C-307/19

62019CC0307

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 26. novembra 2020 ( 1 )

Vec C‑307/19

Obala i lučice d.o.o.

Navrhovateľka je súkromný subjekt, ktorý spravuje verejné parkovacie priestranstvá v Zadare (Chorvátsko). Uvedený subjekt uskutočnil kontrolu motorového vozidla, ktorého majiteľkou je odporkyňa, pričom toto vozidlo bolo zaparkované v rámci vymedzeného parkovacieho miesta na ulici. V motorovom vozidle sa nenachádzal parkovací lístok. Navrhovateľka vystavila denný parkovací lístok, ktorý zostal nezaplatený. Navrhovateľka preto požiadala o vymáhanie tejto sumy prostredníctvom exekučného príkazu vydaného notárom v Chorvátsku, ktorý bol odporkyni doručený v Slovinsku.

2.

Táto vec je ďalšou epizódou v pomerne rozsiahlej procesnej ságe o nezaplatených parkovacích lístkoch a notároch. ( 2 ) Podstatou problému je zrejme istá dvojitá privatizácia, ktorú uskutočnil chorvátsky zákonodarca a ktorá sa prejavuje tak na úrovni správy, ako aj na úrovni vymáhania. Záležitosť, ktorá sa v iných členských štátoch bežne vníma ako problém správnej povahy, je zverená súkromným subjektom. Okrem toho následné vymáhanie pohľadávky nie je otázkou, ktorou sa zaoberajú súdy, ale – prinajmenšom na prvom stupni – notári.

3.

To v prvom rade nielen vytvára isté napätie v celom systéme, ale okrem toho tak vznikajú systémové kolízie s nástrojmi súkromného práva EÚ a v jeho rámci. Práve v tomto kontexte dva nižšie vnútroštátne súdy konštatovali nedostatok právomoci v tejto veci, a následne bola vec predložená Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Najvyšší obchodný súd, Chorvátska republika), ktorý v súvislosti s napadnutím uvedeného exekučného príkazu vydaného notárom, rozhoduje o konflikte právomoci.

5.

Podľa článku 1 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia:

„1. Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci ( acta iure imperii ).“

6.

Článok 4 uvedeného nariadenia zakotvuje pravidlo „domovského štátu“, podľa ktorého osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Podľa výnimky v článku 5 tohto nariadenia však takéto osoby možno žalovať aj na súdoch iného členského štátu, avšak „len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly“.

7.

na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

–

pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,

–

pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť;

c)

Nariadenie o doručovaní

9.

Článok 1 ods. 1 nariadenia o doručovaní definuje rozsah pôsobnosti tohto nariadenia takto:

„1. Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci ( acta iure imperii ).“

10.

Článok 2 tohto nariadenia, ktorý má názov „Odosielajúce a prijímajúce orgány“, stanovuje:

ich miestnu príslušnosť;

c)

prostriedky, ktoré majú k dispozícii na prijímanie písomností, a

d)

jazyky, ktoré sa môžu používať na vyplnenie vzorového tlačiva uvedeného v prílohe I.

Členské štáty oznámia Komisii všetky následné zmeny týchto údajov.“

Zadarské rozhodnutie o organizácii

13.

Odluka o organizaciji i načinu naplate parkiranja u Gradu Zadru [rozhodnutie o organizácii a spôsobe výberu parkovného v meste Zadar (ďalej len „rozhodnutie o organizácii“)] ( Glasnik Grada Zadra č. 4/2011) určuje parkovacie zóny, čas, kedy sa vyberá poplatok za parkovanie na ulici, a hodinovú sadzbu za parkovanie. Článok 2 tohto rozhodnutia definuje verejné parkoviská ako „verejné priestranstvá určené na zastavenie motorových vozidiel a ich parkovanie“. Článok 4 stanovuje, že verejné parkoviská sú v súlade so zákonom o bezpečnosti cestnej premávky ako parkoviská označené.

14.

Podľa článku 5 rozhodnutia o organizácii označenie verejného parkoviska zabezpečí správca parkoviska pod vedením príslušného útvaru miestneho samosprávneho orgánu. Článok 6 tohto rozhodnutia určuje „všeobecné zmluvné podmienky používania parkovísk“ stanovujúce dni a hodiny, počas ktorých sa platí poplatok za parkovanie. Napokon článok 7 rozhodnutia o organizácii uvádza, že zastavením motorového vozidla na verejnom parkovisku a jeho zaparkovaním sa vyjadruje súhlas so všeobecnými podmienkami parkovania a uzatvára sa tak zmluva medzi vodičom alebo majiteľom motorového vozidla a správcom parkoviska.

2.

17.

Dňa 30. júna 2012 motorové vozidlo získané na lízing od odporkyne bolo zaparkované na ulici v Zadare (Chorvátsko). Uvedená ulica je vymedzená ako parkovacie priestranstvo a sú na nej vyznačené parkovacie miesta. Pred zaparkovaním je povinné zakúpiť si parkovací lístok.

18.

V rovnaký deň Obala i lučice d.o.o. („navrhovateľka“), spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú založilo mesto Zadar na účely správy a údržby verejných priestranstiev určených na parkovanie motorových vozidiel, kontrolovala zaplatenie parkovacieho lístku pri motorovom vozidle, ktoré poskytla odporkyňa na lízing. Parkovací lístok sa vo vozidle nenachádzal. Navrhovateľka preto vystavila denný parkovací lístok [vo výške 84 chorvátskych kún (HRK), teda približne 13 eur]. Uvedený parkovací lístok však nebol nikdy zaplatený.

19.

Chorvátska republika pristúpila 1. júla 2013 k Európskej únii.

23.

Vnútroštátny súd síce uvádza, že vymáhaná suma je nízka, avšak poukazuje na to, že chorvátske súdy prejednávajú veľmi veľa podobných vecí. Práve v tomto skutkovom a právnom rámci Visoki trgovački sud (Najvyšší obchodný súd) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Sú notári oprávnení doručovať písomnosti podľa nariadenia [1393/2007], keď doručujú svoje rozhodnutia v prípadoch, v ktorých sa nariadenie č. 1215/2012 neuplatňuje, ak vezmeme do úvahy, že na notárov v Chorvátsku, ktorí v rámci právomocí zverených vnútroštátnym právom konajú v exekučných konaniach na základe ‚verejnej listiny‘, sa nevzťahuje pojem ‚súd‘ v zmysle nariadenia č. 1215/2012? Inými slovami, hoci sa na notárov nevzťahuje pojem ‚súd‘ uvedený v nariadení č. 1215/2012, môžu v prípade, keď konajú v rámci právomocí zverených vnútroštátnym právom v exekučných konaniach na základe ‚verejnej listiny‘, uplatňovať pravidlá o doručovaní písomností stanovené v nariadení [č. 1393/2007]?

2.

