súvislosti zo spôsobu, akým je naformulované znenie prvých dvoch účelov, jasne vplýva, že platobný účet môže byť požívaný iba na zhromaždenie alebo združenie zdrojov, čo vylučuje výber peňažných prostriedkov a uskutočňovanie transakcií. Posledný účel uvedený v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17 implikuje analogické vylúčenie, keďže sa vzťahuje na „zábezpek… pre prípad nesplácania úveru“ pre veriteľov. Už zo samotnej podstaty veci účet, ktorý slúži ako zábezpeka pre prípad nesplácania úveru, nie je určený na to, aby ho dlžníci mohli používať na iné účely.

59.

Ako som vyjadril v bode 53 vyššie, používanie platobného účtu na uskutočňovanie platobných transakcií môže ohroziť účely platobného účtu uvedené v článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17, ktoré odôvodňujú výnimku zo zákazu viazania produktov.

60.

Ako totiž vyplýva z odôvodnení 24 a 25 smernice 2014/17, viazanie produktov môže negatívne ovplyvniť mobilitu spotrebiteľov a ich schopnosť prijímať kvalifikované rozhodnutia. Práve z tohto dôvodu táto smernica vo všeobecnosti zakazuje viazanie produktov a umožňuje ho iba v určitých riadne vymedzených situáciách, kde európsky normotvorca usúdil, že takéto riziko neexistuje. Ak by sa pritom umožnili také ďalšie spôsoby využívania platobného účtu, akých sa týka právna úprava, o akú ide vo veci samej, mohlo by dôjsť k porušeniu cieľa článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17.

61.

Pripomínam totiž jednak to, že článok 12 ods. 2 písm. a) tejto smernice predstavuje výnimku zo zákazu viazania produktov stanoveného v článku 12 ods. 1 uvedenej smernice, a teda že je potrebné ho vykladať reštriktívne. ( 23 )

65.

Po druhé mnou navrhovaný výklad je argumentačne posilnený spôsobom, akým do seba zapadajú smernica 2014/17 a smernica 2014/92, pokiaľ ide o porovnateľnosť poplatkov za platobné účty, presun platobného účtu a prístup k platobnému účtu so základnými funkciami.

66.

Ako totiž Komisia uviedla na pojednávaní, pokiaľ sa platobný účet môže využívať na výber peňažných prostriedkov, tento účet podlieha pravidlám smernice 2014/92 týkajúcim sa presunu účtu. Naopak účet, ktorý je výlučne určený na splácanie úveru, je z pôsobnosti tejto právnej úpravy vyslovene vylúčený, ( 24 ) pričom dôvodom na to je predpokladám to, že takýto účet môže byť povolený ako viazanie produktov podľa článku 12 ods. 2 písm. a) smernice 2014/17.

67.

70.

Pokiaľ ide o právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, konštatujem, že z nej nevyplýva, že by bolo potrebné individualizovanú výhodu posudzovať vzhľadom na dostupnosť a cenu iných produktov ponúkaných na trhu. Okrem toho z pripomienok francúzskej vlády vyplýva, že klauzula o záväzku nechať si zasielať príjmy na bankový účet, obsiahnutá v zmluve o hypotekárnom úvere, vychádza zo slobodnej dohody medzi veriteľom a spotrebiteľom.

71.

Z tohto hľadiska sa domnievam, že tak, ako na pojednávaní poznamenala Komisia, táto právna úprava nezaručuje s požadovanou konkrétnosťou, presnosťou a jasnosťou, aby mala individualizovaná výhoda pre spotrebiteľa zjavné výhody vo vzťahu k cene iných produktov ponúkaných na trhu ( 26 ). Je to tak tým viac, že článok 12 ods. 3 smernice 2014/17 predstavuje výnimku zo zákazu viazaného predaja, a teda sa má vykladať reštriktívne. ( 27 )

72.

