C-427/19

62019CC0427

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GERARD HOGAN

prednesené 16. júla 2020 ( 1 )

Vec C‑427/19

Bulstrad Vienna Insurance Group АD

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi poisťovacou akciovou spoločnosťou Bulstrad Vienna Insurance Group AD (ďalej len „Bulstrad“) a poisťovňou registrovanou podľa cyperského práva Olympic Insurance Company Limited (ďalej len „Olympic“). Spor sa týka vyplatenia poistného plnenia, ktoré má podľa spoločnosti Bulstrad vyplatiť poisťovňa Olympic ako materská spoločnosť bulharskej dcérskej spoločnosti.

2.

V návrhu ide v podstate o výklad článku 274 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) ( 2 ), v jej znení uplatniteľnom na spor vo veci samej. Vnútroštátny súd sa konkrétne prejudiciálnymi otázkami pýta, či z uvedeného článku vyplýva, že cyperské právo, podľa ktorého sa súdne konanie preruší po odňatí povolenia na výkon činnosti poisťovne a po vymenovaní predbežného likvidátora, musia uplatniť aj súdy v Bulharsku, kde toto konanie prebieha. Skôr než sa budem zaoberať týmito otázkami, však musím najprv uviesť príslušné právne predpisy.

II. Právny rámec

A. Právo Európskej únie

3.

…

(121)

Mali by sa stanoviť podmienky, za ktorých spadá do rámca pôsobnosti tejto smernice likvidačné konanie, ktoré nie je založené na platobnej neschopnosti a týka sa poradia vyplácania poistného plnenia podľa priority. Pohľadávky zamestnancov poisťovne vyplývajúce z pracovnej zmluvy a pracovného pomeru by mali byť spôsobilé prejsť na vnútroštátny mzdový garančný systém. Na tieto pohľadávky, ktoré sa stali predmetom subrogácie, by sa mali vzťahovať postupy ustanovené v právnych predpisoch domovského členského štátu (lex concursus).

(122)

Reorganizačné opatrenia neznemožňujú začať likvidačné konanie. Likvidačné konanie by preto malo byť možné začať bez prijatia reorganizačných opatrení alebo po ich prijatí, a môžu končiť vyrovnaním alebo inými obdobnými opatreniami vrátane reorganizačných opatrení.

(123)

…

(128)

Na začiatku likvidácie by malo byť poisťovni odobraté povolenie na vykonávanie činnosti, pokiaľ jej ešte nebolo odobraté.

…

(130)

V záujme ochrany legitímnej dôvery a istoty niektorých transakcií v iných členských štátoch ako domovský členský štát je potrebné určiť právo, ktorým sa spravuje dopad reorganizačných opatrení a likvidácie na nerozhodnuté súdne spory a jednotlivé činnosti v rámci presadzovania vyplývajúce zo súdnych sporov.“

b)

každá poisťovňa, ktorá získala povolenie podľa odseku 1 a ktorá plánuje rozšíriť svoju činnosť na celé odvetvie poistenia alebo odvetvia poistenia iné ako tie, na ktoré už získala povolenie.“

5.

Článok 15 ods. 2 smernice 2009/138, nazvaný „Rozsah povolenia“, stanovuje:

„Pokiaľ v článku 14 nie je ustanovené inak, povolenie sa poskytne pre určité odvetvie priameho poistenia podľa časti A prílohy I alebo podľa prílohy II. Bude zahrnovať celé odvetvie, ak si žiadateľ neželá kryť len niektoré riziká patriace do tohto odvetvia.“

6.

Článok 267 smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti tejto hlavy“, stanovuje:

„Táto hlava sa uplatňuje na reorganizačné opatrenia a likvidáciu týkajúce sa:

a)

poisťovní;

b)

pobočiek poisťovní tretej krajiny umiestnených na území Spoločenstva.“

d)

‚likvidácia‘ je súhrnný proces [kolektívny postup – neoficiálny preklad ], ktorý pozostáva zo speňaženia aktív poisťovne a rozdelenia výnosu medzi veriteľov, vlastníkov podielov, prípadne členov, ktorý nevyhnutne zahŕňa zásah príslušných orgánov, vrátane prípadov, keď je súhrnný proces [kolektívny postup – neoficiálny preklad ] ukončený vyrovnaním alebo iným obdobným spôsobom, či už z dôvodu platobnej neschopnosti, alebo bez tohto dôvodu, dobrovoľným alebo núteným;

…“

10.

