C-84/19

proti

QJ (C‑84/19)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy Szczecin – Prawobrzeże i Zachód w Szczecinie (Okresný súd Štetín – časť Pravobrežie a Západ, Štetín, Poľsko)]

a

BW

proti

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy o spotrebiteľskom úvere – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 1 ods. 2 – Výnimky stanovené pre zmluvné podmienky odrážajúce povinné legislatívne alebo regulačné ustanovenia – Vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa stanovuje maximálna výška celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa bez úrokov – Článok 4 ods. 2 – Pôsobnosť – Uplatňovanie na ustanovenia stanovujúce poplatky iné ako úrok – Povinnosť vypracovať zmluvné podmienky jasne a zrozumiteľne – Článok 3 ods. 1 – Zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov stanovujúcich maximálnu výšku neúrokových nákladov na úver – Smernica 2008/48 – Článok 3 písm. g) – Zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré počítajú maximálnu výšku neúrokových nákladov na úver, berúc do úvahy všeobecné výdavky úverovej inštitúcie“

1.

Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa opäť týkajú výkladu článku 1 ods. 2 a článku 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS ( 2 ), ako aj článku 3 písm. g) a článku 22 smernice 2008/48/ES ( 3 ).

2.

Smernica 93/13 už vygenerovala veľa judikatúry, tak na Súdnom dvore, ako aj na vnútroštátnych súdoch. Hoci táto smernica jednoznačne rozšírila režim ochrany spotrebiteľa, pretože umožňuje súdom určiť, že zmluvné podmienky, ktoré dodávateľ alebo výrobca vypracoval na všeobecné použitie, sú nekalé (a teda nevynútiteľné), článok 4 ods. 2 tejto smernice stanovuje dve dôležité výnimky z tohto režimu, a to, ak sa údajná nekalá podmienka týka buď definície hlavného predmetu zmluvy, alebo primeranosti ceny alebo odmeny, pokiaľ ide o tovary a služby. Rozsah týchto výnimiek je hlavným predmetom týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania s tým, že jedna zo základných otázok (vo veci C‑84/19) je, či neúrokové poplatky zaplatené zákazníkom banky v súvislosti so zmluvou o úvere patria do pôsobnosti ktorejkoľvek z týchto výnimiek.

4.

Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“

5.

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

8.

V zmysle článku 8 smernice 93/13:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

9.

Podľa článku 8a ods. 1 danej smernice:

„Keď členský štát prijme ustanovenia v súlade s článkom 8, informuje Komisiu o tejto skutočnosti, ako aj o akejkoľvek neskoršej zmene…“

‚celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom‘ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“

11.

Článok 22 ods. 1 smernice 2008/48 s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ konkretizuje:

„Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“

B.

Vnútroštátne právo

Dňa 19. septembra 2016 bola prostredníctvom sprostredkovateľa uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi spoločnosťou Profi Credit Polska a spotrebiteľkou. Ako protihodnotu za poskytnutie 9000 zlotých (PLN) (približne 2090 eur), ktoré má dlžník splatiť v splátkach počas 36 mesiacov, zmluva stanovuje povinnosť zaplatenia zo strany spotrebiteľa po prvé úrokovej sadzby vo výške 9,83 % ročne z požičanej sumy; po druhé nárok na „poplatok za spracovanie“ 129 PLN (približne 30 eur); po tretie takzvanú „províziu“ rovnajúcu sa 7771 PLN (približne 1804 eur) a po štvrté ďalší poplatok za balíček [s názvom „Twój Pakiet – Pakiet Extra“ (Tvoj balíček – špeciálny balíček)] vo výške 1100 PLN (približne 255 eur).

14.

Podľa vnútroštátneho súdu boli neúrokové náklady na úver obsiahnuté v zmluve stanovené na hornej hranici stanovenej vo vnútroštátnych právnych predpisoch podľa § 36a zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve sa však neuvádzalo, v akej funkcii konala osoba, s ktorou žalovaná zmluvu uzavrela, a ani v nej neboli definované pojmy „poplatok za spracovanie“ a „provízia“ a neuvádzalo sa v nej ani to, ktorým konkrétnym protiplneniam žalobkyne vyššie uvedené poplatky zodpovedali. Bolo možné určiť iba poplatok za „Tvoj balíček – špeciálny balíček“, ktorý poskytoval spotrebiteľovi právo na jednorazový odklad platby s dvoma splátkami, respektíve zníženie štyroch splátok pri súčasnom predĺžení platnosti zmluvy (v prípade odkladu platby), respektíve potrebu ich zaplatenia v neskoršom okamihu (v prípade zníženia).

15.

Pred koncom splátkového obdobia podala spoločnosť Profi Credit Polski návrh na vydanie platobného rozkazu. Súd spor rozhodol v prospech spoločnosti Profi Credit Polski kontumačným rozsudkom, proti ktorému sa spotrebiteľka odvolala, a namietala nekalú povahu určitých podmienok zmluvy. V priebehu tohto konania úverová inštitúcia vysvetlila, že „poplatok za spracovanie“ zodpovedal skutočným nákladom vzniknutým pri uzatvorení zmluvy a že „provízia“ predstavovala protihodnotu za poskytnutie úveru, zatiaľ čo úrok predstavoval odmenu za sprístupnenie finančných prostriedkov spotrebiteľke.

„1.

Má sa článok 1 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že vylučuje uplatnenie smernice na hodnotenie nekalej povahy jednotlivých zmluvných podmienok, ktoré sa týkajú neúrokových nákladov na úver, ak kogentné zákonné ustanovenia členského štátu pre tieto náklady stanovujú maximálnu hranicu týchto nákladov tak, že nariaďujú, aby sa neúrokové náklady spotrebiteľskej zmluvy o úvere nemohli požadovať, pokiaľ prekračujú maximálnu sadzbu neúrokových nákladov na úver vypočítanú podľa zákonných ustanovení alebo celkovú výšku úveru?

