C-585/19

proti

Organismul Intermediar pentru Programul Operažional Capital Uman – Ministerul Educažiei Nažionale

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2003/88 – Pracovníci, ktorí uzavreli viac pracovných zmlúv – Pracovný čas a doby odpočinku – Maximálne limity denného a týždenného pracovného času – Uplatňovanie vo vzťahu k pracovníkovi alebo vo vzťahu k zmluve“

1.

Vzťahujú sa obmedzenia denného a týždenného pracovného času stanovené smernicou 2003/88 ( 2 ) aj na prípad, keď pracovník uzavrel viac pracovných zmlúv s tým istým zamestnávateľom? Alebo sa majú takéto obmedzenia uplatňovať „vo vzťahu k zmluve“ a z tohto dôvodu je potrebné posudzovať možné prekročenie vyššie uvedených limitov vo vzťahu ku každej jednotlivej pracovnej zmluve?

V odôvodneniach 1, 4, 5 a 11 smernice 2003/88 sa uvádza:

„(1)

smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času [ Ú. v. ES L 307, 1993, s. 18 ; Mim. vyd. 05/002, s. 197], ktorá ustanovuje minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pre organizáciu pracovného času pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a o aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce, sa výrazne zmenila a doplnila. Aby sa veci vyjasnili, mali by sa kodifikovať príslušné ustanovenia;

…

(4)

zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci je cieľom, ktorý by sa nemal podriaďovať čisto ekonomickým úvahám;

V článku 1 smernice 2003/88 sa stanovuje:

„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2. Táto smernica sa vzťahuje na:

a)

minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a

b)

2. ‚čas odpočinku‘ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;

…“

6.

V článku 3 smernice 2003/88 s názvom „Denný odpočinok“ sa stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.“

7.

8.

Podľa článku 17 smernice 2003/88 s názvom „Odchýlky“:

„1. Pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:

a)

vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;

b)

„1. Členský štát má možnosť neuplatňovať článok 6 pri zachovávaní všeobecných zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a za predpokladu, že príjme nevyhnutné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že:

a)

žiadny zamestnávateľ nevyžaduje, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich dní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b), pokiaľ najprv nezískal súhlas pracovníka vykonávať takúto prácu;

b)

žiadnemu pracovníkovi nevznikne zo strany jeho zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce;

c)

3. Ak členské štáty využijú možnosti poskytnuté v tomto článku, okamžite o tom informujú Komisiu.“

B.

Rumunské právo

10.

V článkoch 111, 112, 114 a 135 Legea n. 53/2003 privind Codul muncii (zákon č. 53/2003 z 24. januára 2003, ktorým sa stanovuje Zákonník práce) sa stanovuje:

„Článok 111: Pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s ustanoveniami individuálnej pracovnej zmluvy, príslušnej kolektívnej zmluvy a/alebo s platnou právnou úpravou.

11.

Academia de Studii Economice din București (Akadémia ekonomických štúdií Bukurešť, ďalej len „ASE“), rumunská vysoká škola, získala nenávratný finančný príspevok z Európskeho sociálneho fondu, ktorý jej poskytli rumunské orgány, konkrétne Organismul Intermediar pentru Programul Operațional Capital Uman – Ministerul Educației Naționale (Sprostredkovateľský orgán pre operačný program Ľudské zdroje – Ministerstvo národného školstva, Rumunsko, ďalej len „OI POCU MEN“), a to na realizáciu projektu POSDRU/89/1.5/S/59184 (Sektorový operačný program pre rozvoj ľudských zdrojov s názvom „Výkonnosť a excelentnosť v postgraduálnom výskume v oblasti ekonomických vied v Rumunsku“, ďalej len „projekt“).

12.

Dňa 4. júna 2018 OI POCU MEN na základe správy o zistení finančných nezrovnalostí usúdil, že časť nákladov na plat odborníkov z tímu zodpovedného za realizáciu projektu bola neoprávnená, keďže títo zamestnanci v období od októbra 2012 do januára 2013 vykázali za niektoré dni celkový počet zmluvných hodín prekračujúci maximálny denný pracovný čas 13 hodín, ktorý OI POCU MEN stanovil v príslušných pokynoch v súlade s ustanoveniami smernice 2003/88.

13.

