T-108/18

žalobkyňa,

proti

Výkonnej agentúre pre vzdelávanie, audiovizuálny sektor a kultúru (EACEA) , v zastúpení: H. Monet, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci R. van der Hout a C. Wagner, advokáti,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie listov EACEA z 21. decembra 2017 a zo 7. februára 2018 týkajúcich sa súm vyplatených žalobkyni v rámci dohôd o grante uzavretých na realizáciu troch projektov v oblasti vysokoškolského vzdelávania, a subsidiárne návrh založený na článku 272 ZFEÚ na určenie, že uplatňované právo na vymáhanie neexistuje,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

1

Žalobkyňa, Universität Koblenz‑Landau, je nemecká inštitúcia vysokoškolského vzdelávania založená podľa verejného práva.

2

V rokoch 2008 a 2010 žalobkyňa podpísala v rámci programov Európskej únie pre spoluprácu s tretími krajinami s cieľom modernizovať systémy vysokoškolského vzdelávania v týchto krajinách, nazvaných Tempus IV, tieto tri dohody o grante:

–

dohoda o grante z 5. decembra 2008 s referenčným číslom 2008‑4744 na realizáciu projektu „Educational Centers Network on Modern Technologies of Local Governing“ (Sieť vzdelávacích centier pre moderné techniky miestneho riadenia) (ďalej len „dohoda Ecesis“), podpísaná medzi žalobkyňou ako jediným príjemcom a Európskou komisiou,

Listom z 21. decembra 2017 (ďalej len „list z 21. decembra 2017“) EACEA informovala žalobkyňu, že sa rozhodla vymáhať sumu 756381,89 eura na základe dohody Ecesis. Pokiaľ ide o dohody Diusas a Deque, žalobkyňu informovala o svojom úmysle žiadať iba vrátenie súm, ktoré prijala v rámci týchto zmlúv ako konečná príjemkyňa, a teda vylúčila sumy, ktoré žalobkyňa previedla na spolupríjemcov, ktorých výšku jej ešte mala oznámiť. EACEA spresnila, že ak nedostane informácie o sumách vyplatených spolupríjemcom na základe týchto dvoch dohôd, požiada o vrátenie celej sumy alebo vrátenie „vyššej“ sumy.

20

Listom zo 7. februára 2018 (ďalej len „list zo 7. februára 2018“) EACEA na jednej strane konštatovala, že žalobkyňa nepredložila informácie potrebné na určenie výšky súm, ktoré jej boli vyplatené na základe dohôd Diusas a Deque, a následne prevedené iným spolupríjemcom. Na druhej strane EACEA uviedla, že sa s nimi sama skontaktovala a že od niektorých z nich získala požadované informácie. Na základe takto získaných informácií EACEA stanovila sumu, ktorá sa má vrátiť, na 695919,31 eura pre dohodu Diusas a na 343525,10 eura pre dohodu Deque. EACEA žalobkyňu vyzvala, aby jej v prípade potreby predložila svoje pripomienky v lehote pätnástich kalendárnych dní, pričom spresnila, že v prípade nepredloženia týchto pripomienok pristúpi k vymáhaniu vyššie uvedených súm.

21

Dňa 13. februára 2018 EACEA zaslala žalobkyni oznámenie o dlhu vo výške 756381,89 eura na základe dohody Ecesis (ďalej len „oznámenie o dlhu“).

22

25

Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. mája 2018 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozsahu, v akom žaloba smeruje proti nej. Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k tejto námietke 18. júna 2018.

26

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júna 2018 predložila EACEA svoje vyjadrenie k žalobe.

27

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. augusta 2018 podala žalobkyňa repliku.

31

Na základe žiadostí žalobkyne bolo konanie dvakrát prerušené, a to rozhodnutiami z 28. februára a 11. júna 2019 z dôvodu, že žalobkyňa a EACEA začali rokovania s cieľom dospieť k prípadnému urovnaniu sporu zmierom.

32

Rozhodnutím z 5. septembra 2019 bol tretí návrh na prerušenie konania zamietnutý.