2.

Má sa článok 4 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka, ktorá upravuje neúrokové náklady, ktoré znáša a platí príjemca pôžičky spolu s pôžičkou, ktoré súvisia so samotným uzavretím zmluvy a poskytnutím pôžičky (vo forme poplatkov, provízií a nákladov inej povahy), nepodliehajú hodnoteniu v súvislosti s ich prípadnou nekalou povahou podľa tohto ustanovenia, ak sú vypracované zrozumiteľne?

3.

Má sa článok 4 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že zmluvné podmienky, ktorými sa zavádzajú náklady rôznej povahy, ktoré súvisia s poskytnutím pôžičky, nie sú vypracované ‚zrozumiteľne‘, ak sa z nich nedá odvodiť, za aké konkrétne protiplnenie sa platia, a spotrebiteľ nemôže rozpoznať, do akej miery sa od seba odlišujú?“

20.

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti poľskej právnej úpravy so smernicou 93/13, pokiaľ ide o stanovenie hornej hranice neúrokových nákladov na úver, ktoré môžu účtovať úverové inštitúcie, pretože táto hranica sa počíta, berúc do úvahy nielen náklady spojené s uzatvorením alebo spracovaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale aj všeobecné výdavky veriteľa. To by nezabraňovalo veriteľovi preniesť na spotrebiteľa náklady, ako sú údržba databázy, odmeňovanie zamestnancov alebo riadenie prevádzkových rizík. No rozsudok Constructora Principado ( 5 ) možno chápať tak, že stanovuje, že by sa situácia, v ktorej profesionálny predajca alebo dodávateľ prenáša na spotrebiteľa prostredníctvom štandardných podmienok poplatok, ktorý by mal znášať sám, mohla považovať za situáciu, ktorá spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

21.

Za týchto okolností Sąd Rejonowy w Opatowie – I Wydział Cywilny (Okresný súd Opatów, I. oddelenie pre občianskoprávne spory, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa ustanovenia [smernice 93/13], najmä článok 3 ods. 1 tejto smernice, ako aj zásady práva Únie týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a rovnováhy medzi zmluvnými stranami vykladať v tom zmysle, že uvedené ustanovenia a zásady bránia tomu, aby sa do vnútroštátneho právneho poriadku zahrnul právny inštitút ‚maximálnej výšky nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov‘ a matematického vzorca pre výpočet výšky týchto nákladov podľa § 5 bodu 6a v spojení s § 36a [zákona o spotrebiteľských úveroch], ktoré umožňujú k nákladom spojeným so zmluvou o úvere, ktoré je povinný znášať spotrebiteľ (celkové náklady úveru), pripočítať aj náklady na hospodársku činnosť podnikateľa?“

24.

Za týchto okolností Sąd Rejonowy w Opatowie – I Wydział Cywilny (Okresný súd Opatów, I. oddelenie pre občianskoprávne spory) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa ustanovenia [smernice 2008/48], najmä článok 3 písm. g) a článok 22 ods. 1 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že uvedené ustanovenia bránia tomu, aby sa vo vnútroštátnom právnom poriadku zakotvil právny inštitút ‚maximálnej výšky nákladov spojených s úverom odlišných od úrokov‘ a matematický vzorec na výpočet výšky týchto nákladov podľa § 5 bodu 6a v spojení s § 36a [zákona o spotrebiteľských úveroch], ktoré umožňujú k nákladom súvisiacim so zmluvou o úvere, ktoré je povinný znášať spotrebiteľ (celkové náklady úveru), pripočítať aj náklady na hospodársku činnosť podnikateľa?“

III. Analýza

A.

O prvej otázke vo veci C‑84/19

28.

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenia, ktoré upravujú poplatky nepresahujúce určitú hornú finančnú hranicu stanovenú vnútroštátnym ustanovením, môžu spadať pod vylučujúce ustanovenia uvedené v článku 1 ods. 2 smernice 93/13.

29.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že zmluvné ustanovenia sú v súlade so zákonným ustanovením, neznamená, že tieto ustanovenia nevyhnutne „odrážajú“ znenie tohto ustanovenia.

30.

V prejednávanej veci sa zdá, že pochybnosti, ktoré predložil vnútroštátny súd, vyplývajú z pripomienok obsiahnutých v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorých odôvodnenie výnimky uvedenej v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 spočíva v tom, že je legitímne predpokladať, že vnútroštátny zákonodarca mal záujem dosiahnuť rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami strán určitých zmlúv, teda rovnováhu, ktorú chcel normotvorca Únie výslovne zachovať. ( 7 )

34.

Po tretie ako zdôrazňuje poľská vláda, smernica 93/13 by bola zbavená akéhokoľvek efektívneho účinku, ak by sa podmienky, ktoré sú v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami upravujúcimi zmluvy, považovali za odrážajúce záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia v zmysle článku 1 ods. 2 tejto smernice vzhľadom na to, že sa v každom prípade predpokladá, že zmluvné podmienky budú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

35.

Podľa môjho názoru sa Súdny dvor uvedením odôvodnenia výnimky stanovenej v článku 1 ods. 2 smernice 93/13 v prípadoch, ako to urobil napríklad vo veciach RWE Vertrieb a Banco Santander a Escobedo Cortés snažil zdôrazniť to, že cieľom smernice 93/13 je ustanoviť kontrolu nie nad vnútroštátnou právnou úpravou, ale skôr nad akoukoľvek nevýhodou pre spotrebiteľa, ktorá môžu vyplynúť z nerovnováhy informácií, odborných znalostí a vyjednávacej sily, ktorá existuje medzi ním a akýmkoľvek profesionálnym predajcom alebo dodávateľom. ( 9 )

36.

