C-181/19

62019CC0181

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 14. mája 2020 ( 1 )

Vec C‑181/19

Jobcenter Krefeld – Widerspruchsstelle

A. Právo Únie

1. Smernica 2004/38/ES

2. Nariadenie (ES) č. 883/2004

3. Nariadenie (EÚ) č. 492/2011

B. Nemecké právo

II. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

b) Právo na pobyt založené na článku 10 nariadenia č. 492/2011 a právo na rovnosť zaobchádzania v oblasti prístupu k dávkam základnej sociálnej pomoci: logické vyústenie

1) Prvá hypotéza: článok 7 nariadenia č. 492/2011 ako základ práva JD na rovnosť zaobchádzania

2) Druhá hypotéza: právo na prístup k vzdelávaniu ako základ práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti prístupu k sociálnej pomoci

3. Doplňujúce pripomienky

IV. Návrh

1.

Článok 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( 2 ) má názov „Rovnaké zaobchádzanie“. Znie takto:

„1. S výhradou takých osobitných ustanovení, ako sú výslovne uvedené v zmluve a v sekundárnom práve, všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti zmluvy. Výhoda tohto práva sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu.

2. Ako výnimka z odseku 1 hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b), ani nie je povinný pred nadobudnutím práva trvalého pobytu udeliť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia, vrátane odborného vzdelávania, pozostávajúcu zo študentských štipendií alebo študentských pôžičiek osobám iným, ako sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú takýto štatút a ich rodinní príslušníci.“

2.

Nariadenie (ES) č. 883/2004

3.

2. Na účely tejto kapitoly ‚osobitné nepríspevkové peňažné dávky’ sú dávky, ktoré:

a)

sú určené:

i)

na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám na ktoré sa vzťahujú časti sociálneho zabezpečenia uvedené v článku 3 ods. 1 a ktoré zaručujú daným osobám príjem na úrovni životného minima so zreteľom na hospodársku a sociálnu situáciu v danom členskom štáte;

…

6.

Príloha X nariadenia č. 883/2004 uvádza, pokiaľ ide o Nemecko, „dávky na základné životné potreby podľa základných ustanovení pre osoby uchádzajúce sa o zamestnanie, ak so zreteľom na tieto dávky nie sú splnené požiadavky na vznik nároku na dočasný doplnok pri poberaní dávok v nezamestnanosti (článok 24 ods. 1 knihy II sociálneho zákonníka).“

3.

Nariadenie (EÚ) č. 492/2011

7.

Článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie ( 4 ) znie takto:

§ 7 časti II (Sozialgesetzbuch Buch (Sociálny zákonník), v znení z 22. decembra 2016 (BGBl. I, s. 3155, ďalej len „SGB II“) uvádza:

„1. 1 Dávky upravené v tejto časti zákona sa poskytujú osobám, ktoré:

(1)

dosiahli vek 15 rokov a ešte nedosiahli vekovú hranicu stanovenú v článku 7a,

(2)

sú schopné pracovať;

(2)

cudzích štátnych príslušníkov

a)

ktorí nemajú právo na pobyt;

b)

ktorých právo na pobyt vyplýva výlučne z účelu hľadania práce, alebo

(1)

prijímatelia schopní pracovať;

…

(4)

slobodné deti, ktoré sú súčasťou domácnosti osôb uvedených v bodoch 1 až 3, ak ešte nedosiahli vek 25 rokov za predpokladu, že si nemôžu zaobstarať vďaka svojim vlastným príjmom alebo majetku prostriedky, ktoré by im umožňovali zabezpečiť si živobytie.“

10.

občanom Únie, ktorí sa uchádzajú o zamestnanie na obdobie najviac šiestich mesiacov a po uplynutí tohto obdobia len za predpokladu, že môžu predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa;

…

(6)

rodinným príslušníkom v súlade s podmienkami stanovenými v § 3 a § 4;

….

3. … V prípade nedobrovoľnej nezamestnanosti potvrdenej príslušným úradom práce po menej ako jednom roku zamestnania zostáva právo podľa odseku 1 zachované počas šiestich mesiacov.“

(2)

rodičia po vzostupnej alebo zostupnej línii osôb uvedených v § 2 ods. 2 bodoch 1 až 5 a bode 7 alebo ich manželov alebo partnerov, ktorých živobytie zabezpečujú tieto osoby alebo ich manželia alebo partneri.

