C-508/19

62019CC0508

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

EVGENI TANČEV

prednesené 15. apríla 2021 ( 1 )

Vec C‑508/19

M.F.

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 2, článok 4 ods. 3, článok 6 ods. 3 ZEÚ a článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 267 ZFEÚ – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právny štát – Účinná súdna ochrana – Zásada nezávislosti súdnictva – Vymenovanie sudcu Najvyššieho súdu prezidentom republiky na návrh Štátnej súdnej rady – Vyhlásenie výberového konania bez kontrasignácie predsedu vlády – Sudca vymenovaný napriek žalobe, ktorá napáda uznesenie tejto rady, a napriek prejudiciálnemu konaniu – Žiadosť o vyhlásenie neexistencie pracovného vzťahu medzi sudcom a Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) – Prednosť práva Únie“

1.

Tieto návrhy sú prednesené v spojitosti so samostatnými návrhmi z dnešného dňa (15. apríla 2021) v súvisiacej veci (W.Ż., C‑487/19, ďalej len „súbežné návrhy vo veci W.Ż.“). Domnievam sa, že moja analýza sa v týchto návrhoch vzájomne dopĺňa a oba tieto návrhy je potrebné vykladať spoločne. Preto sa prípadne v týchto návrhoch obmedzím len na odkazy na súbežné návrhy vo veci W.Ż.

2.

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych) [Najvyšší súd, Poľsko; ďalej len „Najvyšší súd“ (senát pre záležitosti pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia; ďalej len „senát pre PP a PSZ“)] žiada o výklad článku 2, článku 4 ods. 3, článku 6 ods. 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 267 ZFEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

3.

6.

M.F. však tvrdí, že uvedené konanie nemôže byť voči nej vedené, keďže J.M. nie je v pracovnom vzťahu sudcom Najvyššieho súdu, pretože nebol vymenovaný do funkcie sudcu Najvyššieho súdu v disciplinárnom senáte. Jeho vymenovanie 20. septembra 2018 bolo neúčinné, keďže nasledovalo po tom, čo: i) Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko; ďalej len „KRS“) uskutočnila výberové konanie na základe oznámenia Prezydent Rzeczypospolitej Polskiej (prezident Poľskej republiky, ďalej len „prezident“) z 29. júna 2018, ktoré bolo podpísané prezidentom bez kontrasignácie Prezes Rady Ministrów (predseda vlády); ii) jeden z účastníkov výberového konania podal 17. septembra 2018 na Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko; ďalej len „Najvyšší správny súd“) odvolanie proti uzneseniu KRS obsahujúcemu návrh na vymenovanie J.M. do funkcie sudcu Najvyššieho súdu v disciplinárnom senáte, pričom k menovaniu došlo predtým, ako uvedený súd rozhodol o podanom odvolaní.

7.

Nariadením zo 6. mája 2019 prvý predseda Najvyššieho súdu poveril rozhodovaním o žalobe a návrhu na vydanie predbežného opatrenia senát pre PP a PSZ. M.F. podala na Najvyšší súd žalobu o určenie, že J.M. nie je v pracovnom vzťahu s Najvyšším súdom. Podľa vnútroštátneho súdu pracovný vzťah medzi sudcom a súdom je ekvivalentom pracovného pomeru a bezprostredne sa viaže na existenciu sudcovského mandátu. Pracovný vzťah neexistuje bez mandátu. Aby sa mohlo konštatovať, že daná osoba nie je sudcom, vyžaduje sa predchádzajúce určenie, že táto osoba nemá mandát.

8.

V dôsledku toho Sąd Najwyższy (Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych) [Najvyšší súd (senát pre záležitosti pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia)] rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

4.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty v spojení s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny zákonodarca vytvorí na súde posledného stupňa členského štátu taký organizačný útvar, ktorý nie je súdom v zmysle práva Európskej únie, predstavuje to porušenie zásady účinnej súdnej ochrany?

5.

