C-203/18

62018CJ0203

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 21. novembra 2019 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (ES) č. 561/2006 – Cestná doprava – Sociálne ustanovenia – Vozidlá používané na dodávku zásielok v rámci univerzálnych poštových služieb – Výnimky – Vozidlá čiastočne používané pre takúto dodávku – Smernica 97/67/ES – Článok 3 ods. 1 – ‚Univerzálna služba‘ – Pojem“

V spojených veciach C‑203/17 a C‑374/18,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutím Oberverwaltungsgericht für das Land Nordrhein‑Westfalen (Vrchný správny súd spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko) (C‑203/18) z 21. februára 2018 doručeným Súdnemu dvoru 20. marca 2018, ako aj rozhodnutím Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín, Nemecko) (C‑374/18) z 22. mája 2018 a doručeným Súdnemu dvoru 7. júna 2018, ktoré súvisia s konaniami

DPD Dynamic Parcel Distribution GmbH & Co. KG,

Bundesverband Paket & Expresslogistik e.V.

proti

Deutsche Post AG (C‑374/18),

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predsedníčka tretej komory A. Prechal, sudcovia L. S. Rossi (spravodajkyňa) a J. Malenovský,

–

Land Nordrhein Westfalen, v zastúpení: A. Baron‑Barth a B. Spieles, splnomocnení zástupcovia,

–

UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, DPD Dynamic Parcel Distribution GmbH & Co. KG a Bundesverband Paket & Expresslogistik e.V., v zastúpení: S. Maaßen a P. Pommerening, Rechtsanwälte,

–

Deutsche Post AG, v zastúpení: K. Hamacher, Rechtsanwalt,

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z 15. marca 2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85 ( Ú. v. EÚ L 102, 2006, s. 1 ), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014 ( Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 561/2006“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi jednak poskytovateľom poštových služieb Deutsche Post AG a vedúcim oddelenia dopravy jeho prevádzkarne v Bonne (Nemecko), pánom Leymannom (ďalej spoločne „Deutsche Post a i.“) na jednej strane a Land Nordrhein‑Westfalen (vec C‑203/18) a jednak medzi spoločnosťami UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, DPD Dynamic Parcel Distribution GmbH & Co. KG, ako aj odborovým združením Bundesverband Paket & Expresslogistik e. V., (ďalej spolu „UPS Deutschland a i.“) na jednej strane a poskytovateľom poštových služieb Deutsche Post na druhej strane (vec C‑374/18), ktoré sa týkajú uplatňovania pravidiel o dĺžke jazdy, prestávkach v jazde a čase odpočinku, ktoré musia dodržiavať vodiči zabezpečujúci nákladnú a osobnú cestnú prepravu.

Právny rámec

…

(17)

Toto nariadenie má za cieľ zlepšiť sociálne podmienky zamestnancov, na ktorých sa nariadenie vzťahuje, ako aj zlepšiť celkovú bezpečnosť na cestách. Uskutočňuje sa to najmä prostredníctvom ustanovení týkajúcich sa maximálneho času jazdy za deň, za týždeň a za obdobie dvoch po sebe idúcich týždňov, prostredníctvom ustanovenia, ktoré vodičovi ukladá čerpať pravidelnú týždennú dobu odpočinku najmenej raz za dva po sebe idúce týždne, a prostredníctvom ustanovení, ktoré predpisujú, že denná doba odpočinku nemá byť za žiadnych okolností kratšia ako neprerušovaný časový úsek deviatich hodín. Pretože tieto ustanovenia zaručujú primeraný odpočinok a takisto vzhľadom na skúsenosti s postupmi zabezpečenia dodržiavania týchto predpisov z minulých rokov, systém náhrady za skrátené doby denného odpočinku už nie je potrebný.

…

(22)

S cieľom podporovať sociálny pokrok a zvýšenie bezpečnosti na cestách by si mal každý členský štát zachovať právo prijímať niektoré vhodné opatrenia.

Článok 2 ods. 1 písm. a) uvedeného kódexu stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na cestnú dopravu:

a)

tovaru, kde maximálna prípustná hmotnosť vozidla vrátane každého prívesu alebo návesu je vyššia ako 3,5 tony,…“

6

Články 5 až 9 tohto nariadenia stanovujú pravidlá uplatniteľné na posádku dopravného prostriedku, čas jazdy, prestávky a dobu odpočinku.