Článok 269, nazvaný „Prijatie reorganizačných opatrení Rozhodné právo“, stanovuje:

„1. Len príslušné orgány domovského členského štátu sú oprávnené rozhodnúť o reorganizačných opatreniach týkajúcich sa poisťovne, vrátane jej pobočiek.

„Príslušné orgány domovského členského štátu bez zbytočného odkladu oznámia orgánom dohľadu tohto členského štátu svoje rozhodnutie o akomkoľvek reorganizačnom opatrení, ak je to možné, ešte pred prijatím tohto opatrenia, inak bezodkladne po jeho prijatí.

Orgány dohľadu domovského členského štátu bezodkladne oznámia orgánom dohľadu všetkých ostatných členských štátov rozhodnutie o prijatí reorganizačných opatrení, ako aj o praktických účinkoch týchto opatrení.“

12.

Článok 271 ods. 1 smernice 2009/138, nazvaný „Uverejňovanie rozhodnutí o reorganizačných opatreniach“, stanovuje:

„Ak je v domovskom členskom štáte možné podať opravný prostriedok proti reorganizačnému opatreniu, príslušné orgány domovského členského štátu, správca alebo akákoľvek oprávnená osoba v domovskom členskom štáte uverejní rozhodnutie o reorganizačnom opatrení v súlade s postupmi o uverejňovaní ustanovenými domovským členským štátom a pri najbližšej príležitosti uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie výňatok z dokumentu, ktorým sa zavádza reorganizačné opatrenie.

…

Orgány dohľadu domovského členského štátu bezodkladne oznámia orgánom dohľadu všetkých ostatných členských štátov rozhodnutie o začatí likvidácie vrátane praktických účinkov tohto konania.“

14.

Článok 274 smernice, nazvaný „Rozhodné právo“, stanovuje:

„1. Rozhodnutie o začatí likvidácie poisťovne, likvidácia a jej účinky sú ustanovené príslušnými právnymi predpismi platnými v domovskom členskom štáte, pokiaľ v článkoch 285 až 292 nie je upravené inak.

2. Právne predpisy domovského členského štátu určia predovšetkým:

a)

účinky likvidácie na súčasné zmluvy, ktorých zmluvnou stranou je poisťovňa;

e)

účinky likvidácie na konanie začaté na podnet jednotlivých veriteľov, okrem neukončených súdnych sporov uvedených v článku 292;

f)

pohľadávky, ktoré treba uplatniť voči majetku poisťovne, a nakladanie s pohľadávkami uplatnenými po začatí likvidácie;

g)

práva veriteľov po ukončení likvidácie;

k)

osobu, ktorá bude znášať náklady a výdavky, ktoré vznikli počas likvidácie; a

l)

pravidlá týkajúce sa neplatnosti, relatívnej neplatnosti alebo odporovateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú všetkých veriteľov.“

15.

B.

Cyperské právo

17.

Podľa cyperského práva môže súd vymenovať predbežného likvidátora po podaní návrhu na začatie likvidácie, ale pred vydaním rozhodnutia o začatí likvidácie. Obvyklým dôvodom na podanie návrhu na vymenovanie likvidátora je riziko ohrozenia majetku spoločnosti, konkrétne riziko jeho straty pred vydaním rozhodnutia o začatí likvidácie, v dôsledku čoho by bolo zmarené jeho zhromaždenie a pomerné rozdelenie medzi veriteľov spoločnosti. ( 3 ) Úlohou predbežného likvidátora je najmä zachovanie a ochrana majetku a aktuálneho stavu podniku. ( 4 ) Presný rozsah právomocí predbežného likvidátora určí rozhodnutie o jeho vymenovaní. Predbežný likvidátor však v zásade nemá právomoc spravovať a riadiť podnikanie spoločnosti, za ktoré je naďalej zodpovedné jej vedenie. ( 5 ) Navyše podľa judikatúry tohto členského štátu likvidátor nemá právomoc rozdeľovať majetok podniku. ( 6 )

18.

Konkrétne § 215 Peri Eterion Nomos (zákon o obchodných spoločnostiach), nazvaný „Právomoc prerušiť alebo obmedziť konanie voči spoločnosti“, stanovuje:

19.

