C-570/18

HF , v zastúpení: A. Tymen, avocate

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Európsky parlament , v zastúpení: E. Taneva a T. Lazian, splnomocnení zástupcovia,

žalovaný v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

Rozsudok

1

Odvolateľka sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:393 ), ktorým tento súd zamietol jej žalobu jednak na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu z 3. júna 2016, ktorým orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy tejto inštitúcie zamietol jej žiadosť o pomoc, ktorú podala 11. decembra 2014, a jednak na náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku nezákonného konania tohto orgánu pri rozhodovaní o uvedenej žiadosti o pomoc.

2

Parlament vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje Súdnemu dvoru zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bodoch 80 až 81 a 123 tohto rozsudku, zamietnuť žalobu v prvostupňovom konaní a uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny rámec

Článok 24 tohto služobného poriadku stanovuje:

„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahrad[í] úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

5

Podľa článku 90 uvedeného služobného poriadku:

„1. Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka. Orgán oznámi dotknutej osobe svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov odo dňa predloženia žiadosti. Ak po uplynutí tejto lehoty nedostala dotknutá osoba žiadnu odpoveď, žiadosť sa pokladá za zamietnutú; proti takémuto zamietnutiu môže podať sťažnosť v súlade s nasledujúcim odsekom.

7

Odvolateľka HF bola od roku 2005 do roku 2015 zamestnaná na audiovizuálnom oddelení Generálneho riaditeľstva Európskeho parlamentu pre komunikáciu v rôznom postavení, konkrétne ako pomocná zamestnankyňa, zmluvná zamestnankyňa alebo tiež ako dočasná zamestnankyňa.

8

Listom z 11. decembra 2014 zaslaným generálnemu tajomníkovi Parlamentu (ďalej len „generálny tajomník“) a v kópii predsedovi poradného výboru pre otázky obťažovania a jeho prevencie na pracovisku (ďalej len „poradný výbor“), ako aj predsedovi Parlamentu a generálnemu riaditeľovi Generálneho riaditeľstva (GR) pre personál generálneho sekretariátu Parlamentu (ďalej len „generálny riaditeľ pre personál“), odvolateľka podala na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Konkrétne žiadala, aby sa prijali naliehavé opatrenia na jej okamžitú ochranu pred údajným obťažovateľom a aby orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) Parlamentu začal administratívne vyšetrovanie na účely zistenia objektívnych skutočností.

9

Odvolateľka na podporu tejto žiadosti uviedla, že sa stala obeťou psychického obťažovania v zmysle článku 12a služobného poriadku zo strany vedúceho audiovizuálneho oddelenia (ďalej len „vedúci oddelenia“). Toto obťažovanie sa prejavovalo jeho správaním a slovnými a písomnými prejavmi najmä na poradách úseku.

13

Generálny riaditeľ pre personál určil odvolateľke listom z 9. februára 2016 lehotu na predloženie jej písomných pripomienok, pokiaľ ide o jeho úmysel zamietnuť uvedenú žiadosť o pomoc, do 1. apríla 2016. Navyše ju informoval o tom, že poradný výbor mu poslal iba stanovisko, v ktorom dospel k záveru, že nedošlo k psychickému obťažovaniu. V tejto súvislosti bolo bežné, že poradný výbor mu neposkytol správu v zmysle článku 14 interných pravidiel v oblasti obťažovania, pretože takú správu poradný výbor vypracuje iba v prípadoch, v ktorých konštatuje, že došlo k psychickému obťažovaniu.

14

Dňa 1. apríla 2016 odvolateľka predložila svoje písomné pripomienky, v ktorých zopakovala skutočnosť, že správanie vedúceho oddelenia voči nej predstavovalo „psychické obťažovanie“ v zmysle článku 12a služobného poriadku, najmä spochybnila tvrdenie generálneho riaditeľa pre personál, podľa ktorého poradný výbor nevypracoval správu v zmysle článku 14 interných pravidiel v oblasti obťažovania, ale iba vydal stanovisko. V tejto súvislosti uviedla, že tým, že jej generálny riaditeľ pre personál odmietol poskytnúť všetky závery poradného výboru, bolo porušené jej právo na obhajobu, a pripomienky, ktoré predložila, boli zbavené akéhokoľvek potrebného účinku.