Tieto vozidlá sa používajú iba v okruhu 100 kilometrov od základne podniku a pod podmienkou, že vedenie vozidla nepredstavuje hlavnú činnosť vodiča.

e)

vozidlami prevádzkovanými výlučne na ostrovoch s rozlohou do 2300 kilometrov štvorcových, ktoré nie sú s ostatnou časťou štátneho územia spojené mostom, brodom alebo tunelom, ktorý je prístupný motorovým vozidlám;

…

i)

vozidlami s počtom miest na sedenie od 10 do 17, ktoré sa používajú výlučne na nekomerčnú osobnú dopravu;

Podľa znenia odôvodnenia 18 smernice 97/67, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008 ( Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3 ) (ďalej len „smernica 97/67“):

„keďže vzhľadom na skutočnosť, že podstatný rozdiel medzi expresnou poštou a univerzálnou poštovou službou spočíva v pridanej hodnote (bez ohľadu na to, akú má formu), ktorú vytvárajú expresné služby a vnímajú zákazníci, najúčinnejším spôsobom určenia vnímanej nadhodnoty je posúdenie osobitnej ceny, ktorú sú zákazníci ochotní zaplatiť, čím však nie je dotknutý cenový limit vyhradenej oblasti, ktorý treba dodržiavať“.

9

Článok 2 bod 13 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia nasledovné definície:

…

4. Každý členský štát prijme opatrenia, ktorými zabezpečí, aby univerzálne služby zahŕňali minimálne nasledovné služby:

…

–

vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových balíkov do desiatich kilogramov,

…

5. Národné regulačné orgány môžu zvýšiť hmotnostný limit rozsahu univerzálnej služby pre poštové balíky na akúkoľvek hmotnosť, ktorá nepresahuje 20 kilogramov, a môžu stanoviť osobitné opatrenia na dodávanie takýchto balíkov do domu.

„1. Vodiči:

(1)

vozidiel vrátane vozidiel s prívesom alebo návesom, ktoré slúžia na prepravu tovaru a ktorých maximálna prípustná hmotnosť predstavuje viac ako 2,8 a nie viac ako 3,5 tony…

…

musia dodržiavať čas jazdy, prestávky a dobu odpočinku podľa článkov 4, 6 až 9 a 12 [nariadenia č. 561/2006].

2. Ustanovenia odseku 1 sa nevzťahujú na:

poskytnúť vodičovi na vyhotovenie záznamov podľa vzoru v prílohe 1 vhodné formuláre v dostatočnom množstve;

(2)

skontrolovať záznamy bezodkladne po ich vyhotovení vodičom a vykonať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania prvej až piatej vety;

(3)

uchovávať záznamy počas jedného roka od ich vyhotovenia vodičom v chronologickom poradí a v čitateľnej podobe mimo vozidla a na požiadanie ich predložiť príslušným osobám;

(4)

(4)

vozidlá alebo jazdné súpravy s maximálnou prípustnou hmotnosťou nie viac ako 7,5 tony, používané poskytovateľmi poštových služieb, ktorí poskytujú univerzálne služby v zmysle § 1 ods. 1 Post‑Universaldienstleistungsverordnung [spolkové nariadenie o univerzálnej poštovej službe] z 15. decembra 1999 (BGBl. 1999 I, s. 2418), v znení § 3 ods. 26 zákona zo 7. júla 2005 (BGBl., s. 1970), v okruhu 100 km od sídla podniku na účely doručovania zásielok v rámci univerzálnych služieb, pokiaľ vedenie vozidla nepredstavuje hlavnú činnosť vodiča;

…“

14

§ 4 bod 1 písm. b) Postgesetz (zákon o poštových službách) z 22. decembra 1997 (BGBl. 1997 I, s. 3294), v znení článku 169 zákona z 29. marca 2017 (BGBl. 2017 I, s. 626) (ďalej len „PostG“), stanovuje:

„1. „Poštové služby v zmysle tohto zákona sú tieto komerčné služby:

„1. Univerzálna služba je minimálna ponuka poštových služieb uvedených v § 4 bode 1, ktoré sa poskytujú v stanovenej kvalite na všetkých miestach na území za prijateľné ceny. Univerzálna služba je obmedzená na poštové služby, ktorých poskytovanie si vyžaduje licenciu, a na poštové služby, ktoré sa z hľadiska dopravnej technológie môžu poskytovať aspoň čiastočne so službami, ktorých poskytovanie si vyžaduje licenciu. Zahŕňa výhradne tie služby, ktoré sa všeobecne považujú za nevyhnutné.