33

Uznesením z 23. októbra 2019, Universität Koblenz‑Landau/Komisia a EACEA ( T‑108/18 , neuverejnené, EU:T:2019:768 ), Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti Komisii, a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania súvisiace s týmto konaním.

37

V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 12. marca a 27. mája 2020, prijatých na základe článku 89 ods. 3 písm. a) a d) rokovacieho poriadku, Všeobecný súd položil otázky účastníkom konania, ktorí na ne odpovedali v stanovených lehotách.

38

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania.

39

Dňa 16. septembra 2020 boli prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom vypočuté na pojednávaní, ktorým sa skončila ústna časť konania.

zrušil list z 21. decembra 2017,

–

zrušil list zo 7. februára 2018,

–

zrušil nútený výkon listu z 21. decembra 2017 a listu zo 7. februára 2018, ako aj [oznámenia o dlhu], až kým sa s konečnou platnosťou nerozhodne o tejto žalobe o neplatnosť,

–

EACEA navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

45

65

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jednak túto žalobu pôvodne podanú na základe článku 263 ZFEÚ treba prekvalifikovať na žalobu podanú na základe článku 272 ZFEÚ, a jednak, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o tejto žalobe v súlade s článkom 272 ZFEÚ a arbitrážnymi doložkami obsiahnutými v článku I.8 dohody Ecesis a v článku I.9 dohôd Diusas a Deque.

O veci samej

66

Na podporu žaloby žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody založené po prvé na porušení práva byť vypočutý, po druhé na „nesprávnom uplatnení európskeho práva“, po tretie na nedostatku odôvodnenia a po štvrté na porušení zásady proporcionality.

67

Túto námietku treba zamietnuť.

70

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že právo byť vypočutý a povinnosť odôvodnenia, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa v rámci svojho prvého a tretieho žalobného dôvodu, boli zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) a c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), podľa ktorého sú inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie povinné jednak rešpektovať právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, a jednak odôvodniť svoje rozhodnutia.

71

Všeobecný súd už mal príležitosť rozhodnúť, že Charta, ktorá je súčasťou primárneho práva, vo svojom článku 51 ods. 1 bez výnimky stanovuje, že jej ustanovenia „sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie“ a že základné práva preto ako také majú upravovať výkon právomocí zverených inštitúciám Únie, a to aj v rámci zmlúv (rozsudky z 3. mája 2018, Sigma Orionis/Komisia, T‑48/16 , EU:T:2018:245 , body 101 a 102 , a z 3. mája 2018, Sigma Orionis/REA, T‑47/16 , neuverejnený, EU:T:2018:247 , body 79 a 80 ; pozri tiež analogicky rozsudok z 13. mája 2020, Talanton/Komisia, T‑195/18 , neuverejnený, napadnutý odvolaním, EU:T:2020:194 , bod 73 ).

72

Okrem toho treba zdôrazniť, že inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie nie sú úplne porovnateľné so súkromnými zmluvnými stranami, ak konajú v zmluvnom rámci. Na jednej strane sa tak granty, ktoré tieto subjekty poskytli, vyplácajú z verejných zdrojov Únie, takže keď inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie poskytujú takéto granty, naďalej podliehajú najmä rozpočtovým požiadavkám vyplývajúcim z článku 317 ZFEÚ a finančným pravidlám, ktoré v tejto súvislosti stanovuje uplatniteľné rozpočtové nariadenie. Na druhej strane v prípade zmluvy obsahujúcej, ako je to v prejednávanej veci, arbitrážnu doložku priznávajúcu právomoc súdu Únie, najmä Komisia disponuje mimoriadnymi právomocami podľa všeobecného práva, ktoré jej umožňujú formálne stanoviť zmluvnú pohľadávku tým, že jednostranne prijme na základe článku 72 ods. 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 01/004, s. 74) alebo článku 79 ods. 2 nariadenia č. 966/2012 rozhodnutie predstavujúce exekučný titul podľa článku 299 ZFEÚ, ktorého účinky a vykonateľnosť vyplývajú z týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P , EU:C:2020:576 , body 68 až 70 a 73 ). Navyše je nutné konštatovať, že podľa článku 108 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1605/2002 a článku 121 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 966/2012 môže byť grant priznaný buď písomnou dohodou, alebo rozhodnutím Komisie oznámeným príjemcovi. Normotvorca Únie tak stanovil, že grant možno poskytnúť tak zmluvne, ako aj administratívnou cestou. Inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie sa však nemôžu svojvoľne vyhnúť svojim povinnostiam vyplývajúcim z primárneho práva, vrátane Charty, v závislosti od ich rozhodnutia priznať granty skôr prostredníctvom dohody než rozhodnutím.