15

Generálny riaditeľ pre personál ako OOUPZ rozhodnutím z 3. júna 2016 zamietol žiadosť o pomoc (ďalej len „sporné rozhodnutie“). V tomto rozhodnutí okrem iného uviedol, že odvolateľke boli poskytnuté úplné a podrobné informácie o dôvodoch, na základe ktorých zamýšľal zamietnuť žiadosť o pomoc k 8. decembru 2015. Okrem toho podľa generálneho riaditeľa pre personál odvolateľka jednak nemala žiadne subjektívne právo na to, aby jej poradný výbor poskytol správu z vyšetrovania, stanovisko či zápisnice o výsluchoch svedkov. Generálny riaditeľ pre personál jednak trval na analýze, ktorú uviedol v liste z 8. decembra 2015, a preto rozhodol, že neuznáva, že situácia, ktorú opísala odvolateľa, patrí pod pojem „psychické obťažovanie“ v zmysle článku 12a služobného poriadku.

19

Pokiaľ ide v prejednávanej veci o existenciu prípadu „psychického obťažovania“ v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, generálny tajomník sa domnieval, že „skutočnosti, na ktoré poukázala [odvolateľka], ak sa berú ako celok, nepredstavujú nevhodné správanie vedúceho oddelenia vo vzťahu k podriadenému“.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

20

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. apríla 2017 odvolateľka podala žalobu jednak na zrušenie rozhodnutia Parlamentu z 3. júna 2016, ktorým OOUPZ zamietol jej žiadosť o pomoc podanú 11. decembra 2014, a jednak na náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku nezákonného konania tohto orgánu pri rozhodovaní o tejto žiadosti.

21

Návrhy odvolania

24

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok a následne

–

uložil Parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch.

25

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

–

vyhlásil odvolanie za nedôvodné a

–

–

rozhodol vo veci samej s cieľom zamietnuť odvolanie a

–

uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

27

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil sporné rozhodnutie,

–

uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť náhradu jej nemajetkovej ujmy, stanovenej ex aequo et bono na sumu 90000 eur, a

–

uložil Parlamentu povinnosť nahradiť všetky trovy konania na oboch stupňoch.

Posúdenie Súdnym dvorom

30

V prvom rade treba pripomenúť, že prináleží Súdnemu dvoru, aby bez návrhu preskúmal akúkoľvek otázku týkajúcu sa prípustnosti odvolania alebo odvolacích dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P , EU:C:2008:134 , bod 38 a citovanú judikatúru).

31

V tejto súvislosti treba uviesť jednak, že podľa článku 56 prvého a druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie odvolanie proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu môže podať na Súdny dvor každá strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo bola úspešná len čiastočne.

32

Z uvedeného vyplýva, že oba dôvody vzájomného odvolania treba zamietnuť ako neprípustné.

36

Pokiaľ ide o návrh Parlamentu týkajúci sa náhrady trov konania, stačí pripomenúť, že podľa článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť. Keďže oba dôvody vzájomného odvolania sú neprípustné, nemožno tomuto návrhu Parlamentu vyhovieť.

37

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vzájomné odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

O hlavnom odvolaní

V druhom rade napadnutý rozsudok je poznačený nedostatkom odôvodnenia a rozporom v tom, že Všeobecný súd sa domnieval, že zápisnice o výsluchu svedkov nemali byť odvolateľke poskytnuté s cieľom chrániť anonymitu týchto svedkov. Aj keď totiž Všeobecný súd v bode 80 napadnutého rozsudku spresnil, že stanovisko poradného výboru mohlo byť vypracované vo forme, ktorá nemá dôverný charakter a ktorá by rešpektovala anonymitu poskytnutú svedkom, nezaujal stanovisko k tejto otázke týkajúcej sa zápisnice o výsluchu. Všeobecný súd teda bez vysvetlenia neuplatnil rovnaké kritériá na oba predmetné dokumenty, pokiaľ ide o ich povahu, že ich možno zverejniť. Všeobecný súd si protirečil aj v tom, že nezohľadnil možnú anonymizáciu zápisníc o výsluchu svedkov, hoci rovnaký cieľ záruky anonymity svedkov sa uplatňuje tak na poskytnutie stanoviska poradného výboru, ako aj na tieto zápisnice o výsluchu.