Výdavky považované za neoprávnené, vo výške 13808 RON (2904 eur), zodpovedajú nákladom na plat (čistý plat, dane, odvody za zamestnanca a zamestnávateľa) pre zamestnancov pracujúcich v tíme zodpovednom za realizáciu projektu.

17.

Vnútroštátny súd spresňuje, že sumy vyhlásené za neoprávnené zodpovedajú nákladom na platy niektorých odborníkov, ktorí v období od októbra 2012 do januára 2013 odpracovali v určitých dňoch príslušný základný počet hodín, čiže 8 hodín denne, ako aj ďalší čas, ktorý odpracovali v rámci predmetného projektu a iných projektov alebo činností. Celkový počet denných odpracovaných hodín dotknutých osôb mal prekročiť limit 13 hodín denne, stanovený na základe pokynov riadiaceho orgánu daného projektu, ktoré boli podľa OI POCU MEN vydané v súlade s článkami 3 a 6 smernice 2003/88.

18.

Za týchto okolností Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť) prerušil konanie vo veci samej a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Má sa ‚pracovný čas‘, ako je vymedzený v článku 2 bode 1 smernice 2003/88/ES, chápať ako ‚čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou‘ na základe jedinej zmluvy (na plný úväzok) alebo na základe všetkých (pracovných) zmlúv, ktoré uzavrel?

Majú sa požiadavky stanovené pre členské štáty v článku 3 smernice 2003/88/ES (povinnosť prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín) a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín) vykladať v tom zmysle, že stanovujú obmedzenia vo vzťahu k jedinej zmluve, alebo vo vzťahu k všetkým zmluvám uzavretým s tým istým zamestnávateľom alebo s rôznymi zamestnávateľmi?

Komisia a niektorí z vedľajších účastníkov konania poukázali na neprípustnosť niektorých položených prejudiciálnych otázok, a to z rôznych dôvodov, ktoré možno v podstate zhrnúť takto: a) nedostatok skutkových okolností potrebných pre posúdenie; b) nepriama súvislosť prejudiciálnych otázok s predmetom konania vo veci samej. Okrem toho viacerí účastníci konania poukázali aj na čiastočnú neprípustnosť niektorých častí prejudiciálnych otázok.

20.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka, ako sa uviedlo vyššie, neoprávnenosti niektorých výdavkov na účely financovania z verejných zdrojov a nie priamo určenia počtu odpracovaných hodín na účely overenia súladu s obmedzeniami podľa smernice 2003/88, mohol byť z viacerých skutkových hľadísk nepochybne úplnejší. V každom prípade poskytuje minimum informácií o skutkovom stave vo veci samej a odkazuje na príslušné ustanovenia práva Únie a vnútroštátnych právnych predpisov, čím umožňuje dostatočne porozumieť predmetu uvedenej veci a všeobecne položeným prejudiciálnym otázkam.

21.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa konkrétne uvádza, že OI POCU MEN vymáha od ASE predmetnú pohľadávku z dôvodu nedodržania pravidiel týkajúcich sa maximálneho trvania denného pracovného času: táto skutočnosť sa mi zdá ako dostatočný dôvod na preskúmanie ustanovení smernice 2003/88 v oblasti obmedzenia denného pracovného času. Bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či OI POCU MEN vydal rozhodnutie, ktorým vymáha sporný dlh, správne, ale vzhľadom na to, že položené prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Ako totiž Súdny dvor nedávno potvrdil, „prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru“ ( 3 ).

2. Účel smernice 2003/88 a postavenie pracovníka v systéme ochrany podľa práva Únie

25.

Skutočným orientačným bodom Súdneho dvora pri riešení položených prejudiciálnych otázok týkajúcich sa pracovného času je ochranný účel smernice 2003/88, najmä s prihliadnutím na slabšie postavenie pracovníka v rámci zmluvného vzťahu so zamestnávateľom.

26.

Cieľom smernice 2003/88 je totiž stanoviť minimálne požiadavky zamerané na zlepšenie ochrany zdravia a bezpečnosti na pracovisku, pričom tento cieľ sa okrem iného dosahuje aproximáciou vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa pracovného času. ( 7 )

27.

