C-19/19

62019CC0019

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 14. januára 2020 ( 1 )

Vec C‑19/19

État belge

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 2 a článku 10 smernice Rady 76/308/EHS z 15. marca 1976 o vzájomnej pomoci pri refundácii pohľadávok vyplývajúcich z činností, ktoré tvoria časť systému financovania Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF) a o poľnohospodárskych poplatkoch a clách ( 2 ), a tiež výkladu článku 6 druhého odseku a článku 10 smernice Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení ( 3 ).

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci konania medzi État belge (Belgické kráľovstvo) a spoločnosťou Pantochim SA, v likvidácii. Položené otázky sa v podstate týkajú toho, či sa daňová pohľadávka spoločnosti Pantochim voči Belgickému kráľovstvu a pohľadávka Nemecka na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) voči tejto spoločnosti, môžu započítať. Nemecko požiadalo Belgické kráľovstvo o pomoc pri vymáhaní tohto dlhu na základe smernice 76/308, ktorá bola prebratá do belgického práva.

3.

Navrhujem, aby sme sa ku skutkovým okolnostiam čoskoro vrátili, najprv je však potrebné stanoviť relevantný právny rámec.

II. Právny rámec

2. Pre tento účel akákoľvek pohľadávka, pre ktorú bola podaná žiadosť o refundáciu, bude považovaná za pohľadávku členského štátu, v ktorom sa nachádza dožiadaný orgán….“

5.

Článok 10 smernice 76/308 v jej pôvodnom znení stanovoval:

„S pohľadávkami na refundáciu sa nebude prednostne zaobchádzať v členskom štáte, v ktorom sa nachádza dožiadaný orgán.“

2. Smernica 2008/55

6.

8.

Podľa článku 10 smernice 2008/55:

„Pohľadávky, ktoré sa majú vymáhať, nemusia mať bez ohľadu na článok 6 druhý odsek nutne výhodu z výsad pridelených podobným pohľadávkam vznikajúcim v členskom štáte, v ktorom sa dožiadaný orgán nachádza.“

3. Smernica 2010/24/EÚ

9.

Smernica 2008/55 bola zrušená s účinnosťou od 1. januára 2012 článkom 29 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení ( 4 ).

…

Dožiadaný členský štát nie je povinný dať pohľadávkam iných členských štátov prednosť, ktorú dáva podobným pohľadávkam vznikajúcim v tomto členskom štáte, ak sa dotknuté členské štáty nedohodnú inak alebo ak sa neustanovuje inak v právnych predpisoch dožiadaného členského štátu. Členský štát, ktorý dáva pohľadávkam iného členského štátu prednosť, nesmie odmietnuť dať za rovnakých podmienok takú istú prednosť rovnakým alebo podobným pohľadávkam ostatných členských štátov.

….“

12.

Článok 13 ods. 5 smernice 2010/24 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 20 ods. 1, dožiadaný orgán poukáže dožadujúcemu orgánu sumy vymožené v súvislosti s pohľadávkou a úrok uvedený v odsekoch 3 a 4 tohto článku.“

Podľa článku 15 tohto zákona:

„S vymáhanými pohľadávkami nie sú spojené nijaké výsady.“

15.

Článok 334 loi‑programme du 27 décembre 2004 ( Moniteur belge z 31. decembra 2004, s. 87006, ďalej len „programový zákon z 27. decembra 2004“) v znení platnom do 7. januára 2009 stanovuje:

„Čiastku, ktorá sa má vrátiť alebo zaplatiť dlžníkovi na základe ustanovení právnych noriem o daniach z príjmu, o obdobných daniach, dani z pridanej hodnoty…, môže príslušný úradník bez formálnych náležitostí prideliť na zaplatenie… dane z príjmu, obdobných daní, dane z pridanej hodnoty…, pokiaľ tieto dane nie sú alebo už nie sú sporné.