Môže byť parkovanie na ulici a na verejnej komunikácii, ak je právo na výber parkovného stanovené v Zakon o sigurnosti prometa na cestama (zákon o bezpečnosti cestnej premávky) a v právnych predpisoch týkajúcich sa vykonávania komunálnych činností ako činností orgánov verejnej moci zahrnuté medzi občianske veci v zmysle nariadenia [1215/2012], ktoré upravuje otázku právomoci súdov, ako aj uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a to konkrétne v prípade, že ak sa zistí prítomnosť vozidla bez parkovacieho lístka alebo s neplatným parkovacím lístkom, na toto vozidlo sa okamžite vzťahuje povinnosť zaplatiť denný parkovací lístok, ako keby bolo vozidlo zaparkované celý deň, a to bez ohľadu na presnú dobu využitia parkovacieho miesta, takže táto úhrada denného parkovacieho lístka má sankčnú povahu, pričom v niektorých členských štátoch sa takéto parkovanie považuje za dopravný priestupok?

Parkovanie v prejednávanej veci sa uskutočnilo v Zadare, v Chorvátsku, a preto existuje súvislosť medzi touto zmluvou a chorvátskymi súdmi. Predstavuje však toto parkovanie ‚službu‘ v súlade s článkom 7 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] vzhľadom na to, že pojem služba v sebe zahŕňa, že strana, ktorá ju poskytuje, vykonáva určitú činnosť, to znamená, že vykonáva túto určitú činnosť za odmenu? Vzniká teda otázka, či činnosť navrhovateľky postačuje na to, aby sa považovala za službu. V prípade neexistencie osobitnej právomoci chorvátskych súdov podľa článku 7 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] by príslušným na rozhodnutie sporu bol súd podľa bydliska odporkyne.

6.

Možno parkovanie na ulici a na verejnej komunikácii, ak je právo na výber parkovného stanovené zákonom o bezpečnosti cestnej premávky a právnymi predpismi týkajúcimi sa vykonávania komunálnych činností ako činností orgánov verejnej moci, pričom výber parkovného sa uskutočňuje len v určitom čase počas dňa, považovať za zmluvu o nájme nehnuteľnosti na základe článku 24 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012]?

7.

Ak v prejednávanej veci nemožno uplatniť vyššie uvedenú domnienku, že toto parkovanie predstavuje uzatvorenie zmluvy (štvrtá prejudiciálna otázka), možno tento typ parkovania, v rámci ktorého právomoc v oblasti výberu parkovného vyplýva zo zákona o bezpečnosti cestnej premávky, pričom sa stanovuje povinnosť úhrady denného parkovacieho lístka v prípade, ak lístok nie je zaplatený vopred za dobu využitia parkovacieho miesta, alebo ak uplynula doba, na ktorú bol lístok zakúpený, považovať za vec týkajúcu sa nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia [č. 1215/2012]?

Pokiaľ sa predpokladá, že dochádza k uzatvoreniu zmluvy, išlo by v tomto prípade o zmluvu o poskytovaní služieb, a teda, možno túto zmluvu o parkovaní považovať za službu v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008?

–

Subsidiárne, možno toto parkovanie považovať za nájomnú zmluvu v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 593/2008?

–

Subsidiárne, ak by sa na toto parkovanie vzťahovali ustanovenia článku 4 ods. 2 nariadenia č. 593/2008, vzniká otázka, čo je v tomto prípade predmetom plnenia vzhľadom na to, že navrhovateľka v podstate len vyznačuje povrch cesty na účely parkovania a vyberá parkovné, zatiaľ čo odporkyňa parkuje vozidlo a platí za parkovanie. Ak by sa teda za plnenie charakteristické pre zmluvu považovalo konanie navrhovateľky, uplatnilo by sa chorvátske právo, ale ak by sa za takéto plnenie považovalo konanie odporkyne, uplatnilo by sa slovinské právo. Možno na tento spor uplatniť aj ustanovenia článku 4 ods. [3] nariadenia č. 593/2008 vzhľadom na to, že právo na výber parkovného je v tomto prípade upravené chorvátskym právom, s ktorým má zmluva užšie väzby?

–

Subsidiárne, možno tento typ parkovania považovať za predzmluvnú zodpovednosť zo strany odporkyne, takže rozhodné právo by sa určilo podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 864/2007?“

24.

Písomné pripomienky v tomto konaní predložila navrhovateľka, nemecká a chorvátska vláda, ako aj Európska komisia. Všetci účastníci konania, ku ktorým sa pripojila aj slovinská vláda, odpovedali – s výnimkou nemeckej vlády – na písomné otázky, ktoré im položil Súdny dvor.

IV. Analýza

25.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa vo svojej analýze sústredím na otázky vnútroštátneho súdu 1 až 3 a otázky 5 až 7. Tieto návrhy som preto rozdelil nasledujúcim spôsobom. Najprv sa v krátkosti vyjadrím k prípustnosti (A). Analýzu veci samej začnem preformulovaním otázok (B.1). Následne sa budem venovať pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle prepracovaného bruselského nariadenia a nariadenia o doručovaní (B.2). Potom sa zameriam na otázku, či notári v Chorvátsku môžu doručovať (v zmysle nariadenia o doručovaní) exekučné príkazy na základe „verejnej listiny“ (B.3). Ďalej sa budem zaoberať otázkou, či parkovanie vo vymedzenom parkovacom priestore na verejnej komunikácii možno považovať za činnosť, ktorá v zmysle prepracovaného bruselského nariadenia zakladá „osobitnú“ alebo „výlučnú“ právomoc (B.4). Na záver sa zameriam na širšie systematické otázky, ktoré z prejednávanej veci vyplývajú (C).

Uplatnenie práva Únie ratione temporis nie je v prípadoch, ako je tento, relevantné, a to z dôvodov, ktoré som podrobne opísal vo svojich návrhoch vo veciach Nemec a Pula Parking ( 5 ), pričom k tomuto prístupu sa následne v oboch prípadoch priklonil aj Súdny dvor. ( 6 ) Skutočnosť, že (skutkový) základ sporu predchádza vstupu členského štátu k Únii, nie je rozhodujúca. Dôležité je v tejto súvislosti jednak to, že exekučné konanie, ktorým sa vymáha uvedená pohľadávka, sa začalo po pristúpení Chorvátska k Európskej únii a nepochybne spadá do časovej pôsobnosti procesných pravidiel a do rámca, ktorý sa potenciálne uplatňuje z vecného hľadiska, a jednak to, že otázky položené tomuto Súdnemu dvoru sa týkajú výkladu práve týchto procesných nástrojov.

28.

Keďže v prejednávanej veci ide práve o tento prípad, Súdny dvor má ratione temporis právomoc odpovedať na otázky, ktoré položil vnútroštátny súd.

2.

Prípustnosť otázok spojených s vecou samou

29.

Po druhé fáza, v ktorej sa konanie nachádza pred vnútroštátnym súdom, nie je kritériom posúdenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Článok 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce, v zmysle ktorého sa všetky predložené prejudiciálne otázky považujú za relevantné, aj keď existujú isté hranice. ( 7 ) V tomto rámci je to výhradne vnútroštátny súd, ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, ako aj za potrebu a relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. ( 8 ) Preto je nutné predpokladať, že vnútroštátny súd zistil, že v súvislosti s efektívnym riešením týchto otázok existuje dôležitá potreba usmernenia Súdneho dvora. ( 9 )

33.