Z uvedeného vyplýva, že článok 12 ods. 3 smernice 2014/17 sa má vykladať v tom zmysle, že nepovoľuje ani takú vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, pokiaľ táto právna úprava umožňuje viazanie produktov v zmysle článku 4 bodu 26 tejto smernice, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu v spore vo veci samej.

75.

Keď si pozornejšie všimnem formuláciu prejudiciálnej otázky, konštatujem pritom, že jednak sa spresňuje, že dotknuté ustanovenia práva Únie sa týkajú „poplatkov za zrušenie platobného účtu“, a jednak sa uvádza, že dotknutá vnútroštátna právna úprava za určitých podmienok umožňuje stratu individualizovanej výhody v prípade zrušenia účtu.

76.

Prejudiciálnu otázku teda chápem v tom zmysle, že Conseil d’État (Štátna rada) sa v podstate pýta to, či takúto stratu individualizovanej výhody predstavujú poplatky za zrušenie platobného účtu v zmysle smerníc 2007/64, 2015/2366 a 2014/92, a prípadne či modality tejto straty spĺňajú podmienky, ktoré v tejto súvislosti stanovujú tieto smernice.

77.

Z tohto dôvodu napriek tomu, že prejudiciálna otázka, tak ako je naformulovaná, sa týka článku 45 smernice 2007/64 a článku 55 smernice 2015/2366 ako celku, ako aj všetkých ustanovení uvedených v článkoch 9 až 14 smernice 2014/92, ja ju chápem v tom zmysle, že sa v skutočnosti týka odseku 2 článku 45 smernice 2007/64, nahradeného odsekom 2 článku 55 smernice 2015/2366, a ďalej článku 12 ods. 3 smernice 2014/92, ktoré sa týkajú poplatkov za zrušenie platobného účtu.

81.

Článok 45 smernice 2007/64 je súčasťou kapitoly 3 tejto smernice s názvom „rámcové zmluvy“, ktorá sa uplatňuje na platobné transakcie, na ktoré sa vzťahuje rámcová zmluva. ( 32 )

82.

V tomto kontexte článok 45 s názvom „Ukončenie platnosti zmluvy“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že užívateľ platobných služieb môže kedykoľvek vypovedať rámcovú zmluvu, pokiaľ sa strany nedohodli na výpovednej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako jeden mesiac. V odseku 2 sa dodáva, že vypovedanie takejto zmluvy, ktorej doba platnosti presahuje 12 mesiacov alebo ktorá je na dobu neurčitú, je po uplynutí 12 mesiacov pre užívateľa bezplatné. Cieľom tohto ustanovenia je uľahčiť mobilitu klientov. ( 33 )

83.

V prejednávanej veci treba konštatovať, že ak právna úprava, o akú ide vo veci samej, umožňuje spájanie produktov do balíkov v zmysle smernice 2014/17, stanovuje podmienky individualizovanej výhody týkajúcej sa získania úveru.

87.

Čo sa týka v druhom rade smernice 2014/92, táto sa pridáva k smerniciam 2007/64 a 2015/2366 tým, že stanovuje okrem iného pravidlá týkajúce sa presunu platobných účtov v rámci členského štátu a pravidlá na uľahčenie cezhraničného zriaďovania platobných účtov pre spotrebiteľov. ( 35 )

88.

V tejto súvislosti, podľa článku 12 ods. 3 smernice 2014/92 členské štáty zabezpečia, aby prípadné poplatky, ktoré uplatňuje odovzdávajúci poskytovateľ platobných služieb voči spotrebiteľovi za zrušenie platobného účtu boli stanovené v súlade s článkom 45 ods. 2 smernice 2007/64 a s článkom 55 ods. 2 smernice 2015/2366. ( 36 )

89.

Pokiaľ ide o smernicu 2014/92, táto je na právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, uplatniteľná na základe jej článku 1 ods. 6, vykladaného v spojení s jej odôvodnením 12. ( 37 )

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), odpovedal takto:

1.

