C-114/19

62019CC0114

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PRIIT PIKAMÄE

prednesené 22. januára 2020 ( 1 )

Vec C‑114/19 P

Európska komisia

2.

Prejednávaná vec poskytne Súdnemu dvoru príležitosť spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa povinnosti Komisie poskytovať na základe článku 296 druhého odseku ZFEÚ dostatočné odôvodnenie v administratívnych rozhodnutiach, ktoré prijíma voči jednotlivcom, najmä v rámci výberového konania. Súdny dvor bude musieť tiež zaujať stanovisko k otázke, či je Všeobecný súd povinný zohľadniť dodatočné dôkazy predložené Komisiou v rámci konania o žalobe o neplatnosť s cieľom „doplniť“ odôvodnenie takéhoto administratívneho rozhodnutia.

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

3.

Skutkové okolnosti vyplývajúce z napadnutého rozsudku možno zhrnúť nasledovne.

4.

7.

Bod 1 prílohy II k oznámeniu o výberovom konaní, nazvaný „Náplň práce“, popisuje náplň práce, ktorú majú vykonávať úspešní uchádzači výberového konania v prípade podporných prác v oblasti financií a stanovuje toto:

„Inštitúcie EÚ hľadajú zamestnancov, ktorí budú vykonávať podporné úlohy v oblasti rozpočtu a finančného riadenia.

Ide teda o miesto zamestnanca vykonávajúceho podporné práce v oblasti financií. Títo zamestnanci poskytujú finančnú administratívnu podporu v rámci odborov alebo oddelení inštitúcie.

Úlohy sú rôzne a môžu zahŕňať:

–

zaznamenávanie, monitorovanie a validáciu transakcií (návrhy záväzkov, platobné príkazy, inkasné príkazy, údaje týkajúce sa zmlúv a dodávateľov atď.),

–

vybavovanie faktúr a plánu odberov,

–

vybavovanie finančných spisov vrátane korešpondencie, evidencie a archivácie.

Tieto úlohy si vyžadujú dôkladnú znalosť IT nástrojov, ako napr. spracovanie textu, tabuľkový procesor a používanie účtovného softvéru.“

„Po hodnotiacich testoch sa na základe osvedčujúcich dokumentov overia informácie, ktoré uchádzači uviedli vo svojej online prihláške. Úrad EPSO overí splnenie všeobecných podmienok a výberová komisia splnenie osobitných podmienok.

…

Ak sa pri tejto kontrole zistí, že informácie uvedené vo vašej online prihláške, nie sú podložené príslušnými osvedčujúcimi dokumentmi, budete z výberového konania vylúčení.“

11.

Dňa 21. januára 2015 podal pán Di Bernardo, odporca v odvolacom konaní, prihlášku do sporného výberového konania na podporné práce v oblasti financií.

12.

E‑mailom zo 17. septembra 2015 EPSO odpovedal pánovi Di Bernardovi, že výberová komisia ho „žiada o zaslanie podrobného popisu pracovných úloh podpísaného zamestnávateľom, pokiaľ ide o záznamy 2, 5 a 6“.

16.

E‑mailom z 18. septembra 2015 pán Di Bernardo vyhlásil, že k záznamom 5 a 6 svojej prihlášky takýto popis nemá k dispozícii. Uviedol, že talianska spoločnosť, ktorá ho zamestnávala, bola zrušená a že nie je schopný poskytnúť tieto dokumenty. Predložil teda kópiu talianskych vnútroštátnych kolektívnych pracovných zmlúv (Contratto collettivo nazionale di lavoro), ktoré zahŕňali úradný popis funkcií spojených s rôznymi pracovnými zmluvami, medzi ktoré patrila aj jeho pracovná zmluva, ako aj dva listy od tejto talianskej spoločnosti a pracovnú zmluvu s uvedenou spoločnosťou.

17.

Ďalším e‑mailom z 18. septembra 2015 pán Di Bernardo zaslal EPSO podrobný popis práce týkajúcej sa odbornej praxe uvedenej v zázname 2 jeho prihlášky.

18.

E‑mailom z 8. apríla 2016 EPSO informoval pána Di Bernarda, že konanie o preskúmaní rozhodnutia výberovej komisie ešte stále prebieha.

22.

Listom z 8. júla 2016 EPSO odpovedal na žiadosť pána Di Bernarda o preskúmanie.

23.

E‑mailom zo 14. júla 2016 pán Di Bernardo upozornil EPSO, že odpoveď z 8. júla 2016 zjavne nezodpovedá jeho faktickej situácii.

24.

27.

Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe z 3. februára 2017 navrhla zamietnuť žalobu a uložiť pánovi Di Bernardovi povinnosť nahradiť trovy konania.

28.

Rozsudkom z 29. novembra 2018 Všeobecný súd zrušil pre nedostatok odôvodnenia zamietnutie prihlášky pána Di Bernarda a zamietol návrhy v zostávajúcej časti žaloby.

29.

Pán Di Bernardo na podporu svojej žaloby podanej proti rozhodnutiu výberovej komisie uviedol dva žalobné dôvody, pričom prvý bol založený na zjavne nesprávnom posúdení, ktoré vykazovalo uvedené rozhodnutie, a druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, najmä preto, že výberové kritériá stanovené výberovou komisiou na účely posúdenia, či uchádzači spĺňajú spornú podmienku účasti na výberovom konaní, mu nikdy neboli oznámené.

33.

Všeobecný súd vo svojej analýze obsahu rozhodnutia o nezaradení uchádzača do rezervného zoznamu, doplneného tvrdeniami výberovej komisie v rozhodnutí o preskúmaní, v bodoch 41 až 45 napadnutého rozhodnutia uviedol, že sporné rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť pána Di Bernarda o preskúmanie, výberová komisia odôvodnila mimoriadne stručne. Vyplýva to zo skutočnosti, že okrem chýbajúcej špecifikácie obsahu výberových kritérií uchádzača sa výberová komisia obmedzila len na konštatovanie chýbajúcej relevantnosti troch záznamov v prihláške pána Di Bernarda, konkrétne záznamov 2, 5 a 6, bez toho, aby poskytla akúkoľvek užitočnú informáciu, pokiaľ ide o zvyšnú časť jeho prihlášky.