Za týchto okolností nevidím dôvod odchýliť sa od záveru, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa neuplatňuje na ustanovenia, ktoré sú iba v súlade s finančnou hranicou stanovenou vnútroštátnymi zákonodarcami. Preto sa domnievam, že článok 1 ods. 2 smernice 93/13 by sa mal vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré stanovujú poplatky, ktoré má zaplatiť spotrebiteľ, nemajú byť vylúčené z pôsobnosti tejto smernice len preto, že tieto poplatky ako celok nepresahujú určitú hornú hranicu stanovenú vnútroštátnymi právnymi predpismi. ( 10 )

39.

Aj keď v zásade prináleží vnútroštátnym súdom, aby presne určili podmienky, ktoré sa vzhľadom na to, že stanovujú základné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, považujú za súvisiace s jej hlavným predmetom, ( 11 ) alebo ktorých posúdenie sa týka primeranosti ceny za poskytnutie služby alebo tovaru ako protihodnoty, táto výnimka musí byť napriek tomu predmetom autonómneho a jednotného výkladu v celej Európskej únii. Z toho vyplýva, že Súdny dvor môže určiť, či sa článok 4 ods. 2 môže uplatniť na určitú kategóriu podmienok. ( 12 )

40.

Podľa prvej výnimky sú podmienky vzťahujúce sa na „definíciu hlavného predmetu zmluvy“ vyňaté z posudzovania ich potenciálne nekalej povahy. Podľa judikatúry Súdneho dvora sú to také podmienky, ktoré stanovujú základné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a ako také ich treba považovať za podmienky, ktoré ju charakterizujú. Na účely určenia, či o takú ide, je potrebné zohľadniť povahu, všeobecnú štruktúru a základné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, ako aj jej právny a skutkový kontext. ( 13 )

41.

V tejto súvislosti je hlavným predmetom každej zmluvy to, čo charakterizuje jej právnu povahu, t. j. tie podmienky zmluvy, ktoré sú nevyhnutné na jej vytvorenie. Pokiaľ ide o zmluvy o úvere, takými povinnosťami sú tie, na základe ktorých sa veriteľ zaväzuje požičať dlžníkovi sumu peňazí podliehajúcu povinnosti dlžníka splatiť túto sumu k určitému dátumu alebo vo forme splátok.

45.

V tomto prípade sa zdá, že pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom vyplývajú z pojmu cena alebo úhrada. Podľa vnútroštátneho súdu sa podľa poľského práva ustanovenie o cene nemôže vzťahovať na hlavný predmet zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak je táto cena vyjadrená v inej forme ako úrokový poplatok.

46.

Pokiaľ ide o právo Únie, pojem cena alebo úhrada však nie je tak reštriktívny, a to ani v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zdá sa, že v práve Únie sa nenachádza žiadne ustanovenie, ktoré stanovuje, že platba, ktorá sa má vykonať v súvislosti so zmluvou o úvere, môže mať iba formu úroku ( 17 ). Úverové inštitúcie môžu preto žiadať o zaplatenie úrokov a/alebo fixných poplatkov. ( 18 )

47.

Tento záver možno ďalej podporiť znením smernice 2008/48, ktorá v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, stanovuje povinnosť úverových inštitúcií informovať spotrebiteľov o celkových nákladoch na takýto úver, ktoré sa musia vypočítať s prihliadnutím na všetky druhy poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Ak by totiž právo Únie malo za cieľ to, aby sa poskytovateľom úverov zakázalo, aby si mohli nárokovať akúkoľvek inú odmenu okrem úrokov, potom by tento odkaz na všetky druhy poplatkov nebol nevyhnutný.

51.

V prejednávanej veci, s výnimkou ustanovenia o cene týkajúceho sa dojednania „Tvoj balíček – špeciálny balíček“, by sa mali akékoľvek ustanovenia zmluvy upravujúce cenu úveru – či je už vyjadrená ako poplatky, alebo úroky – považovať za súčasť odmeny za poskytnutie úveru, a preto by sa na ne mala vzťahovať prvá výnimka stanovená v článku 4 ods. 2.

52.

Na ustanovenia upravujúce cenu úveru sa samozrejme vzťahuje aj druhá výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, ale iba pokiaľ ide o požadovanú cenu. ( 21 ) Vzhľadom na to, že predmetné ustanovenia vo veci C‑84/19 sa netýkajú iba hlavného predmetu zmluvy, keďže v skutočnosti stanovujú konkrétne poplatky, ktoré sa majú zaplatiť, a preto čiastočne určujú cenu, ktorá sa má zaplatiť za poskytnutie úveru, na tieto ustanovenia sa vzťahuje aj druhá výnimka.

53.

Tento záver nespochybňujú ani ciele sledované v článku 4 ods. 2, ani vnímanie tohto ustanovenia v kontexte.

57.

Preto nie je na účely tejto veci relevantné, či je cena alebo úhrada za službu vyjadrená vo forme úroku alebo poplatku, alebo či zmluva špecifikuje úlohy, ktoré musí predávajúci alebo dodávateľ splniť na účely poskytnutia tejto služby. Čo je dôležité, ako vysvetlím neskôr, je to, aby bol spotrebiteľ schopný porozumieť celkovej cene, ktorú bude musieť zaplatiť a to, čo kupuje. Takýmto spôsobom môže spotrebiteľ určiť, či zmluva spĺňa jeho potreby a porovnať ju s inými existujúcimi ponukami.