Preto navrhujem, aby sa otázky vnútroštátneho súdu 1 a 3 považovali za prípustné, aj keď je potrebné ich spolu s ďalšími otázkami do istej miery preformulovať.

B. O veci samej

1.

Otázky a ich poradie

Vzhľadom na uvedené chápanie otázok, ktoré sú predmetom týchto návrhov, pristúpim k miernej úprave ich poradia. Otázka 2 a druhá časť otázky 3 sa týkajú pôsobnosti. Budem sa nimi zaoberať na začiatku. Uvedené otázky možno preformulovať v tom zmysle, že ich cieľom je zistiť, či okolnosti prejednávanej veci spadajú do pôsobnosti pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle prepracovaného bruselského nariadenia a nariadenia o doručovaní. Následne sa budem zaoberať otázkou 1 a prvou časťou otázky 3, ktoré nastoľujú dva problémy, a to: i) či notári v Chorvátsku môžu doručovať „súdne písomnosti“ a ii) či môžu doručovať len mimosúdne písomnosti v zmysle nariadenia o doručovaní, alebo dokonca nemôžu doručovať ani tie. Napokon sa zameriam na otázky 5 až 7, ktoré je podľa mňa vhodné preformulovať s cieľom posúdiť, či parkovanie vo vymedzenom priestore na verejnej komunikácii možno považovať za činnosť, na základe ktorej vzniká „osobitná“ alebo „výlučná“ právomoc v zmysle prepracovaného bruselského nariadenia.

2.

Otázka 2 a druhá časť otázky 3

36.

Vnútroštátny súd sa v otázke 2 a v druhej časti otázky 3 pýta, či okolnosti prejednávanej veci spadajú do pôsobnosti pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia a nariadenia o doručovaní.

37.

Pojem „občianske a obchodné veci“ je štandardným východiskom pri definovaní pôsobnosti právnych noriem prijatých v zmysle poverení nachádzajúcich sa (v súčasnosti) v hlave V ZFEÚ. ( 10 )

40.

Žiaden z uvedených nástrojov však neobsahuje pozitívne vymedzenie pojmu „občianske a obchodné veci“. ( 11 ) Je teda úlohou Súdneho dvora, aby od prípadu k prípadu určil, či sa okolnosti veci, ktorú prejednáva, týkajú „občianskych a obchodných vecí“. ( 12 )

41.

Nevyhnutným dôsledkom tohto prístupu je jeho kazuistická povaha a občasný nedostatok právnej istoty v hraničných prípadoch. Takýto výsledok je vzhľadom na spoločný cieľ uvedených právnych nástrojov trochu paradoxný. Ich cieľom je totiž jednak zabezpečiť právnu istotu prostredníctvom jednotných pravidiel týkajúcich sa konfliktu právomoci a jednak zjednodušiť formálne náležitosti súdnych rozhodnutí, ich doručovanie a vymáhanie v rámci jednotného trhu.

42.

Prístup k výkladu pojmu „občianske a obchodné veci“ z hľadiska „predmetu“ nachádzame v dvoch (pod)kategóriách judikatúry. V prvej kategórii judikatúry, ktorá sa odráža najmä v skorších rozsudkoch Súdneho dvora, sa vychádza z autonómnejšieho a komparatívnejšieho výkladu pojmu občianske a obchodné veci. ( 16 ) Vychádza z podobností medzi systémami členských štátov.

45.

Výborným príkladom tohto prístupu je rozsudok vo veci Rüffer. Išlo o exekúciu namierenú proti fyzickej osobe z Nemecka, ktorou sa vymáhali náklady na odstránenie vraku plavidla z rieky v Holandsku. Súdny dvor bol pravdepodobne výrazne ovplyvnený porovnávacím, induktívnym posúdením generálneho advokáta Warnera ( 17 ) a konštatoval, že „všeobecné zásady, vyplývajúce zo súboru vnútroštátnych právnych systémov členských štátov“ sa týkajú správy verejných vodných ciest, vrátane odstraňovania vrakov, ako výkonu verejnej moci. ( 18 ) Táto vec preto patrila mimo pôsobnosť pojmu „občianske a obchodné veci“ v zmysle Bruselského dohovoru. ( 19 ) Skutočnosť, že spor sa začal podľa holandského občianskeho práva, sa ďalej nezohľadňovala. ( 20 )

46.

Vo veci Rüffer tak autonómna povaha pojmu „občianske a obchodné veci“ umožnila na účely bruselského režimu preklasifikovať odlišnú inštitucionálnu voľbu členského štátu. Aj v rozsudkoch vo veciach Lechouritou a Sonntag došlo k podobnému komparatívnemu posúdeniu „klasifikácie“ veci na účely vnútroštátneho práva členských štátov (aj keď tvrdenia členských štátov, a teda induktívne odôvodnenia neboli jednotné), a to prostredníctvom odkazu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. ( 21 )

ii) Prístup z hľadiska „právneho vzťahu“

50.

Prístup z hľadiska „právneho vzťahu“ vyplýva z rozsudku vo veci Henkel. ( 25 ) Tento prístup si vyžaduje preskúmanie, či vo veci prejednávanej Súdnym dvorom ide o jednostranný výkon verejnej moci v rámci konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

51.

V tejto súvislosti sa Súdny dvor riadi dvoma všeobecnými ukazovateľmi. Po prvé vytvorí „referenčný rámec“, ktorý slúži na určenie všeobecných právnych noriem uplatňujúcich sa na vzťahy medzi súkromnými osobami. Vytvorí ho zohľadnením i) „základu podanej žaloby“ a ii) „podrobných podmienok jej podania“ v zmysle príslušných vnútroštátnych zákonov členského štátu. ( 26 ) Po druhé Súdny dvor posúdi, či predmetný spor vyplýva z jednostranného výkonu verejnej moci mimo vytvoreného „referenčného rámca“. ( 27 )

52.

3) Definovanie „občianskych a obchodných vecí“

55.

Toto nie sú prvé (ani posledné) návrhy, v ktorých sa hľadá objasnenie toho, ako sa má na základe kazuistickej judikatúry Súdneho dvora vykladať pojem „občianske a obchodné veci“ na účely bruselského režimu a mimo neho. V konkurencii charakteristickej podrobným akademickým systémom a triedením návrhy nepochybne neobstoja. Ani by to nemalo byť ich zámerom.

56.

Napriek tomu je kľúčové hlbšie zamyslenie o teste, ktorý sa má v tejto súvislosti použiť v hraničných prípadoch ako vo veci samej.

57.

59.