34.

V odpovedi na tvrdenie, že pán Di Bernardo od výberovej komisie nepožadoval doplňujúce individuálne vysvetlenia a že táto komisia bola pracovne vyťažená, Všeobecný súd v bodoch 46 a 47 napadnutého rozsudku pripomenul, že vzhľadom na štádium výberového konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, nemožno platne tvrdiť, že výberová komisia bola v situácii, keď mohla rozhodnutie o zamietnutí prihlášky pána Di Bernarda odôvodniť iba formou zhrnutia.

35.

Ďalej sa Všeobecný súd v bodoch 49 a 50 napadnutého rozsudku zaoberal obsahom žiadosti o preskúmanie a po tom, čo pripomenul jej obsah, poukázal na to, že výberová komisia sa v súvislosti s neposkytnutím presných vysvetlení pánovi Di Bernardovi v prvostupňovom konaní nemohla odvolávať na to, že výslovne nepožiadal o poskytnutie individuálnych vysvetlení. Podľa Všeobecného súdu v každom prípade a vzhľadom na to, že neboli známe výberové kritériá, na základe ktorých by mala byť takáto žiadosť o poskytnutie individuálnych vysvetlení v zásade sformulovaná, samotné spochybnenie záveru, ku ktorému výberová komisia dospela v rozhodnutí o zamietnutí prihlášky pána Di Bernarda v prvostupňovom konaní, by malo stačiť na to, aby sa považovalo za žiadosť tohto uchádzača o poskytnutie individuálnych vysvetlení.

V bode 53 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uplatnil judikatúru, podľa ktorej musí napadnuté rozhodnutie pred podaním žaloby obsahovať aspoň východisko odôvodnenia, pričom zastával názor, že dôvody sporného rozhodnutia boli mimoriadne stručné a neúplné, čo pánovi Di Bernardovi neumožňovalo porozumieť tomu, na základe čoho dospela výberová komisia k záveru, že nemá potrebnú odbornú prax. V tomto kontexte Všeobecný súd vzal na vedomie skutočnosť, že Komisia uviedla dôvody sporného rozhodnutia, ktoré boli potrebné na posúdenie jeho zákonnosti, len postupne v priebehu konania pred Všeobecným súdom. Tento súd poznamenal, že Komisia predložila výberové kritériá vo veľmi pokročilom štádiu písomnej časti konania, konkrétne v prílohe k duplike, čím zbavila pána Di Bernarda možnosti uplatniť svoje tvrdenia na základe týchto kritérií. Všeobecný súd zastával názor, že výberové kritériá sú však nevyhnutné na účely posúdenia, či pri analýze odbornej praxe pána Di Bernarda výberová komisia neprekročila hranice svojej voľnej úvahy.

38.

Všeobecný súd súhlasil s názorom pána Di Bernarda, že nemohol v žalobe uplatniť prípadný žalobný dôvod založený na porušení oznámenia o výberovom konaní zo strany výberovej komisie, keďže výberové kritériá mu neboli oznámené v dostatočnom časovom predstihu. Tento súd uviedol, že zo znenia oznámenia o výberovom konaní však vyplýva, že prax v oblasti administratívnej podpory v zásade mohla byť prinajmenšom sčasti zohľadnená ako relevantná prax.

39.

Všeobecný súd zastával názor, že pán Di Bernardo správne uviedol, že nemohol účinne spochybniť posúdenie niektorých záznamov vo svojej prihláške zo strany výberovej komisie. Tento súd uviedol, že na základe listu z 27. októbra 2015 a sporného rozhodnutia pán Di Bernardo nemohol vedieť, či výberová komisia uznala aspoň časť jeho odbornej praxe za relevantnú, a ak áno, ktorá časť to bola, hoci Komisia vo svojich písomných podaniach uznala, že pán Di Bernardo mal relevantnú odbornú prax v dĺžke 31 mesiacov týkajúcu sa podporných prác vo finančnej oblasti.

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vrátil vec na ďalšie konanie Všeobecnému súdu,

–

rozhodol, že o trovách prvostupňového konania a odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

42.

Rozhodnutím z 20. júna 2019 predseda Súdneho dvora rozhodol, že predloženie repliky nie je potrebné.

V. Právna analýza

A.

Úvodné poznámky

44.

Pred samotným preskúmaním jednotlivých odvolacích dôvodov treba pripomenúť, že v súlade s článkom 256 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ a článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Táto podmienka je v prejednávanej veci splnená, keďže Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že porušil právo Únie z dôvodu, že (B) uložil neprimerané požiadavky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia prijatého Komisiou a (C) porušil povinnosť Všeobecného súdu zohľadniť ex offo dodatočné skutočnosti predložené Komisiou v rámci konania o neplatnosť na účely „doplnenia“ odôvodnenia tohto rozhodnutia. Tieto odvolacie dôvody budú preskúmané v tomto poradí, keďže právna otázka, ktorú prináša druhý odvolací dôvod, vyvstáva iba v prípade, že sa má potvrdiť posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné rozhodnutie nespĺňa požiadavky vyplývajúce z povinnosti odôvodnenia podľa práva Únie.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia poukazuje na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bodoch 41 až 53 napadnutého rozsudku, pri vymedzení rozsahu povinnosti výberovej komisie odôvodniť odmietnutie zapísať uchádzača do rezervného zoznamu. Všeobecný súd dostatočne nezohľadnil právny a skutkový kontext sporného rozhodnutia, hoci dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená vzhľadom na tento kontext a nielen na znenie rozhodnutia.

