C-719/18

62018CJ0719

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 3. septembra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikácie – Článok 11 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Sloboda a pluralita médií – Sloboda usadiť sa – Článok 49 ZFEÚ – Smernica 2002/21/ES – Články 15 a 16 – Vnútroštátna právna úprava zakazujúca spoločnosti s významným vplyvom na trhu v určitom odvetví nadobudnúť ‚významný hospodársky rozmer‘ v inom odvetví – Výpočet príjmov dosiahnutých v odvetví elektronických komunikácií a v odvetví médií – Vymedzenie odvetvia elektronických komunikácií – Obmedzenie na trhy, ktoré sú predmetom regulácie ex ante – Zohľadnenie príjmov prepojených spoločností – Stanovenie rozdielnej prahovej hodnoty príjmov pre spoločnosti pôsobiace v odvetví elektronických komunikácií“

Vo veci C‑719/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko) z 26. septembra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 15. novembra 2018, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia I. Jarukaitis (spravodajca), E. Juhász, M. Ilešič a C. Lycourgos,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: R. Șereș, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. októbra 2019,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, L. Nicolae a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 18. decembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49, 56 a 63 ZFEÚ, ako aj článkov 15 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33 ; Mim. vyd. 13/029, s. 349), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „rámcová smernica“).

Odôvodnenia 5, 25 a 27 rámcovej smernice uvádzajú:

„(5)

Konvergencia telekomunikácií, médií a sektora informačných technológií znamená, že všetky prenosové siete a služby by mali byť zastrešované jedným regulačným rámcom. … Je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu. Tento rámec sa preto nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, ako napr. vysielanie obsahu, finančné služby a niektoré služby informačnej spoločnosti, a preto nemá dopad na opatrenia prijaté na úrovni [Európskej únie] alebo na národnej úrovni vzhľadom na takéto služby, v súlade s právom [Európskej únie], aby sa podporila kultúrna a jazyková rôznorodosť a zaistila ochrana plurality médií. … Oddelenie regulácie prenosu a regulácie obsahu nemá vplyv na zohľadnenie ich vzájomného prepojenia najmä s cieľom zabezpečenia plurality médií, kultúrnej rozmanitosti a ochrany spotrebiteľa.

…

(25)

Za určitých okolností existuje potreba povinností ex‑ante s cieľom rozvoja súťaže na trhu. Definícia významného vplyvu na trhu daná v smernici Európskeho parlamentu a Rady 97/33/ES z 30. júna 1997 o prepájaní v telekomunikáciách vzhľadom na zabezpečenie univerzálnej služby a interoperability prostredníctvom uplatňovania princípov otvorenej siete (ONP) [( Ú. v. ES L 199, 1997, s. 32 )] sa ukázala ako účinná v počiatočných fázach otvárania trhu ako prah pre povinnosti ex‑ante , teraz sa však musí prispôsobiť komplexnejším a dynamickejším trhom. Z tohto dôvodu je definícia uvádzaná v tejto smernici ekvivalentná s pojmom dominancie, ako je definovaný v precedentnom práve Súdneho dvora a Súdu prvej inštancie…

2. Táto smernica a špecifické smernice nemajú vplyv na povinnosti uložené podľa vnútroštátneho práva v súlade s právom [Európskej únie] alebo podľa práva [Európskej únie] vzhľadom na služby poskytované pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb.

3. Táto smernica a špecifické smernice sa nevzťahujú na opatrenia prijaté na úrovni [Európskej únie] alebo na národnej úrovni v súlade s právom [Európskej únie], sledujúce ciele vo všeobecnom záujme, najmä pokiaľ ide o reguláciu obsahu a audiovizuálnu politiku.

…“

5

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„…

Komisia pravidelne prehodnocuje odporúčanie.

2. Komisia uverejní pokyny na analýzu trhu a posúdenie významného vplyvu (ďalej len ‚pokyny‘), ktoré musia byť v súlade s princípmi práva hospodárskej súťaže najneskôr k dátumu nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

3. Národné regulačné orgány v súlade so zásadami práva hospodárskej súťaže určia relevantné trhy, a najmä relevantné geografické trhy na svojom území, primerané vnútroštátnym okolnostiam, pričom v čo najväčšej miere zohľadnia odporúčanie a usmernenia. Národné regulačné orgány sa pred určením trhov, ktoré sa líšia od trhov identifikovaných v odporúčaní, riadia postupmi uvedenými v článkoch 6 a 7.