Navrhujem, aby prístup vychádzal hlavne z hľadiska „právneho vzťahu“. Tento prístup podľa mňa najspoľahlivejšie funguje v prenesenom zmysle slova ako železničná výhybka, ktorá umožní prechod z jedných procesných koľají na druhé, v snahe nájsť „správnu“ inštitucionálnu cestu v členskom štáte v rámci predbežného štádia určovania právomoci.

60.

Po prvé prístup na základe „povahy právneho vzťahu“ najlepšie vystihuje to, čo je potrebné urobiť: bruselský režim rovnako ako niekoľko ďalších systémov občianskej, alebo dokonca trestnej alebo správnej horizontálnej spolupráce v rámci Únie si vyžaduje v štádiu určovania právomoci v každom členskom štáte zistenie relevantných inštitucionálnych partnerov v určitých oblastiach. Schopnosť identifikovať inštitúcie s podobnou príslušnosťou a právomocami, ktoré by mohli, a teda mali v rámci dotknutého režimu spolupracovať, nemožno podceniť. Cieľ uvedeného prístupu nespočíva v nepriamom harmonizovaní predmetu.

61.

Z tohto pohľadu by bolo zvláštne, ak by bol predmet, ktorý dotknutý právny nástroj neharmonizuje, a dokonca ani pozitívne nevymedzuje, kľúčovým kritériom určenia (alebo skôr prostriedkom zmeny) inštitucionálnej právomoci v členskom štáte. ( 36 )

65.

Musím však pripustiť, že táto predstava mi veľmi neprekáža, pretože som nikdy neveril, že by v osobitnom kontexte bruselského režimu mohol existovať takýto „jednorožec“ v podobe skutočne autonómnej definície v rámci práva Únie. Je potrebné prijať prirodzený problém „autonómnych/nie úplne autonómnych“ definícií (ako je pojem „občianske a obchodné veci“ v prejednávanej veci), ktoré nemajú vlastné hmotnoprávne pozadie. Namiesto toho len využívajú štruktúru konkrétneho vnútroštátneho právneho systému a možno s výnimkou úplne bizarných vnútroštátnych legislatívnych rozhodnutí sa premieňajú do rôznych „tvarov“ podľa vnútroštátneho práva a prejednávaného sporu. Takýto záver je možno do istej miery studenou sprchou, avšak vzhľadom na súčasnú podobu legislatívneho rámca, ktorý neobsahuje pozitívnu definíciu pojmu „občianske a obchodné veci“, neexistuje nijaké prijateľné vymedzenie tohto pojmu.

66.

Napokon po piate môžu byť pri určení existencie verejnej moci nápomocné tieto „usmernenia“ v rámci prístupu na základe „povahy právneho vzťahu“. Vôbec síce nejde o zoznam podmienok, avšak uvedené usmernenia odrážajú úvahy vyplývajúce z judikatúry: i) je potrebné začať s právnym vzťahom, ktorý dotknutý spor charakterizuje; ii) tento právny vzťah sa posúdi v rámci, ktorý sa všeobecne uplatňuje na súkromné osoby, a iii) zistí sa, či spor vznikol z jednostranného výkonu verejnej moci, ktoré je mimo bežného súkromného „referenčného rámca“.

b)

Uplatnenie na prejednávanú vec

Následne je potrebné zistiť rámec, ktorý sa uplatňuje na súkromné osoby v podobnom type vzťahov. Chorvátska vláda vysvetľuje, že zmluva medzi navrhovateľkou a vodičom motorového vozidla, ktoré vlastní odporkyňa, má súkromnoprávnu povahu. Spolu s navrhovateľkou táto vláda následne odkazuje vo všeobecnosti na Zakon o parničnom postupku (chorvátsky Občiansky súdny poriadok), Zakon o obveznim odnosima (zákon o záväzkových vzťahoch) a Ovršni zakon (exekučný zákon). Neuvádza však konkrétne ustanovenia. Nedá sa preto zistiť, či záväzky a dôsledky z nich plynúce sú záväzkami a dôsledkami typickými pre občianskoprávnu žalobu. Toto zistenie prináleží vnútroštátnemu súdu. Na účely týchto návrhov je však zrejme opodstatnené predpokladať, že to tak je, pretože v súdnom spise nič nenasvedčuje opaku.

70.

Po stanovení (a prijatí) referenčného rámca je následne potrebné zistiť, či sa hmotnoprávne alebo procesnoprávne aspekty prejednávaného sporu od takto vymedzeného rámca odchyľujú z dôvodu zjavného výkonu verejnej moci.

71.

V tejto súvislosti nevyplýva z nijakého ustanovenia, na ktoré poukazujú účastníci konania alebo vedľajší účastníci, že konanie, ktoré je podstatou tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, prebieha mimo rámca vzťahujúceho sa na súkromné osoby, alebo že ide o konanie charakteristické (jednostranným) výkonom verejnej moci ktoroukoľvek stranou právneho vzťahu. Nič totiž nepoukazuje na to, že by navrhovateľka mohla vydať exekučný titul. ( 43 ) Chorvátska vláda v odpovedi na písomnú otázku potvrdila, že navrhovateľka sa v tejto súvislosti musí obrátiť na príslušného notára (alebo na príslušný súd) rovnako ako akákoľvek iná súkromná osoba , čo samozrejme musí overiť vnútroštátny súd.

75.

Zo súdneho spisu nevyplýva, že by samotná účasť mesta Zadar vzhľadom na jeho prítomnosť vo vlastníckej štruktúre navrhovateľky poznačila predmetné vymáhanie acta iure imperii . ( 46 ) Rovnako nič nepoukazuje na to, že by navrhovateľka vykonávala v mene mesta Zadar verejnú moc. V Chorvátsku môžu súkromné subjekty vykonávať údržbu a správu parkovísk, rovnako ako na nich môžu parkovať. Uvedené potvrdila aj chorvátska vláda v odpovedi na písomnú otázku, ktorú jej položil Súdny dvor. To, či uvedená činnosť prebieha alebo neprebieha na verejnom pozemku, nič nemení na vymáhateľnosti zmluvného záväzku, ktorý z tejto činnosti vyplýva, pokiaľ k vymáhaniu dochádza na základe chorvátskeho občianskeho práva a bez výkonu verejnej moci.

76.

Z tohto pohľadu navrhovateľka a odporkyňa konajú ako dve súkromné osoby, pričom uplatňujú práva, ktoré im bežne prináležia, a vzťahujú sa na nich rovnaké procesné pravidlá ako na kohokoľvek iného. ( 47 ) Práve preto sa nezdá, že by za týchto okolností dochádzalo k odklonu od „referenčného rámca“.

77.

Z vyššie uvedených dôvodov preskúmanie „právneho vzťahu“ neodhalilo nijaký náznak výkonu verejnej moci, a preto bola zistená právomoc v zmysle článku 1 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia a nariadenia o doručovaní.