47.

V prvom rade výberové kritériá nemajú taký význam, aký im pripisuje Všeobecný súd z hľadiska povinnosti odôvodnenia v bodoch 41, 45 a 50 napadnutého rozsudku, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že pán Di Bernardo nikdy nežiadal o ich poskytnutie.

48.

Komisia v druhom rade tvrdí, že skutočnosť, že výberová komisia vo svojom rozhodnutí o zamietnutí spomína len doklady preukazujúce odbornú prax, ktorá zodpovedá záznamom 2, 5 a 6 prihlášky, nijako „nenaznačuje“, na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 43 napadnutého rozsudku, že výberová komisia považovala odbornú prax uvedenú v ostatných záznamoch prihlášky za relevantnú. Naopak, zamietnutie prihlášky pána Di Bernarda znamená, že výberová komisia po preskúmaní všetkých pracovných skúseností uvádzaných v siedmich záznamoch jeho prihlášky dospela k záveru, že pán Di Bernardo nespĺňal podmienku príslušnej odbornej praxe v dĺžke 36 mesiacov.

49.

V šiestom rade konštatovanie, ktoré urobil Všeobecný súd v bodoch 49 až 51 napadnutého rozsudku, že bližšie nešpecifikovaná žiadosť o opätovné preskúmanie, akou je žiadosť pána Di Bernarda, ukladá výberovej komisii povinnosť poskytnúť podrobné vysvetlenia pre každý záznam v prihláške, by viedlo k preneseniu dôkazného bremena o existencii odbornej praxe požadovanej v oznámení o výberom konaní na výberovú komisiu. Dôkazné bremeno však prináleží uchádzačom, ako to vyplýva z oznámenia o výberovom konaní, v ktorom sa uvádza, že „na základe osvedčujúcich dokumentov [sa] overia informácie, ktoré uchádzači uviedli vo svojej online prihláške“.

53.

Napokon v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku si Všeobecný súd zamenil požiadavku odôvodnenia s dôvodnosťou tohto odôvodnenia, ktorá sa týka materiálnej zákonnosti rozhodnutia. Komisia považuje za dôkaz o tejto zámene skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku zastával názor, že výberové kritériá sú nevyhnutné na účely posúdenia, či pri analýze odbornej praxe výberová komisia „neprekročila hranice svojej voľnej úvahy“.

54.

Pán Di Bernardo v odpovedi na prvý odvolací dôvod tvrdí, že Všeobecný súd nerozšíril povinnosť odôvodnenia tým, že zastával názor, že sporné rozhodnutie sa vyznačuje „takmer úplne“ chýbajúcim odôvodnením.

55.

Vo štvrtom rade pán Di Bernardo spochybňuje tvrdenie Komisie, podľa ktorého výberové kritériá nemajú „žiadny význam z hľadiska dodržania povinnosti odôvodnenia“. Keďže z odôvodnenia sporného rozhodnutia vyplýva, že výberová komisia uplatnila tieto kritériá na posúdenie relevantnosti odbornej praxe dotknutej osoby, neexistuje žiadny dôvod, prečo by tejto osobe nemali byť oznámené. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, tajný charakter rokovania výberovej komisie nebráni oznámeniu výberových kritérií.

59.

2. Posúdenie

61.

Chcel by som konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia vo svojom odvolaní, a ako vysvetlím nižšie, Všeobecný súd vo svojej analýze žaloby o neplatnosť riadne zohľadnil právny a skutkový kontext sporného rozhodnutia. Všeobecný súd totiž na úvod zdôraznil dôležitosť povinnosti odôvodniť každé rozhodnutie spôsobujúce ujmu, pričom pripomenul, že táto povinnosť má dvojaký cieľ, a to jednak oboznámiť dotknuté osoby s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia. ( 4 ) Všeobecný súd tiež uviedol, že rozsah povinnosti odôvodnenia treba v každom prípade posudzovať nielen vzhľadom na obsah napadnutého rozhodnutia, ale aj vzhľadom na konkrétne okolnosti, ktoré viedli k jeho prijatiu. ( 5 ) Tieto úvahy nemožno v rámci odvolania spochybňovať, keďže sú založené na ustálenej judikatúre Súdneho dvora, ktorú si Všeobecný súd osvojil. Vo svetle týchto zásad treba preskúmať spôsob, akým Všeobecný súd uplatnil právo Únie.

62.

Poznamenávam, že Všeobecný súd sústredil svoju pozornosť na preskúmanie odôvodnenia sporného rozhodnutia, pričom zohľadnil rôzne výmeny korešpondencie medzi EPSO a pánom Di Bernardom, konkrétne žiadosti adresované tomuto poslednému menovanému o predloženie dokladov na zdokumentovanie jeho odbornej praxe, a nakoniec dospel k záveru, že dôvody na zamietnutie jeho prihlášky, ktoré uviedol EPSO, boli „mimoriadne stručné a neúplné“. Všeobecný súd sa na tento účel opieral o dôkladné preskúmanie sporného rozhodnutia v bodoch 41 až 44 napadnutého rozsudku. Toto konštatovanie sa mi zdá byť správne vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek vysvetlenia zo strany EPSO, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré výberová komisia dospela k záveru, že pán Di Bernardo nemal odbornú prax potrebnú na výkon funkcie sekretára v oblasti podporných prác vo finančnej oblasti.

65.

Na základe toho sa domnievam, že daný postup tiež bráni tomu, aby súd Únie – ktorý sa oboznámi s podrobnosťami konania až v štádiu sporu, a to výlučne na základe informácií poskytnutých účastníkmi konania –, mohol vykonať svoje preskúmanie zákonnosti dotknutého rozhodnutia. Otázkou, či a prípadne, v akom rozsahu je nedostatočné odôvodnenie procesnou vadou, ktorú však možno v priebehu súdneho konania odstrániť, sa budem zaoberať v rámci preskúmania druhého odvolacieho dôvodu.