Predchádzajúci odsek sa uplatňuje aj v prípade zabavenia, postúpenia, prevodu alebo v prípade existencie súbehu pohľadávok alebo konkurzného konania.“

Pantochim je akciová spoločnosť, ktorá vstúpila do likvidácie rozsudkom Tribunal de commerce de Charleroi (Obchodný súd Charleroi, Belgicko) z 26. júna 2001. V priebehu likvidácie Pantochim zaplatila Belgickému kráľovstvu prednostný dlh na DPH v celom rozsahu.

18.

Belgické kráľovstvo okrem toho v priebehu likvidácie prihlásilo dlh vo výške 634275,50 eura za DPH a úroky prináležiace Nemecku. Tento konkrétny dlh na DPH (ďalej len „nemecký dlh na DPH“) bol pripustený ako nezabezpečený dlh. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Nemecko požiadalo na základe smernice 76/308, ako bola prebratá do belgického právneho poriadku, o pomoc pri vymáhaní dotknutého dlhu na DPH.

19.

Otázka, ktorá teraz pred nami stojí, vznikla preto, že Pantochim má voči Belgickému kráľovstvu rozsiahlu daňovú pohľadávku. Belgické kráľovstvo oznámilo, že má v úmysle započítať svoj daňový dlh voči spoločnosti Pantochim a nemecký dlh na DPH na základe článku 334 programového zákona z 27. decembra 2004, načo likvidátori spoločnosti Pantochim reagovali podaním žaloby na Belgické kráľovstvo. Tribunal de première instance du Hainaut, division Mons) (Súd prvého stupňa Hainaut, oddelenie Mons, Belgicko) rozhodol, že Belgické kráľovstvo nebolo oprávnené započítať dotknuté dlhy. Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons, Belgicko) toto rozhodnutie v odvolacom konaní potvrdil rozsudkom z 27. júna 2016 a zaviazal Belgické kráľovstvo, aby spoločnosti Pantochim zaplatilo sumu 502991,47 eura a úroky.

20.

Po prvé Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) konštatoval, že „článok 334 programového zákona výslovne nevylučuje uplatnenie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú započítania“, a podľa ktorých musia „existovať dva vzájomné dlhy… medzi tými istými osobami konajúcimi v rovnakom postavení“. Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) poukázal na to, že „hoci je možné vymôcť pohľadávku Nemecka ako vlastnú pohľadávku Belgického kráľovstva, naďalej je to pohľadávka Nemecka“, takže „zákonné započítanie nie je možné, lebo neexistujú vzájomné dlhy medzi tými istými osobami, keďže Belgické kráľovstvo chce započítať svoj dlh voči [spoločnosti Pantochim] proti dlhu [spoločnosti Pantochim] voči Nemecku“. Tento súd okrem toho uviedol, že „aj keby sa mal daňový zápočet považovať za zápočet sui generis “, článok 334 programového zákona napriek tomu „nerozširuje uplatnenie možnosti započítania na iné pohľadávky než pohľadávky Belgického kráľovstva“.

23.

Po druhé Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) konštatoval, že ustanovenia smerníc nič nemenia na vyššie uvedených úvahách, lebo „síce stanovujú, že pohľadávky, pri ktorých sa žiada o vzájomnú pomoc, sa majú vymáhať ako pohľadávky dožiadaného štátu a rovnakým spôsobom“, napriek tomu však „vymáhané pohľadávky požívajú výsady obdobných pohľadávok vzniknutých v členskom štáte, v ktorom sa nachádza dožiadaný orgán, len pokiaľ to stanovujú právne predpisy tohto štátu alebo dohovor medzi dožadujúcim štátom a dožiadaným štátom“. Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) dodal, že „keďže pojem ‚výsada‘ nie je v smernici vymedzený, je potrebné ho chápať v bežnom zmysle výhody alebo privilégia“.

3.

Má sa možnosť uskutočniť v prípade konkurzu započítanie, ktorú má daňová správa za podmienok upravených v článku 334 programového zákona z 27. decembra 2004, chápať ako výsada v zmysle článku 10 uvedených smerníc?“

IV. Konanie na Súdnom dvore

25.

