C-400/19

62019CC0400

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 12. novembra 2020 ( 1 )

Vec C‑400/19

Európska komisia

2.

Táto žaloba tak opäť nastoľuje otázku, do akej miery a za akých podmienok môžu členské štáty využiť ustanovenia svojich vnútroštátnych právnych predpisov o nekalej súťaži alebo o ochrane spotrebiteľa na obmedzenie mechanizmov tvorby cien v prospech strany alebo strán, ktoré sa všeobecne považujú za také, ktoré majú menej výhodnú vyjednávaciu pozíciu v potravinovom dodávateľskom reťazci. Tieto otázky už boli zdôraznené v rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), pričom na účely týchto návrhov bude potrebné podrobne preskúmať odôvodnenie a závery tohto rozhodnutia.

3.

Predtým je však najskôr potrebné určiť príslušnú legislatívu a texty Zmlúv.

II. Právny rámec

A.

„Členské štáty môžu prijímať alebo zachovávať doplňujúce vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa výrobkov, na ktoré sa vzťahuje obchodná norma Únie, len ak sú tieto ustanovenia v súlade s právnymi predpismi Únie, najmä pokiaľ ide o zásadu voľného pohybu tovaru, a podliehajú smernici Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES [z 22. júna 1998 o postupe pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov ( Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37 ; Mim. vyd. 13/020, s. 337)]…“

B.

Maďarské právo

6.

Podľa § 1 zákona č. XCV z roku 2009 sa tento zákon týka „poľnohospodárskych výrobkov a potravín“, ktoré sú definované v § 2 ods. 2 uvedeného zákona s odkazom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín ( 4 ).

7.

akékoľvek diskriminačné určovanie ceny na základe krajiny pôvodu výrobkov, za ktorú sa výrobky rovnakého zloženia a s rovnakými organoleptickými vlastnosťami predávajú konečnému spotrebiteľovi.“

III. Návrhy účastníkov konania

9.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor

–

určil, že Maďarsko si tým, že obmedzilo určovanie predajných cien poľnohospodárskych výrobkov a potravín, najmä z hľadiska § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 34 ZFEÚ a nariadenia č. 1308/2013, a

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

IV. Žaloba

A.

Tvrdenia účastníkov konania

11.

14.

Komisia odkazuje na rozsudky zo 4. marca 2010, Komisia/Francúzsko ( C‑197/08 , EU:C:2010:111 ), a Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 ), ktoré považuje za príklady dôležitosti ochrany slobody hospodárskych subjektov v oblasti určovania cien. Táto sloboda umožňuje, aby nové dovážané výrobky prenikali na daný vnútroštátny trh prostredníctvom atraktívnych maloobchodných cien.

15.

Pokiaľ ide o žalobu podľa článku 34 ZFEÚ, Komisia tvrdí, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 neodkazuje na vlastnosti poľnohospodárskych výrobkov a potravín, ale iba na ich spôsoby predaja, a preto je potrebné ho považovať za ustanovenie týkajúce sa spôsobu predaja v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ). Predmetné ustanovenie nevyhovuje druhému kritériu stanovenému v uvedenom rozsudku, pretože poskytuje de facto výhodu rovnakým národným výrobkom. Komisia sa teda domnieva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 predstavuje obmedzenie ovplyvňujúce obchod medzi členskými štátmi podľa článku 34 ZFEÚ, pretože v porovnaní s rovnakými národnými výrobkami sťažuje uvádzanie určitého tovaru dovážaného z iných členských štátov na trh a odrádza tak od maloobchodnej distribúcie tohto tovaru. Komisia konštatuje, že spotrebitelia prirodzene lepšie poznajú národné výrobky, ktoré sú na trhu dlhšie, a uprednostňujú ich pred novoprichádzajúcimi výrobkami. Niektorí spotrebitelia majú navyše pocit, že kupovaním miestnych výrobkov podporujú národné hospodárstvo a v niektorých členských štátoch sa na tento účel uskutočňujú pravidelné propagačné kampane, ktoré využívajú tento pocit. Práve z tohto dôvodu sa okrem mnohých ďalších môžu obchodníci uchýliť k rôznym obchodným praktikám, z ktorých jednou z najvhodnejších je znižovanie cien určitých dovážaných výrobkov, aby sa s nimi spotrebitelia rýchlejšie oboznámili.

18.

Pokiaľ ide o vhodnosť opatrenia, Komisia sa domnieva, že určovanie ziskových marží je výhodné predovšetkým pre maloobchodníkov a nie pre výrobcov. Komisia sa domnieva, že opatrenie je neprimerané a že zvýšenou transparentnosťou trhu by sa dosiahol rovnaký cieľ bez nepriaznivého vplyvu na slobodu určovania cien.

19.

Na rozdiel od toho čo tvrdí Maďarsko, Komisia nepovažuje obchodnú praktiku, ktorá je predmetom § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 za nekalú obchodnú praktiku v zmysle definície vyplývajúcej z uznesenia Európskeho parlamentu zo 7. júna 2016 o nekalých obchodných praktikách v potravinovom dodávateľskom reťazci. ( 5 ) Komisia navyše tvrdí, že Európsky parlament vo svojom uznesení nepodporuje prijatie opatrení, ako sú tie, o ktoré ide v prejednávanej veci, ktoré ohrozujú fungovanie vnútorného trhu a bránia obchodu.

20.