4. Po konzultácii vrátane konzultácie s národnými regulačnými orgánmi môže Komisia… prijať rozhodnutie identifikujúce nadnárodné trhy, pričom v čo najväčšej miere zohľadní stanovisko BEREC.“

7

Článok 16 rámcovej smernice, nazvaný „Postup analýzy trhu“, stanovuje:

…“

Smernica o audiovizuálnych mediálnych službách

8

Odôvodnenia 5 a 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) ( Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1 ) (ďalej len „smernica o audiovizuálnych mediálnych službách“) stanovujú:

„(5)

Audiovizuálne mediálne služby sú rovnako kultúrnymi, ako aj hospodárskymi službami. Ich narastajúci význam pre spoločnosť, demokraciu – najmä prostredníctvom zabezpečenia slobody informácií, rozmanitosti názorov a plurality médií –, vzdelávanie a kultúru odôvodňuje uplatňovanie osobitných pravidiel na tieto služby.

Decreto legislativo n. 177 – Testo Unico dei Servizi di Media Audiovisivi e Radiofonici (legislatívny dekrét č. 177, ktorým sa kodifikuje právna úprava v oblasti audiovizuálnych a rozhlasových mediálnych služieb), z 31. júla 2005 (riadny dodatok ku GURI č. 208 zo 7. septembra 2005), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „TUSMAR“), v článku 2 ods. 1 písm. s) stanovuje:

„[SIC] zahŕňa tieto činnosti: denná a periodická tlač; ročenky a elektronické publikácie, aj prostredníctvom internetu; rozhlas a audiovizuálne mediálne služby; film; externá reklama; reklamná činnosť týkajúca sa produktov a služieb; sponzorovanie.“

10

Článok 43 TUSMAR, nazvaný „Dominantné postavenie v [SIC]“, stanovuje:

„1. Subjekty pôsobiace v [SIC] sú povinné oznamovať [AGCOM] dohody a transakcie týkajúce sa koncentrácií, aby mohol tento úrad podľa postupov upravených v právnych predpisoch prijatých ad hoc samotným úradom overiť dodržanie zásad stanovených v odsekoch 7, 8, 9, 10, 11 a…

…

8. Až do úplnej realizácie národného plánu prideľovania televíznych frekvencií v digitálnom režime je hranica stanovená pre celkový počet programov na jeden subjekt 20 % a je vypočítaná na základe celkového počtu televíznych programov, ktoré sú aj v zmysle článku 23 ods. 1 legge n. 112 – Norme di principio in materia di assetto del sistema radiotelevisivo e della RAI‑Radiotelevisione italiana SpA, nonché delega al Governo per l’emanazione del testo unico della radiotelevisione (zákon č. 112 o základných pravidlách týkajúcich sa štruktúry rozhlasového a televízneho systému a RAI‑Radiotelevisione italiana Spa a o poverení vlády zverejnením konsolidovaného aktu o rozhlasovom a televíznom systéme), z 3. mája 2004 [(riadny dodatok ku GURI č. 104, z 5. mája 2004)], poskytované a vysielané v celoštátnom rozsahu na terestriálnych rádiových frekvenciách, či už v analógovom alebo digitálnom režime. Televízne programy vysielané v digitálnom režime môžu byť základom pre výpočet, ak pokrývajú 50 % obyvateľstva. Na účely výpočtu, či je dodržaná hranica 20 %, sa nezohľadňujú programy, ktoré predstavujú simultánny opakovaný prenos týchto programov vysielaných v analógovom režime. Toto kritérium výpočtu sa vzťahuje len na subjekty, ktoré vysielajú v digitálnom režime programy pokrývajúce 50 % národnej populácie.

9. Bez toho, aby bol dotknutý zákaz vytvárania dominantného postavenia na jednotlivých trhoch, ktoré tvoria [SIC], nemôžu subjekty podliehajúce registračnej povinnosti v registri prevádzkovateľov komunikácii, ktorý bol zriadený na základe článku 1 ods. 6 písm. a) bodu 5 legge n. 249 – Istituzione dell’Autorità per le garanzie nelle comunicazioni e norme sui sistemi delle telecomunicazioni e radiotelevisivo (zákon č. 249, ktorým sa zriaďuje Úrad pre reguláciu komunikácií, Taliansko, a stanovujú predpisy týkajúce sa telekomunikačných a rádiotelevíznych systémov) z 31. júla 1997 [(riadny dodatok ku GURI č. 177, z 31. júla 1997)], priamo ani prostredníctvom ovládaných alebo prepojených spoločností podľa odsekov 14 a 15 dosiahnuť príjmy prekračujúce 20 % celkových príjmov [SIC].

