C-584/19
ECLI:EU:C:2020:587
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62019CC0584
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62019CC0584
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 16. júla 2020 ( 1 )
Vec C‑584/19
Staatsanwaltschaft Wien
proti
A a i.,
za účasti:
Staatsanwaltschaft Hamburg
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landesgericht für Strafsachen Wien (Krajinský súd pre trestné veci Viedeň, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky vyšetrovací príkaz – Prokurátor, ktorý plní úlohy vydávajúceho orgánu – Nezávislosť prokuratúry od výkonnej moci – Smernica 2014/41/EÚ – Súdny orgán oprávnený vydať európsky vyšetrovací príkaz – Autonómny pojem – Rozdiely medzi právnou úpravou obsiahnutou v smernici 2014/41/EÚ a v rámcovom rozhodnutí 2002/584/SVV – Ochrana základných práv – Nevyhnutnosť zásahu súdu“
1.
Nemecká prokuratúra je orgánom, ktorý vydáva európske vyšetrovacie príkazy (ďalej len „EVP“) v súlade so smernicou 2014/41/EÚ ( 2 ), a rakúska prokuratúra je orgánom, ktorý ich vykonáva.
2.
V prejednávanej veci Staatsanwaltschaft Hamburg (prokuratúra Hamburg, Nemecko) vydala EVP, ktorým požiadala Staatsanwaltschaft Wien (prokuratúra Viedeň, Rakúsko), aby jej poskytla určité údaje z bankového účtu vedeného v Rakúsku. Keďže rakúsky právny poriadok vyžaduje na poskytnutie uvedených informácií predchádzajúce povolenie súdu, prokuratúra Viedeň požiadala Landesgericht für Strafsachen Wien (Krajinský súd pre trestné veci Viedeň, Rakúsko) o toto povolenie.
3.
Uvedený súd sa v podstate pýta Súdneho dvora, či na EVP možno uplatniť judikatúru týkajúcu sa nezávislosti prokuratúry vydanú v súvislosti s európskymi zatykačmi založenými na rámcovom rozhodnutí 2002/584/SVV ( 3 ).
I. Právny rámec
A.
Právo Únie. Smernica 2014/41
4.
Článok 1 („Európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho“) znie:
„1. Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné [súdne – neoficiálny preklad ] rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný [alebo potvrdil súdny – neoficiálny preklad ] orgán členského štátu (ďalej len ‚vydávajúci štát‘) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len ‚vykonávajúci štát‘) s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.
EVP sa môže vydať aj na účely získania dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu.
2. Členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s touto smernicou.
3. O vydanie EVP môže požiadať podozrivá alebo obvinená osoba alebo právnik v jej mene [jej právny zástupca – neoficiálny preklad ] v rámci príslušných práv na obhajobu v súlade s vnútroštátnym trestným právom procesným.
4. Touto smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o EÚ vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu a všetky povinnosti justičných [súdnych – neoficiálny preklad ] orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.“
5.
Podľa článku 2 („Vymedzenie pojmov“):
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
a)
‚vydávajúci štát‘ je členský štát, v ktorom bol vydaný EVP;
b)
‚vykonávajúci štát‘ je členský štát, ktorý vykonáva EVP a v ktorom sa má vykonať vyšetrovacie opatrenie;
c)
‚vydávajúci orgán‘ je:
i)
sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo
ii)
akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov. Okrem toho predtým, ako sa EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí [potvrdí – neoficiálny preklad ] ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte. Ak EVP overil justičný [potvrdil súdny – neoficiálny preklad ] orgán, možno na účely zaslania EVP považovať aj tento orgán za vydávajúci orgán;
d)
‚vykonávajúci orgán‘ je orgán, ktorý má v súlade s touto smernicou a postupmi platnými v podobnom vnútroštátnom prípade právomoc uznať EVP a zabezpečiť jeho vykonanie. Takéto postupy si môžu vyžadovať schválenie súdom vo vykonávajúcom štáte, ak sa tak ustanovuje v jeho vnútroštátnom právnom poriadku.“
6.
Článok 6 („Podmienky vydania a zaslania EVP“) stanovuje:
„1. Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:
a)
vydanie EVP je pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané na účely konania uvedeného v článku 4 a
b)
vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP by sa mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade.
2. Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.
3. Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“
B.
Vnútroštátne právo
1. Nemecké právo. Gerichtsverfassungsgesetz ( 4 )
7.
§ 146 stanovuje:
„Úradníci prokuratúry musia dodržiavať úradné pokyny svojich nadriadených.“
8.
V § 147 sa uvádza:
„Právo dohľadu a udeľovania pokynov prináleží:
1.
spolkovému ministrovi spravodlivosti a ochrany spotrebiteľov, pokiaľ ide o spolkového generálneho prokurátora a spolkových prokurátorov;
2.
justičnej správe spolkovej krajiny, pokiaľ ide o všetkých úradníkov prokuratúry v rámci dotknutej spolkovej krajiny;
3.
najvyššie postavenému úradníkovi prokuratúry na vyšších krajinských súdoch a krajinských súdoch, pokiaľ ide o všetkých úradníkov prokuratúry v obvode príslušného súdu.
…“
2. Rakúske právo
a) Strafprozessordnung ( 5 )
9.
§ 4 ods. 1 stanovuje, že prokuratúra vedie trestné stíhanie.
10.
Pri plnení tejto úlohy musí mať prokuratúra predchádzajúce súdne povolenie na vykonanie určitých obzvlášť invazívnych vyšetrovacích opatrení (§ 101 a 105).
11.
K uvedeným opatreniam patrí získanie informácií o bankových účtoch a operáciách (§ 109 bod 4 v spojení s § 116 ods. 4).
b) Bundesgesetz über die justizielle Zusammenarbeit in Strafsachen mit den Mitgliedstaaten der Europäischen Union ( 6 )
12.
V § 55c sa uvádza, že na vykonanie EVP je príslušná prokuratúra, v obvode ktorej sa má vykonať požadované opatrenie.
13.
§ 55e stanovuje, že rozhodnutie prokuratúry o vykonaní EVP musí obsahovať: i) informácie o označení prokurátora, identifikáciu páchateľa, pokiaľ je to možné, opis skutkov a ich kvalifikáciu, ako aj poučenie o právach osoby, ktorej sa opatrenie týka, ii) opis opatrenia, ktoré sa má vykonať, iii) odôvodnenie, z ktorého vyplýva jeho zákonnosť, a iv) kópiu EVP.
II. Skutkový stav a prejudiciálna otázka
14.
Prokuratúra Hamburg vedie trestné konanie proti A a iným neznámym osobám, ( 7 ) v ktorom na účely objasnenia skutkového stavu a najmä vypátrania páchateľov zaslala prokuratúre Viedeň EVP. Požiadala ju o zaslanie kópií určitých listín týkajúcich sa rakúskeho bankového účtu za obdobie od 1. júna 2018 do 30. septembra 2018.
15.
Prokuratúra Viedeň v súlade s § 109 bodom 4 a § 116 StPO požiadala Landesgericht für Strafsachen Wien (Krajinský súd pre trestné veci Viedeň) o povolenie na získanie prístupu k informáciám o účtoch a bankových operáciách, aby banková inštitúcia bola povinná predložiť listiny uvedené v EVP.
16.
