C-93/19
ECLI:EU:C:2020:305
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62019CC0093
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62019CC0093
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 23. apríla 2020 ( 1 )
Vec C‑93/19 P
Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ)
proti
Chantal Hebberechtovej
„Odvolanie – Žaloba o neplatnosť – Právo verejnej služby – Európska služba pre vonkajšiu činnosť – Pridelenie – Miesto vedúcej delegácie Európskej únie v Etiópii – Zásada rotácie – Žiadosť o predĺženie pridelenia – Zamietnutie – Rovnosť pohlaví – Povinnosť zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia – Zrušenie rozhodnutí administratívy prijatých na základe voľnej úvahy – Nezohľadnenie aspektov, z ktorých malo vychádzať rozhodnutie prijaté na základe voľnej úvahy – Aspekty, ktoré sa musia zohľadniť“
I. Úvod
1.
Môže zamestnávateľ úradníčky Európskej únie pri rozhodovaní o predĺžení jej pridelenia, teda jej zotrvania na určitej pozícii, od začiatku vylúčiť úvahy týkajúce sa pohlavia?
2.
Táto otázka vzniká v spore medzi Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ďalej len „ESVČ“) a jednou z jej úradníčok, ktorá sa domáha predĺženia svojho pridelenia na riadiacej pozícii, konkrétne na mieste vedúcej delegácie Európskej únie v Etiópii. Pri zamietnutí príslušnej žiadosti ESVČ zastávala názor, že treba zohľadniť len záujem služby a pohlavie nemôže zohrávať pri prijímaní tohto rozhodnutia nijakú úlohu.
3.
Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 27. novembra 2018, Hebberecht/ESVČ ( T‑315/17 , EU:T:2018:842 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), naopak vyjadril názor, že rovnosť pohlaví predstavuje základný prvok, ktorý treba zohľadniť pri všetkých rozhodnutiach, ktoré sa prijímajú na základe služobného poriadku. Z tohto dôvodu zrušil napadnuté rozhodnutie.
4.
V čase, keď sa všade hovorí o pojme „gender mainstreaming“ ( 2 ), bude teda Súdny dvor musieť po prvý raz rozhodnúť, aký právny rozmer má rovnosť pohlaví pri personálnych rozhodnutiach Únie a aké dôsledky z toho prípadne treba vyvodiť.
5.
Podľa názoru ESVČ by povinnosť zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia v konkrétnom prípade totiž znamenala, že by bola povinná predĺžiť pridelenie dotknutej úradníčky. ESVČ však tvrdí, že taká „pozitívna diskriminácia“ nemá priamo uplatniteľný právny základ. Všeobecný súd však v žiadnom prípade nemohol zrušiť toto rozhodnutie len z dôvodu, že ESVČ pri jeho prijímaní nezohľadnila nijaké úvahy týkajúce sa pohlavia.
II. Právny rámec
6.
Služobný poriadok úradníkov Európskej únie bol stanovený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a ktorým sa zavádzajú osobitné pravidlá, ktoré sa dočasne uplatňujú na úradníkov Komisie ( 3 ).
7.
Odôvodnenie
7 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev ( 4 ), znie:
„Je potrebné zachovať súlad so zásadou nediskriminácie, zakotven[ou] v Zmluve o ES, a preto je nevyhnutné ďalej rozvíjať personálnu politiku, zabezpečujúcu rovnaké príležitosti pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie, fyzické schopnosti, vek, príslušnosť k rase alebo etniku, sexuálnu orientáciu a manželský stav.“
8.
Podľa článku 1b Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení zmenenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 ( 5 ) (ďalej len „služobný poriadok“) sa tento služobný poriadok uplatní na úradníkov ESVČ.
9.
Článok 1d služobného poriadku stanovuje:
„(1) Pri uplatňovaní tohto Služobného poriadku je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženského vyznania alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, pôvodu, pracovnej nespôsobilosti, veku, alebo sexuálnej orientácie.
…
(2) S cieľom zabezpečiť v praxi úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote, ktorý [ktorá – neoficiálny preklad ] musí byť základným prvkom, zohľadňovaným pri uplatňovaní všetkých aspektov tohto Služobného poriadku, zásada rovnakého zaobchádzania nebráni orgánom Európskej únie, aby ponechali v účinnosti alebo prijali opatrenia ustanovujúce osobitné výhody, aby uľahčili nedostatočne zastúpenému pohlaviu vykonávanie pracovnej činnosti alebo aby zabránili, alebo poskytovali kompenzáciu za znevýhodnenie v povolaní.
