C-311/19

proti

Ministerstvu financí ČR

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Nejvyšší správní soud (Česká republika)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vnútroštátne právne predpisy zakazujúce prevádzkovanie hazardných hier na určitých miestach – Uplatniteľnosť článku 56 ZFEÚ – Cezhraničný aspekt“

I. Úvod

1.

4.

Zodpovedajúca procesná stránka tejto materiálnej otázky spočíva v tom, že veci predkladané vnútroštátnymi súdmi, v ktorých sa všetky skutkové okolnosti sporu vo veci samej obmedzujú na jediný členský štát, sú neprípustné, pokiaľ ide o výklad základných slobôd.

5.

V prejednávanej veci sa Nejvyšší správní soud pýta na pôsobnosť slobody poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ v situácii, keď cezhraničným aspektom je to, že zákazníci prekračujú hranice za účelom využitia (ak je to správny termín v kontexte hazardných hier) príslušných služieb v Českej republike.

6.

V týchto návrhoch uvádzam, že táto otázka v podstate spadá pod slobodu poskytovať služby podľa článku 56 ZFEÚ. V rámci toho navrhnem Súdnemu dvoru klasický výklad slobody poskytovať služby a zodpovedajúcej judikatúry. Konkrétne uvediem Súdnemu dvoru, že v súčasnosti nie je potrebné obmedziť rozsah tejto základnej slobody na situácie, v ktorých sa dotknuté opatrenia uplatňujú bez ohľadu na právny a skutkový stav. Navrhnem teda Súdnemu dvoru, aby odolal prípadnému pokusu o výklad vecnej pôsobnosti článku 56 ZFEÚ v užšom zmysle ako v minulosti. Podľa môjho názoru nie je priestor na „uplatnenie záverov vyplývajúcich z rozsudku Keck na poskytovanie služieb“: Súdny dvor by z tohto rozsudku nemal vyvodzovať žiadne analógie. ( 3 )

Mesto Děčín (Česká republika) v nadväznosti na citovaný § 50 ods. 4 zákona o lotériách vydalo obecně závaznú vyhlášku č. 3/2013, o regulaci provozování sázkových her, loterií a jiných podobných her (všeobecne záväzné nariadenie č. 3/2013, o regulácii prevádzkovania stávkových hier, lotérií a iných podobných hier). Toto nariadenie zakázalo prevádzkovanie stávkových hier, lotérií a iných podobných hier podľa zákona o lotériách na celom území mesta. Súčasne v prílohe č. 1 nariadenie vymedzilo presné adresy v Děčíně, na ktorých bude povolené prevádzkovanie kasín.

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

10.

BONVER WIN, a.s. (ďalej len „BONVER WIN“) je česká obchodná spoločnosť, ktorá na základe povolenia Ministerstva financí Českej republiky prevádzkovala v meste Děčín stávkové hry.

11.

Nadobudnutím účinnosti všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2013 začala byť činnosť spoločnosti BONVER WIN v rozpore s týmto nariadením, pretože jej priestory sa nenachádzali na jednej z adries uvedených v prílohe tohto nariadenia.

15.

Keďže BONVER WIN nebola spokojná s touto argumentáciou, podala proti rozsudku, ktorý vyhlásil Městský soud, kasačnú sťažnosť na Nejvyšší správní soud, v ktorej uvádza, že Městský soud údajne pochybil tým, že neuplatňoval právo EÚ. Ustanovenia všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2013 v spojení s ustanoveniami zákona o lotériách sú podľa názoru spoločnosti BONVER WIN v rozpore s právom EÚ.

16.

Podľa vnútroštátneho procesného práva bola vec, o ktorú ide vo veci samej, pôvodne pridelená piatej komore Nejvyššího správního soudu, ktorá sa domnievala, že sloboda poskytovať služby podľa práva Únie sa na vec uplatňuje, pretože časť zákazníkov spoločnosti BONVER WIN tvoria príslušníci iných členských štátov EÚ. V dôsledku toho tento senát v zásade nevidí potrebu predložiť vec Súdnemu dvoru.