Komisia okrem toho zdôrazňuje skutočnosť, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 významným spôsobom zasahuje do slobody distribútorov stanoviť marže, t. j. slobody, ktorú nemožno považovať za rovnocennú s predajom pod úrovňou výrobných nákladov. Komisia pripúšťa, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je možné obmedziť predaj pod úrovňou nákladov, pretože nevedie k svojvoľnej diskriminácii. Naopak § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 má diskriminačný účinok na dovážané výrobky, a preto ho nemožno odôvodniť.

Komisia vo svojej odpovedi nesúhlasí s tvrdením Maďarska, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 sa uplatňuje iba na základné potraviny, ktoré nemožno navzájom odlíšiť zložením a chuťou. Podľa Komisie nemožno vylúčiť, že určité „značkové“ výrobky možno považovať za rovnaké z hľadiska zloženia a organoleptických vlastností. Komisia poznamenáva, že maloobchodníci si navzájom konkurujú, a preto nie je opodstatnené obmedzovať ich schopnosť stanovovať ceny odvolaním sa na údajné zlepšenie hospodárskej súťaže vo vzťahu k výrobcom daného výrobku. Maďarsko nepreukázalo, ako obmedzenie práva maloobchodníkov určovať svoje marže prináša výhody výrobcom. Maloobchodník má oveľa väčšiu vyjednávaciu silu pre svoju veľkosť a ekonomickú silu a určovanie maloobchodných marží nemá vplyv na veľkoobchodnú cenu medzi dodávateľom a maloobchodníkom. Napadnuté vnútroštátne opatrenie neposkytuje ochranu výrobcom, ale obsahuje neprimerané obmedzenie, ktoré v praxi diskriminuje výrobky dovážané z iných členských štátov.

23.

25.

Maďarsko sa domnieva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, ktorý je jediným ustanovením tohto zákona, ktoré Komisia spochybnila, je zlučiteľný s nariadením č. 1308/2013 a nepredstavuje obmedzenie v rozpore s článkom 34 ZFEÚ.

26.

Maďarsko tvrdí, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, ktorý bol prijatý pred siedmimi rokmi, smeruje k zabezpečeniu rovnakých podmienok hospodárskej súťaže pre národné poľnohospodárske výrobky a potraviny a pre výrobky a potraviny z iných členských štátov. Je teda v súlade s cieľmi nedávno prijatej smernice 2019/633, ktorá stanovuje minimálnu úroveň ochrany pred nekalými obchodnými praktikami v Európskej únii a sleduje tieto ciele, vzhľadom na výraznú nerovnováhu vo vyjednávacej pozícii medzi dodávateľmi a odberateľmi poľnohospodárskych a potravinových výrobkov. Smernica 2019/633 sa zaoberá riešením nekalých praktík, ktoré nemôžu byť upravené právnymi predpismi o hospodárskej súťaži. Smernica 2019/633 sa zameriava skôr na závislé postavenie dodávateľov voči maloobchodníkom než na dominantné postavenie maloobchodníkov. Smernica 2019/633 výslovne umožňuje členským štátom ponechať v platnosti opatrenia týkajúce sa obchodných praktík, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje, a to za predpokladu, že sú zlučiteľné s pravidlami fungovania vnútorného trhu. Zákon č. XCV z roku 2009 bol prijatý s cieľom chrániť dodávateľov pred zneužívajúcim správaním zo strany veľkých maloobchodných predajní, akými sú supermarkety, z dôvodu pozície ekonomickej zraniteľnosti a závislosti dodávateľov v porovnaní s týmito predajňami. Rozdiel medzi napadnutým opatrením a smernicou 2019/633 spočíva v tom, že hoci napadnuté opatrenie zasahuje formálne na úrovni maloobchodníka a spotrebiteľa, jeho účinky sa prejavujú na úrovni vzťahu medzi dodávateľom a maloobchodníkom.

29.

Maďarsko tvrdí, že výraz „rovnaké výrobky“ nespôsobil za posledných sedem rokov od prijatia zákona č. XCV z roku 2009 právnu neistotu a nie je ťažké ho interpretovať.

30.

Podľa Maďarska sa v maloobchode dosahuje maximalizácia zisku účinným riadením celkových ziskových marží. Napríklad supermarket stanoví cenu 20 až 30000 rôznych výrobkov tak, aby bol ziskový v celej škále predávaných výrobkov. Obvyklou praxou je v tejto súvislosti určiť nízke ceny a ziskové marže pre určitý tovar s cieľom prilákať pozornosť zákazníkov a vyrovnať „stratené“ príjmy zvýšením obratu v dôsledku predaja iného tovaru zákazníkom. Maloobchodníci preto majú výrazný vplyv na typ výrobkov, ktoré zákazníci kupujú. Výsledkom tejto praxe je, že cena výrobku pre konečného spotrebiteľa nie je primárne odrazom konkurencieschopnosti výrobku, ale skôr rozhodnutia maloobchodníka riadiť ziskovú maržu s prihliadnutím na jeho produktové portfólio ako celok.

31.