Článok 12 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že nepovoľuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňuje viazanie produktov v zmysle článku 4 bodu 26 tejto smernice a podľa ktorej môže veriteľ vo vzťahu k dlžníkovi stanoviť ako protihodnotu za individualizovanú výhodu záväzok nechať si posielať všetky svoje príjmy zo zamestnania alebo rovnocenné príjmy na platobný účet po dobu stanovenú v zmluve o úvere, pokiaľ tento účet môže dlžník využívať na uskutočňovanie každodenných platobných transakcií, akými sú vklad, prevod a výber peňažných prostriedkov.

Článok 12 ods. 3 smernice 2014/17 sa má vykladať v tom zmysle, že nepovoľuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá umožňuje viazaný predaj v zmysle článku 4 bodu 26 tejto smernice, pokiaľ táto právna úprava nezaručuje jednak to, aby z viazaného produktu mali spotrebitelia jednoznačný prospech, a jednak ani to, aby sa toto posúdenie uskutočnilo s náležitým zreteľom na dostupnosť a ceny príslušných produktov ponúkaných na trhu.

2.

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2009/110/ES a 2013/36/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES ( Ú. v. EÚ L 337, 2015, s. 35 ).

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. júla 2014 o porovnateľnosti poplatkov za platobné účty, o presune platobných účtov a o prístupe k platobným účtom so základnými funkciami ( Ú. v. EÚ L 257, 2014, s. 214 ).

( 6 ) Podľa článku 114 smernice 2015/2366 odkazy na smernicu 2007/64 sa považujú za odkazy na smernicu 2015/2366. Článok 12 ods. 3 smernice 2014/92 teda od 13. januára 2018 odkazuje na článok 55 ods. 2, 4 a 6 smernice 2015/2366, ktorým bol nahradený článok 45 ods. 2, 4 a 6 smernice 2007/64.

( 7 ) Článok L. 312‑1‑2 code monétaire et financier (Menový a finančný zákonník), citovaný v bode 14 vyššie, v podstate obsahuje zákaz viazania produktov v zmysle článku 4 bodu 26 smernice 2014/17 a povolenie spájania produktov do balíkov v zmysle článku 4 bodu 27 tejto smernice. Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 15 vyššie.

( 8 ) Odpoveď z 23. októbra 2019 na žiadosť Súdneho dvora o poskytnutie objasnení z 26. septembra 2019.

( 9 ) Vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o poskytnutie objasnení (pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie) spresnil, že nariadenie č. 2017‑1090 z 1. júna 2017 bolo zrušené časťou XV článku 206 loi n o 2019‑486 du 22 mai 2019 relative à la croissance et à la transformation des entreprises (zákon č. 2019‑486 z 22. mája 2019 o raste a transformácii podnikov), ale že to nič nemení na skutočnosti, že dekrét, o ktorý ide vo veci samej, bol uplatnený, čo je dôvodom toho, že otázky predložené Súdnemu dvoru sú stále relevantné.

( 14 ) Pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie.

( 16 ) Poznamenávam však, že Komisia na pojednávaní zdôraznila, že odôvodnenie 24 smernice 2014/17 obsahuje spresnenie vo vzťahu k rozsahu povolenia spájania produktov do balíkov, upraveného v článku 12 ods. 1 smernice 2014/17. V tomto odôvodnení sa uvádza, že by sa nemali zavádzať obmedzenia spájania produktov do balíkov, ktoré môže byť spotrebiteľom na prospech, ale že členské štáty by v každom prípade mali pokračovať v podrobnom monitorovaní trhov s retailovými finančnými službami s cieľom zabezpečiť, aby spájanie produktov do balíkov nenarúšali rozhodnutia spotrebiteľov a konkurenciu na trhu. V dôsledku uvedeného by k povoleniu spájania produktov do balíkov malo dochádzať vždy v záujme spotrebiteľa a voľnej hospodárskej súťaže a zákonodarca by mal v tejto súvislosti zabraňovať situáciám, ktoré sú v rozpore s jeho záujmami.