V nedávnom rozsudku veľkej komory Súdny dvor v súvislosti s prameňmi a systematickým usporiadaním objasnil, že „právo každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku je nielen pravidlom sociálneho práva Únie, ktoré má osobitný význam, ale je tiež výslovne zakotvený v článku 31 ods. 2 Charty, ktorej článok 6 ods. 1 ZEÚ priznáva rovnakú právnu hodnotu ako Zmluvám. … Ustanovenia smernice 2003/88, najmä jej články 3, 5 a 6 spresňujú toto základné právo a musia sa teda vykladať s pr[i]hliadnutím na toto právo“ ( 10 ).

31.

Súdny dvor následne pripomenul, že „cieľom smernice 2003/88 je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času“ ( 11 ), pričom spresnil, že „cieľom tejto harmonizácie na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálnych dôb odpočinku, najmä denného a týždenného, ako aj primeraných prestávok v práci a stanovením maximálnej dĺžky týždenného pracovného času“ ( 12 ).

32.

V rovnakom rozsudku Súdny dvor ďalej zdôraznil postavenie pracovníka v ochrannom systéme Únie: „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mohol zamestnávateľ v jeho právach obmedzovať“ ( 13 ); okrem toho je potrebné mať na pamäti, že „vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť takýto pracovník odradený od priameho uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže najmä v dôsledku uplatňovania týchto práv môže čeliť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“ ( 14 ).

36.

Druhým dôsledkom uvedeného výkladu je nemožnosť pracovníka s vyššie uvedenými právami disponovať.

37.

Práva priznané pracovníkom smernicou 2003/88, najmä práva na denný a týždenný odpočinok vyplývajúce zo stanovených obmedzení pracovného dňa a pracovného týždňa, je vzhľadom na ich úzku súvislosť s primárnymi a základnými právami potrebné považovať za práva, s ktorými nemôžu samotní pracovníci disponovať, keďže sú zamerané na ochranu verejného záujmu, práva na zdravie a na bezpečnosť pri práci.

38.

Táto skutočnosť znamená, že vyššie uvedené práva nepatria do skupiny práv striktne zmluvnej povahy, ktorých sa môže pracovník na základe svojho rozhodnutia vzdať výmenou za dodatočnú odmenu alebo iné výhody, ale sú súčasťou úzkeho okruhu základných práv ( 16 ) priznaných primárnymi prameňmi práva ústavnej povahy alebo prameňmi, ktoré sú im rovnocenné, ktoré sa netýkajú výlučne zmluvného vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ale „osoby pracovníka“.

42.

Na zabezpečenie úplnej účinnosti smernice 2003/88 je nevyhnutné, aby členské štáty zabezpečili dodržiavanie uvedených minimálnych dôb odpočinku a zabránili akémukoľvek prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času.

43.

Je nepochybne pravda, že články 3 a 5 a článok 6 písm. b) smernice 2003/88 neurčujú konkrétne postupy, akými majú členské štáty zabezpečiť vykonávanie práv, ktoré sa v nich stanovujú. Ako vyplýva zo samotného znenia týchto článkov, vyššie uvedené ustanovenia zverujú členským štátom úlohu stanoviť uvedené konkrétne postupy tým, že na tieto účely prijmú „nevyhnutné opatrenia“.

44.

Členské štáty majú preto v uvedenom zmysle diskrečnú právomoc vzhľadom na základný cieľ smernice 2003/88 spočívajúci v zabezpečení účinnej ochrany životných a pracovných podmienok pracovníkov a tiež lepšej ochrany ich bezpečnosti a zdravia sú však povinné zaručiť, aby bol potrebný účinok predmetných práv v plnom rozsahu zaistený, tým, že pracovníkom umožnia účinne využiť minimálny denný a týždenný odpočinok a maximálny limit priemerného týždenného pracovného času podľa uvedenej smernice.

Prostredníctvom prvých dvoch prejudiciálnych otázok, s výnimkou časti, ktorá je podľa môjho názoru neprípustná, ( 19 ) žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či sa majú ustanovenia článku 2 ods. 1, článku 3 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v prípade, ak pracovník uzavrie s tým istým zamestnávateľom niekoľko individuálnych pracovných zmlúv, uplatňovať vo vzťahu k zmluve alebo vo vzťahu k pracovníkovi .

47.

Z vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa cieľov smernice 2003/88 a postavenia pracovníka v systéme ochrany podľa práva Únie je zrejmé, že najlepšou možnosťou je výklad v tom zmysle, že obmedzenia denného pracovného času, ( 20 ) ktoré smernica 2003/88 nepriamo stanovila tým, že uložila minimálny denný odpočinok trvajúci 11 hodín, sa majú uplatňovať vo vzťahu k pracovníkovi .

48.

Ochrana podľa smernice je určená pracovníkovi (nie pracovnej zmluve ), pričom obmedzenia denného (a týždenného) pracovného času slúžia na účely tejto ochrany z dvoch hľadísk: z verejnoprávneho hľadiska, keďže ochrana zdravia je nepochybne verejným záujmom, ktorý má prednosť pred súkromnými záujmami zmluvných strán; zo zmluvného hľadiska, keďže pracovníka ako slabšiu zmluvnú stranu je potrebné chrániť pred možným zneužitím zo strany zamestnávateľa, ktorý by mu mohol (zmluvne) obmedziť jeho práva. ( 21 )

49.

Navrhovaný systematický prístup spolu s gramatickým prístupom svedčia nepochybne v tom zmysle, že v prípade, ak pracovník uzavrie s tým istým zamestnávateľom niekoľko pracovných zmlúv: a) ustanovenia smernice 2003/88 treba vykladať so zreteľom na ich ochranný účel a takým spôsobom, aby sa zaručil potrebný účinok tejto smernice, ako aj v konečnom dôsledku plné a účinné využitie subjektívneho postavenia, ktoré smernica priznáva pracovníkom , s vylúčením akejkoľvek prekážky, ktorá by mohla reálne obmedziť alebo ohroziť využívanie týchto práv; b) práva priznané smernicou treba vzhľadom na ich úzku súvislosť s primárnymi a základnými právami považovať za práva, ktorými nemôžu samotní pracovníci disponovať a od ktorých sa vnútroštátni zákonodarcovia nemôžu odchýliť, s výnimkou prípadov výslovne stanovených v predmetnej smernici; c) členské štáty nemôžu stanoviť na zabezpečenie vykonávania ustanovení smernice 2003/88 také postupy, ktoré by zbavili práva zakotvené v smernici ich podstaty.

52.

Argumenty, ktoré uviedli niektorí vedľajší účastníci konania s cieľom preukázať, že obmedzenia pracovného času podľa smernice a vnútroštátnych právnych predpisov sa majú uplatňovať vo vzťahu k zmluve a nie vo vzťahu k pracovníkovi , sú preto prekonané navrhnutým výkladom.

53.

55.

Naproti tomu skutočnosť, že v niektorých osobitných prípadoch sa výslovne odkazuje na uplatňovanie vo vzťahu k pracovníkovi nijakým spôsobom neodporuje výkladu, ktorý som navrhol. Niektoré kategórie pracovníkov a pracovníci v určitých konkrétnych odvetviach vyžadujú osobitnú ochranu – z dôvodu charakteristických vlastností vykonávanej činnosti ako napríklad v prípade pracovníkov vykonávajúcich mobilné činnosti v cestnej doprave ( 23 ) –, pričom v súvislosti s takýmito osobami právo Únie výslovne stanovilo odkaz na uplatňovanie obmedzení vo vzťahu k pracovníkovi .

56.

Rozdielne postupy v jednotlivých členských štátoch (na ktoré poukazuje samotná Komisia vo svojej správe o vykonávaní smernice 2003/88 členskými štátmi ( 24 ) a vo svojom výkladovom oznámení o tejto smernici ( 25 )), ako aj podmienky, za ktorých bola táto smernica prijatá, ostatné smernice o pracovnom čase a tiež dosiaľ odmietané návrhy na zmenu a doplnenie smernice 2003/88 predkladané Európskym parlamentom predstavujú skutočnosti, ktoré v prejednávanej veci nezohrávajú rozhodujúcu úlohu. Určitý význam by mohli nadobudnúť v rámci budúcich úvah o problematike viacerých pracovných zmlúv uzavretých s rôznymi zamestnávateľmi. V tomto rámci by totiž vznikli rôzne otázky týkajúce sa zmluvnej zodpovednosti odlišných zamestnávateľov pri plnení povinností v oblasti bezpečnosti, ako aj otázky o možnostiach oboznámiť sa so situáciami, na ktoré nemajú jednotliví zamestnávatelia samostatne úplný dosah.