…

4. Deti občana Únie, ktorý požíva slobodu pohybu, a deti rodičov, ktorí skutočne vykonávajú rodičovské práva a povinnosti k deťom, si zachovávajú právo na pobyt až do skončenia svojho vzdelávania, a to aj po úmrtí alebo odchode občana Únie, z ktorého odvodzujú svoje právo na pobyt, pokiaľ sa tieto deti zdržiavajú na spolkovom území a navštevujú vzdelávacie alebo výchovné zariadenie.“

II. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

12.

Pokiaľ ide o výkon pracovnej činnosti, JD vykonával zárobkovú činnosť v Holandsku od roku 2009 do roku 2011. Od januára 2013 do marca 2015 bol nezamestnaný. Od 6. marca 2015 do 1. septembra 2015 vykonával zárobkovú činnosť v Nemecku. Od 1. septembra 2015 do 17. januára 2016 opätovne nevykonával pracovnú činnosť. Od 18. januára 2016 začal pracovať na plný úväzok, ktorý sa mal skončiť 31. októbra 2016. Od 4. októbra 2016 do 7. decembra 2016 bol práceneschopný, pričom naďalej poberal mzdu až do 29. októbra 2016 a následne mu bola zo systému sociálneho poistenia vyplácaná nemocenská dávka až do 7. decembra 2016. Dňa 31. marca 2017 boli JD priznané dávky poistenia v nezamestnanosti na obdobie od 23. februára 2017 do 24. augusta 2017. Dňa 13. apríla 2017 boli uvedené dávky odňaté z dôvodu uplynutia platnosti zápisu JD ako nezamestnaného. Dňa 13. júna 2017 bolo rozhodnuté o priznaní týchto dávok JD na obdobie od 12. júna 2017 do 23. októbra 2017.

14.

Od 2. januára 2018 pracuje JD na plný úväzok.

15.

Medzi 1. septembrom 2016 a 7. júnom 2017 poberali JD a jeho dcéry dávky základnej sociálnej pomoci na základe SGB II. V júni 2017 požiadal JD o pokračovanie vyplácania týchto dávok pre seba a svoje dcéry. Dňa 13. júna 2017 Jobcenter Krefeld stanoviskom túto žiadosť zamietol s odôvodnením, že sa uplatňuje výnimka upravená § 7 ods. 1 druhou vetou bodom 2 písm. b) SGB II, pretože JD naďalej býva v Nemecku len na účely hľadania si zamestnania. Jobcenter Krefeld tiež zamietol námietku podanú JD a jeho dcérami proti tomuto stanovisku a to stanoviskom k námietke prijatým 27. júla 2017. Dňa 31. júla 2017 teda JD a jeho dcéry podali žalobu o neplatnosť proti stanovisku z 13. júna 2017 potvrdenému stanoviskom z 27. júla 2017 a navrhli, aby bol Jobcenter Krefeld zaviazaný vyplatiť dávku základnej sociálnej pomoci za obdobie od 8. júna 2017 do 31. decembra 2017 (ďalej len „sporné obdobie“).

19.

Podľa vnútroštátneho súdu platí, že ak by sa mal pridŕžať uplatnenia svojho vnútroštátneho práva, mal by vyhovieť odvolaniu podanému zo strany Jobcenter Krefeld. Pýta sa však na zlučiteľnosť výnimky upravenej v § 7 ods. 1 druhej vete bode 2 písm. c) SGB II s právom Únie. Pripomína, že JD, hoci bol v spornom období nezamestnaný a nemal ani dostatočné prostriedky na živobytie, pričom sa nemohol dovolávať ani práva na trvalý pobyt, ani postavenia pracovníka, mal počas uvedeného obdobia právo na pobyt odvodené od práva na pobyt jeho dcér, založeného na článku 10 nariadenia č. 492/2011. Pritom otázka, či sa v takom prípade môže uplatniť výnimka upravená v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, je predmetom diskusie na vnútroštátnej úrovni.

20.

22.

Vnútroštátny súd súhlasí s touto druhou líniou argumentácie, ktorá je podľa jeho názoru potvrdená skutočnosťou, že právo na pobyt vyplývajúce z článku 10 nariadenia č. 492/2011 nie je podmienené dodržiavaním podmienok smernice 2004/38. Okrem toho dávky, ktoré požaduje JD, treba považovať za sociálne výhody v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, hoci sa uvedené dávky javia byť bez vzťahu so školskou dochádzkou alebo vzdelávaním ako takým. Rovnosť zaobchádzania však musí byť zaručená v oblasti sociálnych výhod podľa uvedeného článku. Súdny dvor už okrem toho rozhodol, že rozsah pôsobnosti článku 10 nariadenia č. 492/2011 nemožno obmedziť smernicou 2004/38. ( 12 ) Napokon vnútroštátny súd zdôrazňuje, že hoci mal normotvorca Únie možnosť urobiť tak pri prijímaní nariadenia č. 492/2011, nezaviedol do uvedeného nariadenia ustanovenie, ktoré by malo viesť Súdny dvor k zmene svojej judikatúry vydanej na základe predchádzajúceho nariadenia, s cieľom výslovne vylúčiť z uplatnenia rovnosti zaobchádzania občanov, ktorých právo na pobyt je založené len na článku 10 nariadenia č. 492/2011.