2. Spolková vláda je so súhlasom Bundestag [Spolkový parlament, Nemecko] a Bundesrat [Spolková rada, Nemecko] oprávnená nariadením stanoviť podľa odseku 1 obsah a rozsah univerzálnej služby.…“

16

Spolková vláda na základe § 11 ods. 2 PostG objasnila rozsah univerzálnej služby, pokiaľ ide o zásielky balíkov stanovené v § 1 ods. 1 bode 2 Post‑Universaldienstleistungsverordnung (spolkové nariadenie o univerzálnej poštovej službe) z 15. decembra 1999 (BGBl. I, s. 2418), v znení § 3 ods. 26 zákona zo 7. júla 2005 (BGBl. 2005 I, s. 1970) (ďalej len „PUDLV“), ktorý znie takto:

„1. ‚Univerzálna služba‘ znamená nasledujúce poštové služby:

…

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Deutsche Post je určená za poskytovateľku univerzálnej poštovej služby v zmysle § 11 ods. 1 PostG a vykonáva tak prepravu adresovaných balíkov s maximálnou hmotnosťou 20 kg v súlade s článkom 1 ods. 1 bodom 2 spolkového nariadenia o univerzálnej poštovej službe v znení zákona zo 7. júla 2005. Túto službu poskytuje s použitím vozidiel alebo jazdných súprav s maximálnou prípustnou hmotnosťou pohybujúcou sa od 2,8 tony do 3,5 tony, ako aj vozidiel alebo jazdných súprav s maximálnou prípustnou hmotnosťou nepresahujúcou 7,5 tony. Súčasne, a s tými istými vozidlami, Deutsche Post AG takisto zabezpečuje doručovanie balíkov s hmotnosťou viac ako 20 kilogramov – t. j. balíkov mimo univerzálnej služby – ktoré však podľa informácií od spoločnosti Deutsche Post nepredstavujú viac ako 5 % celkového nákladu všetkých vozidiel, a to ani počas obdobia intenzívneho doručovania.

18

Deutsche Post sa domnieva, že ako poskytovateľka univerzálnej služby patrí do pôsobnosti ustanovenia o výnimke v § 18 ods. 1 bode 4 FPersV, ktorým sa preberá článok 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006. Z tohto dôvodu najmä nepodlieha povinnosti uplatňovať pravidlá vzťahujúce sa na podniky, ktoré sa týkajú času jazdy, prestávok a doby odpočinku, ktoré musia dodržiavať vodiči zabezpečujúci cestnú nákladnú a osobnú dopravu v zmysle uvedeného nariadenia.

19

Naopak, podľa príslušných nemeckých orgánov a spolkových krajín toto ustanovenie o výnimke sa na Deutsche Post neuplatní, lebo Deutsche Post prepravuje aj balíky, ktorých hmotnosť presahuje 20 kilogramov, uplatňujúcu sa na zásielky patriace do univerzálnej služby. V tejto súvislosti už prevádzkarne spoločnosti Deutsche Post boli podrobené inšpekciám a voči tomuto prevádzkovateľovi boli začaté konania, ktoré môžu viesť k správnym pokutám.

23

Okrem toho za predpokladu, že dotknuté ustanovenie článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006 o výnimke nevyžaduje, aby sa vozidlá alebo jazdné súpravy používali „výlučne“ na doručovanie zásielok v rámci univerzálnej služby, bude potrebné špecifikovať, či toto ustanovenie vyžaduje aspoň určitý podiel zásielok spadajúcich pod univerzálnu službu na to, aby tieto vozidlá a jazdné súpravy mohli byť oslobodené od plnenia povinností stanovených týmto nariadením.

24

Za týchto okolností Oberverwaltungsgericht für das Land Nordrhein‑Westfalen (Vrchný správny súd spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa ustanovenie o výnimke v článku 13 ods. 1 písm. d) [nariadenia č. 561/2006] vykladať v tom zmysle, že zahŕňa iba vozidlá alebo jazdné súpravy, ktoré sa používajú výlučne na dodávku zásielok ako súčasť univerzálnej služby, alebo sú podmienky ustanovenia o výnimke splnené aj vtedy, ak sa vozidlá alebo jazdné súpravy prevažne alebo podielom určeným iným spôsobom používajú aj na dodávku zásielok ako súčasť univerzálnej služby?