Uvedený súd pred udelením povolenia uviedol, že nemeckú prokuratúru podľa Súdneho dvora nemožno považovať za súdny orgán vydávajúci európsky zatykač, lebo je vystavená riziku, že bude priamo alebo nepriamo dostávať individuálne usmernenia alebo pokyny zo strany výkonnej moci. ( 8 ) Dodal, že ten istý záver možno použiť na odmietnutie EVP, ktorý vydala prokuratúra Hamburg.
17.
Napriek tomu, že v smernici 2014/41 je prokuratúra spomenutá ako vydávajúci orgán, podľa názoru uvedeného súdu nie všetky prokuratúry členských štátov spĺňajú požiadavku nezávislosti, ktorá sa vyžaduje od súdov. Tento súd sa domnieva, že ak by sa judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa európskeho zatykača mohla uplatniť na EVP, pojem „prokurátor“, ktorý je uvedený v článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41, by sa mal vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa prokuratúry vystavené riziku, že budú dostávať individuálne pokyny zo strany orgánu výkonnej moci, ako je prokuratúra v Hamburgu. ( 9 )
18.
Za uvedených okolností vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa pojmy ‚súdny orgán‘ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach a ‚prokurátor‘ v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) uvedenej smernice vykladať v tom zmysle, že sa vzťahujú aj na prokuratúry členského štátu, ktoré sú pri prijímaní rozhodnutia o vydaní európskeho vyšetrovacieho príkazu vystavené riziku, že budú priamo alebo nepriamo podliehať individuálnym pokynom alebo usmerneniam zo strany orgánu výkonnej moci, akým je Justizsenator v Hamburgu?“
III. Konanie na Súdnom dvore
19.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 2. augusta 2019 spolu so žiadosťou o jeho prejednanie v rámci skráteného konania, ktorej sa vyhovelo.
20.
Písomné pripomienky predložili nemecká, rakúska, španielska, holandská a poľská vláda, ako aj Európska komisia.
IV. Posúdenie
A.
Úvodná poznámka
21.
Vnútroštátny súd má rozhodnúť, či povolí vykonanie vyšetrovacieho opatrenia, o ktoré ho žiada prokuratúra Viedeň. Ak by sa uvedená žiadosť netýkala nemeckej prokuratúry, zdá sa, že podľa vnútroštátneho práva by nebolo problematické rozhodnúť, že je prípustná, a prípadne jej vyhovieť.
22.
Pokiaľ samotný vnútroštátny súd nedospeje k inému záveru, musím predpokladať, že ak by prokuratúra Viedeň podala tú istú žiadosť na podnet rakúskej polície (teda orgánu, ktorý je závislý od výkonnej moci), táto skutočnosť by sama osebe nebránila tomu, aby uvedený súd rozhodol o tejto žiadosti.
23.
Ak je to tak, nie je mi jasné, prečo by – aj v prípade, ak by sa nemecká prokuratúra (z dôvodu, že nie je nezávislá od výkonnej moci) nemohla považovať za „súdny orgán“ –, vnútroštátny súd nemohol rozhodnúť o žiadosti, ktorej autorom je prokuratúra Hamburg a ktorú mu predložila prokuratúra Viedeň (ktorá podľa vnútroštátneho práva vystupuje v postavení „vykonávajúceho orgánu“).
24.
Okrem toho rakúska prokuratúra tiež nie je nezávislá od výkonnej moci, ako to Súdny dvor už konštatoval. ( 10 ) Táto skutočnosť jej podľa všetkého nebráni v tom, aby vnútroštátnemu orgánu predložila žiadosti o vyšetrovacie opatrenia, ktoré považuje za opodstatnené, ak sú splnené podmienky stanovené v § 109 bode 4 a § 116 StPO.
25.
To isté platí pre políciu alebo iné správne orgány. ( 11 ) Otázkou teda je, či by súd z dôvodu, že rakúska prokuratúra nie je nezávislá, zamietol žiadosť o sprístupnenie listín týkajúcich sa bankového účtu, ktorú jej na podnet polície alebo týchto iných správnych orgánov predloží prokuratúra Viedeň.
26.
Pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu (o povolení alebo nepovolení vyšetrovacieho opatrenia) v skutočnosti nie je podstatné, kto podal žiadosť, ale skôr jeho vlastná súdna právomoc. Ak môže byť účinný dokonca aj európsky zatykač vydaný rakúskym prokurátorom (ktorý nie je nezávislý od výkonnej moci), pokiaľ ho schváli príslušný vnútroštátny súd, ( 12 ) ktorý preskúma jeho primeranosť, uvedenú zásadu možno tým skôr uplatniť na vyšetrovacie opatrenia, ktorých vplyv na život dotknutej osoby je oveľa menší než vplyv, ktorý majú európske zatykače.
27.
Napokon by som chcel dodať, že súčasťou práva Únie sú ustanovenia, ktoré ukladajú správnym orgánom členských štátov povinnosť navzájom spolupracovať pri získavaní informácií o bankových účtoch, ktoré sú vedené vo finančných inštitúciách, od týchto inštitúcií. ( 13 ) Uvedená povinnosť spolupracovať nevyžaduje, aby bol dožadujúci orgán nezávislý od výkonnej moci.
28.
Právo Únie teda pripúšťa, aby si správne orgány členského štátu (ktoré prirodzene nie sú nezávislé) vyžiadali od správnych orgánov iného členského štátu konkrétne informácie o bankových účtoch, ktoré im tieto posledné uvedené orgány v zásade musia poskytnúť. Z tohto hľadiska by principiálne nebolo problematické, ak by sa to isté kritérium uplatnilo na vzťahy medzi prokuratúrami v tejto oblasti, ak vystupujú ako orgány, ktoré vydávajú alebo vykonávajú EVP.
B.
Orgány vydávajúce EVP
29.
Smernica 2014/41 bola prijatá na základe článku 82 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého je justičná spolupráca v trestných veciach založená na zásade vzájomného uznávania.
30.
EVP je vymedzený ako súdne rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil súdny orgán členského štátu (ďalej len „vydávajúci štát“) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len „vykonávajúci štát“) s cieľom získať dôkazy. ( 14 )
31.
Smernica 2014/41, ktorá nahrádza rôzne zmluvné nástroje týkajúce sa vzájomnej pomoci, ( 15 ) má byť jediným právnym nástrojom upravujúcim uskutočňovanie vyšetrovacích úkonov a zabezpečovanie dôkazov na území Únie. Jej cieľom je uľahčiť a urýchliť zabezpečovanie a zasielanie dôkazov v rámci Únie, ako aj zvýšiť efektivitu trestných konaní.
32.
Najdôležitejšou osobitosťou EVP – v rozsahu relevantnom pre toto prejudiciálne konanie – je, že smernica 2014/41 upravuje dve kategórie „vydávajúcich orgánov“:
–
súdne orgány, ( 16 ) ktorými môžu byť len „sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci“ [článok 2 písm. c) bod i)], pričom všetky tieto orgány sú rovnocenné,
–
nesúdne orgány, ktoré však plnia funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a majú v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov [článok 2 písm. c) bod ii)]. ( 17 ) EVP, ktoré vydal ktorýkoľvek z týchto orgánov, musí overiť niektorý súdny orgán. ( 18 )
33.
V článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41 je medzi ( súdnymi ) orgánmi, ktoré vydávajú EVP, výslovne uvedený prokurátor. Doteraz nebolo sporné, že táto jednoznačná zmienka dovoľuje príslušným prokurátorom (podľa ich vnútroštátneho právneho poriadku) slobodne vydávať uvedené príkazy.