66.

Vzhľadom na predchádzajúce pripomienky sa zdá byť zrejmé, že Všeobecný súd správne pripisoval dôležitý význam konkrétnejším výberovým kritériám ( 7 ), keďže výrazne ovplyvnili sporné rozhodnutie. Ako vyplýva z listu z 10. augusta 2016, EPSO zjavne naznačil, že výberová komisia stanovila výberové kritériá, ktoré neboli uvedené v oznámení o výberovom konaní a ktoré mala v úmysle uplatniť na výberové konanie. ( 8 ) V tomto kontexte treba pripomenúť, že výberová komisia je napriek svojej diskrečnej právomoci povinná dodržiavať znenie oznámenia o výberovom konaní, ako bolo uverejnené, čo znamená, že musí postupovať na základe objektívnych kritérií, ktoré sú známe všetkým uchádzačom. ( 9 ) Konkrétne EPSO implicitne odkázal na tabuľku hodnotenia vypracovanú pred testami výberovou komisiou bez toho, aby vysvetlil zásady, na základe ktorých bola táto tabuľka hodnotenia vypracovaná, alebo spôsob, akým mala byť použitá.

67.

Z toho vyplýva, že napriek vážnym dôsledkom, ktoré malo uplatnenie výberových kritérií pre pána Di Bernarda, mu EPSO neumožnil, aby sa s nimi oboznámil, čím by mu prípadne poskytol konkrétnejšie informácie o problematických aspektoch. Rozsah odôvodnenia sa však musí posudzovať aj z hľadiska právneho záujmu na zaslaní vysvetlení, ktorý môže mať adresát písomnosti. ( 11 ) Ako Všeobecný súd správne poznamenal v bode 53 napadnutého rozsudku, Komisia uviedla dôvody sporného rozhodnutia, ktoré boli potrebné na posúdenie jeho zákonnosti, až „v priebehu konania“ o žalobe a „iba postupne“. Pán Di Bernardo teda mohol zaujať stanovisko k jeho údajne nedostatočnej odbornej praxi až v príliš neskorom štádiu. Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že EPSO mal oznámiť výberové kritériá v dostatočnom časovom predstihu, teda v oznámení o výberovom konaní, v liste z 27. októbra 2015, alebo v každom prípade vo svojej odpovedi na žiadosť o preskúmanie z 10. augusta 2016. ( 12 ) Takýto prístup by bol o to potrebnejší, že žiadosť o preskúmanie sa musí vykladať ako žiadosť o poskytnutie individuálnych vysvetlení, ako uviedol Všeobecný súd v bode 51 napadnutého rozsudku. Treba teda zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého pán Di Bernardo nikdy nežiadal o oznámenie výberových kritérií, pretože toto tvrdenie vedie k spochybneniu povinnosti, ktorú má EPSO voči uchádzačom výberového konania.

69.

Treba konštatovať, že argumentácia Komisie poukazuje nielen na porušenie povinnosti odôvodnenia z jej strany, ale aj na logickú nesprávnosť, keďže pánovi Di Bernardovi nemožno rozumne vyčítať, že výslovne nepožiadal o informáciu týkajúcu sa aspektu, o ktorom nevedel. EPSO mal na účely splnenia svojej povinnosti pánovi Di Bernardovi vysvetliť, aké výberové kritériá neboli uvedené v oznámení o výberovom konaní a prečo jeho odborná prax nespĺňala požiadavky na pozíciu sekretár/administratívny pracovník platovej triedy SC 1 v oblasti podporných prác vo finančnej oblasti.

72.

Nemôže uspieť ani tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd nerešpektoval povinnosť zachovávať tajnosť rokovania výberovej komisie, keď v bode 50 napadnutého rozsudku uložil povinnosť zverejniť výberové kritériá. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ( 14 ) tajnosť rokovania výberovej komisie nebráni tomu, aby objektívne výberové kritériá – v prejednávanej veci požiadavky na odbornú prax – boli oznámené uchádzačom. Preto treba toto tvrdenie zamietnuť.

73.

Pokiaľ ide o výhradu, ktorou Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že si v bodoch 53 až 55 napadnutého rozsudku zamenil požiadavku odôvodnenia s dôvodnosťou tohto odôvodnenia, je potrebné najskôr uviesť, že nie je vždy ľahké vykonať v praxi jasné rozlíšenie, najmä v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď sa EPSO obmedzil na to, že bez akéhokoľvek konkrétneho vysvetlenia uviedol, že odborná prax pána Di Bernarda nedosahuje minimálnu dĺžku troch rokov praxe prevažne súvisiacej s náplňou práce v oblasti podporných prác vo finančnej oblasti. Nemožno totiž vylúčiť, že takéto stručné a vágne odôvodnenie by mohlo byť predmetom analýzy z oboch týchto uhlov pohľadu. Na jednej strane ho možno považovať za nedostatočné z hľadiska rozsahu a hĺbky tvrdení, najmä so zreteľom na dôležitosť rozhodnutia EPSO pre pána Di Bernarda ako uchádzača vo výberovom konaní, čo je predmetom tohto sporu. Na druhej strane by sa takéto odôvodnenie mohlo považovať za spochybniteľné, alebo dokonca protiprávne, pretože je založené na metóde hodnotenia, ktorá má rozhodujúci vplyv na výsledok výberového konania, keďže má za následok vylúčenie niektorých odborných činností ako nerelevantných bez toho, aby EPSO vysvetlil jej fungovanie. Samotná metóda hodnotenia však nebola predmetom tohto sporu, pretože bola oznámená až v neskoršom štádiu konania.

75.