58.

To všetko znamená, že na to, aby vec C‑84/19 spadala pod jednu z výnimiek stanovenú v článku 4 ods. 2, v ustanovení upravujúcom poplatky týkajúce sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť zrozumiteľne uvedená výška tohto poplatku. Forma tohto poplatku je irelevantná.

59.

Nemyslím si však, že uplatnenie článku 4 ods. 2 smernice 93/13 by malo byť vylúčené ak sa spor týka existencie protiplnenia na strane veriteľa v súvislosti s konkrétnym ustanovením o cene. Spochybnenie existencie skutočného plnenia zo strany veriteľa vzhľadom na konkrétny poplatok alebo posudzovanie primeranosti medzi časťou ceny služby a úlohami nevyhnutnými na vykonanie tejto služby by bolo rovnocenné spochybneniu primeranosti medzi kvalitou ponúkanej služby a účtovanou cenou, t. j. to, čo vo všeobecnosti vylučuje článok 4 ods. 2.

63.

Chcel by som však zdôrazniť, že zatiaľ čo sa vnútroštátny súd zjavne domnieva, že ustanovenia o kontrole ceny zavedené touto vnútroštátnou právnou úpravou nie sú dostatočne prísne, je to otázka, ktorá nepatrí do pôsobnosti práva Únie, a teda je zjavne záležitosťou poľského zákonodarcu a nie tohto súdu.

64.

Preto ako odpoveď na druhú otázku vo veci C‑84/19 uvádzam, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať tak, že vylučuje ustanovenia obsiahnuté v zmluve o úvere, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ktoré stanovujú cenu alebo úhradu za daný úver, z posúdenia ich nekalosti podľa tejto smernice, ak boli vypracované zrozumiteľne, a to aj v prípade , že ustanovujú platenie iných poplatkov ako úrok. Členské štáty však môžu vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku ustanoviť takýto mechanizmus posudzovania nekalosti cien za predpokladu, že jeho ustanovenia budú zlučiteľné s uplatniteľným právom Únie a že členské štáty splnia požiadavky uvedené v článku 8a smernice 93/13.

C.

O tretej otázke vo veci C‑84/19

68.

Pri určovaní, či je ustanovenie formulované zrozumiteľne, sa musí, prirodzene, zohľadniť povaha, všeobecná schéma a ustanovenia zmluvného rámca, ktorého je súčasťou, a jeho právny a vecný kontext. ( 29 ) Okrem týchto prvkov, ďalšie faktory, ako sú zrozumiteľnosť jednotlivých pojmov, jasnosť znenia, špecifickosť použitej terminológie alebo možné použitie vizualizačných techník, ( 30 ) sú všetko relevantné aspekty. Relevantnými faktormi môžu tiež byť konkrétne umiestnenie daného ustanovenia v rámci zmluvy alebo skutočnosť, že príslušné ustanovenia sú obsiahnuté v niekoľkých rôznych ustanoveniach, odsekoch alebo pododsekoch.

69.

Ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Kiss a CIB Bank, z požiadavky zrozumiteľnosti v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 napríklad vyplýva, že ak je zmluva pomerne dlhá, a cena, ktorá má byť uhradená za jednotlivé poskytnuté služby, je upravená v niekoľkých ustanoveniach, je niekde v zmluve potrebné tieto rôzne ustanovenia zoskupiť na jednom mieste alebo aspoň uviesť, aké spoločné dôsledky vyplývajú zo všetkých týchto ustanovení pre spotrebiteľa. ( 31 )

70.

V rozsudku vo veci Kásler a Káslerné Rábai Súdny dvor z článku 4 ods. 2 a článku 5 tejto smernice vyvodil existenciu všeobecnejšej povinnosti transparentnosti. ( 32 ) Od predajcov alebo dodávateľov sa preto očakáva, že poskytnú spotrebiteľom dostatočné informácie, ktoré im umožnia prijímať obozretné a dobre informované rozhodnutia. ( 33 )

74.

V tejto súvislosti sa domnievam, že požiadavka v smernici 93/13, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka vyhotovená zrozumiteľne, nemôže byť vykladaná v tom zmysle, že vyžaduje, aby bol spotrebiteľ informovaný o úkonoch, ktoré musí uskutočniť predávajúci alebo dodávateľ na základe zmluvy. Na tento účel nezáleží na tom, že spotrebiteľ nemôže odvodiť tieto konkrétne informácie z informácií, ktoré mu boli oznámené, za predpokladu, že bude samozrejme jasná všeobecná povaha zmluvy. K tomuto záveru dospievam z nasledujúcich dôvodov.

75.

Po prvé podľa judikatúry Súdneho dvora podmienka stanovená v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 vyžaduje iba to, aby boli spotrebitelia informovaní o dôsledkoch zmluvných podmienok, a nie o ich raison d’être . ( 34 ) Inými slovami, záleží na tom, že pred uzatvorením zmluvy neboli spotrebiteľovi zamlčané žiadne poplatky. Otázka, či spotrebiteľ dal právne platný súhlas, nespadá do pôsobnosti smernice 93/13, pretože ide o otázku, ktorá zostáva v právomoci členských štátov. ( 35 ) To isté platí pre obchodné nezákonné praktiky, na ktoré sa vzťahuje smernica 2005/29. ( 36 ) Táto smernica sa skôr zaoberá účinkami alebo dôsledkami výrazov, najmä pokiaľ ide o „text napísaný drobnými písmenami“, okrem tých, ktoré vo všeobecnosti priťahujú pozornosť spotrebiteľa.

76.