Keďže nedodržanie týchto povinností zo strany spoločnosti Deutsche Post predstavuje porušenie § 3 a 3a Gesetz gegen den unlauteren Wettbewerb (zákon proti nekalej súťaži, BGBl. 2010 I, s. 254) UPS Deutschland a i. podali na Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín, Nemecko) žalobu, ktorou sa domáhali, aby došlo k ukončeniu týchto postupov a uloženiu povinnosti nahradiť takto spôsobenú škodu.

27

Tento súd sa prikláňa k názoru, že Deutsche Post si nemôže uplatniť výnimku ustanovenú v § 18 ods. 1 bode 4 FPersV, lebo ako vyplýva z významu a účelu tohto ustanovenia, dotknutá výnimka sa môže uplatniť len vtedy, keď sa doručujú iba zásielky patriace do univerzálnej poštovej služby. Cieľ zlepšiť pracovné podmienky vodičov a bezpečnosť na cestách sledovaný FPersV, ktorým sa do nemeckého právneho poriadku doslovne prebralo nariadenie č. 561/2006, možno dosiahnuť len v prípade, že sa budú výnimky v odvetví, ktoré sa vyznačuje silnou hospodárskou súťažou, akým je odvetvie poštových služieb, vykladať reštriktívne.

28

Navyše vzhľadom na to, že FPersV tiež prebralo ustanovenia nariadenia č. 561/2006, pokiaľ ide o vozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou presahujúcou 2,8 tony a nepresahujúcou 3,5 tony, vyvstáva otázka, či a v akom rozsahu je potrebné použiť ustanovenia práva Únie v rámci výkladu vnútroštátneho ustanovenia, akým je § 18 ods. 1 bod 4 FPersV.

29

V prípade, že Súdny dvor na prvú otázku odpovie tak, že výnimky z článkov 5 až 9 nariadenia (ES) č. 561/2006 sú prípustné aj vtedy, keď dotknuté vozidlá popri zásielkach, ktoré sa prepravujú v rámci univerzálnej služby, prepravujú navyše aj ďalšie zásielky, ktoré nespadajú pod univerzálnu službu:

a)

Aký pomer musí v tomto prípade predstavovať podiel zásielok, ktoré vozidlo prepravuje v rámci univerzálnej služby?

b)

Aký pomer smie v tomto prípade najviac predstavovať podiel zásielok, ktoré nespadajú pod univerzálnu službu a ktoré vozidlo prepravuje súčasne s poskytovaním univerzálnych služieb?

c)

b)

Môže vnútroštátny súd aj napriek doslovnému prebratiu práva Únie uplatniť odchylné kritériá pre výklad predpisov prebratých z práva Únie?

4.

Odporuje zaradeniu zásielky ako zásielky v rámci univerzálnej služby podľa smernice 97/67, ak v súvislosti s touto sú ponúknuté dodatočné služby ako:

–

vyzdvihnutie (bez časového rozpätia),

–

doručenie na náklady adresáta do 31,5 kilogramov,

–

zmena zásielky,

–

zaslanie späť na adresu odosielateľa, ak sa zásielku nepodarí doručiť,

Otázky vo veci C‑203/18, ako aj prvá, druhá a štvrtá otázka vo veci C‑374/18 sa v podstate týkajú výkladu ustanovení nariadenia č. 561/2006, ako aj smernice 97/67.

32

Naopak, pokiaľ ide o tretiu otázku vo veci C‑374/18, pochybnosti, ktoré uvádza Landgericht Köln (Krajinský súd Kolín) vychádzajú z okolnosti, že spor vo veci samej sa týka vozidiel alebo jazdných súprav, ktorých maximálna prípustná hmotnosť je od 2,8 do 3,5 tony, teda vozidiel, ktoré nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 561/2006. Podľa svojho článku 2 ods. 1 písm. a) sa totiž nariadenie č. 561/2006 uplatňuje len na prepravu tovaru vozidlami, ktorých maximálna prípustná hmotnosť presahuje 3,5 tony.

33

Nemecký zákonodarca, ktorý využil možnosť stanovenú v článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006 tým, že úzko vychádzal zo znenia tohto ustanovenia, prostredníctvom § 18 ods. 1 bodu 4 FPersV však uplatňuje ustanovenia o výnimkách uvedené v článku 13 nariadenia č. 561/2006 aj na vozidlá, ktoré nedosahujú hmotnosť 3,5 ton.

