C-764/18

62018CJ0764

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 27. januára 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konanie – Povolenie na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby – Miestny poplatok za užívanie a využívanie verejného majetku – Smernica 2002/20/ES – Uplatnenie na podniky poskytujúce pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu – Pojmy ‚elektronické komunikačné siete‘ a ‚elektronické komunikačné služby‘ – Článok 12 – Správne poplatky – Článok 13 – Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení – Pôsobnosť – Obmedzenia výkonu daňovej právomoci členských štátov“

Vo veci C‑764/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) z 12. júla 2018 a doručený Súdnemu dvoru 5. decembra 2018, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: R. Schiano, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. decembra 2019,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Ayuntamiento de Pamplona, v zastúpení: A. Lázaro Gogorza, procuradora, a J. L. Guijarro Salvador, abogado,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 12 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 13/029, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „smernica o povolení“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ayuntamiento de Pamplona (Mestský úrad v Pamplone, Španielsko) a spoločnosťou Orange España SAU vo veci poplatku za využívanie priestoru na, nad a pod miestnym verejným majetkom na súkromné alebo osobitné účely podnikmi poskytujúcimi služby zásobovania (ďalej len „poplatok za využívanie verejného majetku“), ktorému podlieha táto spoločnosť.

Článok 2 rámcovej smernice, nazvaný „Definície“, v bodoch a) a c) stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

a)

‚elektronická komunikačná sie[ť]‘ znamená prenosové systémy, a kde je to aplikovateľné, i prepojovacie alebo smerovacie zariadenie a iné prostriedky vrátane sieťových prvkov, ktoré nie sú aktívne a ktoré umožňujú prenos signálov po vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami vrátane družicových sietí, pevných (s prepájaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných pozemských sietí, elektrických káblových systémov v rozsahu, v ktorom sa používajú na prenos signálov, sietí používaných na rozhlasové a televízne vysielanie a sietí káblovej televízie bez ohľadu na typ prenášanej informácie;

…

c)

6

Článok 2 ods. 2 smernice o povolení stanovuje:

„Uplatňuje sa aj toto vymedzenie pojmu:

‚všeobecné povolenie‘ je právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb, v súlade s touto smernicou.“

7

Článok 12 smernice o povolení s názvom „Správne poplatky“ znie takto:

8

Článok 13 smernice o povolení s názvom „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“ stanovuje:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez [nad – neoficiálny preklad ] alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 [rámcovej smernice].“

Španielske právo

9

Podľa článku 2 prvého odseku Ordenanza Fiscal n o 22 del Ayuntamiento de Pamplona, reguladora de las tasas por aprovechamientos especiales del suelo, vuelo y subsuelo del dominio público local por las empresas explotadoras de servicios de suministros (finančné nariadenie Mestského úradu v Pamplone č. 22, ktorým sa upravujú poplatky za využívanie priestoru na, nad a pod miestnym verejným majetkom podnikmi poskytujúcimi služby zásobovania) z 28. novembra 2013 (BO v Navarre č. 240, zo 16. decembra 2013, s. 12766) (ďalej len „finančné nariadenie č. 22/2014“):

Článok 5 bod 1 finančného nariadenia č. 22/2014 stanovuje, že zdaniteľný základ ročnej dane sa určí hrubými príjmami plynúcimi z ročného obratu, ktorý zdaniteľné osoby dosiahli v meste, a že kritériá na určenie tohto základu sa neuplatňujú na „mobilných telefónnych operátorov“.

12

V súlade s článkom 6 tohto finančného nariadenia je sadzba dane stanovená na 1,5 % hrubých príjmov za využívanie fakturovaných operátormi.