23.

Za týchto okolností Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen (Krajinský súd rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia v Severnom Porýní‑Vestfálsku, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a rozhodnutím doručeným do kancelárie Súdneho dvora 25. februára 2019 položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Je vylúčenie občanov Únie, ktorí majú právo na pobyt podľa článku 10 nariadenia č. 492/2011 z poberania sociálnej pomoci v zmysle článku 24 ods. 2 smernice [2004/38] zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania podľa článku 18 ZFEÚ v spojení s článkami 7 a 10 nariadenia č. 492/2011?

24.

Písomné pripomienky predložili Jobcenter Krefeld, nemecká a poľská vláda, ako aj Európska komisia; všetci tiež predniesli svoje prednesy na pojednávaní, ktoré sa konalo pred Súdnym dvorom 26. februára 2020.

III. Analýza

A. Úvodné poznámky o kvalifikácii predmetných plnení

25.

Ako pripomenul vnútroštátny súd, nie je to prvýkrát, čo má Súdny dvor rozhodovať o podmienkach priznania dávok upravených článkom 7 ods. 1 druhou vetou bodom 2 písm. c) SGB II, pretože Súdny dvor už kvalifikoval tieto dávky z hľadiska rôznych noriem sekundárneho práva, ktoré by sa mohli ukázať ako relevantné pri riešení prejednávanej veci.

Zostáva otázkou, či predmetné dávky možno kvalifikovať ako sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011. V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že pojem „sociálne výhody“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa „všetky výhody, ktoré či už sú, alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie… a tým ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte“ ( 16 ). Podľa vnútroštátneho súdu predmetné dávky predstavujú skutočne takéto výhody, keďže ich cieľom je zabezpečiť živobytie dieťaťa a jeho rodičov, ktorí sa o neho skutočne starajú v priebehu školského vzdelávania alebo prípravy na povolanie. ( 17 )

29.

32.

Taká analýza by však nebola užitočná, ak by mal Súdny dvor rozhodnúť, že situácia, o ktorú ide v spore vo veci samej patrí v každom prípade do rámca výnimky z rovnosti zaobchádzania upravenej v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38. Musím teda najskôr vysvetliť dôvody, pre ktoré sa podľa môjho názoru toto ustanovenie v prejednávanej veci neuplatní, a to predtým, ako preskúmam, či je rozsah práva na pobyt priznaného na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011 taký, že zahŕňa tiež právo na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o podmienky prístupu k predmetným dávkam. Vzhľadom na závery, ktoré vyvodím z analýzy článku 10 nariadenia č. 492/2011, by sa osobitné preskúmanie nariadenia č. 883/2004 nemalo javiť ako nevyhnutné.

1.

O neuplatniteľnosti článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 na situáciu, o ktorú ide vo veci samej

33.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že JD mal počas sporného obdobia právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011, ktoré bolo odvodené od práva na pobyt jeho dvoch dcér, ktoré plnili povinnú školskú dochádzku v hostiteľskom členskom štáte. Je tiež nesporné, že počas tohto sporného obdobia JD stratil postavenie pracovníka a hľadal si zamestnanie.