34

37

Výklad ustanovení práva Únie Súdnym dvorom v situáciách, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Únie, je teda odôvodnený, ak tieto ustanovenia sú na základe vnútroštátneho práva priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takéto situácie, aby sa zabezpečilo rovnaké posudzovanie týchto situácií a situácií, ktoré spadajú do pôsobnosti uvedených ustanovení (rozsudok z 13. marca 2019, E., C‑635/17 , EU:C:2019:192 , bod 37 a citovaná judikatúra).

38

V prejednávanej veci treba overiť, či odkaz na článok 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, uvedený v § 18 ods. 1 bode 4 FPersV, treba kvalifikovať ako „priamy a nepodmienený“ v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode a v dôsledku toho, či sa uvedené ustanovenie práva Únie uplatňuje na vozidlá, ktoré z dôvodu maximálnej prípustnej hmotnosti nižšej ako minimálny limit 3,5 tony stanovený uvedeným nariadením, nepatria do pôsobnosti tohto nariadenia.

39

Ako to uvádza generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, znenie § 18 FPersV po tom, čo výslovne odkazuje tak v jeho názve, ako aj vo svojej prvej vete, na nariadenia č. 561/2006 a č. 165/2014, preberá slovo za slovom, bez akejkoľvek zmeny vo svojom odseku 1 bode 4, obsah výnimky stanovenej v článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, zmeneného článkom 45 nariadenia č. 165/2014.

43

Navyše s ohľadom na existenciu záujmu na tom, aby také ustanovenie práva Únie, ktoré sa stalo uplatniteľným vo vnútroštátnom práve, získalo, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 36 tohto rozsudku, jednotný výklad, vnútroštátny súd je viazaný výkladom ustanovení práva Únie sporných vo veci samej, ktorý poskytol Súdny dvor, a nemôže vychádzať z iných kritérií.

44

V dôsledku toho treba na tretiu otázku odpovedať tak, že ustanovenie vnútroštátneho práva, o aké ide vo veci samej, ktoré doslovne preberá ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, v rozsahu, v akom sa uplatňuje na vozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou väčšou ako 2,8 tony, ale nepresahujúcou 3,5 tony, a ktoré z tohto dôvodu nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 561/2006, sa má vykladať výlučne na základe práva Únie, ako ho vykladá Súdny dvor, pokiaľ sa tieto ustanovenia stali vnútroštátnym právom uplatniteľnými na také vozidlá priamo a nepodmienene.

O otázkach vo veci C‑203/18 a o prvej a druhej otázke vo veci C‑374/18

45

Na základe článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006 sú však členské štáty oprávnené udeliť výnimky z uvedených pravidiel stanovených v článkoch 5 až 9 tohto nariadenia, ktoré sa vzťahujú najmä na dopravu vykonávanú vozidlami alebo jazdnými súpravami s maximálnou prípustnou hmotnosťou nepresahujúcou 7,5 tony, ktoré používajú poskytovatelia univerzálnej služby, ktorí sú definovaní v článku 2 bode 13 smernice 97/67 na dodávku zásielok v rámci univerzálnej služby.

49

Keďže Spolková republika Nemecko využila možnosť poskytovanú článkom 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, je potrebné určiť rozsah výnimky zavedenej týmto ustanovením.

50

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako výnimku z článkov 5 až 9 nariadenia č. 561/2006 treba podmienky uplatnenia článku 13 ods. 1 písm. d) prvého pododseku tohto nariadenia vykladať prísne [pozri analogicky, pokiaľ ide o článok 13 ods. 1 písm. d) druhý pododsek uvedeného nariadenia, rozsudok z 28. júla 2011, Seeger, C‑554/09 , EU:C:2011:523 , bod 33 , a pokiaľ ide o článok 13 ods. 1 písm. p) nariadenia č. 561/2006, rozsudok zo 7. februára 2019, NK, C‑231/18 , EU:C:2019:103 , bod 21 ]. Okrem toho rozsah tejto výnimky sa musí určiť s prihliadnutím na znenie, kontext a ciele právnej úpravy spornej vo veci samej.