Pantochim, belgická a španielska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky. Súdny dvor sa rozhodol vyhlásiť rozsudok bez ústneho pojednávania.

V. Analýza

28.

Podľa ustálenej judikatúry sa procesnoprávne pravidlá všeobecne vzťahujú na všetky spory prebiehajúce v čase nadobudnutia účinnosti týchto pravidiel na rozdiel od hmotnoprávnych pravidiel, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa nevzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti. ( 7 )

29.

Článok 29 smernice 2010/24 stanovuje, že smernica 2008/55 sa zrušuje s účinnosťou od 1. januára 2012 a že odkazy na zrušenú smernicu 2008/55 sa považujú za odkazy na smernicu 2010/24. ( 8 ) V smernici 2010/24 nie sú uvedené nijaké prechodné ustanovenia.

30.

Preto sa domnievam, že na konanie prebiehajúce na vnútroštátnom súde sa uplatňuje skôr smernica 2010/24, a nie smernica 76/308 alebo smernica 2008/55.

33.

Článok 1 smernice 2010/24 uvádza, že touto smernicou sa ustanovujú pravidlá, podľa ktorých si majú členské štáty poskytovať pomoc pri vymáhaní pohľadávok v jednotlivých členských štátoch, pokiaľ pohľadávky, na ktoré odkazuje článok 2, vznikli v inom členskom štáte. Článok 2 ods. 1 písm. a) tejto smernice uvádza, že žiadosť o pomoc sa môže okrem iného vzťahovať na vymáhanie všetkých daní a poplatkov akéhokoľvek druhu , ktoré vyberá členský štát, alebo ktoré sa vyberajú v jeho mene alebo v mene Únie. ( 12 ) Podľa článku 10 ods. 1 smernice 2010/24 na žiadosť dožadujúceho orgánu v inom členskom štáte vymáha dožiadaný orgán pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje exekučný titul v dožadujúcom členskom štáte.

34.

V bode 48 rozsudku z 26. apríla 2018, Donnellan ( C‑34/17 , EU:C:2018:282 ), Súdny dvor konštatoval, že v súlade s článkom 13 ods. 1 smernice 2010/24 sa s pohľadávkou, ktorá je predmetom žiadosti o vymáhanie, zaobchádza ako s pohľadávkou dožiadaného členského štátu, takže „tento posledný uvedený členský štát má realizovať výkon právomoci a postupov definovaných ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení uplatniteľných na pohľadávky týkajúce sa práv, daní alebo rovnakých alebo podobných poplatkov vo svojom právnom poriadku“ ( 13 ).

35.

Je však dôležité zdôrazniť hranice týchto konštatovaní v rozsudku z 26. apríla 2018, Donnellan ( C‑34/17 , EU:C:2018:282 ). Zo znenia uvedeného rozsudku jasne vyplýva, že Súdny dvor sa v ňom odvolával na procesné povinnosti dožiadaného členského štátu. Preto sa domnievam, že aj keď prvý pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 vyžaduje, aby pohľadávky dožadujúceho členského štátu boli z procesného hľadiska považované za ekvivalentné ( 14 ) s pohľadávkami dožiadaného členského štátu, pôsobnosť tejto konkrétnej právnej fikcie má svoje hranice. Konkrétne táto pohľadávka nenadobúda z hmotnoprávneho hľadiska postavenie pohľadávky, ktorú by si mohol uplatňovať dožiadaný členský štát.

39.

V tejto súvislosti Súdny dvor nedávno konštatoval v bode 40 rozsudku zo 14. marca 2019, Metirato ( C‑695/17 , EU:C:2019:209 ), že „keďže smernica 2010/24 neurčuje spôsoby zaistenia súm vymožených dožiadaným členským štátom pred ich prevedením na dožadujúci členský štát, potom toto určenie patrí do právomoci členských štátov, a to pod podmienkou dodržania povinnosti previesť vymožené sumy spolu s príslušnými úrokmi “ ( 20 ).