§ 220 tohto zákona, nazvaný „Ukončenie konania voči spoločnosti po vydaní rozhodnutia o likvidácii“, stanovuje:

„Ak bolo vydané rozhodnutie o likvidácii alebo bol ustanovený predbežný likvidátor, podať žalobu, začať konanie alebo pokračovať v začatom konaní je možné iba so súhlasom súdu a za ním určených podmienok.“

20.

§ 227 zákona, nazvaný „Vymenovanie a právomoci predbežného likvidátora“, stanovuje:

„1. V súlade s ustanoveniami tohto paragrafu môže súd vymenovať správcu konkurznej podstaty, ktorý má povolenie v zmysle zákona o správcoch konkurznej podstaty, za predbežného likvidátora kedykoľvek po podaní návrhu na začatie likvidácie na účely ochrany majetku spoločnosti a poskytnutia prvku stability, pokiaľ ide o aktuálny stav spoločnosti.

§ 624 ods. 2 Kodeks za zastrachovaneto (Zákonník poisťovníctva) stanovuje:

„Ak príslušný orgán iného členského štátu upovedomí [Komisia za finansov nadzor (Komisia pre finančný dohľad, Bulharsko)] o začatí likvidácie alebo konania vo veci platobnej neschopnosti, prijme opatrenia na informovanie verejnosti.“

22.

§ 44 Kodeks na meždunarodnoto častno pravo (Zákonník medzinárodného práva súkromného) stanovuje:

„1. Zahraničné právo sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s jeho výkladom a uplatňovaním v štáte, v ktorom bolo prijaté.

2. Neuplatnenie zahraničného práva, ako aj jeho chybný výklad a uplatňovanie predstavujú dôvody na podanie opravného prostriedku.“

Vnútroštátny súd sa domnieval, že má právomoc na základe článku 13 ods. 2 v spojení s článkom 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ). V priebehu konania sa však vnútroštátny súd dozvedel, že príslušné cyperské orgány odňali spoločnosti Olympic povolenie na výkon činnosti poisťovne pre nedodržanie kapitálových požiadaviek a že pre spoločnosť bol ustanovený predbežný likvidátor, ktorý prevzal kontrolu nad všetkými skutočnými alebo zdanlivými hospodárskymi a právnymi nárokmi spoločnosti. Súd dospel k názoru, že tieto kroky cyperských orgánov sú rovnocenné s rozhodnutím o začatí likvidácie, a uznesením z 26. septembra 2018 prerušil konanie proti spoločnosti Olympic v súlade s ustanoveniami bulharského Zákonníka poisťovníctva, ktorým bola prebratá smernica 2009/138.

26.

Poisťovňa Bulstrad požiadala o pokračovanie konania s odôvodnením, že vzhľadom na výklad príslušných ustanovení zo strany Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) bolo konanie prerušené nesprávne. Podľa tohto výkladu dve vyššie uvedené opatrenia cyperských orgánov nie je možné považovať za rovnocenné s rozhodnutím o začatí likvidácie zo strany domovského členského štátu v zmysle bulharského právneho predpisu, ktorým bol prebratý článok 274 smernice 2009/138.

27.

Vnútroštátny súd reagoval tak, že požiadal bulharskú Komisiu pre finančný dohľad o uvedenie, či má informácie o začatí likvidácie alebo konania vo veci platobnej neschopnosti proti spoločnosti Olympic na príslušnom súde na Cypre, a pokiaľ sa také konanie začalo, v akom štádiu sa nachádza a či bol vymenovaný likvidátor alebo správca konkurznej podstaty. V liste z 19. marca 2019 táto komisia uviedla, že do uvedeného dátumu nedostala nijaké informácie o začatí likvidácie poisťovne Olympic zo strany príslušného cyperského orgánu.

29.

Písomné pripomienky predložila Súdnemu dvoru bulharská vláda a Európska komisia.

IV. Analýza

A.

O prípustnosti otázok

30.