Dôležité je pripomenúť, že otázka, či je spor „občianskou a obchodnou vecou“, je otázkou posúdenia právomoci. Práve v tomto kontexte Súdny dvor vo veci Pula Parking vysvetlil, že právomoc je prítomná, pretože nebola uložená „pokut[a], ktorú možno považovať za pokutu vyplývajúcu z aktu verejnej moci“. Súdny dvor ďalej v súvislosti s vecou samou objasnil, že dlh za parkovanie „nemá sankčnú povahu, ale predstavuje preto len protiplnenie za poskytnutú službu“ ( 48 ).

81.

Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o dodatočné poplatky vyplývajúce z dlhu za parkovanie. Navrhovateľka a chorvátska vláda podrobne rozpísali pôvod týchto nákladov. ( 50 ) Chorvátska vláda tiež poukazuje v súvislosti s pôvodom uvedených podmienok na článok 13 rozhodnutia o organizácii. Tieto skutočnosti samozrejme musí overiť vnútroštátny súd. Vzhľadom na rozpis uvedených poplatkov však nie je úplne jasné, ako by mohli byť samostatne alebo ako celok považované za akt verejnej moci. Uvedené podmienky súvisia s nákladmi na vymáhanie nesplateného dlhu v inom jazyku a inom členskom štáte. Je prirodzené, že cezhraničné vymáhanie, a to aj v rámci Únie, je spojené s dodatočnými nákladmi a malo by byť prípustné ich „pripísať“ dlžníkovi hlavnej sumy. Žiaden z týchto nákladov zrejme nevyplýva z výkonu verejnej moci, a to napriek tomu, že sú nevyhnutne vyššie vzhľadom na osobitné exekučné konanie zakotvené v chorvátskom právnom poriadku.

83.

Z toho vyplýva, že dve skutočnosti, na ktoré poukázali niektorí vedľajší účastníci konania, nič nemenia na dosť jasnej povahe právneho vzťahu medzi navrhovateľkou a odporkyňou. Jednoducho povedané, jednostranné, a dokonca ani nekalé zmluvné podmienky nemožno zrazu považovať za výkon verejnej moci len preto, že nie sú priaznivé pre spotrebiteľa. Podstata výkonu verejnej moci nespočíva len v existencii vyjednávacej pozície, alebo dokonca v jej využívaní či zneužívaní. Ak by to bolo inak, spotrebiteľské zmluvy by zrazu stáli mimo pôsobnosti bruselského režimu, pretože mnohé z nich sú do veľkej miery jednostranné bez možnosti o nich vyjednávať a obsahujú sankčné prvky. Len ťažko by však niekto tvrdil, že na základe uvedených pevne stanovených podmienok majú byť označené ako výkon verejnej moci zo strany spoločností, a preto nemajú spadať do pôsobnosti pojmu „občianske a obchodné veci“.

Napokon je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že typ vzťahov ako v prejednávanej veci sa skutočne môže vzťahovať na „občianske a obchodné veci“, neznamená, že sú splnené aj ostatné podmienky uplatnenia prepracovaného bruselského nariadenia alebo nariadenia o doručovaní. Súdny dvor už v súvislosti s prepracovaným bruselským nariadením konštatoval vo veci Pula Parking, že notári sa na účely tohto nariadenia nemôžu považovať za „súdy“. ( 51 ) V nasledujúcej časti sa budem venovať podobnému posúdeniu z hľadiska nariadenia o doručovaní.

87.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal takto:

„Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ uvedený v článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 a článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa má vykladať tak, že vyžaduje, aby sa právny vzťah, ktorý charakterizuje príslušný spor a skúma sa v rámci, ktorý sa vo všeobecnosti uplatňuje na súkromné osoby v podobných situáciách, neprejavoval jednostranným uplatnením verejnej moci jednou zo strán sporu.

Určenie, či boli tieto podmienky splnené, síce prináleží vnútroštátnemu súdu, avšak okolnosti prejednávanej veci nepoukazujú na to, že by k takémuto uplatneniu verejnej moci došlo.“

3.

Odosielanie „súdnych písomností“ notármi v Chorvátsku

90.

Nariadenie o doručovaní v časti svojho článku 1 ods. 1 upravuje odosielanie „súdnych písomností“. Aj keď neexistuje nijaká judikatúra o výklade pojmu „súdne písomnosti“, z formulácie tohto pojmu jasne vyplýva, že ide o písomnosti, ktoré musia byť vyhotovené „súdmi“ členského štátu, pričom sa odkazuje na prierezové pojmy práva Únie „súd“ alebo „tribunál“ a na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora o týchto pojmoch. ( 52 )

91.

Ako som podrobne uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Pula Parking a ako následne potvrdil Súdny dvor, povaha, druh činnosti a konanie pred notármi v Chorvátsku, ktoré vedie k vyhotoveniu exekučného príkazu v prípadoch, ako je tento, nespĺňa podmienku potrebnú na to, aby bolo možné hovoriť o „súde“ v zmysle judikatúry a prepracovaného bruselského nariadenia. ( 53 )

92.

Navrhovateľka, chorvátska vláda a Komisia zastávajú názor, že notári v Chorvátsku môžu doručovať „mimosúdne písomnosti“ v zmysle článku 16 nariadenia o doručovaní.

95.

Toto ustanovenie sa týka odosielania „mimosúdnych písomností“ s cieľom doručiť ich do iného členského štátu. ( 55 ) Nedefinuje, čo predstavuje „mimosúdnu“ písomnosť. ( 56 )

96.

Rovnako ako pri iných ustanoveniach práva Únie, ktoré neodkazujú na ustanovenia vnútroštátneho práva členských štátov, by sa pri pojme „mimosúdne písomnosti“ malo vychádzať z toho, že má autonómnu povahu pojmu práva Únie. Mal by sa vykladať extenzívne a nemal by sa obmedzovať len na dokumenty vyplývajúce zo súdnych konaní. ( 57 ) Súdny dvor v tejto súvislosti vo veci Tecom Mican a Arias Dominguez konštatoval, že pojem „mimosúdne písomnosti“ možno vykladať tak, že „zahŕňa dokumenty vyhotovené alebo osvedčené orgánom verejnej moci alebo úradnou osobou, a zároveň súkromné písomnosti, ktorých úradné doručenie ich adresátovi s bydliskom alebo sídlom v cudzine je nevyhnutné na uplatnenie, preukázanie alebo zachovanie práva alebo právneho nároku v občianskej alebo obchodnej veci“ ( 58 ).

97.

Súdny dvor už mal viackrát príležitosť zúčastniť sa na diskusii o tom, či notári členských štátov môžu konať ako „odosielajúce orgány“ s cieľom doručiť „mimosúdne písomnosti“. Komisia odkazuje na rozsudky Súdneho dvora vo veci Tecom Mican a Arias Dominguez a vo veci Roda Golf a Beach Resort. Týkali sa možnosti, aby španielski notári uplatňovali článok 16 nariadenia o doručovaní, konať pri takomto doručovaní ako „odosielajúce orgány“. ( 61 ) Konštatovanie Súdneho dvora v uvedených veciach však malo abstraktnú povahu a potvrdilo, že dokumenty zaslané notárom môžu byť považované za „mimosúdne písomnosti“. Tieto rozsudky sa pritom nevzťahujú na situácie, v ktorých členský štát nekonal v zmysle článku 2 ods. 1 nariadenia o doručovaní a neurčil „notárov“ ako „odosielajúce orgány“.