40.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že prvý pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24, ktorý stanovuje, že „s každou pohľadávkou, v súvislosti s ktorou sa podala žiadosť o vymáhanie, [sa] zaobchádza tak, akoby išlo o pohľadávku dožiadaného členského štátu“ sa má vykladať jednoducho v tom zmysle, že dožiadaný členský štát má uplatniť právomoci a postupy definované ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na pohľadávky týkajúce sa rovnakých alebo podobných daní alebo poplatkov v jeho vlastnom právnom poriadku. Z výkladu prvého i tretieho pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 však jasne vyplýva, že pohľadávka dožadujúceho členského štátu nenadobúda na tento účel z hmotnoprávneho hľadiska postavenie pohľadávky dožiadaného členského štátu.

C.

Druhá otázka

44.

Je potrebné poukázať na to, že v anglickej jazykovej verzii tretieho pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 sa nenachádza výraz „výsada“ ( 21 ). Toto ustanovenie len uvádza, že dožiadaný členský štát nie je povinný dať pohľadávkam iných členských štátov prednosť , ( 22 ) ktorú dáva podobným pohľadávkam vznikajúcim v tomto členskom štáte, ak sa dotknuté členské štáty nedohodnú inak, alebo ak sa neustanovuje inak v právnych predpisoch dožiadaného členského štátu. ( 23 )

45.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si jednotné uplatňovanie práva EÚ a zásada rovnosti vyžadujú, aby znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom stanoviť jeho význam a pôsobnosť, bolo predmetom autonómneho a jednotného výkladu, pri ktorom treba prihliadnuť na kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 24 ) Okrem toho keďže v smernici 2010/24 sa nenachádza definícia pojmu „prednosť“ (a/alebo „privilèges“ vo francúzskej verzii ( 25 )), jeho význam a pôsobnosť sa musia určiť podľa všeobecného kontextu, ( 26 ) v ktorom sa používa, a podľa jeho zvyčajného významu v bežnom jazyku. ( 27 )

46.

Smernica 2010/24 neobsahuje definíciu výrazu „prednosť“, ktorý sa objavuje iba v jej odôvodnení 14 a v treťom pododseku článku 13 ods. 1, pričom na účely definície tohto výrazu neexistuje ani nijaký odkaz na právo členských štátov. Odôvodnenie 14 smernice 2010/24 v podstate uvádza, že využívanie právomoci dožiadaného členského štátu vyplývajúcej z jeho vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa uplatňujú na pohľadávky týkajúce sa rovnakých alebo podobných daní alebo poplatkov „by sa nemalo stať všeobecným pravidlom v súvislosti s udeľovaním prednosti pohľadávkam, ktoré vzniknú v dožiadanom členskom štáte. Malo by sa však umožniť, aby sa prednosť mohla udeľovať aj pohľadávkam iných členských štátov na základe dohody medzi príslušnými členskými štátmi“ ( 28 ).

Podľa môjho názoru tretí pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 nie je formulovaný ako výnimka alebo odchýlka od prvého pododseku uvedeného ustanovenia: skôr sa vzťahuje na niečo, čo je oddelené od právomocí a postupov uplatňujúcich sa na vybavenie žiadosti o vymáhanie. Vzhľadom na všeobecný kontext a znenie tohto ustanovenia sa domnievam, že sa za istých okolností vzťahuje aj na dodatočné práva alebo výhody priznané pohľadávkam dožadujúceho členského štátu v súvislosti s vymáhaním pohľadávok dožiadaného členského štátu, pričom tieto dodatočné práva a výhody idú nad rámec právomocí a postupov uvedených v prvom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24. Ako som už uviedol, tieto úvahy podporujú v súvislosti s prvou otázkou záver, že s pohľadávkou dožadujúceho štátu sa nemá z hmotnoprávneho hľadiska zaobchádzať, akoby išlo o pohľadávku dožiadaného štátu, pretože, ako už bolo spomenuté, ak by pohľadávka mala mať takéto hmotnoprávne postavenie, bolo by vyššie uvedené zbytočné.