Majú sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek, článok 2, článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 47 Charty v spojení s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že o otázkach existencie pracovného vzťahu a postavenia sudcu v prípade osoby, ktorej bol odovzdaný dekrét o vymenovaní do funkcie sudcu súdu posledného stupňa členského štátu, nemôže rozhodovať organizačný útvar tohto súdu posledného stupňa príslušný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je obsadený výlučne osobami, ktorých menovacie dekréty majú vady uvedené v druhej až štvrtej otázke, takže z toho dôvodu nie je súdom v zmysle práva Európskej únie, ale musí rozhodovať iný organizačný útvar tohto súdu posledného stupňa spĺňajúci požiadavky práva Európskej únie na súd?“

II. Analýza

A. O právomoci Súdneho dvora

B. O prípustnosti prejudiciálnych otázok

12.

Poľská vláda, generálny prokurátor a J.M. predložili niekoľko tvrdení, ktorými v podstate tvrdia, že všetky prejudiciálne otázky sú neprípustné, pretože odpoveď na tieto otázky nie je nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť vo veci samej – prejudiciálne otázky sú hypotetické, prejednávaná vec je fiktívna a cieľom položených otázok je iba využiť Súdny dvor a právo Únie na vytvorenie precedensu, ktorý by umožnil odvolať vnútroštátneho sudcu. Takýto precedens by znamenal porušenie zásady právneho štátu a vznikol by v situácii, ktorá nie je upravená zákonom.

13.

Okrem toho, že niekoľko argumentov uvedených účastníkmi konania je založených na vnútroštátnom práve, a nie na práve Únie, domnievam sa (ako aj Komisia, M.F. a Rzecznik Praw Obywatelskich (ombudsman, Poľsko), že položené otázky sú prípustné.

14.

16.

M.F. a ombudsman – a do istej miery aj Komisia – v podstate tvrdia, že na otázky je potrebné odpovedať kladne: vnútroštátny súd posledného stupňa môže posúdiť vymenovanie, ako aj záruky nezávislosti a nestrannosti osoby vymenovanej do funkcie sudcu Najvyššieho súdu v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany.

17.

J.M. nepredložil Súdnemu dvoru pripomienky k veci samej ani sa nezúčastnil pojednávania.

18.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, poľská vláda v podstate tvrdí, že právo Únie nemožno vykladať tak, že bráni prezidentovi vymenovať J.M. z dôvodu existencie prejudiciálneho konania, keďže: Súdny dvor nerozhoduje o súlade vnútroštátneho práva s právom Únie a organizácia súdnictva a proces vymenovania sudcov nie sú upravené právom Únie. Pokiaľ ide o tretiu otázku, poľská vláda tvrdí, že ani jedna z dvoch údajných nezrovnalostí sa v tejto veci nepreukázala, a aj v prípade, že by to tak bolo, nemali by za následok porušenie zásady účinnej súdnej ochrany. Pokiaľ ide o prvú otázku, poľská vláda uvádza, že vzhľadom na odpovede na druhú a tretiu otázku je táto otázka bezpredmetná. Pokiaľ ide o štvrtú otázku, poľská vláda v podstate tvrdí, že neexistujú pochybnosti o nezávislosti disciplinárneho senátu. Pokiaľ ide o piatu otázku, poľská vláda tvrdí, že iba disciplinárny senát môže rozhodnúť o neprípustnosti návrhu vo veci samej.

20.

Svojimi prvými tromi otázkami – na ktoré je potrebné odpovedať spoločne – sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pojem „právo na súd zriadený zákonom“ uvedený v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ musí v zmysle článku 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vymenovaniu J.M. do funkcie sudcu disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu za takých okolností, keď: i) súdne preskúmanie aktov prijatých v rámci tohto konania o vymenovaní sudcov je obmedzené/neexistuje; ii) dekrét o vymenovaní bol vydaný skôr, než Súdny dvor mohol vydať v prejudiciálnom konaní rozhodnutie (vec A.K. a i.) o výklade požiadaviek nezávislosti takého súdneho orgánu, ako je disciplinárny senát (teda súdneho orgánu, v ktorom mala zasadať osoba uvedená v tomto dekréte o vymenovaní ako sudca); iii) dekrét o vymenovaní bol vydaný predtým, než mohol Najvyšší správny súd rozhodnúť o žalobe podanej proti uzneseniu KRS č. 317/2018, ktoré obsahovalo návrh KRS prezidentovi republiky na vymenovanie J.M., a iv) oznámenie prezidenta republiky uverejnené na základe článku 31 ods. 1 zákona o Najvyššom súde o začatí výberového konania na obsadenie voľných pracovných miest na Najvyššom súde, vrátane disciplinárneho senátu, nebolo kontrasignované predsedom vlády.

21.

Po prvé, ako uvádzam v mojich súbežných návrhoch vo veci W.Ż. (body 46 a 47), článok 47 Charty za okolností, o aké ide vo veci samej, nie je uplatniteľný ako samostatné ustanovenie. Rovnaké odôvodnenie platí aj v tejto veci. Poznamenávam však, že Súdny dvor v súčasnosti jasne uznal v rozsudku vo veci A.B. a i. ( C‑824/18 , EU:C:2021:153 , bod 146 ), že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ „ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorá nie je spojená so žiadnou podmienkou, pokiaľ ide o nezávislosť charakteristickú pre súdy, ktoré majú vykladať a uplatňovať právo Únie“.

25.

Ako som podrobne vysvetlil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci W.Ż., vyššie uvedená judikatúra vyžaduje, aby vnútroštátny súd v tejto súvislosti určil, či predmetné porušenie bolo zjavné, to znamená, aby posúdil očividný a zámerný charakter tohto porušenia, ako aj závažnosť porušenia.

26.

Z vnútroštátneho rozhodnutia totiž vyplýva, že proces vymenovania J.M. bol postihnutý niekoľkými potenciálne zjavnými porušeniami práva upravujúceho menovanie sudcov: i) proces začal bez kontrasignácie predsedu vlády, ktorá je vyžadovaná ústavou, čo zrejme spôsobuje neplatnosť tohto procesu ab initio ; ii) proces sa týkal novej KRS, ktorej členovia boli vymenovaní podľa nového legislatívneho procesu, ktorý je protiústavný a nezaručuje nezávislosť; iii) existovali rôzne zámerné prekážky brániace predbežnému súdnemu preskúmaniu tohto vymenovania, ako: a) KRS zámerne nepostúpila žalobu podanú proti svojmu uzneseniu na Najvyšší správny súd v rovnakej chvíli, ako ju zaslala prezidentovi republiky pred uplynutím lehoty na jej podanie na predmetný súd; b) prezident republiky vymenoval sudcov navrhnutých v tomto uznesení predtým, ako bolo ukončené súdne preskúmanie uvedeného uznesenia bez toho, aby počkal na odpoveď Súdneho dvora na otázky položené vo veci C‑824/18 o súlade týchto spôsobov preskúmania s právom Únie. Prezident republiky sa teda dopustil možného zjavného porušenia základných noriem vnútroštátneho práva.

1) O bode i)

27.

Z rozsudku A.B. a i. (a ako som takisto uviedol vo svojich návrhoch k danej veci) vyplýva, že vnútroštátny súd bude musieť na základe poznatkov uvedených v týchto návrhoch a v rozsudku A.B. a i. a všetkých ďalších relevantných skutočností, o ktorých sa prípadne dozvie, posúdiť, a to prípadne s prihliadnutím na špecifické dôvody alebo ciele, ktoré pred ním budú uvedené na odôvodnenie dotknutých opatrení, či vnútroštátne ustanovenia, ako sú ustanovenia obsiahnuté v článku 44 ods. 1a až 4 zákona o KRS, môžu vyvolať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci legitímne pochybnosti o neovplyvniteľnosti sudcov vymenovaných na základe uznesení KRS vonkajšími skutočnosťami, najmä potom priamymi alebo nepriamymi vplyvmi poľskej zákonodarnej a výkonnej moci, a o ich neutralite vo vzťahu ku stretávajúcim sa záujmom, ktoré môžu viesť k tomu, že sa títo sudcovia nebudú javiť ako nezávislí alebo nestranní, čo môže narušiť dôveru, ktorú v demokratickej spoločnosti a právnom štáte musí vzbudzovať justícia u osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

30.

S uvedenou výhradou sa domnievam, že spätný dopad týchto vnútroštátnych ustanovení na účinnosť súdnych prostriedkov nápravy voči uzneseniam KRS, ktorými sa navrhuje vymenovanie sudcov Najvyššieho súdu, porušuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ. Aby bolo súdne preskúmanie účinné, musí zahŕňať prinajmenšom overenie neexistencie prekročenia alebo zneužitia právomoci, nesprávneho právneho posúdenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia (rozsudok A. K. a i., bod 145). Ako zdôraznil ombudsman, účinné súdne preskúmanie je nevyhnutné najmä v prípadoch, ak sa javí, ako v tejto veci, že štát svojím konaním zasahuje do procesu vymenovania sudcov spôsobom, ktorý môže ohroziť budúcu nezávislosť týchto sudcov.

Komisia tvrdí, že na túto otázku treba odpovedať záporne.

34.

Na rozdiel od Komisie sa domnievam, že ide o rozšírenie odpovede na prvú otázku, a ako vyplýva z mojich návrhov vo veci A. B. a i., ako aj z rozsudku vo veci A. B. a i., výkonný orgán členského štátu sa musí zdržať vydania dekrétu o vymenovaní do funkcie sudcu až do doby, než vnútroštátny súd pri zohľadnení rozsudku Súdneho dvora vydaného v prejudiciálnom konaní rozhodne o zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom Únie, pokiaľ ide o proces vymenovania členov novej organizačnej jednotky súdu posledného stupňa príslušného členského štátu. V prípade, že by to tak nebolo, išlo by o porušenie zásady účinnej súdnej ochrany, keďže to prinajmenšom vyvoláva vážne riziko, že budú zriadené súdne orgány, hoci len dočasne, ktoré nezodpovedajú normám Únie. Súhlasím s ombudsmanom, že by tiež mohlo ísť o porušenie článku 4 ods. 3 ZEÚ a článku 267 ZFEÚ, pretože prezident republiky by obmedzil potrebný účinok prejudiciálneho konania a obchádzal by záväznú povahu rozhodnutí Súdneho dvora.

35.

Vnútroštátne súdy by mali mať prostriedky nápravy na to, aby mohli akékoľvek konanie orgánov členského štátu po tom, čo vnútroštátny súd položil prejudiciálnu otázku, považovať za kvalifikované porušenie zásady účinnej súdnej ochrany, ak by predmetom alebo dôsledkom tohto konania mohlo byť zablokovanie alebo obmedzenie zásady, podľa ktorej rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnych konaniach pôsobia retroaktívne ( ex tunc) .

36.

39.

Domnievam sa, že táto otázka úzko súvisí s otázkou položenou vo veci C‑487/19, W.Ż (pozri moje súbežné návrhy, body 50 až 63 a bod 106). V týchto návrhoch som dospel k záveru – a opäť v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia –, že právo na súd zriadený zákonom, potvrdené v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a v súlade s článkom 47 Charty, je potrebné vykladať v tom zmysle, že súd, akým je súd zložený z J.M., nespĺňa požiadavky na vytvorenie takého súdu zriadeného zákonom v situácii, keď bol dotknutý sudca vymenovaný do tejto funkcie v zjavnom rozpore s právnymi predpismi členského štátu uplatniteľnými na vymenovanie do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, čo je otázka, ktorú musí posúdiť vnútroštátny súd. Vnútroštátny súd musí v tejto súvislosti posúdiť zjavnú a zámernú povahu tohto porušenia, ako aj závažnosť porušenia, a musí zohľadniť skutočnosť, že k uvedenému vymenovaniu J.M. došlo napriek predchádzajúcemu podaniu odvolania na príslušný vnútroštátny súd proti uzneseniu KRS, ktoré obsahovalo návrh na vymenovanie tejto osoby do funkcie sudcu a ktoré v príslušnom čase ešte nebolo prejednané.

4) O bode iv)

40.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že oznámenie prezidenta republiky o začatí výberového konania na obsadenie voľných pracovných miest na Najvyššom súde, vrátane disciplinárneho senátu, bolo uverejnené bez kontrasignácie predsedu vlády, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či bola taká kontrasignácia vyžadovaná na základe článku 144 ods. 3 bod 17 Ústavy a či skutočnosť, že kontrasignácia nebola pripojená k oznámenia prezidenta zverejnenému na základe článku 33 ods. 1 zákona o Najvyššom súde, predstavuje zjavné, zámerné a vážne porušenie vnútroštátnych pravidiel, ktoré upravujú proces vymenovania sudcov Najvyššieho súdu.

V bode 171 rozsudku vo veci A. K. a i. veľká komora Súdneho dvora rozhodla o otázkach, ktoré sú v podstate zhodné s otázkami nastolenými v prejednávanej veci, takto: „článok 47 Charty a článok 9 ods. 1 [smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79)] sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby spory týkajúce sa uplatňovania práva Únie mohli patriť do výlučnej právomoci orgánu, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom v zmysle prvého z týchto ustanovení. Tak je to v prípade, ak objektívne podmienky, za ktorých bol vytvorený dotknutý orgán, a jeho vlastnosti, ako aj spôsob, akým boli vymenovaní jeho členovia, môžu vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolávať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť tohto orgánu vonkajšími činiteľmi, predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi zákonodarnej a výkonnej moci, a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom, a môžu tak viesť k absencii dojmu nezávislosti alebo nestrannosti uvedeného orgánu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u uvedených osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Vnútroštátnemu súdu prislúcha po zohľadnení všetkých relevantných okolností, ktoré sú mu známe, určiť, či je to tak, pokiaľ ide o orgán, ako je disciplinárny senát… Najvyšš[ieho] súd[u])… V takom prípade sa zásada prednosti práva Únie má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť neuplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého je na rozhodovanie sporov vo veciach samých príslušný výlučne uvedený orgán, a to tak, aby tieto spory mohli byť preskúmané súdom, ktorý spĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti uvedené vyššie a ktorý by bol príslušný v dotknutej oblasti, ak by tomu nebránilo uvedené ustanovenie.“

46.

Najvyšší súd (zasadajúci v rovnakom zložení v ostatných veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok vo veci A.K. a i.) vo svojich rozsudkoch z 15. januára 2020 z podobných dôvodov rozhodol, že disciplinárny senát nie je nezávislým a nestranným súdom z dôvodu podmienok týkajúcich sa jeho zriadenia, právomocí a zloženia, ako aj účasti KRS na výbere jeho členov.

47.

Vo výkladovom uznesení z 23. januára 2020 Najvyšší súd (zasadajúci v spoločnom zložení občianskoprávneho senátu, trestnoprávneho senátu a pracovnoprávneho a sociálnoprávneho senátu) súhlasil s rozsudkom Najvyššieho súdu z 5. decembra 2019, podľa ktorého KRS a disciplinárny senát nie sú nezávislými orgánmi (uznesenie, body 31 až 45). Toto uznesenie najmä uvádzalo, že KRS je podriadená politickým orgánom, takže výberové konania na funkciu sudcu, ktoré uskutočňuje, majú vady, čo vyvoláva vážne pochybnosti o dôvodoch vymenovania osôb do funkcie sudcov. ( 4 ) Rovnako tak z dôvodu jej organizácie, systému, postupu vymenúvania a autonómie vo vzťahu k Najvyššiemu súdu nie sú rozsudky vydané kolégiom sudcov disciplinárneho senátu rozsudkami vydanými riadne menovaným súdom (uznesenie, bod 45). V dôsledku toho boli podľa tohto uznesenia súdne senáty pri vydávaní rozhodnutí, na ktorých sa podieľali sudcovia vybraní novoustanovenou KRS, zložené protiprávnym spôsobom.

48.

2) O povahe disciplinárneho senátu ako „súdu zriadeného zákonom“

49.

Ako zdôrazňujem vo svojich súbežných návrhoch vo veci W.Ż., právo na súd zriadený zákonom priamo súvisí s nezávislosťou súdu a je tiež jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené na účely vytvorenia „súdu“ v zmysle práva Únie podľa článku 267 ZFEÚ. ( 5 ) Z judikatúry vyplýva, že Súdny dvor vykladá požiadavku nezávislosti súdnictva na základe článku 267 ZFEÚ vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ. ( 6 ) To platí podľa môjho názoru aj na požiadavku, aby išlo o súd zriadený zákonom.

50.

Na záver je potrebné uviesť, že akékoľvek vnútroštátne ustanovenie alebo legislatívna, správna alebo súdna prax, ktoré znižujú potrebný účinok práva Únie tým, že príslušnému sudcovi bránia uplatniť toto právo a urobiť v rámci tohto uplatnenia všetko, čo je nevyhnutné na to, aby nedošlo k použitiu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá môže byť prekážkou plnej účinnosti priamo uplatniteľného práva Únie, ako je v tejto veci článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, pričom nie je potrebné žiadať či čakať na zrušenie predmetného aktu prostredníctvom legislatívneho alebo akéhokoľvek iného ústavného postupu, porušuje právo Únie (pozri rozsudok vo veci A.K. a i.). Aj keď sa zásada prednosti práva Únie uplatňuje najmä na všeobecné a abstraktné vnútroštátne predpisy, možno ju tiež použiť na jednotlivé a špecifické správne akty. ( 8 ) Vzhľadom na skutočnosť, že preskúmanie platnosti vymenovania J.M. (žalovaný sudca) nemôže byť vykonané žiadnym iným vnútroštátnym postupom a jedinou možnosťou preskúmania postavenia tohto sudcu je urobiť tak v rámci disciplinárneho konania, ktoré vystavuje M.F. (sudkyňu, ktorá podala žalobu) sankciám, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany, ( 9 ) mal by mať vnútroštátny súd možnosť rozhodnúť o právnej neexistencii tohto vymenovania aj v prípade, že mu to neumožňuje vnútroštátne právo.

54.

V tomto ohľade zastávam názor (rovnako ako ombudsman), že sa vnútroštátne orgány nemôžu schovávať za tvrdenia založené na právnej istote a neodvolateľnosti sudcov. Tieto argumenty sú iba dymovou clonou a nezmenšujú úmysel ignorovať alebo porušovať princípy právneho štátu. Je potrebné pripomenúť, že z bezprávia právo vzísť nemôže ( ex iniuria ius non oritur ). Ak bola osoba vymenovaná do takého dôležitého orgánu v právnom systéme členského štátu, ako je najvyšší súd tohto členského štátu, postupom, ktorý porušil zásadu účinnej súdnej ochrany, potom takáto osoba nemôže byť chránená zásadami právnej istoty a neodvolateľnosti sudcov.

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa vzhľadom na článok 47 Charty má vykladať v tom zmysle, že súdny senát netvorí nezávislý a nestranný súd v zmysle týchto ustanovení, ak objektívne podmienky, za ktorých bol vytvorený dotknutý orgán, a jeho vlastnosti, ako aj spôsob, akým boli vymenovaní jeho členovia, môžu vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolávať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť tohto orgánu vonkajšími činiteľmi, predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi zákonodarnej a výkonnej moci, a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom, a môžu tak viesť k absencii dojmu nezávislosti alebo nestrannosti uvedeného orgánu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u uvedených osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Vnútroštátnemu súdu prislúcha po zohľadnení všetkých relevantných okolností, ktoré sú mu známe, určiť, či je to tak, pokiaľ ide o súdny orgán, ako je disciplinárny senát Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).

V takom prípade sa zásada prednosti práva Únie má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť neuplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého je na rozhodovanie takých sporov, akým je spor vo veci samej, príslušný výlučne uvedený orgán, a to tak, aby tieto spory mohli byť preskúmané súdom, ktorý spĺňa požiadavky nezávislosti a nestrannosti uvedené vyššie a ktorý by bol príslušný v dotknutej oblasti, ak by tomu nebránili uvedené ustanovenia.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , body 134 až 139 a 145 ) (ďalej len „rozsudok vo veci A. K. a i.“).

( 8 ) Pozri rozsudok z 29. apríla 1999, Ciola ( C‑224/97 , EU:C:1999:212 ).

( ) Pozri rozsudok z 13. marca 2007, Unibet ( C‑432/05 , EU:C:2007:163 , bod 64 ).