…

13. Na účely určenia dominantného postavenia zakázaného uvedeným konsolidovaným aktom v rámci [SIC] sa zohľadnia takisto kapitálové podiely nadobudnuté alebo v každom prípade vlastnené prostredníctvom ovládaných spoločností, a to aj nepriamo, a fiduciárnych spoločností alebo sprostredkovateľov. Za nadobudnuté sa považujú podiely, ktorých vlastníctvo prechádza z jedného subjektu na druhý, najmä prostredníctvom transakcií zlúčenia, rozdelenia, postúpenia, prevodu spoločností alebo iných transakcií, ktoré sa ich týkajú, alebo tiež v súvislosti s týmito transakciami. Pokiaľ medzi jednotlivými akcionármi existujú bez ohľadu na formu, v akej boli uzavreté, dohody, ktoré sa týkajú sa spoločného výkonu hlasovacieho práva alebo v každom prípade riadenia dotknutej spoločnosti, a ktoré idú nad rámec ich bežnej vzájomnej konzultácie, každý z týchto akcionárov sa považuje za držiteľa všetkých akcií alebo podielov, ktoré vlastnia alebo ovládajú zúčastnené strany.

14. Na účely tohto kodifikovaného znenia ide o kontrolu, najmä čo sa týka subjektov odlišných od spoločností, v prípadoch uvedených v prvom a druhom odseku článku 2359 Codice civile (Občiansky zákonník).

15. Pokiaľ sa nepreukáže opak, o kontrolu vo forme vykonávania dominantného vplyvu ide v jednej z týchto situácií:

a)

ak existuje subjekt, ktorý sám alebo po dohode s ďalšími akcionármi má možnosť vykonávať väčšinu hlasovacích práv na riadnom valnom zhromaždení alebo vymenovať alebo odvolať väčšinu členov predstavenstva;

3)

zverenie právomocí presahujúcich právomoci spojené s vlastnenými akciami alebo podielmi;

4)

zverenie právomocí, pokiaľ ide o výber členov predstavenstva a vedenia spoločností, iným subjektom, než sú subjekty, ktorých právomoci sa legitímne opierajú o vlastnícku štruktúru;

c)

ak existuje vzťah podriadenosti voči spoločnému vedeniu, ktorý môže vyplývať najmä z vlastností zloženia správnych orgánov alebo z iných dôležitých a kvalitatívnych prvkov.

spoločnosti, v ktorých iná spoločnosť disponuje väčšinou hlasovacích práv na riadnom valnom zhromaždení;

2.

spoločnosti, v ktorých iná spoločnosť disponuje dostatočným počtom hlasovacích práv potrebným pre výkon dominantného vplyvu na riadnom valnom zhromaždení;

3.

spoločnosti, ktoré sú pod dominantným vplyvom inej spoločnosti na základe osobitných zmluvných vzťahov.

Na účely uplatnenia bodov 1 a 2 prvého odseku sa zohľadňujú aj hlasovacie práva ovládaných spoločností, fiduciárnych spoločností a sprostredkovateľov; nezohľadňujú sa hlasovacie práva tretích osôb.

13

Zákon č. 249 z 31. júla 1997 vo svojom článku 1 ods. 6 písm. a) bode 5 okrem iných právomocí AGCOM uvádza tieto:

„[AGCOM] zabezpečuje vedenie registra prevádzkovateľov komunikácií, do ktorého sú v súlade s týmto zákonom povinní sa zapísať prevádzkovatelia, ktorým [AGCOM] alebo iné príslušné orgány udelili koncesie alebo vydali povolenie podľa platnej právnej úpravy, spoločnosti, ktoré s koncesiou na reklamu šírenú prostredníctvom rozhlasových alebo televíznych zariadení alebo v dennej alebo periodickej tlači, na webe alebo iných pevných alebo mobilných digitálnych platformách, spoločnosti, ktoré vyrábajú a distribuujú rozhlasové a televízne programy, spoločnosti vydávajúce denníky, periodiká alebo časopisy a národné tlačové agentúry, ako aj spoločnosti poskytujúce telematické a telekomunikačné služby, vrátane elektronickej a digitálnej publikácie; do registra sa zapisujú tiež vysielacie infraštruktúry pôsobiace v tuzemsku. [AGCOM] prijme ad hoc predpisy upravujúce organizáciu a vedenie registra, ako aj stanovenie kritérií na určenie subjektov, ktoré sú povinné zapísať sa, nezávisle od subjektov, ktoré už boli zapísané do registra ku dňu nadobudnutia platnosti tohto zákona.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14