Po druhé, ako uviedol generálny advokát Saugmandsgaard Øe v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Ibercaja Banco ( 37 ), všeobecnou tendenciou v judikatúre Súdneho dvora je pri skúmaní požiadavky transparentnosti stanovenej smernicou 93/13 zabezpečiť, aby táto požiadavka neprekračovala rámec toho, čo možno od profesionála primerane očakávať. Je ťažké vyhnúť sa dojmu, že by predstavovalo neprimerané a neoprávnené zaťaženie predávajúceho alebo dodávateľa, ak by mal opisovať konkrétne jednotlivé úkony, za ktoré sa účtujú určité poplatky.

80.

Zdá sa, že je v každom prípade zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci patrí do pôsobnosti smernice 2008/48. Je však potrebné zohľadniť aj príslušné ustanovenia tejto smernice, pretože táto smernica podľa judikatúry Súdneho dvora úplne harmonizovala informačné povinnosti, ktoré môžu byť uložené úverovým inštitúciám. ( 40 )

81.

Po prvé vzhľadom na to, že sa predpokladá, že členské štáty prebrali smernicu 2008/48 do svojich vnútroštátnych právnych predpisov, možno ustanovenia, ktoré odrážajú ustanovenia danej smernice v tom zmysle, že stanovujú informácie, ktoré sú na základe tejto smernice povinné, považovať za vyňaté z pôsobnosti smernice 93/13 na základe článku 1 ods. 2 danej smernice. ( 41 )

82.

Po druhé existuje jasné výkladové pravidlo, že ak sa na tú istú situáciu vzťahujú ustanovenia viacerých nástrojov Únie, musia sa vykladať, pokiaľ je to možné, harmonickým spôsobom. ( 42 )

86.

Ak sa má otázka chápať tak, že sa týka potreby uviesť služby – v obvyklom zmysle slova – poskytované v súvislosti s každým ustanovením o cene a úkony, ktoré musí dodávateľ vykonať, aby dané služby poskytol, v dôsledku toho, že hrozí riziko opakovania, možno teda povedať, že požiadavka transparentnosti stanovená v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa podľa judikatúry Súdneho dvora týka ekonomických dôsledkov zmluvy a jej hlavného predmetu, a nie peňažnej hodnoty každej zmluvnej podmienky. Ak teda spotrebiteľ kúpi súbor tovarov alebo služieb, ktoré so sebou úzko súvisia , dôležitá je celková cena , ktorú bude musieť zaplatiť, ( 44 ) ako aj rozsah služieb poskytovaných ako protiplnenie, aby mohol porovnávať v prípade potreby rôzne dostupné ponuky pre ten istý súbor tovaru alebo služieb. Nie je však potrebné, aby sa celková cena tohto súboru rozdeľovala na jednotlivé skupiny poplatkov.

87.

Vzhľadom na to, že pojem služba je skutočne dosť nejasný, ( 45 ) a na to, že služba môže byť potenciálne rozdelená do viacerých samostatných služieb, požadovať od úverových inštitúcií, aby špecifikovali cenu za každú „službu“ by sa v praxi mohlo ukázať ako neuskutočniteľné.

88.

Preto sa domnievam, že zásada transparentnosti uvedená v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 by sa mala vykladať v tom zmysle, že v zásade nevyžaduje, aby boli osobitné náklady týkajúce sa konkrétnych služieb rozdelené do kategórií spôsobom uvedeným vnútroštátnymi súdmi v ich otázkach. Takéto informácie môžu byť potrebné na splnenie požiadavky transparentnosti iba za určitých osobitných okolností.

92.

V prejednávanej veci C‑84/19 je pravda, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádza službu, ktorá je opísaná ako doplnková služba, t. j. „Tvoj balíček – špeciálny balíček“. Aj keď si nemyslím, že Profi Credit Polska ju bola povinná považovať za samostatnú službu, nie je v tejto súvislosti potrebné robiť závery, pretože z opisu skutočností zo strany vnútroštátneho súdu vyplýva, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere v každom prípade zahŕňala osobitnú cenu tejto služby. ( 48 )

93.

95.

V každom prípade poznamenávam, že článok 21 smernice 2008/48 stanovuje osobitné informačné povinnosti, keď sa zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvára prostredníctvom sprostredkovateľa. Na základe úplnej harmonizácie dosiahnutej touto smernicou teda nie je možné preukázať neexistenciu transparentnosti vo vzťahu medzi úverovou inštitúciou a spotrebiteľom, ak sú tieto povinnosti splnené.

96.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na tretiu otázku vo veci C‑84/19 takto: článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky zmlúv o úvere, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ktoré stanovujú platenie poplatkov, sa v zásade nepovažujú za nevypracované zrozumiteľne iba preto, že nešpecifikujú úkony, ktoré musí obchodník urobiť, ani náklady, ktoré musí vynaložiť na účely poskytnutia služby zakotvenej v zmluve. Len v prípade, že finančné dôsledky zmluvy, posudzované ako celok alebo v súvislosti s predmetom zmluvy, nie sú zo zmluvy zrejmé, najmä z dôvodu existencie nadmerného počtu ustanovení o cene, je možné takéto ustanovenia o cene považovať za nespĺňajúce túto podmienku.

D.

O otázke vo veci C‑222/19

100.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 akákoľvek zmluvná podmienka uvedená v zmluve, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ktorá v rozpore s požiadavkou dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa, sa považuje za nekalú. ( 49 )

101.

Aj keď sa domnievam, že formulácia „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad ]“ iba opisuje situáciu, ktorá by prevládala v prípade neexistencie značnej nerovnováhy, a preto sama osebe nepredstavuje samostatnú podmienku, je potrebné uviesť, že Súdny dvor rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje dve kritériá na vymedzenie pojmu nekalé podmienky, a to na jednej strane to, že podmienky sú „v rozpore s požiadavkou dobrej viery“, a na strane druhej „existenciu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa“ ( 50 ).