Maďarsko tvrdí, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 je zlučiteľný s pravidlami vnútorného trhu. Okrem toho, aj keď sa Komisia domnieva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 je v rozpore s nariadením č. 1308/2013, neuviedla žiadne konkrétne ustanovenie tohto nariadenia, ktoré bolo porušené. Maďarsko tvrdí, že napadnuté opatrenie neurčuje ceny a nestanovuje ani referenčnú cenu, ani minimálnu cenu. Preto je v plnom rozsahu zachovaná sloboda hospodárskych subjektov stanoviť kúpnu cenu. Napadnuté opatrenie zabezpečuje, že sa konkurenčná výhoda premietne do spotrebiteľskej ceny, čím umožní všetkým výrobcom voľný prístup na otvorený trh za účinných podmienok hospodárskej súťaže. ( 7 ) V rozsudkoch zo 4. marca 2010, Komisia/Francúzsko ( C‑197/08 , EU:C:2010:111 ), a Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 ), Súdny dvor konštatoval, že minimálna cena stanovená členským štátom je v rozpore s právom Únie práve v tom zmysle, že narúša konkurenčné vzťahy tým, že časti týchto výrobcov alebo dovozcov zabráni získať výhodu z „nižších výrobných nákladov“ s cieľom ponuky atraktívnejších maloobchodných cien. ( 8 ) Napadnuté opatrenie však zabezpečuje, že sa cenová výhoda vyplývajúca z vyššej efektívnosti výrobcov alebo dodávateľov odráža v cene výrobku pre spotrebiteľov. Toto opatrenie tiež zaručuje výrobcom možnosť „získať výhodu z nižších nadobúdacích cien“. ( 9 ) Jedným z cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky je zachovanie účinnej hospodárskej súťaže na trhoch s poľnohospodárskymi výrobkami. ( 10 ) Ustanovenie § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 teda nie je v rozpore s nariadením č. 1308/2013 ani s judikatúrou citovanou Komisiou.

Podľa Maďarska je zásadnou chybou v odôvodnení Komisie to, že zamieňa hospodárske záujmy prevádzkovateľov pôsobiacich v rôznych bodoch dodávateľského reťazca. Komisia vychádza z predpokladu, že maloobchodník zastupuje záujmy dodávateľa, keď tvrdí, že maloobchodníci znižujú ceny určitých dovážaných výrobkov na úkor svojej vlastnej marže, aby sa s nimi spotrebitelia rýchlejšie oboznámili, čím podporujú obchod medzi členskými štátmi. Rovnako ako všetci ostatní prevádzkovatelia na trhu, aj maloobchodníci sa snažia maximalizovať svoje vlastné zisky. Cieľom maloobchodníkov pri určovaní ceny, za ktorú sú výrobky ponúkané spotrebiteľom, je predať celú škálu svojich výrobkov za najvýhodnejších podmienok. Je v záujme maloobchodníka uplatniť čo najväčšiu maržu. Maloobchodníci sa vzdávajú svojich vlastných ziskov iba z taktických dôvodov v nádeji, že táto strata ziskov bude mať prospech zo zvýšeného predaja a predaja iných výrobkov, ktoré umožnia dosiahnuť vyššie marže. Ich cenová politika sa preto vzťahuje na celý sortiment ich výrobkov a účinným prostriedkom na jej vykonávanie je prilákať zákazníkov obzvlášť lacnými výrobkami. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nie je to maloobchodník, ale dodávateľ , kto má záujem na umiestnení svojho výrobku na nový trh. Záujem dodávateľa spočíva v dodaní svojho výrobku maloobchodníkovi za nižšiu cenu, aby bol konkurencieschopný na trhu iného členského štátu. Dodávateľ tak môže robiť slobodne a nič mu nebráni, aby tak robil v súťažných podmienkach na voľnom trhu.

35.

Maďarsko uvádza, že napadnuté opatrenie má za následok, že zníženie ceny účtovanej dodávateľom sa odráža v cene pre spotrebiteľa. Znížené náklady vyplývajúce z efektívnosti dodávateľa sa odrážajú v cene účtovanej týmto dodávateľom. Dodávateľ „nemá žiadny vplyv na cenu, za ktorú sa výrobok ponúka spotrebiteľovi, ktorú slobodne určuje maloobchodník“ ( 12 ).

39.

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie týkajúce sa transparentnosti trhu, ktoré je údajne menej obmedzujúce, Maďarsko poukazuje na skutočnosť, že transparentnosť nie je sama osebe opatrením, ale skôr cieľom. Komisia navyše nie je schopná uviesť žiadne menej obmedzujúce opatrenie schopné účinne dosiahnuť cieľ uvedený v § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009. Okrem toho napadnuté opatrenie nekladie maloobchodníkovi žiadne ďalšie bremeno ani náklady. Zákon neukladá žiaden predchádzajúci súhlas, povolenie, následné oznámenie alebo iné administratívne požiadavky. Pokiaľ ide o pokuty, maloobchodník sa môže zaviazať, že bude dodržiavať opatrenie, aby predišiel pokute.

40.

Vo svojej duplike Maďarsko tvrdí, že Komisia nepreukázala, akým spôsobom má napadnuté opatrenie na dovážané výrobky väčší vplyv než na domáce výrobky. Je to tak najmä preto, že neexistuje žiadne obmedzenie reklamy na predmetné výrobky, napadnuté opatrenie úplne nevylučuje právo maloobchodníka na určenie ceny a navyše nie je diskriminačné.

41.

42.

Maďarsko sa napokon domnieva, že značkové výrobky nie sú homogénnymi výrobkami.

B.

Analýza

1. Úvodné poznámky

43.

46.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že sporná právna úprava neurčuje predajné ceny poľnohospodárskych výrobkov a potravín medzi výrobcom/dodávateľom a kupujúcim/maloobchodníkom, ani neurčuje minimálne alebo maximálne predajné ceny týchto výrobkov na akejkoľvek obchodnej úrovni vrátane maloobchodnej. Sporná úprava navyše nie je osobitne zameraná na inherentne protisúťažné praktiky, ako je predaj pod úrovňou nákladov alebo vylúčenie konkurentov, ktorí nie sú členmi určitých obchodných organizácií alebo organizácií výrobcov, alebo iné podobné protisúťažné opatrenia. Je preto dôležité poznamenať, že výrobcovia/dodávatelia a kupujúci/maloobchodníci príslušných výrobkov môžu medzi sebou slobodne rokovať o cenách dotknutých potravín.