79

Súdny dvor už totiž mal príležitosť rozhodnúť, že inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie boli povinné najmä v súlade s požiadavkami zásady riadnej správy vecí verejných dodržiavať zásadu kontradiktórnosti v rámci postupu auditu, akým je postup upravený v článku II.19 sporných dohôd. Inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie musia získať všetky relevantné informácie, a najmä tie, ktoré im môže zmluvný partner poskytnúť, pred prijatím rozhodnutia o vymáhaní, vydaní oznámenia o dlhu, vypovedaní zmluvy alebo odmietnutí vykonať dodatočné platby zmluvnému partnerovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, EMA/Komisia, C‑100/14 P , neuverejnený, EU:C:2015:382 , bod 123 ).

80

V tejto súvislosti po prvé Všeobecný súd konštatuje, že návrh správy o audite bol oznámený žalobkyni a že EACEA ju vyzvala, aby uviedla svoje stanovisko k zisteniam audítorov, čo v skutočnosti podrobne uviedla vo svojich listoch z 29. septembra a 11. novembra 2016 (pozri body 10 a 11 vyššie). Osobitne návrh správy o audite poukazoval na potenciálne systémovú a opakujúcu sa povahu zistených nezrovnalostí. Vo vyššie uvedených listoch žalobkyňa zaujala stanovisko ku všetkým zisteniam uvedeným v návrhu správy o audite.

81

Po druhé listom z 26. júla 2017 EACEA zaslala žalobkyni záverečnú správu o audite a záverečnú správu OLAF‑u. Prvá poukazovala na pripomienky a dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila vo svojich listoch z 29. septembra a 11. novembra 2016 v súvislosti s každým z 35 finančných zistení (Financial Audit Findings) a zo 7 zistení týkajúcich sa riadenia (Management Audit Findings), pričom vždy vysvetlila posúdenia, ktoré v tejto súvislosti uskutočnili audítori.

85

Listom zo 7. februára 2018 EACEA stanovila sumy, ktoré sa majú vymáhať na základe dohôd Diusas a Deque na základe informácií, ktoré sama mohla získať od niektorých spolupríjemcov.

86

Za týchto okolností treba konštatovať, že žalobkyňa mala možnosť účelne a efektívne a pri mnohých príležitostiach oznámiť svoje stanovisko predtým, ako jej boli oznámené listy z 21. decembra 2017 a 7. februára 2018, ako aj oznámenie o dlhu, a to tak pokiaľ ide o povahu a rozsah konštatovaných nezrovnalostí, ako aj pokiaľ ide o sumy, ktoré sa majú vymáhať.

87

V druhom rade však žalobkyňa tvrdí, že nemohla predložiť originály niektorých faktúr, ktoré požadovala EACEA vo svojom liste z 26. júla 2017, z dôvodu, že v tom čase ich už nemala k dispozícii, pretože tieto faktúry boli zaistené v rámci prebiehajúceho trestného konania vedeného prokuratúrou v Koblenzi.