41

Podľa odvolateľky vzhľadom na to, že protiprávnosti, ktoré konštatuje v bodoch 83 až 85 napadnutého rozsudku, viedli Všeobecný súd k záveru, že zápisnice o výsluchu svedkov jej nemali byť poskytnuté predtým, ako predloží svoje pripomienky, porušil Všeobecný súd článok 41 ods. 2 písm. a) Charty, ako aj jej právo byť vypočutý.

42

V treťom rade odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku implicitne, ale nevyhnutne pripustil, že nebolo zaručené jej právo byť vypočutý, keď uznal, že OOUPZ na účely rozhodnutia o žiadosti o pomoc potreboval zápisnice o výsluchu na doplnenie stručného stanoviska poradného výboru.

43

V tejto súvislosti Parlament spresňuje, že v záujme zaručenia slobody prejavu svedkov je pri administratívnom vyšetrovaní nevyhnutné zabezpečiť dôverný charakter zaobchádzania so svedeckými výpoveďami nielen voči údajnému obťažovateľovi, ale aj voči sťažovateľovi. Prípadné odstránenie tejto dôvernosti najmä v rámci sporovej časti konania by totiž na jednej strane mohlo zabrániť tomu, aby boli vyšetrovania nestranné a objektívne a mohli ťažiť bez zábran zo spolupráce zo strany osôb predvolaných na výsluch ako dobrovoľní svedkovia. Na druhej strane dôvernosť poskytuje týmto svedkom záruky, keďže títo svedkovia tak majú istotu, že nebudú musieť čeliť odvetným opatreniam ani tlakom zo strany zúčastnených osôb.

47

Parlament dodáva, že v súlade so svojimi internými pravidlami v danej oblasti predseda poradného výboru zabezpečí svedkom, že ich výpoveď zostane dôverná.

48

V druhom rade Parlament uvádza, že cieľ spočívajúci v obnovení pokojnej atmosféry v rámci služby je doplnkový a neoddeliteľný od cieľa spočívajúceho v ukončení obťažovania. Odstránenie dôvernosti by tak prípadne mohlo viesť ku konfliktom na oddelení, ak by na ňom obnovilo prípadnú nepriateľskú atmosféru. Odvolateľka preto nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd nezohľadnil druhý z týchto cieľov.

49

V piatom rade, pokiaľ ide o námietku odvolateľky týkajúcu sa bodu 90 napadnutého rozsudku, Parlament ju považuje za irelevantnú, keďže odvolateľka v žiadnom prípade nemôže mať prístup k svedeckým výpovediam, ktoré majú dôvernú povahu. Aj za predpokladu, že by odvolateľka mala takéto právo, Parlament sa domnieva, že nepredložila žiadne nové tvrdenie, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie generálneho riaditeľa pre personál z 3. júna 2016, ktorým bola žiadosť o pomoc zamietnutá.

Posúdenie Súdnym dvorom

53

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka porušenie práva byť vypočutý, ako je zaručené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, keďže konštatoval, že skutočnosť, že jej bol odmietnutý prístup k zápisniciam o výsluchu svedkov vypracovaným poradným výborom pred prijatím sporného rozhodnutia, nie je v rozpore s týmto ustanovením.

54

V prvom rade treba uviesť, že OOUPZ síce vypočul odvolateľku na základe listu z 8. decembra 2015 uvádzajúceho dôvody, pre ktoré generálny riaditeľ pre personál zamýšľal zamietnuť jej žiadosť o pomoc. Odvolateľka však nemala k dispozícii ani stanovisko poradného výboru, ani zápisnice z výsluchov vedených týmto výborom, a nemohla sa tak vyjadriť k dôvodom, ktoré OOUPZ uviedol v tomto liste na účely zamietnutia žiadosti o pomoc.