Nepovažujem však za potrebné rozvinúť úvahy v tomto kontexte, pretože výhrada vznesená Komisiou je v každom prípade neúčinná, keďže spochybňuje dôvod uvedený pre úplnosť, a v dôsledku toho ju treba zamietnuť. ( 16 ) Z bodov 53 až 55 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že Všeobecný súd sa zaoberal výhradou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia a len pre úplnosť uviedol niekoľko pripomienok k obsahu odôvodnenia bez toho, aby zaujal stanovisko k dôvodnosti rozhodnutia. Dôvody uvedené v týchto bodoch napadnutého rozsudku majú za cieľ výlučne ilustrovať skutočnosť, že sporné kritériá prijatia do výberového konania sú nevyhnutné na účely posúdenia zákonnosti sporného rozhodnutia.

77.

Druhý odvolací dôvod Komisie je založený na porušení povinnosti súdu, konkrétne v bodoch 37 a 38 a 53 až 56 napadnutého rozsudku, posúdiť ex offo dodržanie povinnosti odôvodnenia.

78.

Komisia odkazuje na judikatúru, ( 17 ) podľa ktorej v prípade „nedostatočného odôvodnenia“ možno vždy uviesť spresnenia aj v priebehu konania, čo má za následok, že žalobný dôvod neplatnosti založený na porušení povinnosti odôvodnenia by bol zbavený svojho právneho základu. Z tohto dôvodu je v prvom rade vylúčenie možnosti doplniť odôvodnenie aj v prípade jeho „takmer úplnej“ neexistencie výsledkom toho, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku úmyselne a bezprecedentne rozšíril obmedzenie, ktoré je však v judikatúre jasne stanovené len na prípad neexistencie odôvodnenia. Takýto pojem, ktorý judikatúra nestanovuje, je okrem toho rozporuplný a nedefinovateľný. V druhom rade je táto inovácia v judikatúre nezlučiteľná s povinnosťou súdu ex offo overiť, či bola dodržaná požiadavka odôvodnenia.

79.

Vo vyjadrení k druhému odvolaciemu dôvodu pán Di Bernardo uvádza nasledujúce tvrdenia.

82.

Ako som preukázal v rámci svojej analýzy prvého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd správne konštatoval, že odôvodnenie sporného rozhodnutia nespĺňalo požiadavky judikatúry. Pre zhrnutie, Všeobecný súd v bodoch 37 a 38 a 53 až 56 napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o sporné rozhodnutie, chýbalo mu samotné „východisko odôvodnenia“, z ktorého by vyplývala aspoň hlavná línia argumentácie administratívy. V bode 53 napadnutého rozsudku kvalifikoval toto pôvodné odôvodnenie ako „mimoriadne stručné a neúplné“. Všeobecný súd navyše v bode 41 napadnutého rozsudku usúdil, že výberová komisia zamietla žiadosť o preskúmanie „mimoriadne stručnou formou“. Na základe týchto úvah Všeobecný súd správne dospel k záveru, že práva pána Di Bernarda boli porušené, keďže mu táto okolnosť neumožnila pochopiť dôvody, pre ktoré jeho prihláška nebola prijatá, a v prípade potreby požiadať o preskúmanie sporného rozhodnutia administratívu a/alebo súd Únie. Posúdenie skutkového stavu, ako aj výklad rozsahu povinnosti odôvodnenia administratívneho rozhodnutia sú podľa mňa právne nenapadnuteľné.

83.

Napriek tomu vyvstáva v rámci druhého odvolacieho dôvodu otázka, či právo Únie predsa len umožňuje a posteriori napraviť nedostatok odôvodnenia, ako procesnú vadu, prostredníctvom doplnenia dôvodov v priebehu konania, a za akých okolností. Analýza tejto otázky si vyžaduje b) krátke preskúmanie judikatúry uvádzanej Všeobecným súdom a c) overenie jej súladu so zásadami stanovenými judikatúrou Súdneho dvora. Tieto zásady budú následne d) predmetom môjho posúdenia a nakoniec e) preskúmam ich správne uplatnenie v prejednávanej veci.

Najskôr je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že Všeobecný súd v tejto veci identifikoval osobitný prípad chýbajúceho odôvodnenia, ktoré považoval za „takmer úplné“. Ďalej treba konštatovať, že Všeobecný súd zjavne vychádzal z predpokladu, že odôvodnenie uvedené v spornom rozhodnutí spĺňa kritériá takéhoto osobitného prípadu, bez toho, aby vysvetlil jeho charakteristické znaky. Argumentácia Všeobecného súdu, najmä pokiaľ ide o právne dôsledky „takmer úplne“ chýbajúceho odôvodnenia, konkrétne protiprávnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá predstavuje závažnú procesnú vadu, naznačuje, že tento prípad je prinajmenšom porovnateľný s prípadom „úplne“ chýbajúceho odôvodnenia. Chcel by som však poznamenať, že uvedený osobitný prípad sa spomína len v napadnutom rozsudku, pričom judikatúra Všeobecného súdu vrátane judikatúry uvádzanej v tomto rozsudku ( 18 ) neobsahuje žiadnu inú zmienku v tejto súvislosti. Zdá sa, že Všeobecný súd sa výslovne odchýlil od terminológie použitej v jeho judikatúre s cieľom lepšie popísať stupeň presnosti odôvodnenia obsiahnutého v spornom rozhodnutí. K tomuto bodu sa vrátim v rámci preskúmania správneho uplatňovania judikatúry.

c) Zlučiteľnosť zásad stanovených Všeobecným súdom s judikatúrou Súdneho dvora

86.

Problém nedostatočného odôvodnenia administratívneho aktu spôsobujúceho ujmu nie je v judikatúre Súdneho dvora neznámy, keďže Súdny dvor už zaujal stanovisko k otázke, či je prípustné napraviť takúto procesnú vadu tým, že sa administratíve umožní doplniť odôvodnenie počas konania pred súdom.

87.

d) Posúdenie judikatúry Súdneho dvora

89.