(3) Menovacie orgány inštitúcií určia na základe dohody, po porade s Výborom pre služobný poriadok, opatrenia a činnosti na podporu rovnakých príležitostí pre mužov a ženy v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento služobný poriadok, a prijmú potrebné ustanovenia, najmä s cieľom napraviť faktickú nerovnosť, ktorá obmedzuje príležitosti pre ženy v týchto oblastiach.
…
(6) Pri rešpektovaní zásady nediskriminácie a zásady proporcionality každé obmedzenie ich uplatňovania musí byť zdôvodnené objektívnymi a dostatočnými dôvodmi a musí byť zamerané na legitímne ciele všeobecného záujmu v rámci personálnej politiky. …“
III. Okolnosti sporu a konanie na Všeobecnom súde
10.
Na účely tohto odvolacieho konania možno okolnosti sporu a konanie na Všeobecnom súde zhrnúť takto.
11.
Odporkyňa v odvolacom konaní je úradníčkou ESVČ. Dňa 1. septembra 2013 bola vymenovaná za vedúcu delegácie Európskej únie v Etiópii na dobu štyroch rokov.
12.
Dňa 15. apríla 2016 požiadala o predĺženie svojho pridelenia o jeden rok do 1. septembra 2018. Svoju žiadosť odôvodnila tým, že chce zúročiť svoju skúsenosť v Etiópii počas piateho roka pred svojím odchodom do dôchodku 1. septembra 2018.
13.
Rozhodnutím z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) menovací orgán ESVČ zamietol túto žiadosť a poukázal na to, že „v záujme zabezpečiť pravidelnú rotáciu vedúcich delegácie sa po maximálne štyroch rokoch na pracovnom mieste vo všeobecnosti uplatňuje jasná politika mobility“.
14.
Proti tomuto rozhodnutiu podala odporkyňa v odvolacom konaní najprv sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku a po jej zamietnutí žalobu na Všeobecnom súde.
15.
Na ich odôvodnenie osobitne uviedla, že predĺženie jej pridelenia je v súlade so záujmom služby a jej odchod by narušil kontinuitu služby na úrovni riadenia, ktoré zabezpečuje ESVČ. Predĺženie jej pôsobenia na mieste vedúcej delegácie ako ženy zaradenej do platovej triedy AD 14 by navyše bolo ukážkovým opatrením pozitívnej diskriminácie.
16.
ESVČ naproti tomu tak v konaní o sťažnosti, ako aj v konaní na Všeobecnom súde zastávala názor, že predĺženie nie je v záujme služby. Okrem toho podľa jej názoru bez povinnosti v tomto zmysle nemôže byť ESVČ povinná zohľadniť postavenie žiadateľky ako ženy pri posúdení požadovaného predĺženia, keďže toto predĺženie musí byť odôvodnené iba záujmom služby.
17.
Všeobecný súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobkyne v prvom stupni a odporkyne v odvolacom konaní v rozsahu, v akom sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia.
18.
Odporkyňa v odvolacom konaní však podľa názoru Všeobecného súdu nepreukázala, že posúdenie záujmu služby zo strany ESVČ bolo zjavne nesprávne. ( 6 ) ESVČ navyše bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, mohla vychádzať z toho, že kontinuita služby môže byť zabezpečená aj prostredníctvom zotrvania zástupcu vedúceho delegácie. ( 7 ) ESVČ však tým, že pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne o predĺženie nezohľadnila rovnosť pohlaví, hoci rovnosť pohlaví podľa názoru tvorcu služobného poriadku predstavuje základný prvok služobného poriadku, porušila článok 1d ods. 2 a 3 služobného poriadku. ( 8 ) V tejto súvislosti Všeobecný súd poukázal na to, že ESVČ tak v písomnej časti konania, ako aj na pojednávaní na Všeobecnom súde zdôrazňovala, že neexistuje súvislosť medzi politikou rovnosti príležitostí a politikou mobility a žiadosti o predĺženie sú vybavované bez ohľadu na otázku, či je žiadateľ mužom alebo ženou. ( 9 )
19.
Keďže výrok napadnutého rozhodnutia by mohol byť iný, ak by rovnosť pohlaví nebola od začiatku vylúčená z posúdenia ESVČ, Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie. ( 10 )
IV. Konanie na Súdnom dvore
20.
ESVČ vo svojom odvolaní zo 6. februára 2019, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 8. februára 2019, navrhuje
–
zrušiť rozsudok Všeobecného súdu z 27. novembra 2018, Hebberecht/ESVČ ( T‑315/17 , EU:T:2018:842 ),
–
zamietnuť žalobu podanú na Všeobecnom súde a
–
uložiť odporkyni v odvolacom konaní povinnosť nahradiť trovy konania.
21.
Odporkyňa v odvolacom konaní sa k odvolaniu nevyjadrila.
V. Právne posúdenie
22.