34.
Ako som uviedol, pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú z rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), pokiaľ ide o pojem „súdny orgán“ v rámci rámcového rozhodnutia 2002/584. Keďže v uvedenom rozsudku sa konštatovalo, že nemecká prokuratúra nespĺňa znaky nezávislosti, ktoré sú nevyhnutné na vydanie európskeho zatykača, vnútroštátny súd sa pýta, či ich nespĺňa ani na účely vydania EVP, lebo nemá postavenie nezávislého súdneho orgánu. ( 19 )
35.
Uznanie uvedeného názoru by znamenalo, že nemeckí prokurátori by sa nemohli považovať za vydávajúci orgán v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) smernice 2014/41 a že EVP, ktoré vydajú, by sa museli overiť. Inak povedané, viedlo by to k ich zaradeniu pod bod ii). Vedľajším dôsledkom tejto skutočnosti – ktorý by odporoval samotnému zneniu tohto bodu ii) – by bolo, že by nemohli ani vystupovať ako orgán, ktorý overuje EVP vydané inými (správnymi) orgánmi.
36.
V nasledujúcich bodoch vysvetlím, prečo sa slovné spojenie „súdny orgán“ nevyhnutne nemusí vykladať v ktoromkoľvek z nástrojov týkajúcich sa justičnej spolupráce v trestných veciach rovnakým spôsobom.
37.
Zastávam názor, že z primárneho práva Únie nevyplýva požiadavka, aby bol tento výklad jednotný. Bolo by možné domnievať sa, že jednotná definícia uvedeného pojmu, platná pre všetky oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach, by obmedzila výkladové ťažkosti. Myslím si však, že by nastal opak: ak by sa podľahlo uvedenému výkladovému pokušeniu , vzniklo by viac problémov, než by sa zdanlivo vyriešilo.
38.
Normotvorca Únie je oprávnený zahrnúť do uvedeného pojmu – pokiaľ rešpektuje jeho podstatu, teda nerozšíri ho na subjekty, ktoré nemajú nič spoločné s výkonom spravodlivosti –, rozličné inštitúcie, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti. Všetko závisí od normatívneho kontextu, ktorého súčasťou je konkrétna forma justičnej spolupráce.
C.
Rozsudok
OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)
39.
Súdny dvor v uvedenom rozsudku vymedzil pojem „súdny orgán“ len v súvislosti s rámcovým rozhodnutím 2002/584, pričom na tento účel:
–
uviedol, že spomenutý pojem má autonómny charakter a musí sa vykladať v celej Únii jednotne s prihliadnutím na znenie vykladaného ustanovenia, na kontext, do ktorého je vložený, ako aj na cieľ, ktorý sleduje, ( 20 )
–
výslovne poukázal na „výraz ‚súdny orgán‘, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení [rámcového rozhodnutia]“, ( 21 )
–
spomenul „pojem ‚súdny orgán‘ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584“, ( 22 )
–
preskúmal „kontex[t], do ktorého je [uvedený článok 6 ods. 1] zasadený“, ( 23 )
–
vzal do úvahy cieľ rámcového rozhodnutia. ( 24 )
40.
V návrhoch, ktoré som predniesol v uvedenej veci, som už uviedol, že „účasť prokuratúry na výkone spravodlivosti môže mať rôzne podoby, pričom riešenia určené pre určité oblasti nemožno mechanicky alebo automaticky uplatniť na iné oblasti odlišnej povahy“. ( 25 )
41.
Spomenul som práve príklad článku 2 smernice 2014/41, v ktorom bol prokurátor zaradený medzi orgánmi, ktoré môžu vydať EVP. Navyše som pripomenul návrhy vo veci Özçelik s cieľom zdôrazniť, že „postup prokuratúry v jednej oblasti (ktorá sa týka slobody ovplyvnenej pozbavením slobody osôb) a v druhej oblasti (získavanie dôkazov) nemožno automaticky posudzovať rovnako. … uznanie prokuratúry za súdny orgán v smernici 2014/41/EÚ na účely vyšetrovacích príkazov nevyhnutne neznamená, že to isté má platiť aj v prípade rámcového rozhodnutia pre európske zatykače“. ( 26 )
42.
Rozsudok
OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) potvrdzuje, že nemecká prokuratúra je „súdnym orgánom“. ( 27 ) Dôvody, pre ktoré jej nemožno priznať úlohu orgánu vydávajúceho európsky zatykač, súvisia s tým, že nie je nezávislá, keďže môže v konkrétnych veciach dostávať usmernenia od výkonnej moci. Tieto dôvody však v konečnom dôsledku spočívajú na tom, že európske zatykače prirodzene predstavujú závažný zásah verejnej moci do života jednotlivca: pozbavenie osobnej slobody (či už dočasné, alebo na základe právoplatného rozsudku) chránenej článkom 6 Charty, o ktorom môžu v každom prípade rozhodovať len nezávislé súdy v užšom zmysle. ( 28 )
43.
Ak pritom prijmem uvedený predpoklad (s ktorým súhlasím a ktorý som už navrhol v návrhoch, ktoré som predniesol v uvedenej veci), musím zdôrazniť, že prístup použitý v kontexte článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nemusí automaticky uplatniť na smernicu 2014/41.
44.
Okrem toho výklad článku 1 ods. 1 a článku 2 písm. c) smernice 2014/41 vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na ostatné okolnosti, ktoré umožňujú lepšie pochopiť ich obsah, svedčí v prospech záveru, že prokuratúra (ktorákoľvek prokuratúra členského štátu) je „súdnym orgánom“, keďže je to „orgán, ktorý sa podieľa na výkone spravodlivosti v trestných veciach“.
45.
Nižšie sa pokúsim vysvetliť niektoré z dôvodov, pre ktoré právnu úpravu EVP nemožno považovať za rovnocennú právnej úprave európskych zatykačov.
D.
Porovnanie rámcového rozhodnutia 2002/584 so smernicou 2014/41
46.
Medzi právnou úpravou európskych zatykačov a právnou úpravou EVP existuje mnoho rozdielov, čo vyplýva z ich rozdielnej povahy a odlišných funkcií v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach. Poukážem však len na rozdiely týkajúce sa orgánov, ktoré majú právomoc vydávať a vykonávať európske zatykače a EVP.
1. Určenie vydávajúcich orgánov
47.
V článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je v súvislosti s európskymi zatykačmi spomenutý len „súdny orgán vydávajúceho členského štátu“. Naopak, v smernici 2014/41 sa orgán vydávajúci EVP posudzuje veľmi odlišne, lebo jej súčasťou je zoznam súdnych orgánov (vo vyššie vysvetlenom zmysle) oprávnených vydávať EVP, medzi ktorými je menovite uvedený prokurátor. ( 29 )
48.
Zatiaľ čo pri postupe prípravy rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nerozhodlo o začlenení alebo vylúčení prokuratúry, ( 30 ) výslovné (a kladné) rozhodnutie normotvorcu Únie uznať prokuratúru za orgán vydávajúci EVP z roku 2014 nemožno považovať za náhodné alebo neuvážené.
49.