Skôr než sa budem zaoberať analýzou uplatnenia judikatúry Súdneho dvora zo strany Všeobecného súdu v prejednávanej veci, chcel by som vyjadriť podporu tejto judikatúre, ktorá je podľa mňa dostatočne rozmanitá na to, aby zohľadnila rôzne záujmy, o ktoré ide v rámci administratívneho konania, a to vzhľadom na zložitosť vecí, z ktorých každá nastoľuje širokú škálu procesných otázok, o ktorých musí súd Únie rozhodnúť. Napriek tomu by som chcel pripomenúť, že požiadavka odôvodnenia stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie, ktorá je tiež uvedená v článku 25 druhom odseku Služobného poriadku úradníkov Európskej únie uplatniteľného analogicky na zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), predstavuje základnú zásadu právneho poriadku rešpektujúceho hodnoty právneho štátu, akým je právny poriadok Európskej únie, ktorému záleží na zabezpečení transparentnosti, účinnosti a legitimite svojich inštitúcií. ( 23 ) Ako Súdny dvor viackrát pripomenul, ( 24 ) Európska únia je právnou úniou, v ktorej jej inštitúcie podliehajú preskúmaniu súladu ich aktov najmä so Zmluvami a všeobecnými zásadami práva. Neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu je aj požiadavka účinnej súdnej ochrany zaručenej v článku 47 Charty, podľa ktorej osoby podliehajúce súdnej právomoci musia mať právo napadnúť na súde zákonnosť aktov Únie prostredníctvom účinného prostriedku nápravy. ( 25 ) Okrem toho treba zdôrazniť, že zmeny vykonané Lisabonskou zmluvou vo vzťahu k Zmluvám viedli k značnému prehodnoteniu požiadavky odôvodnenia, ( 26 ) ktoré Súdny dvor musí zohľadniť, najmä keď rozhoduje o takej veci, akou je prejednávaná vec, v ktorej sa zdá byť táto požiadavka zanedbaná.

92.

Naproti tomu sa mi zdá, že nedostatočné odôvodnenie si vyžaduje diferencovanejší prístup v závislosti od závažnosti porušenia požiadavky odôvodnenia. Takýmto sa zdá byť aj prístup Súdneho dvora, keďže vo svojej judikatúre uznáva, že vo „výnimočných prípadoch“ môžu dôvody uvedené počas konania spôsobiť, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia sa stane bezpredmetným. Vzhľadom na rozmanitosť okolností, ktoré je možné si predstaviť, Súdny dvor, zdá sa, neposkytol úplný výpočet týchto „výnimočných prípadov“ a uprednostnil pružné a pragmatické uplatňovanie tohto pojmu.

93.

V tejto súvislosti by som chcel uviesť niekoľko poznámok s cieľom ilustrovať moje stanovisko. Hoci v zásade chápem tieto praktické úvahy, ktoré dokonca našli svoje vyjadrenie v niekoľkých rozsudkoch, ( 34 ) chcem znovu pripomenúť význam vyššie uvedených ustanovení ( 35 ) v právnom poriadku Únie, čo podľa môjho názoru vylučuje, že nedostatočné odôvodnenie administratívneho aktu ( 36 ) možno prirovnať k jednoduchej formálnej vade. ( 37 ) Akokoľvek lákavé sa zdajú byť vyššie uvedené úvahy, ktoré sú založené na dôvodoch hospodárnosti konania, zahŕňajú riziko, že administratíva bude vykladať „možnosť“ doplniť nedostatočné odôvodnenie v priebehu konania o žalobe o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ ako „právo“ neoznámiť informácie dotknutej osobe v dostatočnom časovom predstihu alebo odložiť úlohu odôvodnenia správneho aktu, v prípade potreby až na štádium konania pred súdom. Dôsledky takejto praxe by mohli odstrániť výhody, ktoré som uviedol, a to poskytnúť adresátovi jedného z týchto právnych aktov možnosť predložiť administratíve svoje stanoviská a zabezpečiť vnútornú kontrolu zákonnosti právnych aktov prijatých týmto orgánom. ( 38 ) Navyše nemožno vylúčiť, že tento postup povedie k zvýšeniu počtu prejednávaných vecí na súdoch Únie, čo by znížilo údajné výhody spojené s dôvodmi hospodárnosti konania. To znamená, že rozdelenie právomocí medzi administratívou na jednej strane a súdmi Únie na strane druhej zakazuje, aby sa konanie o žalobe o neplatnosť stalo štádiom, v ktorom si administratíva splní voči osobe podliehajúcej súdnej právomoci jednu zo svojich najzákladnejších povinností. Okrem toho netreba zabúdať na to, že spor zahŕňa určité náklady, ako aj významné riziká pre osobu podliehajúcu súdnej právomoci, a preto sa mi zdá neprimerané od neho požadovať, aby sa musel obracať na súdy Únie s cieľom dosiahnuť adekvátne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa ho týka, hoci mohol toto odôvodnenie získať vo fáze pred podaním žaloby bez toho, aby mu vznikli náklady.

97.

Nevidím žiadny rozpor medzi vyššie uvedenými stanoviskami, ( 42 ) keďže vychádzajú z predpokladu, že je nevyhnutné, aby každý akt spôsobujúci ujmu obsahoval odôvodnenie, v ktorom sa uvedú všetky relevantné skutkové a právne okolnosti s cieľom umožniť preskúmanie zákonnosti, pričom nápravu nedostatočného odôvodnenia v priebehu konania na súde možno prijať len vo výnimočnom prípade. Jediným rozdielom je zmienka generálneho advokáta Fennellyho o osobitnej situácii, ( 43 ) ktorá by podľa môjho názoru mohla teoreticky predstavovať „výnimočný prípad“ v zmysle judikatúry, pokiaľ, ako som už uviedol, ( 44 ) nie je osoba podliehajúca súdnej právomoci nijako znevýhodnená pri obrane svojich práv. Takéto znevýhodnenie by malo byť za normálnych okolností vylúčené, ak predmetné administratívne rozhodnutie obsahuje aspoň „východisko odôvodnenia“, ktoré by uvedenej osobe umožnilo pochopiť hlavnú líniu argumentácie administratívy a predložiť svoje stanovisko. Podľa môjho názoru táto otázka je východiskom pre ďalšie preskúmanie správneho uplatnenia judikatúry Súdneho dvora v prejednávanej veci.