Vivendi, spoločnosť založená podľa francúzskeho práva a zapísaná do obchodného registra v Paríži, je materskou spoločnosťou skupiny pôsobiacej v odvetviach médií a tvorby a distribúcie audiovizuálneho obsahu.

18

V tomto kontexte Mediaset podala 20. decembra 2016 na AGCOM sťažnosť, v ktorej tvrdila, že Vivendi porušila článok 43 ods. 11 TUSMAR (ďalej len „ustanovenie dotknuté vo veci samej“) tým, že podiely, ktoré má Vivendi v spoločnostiach Telecom Italia a Mediaset, majú za následok, že príjmy spoločnosti Vivendi dosiahnuté jednak v odvetví elektronických komunikácií a jednak v rámci SIC prekračovali podľa jej názoru prahové hodnoty stanovené v tomto ustanovení, podľa ktorého podniky, ktorých príjmy dosiahnuté v odvetví elektronických komunikácií, vrátane príjmov dosiahnutých prostredníctvom ovládaných alebo prepojených spoločností, sú vyššie ako 40 % celkových príjmov tohto odvetvia, nemôžu dosahovať v SIC príjmy vyššie ako 10 % celkových príjmov v tomto systéme.

19

21

Dňa 6. apríla 2018 Vivendi vyhovela príkazu, ktorý je adresoval AGCOM, a to tým, že previedla na tretiu spoločnosť 19,19 % akcií spoločnosti Mediaset, ktoré predstavujú 19,95 % hlasovacích práv na jej valnom zhromaždení. Vivendi si tak ponechala v spoločnosti Mediaset priamy podiel na jej základnom imaní nižší ako 10 % hlasovacích práv, ktoré mohli byť vykonávané na valnom zhromaždení tejto spoločnosti.

22

Vivendi však podala proti rozhodnutiu AGCOM žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko), ktorý neskôr podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23

V rámci tejto žaloby Vivendi po prvé tvrdí, že AGCOM nesprávne vymedzil odvetvie elektronických komunikácií, keďže na účely výpočtu celkových príjmov dosiahnutých v tomto odvetví mal AGCOM zohľadniť všetky trhy, ktoré reálne tvoria odvetvie elektronických komunikácií, a nielen ich časť, a to konkrétne tú časť trhov, ktorá bola predmetom rozhodnutia o analýze trhu zameranej na odhalenie prítomnosti prevádzkovateľa s dominantným postavením a vylučujúcej významné trhy, akým je napríklad trh maloobchodných mobilných telefónnych služieb.

27

AGCOM tvrdí, že právnym základom zákazu nadobudnúť „významný hospodársky rozmer“ v SIC, uloženého v ustanovení dotknutom vo veci samej, je zásada plurality médií zakotvená najmä v článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v odôvodnení 8 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách. AGCOM okrem toho zdôrazňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora môžu byť základné slobody obmedzené s cieľom zaručiť pluralitu médií v členských štátoch.

28

V tomto kontexte vnútroštátny súd poznamenáva, že je potrebné posúdiť vhodnosť a primeranosť obmedzení uložených ustanovením dotknutým vo veci samej, a to nielen vo vzťahu k slobode usadiť sa, slobodnému poskytovaniu služieb a voľnému pohybu kapitálu, ale aj vo vzťahu k zásadám, akými sú sloboda a pluralita médií.

29

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Bránia zásady týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb podľa článkov 49 a 56 ZFEÚ, články 15 a 16 [rámcovej smernice], ktorých cieľom je poskytovať ochranu pluralite a slobode prejavu, a tiež zásada proporcionality podľa práva Únie, uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti verejných audiovizuálnych a rozhlasových mediálnych služieb, akú predstavujú príslušné talianske ustanovenia uvedené v [ustanovení dotknutom vo veci samej a v článku 43 ods. 14 TUSMAR], podľa ktorých sa príjmy, relevantné z hľadiska určenia druhej prahovej hodnoty vo výške 10 %, vzťahujú aj na podniky, ktoré nie sú ovládanými spoločnosťami dotknutého subjektu, ani nepodliehajú jeho dominantnému vplyvu, ale sú s ním iba ‚prepojené‘ v zmysle článku 2359 Občianskeho zákonníka (na ktorý sa odvoláva uvedený článok 43 ods. 14), hoci dotknutý subjekt vo vzťahu k nim nemá nijaký vplyv na informácie, ktoré majú šíriť?