47.

Aj keď to zrejme nie je zjavné zo znenia § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, je nepochybné, že účinok predmetnej právnej úpravy spočíva v tom, že maloobchodné predajné ceny príslušných výrobkov musia v zásade zahŕňať rovnakú ziskovú maržu bez ohľadu na krajinu ich pôvodu.

48.

Ustanovenie § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 teda zakazuje maloobchodníkom predávať napríklad dovážané výrobky za cenu zvýšenú o 5 % ziskovú maržu, ak súčasne ponúkajú rovnaké domáce výrobky za cenu zvýšenú o 10 % ziskovú maržu. Platí to aj naopak, takže nie je pochýb o tom, že právne predpisy sa na prvý pohľad ( 18 ) uplatňujú bez rozdielu na všetky príslušné potravinové výrobky bez ohľadu na ich pôvod.

51.

Komisia tvrdí a Maďarsko to nepopiera, že podľa článku 1 zákona č. XCV z roku 2009 sa tento zákon týka „poľnohospodárskych výrobkov a potravín“, ako sú definované v článku 2 ods. 2 tohto zákona, ktorý naopak odkazuje na nariadenie č. 178/2002. V tejto súvislosti článok 2 nariadenia č. 178/2002 obsahuje definíciu „potravín“ a stanovuje, že na účely tohto nariadenia „potraviny“„znamenajú akékoľvek látky alebo výrobky, či už spracované, čiastočne spracované alebo nespracované, ktoré sú určené na ľudskú spotrebu alebo o ktorých sa predpokladá, že sú na ňu určené“. Vzhľadom na pôsobnosť nariadenia č. 1308/2013 a na poľnohospodárske výrobky, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, ako sa uvádza v jeho článku 1, sa javí, že existuje značné prekrytie medzi poľnohospodárskymi výrobkami, na ktoré sa vzťahuje nariadenie č. 1308/2013, a poľnohospodárskymi výrobkami a potravinami, na ktoré sa vzťahuje zákon č. XCV z roku 2009. Pôsobnosť samotného § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 je však jasne obmedzená požiadavkou, aby výrobky boli rovnaké, pokiaľ ide ich zloženie a organoleptické vlastnosti.

52.

Napriek tomu, že výhrada Komisie je založená na nariadení č. 1308/2013 ako celku a možno ju teda považovať za pomerne všeobecnú a nepresnú, nemožno mať voči nej výhrady len z tohto dôvodu a to vzhľadom na široký rozsah pôsobnosti zákona č. XCV z roku 2009 a v menšom rozsahu aj § 3 ods. 2 písm. u) tohto zákona.

53.

Okrem toho, aj keď Komisia nepoukázala na žiadne konkrétne ustanovenie nariadenia č. 1308/2013, ktoré by umožňovalo stanovenie maloobchodných predajných cien predmetných výrobkov na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni Únie, alebo na ustanovenia zakazujúce členským štátom prijať vnútroštátne opatrenia stanovujúce takéto ceny, ( 19 ) je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry voľné určovanie predajných cien na základe voľnej hospodárskej súťaže je zložkou nariadenia č. 1308/2013 a vyjadrením zásady voľného pohybu tovaru v podmienkach účinnej hospodárskej súťaže. ( 20 )

b) O neexistencii úplnej harmonizácie v oblasti boja proti nekalým obchodným praktikám v poľnohospodárskom a potravinovom dodávateľskom reťazci – posúdenie Súdnym dvorom v rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 )

57.

V rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. d) ZFEÚ patrí do spoločnej právomoci Únie a členských štátov, členské štáty disponujú legislatívnou právomocou, ktorá im, ako to vyplýva z článku 2 ods. 2 ZFEÚ, umožňuje vykonávať svoju právomoc v rozsahu, v akom Európska únia nevykonala svoju právomoc. ( 21 )

58.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak bolo vydané nariadenie o vytvorení spoločnej organizácie trhu pre určitú oblasť, sú členské štáty povinné zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré sa od tohto nariadenia odchyľujú alebo ho porušujú. V rozpore so spoločnou organizáciou trhu sú tiež predpisy, ktoré zabraňujú jej riadnemu fungovaniu, a to aj vtedy, ak v rámci spoločnej organizácie trhu dotknutá oblasť ešte nebola taxatívne upravená. ( 22 )

59.

Okrem toho v bodoch 49 a 50 rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), Súdny dvor v podstate potvrdil, že, napriek odkazom na určité nekalé praktiky nariadenie č. 1308/2013 neupravuje vyčerpávajúco nekalé obchodné praktiky v sektore mlieka a mliečnych výrobkov, ktoré boli predmetom uvedenej veci. Okrem toho v bodoch 53 a 72 uvedeného rozsudku Súdny dvor v skutočnosti konštatoval, že členské štáty majú zostatkovú právomoc na prijatie opatrení na boj proti nekalým obchodným praktikám, ktoré majú za následok úpravu postupu slobodného rokovania o cenách, a na fungovanie vnútorného trhu v dotknutom sektore. ( 24 )

63.