( 17 ) Keďže prejudiciálna otázka by bola na tomto základe irelevantná, pre úplnosť zdôrazňujem, že položená otázka je napriek tomu prípustná. Predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že nemožno vylúčiť kvalifikácia právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, ako viazanie produktov, je totiž potrebné usudzovať, že odpoveď na položenú otázku je pre vnútroštátny súd potrebná na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, a teda že daná otázka je prípustná. Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 27. októbra 1993, Enderby ( C‑127/92 , EU:C:1993:859 , body 11 a 12 ); zo 7. decembra 2010, VEBIC ( C‑439/08 , EU:C:2010:739 , body 44 až 48 ), ako aj z 2. mája 2019, A‑Fonds ( C‑598/17 , EU:C:2019:352 , body 34 až 40 ).

( 18 ) V súlade s definíciou viazania produktov, uvedenou v článku 4 bode 26 smernice 2014/17, to znamená, že úverová zmluva sa spotrebiteľovi neponúka oddelene od platobného účtu, a teda že povinnosť poskytnúť záväzok nechať si zasielať príjmy na tento účet je podmienkou samotného poskytnutia úveru.

( 25 ) Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 4. júna 2009, SALIX Grundstücks‑Vermietungsgesellschaft ( C‑102/08 , EU:C:2009:345 , body 40 až 42 , ako aj citovaná judikatúra). Zdôrazňujem, že táto judikatúra sa uplatňuje aj v prípade, že ide o prebratie voliteľnej výnimky, akou je aj článok 12 ods. 3 smernice 2014/17. Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 21. októbra 2010, Accardo a i. ( C‑227/09 , EU:C:2010:624 , bod 55 ).

( 26 ) Skutočnosť, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, vyžaduje, aby ponuka umožňovala identifikovať individualizovanú výhodu tým, že sa v nej uvedú podmienky týkajúce sa sadzby alebo iné podmienky, s ohľadom na ktoré je stanovená a ktoré by veriteľ uplatnil, ak by už dlžník požiadavku spočívajúcu v záväzku nechať si zasielať príjmy na účet nerešpektoval [L. 313‑25 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník)], toto konštatovanie nemôže spochybniť.

( 27 ) V tejto súvislosti pozri poznámku pod čiarou 23 vyššie.

( 28 ) Pozri bod 36 vyššie.

( 29 ) Vzhľadom na to, že zrušenie účtu, ktorý si dlžník otvoril u veriteľa s cieľom nechať si naň zasielať svoje príjmy ako podmienku pre získanie individualizovanej výhody, má za dôsledok iba stratu tejto výhody, ide podľa môjho názoru o spájanie produktov do balíku v zmysle smernice 2014/17, pozri poznámku pod čiarou 13 vyššie.

( 30 ) Okrem toho vzhľadom na to, že z mojej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku vyplýva, že právna úprava dotknutá v konaní vo veci samej je na základe smernice 2014/17 zakázaná, keďže táto právna úprava umožňuje viazanie produktov v zmysle uvedenej smernice, je nadbytočné preskúmavať tiež zlučiteľnosť takej právnej úpravy s ustanoveniami uvedenými v druhej prejudiciálnej otázke.

( ) Pripomínam totiž, že pojem „platobný účet“ v zmysle článku L. 313‑25‑1 code de la consommation (Spotrebiteľský zákonník) zahŕňa aj účty využívané dlžníkmi na uskutočňovanie každodenných platobných transakcií. V tejto súvislosti odôvodnenie 12 smernice 2014/92, citované v bode 10 vyššie, spresňuje pôsobnosť smernice uvedenú v článku 1 ods. 6 Z tohto spresnenia v podstate vyplýva, že smernica sa vzťahuje na platobný účet určený výlučne na splácanie hypotekárneho úveru, pokiaľ sa tento účet využíva aj na uskutočňovanie každodenných platobných transakcií.