3.

31

Mediaset tvrdí, že celý návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že vnútroštátny súd nevymedzil vnútroštátny právny rámec jasným a koherentným spôsobom a ani nevysvetlil relevantnosť niektorých ustanovení práva Únie, na ktoré v tomto návrhu odkazuje, pre riešenie sporu vo veci samej.

32

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 26 a citovaná judikatúra).

33

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 27 a citovaná judikatúra).

O veci samej

Úvodné poznámky

37

V prvom rade je potrebné uviesť, že prvá položená prejudiciálna otázka odkazuje na článok 63 ZFEÚ týkajúci sa voľného pohybu kapitálu, zatiaľ čo druhá a tretia otázka odkazujú na články 49 a 56 ZFEÚ týkajúce sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb. Treba pritom začať skúmaním slobody, ktorá je v prejednávanej veci relevantná.

38

V tejto súvislosti treba najprv zdôrazniť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje konkrétne informácie, na základe ktorých by bolo možné sa domnievať, že spor vo veci samej sa týka cezhraničného poskytovania služieb. Za týchto okolností Súdny dvor nebude v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania skúmať článok 56 ZFEÚ.

42

V prejednávanej veci je cieľom článku 43 TUSMAR kontrolovať koncentrácie v rámci SIC, aby sa zabránilo vytváraniu „dominantných postavení“ v zmysle talianskeho práva na jednotlivých trhov, ktoré tvoria SIC. Inými slovami, tento článok, ktorého súčasťou je ustanovenie dotknuté vo veci samej, má za cieľ vo všeobecnosti stanoviť obmedzenia pre kontrolu, ktorú možno vykonávať nad spoločnosťami pôsobiacimi v SIC.

43

V tejto súvislosti ustanovenie dotknuté vo veci samej, ktoré bráni tomu, aby spoločnosť, ktorej príjmy dosiahnuté v odvetví elektronických komunikácií sú vyššie ako 40 % celkových príjmov tohto odvetvia, dosahovala v SIC príjmy prevyšujúce 10 % príjmov tohto systému, bude slúžiť na realizáciu obmedzení takejto kontroly.

44

Okrem toho na jednej strane nadobudnutie 23,94 % základného imania spoločnosti Telecom Italia umožnilo spoločnosti Vivendi získať väčšinu hlasovacích práv na valnom zhromaždení spoločnosti Telecom Italia a následne prevziať kontrolu nad touto spoločnosťou, čo je situácia, na ktorú sa vzťahuje sloboda usadiť sa. Na druhej strane zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že cieľom, ktorý spoločnosť Vivendi sledovala pri nadobudnutí akcií spoločnosti Mediaset, nebolo uskutočniť bežnú finančnú investíciu, ale bolo zasahovať do riadenia spoločnosti Mediaset a nadobudnúť významnú časť odvetvia talianskych médií.

48

Na druhej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, akým spôsobom by ustanovenie dotknuté vo veci samej mohlo byť v rozpore s článkami 15 a 16 rámcovej smernice, so zásadou proporcionality, ako aj so zásadou hospodárskej súťaže v odvetví televízneho vysielania uvedenou v smernici o audiovizuálnych mediálnych službách a v rámcovej smernici. Tieto články a zásady sú totiž v rozhodnutí uvedené bez toho, aby bola vysvetlená súvislosť, ktorú majú uvedené články a zásady s položenými otázkami.

49

Hoci niektoré ustanovenia týchto dvoch smerníc môžu byť prípadne zohľadnené v rámci preskúmania položených prejudiciálnych otázok, tieto otázky sa v skutočnosti netýkajú povinností, ktoré môžu vyplývať z uvedených článkov a zásad. Naproti tomu riešia otázku, v akom rozsahu ustanovenie dotknuté vo veci samej prekračuje mieru voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva rámcová smernica a smernica o audiovizuálnych mediálnych službách, čo si vyžaduje preskúmanie z hľadiska primárneho práva, v prejednávanej veci článku 49 ZFEÚ.