49.

Domnievam sa, že vzhľadom na to, ako široko a nekonkrétne sa pojem „prednosť“ používa v treťom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24, sa tento výraz vzťahuje na akýkoľvek mechanizmus, ktorého výsledkom je v prípade konkurzu prednostné vyplatenie pohľadávky dožiadaného členského štátu. To by zahŕňalo, avšak nie výlučne, prednostné alebo prioritné práva priznané pohľadávkam dožiadaného členského štátu vzhľadom na poradie alebo prioritu ich vyplatenia, berúc do úvahy systém členského štátu upravujúci insolventnosť. ( 29 ) Z toho vyplýva, že dožiadaný členský štát môže , ale nie je povinný , priznať takéto prednostné alebo prioritné práva pohľadávkam dožiadaného členského štátu, a to spôsobom, ktorý upravuje tretí pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24. ( 30 )

52.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania možno úplne jasne nevysvetľuje, či článok 334 programového zákona z 27. decembra 2004 alebo článok 334 programového zákona z 22. decembra 2008 tvoria výnimku zo všeobecných pravidiel o započítaní, tak ako ich ustanovuje belgický Občiansky zákonník. Tieto všeobecné pravidlá zrejme vyžadujú – a to musí overiť vnútroštátny súd –, aby existovali recipročné alebo vzájomné pohľadávky medzi rovnakými osobami, ktoré konajú v rovnakom postavení. Je teda nejasné, či sa z hľadiska pravidiel o započítaní zaobchádza s pohľadávkami dožiadaného členského štátu (v tomto prípade je to Belgické kráľovstvo), ktoré spadajú do pôsobnosti článku 2 smernice 2010/24, inak ako s pohľadávkami iných veriteľov.

53.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vnútroštátny súd citoval časti rozsudku Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons) z 27. júna 2016, podľa ktorého ani programový zákon z 27. decembra 2004, ani programový zákon z 22. decembra 2008 nepredstavujú výnimky zo všeobecných pravidiel o započítaní stanovených v belgickom Občianskom zákonníku, ktorý, ako som už uviedol, vyžaduje recipročné pohľadávky medzi rovnakými osobami. Okrem toho podľa Cour d’appel de Mons (Odvolací súd Mons), aj keby pohľadávka Nemecka mohla byť vymáhaná ako dlh Belgického kráľovstva, dlh zostáva aj naďalej dlhom Nemecka a ak neexistujú recipročné dlhy, nemožno uskutočniť započítanie.

54.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež citoval niektoré tvrdenia, ktoré Belgické kráľovstvo prednieslo v odvolacom konaní. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uviedol, že podľa Belgického kráľovstva vytvárajú programový zákon z 27. decembra 2004 a programový zákon z 22. decembra 2008 systém započítania sui generis , ktorý v daňových veciach nevyžaduje reciprocitu medzi dlhmi a pohľadávkami. Belgické kráľovstvo tvrdilo, že započítanie je dovolené, pokiaľ ide o takéto pohľadávky, v súvislosti s ktorými bola podaná žiadosť o vymáhanie podľa smernice 2010/24.

58.

Ak by Súdny dvor dospel k záveru, že tretia otázka je prípustná a ak dotknutý mechanizmus, ako to tvrdí belgická vláda, len zjednodušuje postup vymáhania a nevyplývajú z neho prednostné alebo prioritné práva v súvislosti s poradím alebo prioritou zaplatenia jej pohľadávok ani nijako inak nezvýhodňuje Belgické kráľovstvo ako veriteľa, ( 33 ) potom sa domnievam, že tento mechanizmus spadá do právomocí a postupov uvedených v prvom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24.