Je však potrebné poznamenať, že zostatková právomoc členských štátov na prijatie opatrení na boj proti nekalým obchodným praktikám v oblasti poľnohospodárskych výrobkov a potravín nie je neobmedzená. V bodoch 56 a 73 rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátna právna úprava musí byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nemôže ísť nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie. ( 25 )

c) Vnútroštátna právna úprava musí byť vhodná na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a nemôže ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa

64.

Vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide v rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), zakazovala nákupcovi surového mlieka, ktoré spĺňa určité kvalitatívne požiadavky, uplatňovať odlišnú základnú cenu pre výrobcov, ktorí patria do tej istej skupiny, podľa množstva predaného surového mlieka za deň, rovnakého zloženia a kvality, ako aj dodaného rovnakou metódou. Účelom tejto právnej úpravy bolo zabezpečiť, aby nákupca ponúkol rovnakú základnú cenu ( 26 ) všetkým výrobcom nachádzajúcim sa v porovnateľnej situácii z hľadiska objektívneho kritéria tvoreného množstvom mlieka predaného za deň. ( 27 )

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva – a Komisia netvrdila opak –, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 nezasahuje do slobodného rokovania o cenách predmetných výrobkov medzi výrobcami/dodávateľmi a maloobchodníkmi/kupujúcimi.

68.

Toto vnútroštátne ustanovenie skôr znamená, že maloobchodná marža účtovaná k tejto cene je v zásade rovnaká bez ohľadu na pôvod výrobkov. Ustanovenie § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 preto zaručuje, ako tvrdí Maďarsko, že cena účtovaná spotrebiteľom v podstate odráža nákupnú cenu výrobkov dohodnutú medzi dodávateľom a maloobchodníkom, samozrejme vrátane marže maloobchodníka.

69.

Aj keď vnútroštátne ustanovenie nezasahuje do určovania cien na úrovni dodávateľa/maloobchodníka, bráni maloobchodníkovi v predaji určitých výrobkov „rovnakého zloženia a organoleptických vlastností“ s nižšou maržou v závislosti od krajiny pôvodu ( 30 ) a kompenzácii tohto zníženia ceny v rade ďalších podobných poľnohospodárskych výrobkov a potravín.

70.

73.

Je tiež pravda, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 je vo svojej oblasti pôsobnosti podstatne širší ako jeho litovský náprotivok týkajúci sa odvetvia mlieka, o ktoré ide v rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), keďže relevantné maďarské právne predpisy sa uplatňujú na širšiu škálu poľnohospodárskych výrobkov.

74.

Zásadný rozdiel však spočíva v tom, že litovská právna úprava zabezpečovala, aby výrobcovia mlieka, ktorí nepatrili do uznanej organizácie výrobcov mlieka, neboli nútení z dôvodu nerovnováhy vo vyjednávacej sile súhlasiť s podmienkami nákupu surového mlieka, ktoré im ukladali spracovatelia, a nemuseli súhlasiť s veľmi nízkymi cenami, zatiaľ čo iní výrobcovia, hoci aj rovnakej veľkosti, ťažili z vyšších cien, ktoré boli výsledkom vyváženejších rokovaní, zatiaľ čo maďarské právne predpisy zakazujú používanie rozdielnych marží, a teda v širšom zmysle formu cenovej diskriminácie založenú na pôvode výrobkov .

75.

V rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), bol teda Súdny dvor pripravený vyhovieť litovským právnym predpisom ako prostriedku na potlačenie trhovej sily a posilnenie postavenie slabšej strany. Príslušné právne predpisy v tomto rozsahu do značnej miery podporovali hospodársku súťaž tak z hľadiska účelu, ako aj z hľadiska účinkov, a to najmä ochranou cesty na trh pre výrobcov, ktorí neboli členmi uznanej organizácie výrobcov mlieka.

79.

Po prvé, aj keď § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 zrejme predpokladá, že ceny predmetných poľnohospodárskych výrobkov by mali byť rovnaké alebo prinajmenšom podobné, nezdá sa, že by bola zohľadnená súčasná realita moderného trhu, na ktorom si určité obchodné subjekty zabezpečujú prémiovú cenu, často prostredníctvom dômyselnej prezentácie výrobku a reklamných stratégií, skutočne označovaním určitých druhov spotrebiteľských komodít. Je to tak aj vtedy, ak je značkový výrobok vo všetkých zámeroch a účeloch „totožný [vo svojom] zložení a [vo svojich] organoleptických vlastnostiach“ s neznačkovým výrobkom. ( 32 )

80.

Po druhé zástupcovia maďarskej vlády zdôraznili, že pravidlo marže sa uplatňuje počas šiestich mesiacov. Tvrdili preto, že maloobchodník by sa mohol zapojiť do série krátkodobých propagačných znížení cien určitých výrobkov za predpokladu, že marža zostane po spriemerovaní viac‑menej rovnaká za šesťmesačné obdobie.

81.

Podľa môjho názoru je jasné, že obmedzenie schopnosti maloobchodníkov meniť maržu rôznych výrobkov pravdepodobne významným spôsobom ovplyvní voľný obchod s tovarom. Je jednoduché predstaviť si okolnosti, za akých sa napríklad spotrebiteľská komodita predáva v Maďarsku za nízku prémiu v porovnaní s cenami zabezpečenými pre ten istý výrobok v susedných členských štátoch. Ak by chcel výrobca v jednom z týchto členských štátov preniknúť na maďarský trh, mohol by si prirodzene želať, aby maloobchodník akceptoval nižšiu maržu, aby mohol zvýšiť celkový predaj nového výrobku. Za určitých okolností by pre maďarského maloobchodníka mohlo byť dokonca ekonomicky výhodné akceptovať nižšiu maržu pre tento nový výrobok, ak by to malo za následok vyšší dopyt spotrebiteľov po tomto novom výrobku a teda aj jeho predaj, najmä z dlhodobého hľadiska.