Nemecká vláda, ku ktorej sa vo svojej argumentácii čiastočne pripája Jobcenter Krefeld, v zásade tvrdí, že bez ohľadu na to, či právo JD na pobyt v Nemecku bolo založené aj na smernici 2004/38 ( 21 ), pričom JD sa zdržiaval v Nemecku počas sporného obdobia výlučne na to, aby tam hľadal zamestnanie, článok 24 ods. 2 tejto smernice pôsobí ako prierezové ustanovenie, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom upravuje otázku rovnosti zaobchádzania v oblasti dávok sociálnej pomoci a ktoré tak prekračuje samotný normatívny rámec smernice 2004/38. Nezáleží teda na tom, či je právnym základom práva na pobyt JD článok 10 nariadenia č. 492/2011, keďže článok 24 ods. 2 smernice 2004/38 v každom prípade vylučuje občanov Únie, ktorí už nemajú postavenie pracovníka, z výhod rovnosti zaobchádzania v oblasti dávok sociálnej pomoci. Vylúčenie uplatnenia článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 v takom prípade, ako je prípad JD, by zbavilo podstaty obmedzenie, ktoré predpokladá toto ustanovenie a manévrovací priestor, ktorý smernica nevyhnutne priznáva členským štátom, ktoré sa musia chrániť proti sociálnej turistike tým, že zabránia tomu, aby sa občania Únie, ktorí nie sú ekonomicky činní, nestali neprimeranou záťažou pre vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia. Uvedeným občanom by totiž stačilo odvolať sa na školskú dochádzku ich detí v hostiteľskom členskom štáte na to, aby ohrozili ochranný mechanizmus uvedených systémov, ktorý predstavuje výnimka uvedená v článku 24 ods. 2 smernice 2004/38. Napokon podľa nemeckej vlády bola už otázka zodpovedaná Súdnym dvorom v rozsudku Alimanovic ( 22 ). V rámci tohto rozsudku, ktorého skutkový a právny kontext bol vo všetkých ohľadoch porovnateľný s kontextom tejto veci, Súdny dvor nevylúčil uplatnenie článku 24 ods. 2 smernice 2004/38, hoci dotknutí občania Únie, ktorí prišli o postavenie migrujúceho pracovníka, požívali tiež právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011.

39.

Z teleologického hľadiska sa mi napokon opäť zdá, že legitímny cieľ, ktorý sleduje normotvorca Únie a následne uvádza nemecký zákonodarca a vláda, nemôže sám osebe odôvodniť prenesenie normy sekundárneho práva do iného normatívneho kontextu. Okrem toho neschopnosť nemeckej vlády – či už v jej písomných pripomienkach alebo na pojednávaní pred Súdnym dvorom, hoci jej bola presne v tomto zmysle položená otázka – poskytnúť presné číselné údaje, ktoré by mohli ilustrovať hrozbu, ktorú by pre nemecký systém sociálneho zabezpečenia predstavoval výklad článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 v tom zmysle, že by sa neuplatňoval vtedy, ak by dotknutý občan Únie mal právo na pobyt na inom základe než na základe uvedenej smernice, značne oslabila význam jej tvrdení, hoci nemecká vláda vyvolávala prízrak sociálnej turistiky.

40.

Ešte doplním tri série poznámok.

41.

Na jednej strane tvrdenie, podľa ktorého nemôže existovať právo na pobyt na základe nariadenia č. 492/2011 bez toho, aby mu nevyhnutne predchádzalo právo na pobyt na základe smernice 2004/38, nemôže zbaviť uvedené nariadenie jeho normatívnej autonómie. Na to stačí konštatovať, ako pripomínam nižšie, že právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011 je vyňaté spod dodržiavania podmienok, ktoré obvykle vyžaduje smernica 2004/38, pokiaľ ide o občanov Únie, ktorí nie sú ekonomicky činní.

Napokon, pokiaľ ide o hodnotu rozsudku Alimanovic ( 24 ) ako precedensu, tento rozsudok treba vykladať s prihliadnutím na jeho bod 40, podľa ktorého Súdny dvor pripomenul, že vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, zastával názor, že „právo na pobyt pani Alimanovicovej a jej dcéry Sonity [bolo] založené na ich postavení uchádzačiek o zamestnanie a že tento súd [bol] viazaný skutkovými zisteniami, ktoré v tejto súvislosti konštatoval súd prvého stupňa“. Ak by sa prijal veľmi formalistický výklad rozsudku, bolo by možné namietať, že tento bod 40 sa predsa nachádza v úvode časti rozsudku venovanej kvalifikácii predmetných dávok – tých istých, ktoré sú predmetom aj tejto veci. Treba však uznať, že spresnenie uvedené v bode 40 nemá z právneho hľadiska vplyv na kvalifikáciu samotných dávok, takže poznatky, ktoré treba z tohto bodu vyvodiť, sa neobmedzujú len na túto jedinú časť rozsudku. ( 25 )

44.

V rozsudku Alimanovic ( 26 ) sa Súdny dvor nikdy neodchýlil od predpokladu uvedeného v bode 40 uvedeného rozsudku. Nikdy teda neprijal predpoklad, ktorým sa zaberal, hoci len subsidiárne, generálny advokát ( 27 ) a podľa ktorého právo na pobyt pani Alimanovicovej a jej dcéry môže vyplývať z článku 10 nariadenia č. 492/2011.