59.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že členský štát by mohol v rámci svojich pravidiel týkajúcich sa vyrovnania vnútroštátnych dlhov vytvoriť všeobecnú právomoc započítania týkajúcu sa všetkých dlhov, zrušiť požiadavku vzájomnosti a nebrať ohľad na identitu veriteľa. Ak by práve toto vyplývalo z programového zákona z 27. decembra 2004 a z programového zákona z 22. decembra 2008, čo musí posúdiť a určiť výhradne vnútroštátny súd, uvedená rozšírená právomoc započítania by sa musela vnímať ako časť riadnych „právomocí a postupov“ stanovených vnútroštátnym právom v oblasti insolventnosti, ako je to stanovené v prvom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24.

60.

Na druhej strane je potrebné poznamenať, že podľa tvrdenia Komisie dotknutý mechanizmus zrejme priznáva Belgickému kráľovstvu prednostné právo zaplatenia, čo predstavuje výnimku z riadnych pravidiel započítania, a preto by tento mechanizmus mal byť na účely tretieho pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 vnímaný tak, že vytvára výhodu (prednosť). ( 34 ) Je síce poľutovaniahodné, že táto otázka sa posudzuje len na základe hypotézy, ak však účinok programového zákona z 27. decembra 2004 a programového zákona z 22. decembra 2008 spočíva v tom, že zrušením podmienky vzájomnosti dlhu priznáva v prospech Belgického kráľovstva prednostné alebo rozšírené právo na započítanie, ktoré iní veritelia nemajú, ide podľa môjho názoru o „prednosť“ v zmysle tretieho pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24.

VI. Návrh

64.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko), takto:

Prvý pododsek článku 13 ods. 1 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení, ktorý stanovuje, že „s každou pohľadávkou, v súvislosti s ktorou sa podala žiadosť o vymáhanie, [sa] zaobchádza tak, akoby išlo o pohľadávku dožiadaného členského štátu“ sa má vykladať v tom zmysle, že dožiadaný členský štát má uplatniť právomoci a postupy definované ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na pohľadávky týkajúce sa rovnakých alebo podobných daní alebo poplatkov v jeho vlastnom právnom poriadku. Prvý a tretí pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 sa však má vykladať tak, že pohľadávka dožadujúceho členského štátu nenadobúda z hmotnoprávneho hľadiska postavenie pohľadávky dožiadaného členského štátu.

Pojem „prednosť“ v treťom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 sa vzťahuje na akýkoľvek mechanizmus, ktorého výsledkom je v prípade konkurzu prednostné vyplatenie pohľadávky dožiadaného členského štátu. To zahŕňa, avšak nie výlučne, prednostné alebo prioritné práva priznané pohľadávkam dožiadaného členského štátu vzhľadom na poradie alebo prioritu ich vyplatenia, berúc do úvahy systém členského štátu upravujúci insolventnosť. Dožiadaný členský štát môže, ale nie je povinný, priznať takéto prednostné alebo prioritné práva pohľadávkam dožiadaných členských štátov.

( 4 ) Ú. v. EÚ L 84, 2010, s. 1 .

( 5 ) V jej pôvodnom znení.

( 6 ) Súdny dvor už rozhodol v bode 72 rozsudku z 29. apríla 2004, Komisia/Rada ( C‑338/01 , EU:C:2004:253 ), že „pokiaľ ide o článok 10 smernice 76/308, podľa ktorého sa s nástrojmi na vymáhanie nebude prednostne zaobchádzať v členskom štáte, v ktorom sa nachádza dožiadaný orgán, tento článok v jeho zmenenom a doplnenom znení [smernicou Rady 2001/44/ES z 15. júna 2001, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 76/308 ( Ú. v. ES L 175, 2001, s. 17 ; Mim, vyd. 02/012, s. 27)], stanovuje, že takéto pohľadávky nemusia mať nutne výhodu z výsad pridelených podobným pohľadávkam vznikajúcim v členskom štáte, v ktorom sa dožiadaný orgán nachádza. Uvedená zmena a doplnenie je významným obratom pri zaobchádzaní s pohľadávkami v pôsobnosti smernice 76/308 , keďže je vlastne opakom dovtedy platnej zásady, podľa ktorej sa s takýmito pohľadávkami nemôže v členskom štáte, ktorému bola adresovaná žiadosť, zaobchádzať prednostne“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 7 ) Rozsudok z 1. júla 2004, Tsapalos a Diamantakis ( C‑361/02 a C‑362/02 , EU:C:2004:401 , bod 19 ). V bode 42 svojich pripomienok Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje dátum žiadosti Nemecka o vymáhanie, nie je možné určiť, ktorá z troch smerníc sa v konaní o veci samej uplatňuje. Pantochim, belgická a španielska vláda odkazujú na smernicu 76/308, ako aj na smernicu 2008/55.