102.

Aj keď so všetkým rešpektom toto rozlíšenie nemusí byť nevyhnutne presvedčivé, ( 51 ) v praxi pravdepodobne má určitý význam. Vzhľadom na interpretáciu týchto dvoch kritérií, ktorú Súdny dvor uviedol v praxi, keď je splnené druhé kritérium, je nevyhnutne splnené tiež. ( 52 )

106.

Vzhľadom na to, že sa takéto ustanovenie týka ceny úveru, zdôrazňujem, že podľa článku 4 ods. 2 môže byť predmetom posúdenia stanoveného v smernici 93/13 týkajúceho sa výšky poplatkov, ktoré má zaplatiť spotrebiteľ iba vtedy, ak nebolo vypracované zrozumiteľne, alebo ak nie je dostatočne jednoznačné, pokiaľ ide o jeho ekonomické dôsledky.

107.

S výhradou tejto výnimky je pre mňa problematické dospieť k záveru, že ustanovenie vytvára v tomto zmysle „značnú nerovnováhu“ len preto, že upravuje platenie poplatkov okrem úrokov. Ako som už vysvetlil vyššie, úverové inštitúcie môžu slobodne určovať podmienky svojej odmeny za predpokladu, že spotrebiteľovi bude celková cena zrejmá. V prípade zmluvy o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48, je to potrebné v prípade, ak boli splnené povinnosti stanovené v tejto smernici, ktoré boli prebrané do vnútroštátneho práva.

108.

Rovnako podľa môjho názoru značná nerovnováha nemôže vyplývať jednoducho zo skutočnosti, že cena účtovaná za službu môže pre dodávateľa slúžiť ako pohodlný spôsob prenesenia všeobecných výdavkov. Ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Kiss a CIB Bank ( 56 ), skutočnosť, že spoločnosti prenášajú všetky svoje náklady na spotrebiteľov vrátane ich všeobecných výdavkov, je jednoducho hospodárskou realitou. Cena akejkoľvek služby alebo tovaru preto nevyhnutne slúži čiastočne na kompenzáciu výdavkov spojených so všeobecnou činnosťou veriteľa.

112.

Smernica 93/13 stanovuje iba jedno kritérium hodnotenia nekalosti ustanovení, a to podmienku uvedenú v jej článku 3 ods. 1, ktorá vyžaduje prinajmenšom existenciu výraznej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. ( 59 ) Ak sa teda musí zohľadniť požiadavka zrozumiteľnosti vyplývajúca z článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13 na to, aby bolo možné posúdiť, či je určité ustanovenie zmluvy nekalé, ( 60 ) nezrozumiteľnosť nie je sama osebe postačujúca na účely vyhlásenia určitej podmienky ako nekalej. ( 61 ) Toto ustanovenie musí, napriek požiadavke dobrej viery, vytvárať značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. ( 62 ) Akýkoľvek iný výklad by zbavil kritérium stanovené v článku 3 ods. 1 jeho efektívneho účinku.

113.

V prípade nezrozumiteľného ustanovenia o cene by sa však táto podmienka mohla ľahko uplatniť, pretože takáto značná nerovnováha by sa mohla odvodiť z nadmerného množstva zaplatených poplatkov. ( 63 ) Predajca alebo dodávateľ musí logicky očakávať, že keby sa so spotrebiteľom zaobchádzalo čestne a rovnocenne, spotrebiteľ by mohol odmietnuť zaplatiť takúto cenu.

114.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú vo veci C‑222/19 takto: článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že ustanovenie obsiahnuté v zmluve o úvere, ktorá nie je individuálne dohodnutá, nemožno považovať za vytvárajúce „značnú nerovnováhu“ iba z toho dôvodu, že stanovuje platby, okrem úrokov, aj poplatkov a že tieto poplatky môžu slúžiť ako spôsob, ktorým predávajúci alebo dodávateľ presúva svoje všeobecné výdavky na spotrebiteľa. Naopak, takáto nekalosť je v zmysle smernice 93/13 preukázaná len vtedy, ak po prvé nie je celková cena, ktorá sa má zaplatiť, transparentná, najmä z dôvodu existencie nadmerného počtu ustanovení o cene, čím sa otvára možnosť posúdenia jej nekalosti spôsobom, ktorý článok 4 ods. 2 smernice 93/13 v skutočnosti povoľuje ako výnimku, a po druhé, ak je celková cena zjavne neprimeraná.

117.

Ako som vysvetlil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Mikrokasa a Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty w Warszawie ( 65 ), a ako Súdny dvor rozhodol v podstate v danej veci, ( 66 ) to však neznamená, že členské štáty nemôžu v súvislosti s úvermi, na ktoré sa vzťahuje smernica 2008/48, používať iné pojmy ako tie, ktoré sú uvedené v tejto smernici, ako napríklad „maximálne neúrokové náklady na úver“, na ktoré odkazuje § 36a zákona o spotrebiteľských úveroch. Hoci smernica 2008/48 dosahuje úplnú harmonizáciu, táto harmonizácia sa napriek tomu obmedzuje na aspekt úverových zmlúv, ktoré sú uvedené v smernici, a to na informačné povinnosti, hodnotenie úverovej bonity, prístup k databázam, právo na odstúpenie od zmluvy a právo na predčasné splatenie úveru.

118.