51

Ako to v podstate uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, neuvedenie výrazu „výlučne“ vo formulácii jednej z výnimiek uvedených v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006 a contrario nemusí nutne viesť k záveru, že si táto výnimka vyžaduje široký výklad. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že v prípade použitia, hoci len čiastočného, vozidiel na iné účely, než sú tie, ktoré sú výslovne uvedené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 561/2006, sa výnimky upravené týmto ustanovením neuplatňujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, A. Karuse, C‑222/12 , EU:C:2014:142 , body 31 až 35 ).

55

Okrem toho výklad výnimky uvedenej v článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, ktorý uviedol Súdny dvor v bode 52 tohto rozsudku, je podporený cieľmi uvedeného nariadenia, ktoré treba zohľadniť na účely určenia rozsahu takejto výnimky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, A. Karuse, C‑222/12 , EU:C:2014:142 , bod 28 a citovanú judikatúru).

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 46 tohto rozsudku, podľa jeho odôvodnenia 17 a článku 1, cieľom nariadenia č. 561/2006 je harmonizovať podmienky hospodárskej súťaže, pokiaľ ide o odvetvie cestnej dopravy, zlepšiť sociálne podmienky zamestnancov, ako aj bezpečnosť cestnej premávky, a to najmä tým, že stanovuje pravidlá týkajúce sa dĺžky trvania jazdy, prestávok a dôb odpočinku, ktoré musia dodržiavať vodiči zabezpečujúci cestnú prepravu tovarov a cestujúcich.

57

60

Z toho vyplýva, že na prvú otázku vo veciach C‑203/18 a C‑374/18 treba odpovedať, že článok 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka, ktorú stanovuje, sa týka len vozidiel alebo jazdných súprav, ktoré sa používajú výlučne počas určitej dopravnej operácie na účely dodania zásielok v rámci univerzálnej poštovej služby.

61

Vzhľadom na odpoveď na tieto otázky nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku vo veciach C‑203/18 a C‑374/18.

O štvrtej otázke vo veci C‑374/18

62

V tejto súvislosti Súdny dvor nedávno rozhodol, že zásielku s pridanou hodnotou, teda zásielku, ku ktorej je pripojené dodatočné plnenie, treba odlišovať od univerzálnej služby ako základnej služby. Služby expresnej pošty sa odlišujú od univerzálnej poštovej služby svojou vyššou pridanou hodnotou, pre ktorú zákazníci súhlasia s platením vyššej ceny. Poskytovanie takýchto služieb zodpovedá špecifickým službám, ktoré možno oddeliť od služieb verejného záujmu, ku ktorým patria služby zodpovedajúce osobitným potrebám hospodárskych subjektov a ktoré vyžadujú niektoré dodatočné služby, ktoré tradičná poštová služba neponúka (rozsudok z 31. mája 2018, Confetra a i., C‑259/16 a C‑260/16 , EU:C:2018:370 , bod 38 , ako aj citovaná judikatúra).

66

V prejednávanej veci, ako uvádza generálny advokát v bode 125 svojich návrhov, je nesporné, že základné služby spojené s dodatočnými plneniami, ako sú tie, ktoré sú vymenované vnútroštátnym súdom, môžu priniesť pridanú hodnotu zákazníkom, ktorí sú takto pripravení platiť vyššiu cenu, aby mohli využívať uvedené dodatočné plnenia.

67

Z toho vyplýva, že takéto služby, ktoré sa skôr podobajú na služby expresnej pošty, nemožno považovať za služby, ktoré patria do „univerzálnej služby“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 97/67.

68

Ustanovenie vnútroštátneho práva, o aké ide vo veci samej, ktoré doslovne preberá ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 z 15. marca 2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3820/85, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 165/2014 zo 4. februára 2014, v rozsahu, v akom sa uplatňuje na vozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou väčšou ako 2,8 tony, ale nepresahujúcou 3,5 tony, a ktoré z tohto dôvodu nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 561/2006, zmeneného nariadením č. 165/2014, sa má vykladať výlučne na základe práva Únie, ako ho vykladá Súdny dvor, pokiaľ sa tieto ustanovenia stali vnútroštátnym právom uplatniteľnými na také vozidlá priamo a nepodmienene.

2.

Článok 13 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 561/2006, zmeneného nariadením č. 165/2014, sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka, ktorú stanovuje, sa týka len vozidiel alebo jazdných súprav, ktoré sa používajú výlučne počas určitej dopravnej operácie na účely dodania zásielok v rámci univerzálnej poštovej služby.

3.