Keďže v prejednávanej veci má Súdny dvor po prvé všetky skutkové alebo právne podklady potrebné na to, aby odpovedal na položené otázky, po druhé nič v spise nesvedčí o tom, že problém by bol hypotetický, a po tretie nie je zrejmé, že požadovaný výklad práva EÚ nesúvisí so skutkovými okolnosťami sporu vo veci samej alebo s jeho predmetom, návrh na začatie prejudiciálneho konania nemožno vyhlásiť za neprípustný. V oblasti platobnej neschopnosti má totiž presné načasovanie dátumu, ku ktorému má byť prerušené akékoľvek prípadné konanie prebiehajúce na súdoch iných členských štátov, veľmi často osobitný význam.

B.

O veci samej

1. O prvej otázke

34.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 274 smernice 2009/138 vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie orgánu domovského členského štátu poisťovne odňať poisťovni povolenie a vymenovať jej predbežného likvidátora bez formálneho prijatia súdneho rozhodnutia o začatí likvidácie predstavuje „rozhodnutie o začatí likvidácie“ v zmysle uvedeného článku.

Pokiaľ ide o právomoc na určenie, či sa určité rozhodnutie dá alebo nedá považovať za prijaté na základe postupu, ktorý zodpovedá tejto definícii, a teda za rozhodnutie o začatí likvidácie, smernica 2009/138 neobsahuje nijaké ustanovenie, ktoré by súdom domovského členského štátu priznávalo výlučnú právomoc posúdiť právnu povahu rozhodnutia, ktoré prijmú príslušné orgány tohto členského štátu. Nestanovuje ani, že by príslušné orgány pri prijímaní rozhodnutia o začatí likvidácie museli splniť určité podstatné formálne požiadavky na to, aby bolo možné rozhodnutie ako také ľahko identifikovať. Neobsahuje ani zoznam postupov existujúcich v jednotlivých členských štátoch, ktoré sa považujú za likvidáciu, takže súdy iných členských štátov by ich mohli ľahko identifikovať. Naopak, článok 273 ods. 2 len stanovuje, že rozhodnutia o začatí likvidácie sa uznávajú v celej Únii bez dodatočných formálnych požiadaviek v porovnaní s tými, ktoré si vyžadujú právne predpisy domovských členských štátov. ( 9 )

38.

Je pravda, že článok 273 ods. 2 smernice 2009/138 upravuje zásadu vzájomného uznávania rozhodnutí o začatí likvidácie. Ako však stanovuje článok 267, pôsobnosť hlavy IV – a teda zásada vzájomného uznávania upravená v článku 273 – sa vzťahuje len na rozhodnutia, o ktorých sa zistilo, že sa týkajú likvidácie v zmysle smernice. ( 10 )

39.

Z kontextu i cieľov smernice 2009/138 teda vyplýva, že súdy iných členských štátov majú právomoc určiť, či sa rozhodnutie prijaté orgánmi domovského členského štátu má alebo nemá považovať za rozhodnutie o začatí likvidácie v zmysle smernice 2009/138. Ak však ide o taký prípad, musia im tieto súdy umožniť nadobudnúť účinnosť.

43.

Súdny dvor síce nemá právomoc na výklad vnútroštátneho práva, na uplatnenie ustanovenia práva EÚ v konkrétnej veci ani na posúdenie ustanovenia vnútroštátneho práva vo vzťahu k takému ustanoveniu, môže však zo súdneho spisu vyťažiť všetky informácie potrebné na objasnenie situácie, ktorá je predmetom otázok vnútroštátneho súdu, aby mohol vnútroštátnemu súdu poskytnúť výklad ustanovenia práva EÚ, ktorý mu pomôže pri posudzovaní účinkov tohto ustanovenia. ( 11 )

44.

V prejednávanej veci zo súdneho spisu vyplýva, že podľa príslušného vnútroštátneho predpisu je rozhodnutie o vymenovaní predbežného likvidátora vydané po podaní návrhu na začatie likvidácie, ale pred vydaním súdneho rozhodnutia o návrhu. ( 12 ) Navyše podľa toho istého vnútroštátneho predpisu predbežný likvidátor v zásade nie je oprávnený speňažiť aktíva poisťovne ani vyplatiť veriteľom dividendy. ( 13 ) Skutočnosť, že predbežný likvidátor nemá tieto právomoci – čo musí, samozrejme, overiť vnútroštátny súd ‐, vylučuje možnosť, že by také rozhodnutie mohlo znamenať začiatok alebo existenciu likvidácie v zmysle smernice 2009/138, lebo práve tieto prvky sa považujú za podstatné na to, aby sa mohlo rozhodnutie považovať za rozhodnutie o začatí likvidácie na účely článku 268 ods. 1 písm. d) smernice 2009/138.