Skutočnosť, že sa odporkyňa v odvolacom konaní nevyjadrila k odvolaniu, je irelevantná. Predmetom odvolacieho konania je totiž len otázka, či vytýkané nesprávne právne posúdenia odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku. Na túto otázku treba odpovedať objektívne, nezávisle od návrhov protistrany.
23.
Svojím jediným odvolacím dôvodom ESVČ vytýka Všeobecnému súdu, že tým, že svoj rozsudok založil na porušení článku 1d ods. 2 služobného poriadku, sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
24.
Podľa názoru ESVČ Všeobecný súd v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku „zjavne vychádza z toho“, že článok 1d ods. 2 služobného poriadku obsahuje priamo uplatniteľnú zásadu podpory žien, ktorá tomuto orgánu ukladá povinnosť vydať rozhodnutie v prospech žiadateľky. V tom spočíva nesprávne právne posúdenie, keďže menovací orgán je povinný prijať určité „pozitívne diskriminačné“ opatrenia len vtedy, ak prijal potrebné ustanovenia o takých opatreniach v zmysle článku 1d ods. 3 služobného poriadku.
25.
Už formulácia odvolacieho dôvodu svedčí o tom, že odvolací dôvod spočíva na určitom výklade rozsudku zo strany ESVČ. Z tohto dôvodu je potrebné posúdiť rozhodujúce časti napadnutého rozsudku v ich presnom znení.
26.
Všeobecný súd v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku rozhodol, že „v článku 1d ods. 2 služobného poriadku sa tvorca služobného poriadku neuspokojuje s oznámením prijatia opatrení inštitúciami. Vyhlasuje tiež, pričom toto vyhlásenie nie je sprevádzané žiadnou lehotou alebo podmienkou, že rovnosť pohlaví predstavuje ‚základný‘ prvok, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní ‚všetkých‘ aspektov služobného poriadku. Z toho vyplýva, že ESVČ tým, že vylúčila rovnosť pohlaví z úvah sprevádzajúcich prijatie rozhodnutia o žiadosti o predĺženie podanej žalobkyňou, hoci tento prvok považuje tvorca služobného poriadku za základný, nerešpektovala ustanovenia služobného poriadku uvádzané žalobkyňou“.
27.
V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia treba napadnuté rozhodnutie podľa názoru Všeobecného súdu zrušiť, lebo výrok tohto rozhodnutia by „mohol byť iný, ak by rovnosť pohlaví nebola od začiatku v zásade vylúčená z posúdenia ESVČ, hoci rozhodnutia týkajúce sa organizácie jej služieb musia byť prijaté v právnom rámci vymedzenom služobným poriadkom“ ( 11 ).
28.
Na prvý pohľad preto odvolanie ESVČ spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Z napadnutých pasáží totiž len vyplýva, že Všeobecný súd považoval skutočnosť, že ESVČ pri svojom rozhodovaní od začiatku nezohľadnila úvahy týkajúce sa pohlavia, za porušenie článku 1d ods. 2 služobného poriadku. To podľa názoru Všeobecného súdu samo osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.
29.
V rozpore s tým, čo tvrdí ESVČ, Všeobecný súd nekonštatoval, že ESVČ bola povinná nevyhnutne rozhodnúť v prospech odporkyne v odvolacom konaní.
30.
Napriek tomu je potrebné po prvé preskúmať, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že z článku 1d ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že menovací orgán pri rozhodovaní o predĺžení pridelenia úradníčky musí v každom prípade zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia (pozri v tejto súvislosti oddiel A).
31.
Po druhé treba následne overiť, či Všeobecný súd z právneho hľadiska nesprávne predpokladal, že rozhodnutie ESVČ by mohlo mať v prípade zohľadnenia týchto aspektov iný obsah, a preto ho treba zrušiť. V tejto súvislosti navyše preskúmam, či Všeobecný súd pritom implicitne rozhodol, že ESVČ bola povinná rozhodnúť o predĺžení pridelenia odporkyne v odvolacom konaní ako o opatrení „pozitívnej diskriminácie“ (pozri v tejto súvislosti oddiel B).
A.
O všeobecnej povinnosti zohľadniť úvahy týkajúce sa pohlavia pri prijímaní personálnych rozhodnutí inštitúcií Únie
32.