85.

V bode 40 rozsudku zo 4. marca 2010, Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 ), Súdny dvor konštatoval, že právna úprava stanovujúca minimálne ceny určitých spotrebných výrobkov (v tomto prípade cigariet) „môže narušiť konkurenčné vzťahy tým, že časti týchto výrobcov alebo dovozcov zabráni získať výhodu z nižších výrobných nákladov s cieľom ponuky atraktívnejších maloobchodných cien.“ Súdny dvor ďalej v bode 45 uvedeného rozsudku konštatoval, že tento režim minimálnych cien bol nezákonný v tom zmysle, že porušil „konkurenčnú výhodu, ktorá by niektorým výrobcom alebo dovozcom tabakových výrobkov mohla vyplývať z nižších výrobných nákladov“.

86.

Je zrejmé, že Súdny dvor bol znepokojený skutočnosťou, že minimálna cenová povinnosť uložená vnútroštátnymi právnymi predpismi pre spotrebné výrobky, akými sú cigarety, zasiahla samotnú podstatu konkurenčného trhu a mala vylučovacie účinky.

87.

Domnievam sa, že je ťažké nezdieľať tieto obavy v súvislosti s vnútroštátnymi právnymi predpismi, o ktoré ide v prejednávanej veci, aj keď rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 ), bol vydaný v konkrétnom kontexte smernice Rady 95/59/ES z 27. novembra 1995 o iných daniach, ktoré ovplyvňujú spotrebu vyrobeného tabaku, ako je daň z obratu ( 34 ), a navyše obmedzenie cenovej súťaže nie je také závažné, ako to, ku ktorému došlo vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku. ( 35 )

Z uvedeného teda vyplýva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 môže tým, že bráni cenovej diskriminácii založenej na pôvode predmetných výrobkov, viesť k tomu, že bráni výrobcom v iných členských štátoch, aby sa presadili na maďarskom domácom trhu, keďže maloobchodníkom dovážaných výrobkov bráni v cenovej súťaži, pokiaľ ide o ich vlastné marže pre tieto výrobky na úkor domácich výrobkov. Prinajmenšom v niektorých prípadoch je opodstatnené predpokladať, že tieto dovážané výrobky mohli získať trhový podiel iba zapojením do cenovej konkurencie s rovnakými domácimi výrobkami. Nemožno ani tvrdiť, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 má priaznivé účinky na hospodársku súťaž identifikované Súdnym dvorom v bode 69 rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ), tým, že zabezpečí, aby konkrétni výrobcovia neutrpeli cenovú diskrimináciu z dôvodu ich slabšej vyjednávacej pozície v dôsledku toho, že nie sú členmi uznávanej organizácie výrobcov mlieka. ( 37 )

91.

Je teda zrejmé, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 má za následok potenciálne vecné vylúčenie cenovej konkurencie, ktorá ovplyvňuje schopnosť výrobcov v iných členských štátoch zabezpečiť prístup ich výrobkov na maďarský trh. Z toho teda vyplýva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 narúša a neprimerane bráni riadnemu fungovaniu spoločnej organizácie poľnohospodárskeho trhu, pokiaľ ide o predmetné výrobky.

92.

Z toho vyplýva, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 tým, že potláča cenovú súťaž vyššie opísaným spôsobom je v rozpore s kľúčovou zásadou, na ktorej sa zakladá nariadenie č. 1308/2013, a so spôsobom, akým toto nariadenie, ako aj jeho predchodcov ( 38 ) Súdny dvor konzistentne vykladal vo veciach, ako je rozsudok z 26. mája 2005, Kuipers ( C‑283/03 , EU:C:2005:314 ).

Široký rozsah zákazu stanoveného v rozsudku Dassonville bol zmiernený vo vzťahu k podmienkam predaja v mnohých prípadoch po rozsudku Súdneho dvora z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

96.

Od rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), Súdny dvor konzistentne konštatoval, že uplatnenie vnútroštátnych predpisov, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov nie je spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne tvoriť prekážku obchodu, pokiaľ sa tieto ustanovenia uplatňujú voči všetkým dotknutým subjektom vykonávajúcim svoju činnosť na vnútroštátnom území a pokiaľ sa dotýkajú rovnakým spôsobom, právne aj skutkovo, obchodovania s domácimi výrobkami a s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov. ( 40 )

97.

Za predpokladu, že sú tieto podmienky splnené, uplatnenie vnútroštátnych spôsobov predaja na predaj výrobkov z iného členského štátu, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené týmto štátom, nie je zo svojej podstaty spôsobilé brániť ich prístupu na trh alebo brániť tomuto prístupu viac, ako by bránilo prístupu domácich výrobkov. Tieto pravidlá preto nepatria do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ.

98.

Napríklad v rozsudku z 29. júna 1995, Komisia/Grécko ( C‑391/92 , EU:C:1995:199 ), Súdny dvor konštatoval, že grécky zákon, ktorý obmedzuje predaj spracovaného mlieka pre dojčatá na lekárne, neporušil súčasný článok 34 ZFEÚ. Súd konštatoval, že zákon iba ovplyvňoval spôsoby predaja výrobkov a uplatňoval sa bez rozdielu na domáce aj dovážané výrobky. Súdny dvor ďalej v bode 18 uvedeného rozsudku konštatoval, že situácia by bola iná iba vtedy, ak „by bolo zjavné, že sporná právna úprava chránila domáce výrobky podobné spracovanému mlieku pre dojčatá z iných členských štátov alebo konkurenčné s mliekom tohto typu“.