( 8 ) Smernica 76/308 bola zrušená článkom 25 smernice 2008/55 s účinnosťou od 30. júna 2008. Pozri článok 26 smernice 2008/55.

( 11 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 14. marca 2019, Metirato ( C‑695/17 , EU:C:2019:209 , bod 29 ). Pozri tiež odôvodnenie 4 smernice 2010/24, podľa ktorého „v záujme lepšej ochrany finančných záujmov členských štátov a zabezpečenia neutrality na vnútornom trhu je potrebné rozšíriť rozsah uplatňovania vzájomnej pomoci pri vymáhaní na pohľadávky týkajúce daní a poplatkov, na ktoré sa zatiaľ nevzťahuje vzájomná pomoc pri vymáhaní, pričom v snahe zvládnuť zvýšený počet žiadostí o pomoc a dosiahnuť lepšie výsledky je nevyhnutné, aby táto pomoc bola efektívnejšia, účinnejšia a ľahšie uplatniteľná v praxi. Na splnenie týchto cieľov sú potrebné dôležité úpravy, pretože len zmena a doplnenie platnej smernice 2008/55/ES by nestačili. Smernica 2008/55/ES by sa preto mala zrušiť a nahradiť novým právnym nástrojom, ktorý sa opiera o výsledky dosiahnuté smernicou 2008/55/ES, ale tam, kde je to potrebné, stanovuje jasnejšie a presnejšie pravidlá“.

( 12 ) Je potrebné poznamenať, že smernica Rady 79/1071/EHS zo 6. decembra 1979, ktorá mení a dopĺňa smernicu 76/308/EHS ( Ú. v. ES L 331, 1979, s. 10 ; Mim. vyd. 02/001, s. 299), rozšírila pôsobnosť smernice 76/308 na pohľadávky vzťahujúce sa na DPH.

( 13 ) Pozri tiež analogicky v súvislosti so smernicou 76/308 rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian ( C‑233/08 , EU:C:2010:11 , bod 43 ).

( 14 ) Možnosť dožiadaného členského štátu odmietnuť pomoc dožadujúcemu členskému štátu je veľmi obmedzená. Pozri rozsudok z 26. apríla 2018, Donnellan ( C‑34/17 , EU:C:2018:282 , body 49 až 51 ).

( 15 ) Kurzívou zdôraznil generálny advokát.

( 20 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri článok 13 ods. 5 smernice 2010/24. Chcem poznamenať, že aj keď Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 14. marca 2019, Metirato ( C‑695/17 , EU:C:2019:209 ), do veľkej miery rozhodol v zmysle návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bobek v tejto veci ( EU:C:2018:944 ), nepoužil výraz „úplná asimilácia pohľadávok“ uvedený v návrhoch tohto generálneho advokáta v súvislosti so zásadou, ktorá je stanovená v prvom pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24, a požaduje, aby sa s každou pohľadávkou, v súvislosti s ktorou sa podala žiadosť o vymáhanie, zaobchádzalo tak, akoby išlo o pohľadávku dožiadaného členského štátu.