45.

Bod 40 rozsudku Alimanovic ( 28 ) mal teda za následok obmedzenie rozsahu pôsobnosti tohto rozsudku na občanov Únie, ktorí majú právo na pobyt len na základe článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. V tomto rozsudku sa Súdny dvor nevyjadril k osobitnému prípadu, ktorý sa tu dnes posudzuje, pretože to jednoducho nebolo predmetom otázok, ktoré mu boli vtedy adresované. ( 29 )

48.

Po vylúčení uplatnenia článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 v situácii, o akú ide vo veci samej, zostáva preskúmať, či sa JD a jeho dcéry môžu dovolávať práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti prístupu k dávkam základnej sociálnej pomoci. Keďže majú právo na pobyt podľa článku 10 nariadenia č. 492/2011, treba určiť, či môže taká rovnosť zaobchádzania vyplývať zo samotného nariadenia, prípadne v spojení s inými normami.

49.

Po pripomenutí rozsahu pôsobnosti, ktorú Súdny dvor priznal článku 10 nariadenia č. 492/2011, navrhnem dva možné spôsoby, ktoré vedú ku konštatovaniu, podľa ktorého treba v prejednávanej veci uznať právo na rovnosť zaobchádzania.

a)

Článok 10 nariadenia č. 492/2011 v judikatúre Súdneho dvora

53.

S cieľom zabezpečiť účinnosť práva na prístup k vzdelávaniu, ktoré je upravené v článku 10 nariadenia č. 492/2011, musí byť toto právo nevyhnutne spojené s tým súvisiacim právom na pobyt, ktoré je priznané deťom. ( 40 )

54.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že práve postavenie pracovníka má u detí za následok vznik práva na prístup k vzdelávaniu, a teda práva na pobyt vyplývajúceho z článku 10 nariadenia č. 492/2011. Len čo sú však podmienky uznania tohto práva splnené, toto právo „sa stáva autonómnym“ tak, aby poskytlo posilnenú ochranu právnej situácii detí, od ktorých sa už ďalej len vyžaduje, aby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte a aby v ňom plnili povinnú školskú dochádzku. ( 41 )

55.

56.

Napokon, pri príležitosti neskoršieho vývoja svojej judikatúry týkajúcej sa článku 12 nariadenia č. 1612/68, Súdny dvor rozhodol, že „deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý pracuje alebo pracoval v hostiteľskom členskom štáte, rovnako ako rodič, ktorý v skutočnosti má tieto deti v starostlivosti, majú v tomto poslednom uvedenom štáte právo na pobyt na základe samotného článku 12 nariadenia č. 1612/68 bez toho, aby boli povinní splniť podmienky definované v smernici 2004/38“ ( 47 ). Súdny dvor najmä uviedol, že znenie článku 12 nariadenia č. 1612/68 nepodmieňuje právo na pobyt detí a rodiča, ktorý sa o ne stará, ich ekonomickou sebestačnosťou – to znamená vlastníctvom dostatočných prostriedkov a komplexným zdravotným poistením v hostiteľskom členskom štáte – a že taká požiadavka nevyplýva ani z judikatúry Súdneho dvora. ( 48 )

57.

Kompozícia judikatúry, ktorú som práve opísal, teda prebiehala v troch fázach: najskôr bolo potrebné potvrdiť myšlienku, že právo na prístup k vzdelávaniu upravené v článku 12 nariadenia č. 1612/68 musí nevyhnutne sprevádzať priznanie samostatného práva na pobyt detí. Ďalej požiadavka účinnosti práva na prístup k vzdelávaniu odôvodnila zakotvenie odvodeného práva na pobyt rodičov, ktorí zabezpečujú starostlivosť o tieto deti. Napokon zabezpečenie právneho postavenia školopovinných detí si vyžadovalo, aby ani samostatné právo na pobyt detí, ani odvodené právo na pobyt rodičov nepodliehalo podmienke ekonomickej sebestačnosti.

58.

Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť, aby prikročil k novej etape vymedzenia právneho postavenia, ktoré sa viaže na článok 10 nariadenia č. 492/2011.

Ako som už v dostatočnom rozsahu uviedol, JD je nositeľom práva na pobyt odvodeného od práva na pobyt svojich dcér podľa článku 10 nariadenia č. 492/2011.

61.

Nariadenie č. 492/2011 obsahuje osobitné vyjadrenie zásady rovnosti zaobchádzania uvedenej v článku 18 ZFEÚ, a to v článku 7 nariadenia, ktorý v odseku 2 uvádza, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území iných členských štátov rovnaké sociálne výhody ako vlastní pracovníci.