Na jednej strane totiž zo spisu vyplýva, že k zaisteniu dokumentov prokuratúrou v Koblenzi došlo 22. júna 2017, zatiaľ čo tak audit, ako aj vyšetrovanie OLAF‑u boli vykonané v období od roku 2014 do roku 2016, to znamená pred predmetným zaistením, takže tak audítori, ako aj OLAF sa mohli oboznámiť s obsahom dotknutých faktúr a vyvodiť z toho primerané závery, ako to navyše pripúšťa žalobkyňa vo svojich pripomienkach v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania prijaté Všeobecným súdom 27. mája 2020. K tomuto zaisteniu tiež došlo po tom, čo bol žalobkyni 22. apríla 2016 oznámený návrh správy o audite, ktorý už obsahoval podstatu zistení týkajúcich sa správy sporných dohôd. Z uvedenej správy predovšetkým vyplýva, že závery audítorov sa zakladajú na preskúmaní takmer všetkých nákladov požadovaných v rámci sporných dohôd (pozri bod 7 vyššie). Navyše listami z 29. septembra a 11. novembra 2016, teda stále dlho pred predmetným zaistením, žalobkyňa predložila svoje pripomienky k zisteniam uvedeným v návrhu správy o audite, takže sa v tom čase mohla oboznámiť so všetkými relevantnými dokumentmi, ktoré mala k dispozícii, vrátane faktúr, ktoré boli predmetom následného zaistenia, a vyjadriť tak svoje stanovisko s úplnou znalosťou veci.

91

94

Prvý žalobný dôvod založený na porušení práva byť vypočutý musí byť preto zamietnutý ako nedôvodný.

– O povinnosti odôvodnenia

[ omissis ]

97

Rozsah povinnosti odôvodnenia sa musí posúdiť v závislosti od konkrétnych okolností, najmä od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a možného záujmu adresáta o poskytnutie vysvetlení, a na posúdenie dostatočnosti odôvodnenia je nutné situovať ho do skutkového a právneho kontextu, v ktorom bol dotknutý akt prijatý. Akt je teda dostatočne odôvodnený, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutému adresátovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté (pozri analogicky rozsudky z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P , EU:C:2012:718 , body 53 a 54 a citovanú judikatúru; z 24. októbra 2011, P/Parlament, T‑213/10 P , EU:T:2011:617 , bod 30 , a z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia, T‑387/09 , EU:T:2012:501 , body 64 až 67 )

101

Z toho vyplýva, že listy z 21. decembra 2017 a 7. februára 2018 obsahujú dostatočné odôvodnenie, ktoré žalobkyni umožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré sa EACEA rozhodla požadovať vrátenie dotknutých súm a od súdu Únie vykonať svoje preskúmanie.

102

Tretí žalobný dôvod založený na chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.

O druhom žalobnom dôvode založenom na „nesprávnom uplatnení európskeho práva“

[ omissis ]

V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že v súlade s článkom I.8 prvým odsekom dohody Ecesis sa poskytnutie grantu, ktorého sa týka, riadi ustanoveniami tejto dohody, pričom sa „uplatnia pravidlá Spoločenstva“, a subsidiárne belgické právo týkajúce sa poskytovania grantov. Pokiaľ ide o dohody Diusas a Deque, podľa článku I.9 oboch týchto dohôd sa riadia uplatniteľnými zmluvnými ustanoveniami a pravidlami práva Únie.

107

V prvom rade, pokiaľ ide o relevantné zmluvné ustanovenia, treba uviesť, že v súlade s článkom II.19 ods. 3 oboch týchto dohôd má EACEA právo vykonávať kontroly týkajúce sa využívania grantov. Podľa tohto ustanovenia môžu výsledky kontrol viesť k rozhodnutiam o vymáhaní. Rovnako článok II.19 ods. 5 dohôd spresňuje, že OLAF má právo vykonávať kontroly, ktoré môžu tiež viesť k rozhodnutiam o vymáhaní.

108

Tieto doložky, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli porušené, teda nevylučujú možnosť EACEA pristúpiť k úplnému vymáhaniu súm vyplatených na základe uvedených dohôd. Uvádzajú totiž, že EACEA môže pristúpiť k „vymáhaniu“ grantov bez akéhokoľvek obmedzenia v tejto súvislosti.

109

110

Podľa článku 119 ods. 2 nariadenia č. 1605/2002 „v prípade, že príjemca nedodrží svoje záväzky, vyplácanie grantu sa pozastaví a zníži alebo ukončí v prípadoch ustanovených vo vykonávacích predpisoch potom, ako príjemca dostal príležitosť predložiť svoje pripomienky“. Použitie výrazu „ukončí“ tak odkazuje na hypotézu vymáhania všetkých prijatých súm.