101.

Práve o to však v prejednávanej veci ide.

102.

104.

Dotknutý notár mal konať prostredníctvom Trgovački sud u Zadru (Obchodný súd Zadar), aby mohol využiť zjednodušenie doručenia vyplývajúce z nariadenia o doručovaní. ( 65 ) Neurobil to, a preto sa doručenie, ku ktorému v prejednávanej veci došlo, musí na účely nariadenia o doručovaní považovať za neprípustné.

c)

Predbežný záver

105.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázku 1 vnútroštátneho súdu a na prvú časť jeho otázky 3 odpovedal takto:

a)

Nároky z mimozmluvnej zodpovednosti alebo vecné práva?

107.

Navrhovateľka, chorvátska vláda a Komisia zastávajú názor, že chorvátske súdy majú „osobitnú“ právomoc v zmysle článku 7 prepracovaného bruselského nariadenia. Zhodujú sa tiež v tom, že v prejednávanej veci nejde o „nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“. Vnútroštátny súd sa pýta, či sa parkovanie môže týkať osobitného druhu nájomnej zmluvy vzťahujúcej sa na vecné práva a či sa naň preto môže uplatňovať článok 24 prepracovaného bruselského nariadenia.

108.

Mohlo by nezaplatenie parkovacieho lístka na verejnej komunikácii byť vecou „nároku z mimozmluvnej zodpovednosti“? Zrejme nie.

b)

Dôvod, prečo ide o zmluvnú vec

112.

Spor spadá v skutočnosti do pôsobnosti článku 7 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia.

113.

Pojem „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia (ktorý je autonómnym pojmom práva Únie) si vyžaduje, aby sa Súdny dvor zameral na objektívny právny dôvod. ( 70 ) To znamená, že ak je na podporu žaloby žalobcu uvedené neplnenie zmluvy, musia sa za „zmluvné veci“ považovať všetky záväzky, ktoré z dotknutej zmluvy vyplývajú. ( 71 ) O právomoci v zmysle článku 7 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia možno dokonca hovoriť aj vtedy, ak jedna zmluvná strana popiera existenciu zmluvy, ( 72 ) za predpokladu, že nie je zjavné, že nejde o právny vzťah, s ktorým vyjadrila slobodný súhlas jedna osoba vo vzťahu k druhej (inak povedané o negatívny štandard). ( 73 )

117.

Z tohto pohľadu by sa článok 7 ods. 1 prepracovaného bruselského nariadenia zjavne mohol uplatňovať.

118.

Ďalej je potrebné posúdiť, či sa predmetná zmluva mohla týkať poskytovania služieb. Vnútroštátny súd a Komisia vyjadrujú v tejto súvislosti pochybnosti. Podľa nich je poskytnutie priestoru na parkovanie príliš okrajové na to, aby mohlo predstavovať „službu“. Rovnako poukazujú na nevyhnutnosť vykladať článok 7 ods. 1 písm. b) prepracovaného bruselského nariadenia reštriktívne.

119.

Je pravda, že z judikatúry týkajúcej sa pojmu „služby“ prinajmenšom vyplýva, že zmluvná strana, ktorá poskytuje služby, vykonáva konkrétnu činnosť za odmenu. ( 76 ) Nevidím pritom dôvod, prečo by takáto činnosť nemohla existovať aj v prejednávanej veci. To znamená, že činnosť navrhovateľky, ktorú možno označiť za službu, spočíva v sprístupnení označených parkovacích miest v parkovacom priestore na verejnej komunikácii mesta Zadar. Navrhovateľka ponúka možnosť parkovať na uvedenom parkovacom mieste, pričom vodič motorového vozidla vo vlastníctve odporkyne túto možnosť príjme a poskytne za ňu protihodnotu. ( 77 )

123.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky 5 až 7 takto:

„Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že zaparkovanie motorového vozidla na určenom parkovacom mieste nachádzajúcom sa na verejnej komunikácii môže v zmysle právneho poriadku členského štátu, v ktorom bol poverený vydávaním parkovacích lístkov a výberom parkovného súkromný subjekt, predstavovať ‚zmluvnú vec‘ v zmysle uvedeného ustanovenia.“

C. Post scriptum

124.

Táto vec sa týka otázky právomoci v súvislosti s parkovacím lístkom vymáhaným notármi v Chorvátsku. Ide o problém, ktorý sa neustále opakuje. Zdá sa, že vzhľadom na počet prípadov prichádzajúcich z Chorvátska týkajúcich sa tejto záležitosti ( 78 ) a vzhľadom na vyhlásenie vnútroštátneho súdu v tejto veci, ktoré je v súlade s vyhláseniami iných chorvátskych súdov v predchádzajúcich veciach týkajúcich sa množstva podobných prípadov, ktoré v súčasnosti tieto vnútroštátne súdy prejednávajú, uvedené situácie poukazujú na systematické problémy vyvolávajúce niekoľko otázok.

128.

Som presvedčený, že uvedené otázky nie sú ani zďaleka vyriešené a je nevyhnutné, že sa budú pred Súdnym dvorom znova objavovať, a preto si dovolím využiť relatívnu slobodu, pridelenú generálnym advokátom Zmluvami, ktorá spočíva nielen v podpore Súdneho dvora, ale nepriamo aj vnútroštátnych súdov, pričom sa sústredím na tri aspekty, v ktorých môže mať východisková procesná autonómia členského štátu isté obmedzenia a ktoré následne preskúmajú vnútroštátne súdy.

129.

Po prvé existujú isté obmedzenia uvedenej „privatizácie“ a „zverenia“, ak voľba systému a konania prekračuje hranice toho, čo je prijateľné v rámci vnútroštátnej procesnej autonómie, a príliš sa začína odchyľovať od spoločného základu a tradície systémov ostatných členských štátov. Uvedené obmedzenia sa najčastejšie formujú v priestore vymedzenom zásadami ekvivalencie a efektivity, ( 82 ) výhradami voči povinnosti uznať alebo vymáhať na základe verejného poriadku, ( 83 ) a rovnosťou medzi občanmi Únie pri ich rovnakom prístupe k právnej ochrane, nezávisle od ich práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie alebo v spojení s týmto právom.

130.

Takéto výhrady pravdepodobne vzniknú v prípadoch, keď členský štát deleguje službu, ktorá je vo svojej podstate verejná, na súkromný subjekt, prepojí ju s domnienkou uzavretia súkromnoprávnej zmluvy a s jednostranne stanovenou cenou za jej porušenie, ( 84 ) a potom sa pri vymáhaní plnenia tejto zmluvy prostredníctvom orgánu, ktorý nie je bezprostredne vnímaný ako súčasť súdneho systému tohto členského štátu, dovoláva nástroja práva Únie, ktorý bol vytvorený pre výhradne súkromné spory. Takáto dvojitá privatizácia môže v konečnom dôsledku priniesť vzájomné odcudzenie členských štátov a z toho vyplývajúce odmietnutie zohľadniť v iných členských štátoch takéto typy rozhodnutí ako vymáhateľné.