Uvedené rozhodnutie bolo zámerné a jeho cieľom bolo jednoznačne – aby neexistovali pochybnosti – zahrnúť všetky súdne orgány (obzvlášť prokurátora), ktoré podľa procesných predpisov členských štátov vystupujú v trestnom konaní, vedú ho alebo sa na ňom osobitným spôsobom zúčastňujú.
50.
V dôvodovej správe k iniciatíve Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva na prijatie smernice Európskeho parlamentu a Rady o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( 31 ) sa medzi jej konkrétnymi cieľmi vyzdvihuje cieľ týkajúci sa zachovania špecifík vnútroštátnych systémov a ich právnej kultúry.
51.
V uvedenej dôvodovej správe bolo zdôraznené, že oblasť získavania dôkazov patrí medzi oblasti, v ktorých existujú značné rozdiely medzi vnútroštátnymi systémami, a tieto rozdiely sú často zakorenené tak v právnej kultúre, ako aj v dejinách členských štátov. Na záver sa v nej konštatovalo, že je potrebné zlepšiť spoluprácu v tejto oblasti bez toho, aby tým boli dotknuté základné aspekty a rozdiely medzi vnútroštátnymi systémami.
52.
Preto nie je náhoda, že v článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41 je po vymenovaní súdnych orgánov vydávajúcich EVP použité slovné spojenie „príslušný konať v dotknutej veci“. Tiež nie je náhoda, že v nasledujúcich ustanoveniach tejto smernice sa v súvislosti s určitými organizačnými a procesnými aspektmi opakuje formulácia „v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom“ alebo iné podobné formulácie.
53.
Normotvorca Únie chcel uvedenými formuláciami odmietnuť akýkoľvek pokus zjednotiť právne predpisy členských štátov týkajúce sa trestného práva procesného, pričom rešpektoval ich právo upraviť jednotlivé inštitucionálne systémy podľa vlastných vnútroštátnych predpisov.
54.
Výpočet orgánov, ktorý sa nachádza v článku 2 písm. c) bode i) smernice 2014/41, zodpovedá uvedenému kritériu, keďže sú v ňom rovnocenne uvedení „sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor“. Všetky tieto orgány sú práve nositeľmi funkcií týkajúcich sa vedenia vyšetrovania trestných činov v jednotlivých členských štátoch.
55.
Ak teda normotvorca Únie vedel, že v jednotlivých členských štátoch existujú rôzne prokuratúry, začlenenie prokurátora medzi kvalifikované vydávajúce orgány možno chápať len ako výsledok vedomého želania zahrnúť všetky typy prokurátorov zodpovedných za vyšetrovanie trestných činov v uvedených štátoch bez ohľadu na to, do akej miery sú prepojení s výkonnou mocou.
56.
Je zrejmé, že normotvorca Únie si musel všimnúť túto (rozličnú) mieru prepojenia, keďže vedel, že vo väčšine členských štátov, ktoré priznávajú prokuratúre vyšetrovacie úlohy v trestných konaniach, existuje medzi prokuratúrou a výkonnou mocou určitá väzba.
57.
Smernica 2014/41 bola prijatá s cieľom urýchliť zabezpečovanie a zasielanie dôkazov s nadnárodným významom zjednodušením neuceleného a zložitého právneho rámca, ktorý dovtedy platil. ( 32 ) Nástroje justičnej spolupráce, ktoré jej predchádzali, nevyžadovali, aby bola prokuratúra nezávislá od výkonnej moci, pokiaľ ide o jej funkcie v oblasti vyšetrovania, a nič nenasvedčuje tomu – práve naopak –, že normotvorca Únie sa rozhodol zaviesť túto (novú) požiadavku. Tak ako to bolo v prípade skorších nástrojov spolupráce v trestných veciach v tejto oblasti, rozhodol sa rešpektovať systémy vyšetrovania trestných činov v jednotlivých členských štátoch.
2. Posilnené postavenie vykonávajúceho súdneho orgánu
58.
Pre smernicu 2014/41 a rámcové rozhodnutie 2002/584 je spoločná možnosť, aby vykonávajúci orgán odmietol vykonať to, čo sa od neho žiada, aj keď z iných dôvodov. Osobitosťou smernice 2014/41 je, že navyše poskytuje vykonávajúcemu orgánu širokú škálu poradných mechanizmov ( 33 ) a mechanizmov na úpravu rozsahu vyšetrovacieho opatrenia.
59.
Na rozdiel od rámcového rozhodnutia 2002/584, článok 10 smernice 2014/41 oprávňuje vykonávajúci orgán, aby použil iné vyšetrovacie opatrenia než tie, ktoré sú uvedené v EVP. Môže to urobiť, ak tieto posledné uvedené opatrenia „neexistuj[ú] v právnom poriadku vykonávajúceho štátu alebo… by nebol[i] dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade“ ( 34 ) (odsek 1), alebo ak si vykonávajúci orgán môže zvoliť iné opatrenie, ktorým by sa „dosiahol rovnaký výsledok menej rušivými prostriedkami“ (odsek 3).
60.
Rámcové rozhodnutie 2002/584 neposkytuje uvedený manévrovací priestor, ale naopak stanovuje prísne podmienky pre postup orgánu, ktorý vykonáva európske zatykače. Ťažisko európskych zatykačov – ak možno použiť tento výraz – spočíva na vydávajúcom orgáne, ktorého inštitucionálna nezávislosť ( 35 ) prirodzene poskytuje vykonávajúcemu orgánu záruku , ( 36 ) že obmedzenie osobnej slobody je z uvedeného hľadiska nenapadnuteľné.
61.
Naopak, v oblasti EVP nie je nevyhnutné, aby bol vydávajúci orgán na to, aby mohol spolupracovať s vykonávajúcim orgánom, rovnako nezávislý. Okrem domnienky založenej na zásade vzájomného uznávania má vykonávajúci orgán – ako som uviedol – celý rad možností overiť, či nedošlo k pochybeniam.
62.
Rozdielnosť právnych úprav európskych zatykačov a EVP potvrdzuje skutočnosť, že EVP sa spravujú nielen smernicou 2014/41, ale aj „postupmi platnými v podobnom vnútroštátnom prípade“, ktoré sú kritériom, ktorým sa riadi postup vykonávajúcich orgánov [článok 2 písm. d)].
63.
Z uvedeného predpokladu vyplýva dôsledok, ktorý považujem za dôležitý pre túto vec, ktorý je spomenutý v uvedenom článku 2 písm. d) in fine smernice 2014/41 a ku ktorému sa neskôr vrátim: „takéto postupy si môžu vyžadovať schválenie súdom vo vykonávajúcom štáte, ak sa tak ustanovuje v jeho vnútroštátnom právnom poriadku“. ( 37 )
64.
Ak si vyšetrovacie opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu (tak je to v Rakúsku) vyžaduje schválenie súdom, toto schválenie je ďalším faktorom súdnej záruky v pravom zmysle slova. Uvedené schválenie musí udeliť sudca alebo súd určený podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.
65.
Skutočné vykonanie EVP teda za týchto okolností závisí od sudcu vykonávajúceho štátu bez ohľadu na to, aký orgán ho vydal a aký orgán ho má vykonať. Je logické, že smernica 2014/41 konkrétne nestanovuje, v ktorých členských štátoch vnútroštátne procesné predpisy vyžadujú na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia uvedené schválenie súdom.
E.
Ochrana práv podozrivej alebo obvinenej osoby
66.
