C-618/18

(Vec C-618/18)

(2019/C 25/19)

Jazyk konania: taliančina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Giudice di pace di L’Aquila

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Majú sa všeobecné zásady platného práva Únie, ako sú zásady prednosti práva Únie, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zbraní v konaní, účinnej súdnej ochrany, právo na prejednanie veci nezávislým súdom a všeobecnejšie právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ v oblasti zodpovednosti Talianskej republiky za zjavné porušenie právnych predpisov Únie súdom poslednej inštancie vyplývajúcu z rozsudkov z 30. septembra 2003, Köbler , C-224/01, EU:C:2003:513; z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo , C-173/03, EU:C:2006:391 a z 24. novembra 2011, Komisia/Taliansko , C-379/10, EU:C:2011:775, vykladať v tom zmysle, že uvedené ustanovenia a citovaná judikatúra Súdneho dvora bránia tomu, aby členský štát prijal vo svoj vlastný prospech a v prospech orgánov verejnej moci daného štátu, tak ako v prejednávanej veci, právnu úpravu, aká sa zaviedla zákonom č. 18/2015, a to s deklarovaným zámerom vykonať vyššie uvedené rozhodnutia Súdneho dvora, ale so skutočným cieľom zmariť ich účinky a ovplyvniť vnútroštátnu judikatúru, ktorá v novom znení článku 2 ods. 3 a 3a zákona č. 117 z 13. apríla 1988„sulla responsabilità civile dei magistrati“ (o občianskoprávnej zodpovednosti sudcov a prokurátorov) zavádza pojem zodpovednosti za úmyselné pochybenie alebo hrubú nedbanlivosť „v prípade zjavného porušenia zákona a tiež práva Európskej únie“? Uvedená vnútroštátna právna úprava totiž stavia vnútroštátny súd, tak, ako v prejednávanej veci, pred voľbu – pričom nech sa rozhodne akokoľvek, výsledok povedie k občianskoprávnej a disciplinárnej zodpovednosti voči štátu v konaniach, v ktorých hrá významnú úlohu samotná verejná správa -, či postupovať v rozpore s vnútroštátnym právom, neuplatniť príslušné ustanovenia a uplatniť právo Európskej únie v súlade s výkladom Súdneho dvora, alebo naopak porušiť právo Európskej únie a uplatniť vnútroštátne predpisy, ktoré bránia priznaniu účinnej ochrany a sú v rozpore s článkom 1 ods. 3 a článkom 7 smernice 2003/88, doložkami 2 a 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá sa prebrala smernicou 1999/70, a článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, tak ako sa tieto ustanovenia vykladajú v judikatúre Súdneho dvora v rozsudkoch z 1. marca 2012, O’Brien , C-393/10, EU:C:2012:110 a z 29. novembra 2017, King , C-214/16, EU:C:2017:914.

V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, možno na účely uplatnenia doložky 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, prebratú smernicou 1999/70/ES ( 1 ) , považovať riadneho sudcu alebo riadneho sudcu „v talári“ za porovnateľného stáleho pracovníka vo vzťahu k pracovníkovi na určitý čas, ktorým je „zmierovací sudca“ s rovnakým počtom odpracovaných rokov ako dotknutý riadny sudca, pokiaľ oba súdne orgány vykonávajú rovnaké funkcie, líšia sa však výberové konania na obsadenie pozícií riadnych sudcov (na základe dosiahnutej kvalifikácie a skúšok sa prijímajú do stálej služby, pričom s výnimkou zriedkavých prípadov veľmi závažného porušenia ich povinností je ich pracovný pomer na neurčitý čas v podstate nezrušiteľný) a zmierovacích sudcov [na základe dosiahnutej kvalifikácie sa prijímajú do dočasnej služby, ktorú možno v rámci voľnej úvahy predĺžiť v závislosti od kladného výsledku pravidelného hodnotenia, ktoré vykonáva Consiglio superiore della magistratura (Najvyššia súdna rada, Taliansko), pričom v prípade záporného hodnotenia sú títo honorárni sudcovia okamžite odvolateľní]?

( 1 ) .Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ( Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43 ; Mim. vyd. 05/003, s. 368).