( 21 ) Vo francúzskej jazykovej verzii tretieho pododseku článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 sa uvádza výraz „préférences“, ako aj výraz „privilèges“. Tretí pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 v španielskej, českej, dánskej, nemeckej, estónskej, talianskej, lotyšskej, litovskej, maďarskej, maltskej, holandskej, poľskej, portugalskej rumunskej, slovenskej, slovinskej a švédskej verzii používa rovnaký alebo takmer rovnaký výraz v celom dotknutom ustanovení. Tento výraz zodpovedá významom „prednosť“, „výsada“, „priorita (právo)“ alebo „privilégium“.

( 25 ) Opäť zdôrazňujem, že považujem tieto pojmy za synonymá.

( 26 ) Návrh Komisie, ktorý viedol k prijatiu smernice 2010/24, nepoužíval výraz prednosť, ale výraz privilégium. Pozri odôvodnenie 13 a článok 22 ods. 2 návrhu smernice Rady o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa daní, odvodov a ďalších opatrení (KOM/2009/0028 v konečnom znení) (ďalej len „návrh smernice 2010/24“). Podľa tohto ustanovenia návrhu dožiadaný orgán pri spracovaní žiadosti o pomoc v súvislosti s pohľadávkou spadajúcou do pôsobnosti smernice využije nielen svoje právomoci, ale aj privilégiá udelené pohľadávkam vzniknutým v dožiadanom členskom štáte. Z legislatívnej histórie smernice 2010/24 jasne nevyplýva, prečo sa výraz „privilégium“ zmenil v jednotlivých jazykových verziách na „prednosť“, ani čo bolo cieľom tejto zmeny, ak nejaký cieľ vôbec existoval.

( 27 ) Rozsudok zo 4. mája 2006, Massachusetts Institute of Technology ( C‑431/04 , EU:C:2006:291 , bod 17 a tam citovaná judikatúra).

( 28 ) Pozri naopak článok 22 ods. 2 návrhu smernice 2010/24.

( 29 ) V tejto súvislosti chcem poznamenať, že uplatnenie smernice 2010/24 nie je obmedzené iba na prípady, v ktorých je dlžník dožadujúceho členského štátu insolventný. Pôsobnosť smernice 2010/24 sa vzťahuje aj na všetky pohľadávky uvedené v jej článku 2, pod podmienkou dodržania istých obmedzení povinností dožiadaného orgánu stanovených v článku 18 tejto smernice.

( 30 ) Tretí pododsek článku 13 ods. 1 smernice 2010/24 tiež uvádza, že členský štát, ktorý dáva pohľadávkam iného členského štátu prednosť, nesmie odmietnuť dať za rovnakých podmienok takú istú prednosť rovnakým alebo podobným pohľadávkam ostatných členských štátov. Preto v prípade, že dožiadaný členský štát dá prednosť pohľadávkam iného členského štátu, musí dať na rovnakom základe prednosť aj všetkým ostatným členským štátom. Domnievam sa, že vzhľadom na to, že takáto prednosť môže predstavovať pre iných veriteľov nevýhodu, mala by byť transparentne stanovená zákonom, aby si jej boli ostatní veritelia vedomí.

( 33 ) To musí overiť vnútroštátny súd.

( 34 ) Komisia sa domnieva, že otázku, či dotknutý mechanizmus započítania predstavuje prednosť, musí posúdiť výhradne vnútroštátny súd. Pozri bod 47 pripomienok Komisie.

( 35 ) Pozri tiež článok 20 ods. 1 Loi transposant la Directive 2010/24/UE du Conseil du 16 mars 2010 concernant l’assistance mutuelle en matière de recouvrement des créances relatives aux taxes, impôts, droits et autres mesures du 9 janvier 2012 (zákon z 9. januára 2012, ktorým sa preberá smernica Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení), ktorý tiež stanovuje, že na zahraničné pohľadávky, v súvislosti s ktorými sa požaduje pomoc, sa nevzťahuje nijaká výsada, čo ešte musí overiť vnútroštátny súd.

( ) V bode 51 svojich pripomienok tiež belgická vláda pred Súdnym dvorom uviedla, že na pohľadávky dožadujúceho členského štátu sa nevzťahuje nijaká „výsada“.