62.

Nemožno však nevziať do úvahy skutočnosť, že tento článok 7 otvára oddiel 2 nariadenia č. 492/2011 s názvom „Zamestnanie a rovnosť zaobchádzania“. Nemožno ani nevziať do úvahy skutočnosť, že jeho znenie sa výslovne týka „pracovníka“, ktorým už JD nie je.

63.

66.

Inými slovami, je pravda, že navrhovaný výklad článku 7 nariadenia č. 492/2011 zaväzuje členské štáty poskytnúť pomoc bývalým pracovníkom, ktorí nie sú ekonomicky aktívni, pričom však zachováva právo členských štátov odmietnuť takúto pomoc občanom Únie, ktorí svoju slobodu pohybu využívajú tak, že sa rozhodnú zostať ekonomicky neaktívni a ktorí sa z tohto dôvodu nemôžu dovolávať ochrany poskytovanej týmto ustanovením. Taký výklad je okrem toho možný aj na základe normatívnej autonómie nariadenia č. 492/2011 a smernice 2004/38.

67.

Treba sa ešte uistiť o tom, že diskrimináciu nemožno odôvodniť. ( 52 ) V tejto súvislosti uvádzam, že hoci legitimita cieľa sledovaného nemeckým zákonodarcom je nepochybná, keďže je v zhode s cieľom, ktorý sleduje normotvorca Únie, uvedená diskriminácia nespĺňa test proporcionality, keďže článok 7 ods. 1 druhá veta bod 2 písm. c) SGB II vedie k systematickému vylúčeniu každého štátneho príslušníka, ktorý má právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011, a to bez akéhokoľvek zohľadnenia osobnej situácie uvedeného štátneho príslušníka a najmä väzieb udržiavaných s trhom práce hostiteľského členského štátu, ako aj bez zohľadnenia povahy a intenzity väzieb udržiavaných so spoločnosťou tohto štátu.

68.

Z tejto analýzy teda vyplýva, že článok 7 ods. 2 a článok 10 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že právo na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k takým sociálnym výhodám, ako sú dávky základnej sociálnej pomoci, musí byť priznané bývalému migrujúcemu pracovníkovi, ktorého deti plnia povinnú školskú dochádzku v hostiteľskom členskom štáte a využívajú právo na pobyt na základe článku 10 uvedeného nariadenia.

Za týchto okolností, čo by zostalo z práva na prístup k vzdelávaniu, ktoré, ako sa na tom všetci zhodnú, požívajú dve dcéry JD, ak by sa malo poprieť právo na prístup k predmetným dávkam pre tieto dve dcéry a ich otca?

72.

Z pojmového hľadiska môžem pripustiť, že právo na pobyt nemožno nevyhnutne zamieňať s právom na prístup k týmto dávkam. Napokon však, z funkčného hľadiska, aký skutočný – účinný – význam by mala judikatúra Súdneho dvora, ktorá je tak pozorná k osudu detí migrujúcich pracovníkov, pričom právo na pobyt rodiča, ktorý zabezpečuje starostlivosť o deti, nie je podmienené vlastníctvom dostatočných zdrojov ani komplexným zdravotným poistením, ak by mal ten istý Súdny dvor teraz rozhodnúť, že tento rodič, ktorý je nepostrádateľný pri sprevádzaní týchto detí počas ich školskej dochádzky, nemá právo od štátu požadovať sociálnu pomoc?

73.

Bolo by ilúziou, právnou fikciou, domnievať sa, že právo na prístup k vzdelávaniu je účinné na základe samotnej skutočnosti, že rodičovi starajúcemu sa o deti sa priznáva právo na pobyt bez toho, aby bolo toto právo sprevádzané tiež sociálnou pomocou. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby takto postupoval.

74.

Taký výklad teda zabezpečuje potrebný účinok článku 10 nariadenia č. 492/2011, ako to vyžaduje judikatúra Súdneho dvora. Okrem toho sa zdá byť úplne v súlade s pôvodným cieľom tohto nariadenia, ktorým je zabezpečiť voľný pohyb pracovníkov. Ktorý pracovník by totiž opustil svoju krajinu pôvodu, pokúšal by sa čo najlepšie integrovať do spoločnosti hostiteľského členského štátu, vrátane integrácie do ekonomického života, a nechal tam svoje deti absolvovať školskú dochádzku, ak by vedel, že len čo sa jeho situácia stane menej priaznivou, bez toho, aby sa mohol spoliehať na solidaritu členského štátu, ktorý ho prijal, musel by sa nevyhnutne vrátiť do svojej krajiny pôvodu a vytrhnúť svoje deti z pedagogického a jazykového systému, do ktorého boli až dovtedy integrované? Tento výklad sa tiež zdá byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vyníma právo na pobyt detí a ich rodiča, ktorý sa o ne stará, spod povinnosti dodržať podmienku ekonomickej sebestačnosti. ( 55 )

76.