Podľa názoru ESVČ z prvej časti článku 1d ods. 2 služobného poriadku, podľa ktorej „úpln[á] rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote… musí byť základným prvkom, zohľadňovaným pri uplatňovaní všetkých aspektov tohto Služobného poriadku“, nemožno vyvodiť nijakú všeobecnú povinnosť menovacích orgánov zohľadniť tieto prvky v rámci všetkých rozhodnutí, ktoré sa majú prijať. Prvú časť tohto ustanovenia naopak treba nevyhnutne vykladať v spojení s druhou časťou tohto ustanovenia, podľa ktorej menovacie orgány môžu zaviesť osobitné výhody pre znevýhodnené pohlavie. Inak povedané, prvá časť tohto ustanovenia nemá samostatný význam, ale týka sa výlučne splnomocnenia na prijatie „pozitívne diskriminačných“ opatrení.
33.
Podľa názoru Všeobecného súdu článok 1d ods. 2 služobného poriadku obsahuje dve pravidlá, ktoré treba posudzovať samostatne. V tejto súvislosti v bode 84 napadnutého rozsudku konštatoval, že z tohto ustanovenia na jednej strane vyplýva, že rovnosť medzi mužmi a ženami je základným prvkom zohľadňovaným pri uplatňovaní „všetkých“ aspektov súvisiacich s týmto uplatňovaním. Na druhej strane podľa jeho názoru toto ustanovenie splnomocňuje inštitúcie, aby prijali opatrenia na kompenzáciu nedostatočného zastúpenia žien v určitých funkciách.
34.
Pohľad na vývoj článku 1d ods. 2 služobného poriadku svedčí o tom, že splnomocnenie na prijatie takých opatrení existuje už od zmeny služobného poriadku uskutočnenej nariadením Rady (ES, ESUO, Euratom) č. 781/98 zo 7. apríla 1998 ( 12 ), zatiaľ čo doplňujúca formulácia, podľa ktorej rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote „musí byť základným prvkom, zohľadňovaným pri uplatňovaní všetkých aspektov tohto Služobného poriadku“, bola vložená až nariadením č. 723/2004. Z toho možno vyvodiť, že táto doplňujúca formulácia má skutočne samostatný význam.
35.
Z odôvodnenia 7 posledného uvedeného nariadenia v tejto súvislosti vyplýva, že cieľom tejto zmeny bolo zachovať súlad so zásadou nediskriminácie zakotvenou v primárnom práve a že sa ňou majú zabezpečiť najmä rovnaké príležitosti pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie.
36.
Rovnosť a rovnoprávnosť pohlaví sú kľúčové ciele Únie, ktoré v zásade majú vplyv na všetky oblasti politiky a pracovnej činnosti. O tom svedčí ich zakotvenie v ustanoveniach prierezovej povahy, akými sú článok 2 ZEÚ, článok 3 ods. 3 druhý pododsek ZEÚ a článok 8 ZFEÚ.
37.
Zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe pohlavia je pritom len jedným z aspektov politiky Únie v oblasti rovnosti. Pokiaľ ide o oblasť práce a zamestnania, už Zmluva o EHS v článku 119 obsahovala taký zákaz diskriminácie v oblasti odmeňovania pre členské štáty, ktorý je v súčasnosti zakotvený v článku 157 ZFEÚ. Amsterdamskou zmluvou bol súčasný článok 157 ZFEÚ doplnený o štvrtý odsek, ktorý navyše splnomocňuje členské štáty, aby prijali „pozitívne diskriminačné“ opatrenia.
38.
Popri samotnom zákaze diskriminácie na jednej strane a splnomocnení na zavedenie určitých výhod na druhej strane však komplexné zabezpečenie rovnakých príležitostí a rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi navyše vyžaduje začlenenie úvah týkajúcich sa pohlavia do všetkých politík a činností Únie. ( 13 ) Taká povinnosť zohľadňuje povahu rovnosti pohlaví ako prierezovej úlohy Únie.
39.
O tom, že komplexné zabezpečenie rovnoprávnosti pohlaví zahŕňa aj posledný uvedený aspekt, svedčia aj ustanovenia Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorá je podľa jej článku 51 ods. 1 určená pre všetky inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie.
40.
Popri zákaze diskriminácie na základe pohlavia, ktorý je stanovený v článku 21 Charty, článok 23 druhý odsek Charty obsahuje splnomocnenie na prijatie „pozitívne diskriminačných“ opatrení. Okrem toho článok 23 prvý odsek Charty stanovuje, že rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť zabezpečená vo všetkých oblastiach, najmä však v oblasti zamestnania, práce a odmeňovania. ( 14 ) Z vysvetliviek k Charte vyplýva, že toto ustanovenie nadväzuje na článok 8 ZFEÚ, podľa ktorého sa Únia vo všetkých svojich činnostiach zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami.
41.