Vzhľadom na to, že harmonizácia dosiahnutá smernicou 2008/48 sa netýka vnútroštátnych ustanovení upravujúcich kontrolu ceny alebo odmeny účtovanej výmenou za poskytnutie úveru, tento aspekt zostáva v právomoci členských štátov. Členské štáty preto môžu v súvislosti s takouto regulačnou kontrolou používať iné pojmy ako tie, ktoré sú uvedené v článku 3 smernice 2008/48, ak použitie týchto konceptov neporušuje právo Únie.

119.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť vo veci C‑252/19, či pojem „maximálne neúrokové náklady na úver“ použitý v § 36a zákona o spotrebiteľských úveroch vedie k uloženiu predávajúcemu alebo dodávateľovi akýchkoľvek povinností patriacich do pôsobnosti smernice 2008/48.

Článok 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré stanovujú poplatky, ktoré má zaplatiť spotrebiteľ, nemajú byť vylúčené z pôsobnosti tejto smernice len preto, že tieto poplatky ako celok nepresahujú určitú hornú hranicu stanovenú vnútroštátnymi právnymi predpismi.

2.

Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať tak, že vylučuje ustanovenia obsiahnuté v zmluve o úvere, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ktoré stanovujú cenu alebo úhradu za daný úver, z posúdenia ich nekalosti podľa tejto smernice, ak boli vypracované zrozumiteľne, a to aj v prípade , že ustanovujú platenie iných poplatkov ako úrok. Členské štáty však môžu vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku ustanoviť takýto mechanizmus posudzovania nekalosti cien za predpokladu, že jeho ustanovenia budú zlučiteľné s uplatniteľným právom Únie a že členské štáty splnia požiadavky uvedené v článku 8a smernice 93/13.

3.

Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky zmlúv o úvere, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ktoré stanovujú platenie poplatkov, sa v zásade nepovažujú za nevypracované zrozumiteľne iba preto, že nešpecifikujú úkony, ktoré musí obchodník urobiť, ani náklady, ktoré musí vynaložiť na účely poskytnutia služby zakotvenej v zmluve. Len v prípade, že finančné dôsledky zmluvy, posudzované ako celok alebo v súvislosti s predmetom zmluvy, nie sú zo zmluvy zrejmé, najmä z dôvodu existencie nadmerného počtu ustanovení o cene, je možné takéto ustanovenia o cene považovať za nespĺňajúce túto podmienku.

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ( Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66 ).

( 4 ) ( C‑779/18 , EU:C:2019:1146 , body 10 až 17 ).

( 5 ) Rozsudok zo 16. januára 2014, Constructora Principado ( C‑226/12 EU:C:2014:10 ).

( 6 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2014, Constructora Principado ( C‑226/12 , EU:C:2014:10 , bod 20 ).

( 7 ) Pozri rozsudok z 21. marca 2013, RWE Vertrieb ( C‑92/11 , EU:C:2013:180 , bod 28 , a zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés ( C‑96/16 a C‑94/17 , EU:C:2018:643 , bod 43 ).

( 8 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 31 ).

( 14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2019, GT ( C‑38/17 , EU:C:2019:461 , bod 30 ).

( 15 ) Ako je uvedené v devätnástom odôvodnení smernice 93/13, to vylučuje ustanovenia popisujúce pomer cena/kvalita.

( 16 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Kiss a CIB Bank ( C‑621/17 , EU:C:2019:411 , poznámka pod čiarou 17), a oznámenie Komisie o usmernení k výkladu a uplatňovaniu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. EÚ C 323, 2019, s. 4 ), bod 4.3.1.

( 17 ) Je pravda, že pojem „cena“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13 nemôže byť vymedzený pojmom „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) smernice 2008/48, pokiaľ tieto celkové náklady zahŕňajú aj platby vykonané tretím stranám. Pozri rozsudok z 26. februára 2015, Matei ( C‑143/13 , EU:C:2015:127 , bod 47 ). Nebolo by však potrebné, aby normotvorca Únie spresnil, že pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle tejto smernice všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere, ak by sa predajcom alebo dodávateľom zakázalo financovať sa iným spôsobom, ako prostredníctvom účtovania úrokov.

( 18 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Kiss a CIB Bank ( C‑621/17 , EU:C:2019:411 , bod 37 ).

( 19 ) Pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2019, Pelham a i. ( C‑476/17 , EU:C:2019:624 , bod 28 ).

( 24 ) Ako som zdôraznil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Mikrokasa a Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty w Warszawie ( C‑779/18 , EU:C:2019:1146 , bod 69 ), behaviorálne štúdie ukazujú, že ľudia nečítajú zmluvy v plnom rozsahu, ale skôr sa zameriavajú na hlavné prvky, ako je cena, alebo na časť, ktorú považujú za najdôležitejšiu. Ako uviedol SCHILLIG, c. d., s. 936: „spotrebitelia často akceptujú štandardné zmluvné podmienky a nečítajú ich, pretože čítanie, hľadanie a vyjednávanie lepších podmienok jednoducho nestojí za námahu“.

( 25 ) Pozri rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 , bod 42 ), a z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 34 ).

( 26 ) Reštriktívny výklad sa nesmie zamieňať so zužujúcim výkladom, ktorý spočíva v identifikácii užšieho významu tohto ustanovenia, s pomocou externých prvkov, ako je cieľ a jeho kontext, pričom reštriktívny výklad je výklad založený na texte samotnom ako takom.

( 27 ) Rozsudky z 26. februára 2015, Matei ( C‑143/13 , EU:C:2015:127 , bod 70 ), a z 3. októbra 2019, Kiss a CIB Bank ( C‑621/17 , EU:C:2019:820 , bod 40 ).

( 28 ) Pozri napríklad rozsudky z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 45 ), a z 19. septembra 2019, Lovasné Tóth ( C‑34/18 , EU:C:2019:764 , bod 62 ).