45.

Pokiaľ ide o odňatie povolenia, musím poukázať na to, že smernica 2009/138 rozlišuje medzi takým rozhodnutím a vydaním rozhodnutia o začatí likvidácie.

49.

Po štvrté, zatiaľ čo v prípade odňatia povolenia článok 144 ods. 2 smernice 2009/138 stanovuje, že orgán dohľadu členského štátu iba upovedomí orgány dohľadu iných členských štátov, v prípade rozhodnutia o začatí likvidácie článok 273 ods. 3 smernice 2009/138 stanovuje, že príslušné orgány musia informovať ďalšie orgány nielen o svojom rozhodnutí, ale aj o prípadných praktických účinkoch takého konania. Navyše pokiaľ ide o rozhodnutie o začatí likvidácie, podľa článku 280 tejto smernice musí príslušný orgán, likvidátor alebo iná osoba, ktorú príslušný orgán vymenuje na tento účel, uverejniť rozhodnutie o začatí likvidácie v súlade s postupmi uverejňovania upravenými v domovskom členskom štáte, ako aj výňatok z rozhodnutia o likvidácii v Úradnom vestníku Európskej únie .

50.

Z toho vyplýva, že ako zdôrazňuje bulharská vláda, „rozhodnutie o odňatí povolenia“ na jednej strane a „rozhodnutie o začatí likvidácie“ na druhej strane odkazujú na odlišné rozhodnutia. Keďže smernica 2009/138 neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by členské štáty mali vychádzať z toho, že z odňatia povolenia vyplýva alebo predstavuje začiatok likvidácie, existenciu „rozhodnutia o začatí likvidácie“ v zmysle smernice 2009/138 nemožno jednoducho vyvodiť z toho, že poisťovni bolo odňaté povolenie. Je napríklad celkom dobre možné, že rozhodnutie o odňatí určitého povolenia bolo prijaté z iných dôvodov než z dôvodu platobnej neschopnosti poisťovne.

51.

Je pravda, že podľa článku 279 smernice 2009/138 začatie likvidácie v súlade s postupom stanoveným v článku 144 smernice znamená odňatie povolenia. Opak však nie je pravdou, lebo smernica 2009/138 nestanovuje, že v prípade odňatia povolenia musí domovský členský štát automaticky začať likvidáciu len na základe tejto skutočnosti. Naopak, odôvodnenie 128 smernice 2009/138 stanovuje, že „na začiatku likvidácie by malo byť poisťovni odobraté povolenie na vykonávanie činnosti, pokiaľ jej ešte nebolo odobraté “ ( 17 ), čo znamená, že začatie likvidácie automaticky neznamená odňatie povolenia. ( 18 )

55.

Hoci otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka len začatia likvidácie, musím poukázať aj na to, že podľa článku 268 ods. 1 písm. c) smernice 2009/138 pojem „reorganizačné opatrenia“ označuje „opatrenia, ktoré zahŕňajú akýkoľvek zásah príslušných orgánov, ktorý je zameraný na udržanie alebo obnovenie finančnej situácie poisťovne a ktorý má dopad na pôvodné už existujúce práva iných osôb ako samotnej poisťovne, vrátane, ale nie výlučne, opatrení s možnosťou odkladu platby, odkladu opatrení výkonu rozhodnutí alebo zníženia poistných plnení“. Z toho teda vyplýva, že rozhodnutie, ktoré spĺňa nasledujúce tri podmienky, sa považuje za reorganizačné opatrenie v zmysle hlavy IV smernice 2009/138, a to:

–

rozhodnutie prijali príslušné orgány, konkrétne podľa článku 268 ods. 1 písm. a) správne alebo súdne orgány členských štátov, ktoré majú právomoc na účely reorganizačných opatrení alebo likvidácie,

–

je zamerané na udržanie alebo obnovenie finančnej situácie poisťovne,

58.

Pokiaľ sa rozhodnutie o odňatí povolenia poisťovni a o vymenovaní predbežného likvidátora, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, má s prihliadnutím na účinok, ktorý mu pripisuje právna úprava domovského členského štátu, pokladať za reorganizačné opatrenie alebo za rozhodnutie o začatí likvidácie, iné členské štáty by tak podľa článku 269 ods. 4 a článku 273 ods. 2 smernice 2009/138 mali povinnosť uznať účinky, ktoré právo členského štátu pôvodu pripisuje takým rozhodnutiam.