17.

Keďže však iné senáty Nejvyššího správního soudu dospeli v porovnateľných veciach k záveru, že právo Únie nie je vo všeobecnosti, a najmä v prípade slobodného poskytovania služieb uplatniteľné, ( 4 ) piaty senát sa na základe vnútroštátneho procesného práva rozhodol postúpiť vec rozšírenému senátu Nejvyššího správního soudu s tým, aby rozšírený senát doterajšiu judikatúru, podľa názoru piateho senátu nesprávnu, zmenil.

21.

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či by v rámci slobody poskytovania služieb nemalo byť stanovené pravidlo de minimis založené na existencii dostatočnej spojitosti medzi predmetnou právnou úpravou a slobodou poskytovania služieb. Domnieva sa, že nediskriminačné právne predpisy uplatniteľné na komunálnej úrovni nepatria do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ.

22.

Za týchto okolností Nejvyšší správní soud položil rozhodnutím z 21. marca 2019, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 16. apríla 2019, tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Uplatní sa článok 56 a nasl. ZFEÚ na vnútroštátnu právnu úpravu (všeobecne záväzné nariadenie obce), ktorá v časti jednej obce zakazuje určitú službu len preto, že časť zákazníkov poskytovateľa služby dotknutej touto právnou úpravou môže pochádzať alebo pochádza z iného členského štátu Európskej únie?

nezdá sa, že by vnútroštátna právna úprava upravovala odlišným spôsobom, právne alebo fakticky, postavenie subjektov poskytujúcich služby predovšetkým príslušníkom z iných členských štátov Európskej únie na jednej strane a subjektov zameriavajúcich sa na domácu klientelu na druhej strane?“

23.

Písomné pripomienky predložili Česká republika, Maďarsko a Európska komisia. BONVER WIN, Česká republika, Holandské kráľovstvo a Európska komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. marca 2020.

IV. Posúdenie

24.

Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba posúdiť spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa slobodné poskytovanie služieb stanovené v článku 56 ZFEÚ uplatňuje na situáciu, v ktorej spoločnosť usadená v členskom štáte stráca po nadobudnutí účinnosti miestnej právnej úpravy stanovujúcej miesta, na ktorých je oprávnená prevádzkovať svoju činnosť, povolenie na prevádzkovanie tejto činnosti z dôvodu, že niektorí z jej zákazníkov pochádzajú z iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom je táto spoločnosť usadená. V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd vedieť, či sú nediskriminačná povaha uvedených pravidiel a existencia pravidla de minimis v oblasti slobodného poskytovania služieb pre túto odpoveď relevantné.

27.

Aby som to preukázal a dostal sa k jadru otázky položenej vnútroštátnym súdom, považujem za potrebné stručne preskúmať históriu javu, ktorý je dnes známy ako „výlučne vnútroštátna situácia“.

28.

Zo známej a ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti slobodného poskytovania služieb sa neuplatnia na situáciu, ktorá sa vo všetkých ohľadoch obmedzuje len na jeden členský štát. ( 5 ) Podľa rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výlučne vnútroštátnych situácií je potrebné rozlišovať medzi podstatou veci a prípustnosťou.

1. Od podstaty veci…

29.

32.

Vždy bolo jasné a nepochybné, že tieto prvotné prípady sa zaoberali otázkou podstaty: na to, aby sa základné slobody stanovené Zmluvou mohli materiálne uplatniť, je potrebný tzv. cezhraničný aspekt. Výlučne vnútroštátne situácie nepatria do vecnej pôsobnosti základných slobôd, pretože cieľom týchto slobôd je liberalizovať obchod medzi členskými štátmi.

2. … k prípustnosti

33.

Logickým procesným dôsledkom výlučne vnútroštátnych situácií, ktoré nepatria do pôsobnosti základných slobôd, je nedostatok právomoci Súdneho dvora odpovedať na takéto otázky, čím sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania vyplývajúce z prípadov výlučne vnútroštátnych situácií neprípustné. ( 24 ) Právo Únie sa na takúto situáciu jednoducho nevzťahuje.

34.

3. Uplatnenie na prejednávanú vec: situácia spoločnosti BONVER WIN

36.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, zvádza to na odpoveď, akú navrhuje Komisia, že je na vnútroštátnom súde, aby overil, či v predmetnej veci existuje cezhraničný aspekt.

37.

V takom prípade by však unikla podstata veci.

38.

Súdny dvor inými slovami založil prípustnosť veci najmä na skutočnosti, že príjemcovia služieb pochádzali z iných členských štátov. ( 33 ) Dôvod, prečo bola vec prípustná, je to, že príjemcovia predmetných služieb nepochádzali z členského štátu, v ktorom boli služby ponúkané. V prejednávanej veci ide o obdobnú situáciu.

42.

Aby som zhrnul úvahy k prípustnosti prejednávanej veci, Súdny dvor v odpovedi vnútroštátnemu súdu nemôže a nemal by uplatniť závery z rozsudku Ullens de Schooten ( 34 ), pretože prejednávaná vec je zjavne prípustná.

B.

O veci samej

43.

46.

Toto ustanovenie, ktoré predstavuje základné pravidlo, tzv. Grundnorm ( 36 ), slobody poskytovania služieb v rámci vnútorného trhu a bolo doplnené súborom predpisov sekundárneho práva, najmä smernicou o službách, prešlo značným vývojom v judikatúre Súdneho dvora. Napriek tomu, že bola Zmluvou chápaná ako zvyšková základná sloboda, ( 37 ) Súdny dvor ju od začiatku označil ako „jednu zo základných zásad Zmluvy“ ( 38 ). Okrem toho uznal, že táto základná sloboda má priamy účinok ( 39 ) a vzťahuje sa aj na opatrenia, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu. ( 40 ) Účelom článku 56 ZFEÚ, ako aj článkov 34, 45 a 49 ZFEÚ je preto odstrániť prekážky obchodu a nie iba obyčajnú diskrimináciu medzi domácimi a zahraničnými subjektmi na trhu. Súdny dvor zároveň umožnil členským štátom obmedziť slobodné poskytovanie služieb z nepísaných naliehavých dôvodov všeobecného záujmu. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, čo je pre prejednávanú vec zásadné, že slobodné poskytovanie služieb je v prospech tak poskytovateľa, ako aj príjemcu služieb. ( 41 ) Tento vývoj slobodného poskytovania služieb bol sprevádzaný prechodom ekonomík a spoločností členských štátov z výroby na služby.

47.

Je zložitejšie určiť, či cezhraničná situácia existuje v prípade slobodného poskytovania služieb ako v prípade voľného pohybu pracovníkov alebo slobody usadiť sa, ( 42 ) a trvalo určitý čas, aby sa ustálili štyri všeobecne uznávané cezhraničné situácie, ( 43 ) v ktorých sa uplatňuje sloboda poskytovania služieb. Po prvé situácia, keď poskytovateľ služieb prekračuje hranice, aby poskytoval služby. ( 44 ) Toto je nepochybne paradigma ( 45 ) článku 56 ZFEÚ, ktorá je jasne vyjadrená v jeho znení. Po druhé ide o situáciu, kedy príjemca služby prekročí hranicu na účely využitia služieb. ( 46 ) Po tretie situácie, v ktorých je služba poskytnutá po tom, ako poskytovateľ a príjemca služby prekročili hranicu. ( 47 ) Po štvrté situácie, keď hranicu prekračuje samotná služba. ( 48 )

51.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že „podnik sa môže odvolávať na slobodné poskytovanie služieb námornej dopravy medzi členskými štátmi voči štátu, v ktorom je usadený, pokiaľ sú služby poskytované príjemcom usadeným v inom členskom štáte“ ( 54 ).

52.

Súdny dvor okrem toho rozhodol, pokiaľ ide o činnosť obvykle nazývanú „cold calling“, t. j. telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby bez ich predchádzajúceho písomného súhlasu, že „uplatniteľnosť ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb [nie je] závislá od predchádzajúcej existencie určeného príjemcu“ ( 55 ). Súdny dvor tiež konštatoval, že „slobodné poskytovanie služieb by bolo iluzórne, keby vnútroštátne predpisy mohli voľne brániť ponúkaniu služieb“ ( 56 ). Preto už príprava na poskytovanie služieb spadá do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ. ( 57 )

53.

Súdny dvor tiež rozhodol, že už potenciálne obmedzenie postačuje na to, aby záležitosť spadala do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ.

Na základe predchádzajúcej analýzy sa zdá, že táto vec spadá priamo do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ: v Českej republike je usadený poskytovateľ služieb, ktorý poskytuje svoje služby okrem iného zákazníkom obvykle usadeným v Nemecku, ktorí prekračujú česko‑nemeckú hranicu s cieľom využívať tieto služby.

57.

Okrem toho existuje obmedzenie činnosti spoločnosti BONVER WIN: skutočnosť, že už nemôže vykonávať svoje činnosti na rovnakom mieste ako predtým, nepochybne v tomto ohľade spĺňa podmienky príslušnej judikatúry Súdneho dvora. V dôsledku toho sú zákazníci spoločnosti BONVER WIN tiež obmedzení v možnosti využívať tieto služby. Ak BONVER WIN musí ukončiť svoju činnosť v časti mesta, v ktorom je usadená, zákazníci tam už nemôžu hrať o svoje peniaze.

58.

Skutočnosť, že obmedzenie z hľadiska poskytovateľa služieb spoločnosti BONVER WIN uložil členský štát pôvodu, ( 59 ) nie je v tejto súvislosti relevantná. V tomto prípade sa Súdny dvor môže opierať o svoje rozhodnutie vo veci Alpine Investments ( 60 ), keď rozhodol, že sloboda poskytovať služby podľa Zmluvy „zakazuje vo všeobecnosti obmedzenie slobodného poskytovania služieb v [Únii]“ a že táto sloboda sa „týka nielen obmedzení ustanovených prijímajúcim štátom, ale aj obmedzení ustanovených štátom pôvodu“.

59.

Nevidím dôvod, prečo by skutočnosť, že je to príjemca služieb, ktorý prekročil hranicu, mala akýmkoľvek spôsobom zmeniť moje konštatovanie. Otázka pôsobnosti článku 56 ZFEÚ je objektívna v tom zmysle, že je buď splnená, ak sú splnené určité podmienky, alebo nie.

62.

Túto otázku treba odlíšiť od otázky, či sa v takejto situácii poskytovateľ služieb môže dovolávať článku 56 ZFEÚ voči svojmu členskému štátu, teda či môže vyvodiť právo podobné základnému hospodárskemu právu.

63.

Odpoveď na túto otázku je „áno“.

64.

Takéto zistenie naznačuje, že za súčasného právneho stavu je vecná pôsobnosť veľmi široká, čo vyvoláva otázku, či by Súdny dvor nemal zvážiť zavedenie obmedzenia, aké prijal v rozsudku Keck a Mithouard ( 62 ) v roku 1993, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru. Argumentácia na podporu takéhoto obmedzenia by bola takáto: rovnako ako v už citovanej veci Keck a Mithouard ( 63 ) tu máme opatrenie, ktoré sa bez ohľadu na právny a faktický stav uplatňuje na slobodné poskytovanie služieb a na zodpovedajúcu slobodu prijímať tieto služby. Nie je teda prítomný diskriminačný prvok: z pohľadu poskytovateľa služieb sa akákoľvek zahraničná spoločnosť, ktorá sa chce usadiť v Děčíne s cieľom ponúkať hazardné hry, nachádza v presne rovnakej situácii ako BONVER WIN a nemôže vykonávať svoju činnosť v konkrétnej časti mesta. Naopak, pokiaľ ide o príjemcu služieb, žiadny príjemca, či už je to český, alebo zahraničný subjekt, nemôže hrať hazardné hry v určenej časti mesta. Za predpokladu, že pojem „určitý spôsob predaja“, ako bol rozvinutý v rozsudku Keck a Mithouard ( 64 ), v skutočnosti znamená prístup na trh podniku, ktorý má v úmysle predávať tovar alebo ponúkať svoje služby, ako je to v prejednávanej veci, prečo nevylúčiť z pôsobnosti článku 56 ZFEÚ tie opatrenia, ktoré sa z právneho aj faktického hľadiska uplatňujú bez rozdielu, a ktoré nebránia prístupu poskytovateľov služieb z iných členských štátov na trh?

66.

Táto otázka patrí do jadra hospodárskej ústavy Únie a koncepcie toho, čo predstavuje a čo by malo predstavovať obmedzenie cezhraničného obchodu.

67.

Je pravda, že teraz by bolo možné položiť otázku, či je obmedzenie článku 56 ZFEÚ v súlade s rozsudkami Keck a Mithouard ( 69 )„možno stále nedoriešená“ ( 70 ). Z dôvodov, ktoré teraz uvediem, sa domnievam, že neexistuje žiadny dôvod na takúto zmenu judikatúry.

71.

Po prvé je otázne, či je rozsudok Keck a Mithouard ( 71 ) stále dobrým právnym východiskom, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru. Prípady, kedy sa Súdny dvor explicitne odvoláva na túto vec, sú dávno preč, a prípady, kedy sa Súdny dvor odvoláva na jej základnú myšlienku, sú zriedkavé. Som si vedomý toho, že už predtým som dospel k záveru, že vec „Keck je stále nažive“ ( 72 ), niekedy si však kladiem otázku, či to netreba doplniť slovami „v pohotovostnom režime“. Alebo skôr, že vec Keck sa zmenila z leva na domácu mačku: možno bola domestikovaná, ale stále je nedotknuteľná.

72.

Po druhé odôvodnenie rozsudku Keck a Mithouard ( 73 ) bolo v tom čase ťažko pochopiteľné a Súdnemu dvoru sa správne vytýka, že výraz „určitý spôsob predaja“ nie je možné v praxi jednoducho uplatniť z dôvodu absencie jasných kritérií umožňujúcich vyhodnotiť konkrétny prípad. ( 74 ) Neskôr sa ukázalo, že vec Keck a Mithouard ( 75 ) v skutočnosti nebola o „určitom spôsobe predaja“, ale o tom, či bol prístup na trh sťažený, ak nie znemožnený. Dokonca aj potom je vymedzenie toho, čo sa presne myslí prístupom na trh, náročnou úlohou, ktorá je problematická z hľadiska právnej istoty.

73.

Po štvrté, ak by sme pripustili, že rozsudok Keck a Mithouard ( 77 ) sa (tiež) týkal automatizovanej kontroly vo veciach, ktoré sú spojené v menšej miere so samotným tovarom ako slobodou podnikania obchodníkov – čo Súdny dvor ihneď pripustil a čo by mohlo vysvetliť jednu z veľkých irónií rozhodnutia Keck a Mithouard ( 78 ), a to že skutkové okolnosti sa obmedzovali len na jeden členský štát, ( 79 ) v dôsledku čoho sa voľný pohyb tovaru v tejto veci aj tak neuplatňoval a vec tak mohla byť považovaná za neprípustnú – potom podľa môjho názoru nie je potrebné rozširovať závery z rozhodnutia Keck a Mithouard ( 80 ) na ďalšie základné slobody. Pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, nevidím žiadnu „rastúcu tendenciu“ ( 81 ) poskytovateľov domáhať sa práv, ktoré im vyplývajú z článku 56 ZFEÚ, a nie som si vedomý iných osôb, ktoré takúto tendenciu majú. Práve naopak. Normotvorca Únie totiž v posledných dvoch desaťročiach sústredil časť svojich úsilí na podporu slobodného poskytovania služieb v celej Únii, najmä prijatím smernice o službách. V tomto prípade sa dospelo k záveru, že slobodné poskytovanie služieb by malo byť sprístupnené hospodárskym subjektom vo väčšej miere. Zavedenie obmedzujúceho pravidla do primárneho práva by bolo v zjavnom rozpore s týmto vývojom, a preto by v tomto smere predstavovalo nešťastný krok späť.

75.

Podobne aj po piate a čo je zásadné, Súdny dvor sa (celkom správne) neodvolával na rozsudok Keck a Mithouard ( 82 ), hoci tak mohol urobiť pri výklade slobody usadiť sa poskytovateľa služieb v rámci smernice o službách. V rozsudku X a Visser ( 83 ) Súdny dvor konštatoval, že opatrenie, ktoré by nepochybne predstavovalo „spôsob predaja“ v zmysle rozsudku Keck a Mithouard ( 84 ), napriek tomu patrí do pôsobnosti slobody usadiť sa podľa smernice o službách, čím sa „vzďaľuje od myšlienok, ktoré viedli k rozsudku Keck“ ( 85 ).

Aj keď Súdny dvor rozhodol, že sloboda poskytovania služieb nie je uplatniteľná na konkrétny súbor skutočností opísaný vnútroštátnym súdom, bolo to skôr v situáciách, keď spojenie medzi dotknutým vnútroštátnym opatrením a základnou slobodou bolo príliš slabé.

79.

Táto judikatúra a skutočnosť, že Súdny dvor sa nezaoberá úvahami de minimis má dobrý dôvod: rozsah slobody poskytovania služieb musí byť určený kvalitatívnymi kritériami, ktoré sa dajú ľahko uplatniť v celej Únii. Kvantitatívne kritériá naopak nemôžu a nemali by určovať jej rozsah. Okrem toho by nebolo možné stanoviť alebo zdôvodniť kvantitatívnu prahovú hodnotu. Napríklad, čo by bolo meradlom v prípade spoločnosti BONVER WIN? 10 zákazníkov? 100? 1000? Určité percento zákazníkov ako súčasť „celkového počtu“ zákazníkov? Napríklad 15 %? Alebo v závislosti od peňazí, o ktoré zákazníci hrajú? Zodpovedá stávka zákazníka o 1000 eur stávkam 10 zákazníkov o 100 eur? Ak sa tieto príklady zdajú byť naivné, podľa môjho názoru dokonale ilustrujú, že koncept de minimis v kontexte základných slobôd bude v budúcnosti zdrojom problémov.

80.

Skutočnosť, že kvantitatívny koncept de minimis sa vzťahuje skôr na konkrétne skutkové okolnosti veci ako na jej právne aspekty, by viedla k podstatnejšiemu problému. Zďaleka nie je vylúčené, že by sa to isté opatrenie mohlo považovať za opatrenie de minimis v jednom členskom štáte Únie, ale nie v inom. To by ohrozilo rovnaké podmienky súťaže pre hospodárske subjekty, ktoré majú zaviesť ustanovenia o vnútornom trhu. Alebo by mal byť koncept de minimis definovaný abstraktne? Ak áno, ako a kým? Netreba zabúdať na to, že tu ide o neharmonizovanú oblasť, kde sa opatrenia členských štátov musia posudzovať z hľadiska slobody podľa Zmluvy a že vnútorný trh zostáva oblasťou spoločnej právomoci Únie. Túto situáciu nemožno porovnávať so situáciou práva hospodárskej súťaže EÚ, kde samotná právna úprava Únie stanovuje určité prahové hodnoty.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Nejvyšší správní soud (Česká republika), odpovedal takto:

Sloboda poskytovať služby podľa článku 56 ZFEÚ, ktorá neobsahuje pravidlo de minimis , sa uplatňuje na situáciu, v ktorej spoločnosť usadená v členskom štáte stráca, na základe verejného opatrenia stanovujúceho podmienky poskytovania služieb, ako je napríklad miesto, kde je oprávnená prevádzkovať svoju činnosť, povolenie na prevádzkovanie svojej činnosti, ak niektorí z jej zákazníkov pochádzajú z iného členského štátu, ako je štát, v ktorom je táto spoločnosť usadená, bez ohľadu na to, či sa predmetné vnútroštátne opatrenie uplatňuje bez rozdielu (s ohľadom na právny a faktický stav).