( 29 ) Rozsudok z 23. apríla 2015, Van Hove ( C‑96/14 , EU:C:2015:262 , bod 50 ).

( 34 ) Rozsudok z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai ( C‑26/13 , EU:C:2014:282 , bod 75 ); rozsudok z 23. apríla 2015, Van Hove ( C‑96/14 , EU:C:2015:262 , bod 50 ), a z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 45 ). V súlade s touto judikatúrou podmienka stanovená v článku 4 ods. 2 zahŕňa informovanie spotrebiteľa nie o tom, či predávajúci alebo dodávateľ musí na to, aby si splnil svoje záväzky, urobiť 5, 10 alebo 15 fotokópií, ale o účinkoch zmluvy. Ekonomická výkonnosť predajcu alebo dodávateľa, t. j. jeho schopnosť minimalizovať svoje náklady, nie je primárnym záujmom spotrebiteľov. Základný ekonomický predpoklad motivujúci spotrebiteľov je získať najlepšiu cenu za konkrétny tovar alebo službu. To predpokladá, že spotrebitelia sú informovaní o celkovej cene, ktorú budú musieť zaplatiť za tovar alebo službu, ktorú chcú kúpiť, alebo – prinajmenšom o tom, ako sa táto cena vypočíta s cieľom získať o tom predstavu – a z čoho pozostáva daný tovar alebo služba.

( 35 ) Pozri v tomto zmysle článok 3 ods. 1 a odôvodnenie 13 smernice 2011/83.

( 36 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ).

( 37 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo veci Ibercaja Banco ( C‑452/18 , EU:C:2020:61 , poznámka pod čiarou 77).

( 44 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , bod 47 ), a článok 10 písm. g) smernice 2008/48. Pozri tiež na tento účel aj článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu ( Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36 ).

( 45 ) Je to dobre ilustrované skutočnosťou, že článok 2 ods. 6 smernice 2011/83 definuje pojem „zmluva o službách“ tak, že je to „akákoľvek zmluva, ktorá nie je kúpnou zmluvou a na základe ktorej obchodník poskytne alebo sa zaviaže poskytnúť spotrebiteľovi službu a spotrebiteľ uhradí alebo sa zaviaže uhradiť jej cenu“. Preto možno odvodiť, že služba je jednoducho to, čo je predmetom zmluvy o službách.

( 46 ) Pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland ( C‑390/18 , EU:C:2019:1112 , bod 53 ).

( 47 ) Pozri rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i. ( C‑186/16 , EU:C:2017:703 , body 37 a 38 ).

( 48 ) Takzvaná služba „Tvoj balíček“ nepredstavuje „službu“, pretože ju nemožno oddeliť od poskytnutia úveru, ale skôr úpravu podmienok na poskytnutie úveru, ktorá je prezentovaná na komerčné účely ako služba.

( 49 ) Článok 3 ods. 3 odkazuje na prílohu smernice 93/13, ktorá obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré by sa mohli považovať za nekalé.

( 56 ) ( C‑621/17 , EU:C:2019:411 , bod 36 ).

( 57 ) Rozsudok zo 16. januára 2014, Constructora Principado ( C‑226/12 , EU:C:2014:10 ).

( 58 ) Súdny dvor v rozsudku zo 16. januára 2014, Constructora Principado ( C‑226/12 , EU:C:2014:10 , body 27 a 28 ) nedospel k záveru, že tento druh podmienky je nekalý, ale ponechal na vnútroštátny súd, aby určil, či takáto podmienka predstavuje „dostatočne závažný zásah do právneho postavenia, ktoré spotrebiteľovi ako zmluvnej strane priznáva vnútroštátne právo“ a či teda môže byť vyhlásená za nekalú.

( 59 ) Toto vysvetľuje, prečo sa požiadavka transparentnosti týka iba dôsledkov alebo účinku podmienok.

( 62 ) Pozri oznámenie Komisie o usmernení k výkladu a uplatňovaniu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, bod 3.4.6, a v tejto súvislosti rozsudky z 26. januára 2017, Banco Primus ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 62 ) alebo zo 14. marca 2019, Dunai ( C‑118/17 , EU:C:2019:207 , bod 49 ). Jedinou výnimkou, o ktorej viem, je rozsudok Súdneho dvora z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation ( C‑191/15 , EU:C:2016:612 , bod 69 ), kde ja javí, že Súdny dvor uznal, že určitú podmienku možno vyhlásiť za neprijateľnú z dôvodu nedostatočnej transparentnosti. Ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Lovasné Tóth ( C‑34/18 , EU:C:2019:245 , body 87 až 89 ), ak je zmluvná transparentnosť skutočne zásadná, domnievam sa, že v rozsudku Verein für Konsumenteninformation Súdny dvor trochu prehnal rozsah požiadavky transparentnosti podľa smernice 93/13. Okrem toho ďalšie nástroje EÚ, ktoré sa tiež zaoberajú touto otázkou, zabezpečujú presnejšie prístupy. Pozri napríklad článok 7 smernice 2005/29.

( 63 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Kiss a CIB Bank ( C‑621/17 , EU:C:2019:820 , bod 51 ).

( 64 ) Pozri rozsudky z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 61 ), a z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia ( C‑42/15 , EU:C:2016:842 , bod 41 ).

( 65 ) ( C‑779/18 , EU:C:2019:1146 ).

( ) Pozri na tieto účely rozsudok z 26. marca 2020, Mikrokasa a Revenue Niestandaryzowany Sekurytyzacyjny Fundusz Inwestycyjny Zamknięty w Warszawie ( C‑779/18 , EU:C:2020:236 , body 45 až 48 ).