Je pravda, že môžu existovať rozhodnutia Únie, v ktorých nemusia byť tieto ciele zohľadnené. Inštitúcie Únie totiž pri prijímaní svojich rozhodnutí nie sú povinné zohľadniť skutočnosti, ktoré sú pre rozhodnutie zjavne nevhodné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé. ( 15 ) Nemožno však predpokladať, že úvahy týkajúce sa pohlavia sú v súvislosti s rozhodnutiami orgánu pre riadenie ľudských zdrojov bezvýznamné, keďže rovnosť pohlaví zohráva práve v oblasti práce a zamestnania kľúčovú úlohu.
42.
Článok 1d služobného poriadku teda len kodifikuje to, čo z článkov 21 a 23 Charty konkrétne vyplýva pre rozhodovaciu činnosť menovacích orgánov: článok 1d ods. 1 služobného poriadku najprv stanovuje zákaz diskriminácie na základe pohlavia. Prvá časť odseku 2 následne stanovuje povinnosť zohľadniť aspekty týkajúce sa rovnosti pri uplatňovaní všetkých aspektov služobného poriadku a napokon druhá časť odseku 2 stanovuje splnomocnenie na poskytnutie osobitných výhod pre nedostatočne zastúpené pohlavie.
43.
Ako Všeobecný súd navyše správne konštatoval v bode 93 napadnutého rozsudku, povinnosť zohľadniť rovnosť pohlaví stanovená v článku 1d ods. 2 služobného poriadku nie je spojená so žiadnou lehotou ani podmienkou. Vzhľadom na komplexnú formuláciu tohto ustanovenia navyše nemožno vychádzať z toho, že určité rozhodnutia orgánu pre riadenie ľudských zdrojov, napríklad rozhodnutia o predĺžení pridelenia, majú byť z tejto povinnosti vyňaté.
44.
To zodpovedá povahe článku 23 prvého odseku Charty ako subjektívneho práva. „Zabezpečenie“ rovnosti žien a mužov vo všetkých oblastiach totiž nevyžaduje – na rozdiel od ustanovenia osobitných výhod uvedeného v článku 23 druhom odseku Charty – žiadne ďalšie vykonávacie opatrenia. Z tohto dôvodu sa nemá považovať len za zásadu v zmysle článku 52 ods. 5 Charty, ktorá sa musí najprv vykonať. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že Súdny dvor už dávno priznal rovnakému zaobchádzaniu so ženami a mužmi povahu (súdne vymáhateľného) základného práva. ( 16 )
45.
Stanovisko ESVČ, podľa ktorého menovací orgán pri prijímaní individuálnych rozhodnutí, ako je rozhodnutie napadnuté v prejednávanej veci, nie je povinný zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia, ( 17 ) sa teda vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a jednoznačné znenie článku 1d ods. 2 služobného poriadku javí ako neobhájiteľné.
B.
O právnych následkoch nezohľadnenia aspektov týkajúcich sa pohlavia v konkrétnom prípade
46.
Odvolací dôvod ESVČ je však sformulovaný širšie. ESVČ sa totiž domnieva, že Všeobecný súd sa v skutočnosti neuspokojil s konštatovaním, že menovacie orgány pri rozhodovaní o predĺžení pridelenia úradníka musia zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia. Podľa jej názoru Všeobecný súd naopak implicitne rozhodol, že ESVČ bola na základe článku 1d ods. 2 služobného poriadku povinná v rámci opatrenia „pozitívnej diskriminácie“ predĺžiť zotrvanie odporkyne v odvolacom konaní na jej pozícii. ESVČ však tvrdí, že nedodržanie povinnosti zohľadniť aspekty týkajúce sa pohlavia v každom prípade nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, keďže záujem služby na rotácii je dôležitejší. Zastáva názor, že Všeobecný súd navyše nespochybnil jej posúdenie záujmu služby.
47.
V tejto súvislosti treba najprv opäť poukázať na to, že z bodov 93 a 94 napadnutého rozsudku ( 18 ) vyplýva, že porušenie článku 1d ods. 2 služobného poriadku podľa názoru Všeobecného súdu vyplýva len z toho, že pri prijímaní rozhodnutia vôbec neboli zohľadnené úvahy týkajúce sa pohlavia. Všeobecný súd v tomto rozsudku vôbec nerozhodol, že porušenie článku 1d ods. 2 služobného poriadku spočíva v tom, že ESVČ neprijala konkrétne opatrenie v prospech odporkyne v odvolacom konaní.
48.
Zdá sa však, že ESVČ vyvodzuje z bodu 97 napadnutého rozsudku širšie závery. V tomto bode Všeobecný súd konštatoval, že obsah rozhodnutia by mohol byť iný, ak by rovnosť pohlaví nebola od začiatku vylúčená z posúdenia ESVČ. ( 19 ) ESVČ vykladá tento bod v tom zmysle, že Všeobecný súd v ňom konštatoval, že obsah rozhodnutia by v prípade zohľadnenia týchto aspektov musel byť iný. Podľa jej názoru jej teda Všeobecný súd v konečnom dôsledku predsa uložil povinnosť prijať konkrétne opatrenie, a to predĺžiť pridelenie odporkyne v odvolacom konaní, hoci z článku 1d ods. 2 služobného poriadku taká povinnosť nevyplýva.