13

Článok 24 Real Decreto Legislativo 2/2004, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley Reguladora de las Haciendas Locales (kráľovský legislatívny dekrét č. 2/2004, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie zákona o miestnych rozpočtoch) z 5. marca 2004 (BOE č. 59, z 9. marca 2004, s. 10284), a článok 105 ods. 1 tretí pododsek Ley Foral 2/1995 de Haciendas Locales de Navarra (regionálny zákon č. 2/1995 o miestnych rozpočtoch autonómneho spoločenstva Navarra) z 10. marca 1995 (BO v Navarre č. 36, z 20. marca 1995) stanovuje, že pokiaľ ide o poplatky za využívanie povrchu, podzemia alebo nadzemia obecných verejných komunikácií na súkromné alebo osobitné účely, ktoré musia zaplatiť podniky poskytujúce služby týkajúce sa všetkých alebo značnej časti obyvateľov, výška týchto poplatkov predstavuje 1,5 % hrubých príjmov z ročného obratu uvedených podnikov v každom meste.

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

Mesto Pamplona zamietlo túto žiadosť, keďže sa domnievalo, že stanovenie výšky poplatku, ktorý sa mal zaplatiť, neobsahovalo nesprávne skutkové posúdenie ani nesprávne právne posúdenie. Orange España podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Juzgado de lo Contencioso‑Administrativo n o 1 de Pamplona (Správny súd č. 1 Pamplona, Španielsko). Táto žaloba bola zamietnutá rozsudkom zo 4. decembra 2015 z dôvodu, že Orange España bola jednak vlastníkom sietí infraštruktúry a v dôsledku toho nemohla byť oslobodená od platenia poplatku, a jednak, že výška poplatku bola určená v súlade s článkom 105 ods. 1 tretím pododsekom regionálneho zákona č. 2/1995.

18

Orange España podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Tribunal Superior de Justicia de Navarra (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Navarra, Španielsko). Tento súd potvrdil, že Orange España bola ako vlastník sietí a infraštruktúr využívajúcich miestny verejný majetok povinná zaplatiť predmetný poplatok. Odvolaniu však čiastočne vyhovel, keď rozhodol, že spôsob určenia výšky tohto poplatku je v rozpore s článkami 12 a 13 smernice o povolení a že Orange España mala z tohto dôvodu právo na opravu svojho daňového priznania. Uvedený súd sa domnieval, že výšku uvedeného poplatku treba stanoviť so zreteľom na zásady objektivity a proporcionality uvedené v týchto článkoch, a nie v závislosti od hrubých príjmov alebo obratu podniku, pričom suma získaná v tomto prípade prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie optimálneho využitia obmedzených zdrojov.

19

V prípade, ak by odpoveď na predchádzajúcu otázku bola kladná (a rozhodlo by sa, že uvedená smernica sa vzťahuje na poskytovateľov pevných telefonických služieb a internetových služieb), umožňujú články 12 a 13 smernice o povolení členským štátom uložiť poplatok alebo úhradu, ktorého výška sa určí výlučne na základe hrubých príjmov, ktoré podnik, ktorý je vlastníkom inštalovaných zariadení, dosiahol za rok z poskytovania pevných telefonických služieb a internetových služieb na príslušnom území?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

21

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica o povolení vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na podniky poskytujúce pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu.

22

Článok 2 písm. a) rámcovej smernice definuje „elektronickú komunikačnú sieť“ ako „prenosové systémy, a kde je to aplikovateľné, i prepojovacie alebo smerovacie zariadenie a iné prostriedky vrátane sieťových prvkov, ktoré nie sú aktívne a ktoré umožňujú prenos signálov po vedení, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami vrátane družicových sietí, pevných (s prepájaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných pozemských sietí, elektrických káblových systémov v rozsahu, v ktorom sa používajú na prenos signálov, sietí používaných na rozhlasové a televízne vysielanie a sietí káblovej televízie bez ohľadu na typ prenášanej informácie“.

26

Podľa článku 2 písm. c) rámcovej smernice „elektronická komunikačná služba“ znamená „službu bežne poskytovanú za úhradu, ktorá pozostáva úplne alebo prevažne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie“.

27

V prejednávanej veci ide vo veci samej o poskytovanie služieb prístupu k internetu a pevné telefonické služby prostredníctvom káblových sietí a iných technických zdrojov.

28

V dôsledku toho treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica o povolení sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na podniky poskytujúce pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu.