111

Pokiaľ ide o článok 135 ods. 4 nariadenia č. 966/2012, tento je formulovaný takto:

„Ak je možné takéto chyby, nezrovnalosti alebo podvod pripísať príjemcovi alebo ak príjemca porušil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z dohody alebo rozhodnutia o grante, zodpovedný povoľujúci úradník môže okrem toho znížiť výšku grantu alebo vymôcť sumy vyplatené neoprávnene v rámci dohody alebo rozhodnutia o grante v pomere k závažnosti chýb, nezrovnalostí alebo podvodu alebo porušenia povinností, a to za predpokladu, že príjemca dostal príležitosť na vyjadrenie pripomienok.“

112

114

Tento záver navyše potvrdzuje aj článok 135 ods. 5 druhý pododsek nariadenia č. 966/2012, podľa ktorého v prípade systémových a opakujúcich sa nezrovnalostí, ktoré možno pripísať príjemcovi a ktoré majú významný vplyv na viaceré granty, môže povoľujúci úradník „vymôcť neoprávnene vyplatené sumy“ na základe všetkých dohôd dotknutých týmito nezrovnalosťami. Toto ustanovenie teda nevylučuje možnosť pristúpiť k úplnému vymáhaniu daného grantu, ak závažnosť zistených nezrovnalostí je taká, že všetky predmetné sumy treba považovať za neoprávnene vyplatené.

115

Tento záver je tiež v súlade so zásadou riadneho finančného hospodárenia s prostriedkami Únie stanovenou v článku 317 ZFEÚ. V prípade nedodržania podmienok stanovených dohodou o grante sú teda inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie povinné vymáhať vyplatený grant až do výšky súm, ktoré sa považujú za nespoľahlivé alebo neoveriteľné.

116

Navyše súd Únie už mal príležitosť rozhodnúť, že v systéme poskytovania finančnej pomoci Únie podlieha použitie tejto pomoci pravidlám, ktoré môžu viesť k čiastočnému alebo úplnému vráteniu už poskytnutej pomoci (rozsudky zo 7. júla 2010, Komisia/Hellenic Ventures a i., T‑44/06 , neuverejnený, EU:T:2010:284 , bod 85 , a zo 16. decembra 2010, Komisia/Arci Nuova associazione comitato di Cagliari a Gessa, T‑259/09 , neuverejnený, EU:T:2010:536 , bod 61 ).

139

Nakoniec žalobkyňa nemôže vyvodzovať nijaké tvrdenie zo skutočnosti, že článok 135 ods. 4 nariadenia č. 966/2012 neodkazuje na systémové a opakujúce sa nezrovnalosti alebo že tieto pojmy nie sú v uvedenom nariadení definované. Stačí totiž na jednej strane uviesť, že toto ustanovenie výslovne vyžaduje, aby sa zohľadnila závažnosť zistených nezrovnalostí. Skutočnosť, že tieto nezrovnalosti majú systémovú alebo opakujúcu sa povahu, je zjavne skutočnosťou, ktorú treba zohľadniť pri posúdení závažnosti uvedených nezrovnalostí. Na druhej strane skutočnosť, že nariadenie č. 966/2012 používa tieto pojmy najmä vo svojom článku 135 ods. 5 bez toho, aby ich výslovne definoval, nemôže mať nijaký vplyv na zamýšľané vymáhanie, keďže obsah týchto pojmov nepochybne vyplýva z ich obvyklého významu, podľa ktorého sú systémové a opakujúce sa nezrovnalosti tie, ktoré sa vyznačujú ich opakovaním a skutočnosťou, že ovplyvňujú celý systém kontroly a riadenia, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bodoch 124 až 131 vyššie.

[ omissis ]

O trovách

165

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi EACEA.

Universität Koblenz‑Landau je povinná nahradiť trovy konania.

Papasavvas

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

Hesse