49.
V tejto súvislosti ESVČ navyše v odvolacom konaní podrobne odôvodňuje, prečo by obsah rozhodnutia v prejednávanom prípade v skutočnosti nebol iný ani pri zohľadnení aspektov týkajúcich sa pohlavia. Podľa názoru ESVČ to svedčí o tom, že Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku nesprávne predpokladal, že obsah rozhodnutia by mohol byť iný, a na základe tohto nesprávneho právneho posúdenia neprávom zrušil napadnuté rozhodnutie.
50.
Táto argumentácia však nerešpektuje povahu a fungovanie preskúmania zákonnosti rozhodnutí administratívy prijatých na základe voľnej úvahy, ktoré vykonávajú súdy Únie.
51.
Administratíva má voľnú úvahu okrem iného v prípadoch, ako je tento, v ktorých si rozhodnutie vyžaduje posúdenie a zváženie rôznych aspektov. ( 20 ) Pokiaľ má administratíva pri prijímaní rozhodnutí takú voľnú úvahu, súdy Únie len skúmajú – ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 28 napadnutého rozsudku –, či administratíva nepoužila túto voľnú úvahu zjavne nesprávne alebo či zjavne neprekročila hranice svojej voľnej úvahy. ( 21 ) Súdy Únie osobitne skúmajú, či administratíva v danej veci obozretne a nestranne preskúmala všetky relevantné okolnosti. ( 22 )
52.
Dôvodom obmedzenej možnosti preskúmať také rozhodnutie sú deľba mocí a zásada inštitucionálnej rovnováhy, ktorá zakazuje Všeobecnému súdu, aby rozhodol namiesto správneho orgánu. ( 23 )
53.
Ak Všeobecný súd pri svojom skúmaní dospeje k záveru, že administratíva pochybila, toto pochybenie však v zásade môže viesť k zrušeniu administratívneho rozhodnutia len vtedy, ak – ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 96 napadnutého rozsudku – mohlo ovplyvniť obsah tohto rozhodnutia. ( 24 )
54.
Otázka, či pochybenie mohlo ovplyvniť obsah rozhodnutia, je právnou otázkou. Pri skúmaní tejto otázky záleží na tom, o aký druh pochybenia ide a či dané rozhodnutie bolo prijaté na základe presne vymedzenej právomoci, alebo na základe voľnej úvahy.
55.
V prípade určitých formálnych a procesných pochybení je napríklad logicky vylúčené, aby mali vplyv na obsah rozhodnutia, napríklad ak sa rozhodnutie s týmto pochybením alebo bez neho prijme na presne rovnakom základe. ( 25 )
56.
V prípade rozhodnutia prijatého na základe presne vymedzenej právomoci je rovnako v zásade vylúčené, aby doplňujúce úvahy viedli k inému výsledku, keďže správny orgán musí tak či tak prijať stanovené rozhodnutie, pokiaľ sú splnené skutkové podmienky. ( 26 )
57.
Naproti tomu v prípade rozhodnutia prijatého na základe voľnej úvahy, pri prijímaní ktorého musí správny orgán posúdiť a zvážiť rôzne aspekty, spravidla nikdy nemožno vylúčiť, že rozhodnutie by malo iný obsah, ak by sa zohľadnila okolnosť relevantná pre rozhodnutie, ktorú správny orgán od začiatku vylúčil. ( 27 ) V opačnom prípade by totiž Všeobecný súd v konečnom dôsledku prijal vecné rozhodnutie namiesto správneho orgánu, čo je však podľa judikatúry vylúčené. ( 28 )
58.
Na rozdiel od toho, čo predpokladá ESVČ, z toho nevyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vydané po vrátení veci na ďalšie konanie nevyhnutne musí mať aj iný obsah. ( 29 ) Rozhodnutie vo veci samej totiž prináleží výlučne administratíve. ESVČ teda v prejednávanom prípade popri záujme služby, ktorý navyše podľa názoru Všeobecného súdu neposúdila zjavne nesprávne, ( 30 ) musela pri prijímaní rozhodnutia na základe voľnej úvahy zohľadniť aj predmetné úvahy týkajúce sa pohlavia.
59.