98.

100.

Treba si však položiť otázku, či judikatúra Súdneho dvora bráni tomu, aby Všeobecný súd mohol považovať „nedostatok“ za „neexistenciu“ odôvodnenia, keď konštatoval „takmer úplne“ chýbajúce odôvodnenie, ako to tvrdí Komisia. K tejto otázke treba uviesť niekoľko pripomienok.

101.

Hoci judikatúra formálne uznáva iba dva prípady, treba pripomenúť, že správna a súdna prax pozná viacero stupňov presnosti odôvodnenia právneho aktu. Súdny dvor to vo svojej judikatúre implicitne pripúšťa, keďže akceptuje viac alebo menej podrobné odôvodnenie v závislosti od kontextu, významu pre adresáta, ako aj všetkých právnych predpisov upravujúcich dotknutú oblasť. V tomto kontexte sa zdá byť nevyhnutné vykladať pojem nedostatku odôvodnenia rozmanitejším spôsobom, ktorý zahŕňa viacero stupňov presnosti, od prípadu porovnateľného s „kvázi kompletným“ odôvodnením až po „takmer úplne“ chýbajúce odôvodnenie, s ktorým sa Všeobecný súd stretol v prejednávanej veci. ( 50 ) Vzhľadom na neexistenciu presnej a spoľahlivej metódy umožňujúcej odhadnúť stupeň presnosti odôvodnenia právneho aktu sa mi zdá byť pochopiteľné, že Všeobecný súd musel pristúpiť k porovnaniu s prípadom, ktorý najviac zodpovedá skutkovému stavu, s cieľom sformulovať svoje závery jednoduchým a jasným spôsobom.

102.

Podľa môjho názoru takýto prístup spadá do miery voľnej úvahy, ktorou tento súd disponuje na účely posúdenia skutkových okolností veci, a preto by sa nemal považovať za nesprávne právne posúdenie. Tento prístup nespochybňuje schematické znázornenie rôznych druhov odôvodnenia stanovené v judikatúre, ale ponúka skôr užitočné kritériá, ktoré účastníkom konania umožňujú pochopiť argumentáciu, z ktorej vychádza rozhodnutie Všeobecného súdu zrušiť sporné rozhodnutie z dôvodu, že jeho odôvodnenie nespĺňa požiadavky judikatúry.

Na základe toho poznamenávam, že Všeobecný súd veľmi správne poznamenal, že odôvodnenie sporného rozhodnutia, ako aj odpovede na žiadosť o preskúmanie boli nedostatočné, pričom odmietol zohľadniť doplňujúce informácie predložené Komisiou z dôvodu omeškania tejto iniciatívy. Aj za predpokladu, že by sa odôvodnenie malo kvalifikovať len ako „nedostatočné“ (bez akejkoľvek inej osobitnej kvalifikácie), niet totiž pochybností o tom, že predloženie konkrétnejších kritérií, ktoré mali vplyv na prihlášku pána Di Bernarda, ( 52 ) v rámci písomnej časti konania pred Všeobecným súdom, sťažilo jeho obranu z dôvodu, že ho zbavilo možnosti primeraným spôsobom reagovať. ( 53 ) Ako správne uviedol Všeobecný súd, pán Di Bernardo nepoznal dôvody, pre ktoré sa jeho odborná prax považovala za nedostatočnú. ( 54 ) Okrem toho sa zdá, že mu zostávalo v zásade len pojednávanie na to, aby predložil svoje dôvody proti odôvodneniu, o ktorom sa dozvedel až po predložení dupliky.

105.

Tieto okolnosti však sotva zodpovedajú zásade dodržania práv na obhajobu, ktorá predstavuje základnú zásadu práva Únie a ktorá zakazuje, aby súdne rozhodnutie vychádzalo zo skutočností a z dokumentov, s ktorými sa účastníci konania alebo ktorýkoľvek z nich nemohli oboznámiť, a teda ku ktorým sa nemohli vyjadriť. ( 55 ) Zásada rovnosti zbraní, ktorá úzko súvisí so samotným pojmom spravodlivý proces a má za cieľ zaistiť rovnováhu medzi účastníkmi konania, zabezpečujúc, aby každý dokument poskytnutý súdu mohol byť posúdený a spochybnený každým účastníkom konania, zahŕňa povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. ( 56 )

3. Predbežný záver

109.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhý odvolací dôvod zamietnuť.

VI. Návrh

110.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a nariadil, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

( 7 ) Na účely objasnenia treba spresniť, že Všeobecný súd a účastníci konania používajú pojem „kritériá (výberu)“ na označenie „tabuľky hodnotenia“ vypracovanej výberovou komisiou, ktorej fungovanie je vysvetlené v týchto návrhoch.

( 8 ) Rozhodnutie z 10. augusta 2016 obsahuje túto pasáž: „ …Výberová komisia pred začatím svojej práce vymedzila výberové kritériá na základe konkrétnych podmienok popísaných v oznámení o výberovom konaní . Tieto podmienky , ako aj popis náplne práce sú vymedzené so zreteľom na schopnosti požadované pre pracovné miesta, ktoré sa majú obsadiť, a v záujme služby. V dôsledku toho výberové kritériá vymedzené v rámci výberového konania EPSO/AST‑SC/03/15, ako aj dôraz kladený na určité skutočnosti súvisiace s odbornou praxou odrážajú v podstate súčasné potreby prijímania pracovníkov do inštitúcií, pre ktoré je výberové konanie organizované. … Ako bolo uvedené v liste z 27. októbra 2015, v ktorom sme Vás informovali o Vašich výsledkoch, výberová komisia zastáva názor, že ste nepreukázali splnenie všetkých podmienok prijatia “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

( 9 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2017, Brouillard/Komisia ( T‑572/16 , neuverejnený, EU:T:2017:720 , bod 35 ).