102.

Domnievam sa, že prejednávaná vec sa líši od veci, o ktorú išlo v spore, v ktorom bol vydaný rozsudok z 29. júna 1995, Komisia/Grécko ( C‑391/92 , EU:C:1995:199 ), a to vzhľadom na všetky dôvody, ktoré som už uviedol v súvislosti s porušením nariadenia č. 1308/2013.

103.

Podľa môjho názoru § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 bráni vstupu nových poľnohospodárskych výrobkov z iného členského štátu na maďarský trh potláčaním cenovej konkurencie na maloobchodnej úrovni. Ako som už naznačil, toto obmedzenie súťažného postupu budú pravdepodobne ťažšie znášať výrobcovia dovážaných výrobkov, pretože iba v prípade efektívnej cenovej súťaže (vrátane propagačných cien) môžu títo výrobcovia všeobecne dúfať, že sa presadia na maďarskom trhu na úkor tradičných (a známejších) národných poľnohospodárskych výrobkov, ktoré pozná priemerný maďarský spotrebiteľ. Neistoty pri uplatňovaní § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, pokiaľ ide o výrobky, na ktoré sa vzťahuje jeho uplatňovanie a možnosť uskutočňovať krátkodobý propagačný predaj, o ktorých som sa už zmienil, iba prispievajú k týmto ťažkostiam.

107.

Za týchto okolností sa domnievam, že Maďarsko si tým, že prijalo § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 34 ZFEÚ a nemožno to odôvodniť odkazom na údajné naliehavé dôvody všeobecného záujmu.

4. O trovách

108.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla, aby Súdny dvor uložil Maďarsku povinnosť nahradiť trovy konania a Maďarsko nemalo úspech v podstatnej časti svojich návrhov je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

V. Návrh

( 3 ) Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 671 .

( 4 ) Ú. v. EÚ L 31, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 15/006, s. 463.

( 5 ) 2015/2065(INI) 2018/C 086/05.

( 6 ) Ú. v. EÚ L 111, 2019, s. 59 .

( 7 ) Rozsudok z 9. septembra 2003, Milk Marque a National Farmers’ Union ( C‑137/00 , EU:C:2003:429 , bod 59 a citovaná judikatúra).

( 8 ) Rozsudok zo 4. marca 2010, Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 , bod 40 ).

( 15 ) Rozsudok z 18. októbra 2018, Komisia/Spojené kráľovstvo ( C‑669/16 , EU:C:2018:844 , bod 40 a citovaná judikatúra).

( 16 ) Nariadením č. 1308/2013 sa vytvára spoločná organizácia trhov pre všetky poľnohospodárske výrobky uvedené v prílohe I k Zmluvám o EÚ a FEÚ vrátane mlieka a mliečnych výrobkov. Pozri článok 1 ods. 2 písm. p) nariadenia č. 1308/2013. Právnym základom tohto nariadenia je konkrétne článok 42 prvý odsek a článok 43 ods. 2 ZFEÚ. V článku 38 ods. 1 ZFEÚ sa stanovuje, že Únia vymedzuje a vykonáva spoločnú poľnohospodársku politiku a spoločnú politiku v oblasti rybného hospodárstva. Toto ustanovenie tiež stanovuje, že „vnútorný trh sa vzťahuje na poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo a obchod s poľnohospodárskymi výrobkami. ‚Poľnohospodárske výrobky‘ sú výrobky rastlinnej a živočíšnej výroby a rybného hospodárstva, ako aj výrobky po prvotnom spracovaní, ktoré s týmito výrobkami bezprostredne súvisia. Odkazy na spoločnú poľnohospodársku politiku alebo poľnohospodárstvo a používanie pojmu ‚poľnohospodársky‘ sa týkajú aj rybného hospodárstva, pričom sa zohľadňujú osobitné charakteristiky tohto odvetvia“. Osobitné pravidlá pre tieto politiky sú stanovené v článkoch 39 až 44 ZFEÚ. Pokiaľ teda články 39 až 44 ZFEÚ nestanovujú inak, na poľnohospodárske výrobky sa uplatňujú pravidlá stanovené pre vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu. Pozri článok 38 ods. 2 ZFEÚ. Výrobky, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia článkov 39 až 44 ZFEÚ, sú uvedené v prílohe I k Zmluvám o EÚ a FEÚ. V prejednávanej žalobe Komisia netvrdila, že Maďarsko porušilo články 39 až 44 ZFEÚ.

( 20 ) Rozsudok z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 , bod 37 a citovaná judikatúra). V bodoch 57 a 59 rozsudku z 9. septembra 2003, Milk Marque a National Farmers’ Union ( C‑137/00 , EU:C:2003:429 ), Súdny dvor uviedol, že zachovanie účinnej hospodárskej súťaže na trhu s poľnohospodárskymi výrobkami je jedným z cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky a spoločnej organizácie príslušných trhov a že spoločné organizácie trhu sú založené na koncepcii otvoreného trhu, ku ktorému má každý výrobca voľný prístup za efektívnych podmienok hospodárskej súťaže. Súdny dvor teda v bode 67 tohto rozsudku konštatoval, že v sektore riadenom spoločnou organizáciou trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami si vnútroštátne orgány v zásade ponechávajú právomoc uplatňovať svoje vnútroštátne právo hospodárskej súťaže na družstvo výrobcov mlieka so silným postavením na vnútroštátnom trhu.