Po tretie tu je otázka ochrany fyzických osôb ako spotrebiteľov a vo všeobecnosti otázka uplatnenia právnej úpravy Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov tak v štádiu právomoci, ( 86 ) ako aj pri posudzovaní opodstatnenosti takýchto nárokov. ( 87 ) V prejednávanej takéto otázky nevznikajú, pretože navrhovateľka je právnická osoba. Ak však fyzická osoba vstúpi do zmluvného vzťahu s právnickou osobou, ktorá je financovaná zo strany štátu alebo verejných orgánov, a to aj v prípade, že to urobí dobrovoľne, nemalo by právo takúto fyzickú osobu považovať za „zraniteľnú“, keďže je len „bežným“ spotrebiteľom, a uplatňovať tak vyšší štandard preskúmania, ( 88 ) a to najmä v prípade, že verejná moc zverená súkromným osobám má k dispozícii kontrolu, ktorá naznačuje, že ide o monopol alebo dominantné postavenie pri poskytovaní určitých služieb? Domnievam sa, že takéto situácie by mali pritiahnuť ešte väčšiu mieru pozornosti príslušných súdov vzhľadom na potenciálnu nekalosť v prípadoch, v ktorých sa podobné nároky vymáhajú cezhranične prostredníctvom súkromného systému charakteristického zjavne motivačným systémom odmeny pre „vymáhajúci subjekt“. ( 89 )

134.

Na záver si nemyslím, že by právo Únie bránilo privatizácii správy parkovania na verejných komunikáciách. Nebráni ani prijímaniu množstva inštitucionálnych a procesných opatrení zabezpečujúcich zjednodušené vymáhanie dlhov. „Nezvyčajné“ inštitucionálne opatrenia však nevyhnutne majú dosť neobvyklé procesné dôsledky v rámci systému zjednodušenej spolupráce, ktorý je postavený na štandardizovaných postupoch. Ak sa teda verejné zrazu stane súkromným, bude k dispozícii aj ochrana, ktorá sa za normálnych okolností vzťahuje na súkromné občianske transakcie. To platí a fortiori v prípadoch, v ktorých začnú relevantní partneri v iných členských štátoch vnímať určitý inštitucionálny systém – oprávnene alebo nie – ako podnikanie s cezhraničným vymáhaním dlhov podporované verejným právom, a nie ako nezávislého rozhodcu zabezpečujúceho nútený výkon rozhodnutia.

Otázka 2 a druhá časť otázky 3

„Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ uvedený v článku 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa má vykladať tak, že vyžaduje, aby sa právny vzťah, ktorý charakterizuje príslušný spor a skúma sa v rámci, ktorý sa vo všeobecnosti uplatňuje na súkromné osoby v podobných situáciách, neprejavoval jednostranným uplatnením verejnej moci jednou zo strán sporu.

Určenie, či boli tieto podmienky splnené, síce prináleží vnútroštátnemu súdu, avšak okolnosti prejednávanej veci nepoukazujú na to, že by k takémuto uplatneniu verejnej moci došlo.“

Otázky 5 až 7

„Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že zaparkovanie motorového vozidla na určenom parkovacom mieste nachádzajúcom sa na verejnej komunikácii môže v zmysle právneho poriadku členského štátu, v ktorom bol poverený vydávaním parkovacích lístkov a výberom parkovného súkromný subjekt, predstavovať ‚zmluvnú vec‘ v zmysle uvedeného ustanovenia.“

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 8 ) Pozri rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i. ( C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 26 a citovaná judikatúra).

( 9 ) Tamže, bod 28 a citovaná judikatúra.

( 10 ) Pozri napríklad článok 1 ods. 1 nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 174, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 121) (v ktorom sa však používa variácia na uvedený pojem, a to „občianske alebo obchodné veci“); článok 2 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky ( Ú. v. EÚ L 143, 2004, s. 15 ; Mim. vyd. 19/007, s. 38); článok 2 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu ( Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 1 ); článok 1 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21. mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 136, 2008, s. 3 ); článok 1 ods. 2 smernice Rady 2002/8/ES z 27. januára 2003 o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch ( Ú. v. ES L 26, 2003, s. 41 ; Mim. vyd. 19/006, s. 90); článok 1 ods. 1 rozhodnutia Rady 2001/470/ES z 28. mája 2001 o vytvorení Európskej súdnej siete pre občianske a obchodné veci ( Ú. v. ES L 174, 2001, s. 25 ; Mim. vyd. 19/004, s. 145); a článok 2 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 655/2014 z 15. mája 2014 o zavedení konania týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 189, 2014, s. 59 ).

( 16 ) Prvýkrát Súdny dvor tento prístup oznámil v rozsudku zo 14. októbra 1976, LTU ( 29/76 , EU:C:1976:137 , body 3 a 5 ), avšak neuplatnil ho.

( 17 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Rüffer ( 814/79 , EU:C:1980:229 , s. 3827 až 3831).

( 18 ) Rozsudok zo 16. decembra 1980, Rüffer ( 814/79 , EU:C:1980:291 , bod 11 ).

( 19 ) Tamže, bod 12.

( 20 ) Tamže, s. 3812, ods. 1.

( 21 ) Pozri predovšetkým rozsudky z 21. apríla 1993, Sonntag ( C‑172/91 , EU:C:1993:144 , bod 36 ), a z 15. februára 2007, Lechouritou a i. ( C‑292/05 , EU:C:2007:102 , body 37 až 38 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Lechouritou a i. ( C‑292/05 , EU:C:2006:700 , body 54 až 56 ).

( 28 ) Pozri rozsudok z 3. septembra 2020, Supreme Site Services a i. ( C‑186/19 , EU:C:2020:638 , bod 55 ).

( 29 ) Rozsudok z 11. júna 2015, Fahnenbrock a i. ( C‑226/13, C‑245/13 a C‑247/13 , EU:C:2015:383 , bod 51 ).

( 30 ) Tamže, body 46 a 58.

( 31 ) Uvedená v poznámke pod čiarou 10 vyššie.

( 32 ) Z prípravných dokumentov týkajúcich sa len dvoch z uvedených nástrojov pritom vyplýva, že existovala snaha o podobný výklad ako v prípade bruselského režimu. Pozri návrh Komisie vzťahujúci sa na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa v záujme uľahčenia cezhraničného vymáhania pohľadávok v občianskych a obchodných veciach vytvára európsky príkaz na zablokovanie účtov [KOM(2011) 445 v konečnom znení], s. 5, a návrh smernice Rady o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch [KOM(2002) 13 v konečnom znení], s. 5.