59.

Je pravda, že podľa článku 292 smernice 2009/138 „účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie na neukončený súdny spor týkajúci sa aktív alebo práv, ktorých bola poisťovňa zbavená, sa spravujú výlučne právom členského štátu, v ktorom prebieha neukončený súdny spor“. V prejednávanej veci sa však spor vo veci samej netýka aktív alebo práv, ktorých už bola poisťovňa zbavená. ( 19 )

60.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku tak, že článok 274 smernice 2009/138 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie orgánu členského štátu odňať povolenie poisťovni a vymenovať predbežného likvidátora nepredstavuje „rozhodnutie o začatí likvidácie“ v zmysle smernice s výnimkou prípadu, keď vnútroštátna právna úprava stanovuje, že tento predbežný likvidátor je oprávnený na speňaženie aktív poisťovne a rozdelenie výnosu medzi veriteľov alebo že automatickým účinkom odňatia povolenia je začatie likvidácie, pričom nie je potrebné vydanie ďalšieho rozhodnutia v tomto smere.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či musia súdy iných členských štátov uplatniť právo domovského členského štátu poisťovne, podľa ktorého sa všetky súdne konania proti tejto spoločnosti pozastavia v prípade, že jej je odňaté povolenie a vymenovaný predbežný likvidátor, hoci ich vnútroštátne právne predpisy také ustanovenie neobsahujú.

64.

Z odpovede na prvú otázku vyplýva, že aby boli iné členské štáty v súlade so smernicou 2009/138 povinné prerušiť súdne konania z dôvodu vydania určitého rozhodnutia v domovskom členskom štáte, po prvé musí toto rozhodnutie predstavovať reorganizačné opatrenie alebo rozhodnutie o začatí likvidácie v zmysle hlavy IV smernice a po druhé musí právna úprava domovského členského štátu stanovovať, že v prípade prijatia takého rozhodnutia musí byť prerušené každé súdne konanie voči dotknutému podniku. Podľa článku 269 ods. 4 a článku 273 ods. 2 smernice 2009/138 sú totiž členské štáty povinné uznať účinky, ktoré tieto dva druhy rozhodnutí vyvolávajú v súlade s právnymi predpismi domovského členského štátu. Hoci teda vnútroštátny súd neuviedol ustanovenia, ktorých výklad požaduje, zo súdneho spisu sa dá vyvodiť, že týmito ustanoveniami sú článok 269 ods. 4 a článok 273 ods. 2 smernice.

65.

Po prvé ustanovenie smernice sa môže uplatniť v rámci sporu medzi jednotlivcami, pokiaľ jedna z týchto osôb, ktorá podlieha právomoci štátu, plní úlohu vo verejnom záujme a má právomoci, ktoré prekračujú pôsobnosť bežného práva. ( 24 ) Keďže v takej situácii túto osobu nemožno považovať za bežnú fyzickú osobu, smernica jej môže ukladať povinnosti. V prejednávanej veci nejde o túto situáciu, lebo poisťovne v zásade nemajú nijaké výsady verejnej moci a preto ich v tejto súvislosti nemožno považovať za verejnoprávne orgány.

69.

Po druhé, ako ukazuje nedávny rozsudok Súdneho dvora vydaný vo veci Smith, ustanovenie smernice môže byť zohľadnené v spore medzi súkromnými osobami, ak predstavuje konkrétne vyjadrenie podmienok uplatnenia všeobecnej zásady práva EÚ alebo základného práva, na ktoré sa dá priamo odvolávať. ( 25 ) V takej situácii teda neukladá povinnosti jednotlivcom smernica ako taká , ale skôr – podľa judikatúry Súdneho dvora – všeobecná zásada alebo základné právo zhmotnené v smernici.

70.

72.

Po tretie aj keď smernica sama osebe nemôže uložiť povinnosti jednotlivcovi, záväzná povaha, ktorú nadobúda po uplynutí lehoty na prebratie, ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. ( 30 ) Z toho vyplýva, že aby bola zabezpečená právna ochrana, ktorá jednotlivcom plynie z ustanovení práva EÚ, vnútroštátne súdy, ktoré majú podať výklad vnútroštátneho práva, musia zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu predmetnej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou. ( 31 )

73.