O druhej otázke

32

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku sa články 12 a 13 smernice o povolení majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podnikom, ktoré sú vlastníkmi infraštruktúry alebo sietí potrebných pre elektronickú komunikáciu a ktoré ich používajú na poskytovanie pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, ukladá poplatok, ktorého výška sa určuje výlučne v závislosti od hrubých ročných príjmov týchto podnikov, ktoré získali na území dotknutého členského štátu.

33

Podľa článku 1 ods. 2 smernice o povolení sa táto smernica uplatňuje na povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb (pozri rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑517/13 , EU:C:2015:820 , bod 25 ).

37

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že správne poplatky, ktoré členské štáty môžu na základe článku 12 smernice o povolení uložiť podnikom poskytujúcim elektronické komunikačné siete alebo služby na základe všeobecného povolenia alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania s cieľom financovať činnosť národného regulačného orgánu, musia byť určené výlučne na pokrytie celkových administratívnych nákladov na činnosti uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice (rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser, C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2018:44 , bod 64 ).

38

Okrem toho Súdny dvor už uviedol, že článok 13 smernice o povolení neupravuje všetky poplatky, ktorým podlieha infraštruktúra umožňujúca poskytovať elektronické komunikačné siete a služby (rozsudky zo 4. septembra 2014, Belgacom a Mobistar, C‑256/13 a C‑264/13 , EU:C:2014:2149 , bod 34 , ako aj zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑517/13 , EU:C:2015:820 , bod 30 a citovaná judikatúra).

39

Tento článok sa totiž týka podrobností stanovenia poplatkov za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísel alebo za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním (rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑517/13 , EU:C:2015:820 , bod 31 a citovaná judikatúra).

43

Pokiaľ ide o výklad článku 13 tejto smernice, Súdny dvor rozhodol, že pojmy „zariadenia“ a „inštalovanie“ použité v tomto článku odkazujú na fyzickú infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, a na jej inštaláciu na dotknutom verejnom alebo súkromnom majetku (rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑517/13 , EU:C:2015:820 , bod 34 a citovaná judikatúra).

44

Ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, článok 13 smernice o povolení sa však netýka všetkých poplatkov, ktorým podlieha infraštruktúra umožňujúca poskytovať elektronické komunikačné siete a služby (rozsudok zo 4. septembra 2014, Belgacom a Mobistar, C‑256/13 a C‑264/13 , EU:C:2014:2149 , bod 34 ).

45

Ako pritom vyplýva z bodu 40 tohto rozsudku, skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaplatiť poplatok za využívanie verejného majetku je využívanie priestoru na, nad a pod miestnym verejným majetkom na súkromné alebo osobitné účely pomocou rôznych infraštruktúr, pričom osobami povinnými zaplatiť tento poplatok sú prevádzkovatelia sietí alebo poskytovatelia služieb dodávky elektrickej energie, vody, plynu alebo akejkoľvek inej kvapaliny, pevných telefónnych služieb, mobilných telefónnych služieb a iných elektronických komunikačných služieb, ktorí tieto infraštruktúry užívajú alebo využívajú.

49

Poplatok za využívanie verejného majetku stanovený týmto finančným nariadením preto nemožno považovať za poplatok uložený podnikom poskytujúcim elektronické komunikačné siete a služby výmenou za právo inštalovať zariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑517/13 , EU:C:2015:820 , bod 35 ).

50

V dôsledku toho keďže skutočnosť zakladajúca povinnosť zaplatiť poplatok za využívanie verejného majetku súvisí v súlade s uvedeným finančným nariadením s priznaním práva na používanie zariadení na, nad alebo pod miestnym verejným majetkom, nezávisí od práva inštalovania takýchto zariadení v zmysle článku 13 smernice o povolení, ktoré je pripomenuté v bode 43 tohto rozsudku.

51

Z toho vyplýva, že poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014 nepatrí do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na podniky poskytujúce pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu.

2.

Články 12 a 13 smernice 2002/20, zmenenej smernicou 2009/140, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podnikom, ktoré sú vlastníkmi infraštruktúry alebo sietí potrebných pre elektronickú komunikáciu a ktoré ich používajú na poskytovanie pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, ukladá poplatok, ktorého výška sa určuje výlučne v závislosti od hrubých ročných príjmov týchto podnikov, ktoré získali na území dotknutého členského štátu.