Vnútroštátny súd poukazuje na ochranu základných práv a iných procesných práv dotknutých osôb, pričom sa odvoláva na bod 67 a nasl. rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) ako doplňujúci argument uvedený v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
67.
Ochrana základných práv, ako aj ostatných procesných práv osôb, proti ktorým sa vedie trestné stíhanie, je obavou, ktorá sa objavila už v prípravných dokumentoch týkajúcich sa smernice 2014/41 a ktorá bola vyjadrená v tejto smernici. ( 38 )
68.
V dôvodovej správe bolo ako konkrétny cieľ uvedené zachovanie vysokej úrovne ochrany základných práv a iných procesných práv podozrivých osôb. Tento cieľ (a jeho následné vyjadrenie v právnom predpise) vyplýva z toho, že získanie dôkazov v inom členskom štáte by nemalo ovplyvniť záruky podozrivej osoby, najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces. Preto je smernica 2014/41 prepojená s inými smernicami týkajúcimi sa procesných práv v trestných konaniach. ( 39 )
69.
Aj v tejto oblasti rámcové rozhodnutie 2002/584 a smernica 2014/41 spočívajú na odlišných prístupoch:
–
ako som už uviedol, rámcové rozhodnutie 2002/584 sa dotýka práva, ktoré môže najintenzívnejšie ovplyvniť postup orgánov verejnej moci zameraný na boj proti trestnej činnosti. Bezprostredným a priamym cieľom európskeho zatykača je pozbaviť určitú osobu slobody na účely jej odovzdania inému členskému štátu, kde sa bude musieť podrobiť výkonu trestu alebo kde bude trestne stíhaná. ( 40 ) Táto sloboda patrí medzi tie, ktoré zakotvuje Charta (článok 6), a preto treba zabezpečiť jej náležitú súdnu ochranu (článok 47),
–
v smernici 2014/41 sa samozrejme kladie dôraz na ochranu základných práv a procesných práv osoby, ktorej sa týkajú vyšetrovacie opatrenia (podozrivej alebo obvinenej osoby). Aj keď však niektoré z týchto opatrení môže viesť k obmedzeniu jedného zo základného práv, žiadne z nich nemá takú intenzitu ako európsky zatykač. Je zrejmé, že EVP sa musia vykonávať v súlade so základnými právami, ( 41 ) ale to neznamená, že tieto práva sú – bez ohľadu to, aké opatrenie sa prijme – automaticky obmedzené.
70.
Vyšetrovacie opatrenia, ktoré smernica 2014/41 dovoľuje vykonať, majú totiž obzvlášť široký rozsah: siahajú od opatrení, ktoré nemajú „invazívny“ ( 42 ) charakter (odôvodnenie 16 a článok 10 ods. 2), po opatrenia, ktoré majú invazívny charakter, a teda môžu predstavovať väčší či menší „zásah“ do určitých základných práv (odôvodnenie 10).
71.
Opatrenia dokonca možno nariadiť aj na žiadosť podozrivej alebo obvinenej osoby (článok 1 ods. 3), a teda v jej prospech, čo vylučuje akýkoľvek nepriaznivý vplyv na sféru jej práv a záujmov.
72.
Na základe týchto východísk považujem za užitočné samostatne sa zaoberať ochranou práv podozrivých osôb vo fázach vydávania a vykonávania EVP, pričom budem venovať osobitnú pozornosť účasti prokuratúry na oboch fázach.
1. Ochrana práv podozrivej alebo obvinenej osoby vo vydávacej fáze
73.
Vydávajúci orgán musí zaručiť dodržanie práv podozrivej alebo obvinenej osoby: uvádza sa to v odôvodnení 12 smernice 2014/41 ( 43 ) a stanovuje to článok 6 ods. 1 a 2 tejto smernice.
74.
Smernica 2014/41 vychádza z domnienky, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a konkrétne základné práva. ( 44 ) V súlade s tým sa v úvode tlačiva EVP, ktoré sa nachádza v prílohe A uvedenej smernice (ďalej len „tlačivo“), konštatuje, že vydávajúci orgán musí sám – okrem iných skutočností – osvedčiť, že EVP je potrebný a primeraný a že boli zohľadnené práva podozrivej alebo obvinenej osoby.
75.
Ak prokuratúra vystupuje ako vydávajúci orgán, ako garant zákonnosti, a teda aj práv jednotlivcov, musí splniť uvedené požiadavky. Preto musí vyplniť tlačivo najvhodnejším spôsobom, aby vykonávajúci orgán, ktorý ho dostane, nemal pochybnosti o dodržaní podmienok stanovených v článku 6 ods. 1 smernice 2014/41.
76.
Vnútroštátny právny poriadok môže súbežne s určením prokuratúry za vydávajúci orgán priznať sudcovi právomoc povoliť prijatie určitých opatrení (najmä ak sú invazívne). Smernica 2014/41 nestanovuje, že pred vydaním EVP je potrebné toto povolenie, ale nič nebráni tomu, aby ho právne predpisy tohto štátu vyžadovali. V takých prípadoch by ochrana práva podozrivej alebo obvinenej osoby bola zaručená dvojako, a to už pri vydaní EVP vo vydávajúcom štáte. ( 45 )
2. Ochrana práv podozrivej alebo obvinenej osoby vo vykonávacej fáze
77.
Záruka základných práv vo vykonávajúcom štáte je uvedená v odôvodnení 19 ( 46 ) smernice 2014/41 a konkretizovaná v článku 11 ods. 1 písm. f) tejto smernice, podľa ktorého „bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 4, môže vykonávajúci štát odmietnuť uznanie alebo vykonanie EVP, ak… existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia… by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a [C]hart[ou]“.
78.
Slovné spojenie „bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 4“ ( 47 ) svedčí o význame tohto ustanovenia smernice 2014/41, ktoré je jedným zo všeobecných ustanovení, ktorými sa má riadiť činnosť orgánov, ktoré vydávajú alebo vykonávajú EVP.
79.
Prokuratúra v členských štátoch, ktoré ju označili za vykonávajúci orgán, teda musí dodržiavať uvedené požiadavky, na základe ktorých môže dokonca odmietnuť uznať alebo vykonať EVP.
80.
Smernica 2014/41, ktorá nestanovuje také drastické riešenie, priznáva prokuratúre v prípade, ak je určená za vykonávajúci orgán, právomoci na úpravu vykonania EVP: buď pomocou článku 10 (vyšetrovacie opatrenia odlišné od požadovaných vyšetrovacích opatrení), alebo pomocou mechanizmu porád s vydávajúcim orgánom (článok 6 ods. 3 a článok 9 ods. 6).
81.
Ochrana základných práv a ostatných procesných práv podozrivej alebo obvinenej osoby v konečnom dôsledku pred vykonaním EVP už prešla súborom skúmaní a „záruk“ ( 48 ), ktoré pomáhajú rozptýliť akúkoľvek pochybnosť, ktorá sa v tejto súvislosti objaví.
82.
Kruh ochrany uvedených práv sa v systematike smernice 2014/41 uzatvára povinnosťou zaviesť určité „opravné prostriedky“, ktoré sú spomenuté v odôvodnení 22 ( 49 ) a konkretizované v článku 14.
83.
Uvedené opravné prostriedky – tak vo vydávajúcom štáte, ako aj vo vykonávajúcom štáte ( 50 ) – takpovediac vypĺňajú medzeru , ktorá existovala v rámcovom rozhodnutí 2002/584 a ktorá vyvolala prejudiciálne otázky položené inými súdmi, na ktoré musel Súdny dvor odpovedať. Obavy, ktoré sú v tejto súvislosti vyjadrené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, preto nezodpovedajú ustanoveniam smernice 2014/41.