Za určitých okolností sa síce môže stať, že odporkyni v odvolacom konaní sa po opätovnom posúdení jej žiadosti doručí v konečnom dôsledku rovnaké rozhodnutie. Na účely zrušenia rozhodnutia je však smerodajné len to, že v dôsledku povahy rozhodnutia alebo druhu pochybenia nemožno vylúčiť, že toto pochybenie ovplyvnilo obsah uvedeného rozhodnutia. ( 31 )
60.
Rovnaké rozhodnutie sa navyše môže vydať aj v prípadoch, v ktorých sa napadnuté rozhodnutie zruší pre porušenie podstatnej formálnej náležitosti. To len potvrdzuje, že adresáti administratívnych rozhodnutí majú v určitých medziach nárok na postup administratívy, ktorý je ako taký legálny, a najmä na rozhodnutie, ktoré nie je poznačené nesprávnym posúdením.
61.
Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd v situácii, akou je prejednávaná situácia, v ktorej menovací orgán ESVČ musel zvážiť a vyhodnotiť rôzne aspekty, mohol len konštatovať, že rozhodnutie by mohlo mať iný obsah, ak by boli zohľadnené všetky relevantné okolnosti. K týmto okolnostiam patria podľa vyššie uvedených úvah aj úvahy týkajúce sa pohlavia. ( 32 )
62.
Ak by Všeobecný súd naopak konštatoval, že rozhodnutie by nemohlo mať iný obsah, nevyhnutne by zaujal miesto menovacieho orgánu ESVČ. Na to, aby Všeobecný súd mohol dospieť k tomuto záveru, by totiž musel sám vyhodnotiť aspekty týkajúce sa pohlavia a vyvážiť ich so záujmom služby. Všeobecný súd však nemôže urobiť toto posúdenie namiesto správneho orgánu. ( 33 )
63.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zo skutočnosti, že ESVČ pri prijímaní rozhodnutia na základe voľnej úvahy nezohľadnila jednu z relevantných okolností, vyvodil záver, že toto rozhodnutie by mohlo mať iný obsah, ak by sa táto okolnosť zohľadnila. Preto správne zrušil napadnuté rozhodnutie.
VI. Návrh
64.
V konečnom dôsledku preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1.
Odvolanie, ktoré podala Európska služba pre vonkajšiu činnosť proti rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 27. novembra 2018, Hebberecht/ESVČ ( T‑315/17 , EU:T:2018:842 ), sa zamieta.
2.
Európska služba pre vonkajšiu činnosť je povinná nahradiť trovy odvolacieho konania.
( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.
( 2 ) Pokiaľ ide o tento pojem, pozri oznámenie Komisie z 21. februára 1996 o začlenení rovnakých príležitostí pre ženy a mužov do všetkých politík a činností Spoločenstva [KOM(96) 67 v konečnom znení, s. 2].
( 3 ) Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1 ; Mim. vyd. 01/002, s. 5.
( 4 ) Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 01/002, s. 130.
( 5 ) Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15 .
( 6 ) Body 28 až 36 napadnutého rozsudku.
( 7 ) Body 42 až 44 napadnutého rozsudku.
( 8 ) Bod 93 napadnutého rozsudku.
( 9 ) Body 86 až 88 napadnutého rozsudku.
( 10 ) Bod 97 napadnutého rozsudku.
( 11 ) Bod 97 napadnutého rozsudku.
( 12 ) Ú. v. ES L 113, 1998, s. 4 .
( 13 ) Pozri v tejto súvislosti oznámenie Komisie z 21. februára 1996 o začlenení rovnakých príležitostí pre ženy a mužov do všetkých politík a činností Spoločenstva [KOM(96) 67 v konečnom znení, s. 2].
( 14 ) Súdny dvor už výslovne poukázal na rozdiel medzi zákazom diskriminácie obsiahnutým v článku 21 Charty a povinnosťou zabezpečiť rovnosť pohlaví, ktorá je obsiahnutá v článku 23 ods. 1 Charty, pozri rozsudok z 1. marca 2011, Association belge des Consommateurs Test‑Achats a i. ( C‑236/09 , EU:C:2011:100 , bod 17 ).
( 15 ) Rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala ( C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 167 ), a zo 6. novembra 2012, Éditions Odile Jacob/Komisia ( C‑551/10 P , EU:C:2012:681 , bod 48 ).
( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1978, Defrenne ( 149/77 , EU:C:1978:130 , bod 2 6/29); z 30. apríla 1996, P./S. ( C‑13/94 , EU:C:1996:170 , bod 19 ), a z 27. apríla 2006, Richards ( C‑423/04 , EU:C:2006:256 , bod 23 ).
( 17 ) Pozri body 85 až 88 napadnutého rozsudku.
( 18 ) Citované v bode 26 vyššie.
( 19 ) Citovaný v bode 27 vyššie.