( 21 ) Rozsudok z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 , bod 28 ). V bodoch 26 a 27 rozsudku z 19. septembra 2013, Panellinios Sindesmos Viomikhanion Metapoiisis Kapnou ( C‑373/11 , EU:C:2013:567 ), Súdny dvor konštatoval, že možnosť členských štátov vykonávať svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia nevykonala svoju právomoc, platí o to viac od reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá zahŕňa väčšiu decentralizáciu právomocí, aby boli zohľadnené zvláštnosti každého členského štátu alebo regiónu, ako aj situácia na trhu s rôznymi výrobkami a situácia dotknutých výrobcov.

( 24 ) Konštatovanie Súdneho dvora môže byť v protiklade s prístupom, ktorý predniesol generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch vo veci Lietuvos Respublikos Seimas ( C‑2/18 , EU:C:2019:180 ). Generálny advokát Bobek vo svojich návrhoch uviedol, že článok 148 nariadenia č. 1308/2013 už upravuje otázku ochrany pred nekalými obchodnými praktikami v sektore surového mlieka a že členským štátom je v skutočnosti znemožnené prijímať právne predpisy sledujúce rovnaké (legitímne) ciele. Generálny advokát Bobek v bode 86 uviedol, že „normotvorca Únie urobil jasnú hodnotovú voľbu: pri zohľadnení rovnakých cieľov a pri riešení rovnakej situácie v presne rovnakom štádiu výrobného reťazca. Z týchto dôvodov konflikt medzi právnymi predpismi Únie a vnútroštátnymi pravidlami v tomto prípade jednoducho nie je len okrajový prípad dvoch čiastočne sa prekrývajúcich režimov, v ktorých by sa mohlo ešte diskutovať o ďalšom preskúmaní proporcionality. Namiesto toho ide o zásadný funkčný konflikt medzi dvoma spôsobmi regulácie presne tej istej záležitosti, odrážajúc odlišné možnosti výberu medzi rovnakými cieľmi“. Aj keď úctivo súhlasím s názormi, ktoré predniesol generálny advokát Bobek, Súdny dvor zjavne nesúhlasil. Za týchto okolností navrhujem považovať rozhodnutie Súdneho dvora za vyriešenie otázky týkajúcej sa pôsobnosti nariadenia č. 1308/2013.

( 25 ) Túto proporcionalitu treba skúmať tak, že sa osobitne zohľadnia ciele spoločnej poľnohospodárskej politiky, ako aj riadne fungovanie spoločnej organizácie trhov, čo vyžaduje zvažovanie týchto cieľov a cieľa sledovaného uvedenou právnou úpravou, t. j. boja proti nekalým obchodným praktikám. Pozri rozsudok z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 , bod 57 ).

( 31 ) Pozri bod 59 rozsudku z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė ( C‑2/18 , EU:C:2019:962 ).

( 32 ) V tejto súvislosti zástupcovia maďarskej vlády uviedli, že značkové výrobky majú odlišné organoleptické vlastnosti ako neznačkové výrobky, a preto sa považujú za odlišné výrobky v zmysle § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009. V tejto súvislosti zástupcovia maďarskej vlády uviedli, že spotrebiteľ má so značkovými výrobkami odlišné skúsenosti ako s neznačkovými výrobkami a že obal značkového výrobku je teda organoleptickou vlastnosťou. Podľa môjho názoru toto vysvetlenie jasne naznačuje, aký vágny je rozsah § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009.

( 34 ) Ú. v. ES L 291, 1995, s. 40 ; Mim. vyd. 09/001, s. 283.

( 35 ) Z bodov 43 až 45 rozsudku zo 4. marca 2010, Komisia/Írsko ( C‑221/08 , EU:C:2010:113 ), vyplýva, že účinkom írskej právnej úpravy bolo stanoviť pre výrobcov a dovozcov pôsobiacich na írskom trhu minimálnu maloobchodnú cenu cigariet, ktorá zodpovedá 97 % priemernej váženej cene uplatňovanej na trhu pre jednotlivé kategórie cigariet. Tento režim teda účinne odstránil rozdiely v cenách konkurenčných výrobkov a priblížil tieto ceny k cene najdrahšieho výrobku.

( 36 ) V tejto súvislosti by sa marža maloobchodníka mohla pohybovať v širokom rozmedzí, napríklad od 5 % do 100 %, možno až 200 % ceny výrobcu.

( ) Pozri analogicky rozsudok z 11. augusta 1995, Belgapom ( C‑63/94 , EU:C:1995:270 , bod 13 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátna právna úprava zakazujúca predaj, ktorý umožňuje iba veľmi nízku ziskovú maržu, predstavuje spôsob predaja. Súdny dvor v bode 14 tohto rozsudku konštatoval, že predmetné ustanovenie, ktoré sa „v prípade výrobkov vzťahuje bez rozdielu na všetkých obchodníkov v príslušnom sektore, neovplyvňuje uvádzanie výrobkov z iných členských štátov na trh inak ako uvádzanie domácich výrobkov na trh“. Je zrejmé, že tento rozsudok bol zameraný na predaj, ktorý bol v zásade predajom pod úrovňou nákladov. Domnievam sa však, že § 3 ods. 2 písm. u) zákona č. XCV z roku 2009 je oveľa viac než len opatrenie zamerané na tento predaj, pretože naráža na základnú črtu súťažného postupu pre poľnohospodárske výrobky, a to na voľnú tvorbu predajných cien.