O prejudiciálnych otázkach

50

53

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 17 až 20 tohto rozsudku, AGCOM, ktorému bola predložená sťažnosť po tom, čo Vivendi nadobudla 28,8 % základného imania spoločnosti Mediaset a 29,94 % hlasovacích práv na valnom zhromaždení tejto spoločnosti, zakázal spoločnosti Vivendi na základe tohto ustanovenia ponechať si podiely, ktoré nadobudla v spoločnosti Mediaset alebo ktoré vlastnila v spoločnosti Telecom Italia, a nariadil spoločnosti Vivendi zbaviť sa týchto podielov v niektorej z týchto spoločností v rozsahu, v akom prekračovali uvedené podiely prahové hodnoty stanovené uvedeným ustanovením.

54

Ustanovenie dotknuté vo veci samej tak obmedzilo slobodu spoločnosti Vivendi usadiť sa v Taliansku tým, že jej zabránilo zvýšiť vplyv na riadenie spoločnosti Mediaset nadobudnutím väčšieho podielu než zamýšľala. Predstavuje preto obmedzenie slobody usadiť sa v zmysle článku 49 ZFEÚ.

55

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že takéto obmedzenie slobody usadiť môže byť prípustné len vtedy, ak je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Okrem toho musí byť toto obmedzenie spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné (rozsudok z 25. októbra 2017, Polbud – Wykonawstwo, C‑106/16 , EU:C:2017:804 , bod 52 a citovaná judikatúra).

59

V prejednávanej veci by preto obmedzenie slobody usadiť sa vyplývajúce z ustanovenia dotknutého vo veci samej mohlo byť v zásade odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, a to ochranou plurality informácií a médií.

60

Pokiaľ ide v druhom rade o primeranosť tohto obmedzenia vo vzťahu k sledovanému cieľu, je potrebné uviesť, že článok 43 ods. 9 TUSMAR stanovuje, že subjektom podliehajúcim registračnej povinnosti v registri prevádzkovateľov komunikácii je zakázané dosahovať viac ako 20 % celkových príjmov dosiahnutých v rámci SIC, čím sa zavádza všeobecné pravidlo, ktoré sa uplatňuje len na subjekty pôsobiace v odvetví elektronických komunikácií.

61

Okrem toho ustanovenie dotknuté vo veci samej zavádza ešte konkrétnejšie pravidlo, než je pravidlo stanovené v článku 43 ods. 9 TUSMAR, ktoré sa týka výlučne subjektov odvetvia elektronických komunikácií, tak ako je definované na účely tohto ustanovenia, dosahujúcich viac ako 40 % celkových príjmov v tomto odvetví, a ktoré takýmto subjektom zakazuje dosahovať viac ako 10 % celkových príjmov dosiahnutých v rámci SIC.

65

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, vzhľadom na podobnosť medzi odvetvím služieb elektronickej komunikácie a mediálnym sektorom možno v zásade pripustiť, aby sa stanovili určité obmedzenia týkajúce sa možnosti podnikov, ktoré už majú „dominantné postavenie“ v prvom uvedenom odvetví, využiť toto postavenie na posilnenie svojho postavenia v druhom odvetví.

66

Súdny dvor však rozhodol, že jednotlivé smernice tvoriace nový regulačný rámec pre elektronické komunikačné služby, medzi ktorými sa nachádza aj rámcová smernica, jasne rozlišujú medzi výrobou obsahu, ktorá zahŕňa redakčnú zodpovednosť, a prenosom obsahu, ktorý akúkoľvek redakčnú zodpovednosť vylučuje, s tým, že na obsah a jeho prenos sa vzťahujú odlišné právne úpravy, ktoré sledujú vlastné ciele (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2019, Google, C‑193/18 , EU:C:2019:498 , bod 31 a citovanú judikatúru).

67

Z dôvodu tohto jasného rozlíšenia medzi tvorbou obsahu a prenosom obsahu podniky pôsobiace v odvetví elektronických komunikácií, ktoré vykonávajú kontrolu nad prenosom a prenosom obsahu, nemusia nutne vykonávať kontrolu nad ich výrobou, ktorá zahŕňa redakčnú zodpovednosť.