58

Konkrétne právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , bod 53 ).

59

Súdnemu dvoru preto prináleží overiť, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 82 až 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že právo byť vypočutý nezahŕňalo povinnosť poskytnúť odvolateľke zápisnice o výsluchu svedkov pred prijatím sporného rozhodnutia. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že na zabezpečenie účinného uplatnenia zákazu akejkoľvek formy psychického alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku môže administratíva svedkom, ktorí súhlasia s poskytnutím svojich výpovedí o sporných skutočnostiach v prípade údajného obťažovania, v zásade umožniť zabezpečenie dôverného zaobchádzania s ich svedeckými výpoveďami voči údajnému obťažovateľovi, ako aj voči údajnej obeti.

60

Súdny dvor už rozhodol, že v rámci sporu vo veci obťažovania týkajúceho sa európskych úradníkov je osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci obťažovania na riaditeľstvo pre personál, oprávnená na účely účinného predloženia svojich pripomienok dotknutej inštitúcii predtým, ako táto inštitúcia prijme rozhodnutie, získať aspoň zhrnutie výpovedí osoby obvinenej z obťažovania a jednotlivých svedkov vypočutých v priebehu vyšetrovania, pričom k poskytnutiu tohto zhrnutia musí prípadne dôjsť v súlade so zásadou dôvernosti. Súdny dvor uviedol, že to platí, keďže tieto výpovede boli použité v správe predloženej orgánu, ktorý prijal rozhodnutie nevyhovieť sťažnosti a ktorá obsahovala odporúčania, na ktorých tento orgán založil svoje rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , bod 57 ).

64

Všeobecný súd v bode 83 napadnutého rozsudku konštatoval, že administratíva mohla stanoviť možnosť zaručiť svedkom vypočutým v rámci vyšetrovania, že ich svedectvá zostanú dôverné.

65

Táto sloboda priznaná administratíve pritom nie je nevyhnutne nezlučiteľná s dodržiavaním práva osoby, ktorá oznámila skutočnosti v súvislosti s obťažovaním, byť vypočutý.

66

Na účely zaručenia dôvernosti svedeckých výpovedí a cieľov, ktoré táto dôvernosť chráni, pričom sa zároveň zabezpečí, aby sa odvolateľka pred prijatím rozhodnutia, ktoré jej spôsobuje ujmu, účinne vypočula, ako uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, totiž možno použiť určité techniky, ako je anonymizácia, alebo dokonca sprístupnenie podstaty svedeckých výpovedí vo forme zhrnutia, alebo tiež maskovanie určitých častí obsahu svedeckých výpovedí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , bod 59 ).

70

Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu hlavného odvolania a zrušiť napadnutý rozsudok na tomto základe v celom rozsahu, pričom nie je potrebné skúmať ostatné tvrdenia uplatnené odvolateľkou v rámci tohto odvolacieho dôvodu ani ostatné odvolacie dôvody hlavného odvolania.

O žalobe podanej na Všeobecný súd

71

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

72

Sporné rozhodnutie je preto potrebné zrušiť.

76

Pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody predložené odvolateľkou, je potrebné uviesť, že zrušenie sporného rozhodnutia predstavuje primeranú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorá mohla byť odvolateľke v prejednávanej veci spôsobená.

77

Návrhy na náhradu škody týkajúce sa tejto nemajetkovej ujmy sú teda bezpredmetné a nie je potrebné o nich rozhodovať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2019, OZ/EIB, C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , point 81).

78

81

Keďže Parlament nemal úspech v podstatnej časti svojich návrhov, v súlade s návrhmi odvolateľky je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila odvolateľka tak v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 29. júna 2018, HF/Parlament ( T‑218/17 , EU:T:2018:393 ), sa zrušuje.

2.

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.