3. Prípadný (doplňujúci) úkon súdu vykonávajúceho štátu, ak je prokuratúra v tomto štáte vykonávajúcim orgánom
84.
Podľa článku 2 písm. d) smernice 2014/41 sa EVP vykonáva „v súlade s touto smernicou a postupmi platnými v podobnom vnútroštátnom prípade… Takéto postupy si môžu vyžadovať schválenie súdom vo vykonávajúcom štáte, ak sa tak ustanovuje v jeho vnútroštátnom právnom poriadku“.
85.
Vnútroštátny súd má v prejednávanej veci povoliť opatrenie, o ktoré požiadala prokuratúra Viedeň, keďže to stanovuje StPO. Smernica 2014/41 teda nevyžaduje jeho zásah, hoci vzhľadom na to, že rešpektuje vnútroštátne konania, nebráni tomu, aby k nemu došlo. Tento zásah však neznamená, že uvedený súd sa zmení na vykonávajúci orgán. ( 51 )
86.
Zo systematiky smernice 2014/41 vyplýva, že príslušný súd pri posudzovaní žiadosti o povolenie nenahrádza vykonávajúci orgán daného členského štátu. Len tomuto orgánu (v prejednávanej veci prokuratúre Viedeň) prislúcha vykonať požadované opatrenie.
87.
Vnútroštátny súd, ktorý má udeliť súdne povolenie na sprístupnenie informácií o bankovom účte, teda nemusí skúmať, aké väzby mala prokuratúra Hamburg (ktorá vystupovala ako vydávajúci orgán) s výkonnou mocou vydávajúceho štátu. V opačnom prípade by uvedený súd zaviedol dodatočnú požiadavku, ktorá nie je uvedená v smernici 2014/41 a ktorej splnenie nevyžaduje ani od vnútroštátnych vyšetrujúcich orgánov.
88.
Inak povedané, ak sa vrátime na začiatok tejto analýzy, zo systematiky smernice 2014/41 vyplýva, že vnútroštátny súd musí posudzovať EVP, ktorý vydala prokuratúra Hamburg a ktorý mu predložila prokuratúra Viedeň, na účely rozhodnutia o jeho prípustnosti tak, ako by posudzoval žiadosť o opatrenia, ktorú podala rakúska prokuratúra v trestnom stíhaní vedenom v Rakúsku.
F.
Dôsledky
89.
Smernica 2014/41 obsahuje ucelenú právnu úpravu vzťahov medzi orgánmi, ktoré vydávajú a vykonávajú EVP. Táto právna úprava vo všetkých fázach zohľadňuje dodržiavanie základných práv a ostatných procesných práv podozrivej alebo obvinenej osoby. Okrem domnienky, ktorá je nerozlučne spojená so zásadou vzájomného uznávania, systém justičnej spolupráce v trestných veciach ponúka v tejto oblasti dostatočné záruky ochrany práv uvedených osôb.
90.
Uvedený právny rámec je dostatočne široký na to, aby sa vzťahoval na prokuratúry všetkých členských štátov ako vydávajúce orgány bez ohľadu na to, aké je ich inštitucionálne postavenie vo vzťahu k výkonnej moci. Vykonávajúci orgán musí v každom prípade posúdiť, či predložený EVP spĺňa požiadavky na jeho vykonanie. Proti jeho rozhodnutiu sú prípustné primerané opravné prostriedky pred súdom, ktoré stanovuje smernica 2014/41.
91.
To, že prokuratúra určitého členského štátu môže dostávať konkrétne pokyny zo strany výkonnej moci, teda nestačí na systematické odmietanie vykonania EVP, ktoré táto prokuratúra vydala. V opačnom prípade:
–
každý vykonávajúci orgán by sa musel ubezpečiť, či vydávajúca prokuratúra nepodlieha uvedeným pokynom. To by pravdepodobne vyvolalo značnú právnu neistotu a prieťahy ( 52 ) pri vedení trestných konaní s cezhraničným dosahom a sťažilo „rýchl[u], účinn[ú] a konzistentn[ú] spoluprác[u] v trestných veciach medzi členskými štátmi“, ( 53 )
–
došlo by k skrytej zmene smernice 2014/41, pričom prokuratúry niektorých krajín by sa museli vylúčiť z článku 2 písm. c) bodu i) a zaradiť pod bod ii) tohto písmena c), čo by znamenalo, že by nemohli ani overovať rozhodnutia iných správnych orgánov, ktoré vydávajú EVP,
–
bolo by nevyhnutné opätovne vymedziť rozdelenie právomocí vydávajúcich orgánov v členských štátoch, ( 54 ) čo by viedlo k skresleniu zámeru normotvorcu Únie, ktorý nechcel zmeniť, ale zachovať inštitucionálne a procesné systémy členských štátov, ktoré existovali v čase prijatia smernice 2014/41.
V. Návrh
92.
Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Landesgericht für Strafsachen Wien (Krajinský súd pre trestné veci Viedeň, Rakúsko), takto:
Prokuratúry členských štátov sa môžu považovať za vydávajúce súdne orgány, ktoré spadajú pod článok 2 písm. c) bod i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach, pokiaľ to tieto členské štáty stanovili.
( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 ).
( 3 ) Rámcové rozhodnutie z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34).
( 4 ) Zákon o organizácii súdnictva.
( 5 ) Trestný poriadok (ďalej len „StPO“).
( 6 ) Spolkový zákon o justičnej spolupráci v trestných veciach s členskými štátmi Európskej únie.
( 7 ) Vyšetrovanie je založené na tom, že podozriví v júli 2018 – s použitím protiprávne získaných údajov – sfalšovali 13 prevodných príkazov, ktorými na jeden bankový účet (vedený v rakúskej banke na meno A) previedli sumu vo výške 9775,04 eura.
( 8 ) Rozsudok z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) [ C‑508/18 a C‑82/19 PPU , EU:C:2019:456 ; ďalej len „rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)“].
( 9 ) Prokuratúra Hamburg je z organizačného hľadiska poriadená Justizsenator (justičný radca) v Hamburgu, ktorý je súčasťou výkonnej moci a môže jej dávať pokyny v konkrétnych prípadoch.
( 10 ) Rozsudok z 9. októbra 2019, Prokuratúra Viedeň ( C‑489/19 PPU , EU:C:2019:849 , bod 40 ): „… pokiaľ ide o rakúske prokuratúry, z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o prokuratúre vyplýva, že prokuratúry sú priamo podriadené vyšším prokuratúram a podliehajú ich pokynom a že tieto vyššie prokuratúry sú zase priamo podriadené spolkovému ministrovi spravodlivosti a podliehajú jeho pokynom. Keďže však požadovaná nezávislosť vyžaduje, aby existovali zákonné a organizačné pravidlá, ktoré dokážu zabezpečiť, aby súdny orgán vydávajúci zatykač nebol pri prijímaní rozhodnutia o vydaní európskeho zatykača vystavený akémukoľvek riziku, že bude podliehať najmä individuálnym pokynom zo strany výkonnej moci, nemožno sa domnievať, že rakúske prokuratúry spĺňajú túto požiadavku [pozri analogicky rozsudok z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry v Lübecku a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU , EU:C:2019:456 , body 74 a 84 ]“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 11 ) Súdny dvor ich výslovne vylúčil zo zoznamu orgánov, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach [bod 50 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)].
( 12 ) Rozsudok z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň) ( C‑489/19 PPU , EU:C:2019:849 , výrok): „Pojem ‚európsky zatykač‘… sa vzťahuje na európske zatykače vydané prokuratúrami členského štátu, aj keď sú tieto prokuratúry vystavené riziku, že pri vydávaní uvedených zatykačov budú priamo alebo nepriamo podliehať individuálnym usmerneniam alebo pokynom zo strany výkonnej moci…, pokiaľ tieto zatykače musia byť… povinne schválené súdom, ktorý nezávisle a objektívne preskúma podmienky vydania, ako aj primeranosť týchto zatykačov…, a tak prijíma autonómne rozhodnutie, ktoré dáva uvedeným zatykačom ich konečnú podobu.“
( 13 ) Článok 8 ods. 3a smernice Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS ( Ú. v. EÚ L 64, 2011, s. 1 ), zmenenej smernicou Rady 2014/107/EÚ z 9. decembra 2014 ( Ú. v. EÚ L 359, 2014, s. 1 ). Pozri rozsudok zo 14. apríla 2016, Sparkasse Allgäu ( C‑522/14 , EU:C:2016:253 ).
( 14 ) EVP sa môžu vzťahovať takmer na všetky dôkazné prostriedky: stačí, aby požadované opatrenie existovalo v právnom poriadku vykonávajúceho štátu (článok 10 smernice 2014/41).
( 15 ) Článok 34 smernice 2014/41. V porovnaní s týmito predchádzajúcimi nástrojmi je zásada vzájomného uznávania pružnejšia, pričom v súčasnosti sa akceptujú určité obmedzenia.
( 16 ) Prívlastky „súdne“ a „nesúdne“ ako také nie sú uvedené v zozname definícií, ktorý sa nachádza v článku 2 smernice 2014/41. Pre zjednodušenie ich používam, lebo v konečnom dôsledku zodpovedajú povahe inštitúcií, ktoré patria do týchto dvoch kategórií.
( 17 ) Sekretariát Európskej justičnej siete vypracoval zoznam príslušných orgánov, aktualizovaný k 30. septembru 2019, ktorý svedčí o rozmanitosti kritérií používaných v 24 členských štátoch. Väčšina (16) nestanovuje účasť nesúdnych vydávajúcich orgánov, ktorých rozhodnutia treba overiť. Štáty, ktoré stanovujú túto účasť, zaraďujú do uvedenej kategórie správne orgány, ktoré majú právomoc konať v daňových, colných a správnych veciach, vo všeobecnosti (https://www.ejn‑crimjust.europa.eu/ejn/EJN_RegistryDoc/EN/3115/0/0).
( 18 ) V Nemecku môžu EVP vydávať správne orgány oprávnené stíhať správne delikty, pričom ich musí overiť prokuratúra, v obvode ktorej majú tieto orgány sídlo. Pokiaľ však ide o daňové orgány, nemecké daňové úrady sa domnievajú, že na základe § 399 ods. 1 nemeckého daňového zákonníka plnia úlohy prokuratúry v trestných konaniach vedených pre daňové delikty, a preto ich treba považovať za orgány vydávajúce EVP v zmysle článku 2 písm. c) bodu i) smernice 2014/41. Problémy, ktoré vyvoláva táto otázka, sú predmetom prejudiciálneho konania vo veci C‑66/20, Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster.
( 19 ) K ťažkostiam s vymedzením pojmu „súdny orgán“ sa pripája skutočnosť, že v nemeckom znení článku 1 ods. 1 smernice 2014/41 je použitý výraz gerichtliche Entscheidung , čo vzbudzuje dojem, že ide o rozhodnutie súdu ( Gericht ). Komisia (v bode 28 svojich pripomienok) a nemecká vláda (v bode 42 svojich pripomienok) preto navrhujú používať slovné spojenie justizielle Entscheidung .
( 20 ) Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 49.
( 21 ) Tamže, bod 50.
( 22 ) Tamže, bod 51.
( 23 ) Tamže, bod 52.
( 24 ) Tamže, body 49 a 56.
( 25 ) Návrhy vo veciach OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) ( C‑508/18 a C‑82/19 PPU , EU:C:2019:337 , body 37 až 40 ).
( 26 ) Návrhy vo veci Özçelik ( C‑453/16 PPU , EU:C:2016:783 , bod 51 ). Prokuratúra sa konkrétne považovala za súdny orgán v kontexte európskeho zatykača len na účely článku 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 ako orgán oprávnený vydať „súdne rozhodnutie“ uvedené v písmene c) tohto ustanovenia (vnútroštátny zatykač), ktoré predchádza vydaniu európskeho zatykača. Aj v návrhoch, ktoré som predniesol vo veciach OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), som poukázal na to, že v iných oblastiach spolupráce v trestných veciach sa prokuratúra považuje za „súdny orgán“ (bod 38).
( 27 ) Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), body 50 a 63: „výraz ‚súdny orgán‘, ktorý sa nachádza v [článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584], neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach v tomto členskom štáte“ (bod 50). Súdny dvor za okolností, ktoré skúmal, rozhodol, že nemeckú „prokuratúru [možno] považovať za orgán podieľajúci sa na výkone spravodlivosti v trestných veciach“ (bod 63), z čoho vyvodil, že nemecká prokuratúra je súdnym orgánom.
( 28 ) Rozsudok z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň) ( C‑489/19 PPU , EU:C:2019:849 , bod 35 ): „… keďže vydanie európskeho zatykača môže porušiť právo dotknutej osoby na slobodu zakotvené v článku 6 Charty, táto ochrana zahŕňa požiadavku, aby rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany bolo prijaté minimálne na jednej z dvoch úrovní uvedenej ochrany“.
( 29 ) Ako som už vysvetlil, navyše zahŕňa možnosť uznať za vydávajúce orgány po overení súdnymi orgánmi orgány, ktoré plnia správne, colné alebo daňové úlohy.
( 30 ) Odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veciach Özçelik ( C‑453/16 PPU , EU:C:2016:783 , body 39 až 41 ), a Generálny prokurátor Litvy ( C‑509/18 , EU:C:2019:338 , body 36 až 46 ).
( 31 ) Dokument Rady 9288/10 ADD 2 z 23. júna 2010 (ďalej len „dôvodová správa“), s. 22.
( 32 ) Odôvodnenia 5 a 6 smernice 2014/41.
( 33 ) Článok 6 ods. 1 smernice 2014/41 priznáva vydávajúcemu orgánu funkciu spočívajúcu v posúdení nevyhnutnosti a primeranosti vydania EVP a dodržania práv podozrivej alebo obvinenej osoby, ako aj v overení, či by sa opatrenia mohli za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade. Ak má vykonávajúci orgán pochybnosti o splnení týchto podmienok, odsek 3 tohto článku 6 ho oprávňuje, aby sa poradil s vydávajúcim orgánom. Pri vykonávaní EVP sa vykonávajúci orgán a vydávajúci orgán môžu navzájom radiť (článok 9 ods. 6 smernice 2014/41).