71

Pokiaľ ide najprv o vymedzenie odvetvia elektronických komunikácií, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že AGCOM vymedzuje toto odvetvie reštriktívne tak, že sa vzťahuje na trhy, ktoré môžu podliehať regulácii ex ante .

72

Ako vyplýva z článkov 15 a 16 rámcovej smernice v spojení s jej odôvodneniami 25 a 27, týmito trhmi sú trhy odvetvia elektronických komunikácií vo všeobecnosti, vrátane nových trhov, na ktorých neexistuje efektívna hospodárska súťaž, ktoré Komisia označila za relevantné trhy výrobkov alebo služieb s cieľom, aby príslušné vnútroštátne orgány prípadne zaviedli ex ante regulačné povinnosti smerujúce k doplneniu pravidiel práva hospodárskej súťaže, a to s cieľom vyriešiť ťažkosti, ktoré existujú na týchto trhoch (rozsudok z 3. decembra 2009, Komisia/Nemecko, C‑424/07 , EU:C:2009:749 , body 56 a 64 a citovaná judikatúra).

73

Zdá sa teda, že mechanizmus regulačných povinností ex ante je zameraný na vyriešenie špecifických problémov, ktoré sa vyskytnú na špecifických trhoch v odvetví elektronických komunikácií, a nie na zabezpečenie plurality v odvetví médií tým, že umožňuje identifikovať spomedzi podnikov, ktoré už majú významný vplyv na trhu v odvetví elektronických komunikácií, tie podniky, ktoré by mohli v SIC nadobudnúť „významný hospodársky rozmer“.

Pokiaľ ide ďalej o prahovú hodnotu 10 % celkových príjmov dosiahnutých v SIC, ktorá je uvedená v ustanovení dotknutom vo veci samej, treba poznamenať, že to, že sa dosahujú alebo nedosahujú príjmy rovnajúce sa 10 % celkových príjmov dosiahnutých v SIC, nie je samo osebe znakom rizika ovplyvňovania plurality médií. Z článku 2 ods. 1 písm. s) TUSMAR totiž vyplýva, že SIC zahŕňa rôzne a rôznorodé trhy. Ak by teda celkové príjmy dosiahnuté podnikom v SIC mali byť koncentrované iba na jednom z trhov tvoriacich tento systém, čiže miera dosiahnutá pre tento trh by bola zjavne vyššia ako 10 %, ale nižšia ako 10 % pri zohľadnení všetkých trhov tvoriacich SIC, potom skutočnosť, že prahová hodnota 10 % celkových príjmov v SIC nebola dosiahnutá, nemôže kategoricky vylúčiť, že existuje riziko pre pluralitu médií. Analogicky v prípade, ak by sa dosiahla prahová hodnota 10 % celkových príjmov dosiahnutých v SIC, avšak týchto 10 % príjmov by sa rozdelilo na jednotlivé trhy, ktoré tvoria SIC, skutočnosť, že táto prahová hodnota 10 % bola dosiahnutá alebo prekročená, nevyhnutne neznamená existenciu rizika pre pluralitu médií.

76

Napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, že AGCOM pri identifikácii príjmov dosiahnutých podnikom v odvetví elektronických komunikácií alebo v rámci SIC zohľadňuje nielen príjmy dosiahnuté prostredníctvom „ovládaných“ spoločností, ale aj príjmy dosiahnuté prostredníctvom „prepojených“ spoločností, na ktoré má dotknutý podnik „významný vplyv“ v zmysle tretieho odseku článku 2359 Občianskeho zákonníka, je potrebné uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že takáto prax môže mať za následok dvojité zohľadnenie príjmov a tak skreslenie výpočtu príjmov dosiahnutých v SIC. Tie isté príjmy spoločnosti pôsobiacej v SIC totiž môžu byť zohľadnené tak pri výpočte príjmov podniku, ktorý je jej menšinovým akcionárom, ako aj pri výpočte príjmov podniku, ktorý je jej väčšinovým akcionárom a reálne ju ovláda.

80

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné na položené prejudiciálne otázky odpovedať tak, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá spoločnosti registrovanej v inom členskom štáte, ktorej príjmy dosiahnuté v odvetví elektronických komunikácií, ako je definované na účely tejto právnej úpravy, sú vyššie ako 40 % celkových príjmov v tomto odvetví, zabraňuje, aby v SIC dosahovala príjmy vyššie ako 10 % celkových príjmov dosiahnutých v tomto systéme.

O trovách

81

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: