C-379/19

62019CC0379

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 4. marca 2021 ( 1 )

Vec C‑379/19

DNA‑ Serviciul Teritorial Oradea

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rozhodnutie Komisie 2006/928/ES, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania (MSO) – Právne účinky MSO a správ vypracovaných Komisiou na jeho základe – Trestné konania týkajúce sa korupcie – Rozhodnutia ústavného súdu o vylúčení dôkazu získaného spravodajskými službami alebo v spolupráci s nimi – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Nezávislosť súdov – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Prednosť práva Únie – Disciplinárne konania proti sudcom“

I. Úvod

1.

Sú rozhodnutia vnútroštátneho ústavného súdu, ktoré vyhlasujú účasť domácich spravodajských služieb na vykonávaní opatrení technického dohľadu, na účely vyšetrovacích úkonov v trestnom konaní, za protiústavné a trvajú na vylúčení takéhoto dôkazu z trestného konania, zlučiteľné s právom Únie?

2.

Toto je otázka, o ktorú v podstate ide v tejto veci. Táto vec však vyvoláva aj viaceré ďalšie otázky, ktorým som mal česť venovať sa v mojich predchádzajúcich návrhoch, ktoré som predniesol najmä vo veci Asociažia „Forumul Judecătorilor din România“ a i. ( 2 ), ako aj v paralelných návrhoch k týmto návrhom, najmä vo veci Euro Box Promotion a i. ( 3 ). Na účely tejto veci sa preto budem opierať o svoje analýzy, ktoré som už vykonal v uvedených veciach.

2. Sekundárne právo

4.

Rozhodnutie Komisie 2006/928/ES z 13. decembra 2006, ktorým sa zriaďuje mechanizmus na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii (ďalej len „rozhodnutie MSO“) ( 6 ), bolo podľa jeho odôvodnenia 5 prijaté na základe článkov 37 a 38 aktu o pristúpení.

5.

Podľa odôvodnenia 6 rozhodnutia MSO „nedoriešené záležitosti v oblasti miery zodpovednosti a [účinnosti] súdneho systému a orgánov činných v trestnom konaní si vyžadujú zriadenie mechanizmu na zaistenie spolupráce a overovania pokroku v Rumunsku na účely osobitných referenčných kritérií v oblastiach reformy súdnictva a boja proti korupcii“.

6.

8.

Podľa článku 102 ods. 2 Legea nr. 135/2010 privind Codul de procedură penală (zákon č. 135/2010 o Trestnom poriadku, ďalej len „Trestný poriadok“) sa „nezákonne získaný dôkaz nemôže v trestnom konaní použiť“. Podľa odseku 3 toho istého ustanovenia „neplatnosť aktu, ktorým sa nariadilo alebo schválilo získanie dôkazu, alebo ktorým sa dôkaz získal, vedie k vylúčeniu takéhoto dôkazu“.

9.

Článok 142 ods. 1 Trestného poriadku v znení predchádzajúcom rozhodnutiu Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko, ďalej len „Ústavný súd“) č. 51 zo 16. februára 2016 (ďalej len „nález č. 51/2016“), nazvaný „Vykonávanie mandátu na technický dohľad“, stanovoval, že „prokurátor vykonáva technický dohľad alebo môže nariadiť jeho vykonanie orgánom činným v trestnom konaní, špecializovanými príslušníkmi policajného zboru alebo inými špecializovanými štátnymi subjektmi“.

10.

Článok 142 ods. 1 Trestného poriadku v znení nasledujúcom nálezu č. 51/2016, zmenený mimoriadnym nariadením č. 6/2016, stanovuje, že „prokurátor vykonáva technický dohľad alebo môže nariadiť jeho vykonanie orgánom činným v trestnom konaní alebo špecializovanými príslušníkmi policajného zboru“.

…

2. Absolútna neplatnosť sa určí ex offo alebo na návrh.

3. Porušenia právnych predpisov uvedených v odseku 1 písm. a) až d) sa možno dovolávať v ktoromkoľvek štádiu konania.

…“

2. Zákon č. 303/2004

12.

15.

Uznesením z 27. januára 2017 sudca pre predbežné prejednanie obžaloby na Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor, Rumunsko) uvedený návrh zamietol. Tento sudca konštatoval, že dôkaz bol získaný zákonne. Nariadil hlavné pojednávanie. Vyhlásil, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje nález č. 51/2016, keďže má právne účinky len do budúcnosti.

16.

Odvolanie, ktoré obžalovaní podali proti uzneseniu z 27. januára 2017, Curtea de Apel Oradea (Odvolací súd Oradea, Rumunsko) 10. mája 2017 zamietol. Tento súd konštatoval, že nález č. 51/2016 sa nevzťahuje na opatrenia technického dohľadu nariadené počas predmetného konania, keďže bol uverejnený v Monitorul Oficial (Zbierka zákonov) až po tom, čo bol dôkaz získaný pri vyšetrovaní v rámci trestného stíhania. Uvedený súd poznamenal, že v súlade s článkom 147 ods. 4 Ústavy Rumunska sú rozhodnutia Ústavného súdu záväzné odo dňa ich uverejnenia a právne účinky vyvolávajú len do budúcnosti. Rozhodnutie súdu prijaté v rámci predbežného prejednania obžaloby preto nadobudlo právoplatnosť a žiadny z dôkazov predložených v rámci trestného konania nebol vylúčený.

17.

Počas pojednávania viacerí obžalovaní požiadali súd o preverenie toho, či prokurátor pri vyšetrovaní v rámci trestného stíhania spolupracoval so Serviciul Român de Informații (Rumunská informačná služba, Rumunsko, ďalej len „SRI“) na základe protokolu uzavretého medzi Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție (prokuratúra pri Najvyššom kasačnom súde, Rumunsko) a SRI. Viacerí obžalovaní tiež s odvolaním sa na rozhodnutie Ústavného súdu č. 302 zo 4. mája 2017 (ďalej len „nález č. 302/2017“) navrhli vyhlásiť absolútnu neplatnosť vo vzťahu k opatreniam použitým pri vykonávaní mandátu na technický dohľad a žiadali, aby boli z dôkazov vylúčené všetky zápisnice zo záznamov pochádzajúcich z týchto opatrení dohľadu.

21.

Za týchto okolností Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Sú [MSO], zriadený [rozhodnutím MSO], a požiadavky uvedené v správach vypracovaných v rámci tohto mechanizmu pre Rumunsko záväzné?

2.

Má sa článok 2 [ZEÚ] v spojení s článkom 4 ods. 3 [ZEÚ] vykladať v tom zmysle, že povinnosť Rumunska dodržiavať požiadavky stanovené v správach vypracovaných v rámci [MSO], zriadeného [rozhodnutím MSO], predstavuje povinnosť členského štátu dodržiavať zásady právneho štátu, a to aj pokiaľ ide o zdržanie sa politicko‑súdnej inštitúcie, akou je Ústavný súd, konania na účely výkladu zákona a stanovenia konkrétnych a záväzných podmienok, za ktorých majú súdy tento zákon uplatňovať, čo je výlučná právomoc priznaná súdnemu orgánu, ako aj na účely zavedenia nových legislatívnych ustanovení, čo je výlučná právomoc priznaná zákonodarnému orgánu? Vyžaduje právo Únie zrušenie účinkov takéhoto rozhodnutia Ústavného súdu členského štátu? Bráni právo Únie ustanoveniu vnútroštátneho práva upravujúcemu disciplinárnu zodpovednosť sudcu, ktorý v súvislosti s položenou prejudiciálnou otázkou neuplatní rozhodnutie [Ústavného súdu]?

Listom z 27. júna 2019 vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že Curtea de Apel Oradea (Odvolací súd Oradea) rozhodnutím z 18. júna 2019 vyhovel odvolaniu, ktoré podal prokurátor proti prerušeniu konania vo veci samej, o ktorom rozhodol Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) uznesením zo 7. mája 2019 s cieľom položiť predmetné prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru. Curtea de Apel Oradea (Odvolací súd Oradea) uvedeným rozhodnutím nariadil pokračovať v konaní v rozsahu, v akom sa netýka prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru.

24.

Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) listom z 26. júla 2019 v odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedol, že má záujem zotrvať na položených otázkach. Vnútroštátny súd spresnil, že hoci konanie vo veci samej už nie je podľa vnútroštátnych predpisov prerušené, nebude môcť rozhodovať o dôkazoch, ktoré sú predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ Súdny dvor neodpovie na položené otázky.

25.

V tom istom liste vnútroštátny súd tiež informoval Súdny dvor, že Inspecția judiciară (Súdna inšpekcia, Rumunsko) začala disciplinárne vyšetrovanie proti vnútroštátnemu sudcovi na základe článku 99 ș) zákona č. 303/2004, podľa ktorého nedodržanie rozhodnutí Ústavného súdu predstavuje disciplinárne previnenie.

26.

29.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Po prvé sa budem zaoberať námietkami týkajúcimi sa prípustnosti prejudiciálnych otázok vznesených dotknutými osobami (A). Po druhé stručne vysvetlím relevantné ustanovenia práva Únie uplatniteľné na prejednávanú vec (B). Po tretie pristúpim k meritórnemu skúmaniu prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru (C).

A.

Prípustnosť prejudiciálnych otázok

30.

Prvý a druhý obžalovaný, ako aj poľská vláda tvrdia, že otázky položené v prejednávanej veci sú neprípustné.

34.

Po prvé skutočnosť, že správne uplatňovanie práva Únie môže byť zjavné v rámci konania vo veci samej, môže skutočne mať vplyv na povinnosť súdov posledného stupňa položiť Súdnemu dvoru otázku ( 9 ) alebo alternatívne na spôsob, akým bude Súdny dvor k otázke pristupovať. ( 10 ) Za súčasného stavu práva Únie však táto záležitosť nie je pri posúdení prípustnosti prejudiciálnej otázky relevantná.

35.

Po druhé, pokiaľ ide o súvislosť medzi výkladom práva Únie požadovaným vnútroštátnym súdom a predmetom veci samej, uvedený súd vysvetlil dôvody, pre ktoré považuje odpoveď Súdneho dvora za „nevyhnutnú“. Na účely prijatia rozhodnutia vo veci samej totiž vnútroštátny súd zdôraznil, že je povinný rozhodnúť o žiadosti o vylúčenie dôkazov predložených pri vyšetrovaní v rámci trestného stíhania. Z tohto dôvodu vnútroštátny súd považuje za potrebné určiť, či sú rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré nariaďujú vylúčenie takýchto dôkazov, v súlade s ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad žiada svojimi prejudiciálnymi otázkami.

36.

Po tretie, prvý a druhý obžalovaný tiež tvrdia, že vnútroštátny súd v skutočnosti žiada o imunitu voči disciplinárnemu konaniu. Toto tvrdenie možno chápať ako nepriame spochybnenie prípustnosti tretej časti druhej otázky a druhej časti tretej otázky. Cieľom každej z týchto otázok je totiž zistiť, či právo Únie v osobitnom kontexte návrhu na začatie prejudiciálneho konania predloženého Súdnemu dvoru bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého nedodržanie rozhodnutí Ústavného súdu zakladá disciplinárnu zodpovednosť vnútroštátneho sudcu.

40.

Problém prípadnej disciplinárnej zodpovednosti, či už vznikne pred podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania alebo po ňom, je už len z dôvodu, že takýto návrh bol podaný, čím sa potenciálne nepriamo spochybňuje právne stanovisko iného vnútroštátneho subjektu – zvlášť, ak ide o súd vyššieho stupňa – sa hlboko prepája s podstatou takéhoto návrhu. V takejto situácii sú otázky súvisiace s režimom disciplinárnej zodpovednosti sudcov, ktorí podali návrh na začatie prejudiciálneho konania, podľa môjho názoru „nevyhnutné“ na rozhodnutie vo veciach samých z dosť jednoduchého dôvodu: ak by vznikala disciplinárna zodpovednosť vnútroštátnych sudcov, pretože kladú prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru, ( 13 ) pravdepodobne by sa kládlo len málo prejudiciálnych otázok. Preto môže mať odpoveď Súdneho dvora rozhodujúci vplyv na prípadné rozhodnutie vnútroštátneho súdu ponechať alebo vziať späť návrh na začatie prejudiciálneho konania a najmä na následné uplatnenie odpovede Súdneho dvora v konaní vo veci samej. ( 14 )

41.

Navyše možnosť začatia disciplinárneho konania zďaleka nie je čisto teoretická a v tejto veci sa skutočne vo vzťahu k vnútroštátnemu súdu konkretizovala, keďže Inspecția judiciară (Súdna inšpekcia) začala predbežné disciplinárne vyšetrovanie priamo spojené s týmto návrhom. ( 15 )

42.

Predchádzajúce úvahy preukazujú, že Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať o individuálnych prípadoch súdnej disciplíny, rovnako ako vo všeobecnosti nie je jeho úlohou uplatňovať právo Únie v jednotlivých veciach. Určite však prináleží Súdnemu dvoru, aby sa vyjadril k štrukturálnym a systematickým otázkam vnútroštátneho práva, ktoré majú jasný dosah a dôsledky pre vnútroštátne súdy, sledujúce využitie svojej výsady, ktorú im zveruje priamo článok 267 ZFEÚ.

45.

Vnútroštátny súd formuloval svoje otázky s odvolaním sa na rozhodnutie MSO, článok 2 ZEÚ a článok 19 ods. 1 ZEÚ, ako aj na článok 47 Charty. Podľa môjho názoru a v súlade s prístupom rozvinutým v predchádzajúcich a paralelných veciach ( 17 ) usudzujem, že pre prejednávanú vec je relevantným zdrojom práva Únie rozhodnutie MSO, ktoré zavádza a otvára pôsobnosť Charty, najmä jej článku 47.

46.

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ je uplatniteľný vtedy, keď vnútroštátny orgán môže rozhodovať ako „súdny orgán“ o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie. ( 18 ) Pokiaľ ide o toto ustanovenie, Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor) – súdny orgán, ktorého nezávislosť by prípadne mohli ovplyvniť rozhodnutia Ústavného súdu sporné v prejednávanej veci –, je vnútroštátnym súdnym orgánom, ktorý možno požiadať, aby ako súd rozhodol o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie.

47.

Na účely prejednávanej veci sa nezdá potrebné vykonať samostatnú analýzu článku 2 ZEÚ. Právny štát ako jedna z hodnôt, na ktorých je založená Únia, je zabezpečený zárukou práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktorých podstatnou a neoddeliteľnou súčasťou je zas zásada nezávislosti súdov. Článok 7 Charty, ako aj článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ konkretizujú tento rozmer hodnoty právneho štátu uvedenej v článku 2 ZEÚ. ( 19 )

51.

Prejednávaná vec sa týka potenciálnych účinkov viacerých rozhodnutí Ústavného súdu, ktoré tým, že vedú k vylúčeniu niektorých dôkazov, môžu mať vplyv na účinnosť súdneho konania (kritérium 1). Okrem toho sa konanie vo veci samej osobitne týka trestných činov korupcie, čo preukazuje, že rozhodnutia Ústavného súdu môžu mať vplyv aj na boj proti korupcii, na ktorý sa vzťahujú referenčné kritériá č. 3 a 4 podľa rozhodnutia MSO. Existuje teda široká vecná súvislosť medzi predmetom prejednávanej veci a rozhodnutím MSO.

52.

Skutočnosť, že prejednávaná vec sa týka rozhodnutí Ústavného súdu, a nie aktov prijatých výkonnou alebo zákonodarnou mocou, je irelevantná. Systematická povaha rozhodnutí Ústavného súdu, ktoré majú všeobecnú platnosť a zjavne stanovujú všeobecné pravidlá upravujúce legislatívne prostredie, spôsobuje, že takéto pravidlá sú z hľadiska svojich účinkov neodlíšiteľné od aktov zákonodarcu alebo iných politických subjektov s regulačnými právomocami.

53.

Okrem toho skutočnosť, že rozhodnutia Ústavného súdu, o ktoré ide v týchto návrhoch, patria do pôsobnosti MSO, zároveň znamená, že predstavujú prípad „vykonávania“ rozhodnutia MSO, a teda práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Článok 47 Charty predstavuje na účely prejednávanej veci najšpecifickejšie ustanovenie na to, aby Súdny dvor mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď.

V dňoch 4. februára 2009 a 8. decembra 2016 podpísali Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție (prokuratúra pri Najvyššom kasačnom súde) a SRI, rumunská spravodajská služba, dva protokoly zverujúce SRI úlohu vykonávať na základe článku 142 Trestného poriadku technologické opatrenia dohľadu, akými sú odpočúvanie komunikácie.

56.

Ústavný súd svojím nálezom č. 51/2016 týkajúcim sa sťažnosti na protiústavnosť vyhlásil výraz „alebo inými špecializovanými štátnymi subjektmi“ uvedený v článku 142 Trestného poriadku za protiústavný. Uvedený súd najmä konštatoval, že tento výraz nie je jasný, presný a predvídateľný. Neumožňuje identifikovať subjekty zodpovedné za vykonávanie opatrení zahŕňajúcich vysokú mieru zasahovania do súkromného života osôb.

57.

Okrem toho Ústavný súd podľa článku 147 ods. 4 rumunskej ústavy rozhodol, že nález č. 51/2016 sa neuplatňuje na rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť ku dňu jeho uverejnenia, ale že sa bude uplatňovať na prejednávané veci.

58.

Nálezom č. 26/2019 Ústavný súd konštatoval existenciu konfliktu ústavnej povahy medzi Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție (Prokuratúra pri Najvyššom kasačnom súde) a parlamentom na jednej strane a Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) a inými súdmi na strane druhej. Tento konflikt vyplýval z uzavretia protokolov zo 4. februára 2009 a z 8. decembra 2016 medzi Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casație și Justiție (Prokuratúra pri Najvyššom kasačnom súde) a SRI, ako aj z nevhodného výkonu parlamentnej kontroly nad činnosťami SRI. Ústavný súd okrem iného konštatoval, že ustanovenia protokolov porušujú právo na spravodlivý proces a právo na súkromný a rodinný život stanovené rumunskou ústavou. Nález č. 26/2019 uložil súdnym orgánom povinnosť uplatňovať nálezy č. 51/2016 a 302/2017 a overiť v prejednávaných veciach existenciu porušenia pravidiel týkajúcich sa osobnej a vecnej právomoci subjektu povereného vyšetrovaním v trestnom konaní.

2. Rozhodnutie a správy MSO

61.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sú rozhodnutie MSO a požiadavky stanovené v správach prijatých na jeho základe pre Rumunsko záväzné. Prvou a druhou časťou druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 2 ZEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ ukladá Rumunsku povinnosť dodržiavať požiadavky stanovené v správach MSO a či táto povinnosť ukladá aj Ústavnému súdu povinnosť zdržať sa prijímania rozhodnutí vykladajúcich vnútroštátne právo, ktoré stanovujú kogentné pravidlá uplatňovania práva súdnymi orgánmi. Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či má za týchto okolností odmietnuť uplatniť rozhodnutia Ústavného súdu.

65.

Z predchádzajúceho bodu vyplýva aj ďalší dôležitý dôsledok, ktorý je v prejednávanej veci tiež relevantný: vzhľadom na to, že správy MSO neobsahujú žiadne záväzné právne povinnosti, nemožno sa ich ako takých a na ich základe dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi. Vnútroštátne súdy sa teda nemôžu odvolávať na odporúčania uvedené v týchto správach ako na právo EÚ s cieľom vylúčiť uplatnenie ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré sú podľa nich v rozpore s týmito odporúčaniami. ( 23 )

66.

Po druhé, pokiaľ ide o vec samu, bráni rozhodnutie MSO prijatiu sporných ústavných rozhodnutí? V tejto súvislosti boli uvedené dve hlavné línie tvrdení.

67.

Na jednej strane znenie druhej prejudiciálnej otázky uvádza, že Ústavný súd vykladal právo a zaviedol osobitné a kogentné pravidlá uplatňovania práva súdnymi orgánmi, čo je úlohou patriacou do výlučnej právomoci súdnych orgánov. Táto otázka tiež uvádza, že činnosť uvedeného súdu zavádza nové legislatívne opatrenia, čo je úloha patriaca do výlučnej právomoci zákonodarných orgánov. Toto tvrdenie v podstate naznačuje, že Ústavný súd porušil rozdelenie moci a že jeho rozhodnutia zasahujú do právomocí ostatných subjektov štátnej moci, najmä súdnej moci.

71.

Treba zdôrazniť, že hoci členský štát skutočne podlieha osobitnému režimu podľa rozhodnutia MSO, zachováva si svoju pôvodnú inštitucionálnu autonómiu, pokiaľ ide o výber a koncepciu jeho vnútroštátnych inštitúcií a konaní. Táto autonómia zahŕňa aj výber subjektov oprávnených podľa vnútroštátneho práva vykonávať technický dohľad, ktorý možno použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Prirodzene zahŕňa aj organizáciu a právomoci vnútroštátnych spravodajských služieb.

72.

Ďalej rozhodnutie MSO a povinnosti vyplývajúce z Charty, ktoré toto rozhodnutie zakladá, nespočívajú len v (istým spôsobom mechanickej) povinnosti dosiahnuť referenčné kritériá uvedené v prílohe rozhodnutia MSO. Znamenajú aj zvýšenú potrebu dodržiavania základných práv zaručených Chartou, zákonnosti a právneho štátu. Je totiž asi v poriadku predpokladať, že členský štát by nepodliehal osobitnému režimu MSO, ak by bolo všetko predtým ideálne.

73.

Stručne zhrnuté – je pravda, že cieľom rozhodnutia MSO je podporiť (právnu) účinnosť a boj proti korupcii, ale tieto ciele musia byť dosiahnuté ( predovšetkým ) vo funkčnom systéme, ktorý rešpektuje vlastný právny rámec a základné práva dotknutých osôb. Bolo by nesprávne (a veľmi nebezpečné) domnievať sa, že účel rozhodnutia MSO sa obmedzuje na maximalizáciu jednej hodnoty (účinnosti meranej počtom konečných odsúdení ( 24 )) na úkor iných rovnako významných hodnôt. ( 25 )

77.

Skutočnosť, že takéto ústavné rozhodnutie bude mať procesné dôsledky na prebiehajúce a budúce trestné konania v oblasti korupcie, je nevyhnutným a logickým dôsledkom. Súdny dvor v rozsudku Dzivev pripustil potrebu takéhoto dôsledku vo forme „pravidla vylúčenia“ z dôvodu nezákonne získaného dôkazu aj v prípadoch, ktoré patria do pôsobnosti článku 325 ods. 1 ZFEÚ. ( 28 ) To isté musí a fortiori nutne platiť, pokiaľ ide o oveľa vágnejší režim rozhodnutia MSO.

78.

Na základe týchto úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku, ako aj na prvú a druhú časť druhej otázky takto:

–

Rozhodnutie 2006/928 je právne záväzné. Správy prijaté Komisiou v rámci MSO nie sú pre Rumunsko právne záväzné. Tieto správy má však uvedený členský štát náležite zohľadniť vo svojom úsilí smerujúcom k splneniu svojich povinností dosiahnuť referenčné kritériá stanovené v prílohe rozhodnutia MSO a primerane pri tom prihliadať na požiadavku lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ.

Vnútroštátny súd usudzuje, že kombinované účinky nálezov Ústavného súdu č. 51/2016, č. 302/2017 a č. 26/2019 zasahujú do právomocí bežných súdov. Vedú k vylúčeniu dôkazu v prípadoch, keď bola SRI zapojená do výkonu mandátov na technický dohľad, čím zbavujú bežné súdy možnosti vykonať posúdenie in concreto s ohľadom na osobitné okolnosti každej veci. Vnútroštátny súd tiež usudzuje, že vyššie uvedené ústavné rozhodnutia tým, že uložili uplatnenie tejto judikatúry na prejednávané veci, majú retroaktívny účinok, v dôsledku čoho je výsledok trestného konania nepredvídateľný. Podľa vnútroštátneho súdu to môže ohroziť jeho súdnu nezávislosť.

81.

Komisia tvrdí, že skutočnosť, že vnútroštátny súd je viazaný rozhodnutiami Ústavného súdu, sama osebe neohrozuje jeho nezávislosť, pokiaľ Ústavný súd koná v súlade s požiadavkami nezávislosti súdov. Podľa Komisie nič nenasvedčuje tomu, že by Ústavný súd a najmä sporné ústavné rozhodnutia neboli v súlade s požiadavkami nezávislosti a nestrannosti súdov vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.

82.

Súhlasím s uvedeným stanoviskom.

83.

Po tretie sa nezdá, že by uplatnenie účinkov sporných rozhodnutí Ústavného súdu na neukončené veci, a to napriek vykonaniu opatrení dohľadu v súlade s ustanoveniami, ktoré už boli pripustené ako ústavné, znamenalo retroaktívne uplatnenie judikatúry ohrozujúce zásadu zákonnosti. Ako správne poznamenáva Komisia, vylúčenie dôkazu založeného na týchto mandátoch na dohľad nezasahuje do individuálnych práv. Okrem toho je skutočnosť, že sa nový výklad zákona vydaný najvyšším alebo ústavným súdom uplatňuje, pokiaľ nie je výslovne stanovené inak, na všetky budúce a neukončené veci, skôr bežná. ( 31 )

87.

V konečnom dôsledku sa v skutočnosti zdá byť jadrom obáv vyjadrených vnútroštátnym súdom nezhoda v osobitnom právnom prístupe vnútroštátneho ústavného súdu, ktorá spôsobuje vnútroštátnemu súdu určité obmedzenia. Samu osebe ju však nemožno vykladať ako štrukturálnu hrozbu jeho súdnej nezávislosti. „Nezávislosť súdov“ si nemožno zamieňať s izoláciou súdov alebo s nepreverovaným súdnictvom. Sudcovia síce požívajú výsadu nezávislosti, aby boli nestranné, ale v medziach zákona a s ústavnými brzdami a protiváhami, ktoré vykonáva iná štátna moc.

88.

Je však pravda, že uvedené platí len pre štruktúry a inštitúcie členských štátov, ktoré samy ostávajú v rámci „pravidiel hry právneho štátu“ (alebo toho, čo tak možno nazvať). Uznávam, že je nemožné dodržiavať takéto (normálne) pravidlá v (nenormálnych) časoch, vo vnútroštátnych systémoch, v ktorých už iné orgány podľa týchto pravidiel nehrajú. Rešpektovanie formálnej inštitucionálnej autority iného (súdneho) orgánu je teda zaručené len dovtedy , kým tento orgán sám zodpovedá štrukturálnym zárukám nezávislosti a nestrannosti. ( 32 )

Táto otázka je odôvodnená tým, že podľa článku 99 ș) zákona č. 303/2004 nedodržanie rozhodnutia Ústavného súdu sudcom predstavuje disciplinárne previnenie. Na rozdiel od návrhov vo veci Euro Box Promotion, v ktorej vnútroštátny súd poukázal na podobný problém v súvislosti s teoretickou možnosťou, že v neskoršom štádiu konania nezohľadní potenciálne nezlučiteľnú vnútroštátnu ústavnú judikatúru (bez toho, aby sa následne vystavil disciplinárnemu konaniu), ( 33 ) sa však situácia v tejto veci nachádza v neskoršom štádiu.

92.

Vnútroštátny súd listom z 26. júla 2019 informoval Súdny dvor, že Inspecția judiciară (Súdna inšpekcia) začala na základe článku 99 ș) zákona č. 303/2004 predbežné disciplinárne vyšetrovanie proti vnútroštátnemu sudcovi. Začatie takéhoto vyšetrovania zrejme bolo odôvodnené obsahom návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci, v ktorom vnútroštátny súd zaujal kritické stanovisko k judikatúre Ústavného súdu, spochybňujúc jeho právomoc a záväznosť jeho rozhodnutí. ( 34 )

93.

V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Euro Box Promotion, som sa snažil zasadiť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa prípustných limitov „súdnej neposlušnosti“ do jej vlastného kontextu. V podstate som navrhol, aby právo Únie otváralo pre všetky vnútroštátne súdy (bez ohľadu na formálnu súdnu hierarchiu) priestor na racionálnu právnu úvahu o správnom výklade práva Únie. Na jednej strane to znamená, že každý vnútroštátny súd musí mať možnosť uplatniť právo Únie a podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ak to považuje za potrebné. Na druhej strane, pokiaľ sú tieto minimálne štandardy dodržané, však vnútroštátny súd len samotným odvolaním sa na právo Únie nemôže úplne uniknúť akýmkoľvek obmedzeniam, ktoré sa obvykle vzťahujú na výkon vnútroštátnej súdnej moci, a to vrátane vnútroštátnej súdnej hierarchie a disciplíny. ( 35 )

VI. Návrh

97.

Navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Tribunalul Bihor (Prvostupňový súd Bihor, Rumunsko) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, takto:

–

Na prvú otázku, ako aj na prvú a druhú časť druhej otázky treba odpovedať:

–

Na tretiu časť druhej otázky a druhú časť tretej otázky treba odpovedať takto: článok 267 ZFEÚ, ako aj zásada nezávislosti súdov zakotvená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a v článku 47 Charty základných práv bránia tomu, aby bolo začaté disciplinárne konanie proti sudcovi len z dôvodu, že podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým uvedený sudca spochybní judikatúru vnútroštátneho ústavného súdu a nastolí možnosť túto judikatúru neuplatniť.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19 a C‑355/19 , EU:C:2020:746 , na účely odkazov skrátené ako „návrhy vo veci AFJR“. Pozri tiež moje návrhy z toho istého dňa vo veci Statul Român – Ministerul Finanželor Publice ( C‑397/19 , EU:C:2020:747 ).

( 3 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Euro Box Promotion a i. (spojené veci C‑357/19 a C‑547/19), na účely odkazov skrátené ako „návrhy vo veci Euro Box Promotion“. Pozri tiež moje návrhy z toho istého dňa vo veci Fo a i. (spojené veci C‑811/19 a C‑840/19).

( 4 ) Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 11 .

( 5 ) Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203 .

( 12 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 45 až 53 ).

( 13 ) Určite uznávam, že z technického hľadiska actus reus alebo „objektívny prvok“ disciplinárneho previnenia podľa článku 99 ș) zákona č. 303/2004 (citovaný v bode 12 vyššie) nie je „podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor“, ale „nedodržanie rozhodnutí Ústavného súdu“. Obe tieto skutočnosti sa však spoja do jednej, ak sa návrh podá na Súdny dvor s cieľom spochybniť dôvodnosť právneho stanoviska obsiahnutého v rozhodnutí Ústavného súdu.

( 14 ) Pokiaľ ide o vplyv disciplinárnych sankcií na výsady priznané vnútroštátnym súdom článkom 267 ZFEÚ, pozri rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov ( C‑614/14 , EU:C:2016:514 , body 24 a 25 ).

( 15 ) Pozri, a contrario , rozsudok zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italianaa (Postavenie talianskych sudcov) ( C‑658/18 , EU:C:2020:572 , body 73 až 75 ).

( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 74 ), alebo z 9. júla 2020, Land Hessen ( C‑272/19 , EU:C:2020:535 , body 40 a 41 ).

( 17 ) Pozri body 173 až 224 návrhov vo veci AFJR a body 79 až 85 návrhov vo veci Euro Box Promotion.

( 24 ) V tomto kontexte možno zdôrazniť, že podľa môjho názoru je cieľom judikatúry Súdneho dvora „štrukturálna efektívnosť“ (dosiahnutie hladného fungovania predmetného mechanizmu), ale nie nevyhnutne „individuálna efektívnosť“ (v zmysle odsúdenia v každom jednotlivom prípade za akúkoľvek cenu) – ďalej pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci X (Európsky zatykač – Dvojitá trestnosť) ( C‑717/18 , EU:C:2019:1011 , bod 86 ).

( 25 ) Samozrejme táto téma sa neobmedzuje len na rozhodnutie MSO a výrazne sa objavuje aj v iných oblastiach práva Únie, ako napríklad v článku 325 ods. 1 ZFEÚ – pozri analogické úvahy v kontexte vyváženého výkladu tohto ustanovenia v bodoch 173 až 176 paralelných návrhov vo veci Euro Box Promotion.

( 26 ) Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade o pokroku Rumunska v rámci mechanizmu spolupráce a overovania [COM (2018) 851 final z 13. novembra 2018, s. 2].

( 27 ) Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade o pokroku Rumunska v rámci mechanizmu spolupráce a overovania [COM (2019) 499 final z 22. októbra 2019, s. 3]. Pozri tiež doplňujúcu technickú správu [SWD (2019) 393 final, s. 12].

( 28 ) Rozsudok zo 17. januára 2019, Dzivev a. i ( C‑310/16 , EU:C:2019:30 , body 33 až 41 ).

( 29 ) Pozri body 215 až 222 návrhov vo veci Euro Box Promotion.

( 36 ) Ako už bolo uvedené v bodoch 36 až 42 vyššie, Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať o jednotlivých veciach súdnej disciplíny. Hoci právo Únie bráni tomu, aby sa vnútroštátne disciplinárne konania všeobecne uplatňovali v určitých formách, toto konštatovanie preto prirodzene nemôže zohľadňovať nekonečné možnosti jednotlivých prípadov, v ktorých môže vnútroštátny sudca podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý by mohol viesť k iným dôvodom disciplinárneho vyšetrovania. Preto dávam úmyselný dôraz na slová výlučne preto . Pozri tiež body 244 a 245 návrhov vo veci Euro Box Promotion.

( 37 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 58 ).

( 38 ) Tamtiež, body 57 až 58.

( ) Rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 59 ). V tomto zmysle pozri tiež rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov ( C‑614/14 , EU:C:2016:514 , bod 25 ), a uznesenie z 12. februára 2019, RH ( C‑8/19 PPU , EU:C:2019:110 , bod 47 ).