( 34 ) Uvedené opatrenie je opäť založené na zachovaní vnútroštátnych predpisov každého členského štátu týkajúcich sa trestného konania. Vykonávajúci orgán však nemôže využiť oprávnenie, ktoré mu priznáva článok 10 ods. 1, v prípadoch uvedených v odseku 2 tohto článku.
( 35 ) Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 73: „… musí byť schopný [vydať európsky zatykač] objektívne a zohľadňovať všetky skutočnosti v prospech a neprospech a bez toho, aby bol vystavený riziku, že jeho rozhodovacia právomoc bude podliehať vonkajším usmerneniam alebo pokynom najmä zo strany výkonnej moci, aby neexistovali nijaké pochybnosti o tom, že rozhodnutie o vydaní európskeho zatykača pochádza od tohto orgánu a nie v konečnom dôsledku od výkonnej moci“.
( 36 ) Tamže, bod 74: „súdny orgán vydávajúci zatykač [musí] uistiť vykonávajúci súdny orgán o tom, že vzhľadom na záruky ponúkané právnym poriadkom vydávajúceho členského štátu koná pri vykonávaní svojich úloh súvisiacich s vydaním európskeho zatykača nezávisle“.
( 37 ) Nevylučujem však, že iný právny predpis Únie by mohol vyžadovať v niektorých prípadoch predchádzajúce schválenie súdom. Vo veci C‑746/18 bude musieť Súdny dvor objasniť, či je to tak v prípade prístupu k údajom o elektronických komunikáciách. Pozri návrhy, ktoré v uvedenej veci 21. januára 2020 predniesol generálny advokát Pitruzzella ( EU:C:2020:18 ).
( 38 ) Základné práva sú spomenuté z rôznych hľadísk v odôvodneniach 10, 12, 18, 19 a 39. Pokiaľ ide o znenie smernice, na základné práva výslovne odkazuje článok 1 ods. 4 („… smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o EÚ vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu“) a článok 14 ods. 2 Pozri body 83 a 84 nižšie.
( 39 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1 ), smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1 ) a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody ( Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1 ).
( 40 ) Navyše je to osobitne závažné obmedzenie, lebo okrem samotného odňatia slobody dochádza aj k nútenému premiestneniu do iného štátu, ktorým sa dotknutá osoba vzdiali od prostredia, v ktorom sa odohráva jej osobný a spoločenský život, v dôsledku čoho je potrebné vysporiadať sa s formálnou obhajobou na území s odlišným právnym systémom.
( 41 ) Odôvodnenie 12: vydávajúci orgán musí „v plnej miere zabezpeči[ť] dodržanie práv zakotvených v článku 48 Charty… Prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v [C]harte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti. Každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 [C]harty, pokiaľ ide o nevyhnutnosť, primeranosť a ciele, ktoré by malo sledovať, najmä ochranu práv a slobôd iných“.
( 42 ) Odôvodnenie 16: „neinvazívnymi opatreniami by v závislosti od vnútroštátneho práva mohli byť napríklad také opatrenia, ktorými sa neporušuje právo na súkromie alebo vlastnícke právo“. V bode 5.4 in fine Spoločnej poznámky Eurojustu a Európskej justičnej siete o používaní európskeho vyšetrovacieho príkazu v praxi sa uvádza, že „väčšina členských štátov nemá ‚neinvazívne opatrenia‘ vymedzené vo svojich právnych predpisoch, ale považujú tento pojem skôr za spoločný inštitút, ktorý je vyjadrený bežným právnickým jazykom a zahŕňa opatrenia, ktorými nie sú dotknuté základe práva, a často si nevyžaduje ani súdny príkaz“ (11168/19, http://www.eurojust.europa.eu/doclibrary/Eurojust‑framework/Casework/Joint%20note%20of%20Eurojust%20and%20the%20EJN%20on%20the%20practical%20application%20of%20the%20European%20Investigation%20Order%20(June%202019)/2019‑06‑Joint_Note_EJ‑EJN_practical_application_EIO_SK.pdf).
( 43 ) Citovanom v poznámke pod čiarou 41 vyššie.
( 44 ) Odôvodnenie 19: „Základom vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Únii je vzájomná dôvera a domnienka, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a konkrétne základné práva.“
( 45 ) Nemecká vláda (v bodoch 61 a 62 svojich pripomienok) uvádza, že v jej právnych predpisoch sa uplatňuje toto kritérium. V reakcii na otázku Súdneho dvora vysvetlila, že v tejto veci zásahu prokuratúry Hamburg vzhľadom na povahu požadovaného opatrenia nepredchádzalo rozhodnutie súdu.
( 46 ) „… ak existujú podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by viedlo k porušeniu základných práv a že vykonávajúci štát by si nesplnil svoje povinnosti týkajúce sa ochrany základných práv uznaných v [C]harte, výkon EVP by sa mal odmietnuť“.
( 47 ) Citovaný v poznámke pod čiarou 38 vyššie.
( 48 ) Tento pojem sa nachádza v nadpise kapitoly III smernice 2014/41 („Postupy a záruky pre vydávajúci štát“).
( 49 ) „Dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. Členské štáty by v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi poriadkami mali zabezpečiť uplatniteľnosť takýchto opravných prostriedkov, a to tiež prostredníctvom včasného informovania každej zainteresovanej strany o možnostiach a spôsoboch uplatnenia týchto opravných prostriedkov. …“.
( 50 ) Tieto opravné prostriedky boli predmetom prejudiciálneho konania, v ktorom bol vydaný rozsudok z 24. októbra 2019, Gavanozov ( C‑324/17 , EU:C:2019:892 ). V bode 37 tohto rozsudku sa Súdny dvor obmedzil na konštatovanie, že nie je potrebné, aby zaslané tlačivo obsahovalo „opis opravných prostriedkov, ktoré prípadne existujú vo vydávajúcom členskom štáte proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu“. Napokon sa teda nezaoberal otázkou, či „… článok 14 tejto smernice… bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok, ktorým by bolo možné napadnúť hmotnoprávne dôvody vydania“ EVP. Generálny advokát Bot v návrhoch, ktoré predniesol v uvedenej veci ( EU:C:2019:312 ), uviedol, že „pokiaľ právna úprava členského štátu, akou je bulharská právna úprava, vôbec neumožňuje napadnúť hmotnoprávne dôvody vyšetrovacieho opatrenia požadovaného v európskom vyšetrovacom príkaze, [spomenutý článok] bráni tejto právnej úprave a tomu, aby orgán tohto členského štátu vydal európsky vyšetrovací príkaz“.
( 51 ) Funkcia sudcu, ktorý povoľuje vyšetrovacie opatrenie, sa nerovná overeniu v zmysle článku 2 písm. c) bodu ii) smernice 2014/41, ktorý sa týka vydávajúcich orgánov.
( 52 ) V bode 4 dôvodovej správy sa uvádza, že rýchle vyriešenie trestných vecí je kľúčové pre efektívnosť aj kvalitu systému. Je potrebné vyhýbať sa prieťahom, ktoré nie sú nevyhnutné, pretože majú negatívny vplyv na kvalitu dôkazov. Okrem toho má každý obvinený právo byť súdený v primeranej lehote.
( 53 ) Odôvodnenie 21 smernice 2014/41.
( ) Spoločná poznámka Eurojustu a Európskej justičnej siete o používaní európskeho vyšetrovacieho príkazu v praxi svedčí o tom, že z porovnávacieho hľadiska väčšina členských štátov označuje prokuratúru za vydávajúci orgán.