( 20 ) Rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia ( C‑372/97 , EU:C:2004:234 , bod 83 ); z 26. mája 2005, Tralli/ECB ( C‑301/02 P , EU:C:2005:306 , bod 58 ), a zo 14. júla 2005, Rica Foods/Komisia ( C‑40/03 P , EU:C:2005:455 , bod 55 ). Pozri v tejto súvislosti tiež PREK, M., LEFÈVRE, S.: „Administrative discretion“, „Power of appraisal“ and „Margin of appraisal“ in judicial review proceedings before the General Court. In: CMLR , roč. 56, 2019, s. 339 (s. 350 a 351).
( 21 ) Rozsudok zo 14. júla 2005, Rica Foods/Komisia ( C‑40/03 P , EU:C:2005:455 , bod 54 ).
( 22 ) Rozsudok z 18. júla 2007, Industrias Químicas del Vallés/Komisia ( C‑326/05 P , EU:C:2007:443 , bod 77 ).
( 23 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. februára 2000, Emesa Sugar ( C‑17/98 , EU:C:2000:70 , bod 53 ), a zo 14. júla 2005, Rica Foods/Komisia ( C‑40/03 P , EU:C:2005:455 , bod 55 ). Pozri v tomto zmysle tiež PREK, M., LEFÈVRE, S.: c. d., s. 339 (s. 362). Pozri k tomu už návrhy, ktoré som predniesla vo veci Frucona Košice/Komisia ( C‑73/11 P , EU:C:2012:535 , bod 92 ).
( 24 ) Pozri rozsudky z 10. júla 1980, Distillers Company/Komisia ( 30/78 , EU:C:1980:186 , bod 27 ); zo 16. júna 2016, SKW Stahl‑Metallurgie a SKW Stahl‑Metallurgie Holding/Komisia ( C‑154/14 P , EU:C:2016:445 , bod 69 ), a zo 4. apríla 2019, OZ/EIB ( C‑558/17 P , EU:C:2019:289 , bod 76 ).
( 25 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia ( C‑142/87 , EU:C:1990:125 , bod 48 ), a zo 16. júna 2016, SKW Stahl‑Metallurgie a SKW Stahl‑Metallurgie Holding/Komisia ( C‑154/14 P , EU:C:2016:445 , bod 70 ).
( 26 ) Pozri rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia ( 117/81 , EU:C:1983:191 , bod 7 ), a v tomto zmysle tiež rozsudky z 15. septembra 2005, BioID/ÚHVT ( C‑37/03 P , EU:C:2005:547 , bod 47 ), a z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT ( C‑412/05 P , EU:C:2007:252 , bod 65 ).
( 27 ) Inak je to len v prípade, ak existujú osobitné okolnosti, ktoré úplne vylučujú voľnú úvahu. V tejto súvislosti však v prvom stupni ani v tomto odvolacom konaní nebolo nič uvedené.
( 28 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1965, Fonzi/Komisia ( 27/64 a 30/64 , EU:C:1965:73 ); z 27. januára 2000, DIR International Film a i./Komisia ( C‑164/98 P , EU:C:2000:48 , bod 38 ); z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia ( C‑442/03 P a C‑471/03 P , EU:C:2006:356 , bod 60 ); z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia ( C‑487/06 P , EU:C:2008:757 , bod 141 ), a z 26. marca 2019, Komisia/Taliansko ( C‑621/16 P , EU:C:2019:251 , body 88 a 103 ).
( 29 ) Všeobecný súd by podľa ustálenej judikatúry vôbec nemal právomoc uložiť takú povinnosť – pozri rozsudky z 27. apríla 1989, Turner/Komisia ( 192/88 , EU:C:1989:181 , body 14 a 15 ); z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia ( C‑62/01 P , EU:C:2002:248 , bod 43 ), a z 2. októbra 2014, Strack/Komisia ( C‑127/13 P , EU:C:2014:2250 , bod 146 ).
( 30 ) Pozri body 28 až 36 napadnutého rozsudku.
( 31 ) Podľa judikatúry Všeobecného súdu naopak už neexistuje záujem na konaní týkajúci sa žaloby o neplatnosť administratívneho rozhodnutia, ktorej úspešnosť by nevyhnutne musela viesť k vydaniu rozhodnutia s rovnakým obsahom – pozri rozsudok z 31. januára 2008, Federación de Cooperativas Agrarias de la Comunidad Valenciana/CPVO – Nador Cott Protection (Nadorcott) ( T‑95/06 , EU:T:2008:25 , bod 126 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok zo 6. júla 1983, Geist/Komisia ( 117/81 , EU:C:1983:191 , bod 7 ).
( 32 ) Pozri body 34 až 45 vyššie.
( ) Pozri body 52 a 57 vyššie.