Z tých istých dôvodov, ako boli uvedené vyššie ( 56 ), sa mi diskriminácia zavedená článkom 7 ods. 1 druhou vetou bodom 2 písm. c) SBG II nezdá byť odôvodnená.

77.

V tomto štádiu analýzy sa teda prikláňam k názoru, že článok 10 nariadenia č. 492/2011 sa má vykladať v tom zmysle, že právo na prístup k dávkam základnej sociálneho pomoci sa musí priznať deťom, ktoré majú právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011 ako aj rodičovi, ktorý sa o tieto deti skutočne stará.

3.

Pokiaľ ide o nariadenie č. 883/2004, už bolo možné vidieť, že dávky základnej sociálnej pomoci, o ktoré ide, patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia a že jeho článok 4 priznáva právo na rovnosť zaobchádzania osobám, na ktoré sa nariadenie vzťahuje, pokiaľ nariadenie nestanovuje inak. Zo znenia druhej prejudiciálnej otázky vyplýva, že JD sa musí považovať za osobu, ktorá je účastníkom systému sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu alebo jeho systému rodinných dávok v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Hoci určenie hmotnoprávnych podmienok udelenia takých dávok, ako sú dávky, o ktoré ide vo veci samej, prináleží právnej úprave každého členského štátu, ( 57 ) členské štáty sú napriek tomu povinné pri tomto určovaní dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania. Súdny dvor už pripustil, že členské štáty sa môžu rozhodnúť priznať sociálne dávky len občanom Únie, ktorí spĺňajú podmienky pobytu na základe smernice 2004/38 ( 58 ) a že tieto štáty môžu vylúčiť poskytovanie dávok občanom Únie v priebehu prvých troch mesiacov ich pobytu v hostiteľskom členskom štáte alebo občanom, ktorých pobyt je založený len na článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38. Ak by sa predpokladalo, že z tejto judikatúry možno vyvodiť snahu o zosúladenie článku 4 nariadenia č. 883/2004 a článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 v tom zmysle, že účinnosť druhého uvedeného ustanovenia by vyžadovala obmedzenie prvého uvedeného ustanovenia, takto štruktúrovaný výklad týchto ustanovení by v každom prípade nebol namieste v takej situácii, ako je situácia JD, v ktorej už nie je právo na pobyt založené na smernici 2004/38 alebo už nie je založené len na tejto smernici, ale je založené na článku 10 nariadenia č. 492/2011. Rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k takým osobitným nepríspevkovým peňažným dávkam, ako sú základné sociálne dávky, teda môže byť v prípade takého občana Únie, akým je JD, ktorý má okrem toho právo na pobyt založené na článku 10 nariadenia č. 492/2011, tiež založená na článku 4 nariadenia č. 883/2004.

Také dávky základnej sociálnej pomoci, ako sú dávky, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú sociálne výhody v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie.

2.

Poslaním článku 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, nie je upravovať otázku uplatňovania zásady rovnosti zaobchádzania na občana Únie, ktorý má právo na pobyt na základe článku 10 nariadenia č. 492/2011.

3.

Článok 7 ods. 2 a článok 10 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že právo na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k takým sociálnym výhodám, ako sú dávky základnej sociálnej pomoci, musí byť priznané bývalému migrujúcemu pracovníkovi, ktorého deti plnia povinnú školskú dochádzku v hostiteľskom členskom štáte a využívajú právo na pobyt na základe článku 10 uvedeného nariadenia.

4.

( 6 ) Zo spisu vyplýva, že toto výživné sa vypláca JD na jeho dcéry od 1. októbra 2015 až do dosiahnutia 12 rokov veku jeho detí.

( 7 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza rozsudky z 11. novembra 2014, Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:2358 ); z 15. septembra 2015, Alimanovic ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ), ako aj z 25. februára 2016, García‑Nieto a i. ( C‑299/14 , EU:C:2016:114 ).

( 8 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza rozsudky z 11. novembra 2014, Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:2358 ); z 15. septembra 2015, Alimanovic ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ), ako aj z 25. februára 2016, García‑Nieto a i. ( C‑299/14 , EU:C:2016:114 ).