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Napríklad: diskriminácia alebo prekážka, spôsob predaja a/alebo prístup na trh, výlučne vnútroštátne situácie.

( 3 ) Rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

( 4 ) Ako sa zdá bez toho, aby sa obrátili na Súdny dvor.

( 11 ) Rozsudok z 18. marca 1980 ( 52/79 , EU:C:1980:83 ).

( 12 ) Rozsudok z 28. marca 1979 ( 175/78 , EU:C:1979:88 ).

( 13 ) Rozsudok zo 7. februára 1979 ( 115/78 , EU:C:1979:31 , bod 24 ): „Ustanovenia Zmluvy týkajúce sa usadenia a poskytovania služieb sa nemôžu uplatniť na situácie, ktoré sú pre členský štát výlučne vnútorné.“

( 14 ) Podľa návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Saunders ( 175/78 , neuverejnené, EU:C:1979:63 , s. 1141).

( 15 ) Pozri rozsudok z 24. októbra 1978 ( 15/78 , EU:C:1978:184 , bod 3 ).

( 16 ) Pozri rozsudok zo 7. februára 1979 ( 136/78 , EU:C:1979:34 ).

( 23 ) Rozsudok z 18. marca 1980 ( 52/79 , EU:C:1980:83 , bod 9 ).

( 24 ) Aj keď hrozí, že ma obvinia z rúhania, pre ľahšiu orientáciu zamieňam pojmy „právomoc“ a „prípustnosť“. Neznamená to, že si neuvedomujem právny rozdiel medzi týmito pojmami: právomoc je objektívna a odkazuje na právnu spôsobilosť Súdneho dvora vyniesť rozsudok, zatiaľ čo prípustnosť obsahuje subjektívny prvok v rozsahu, v akom ho môže čiastočne určiť vnútroštátny súd. Prípad je v skutočnosti prípustný iba vtedy, ak vnútroštátny súd pri postúpení veci Súdnemu dvoru dodržal príslušné procesné pravidlá a riadne odôvodnil, prečo je návrh na začatie prejudiciálneho konania potrebný. V tejto súvislosti navyše plne súhlasím s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Gullotta and Farmacia di Gullotta Davide & C. ( C‑497/12 , EU:C:2015:168 , body 21 a 25 ), v ktorých sa rieši obdobná otázka, pričom sa zdôrazňuje, že rozdiel medzi týmito pojmami by sa nemal preceňovať.

( 25 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2016 ( C‑268/15 , EU:C:2016:874 , body 50 až 53 ). Pre úplné zhrnutie judikatúry Súdneho dvora vo veci pred týmto rozsudkom pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach Venturini a i. ( C‑159/12 až C‑161/12 , EU:C:2013:529 ).

( 26 ) Pozri v tomto zmysle tiež moje návrhy vo veci X a Visser ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2017:397 , bod 115 ).

( 27 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten ( C‑268/15 , EU:C:2016:874 , bod 50 ).

( 28 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten ( C‑268/15 , EU:C:2016:874 , bod 51 ).

( 35 ) Prejednávanú vec je potrebné preskúmať s ohľadom na ustanovenia Zmluvy. Smernica o službách sa nevzťahuje na činnosti týkajúce sa hazardných hier, pozri článok 2 ods. 2 písm. h) tejto smernice. Ak by sa na činnosti týkajúce sa hazardných hier vzťahovala uvedená smernica, otázka vnútroštátneho súdu by nebola položená, keďže sa kapitola o usadení poskytovateľov služieb ratione materiae uplatňuje na výlučne vnútroštátne situácie; pozri rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2018:44 ).