( 33 ) To neznamená, že v súvislosti s týmito nástrojmi neexistuje nijaká judikatúra. Pozri napríklad rozsudok zo 6. septembra 2018, Catlin Europe ( C‑21/17 , EU:C:2018:675 ) týkajúci sa konania o európskom platobnom rozkaze podľa nariadenia (ES) č. 1896/2006 ( Ú. v. EÚ L 399, 2006, s. 1 ).

( 40 ) Ako nedávno pripomenul generálny advokát Szpunar v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Movic a i. ( C‑73/19 , EU:C:2020:297 , bod 35 ).

( 41 ) Ale aj s druhou kategóriou, ktorá teraz prevažuje, teda s kategóriou definície „predmetu“ vymedzenou v bodoch 48 a 49 vyššie, ktorá tiež odkazuje hlavne na rozdelenie vyplývajúce z vnútroštátneho práva.

( 42 ) Pozri bod 62 vyššie.

( 43 ) Pozri tiež rozsudok z 9. marca 2017, Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2017:193 , bod 37 ).

( 44 ) Tamže, bod 35 a návrhy, ktoré som predniesol v tej istej veci ( EU:C:2016:825 , body 49 až 51 ).

( 45 ) Ako už Súdny dvor uznal v rozsudku z 18. októbra 2011, Realchemie Nederland ( C‑406/09 , EU:C:2011:668 , bod 42 ).

( 52 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2016:825 , body 68 až 107 ).

( 53 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2016:825 , body 108 a 114 ), a rozsudok z 9. marca 2017, Pula Parking ( C‑551/15 , EU:C:2017:193 , body 56 až 59 ). Pozri tiež rozsudok z 9. marca 2017, Zulfikarpašić ( C‑484/15 , EU:C:2017:199 , bod 50 ).

( 54 ) Uznesenie z 11. apríla 2019, Hrvatska radiotelevizija ( C‑657/18 , neuverejnené, EU:C:2019:304 , bod 27 ).

( 55 ) V súvislosti so zahrnutím tohto pojmu do Haagskeho dohovoru o civilnom konaní z roku 1896 pozri KNÖFEL, O. L.: Zustellung privater Schriftstücke über die Europäsche Zustellungsverordnung? In: Praxis des Internationalen Privat‑ und Verfahrensrechts (IPRax) . 2017, s. 249 – 250.

( 61 ) Rozsudok z 25. júna 2009, Roda Golf & Beach Resort ( C‑14/08 , EU:C:2009:395 , bod 59 ), a z 11. novembra 2015, Tecom Mican a Arias Domínguez ( C‑223/14 , EU:C:2015:744 , body 26 a 33 ).

( 62 ) Pozri odôvodnenie 6 nariadenia o doručovaní, v ktorom sa vysvetľuje, že členské štáty sa môžu rozhodovať o určení alebo obnovení „odosielajúcich“ a „prijímajúcich orgánov“ každých päť rokov.

( 63 ) Pozri odôvodnenie 7 nariadenia o doručovaní.

( 64 ) Pozri rozsudok z 25. júna 2009, Roda Golf & Beach Resort ( C‑14/08 , EU:C:2009:395 , bod 60 ).

( 65 ) Ako potvrdzujú odpovede chorvátskej vlády a Komisie na písomné otázky Súdneho dvora, len relevantné chorvátske mestské súdy (općinski sud), župné súdy (županijski sudovi), obchodné súdy (trgovački sudovi), Najvyšší obchodný súd (Visoki trgovački sud) a Najvyšší súd Chorvátskej republiky (Vrhovni sud Republike Hrvatske) mohli v tejto krajine konať ako „odosielajúce orgány“ oprávnené zaslať v predmetnom čase „mimosúdne písomnosti“ v zmysle nariadenia o doručovaní.

( 66 ) Pozri napríklad rozsudok z 13. júla 2006, Reisch Montage ( C‑103/05 , EU:C:2006:471 , bod 2 ), a z 12. mája 2011, Berliner Verkehrsbetriebe ( C‑144/10 , EU:C:2011:300 , bod 30 ).

( 73 ) Pozri napríklad rozsudok zo 17. septembra 2002, Tacconi ( C‑334/00 , EU:C:2002:499 , bod 24 ).

( 74 ) Neexistencia platného parkovacieho lístka alebo akéhokoľvek lístka nie je pre uzavretie zmluvy rozhodujúca. Ako uviedol Súdny dvor, samotný lístok predstavuje len nástroj, ktorým sa zhmotňuje zmluva. V podobnom zmysle pozri rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i. ( C‑349/18 až C‑351/18 , EU:C:2019:936 , bod 48 ).

( 75 ) Ide o podobnú situáciu ako v bode 83, v ktorom boli použité podobné tvrdenia v súvislosti s predpokladom, že nejde o občiansku ani obchodnú vec. Tak ako nerovnosť vo vyjednávacej pozícii neposúva samotný vzťah mimo občianskej alebo obchodnej oblasti, rovnako skutočnosť, že zmluva je svojou povahou jednostranná, štandardne formulovaná zmluva, ku ktorej môže druhá strana iba pristúpiť, neznamená, že zmluva neexistuje.

( 76 ) Pozri rozsudok z 8. marca 2018, Saey Home & Garden ( C‑64/17 , EU:C:2018:173 , bod 38 a citovaná judikatúra).

( 77 ) Neuznať ponuku zaparkovať na určitom mieste ako službu by úplne skreslilo celú kategóriu „pasívnych“ služieb. Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 4. októbra 2001, Goed Wonen ( C‑326/99 , EU:C:2001:506 , bod 52 ).

( 78 ) Zoznam takýchto predchádzajúcich prípadov týkajúcich sa rovnakých otázok, pričom však niektoré boli vyhlásené za neprípustné, je uvedený v poznámke pod čiarou 2 vyššie.

( 85 ) Nie je na mieste, aby som spochybňoval tieto údajné „preferencie“. Zo súdneho spisu však vyplýva, že nič nebráni tomu, aby motorové vozidlo parkovalo na rovnakom mieste celý deň alebo dokonca aj dlhšie. Chorvátska vláda dokonca na túto možnosť sama poukazuje v odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby to overil. Takýto systém však nevyhnutne vyvoláva otázku, prečo nie je k dispozícii denný parkovací lístok, ak celodenné parkovanie je možné, a či je takýto systém neférový alebo či odrádza istý typ ľudí, aby na mieste parkovali.

( 86 ) Ako napríklad články 17 až 19 alebo napokon aj článok 45 ods. 1 písm. e) prepracovaného bruselského nariadenia.

( 87 ) Môže ísť o smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288); smernicu 98/6/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 o ochrane spotrebiteľa pri označovaní cien výrobkov ponúkaných spotrebiteľom ( Ú. v. ES L 80, 1998, s. 27 ; Mim. vyd. 15/004, s. 32); a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ).

( 88 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky zo 16. júla 1998, Gut Springenheide a Tusky ( C‑210/96 , EU:C:1998:369 , bod 37 ), a zo 16. mája 1989, Buet a EBS ( 382/87 , EU:C:1989:198 , bod 13 ).