Kľúčovými slovami je, samozrejme, výraz „v čo najväčšej možnej miere“. Zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom EÚ je obmedzená určitými ďalšími všeobecnými právnymi zásadami vrátane zásady právnej istoty. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na právo EÚ pri výklade a uplatňovaní príslušných ustanovení vnútroštátneho práva nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem .

74.

Treba tiež pripomenúť, že súkromní občania a súkromné subjekty majú právo regulovať svoje záležitosti s odvolaním sa na prevládajúce vnútroštátne právo v každom členskom štáte. Nemali by niesť zodpovednosť za skutočnosť – ak je to skutočnosť –, že určitý členský štát si nesplnil povinnosť prebrať konkrétnu smernicu spôsobom, ktorý je v smernici stanovený, ani by nemali znášať právne následky takého nesplnenia povinnosti. Kľúčová zásada usporiadaného právneho systému – akým je právny systém Únie – spočíva v tom, že musí existovať väzba medzi osobnou zodpovednosťou a právnou zodpovednosťou. Je to ďalší dôvod, pre ktorý vzhľadom na prvotné zásady a základnú spravodlivosť smernica nemôže mať horizontálny priamy účinok vo vzťahu k neštátnemu, súkromnému subjektu práve preto, že neprebratie smernice zo strany členského štátu nemožno vytýkať nevinnej tretej osobe, ktorá v tomto smere nenesie nijakú zodpovednosť.

V. Návrh

78.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), takto:

1.

Článok 274 smernice 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie orgánu členského štátu odňať povolenie poisťovni a vymenovať predbežného likvidátora nepredstavuje „rozhodnutie o začatí likvidácie“ v zmysle smernice s výnimkou prípadu, keď vnútroštátna právna úprava stanovuje, že tento predbežný likvidátor je oprávnený na speňaženie aktív poisťovne a rozdelenie výnosu medzi veriteľov alebo že automatickým účinkom odňatia povolenia je začatie likvidácie, pričom nie je potrebné osobitné rozhodnutie iného orgánu v tomto smere.

Pokiaľ rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie o začatí likvidácie, jeho vydanie však má zabezpečiť ochranu majetku podniku a bráni podaniu žaloby, začatiu konania alebo pokračovaniu v začatom konaní proti poisťovni bez súhlasu súdu, treba ho pokladať za reorganizačné opatrenie v zmysle hlavy IV smernice 2009/138. Ak sa dá rozhodnutie považovať za rozhodnutie o začatí likvidácie alebo za reorganizačné opatrenie v zmysle hlavy IV smernice 2009/138, musí byť uznané bez ďalších formálnych požiadaviek v celej Únii.

( 5 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Okresného súdu Larnaka, Nίκο Κυριακίδη, Προσωρινό Παραλήπτη v. Assofit Holdings Limited, žaloba č. 26/2012, 28/5/2013, CY:EDLAR:2013:A90).

( 6 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Okresného súdu Nikózia, Unibrand Secretarial Services Limited v. Εταιρεία Tricor Limited (HE9769), návrh č. 310/13, 9/7/2015 (CY:EDLEF:2015:A282), a Tricor Limited, návrh č. 310/13, 13/1/2016 (CY:EDLEF:2016:A16). Pozri tiež v tomto zmysle § 233 zákona o obchodných spoločnostiach.

( 7 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 20. mája 2010, Ioannis Katsivardas – Nikolaos Tsitsikas ( C‑160/09 , EU:C:2010:293 , bod 27 ).

( 8 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 9 ) Judikatúra dala pojmu „formálne požiadavky“ použitému v článku 3 ods. 2 a v článku 6 ods. 1 smernice 2001/24/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií ( Ú. v. ES L 125, 2001, s. 15 ; Mim. vyd. 06/004, s. 15), ktorých znenie je podobné zneniu článku 269 ods. 4 a článku 273 ods. 2, pomerne široký rozsah pôsobnosti. Pozri rozsudok z 24. októbra 2013, LBI ( C‑85/12 , EU:C:2013:697 , bod 40 ).