( 10 ) Údaje poskytnuté pánom Di Bernardom svedčia o dvadsaťročnej odbornej praxi v oblasti, ktorá je predmetom oznámenia o výberovom konaní, kým EPSO mu uznal iba 31 mesiacov. V oznámení o výberovom konaní sa požadovala odborná prax v trvaní 36 mesiacov.

( 11 ) Rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia ( C‑444/11 P , neuverejnený, EU:C:2013:464 , bod 120 ).

( 18 ) Uznesenie z 8. marca 2012, Marcuccio/Komisia ( T‑126/11 P , EU:T:2012:115 , bod 47 ).

( 19 ) Rozsudok z 28. februára 2008, C‑17/07 P , EU:C:2008:134 .

( 20 ) Rozsudok z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia ( C‑17/07 P , EU:C:2008:134 , bod 50 ). Pozri tiež rozsudky z 26. novembra 1981, Michel/Parlament ( 195/80 , EU:C:1981:284 , bod 22 ); zo 7. februára 1990, Culin/Komisia ( C‑343/87 , EU:C:1990:49 , body 13 až 15 ), a z 23. septembra 2004, Hectors/Parlament ( C‑150/03 P , EU:C:2004:555 , body 49 a 50 ).

( 21 ) Rozsudok z 28. februára 2008, Neirinck/Komisia ( C‑17/07 P , EU:C:2008:134 , bod 51 ).

( 22 ) Uvádzaná v bodoch 61 a 84 vyššie.

( 23 ) Pozri v tomto zmysle SMITH, M.: Developing administrative principles in the EU: A foundational model of legitimacy? In: European Law Journal . Marec 2012, roč. 18, č. 2, s. 282.

( 30 ) Ako uvádza generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Mellor ( C‑75/08 , EU:C:2009:32 , bod 32 ), „uvedenie dôvodov sa neriadi výlučne záujmami občana, ale v prvom rade znamená sebakontrolu verejnej správy a môže pomôcť zlepšiť vzťahy s občanmi. Ak je odôvodnenie presvedčivé, má potenciál ukončiť existujúce konflikty a zabrániť zbytočným právnym sporom“. Neskôr generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veciach Slovensko/Komisia a Rumunsko/Komisia ( C‑593/15 P, C‑594/15 P a C‑599/15 P , EU:C:2017:441 , bod 95 ), uviedla, že „povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ods. 2 ZFEÚ totiž slúži práve aj na sebakontrolu správy, a tým na to, aby inštitúcia, ktorá akt prijíma, bola nútená starostlivo preskúmať podmienky prijatia opatrenia“.

( 31 ) C‑254/95 P , EU:C:1996:213 .

( 32 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly vo veci Parlament/Innamorati ( C‑254/95 P , EU:C:1996:213 , bod 39 ).

( 33 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly vo veci Parlament/Innamorati ( C‑254/95 P , EU:C:1996:213 , bod 40 ).

( 34 ) Pozri rozsudky zo 6. júla 1983, Geist/Komisia ( 117/81 , EU:C:1983:191 ); z 8. marca 1988, Sergio/Komisia ( 64/86, 71/86, 72/86, 73/86 a 78/86 , EU:C:1988:119 , bod 53 ), a z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia ( T‑355/04 a T‑446/04 , EU:T:2010:15 , bod 100 ).

( 35 ) Pozri bod 89 vyššie.

( 39 ) Aby som použil terminológiu podľa judikatúry Súdneho dvora. Pozri rozsudok zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia ( C‑350/88 , EU:C:1990:71 , bod 15 ).

( 40 ) C‑558/07 , EU:C:2009:142 .

( 41 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci S.P.C.M. a i. ( C‑558/07 , EU:C:2009:142 , bod 61 ).

( 42 ) Čiže príslušné stanoviská generálnych advokátov Fennellyho a Kokott vo vzťahu k problematike týkajúcej sa možnosti, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie môže byť neskôr napravené počas konania na súde, opísané vyššie, ako aj moje stanovisko, ktoré treba vykladať ako môj príspevok k rozvoju judikatúry Súdneho dvora.

( 43 ) Konkrétne situácia týkajúca sa administratívneho rozhodnutia postihnutého vadou, ktorá však nemá vplyv na vecnú podstatu rozhodnutia. Podľa generálneho advokáta Fennellyho nemožno takéto rozhodnutie zrušiť, ak bolo odôvodnenie doplnené v priebehu konania o žalobe o neplatnosť.

( 44 ) Pozri bod 95 vyššie.

( 51 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix ( C‑166/95 P , EU:C:1997:73 , bod 24 ); z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala ( C‑413/06 P , EU:C:2008:392 , bod 174 a citovaná judikatúra), a z 27. septembra 2012, J/Parlament ( T‑160/10 , EU:T:2012:503 , bod 17 ).

( 52 ) Pozri body 66 a 68 vyššie.

( 53 ) Pozri bod 64 vyššie.

( 54 ) Pozri bod 63 vyššie.

( 55 ) Pozri rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( C‑580/12 P , EU:C:2014:2363 , bod 30 ), a uznesenie z 12. júla 2016, Pérez Gutiérrez/Komisia ( C‑604/15 P , neuverejnené, EU:C:2016:545 , bod 33 ).

( ) Pozri rozsudok z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( C‑580/12 P , EU:C:2014:2363 , bod 31 ), a uznesenie z 12. júla 2016, Pérez Gutiérrez/Komisia ( C‑604/15 P , neuverejnené, EU:C:2016:545 , bod 34 ).