( 9 ) Ako bolo pripomenuté Súdnym dvorom v jeho rozsudkoch z 11. novembra 2014, Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:2358 ); z 15. septembra 2015, Alimanovic ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ), ako aj z 25. februára 2016, García‑Nieto a i. ( C‑299/14 , EU:C:2016:114 ).

( 10 ) Rozsudok z 15. septembra 2015 ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ).

( 11 ) Rozsudok z 15. septembra 2015 ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ).

( 18 ) Nariadenie Rady z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva ( Ú. v. ES L 257, 1968, s. 2 ; Mim. vyd. 05/001, s. 15).

( 19 ) Pozri rozsudok z 27. marca 1985, Hoeckx ( 249/83 , EU:C:1985:139 ), zdôraznený v bode 27 rozsudku z 20. septembra 2001, Grzelczyk ( C‑184/99 , EU:C:2001:458 ).

( 20 ) Pokiaľ ide o kvalifikáciu rôznych opatrení ako sociálnych výhod v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 Súdnym dvorom, ktorá zdôrazňuje najmä ich integračnú funkciu, pozri rozsudok z 18. decembra 2019, Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne Bratislava a i. ( C‑447/18 , EU:C:2019:1098 , bod 48 ).

( 21 ) Podľa článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38.

( 22 ) Rozsudok z 15. septembra 2015 ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ).

( 23 ) Rozsudok zo 4. októbra 2012, Komisia/Rakúsko ( C‑75/11 , EU:C:2012:605 , bod 54 ).

( 30 ) Rozsudok z 15. septembra 2015 ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ).

( 31 ) Keďže je výslovne vylúčený článkom 24 ods. 2 smernice 2004/38.

( 32 ) Pozri rozsudok z 15. septembra 2015, Alimanovic ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 , bod 49 ). Pozri tiež bod 53 tohto rozsudku.

( 33 ) V tejto súvislosti ešte poznamenávam, že v bode 49 rozsudku z 15. septembra 2015, Alimanovic ( C‑67/14 , EU:C:2015:597 ), Súdny dvor rozhodol, že „každý občan Únie, pokiaľ ide o prístup k sociálnej pomoci,…, sa môže odvolávať na rovnosť zaobchádzania v porovnaní so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu v zmysle článku 24 ods. 1 smernice 2004/38 len vtedy, keď jeho pobyt na území hostiteľského členského štátu je v súlade s podmienkami smernice 2004/38 “ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Vzhľadom na to, že právo na pobyt vyplývajúce z článku 10 nariadenia č. 492/2011 práve týmto podmienkam nepodlieha, článok 24 smernice 2004/38 nie je ustanovením, vzhľadom na ktoré by sa mala preskúmať otázka prípadnej rovnosti zaobchádzania, z ktorej by mal mať JD prospech.

( 34 ) Ďalej ju v nasledujúcej analýze použijem bez ohľadu na odkazy na jedno alebo druhé nariadenie.

( 35 ) Rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C‑413/99 , EU:C:2002:493 , bod 50 ).

( 42 ) Rozsudky zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C‑413/99 , EU:C:2002:493 , bod 71 ) a z 23. februára 2010, Ibrahim a Secretary of State for the Home Department ( C‑310/08 , EU:C:2010:80 , bod 30 ).

( 43 ) Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.

( 44 ) Rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C‑413/99 , EU:C:2002:493 , bod 73 ).

( 45 ) Pozri rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C‑413/99 , EU:C:2002:493 , bod 74 ).

( 46 ) Pozri rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R ( C‑413/99 , EU:C:2002:493 , bod 75 ).

( 47 ) Rozsudok z 23. februára 2010, Ibrahim a Secretary of State for the Home Department ( C‑310/08 , EU:C:2010:80 , bod 50 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 52 ) Pozri analogicky rozsudok zo 14. decembra 2016, Bragança Linares Verruga a i. ( C‑238/15 , EU:C:2016:949 ).

( 53 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát

( 54 ) Podľa judikatúry pripomenutej v bode 55 týchto návrhov.

( 55 ) Opačný záver by totiž nepriamo viedol k zavedeniu podmienky ekonomickej sebestačnosti pre účinné využívanie práva na prístup k vzdelávaniu.

( 56 ) Pozri bod 67 týchto návrhov.

( 57 ) Pozri rozsudky z 19. septembra 2013, Brey ( C‑140/12 , EU:C:2013:565 , bod 41 ), a z 11. novembra 2014, Dano ( C‑333/13 , EU:C:2014:2358 , bod 83 ).