( 36 ) V terminológii MÜLLERA‑GRAFFA, P.‑Ch. In: (Eds.) R. STREINZ, R.: EUV/AEUV Kommentar . Münich: C.H. Beck, 2018, 3. vydanie, Artikel 56 AEUV, bod 1.

( 37 ) Pozri článok 57 ZFEÚ, podľa ktorého sa v zmysle zmlúv za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že pojem „služby“ zahŕňa plnenia, na ktoré sa nevzťahujú iné slobody, aby nedošlo k tomu, že z pôsobnosti základných slobôd bude vyňatá určitá hospodárska činnosť, z čoho vyvodzujem, že sloboda poskytovať služby teda nie je vedľajšou, ale dodatočnou slobodou. Pozri moje návrhy v spojených veciach X a Visser ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2017:397 , bod 88 ).

( 38 ) Pozri rozsudok zo 17. decembra 1981, Webb ( 279/80 , EU:C:1981:314 , bod 17 ).

( 39 ) Pozri rozsudok z 3. decembra 1974, van Binsbergen ( 33/74 , EU:C:1974:131 , bod 27 ).

( 44 ) Často sa to označuje ako „aktívne“ slobodné poskytovanie služieb.

( 45 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Cowan ( 186/87 , neuverejnené, EU:C:1988:526 , bod 14 ).

( 46 ) Toto sa často nazýva ako „pasívne“ slobodné poskytovanie služieb. K tejto koncepcii pozri VÖLKER, S.: Passive Dienstleistungsfreiheit im Europäischen Gemeinschaftsrecht . Berlin: Duncker & Humblot, 1990, s. 61 a nasl.

( 47 ) Medzi typické príklady možno uviesť skupiny turistov, ktorí prekračujú hranicu so sprievodcom.

( 48 ) Najmä prostredníctvom telekomunikácií alebo internetu.

( 49 ) Pozri tiež znenie článku 56 ZFEÚ.

( 56 ) Tamže.

( 57 ) V tomto zmysle pozri tiež MÜLLER‑GRAFF, P.‑Ch., c. d., a HOLOUBEK, M. In: (Eds.) SCHWARZE, J., BECKER, U., HATJE, A., SCHOO, J.: EU‑Kommentar . Baden‑Baden: Nomos, 2019, 4. vydanie, článok 57 AEUV, bod 42.

( 58 ) ( C‑581/18 , EU:C:2020:77 , bod 30 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 59 ) Na rozdiel od členského štátu určenia.

( 60 ) Pozri rozsudok z 10. mája 1995 ( C‑384/93 , EU:C:1995:126 , bod 30 ).

( 61 ) Rozsudok zo 7. mája 1998 ( C‑350/96 , EU:C:1998:205 , bod 25 ).

( 67 ) Rozsudok z 30. novembra 1995 ( C‑55/94 , EU:C:1995:411 ).

( 68 ) Rozsudok z 10. mája 1995 ( C‑384/93 , EU:C:1995:126 ).

( 69 ) Rozsudok z 24. novembra 1993 ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

( 70 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci TÜV Rheinland LGA Products a Allianz IARD ( C‑581/18 , EU:C:2020:77 , bod 31 ).

( 71 ) Rozsudok z 24. novembra 1993 ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

( 72 ) Pozri moje návrhy vo veci Deutsche Parkinson Vereinigung ( C‑148/15 , EU:C:2016:394 , bod 23 ).

( 79 ) Francúzske hospodárske subjekty chceli vo Francúzsku predávať so stratou „picon bière“, výrobok pochádzajúci z Francúzska, čo im bolo na základe francúzskeho zákona zakázané.

( 80 ) Rozsudok z 24. novembra 1993 ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

( 81 ) Tamže, bod 14.

( 82 ) Rozsudok z 24. novembra 1993 ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

( 83 ) Pozri rozsudok z 30. januára 2018 ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2018:44 , bod 97 ). Pozri tiež moje návrhy v spojených veciach X a Visser ( C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2017:397 , body 87 až 104 ).

( 84 ) Rozsudok z 24. novembra 1993 ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).