( 10 ) Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti zásady vzájomného uznávania v trestných veciach, pozri analogicky rozsudok zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu) ( C‑551/18 PPU , EU:C:2018:991 , bod 51 ). Niektoré nástroje EÚ týkajúce sa uznávania rozsudkov síce priznávajú výlučnú právomoc pre určité typy predmetu sporu súdom domovských členských štátov alebo stanovujú, že súdy, na ktoré je podaný návrh, sú viazané skutkovými zisteniami, na ktorých súd pôvodu založil právomoc, súd hostiteľského štátu si však zachováva právomoc posúdiť, či určitá situácia patrí alebo nepatrí do pôsobnosti týchto nástrojov.

( 17 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 18 ) V tomto smere sa podľa článku 15 ods. 2 smernice 2009/138 povolenie poskytne pre určité odvetvie priameho poistenia alebo dokonca pre časť rizika patriaceho do tohto odvetvia. Keďže tá istá poisťovňa môže mať niekoľko povolení, odňatie povolenia pre určité odvetvie nemusí nevyhnutne znamenať, že už nemôže plniť svoje podnikateľské ciele. Ak je však povolenie odňaté z konkrétneho dôvodu, že poisťovňa nesplnila kapitálové požiadavky, odňatie povolenia bez následného začatia likvidácie sa na prvý pohľad môže javiť nelogické. Ako totiž vyplýva z článkov 101 a 129 smernice 2009/138, kapitálové požiadavky sa počítajú všeobecne s prihliadnutím na všetky odvetvia činnosti poisťovne. V dôsledku toho, ak nie je splnená kapitálová požiadavka upravená v smernici 2009/138, plynie z toho v zásade odňatie všetkých povolení udelených podniku. Keďže podľa článku 18 ods. 1 písm. a) smernice 2009/138 poisťovne v zásade nemôžu mať iné ciele než poisťovaciu činnosť a činnosti, ktoré z nej priamo vyplývajú, dotknutý podnik tak už nemusí byť schopný plniť svoje podnikateľské ciele. Ako však zdôrazňuje odôvodnenie 128 smernice, je jasné, že normotvorca EÚ sa úmyselne rozhodol nepožadovať od členských štátov, aby stanovili, že odňatie všetkých povolení udelených poisťovni automaticky znamená jej likvidáciu, možno z toho dôvodu, že nie je vylúčené následné poskytnutie finančnej pomoci spoločnosti.

( 21 ) Pozri napríklad rozsudky z 10. októbra 2017, Farrell ( C‑413/15 , EU:C:2017:745 , bod 31 ), a zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , bod 42 ). Keďže podľa článku 309 ods. 1 smernice 2009/138 lehota na jej prebratie uplynula 31. marca 2015, dá sa vychádzať z toho, že tieto podmienky sú v prejednávanej veci splnené.

( 22 ) Pozri napríklad rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften ( C‑684/16 , EU:C:2018:874 , bod 66 ). V prípade, keď sa Únia môže rozhodnúť medzi prijatím smernice alebo nariadenia, skutočnosť, že sa normotvorca rozhodol prijať smernicu nevyhnutne znamená, že mal v úmysle vylúčiť možnosť, aby prijaté ustanovenia vyvolávali priamy horizontálny účinok.

( 23 ) Rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , bod 43 ).

( 24 ) Rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , bod 45 ).

( 25 ) Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith ( C‑122/17 , EU:C:2018:631 , body 46 až 48 ).

( 26 ) Je pravda, že cieľom reorganizačných opatrení alebo likvidácie je ochrana dotknutého podniku pred rizikom konkurzu a vyplatenie jeho veriteľov v čo možno najväčšom rozsahu. Neznamená to však, že ustanovenia, akým je článok 269 ods. 4 alebo článok 273 ods. 2 smernice 2009/138, sú konkrétnym vyjadrením takých základných práv, akým je sloboda podnikania upravená v článku 16 Charty alebo právo na majetok uvedené v článku 17 Charty. Ako totiž vyplýva z článkov 269, 273 a 274, smernica 2009/138 má zabezpečiť vzájomné uznávanie reorganizačných opatrení a likvidácie bez harmonizácie hmotnoprávnych ustanovení, ktoré sa týkajú týchto dvoch postupov. V dôsledku toho nemá byť konkrétnym vyjadrením týchto práv smernica 2009/138, ale právo členských štátov.