57.

Argumenty viacerých členských štátov vo veci manévrovacieho priestoru, ktorý sa im ponechal, pokiaľ ide o postupy vykonávania ustanovení článku 3 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88, nie sú dôvodné. ( 26 ) Zdá sa mi totiž, že položená otázka sa netýka postupov vykonávania predmetných ustanovení, ale skôr ich rozsahu. Je preto úlohou Súdneho dvora, aby tieto ustanovenia vyložil na účely jednotného určenia ich rozsahu: prekročenie vyššie uvedených limitov iba na základe skutočnosti, že pracovník uzavrel viac pracovných zmlúv, by predstavovalo „vyprázdnenie“ základného jadra ochrany, čo by malo, ako sa už uviedlo, významný negatívny vplyv na potrebný účinok smernice.

61.

Napokon v súvislosti s odchýlkami stanovenými v smernici 2003/88, najmä v článku 17 ods. 1, ktoré sú dôvodom pre neuplatňovanie článkov 3 a 6 tejto smernice na niektorých pracovníkov, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje na pracovníkov, „v prípade ktorých sa vzhľadom na osobitnú povahu vykonávanej činnosti celkové trvanie pracovného času nemeria alebo nie je vopred určené, alebo si ho môžu určiť samotní pracovníci“ ( 30 ). Keďže v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že pracovníci dotknutí vo veci samej mali pracovné zmluvy na plný úväzok stanovujúce týždenný pracovný čas v trvaní 40 hodín, zdá sa mi nepravdepodobné, že by títo pracovníci, vrátane univerzitných profesorov, patrili do uvedenej kategórie pracovníkov. V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby túto skutočnosť preskúmal.

62.

Ak sú argumenty v prospech uplatniteľnosti obmedzení denného (a týždenného) pracovného času podľa smernice 2003/88 vo vzťahu k zmluve prekonané systematickým a teleologickým výkladom, ktoré som navrhol, na účely správneho vymedzenia rozsahu mojich záverov je stále potrebné objasniť niektoré otázky.

63.

Predpokladom uplatniteľnosti obmedzení denného (a týždenného) pracovného času vo vzťahu k jednotlivým pracovníkom, bez ohľadu na počet pracovných zmlúv uzavretých s tým istým zamestnávateľom, je, že vnútroštátny súd overí, že v konkrétnej veci ide o pojmy „pracovník“ a „pracovný čas“, tak, ako ich vymedzuje právo Únie.

67.

Na účely kvalifikácie treba pripomenúť, že „charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť, že určitá osoba vykonáva po určitú dobu v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu“ ( 33 ).

68.

Pracovnoprávny vzťah preto „predpokladá existenciu vzťahu podriadenosti medzi pracovníkom a jeho zamestnávateľom. Existencia takéhoto vzťahu sa musí posudzovať v každom konkrétnom prípade podľa všetkých prvkov a okolností, ktoré charakterizujú vzťahy medzi stranami“ ( 34 ).

69.

Čas strávený pracovníkmi, ktorých sa týka konanie vo veci samej, pri poskytovaní služieb pre projekt POSDRU/89/1.5/S/59184 je významný na účely určenia minimálneho denného odpočinku a maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 3 a článku 6 písm. b) predmetnej smernice iba v prípade, ak v rámci uvedeného projektu existoval vzťah podriadenosti medzi ASE a dotknutými odborníkmi. Zo spisu podľa všetkého vyplýva, že išlo o závislú prácu, bude však úlohou vnútroštátneho súdu, aby túto skutočnosť overil, a to aj s prihliadnutím na osobitné charakteristické črty pracovnej činnosti uvedenej v zmluve ( 35 ) (zdá sa, že ide o pedagogickú a výskumnú činnosť).

72.

Smernica pri vymedzení pojmu pracovný čas , potrebného na účely uplatňovania ochranných záruk, ktoré stanovuje, odkazuje na „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník [pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi] a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti [ ( 40 )]…“ (článok 2 bod 1).

73.

Dodržiavanie obmedzení denného (a týždenného) pracovného času stanovených v smernici sa má vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s dosiaľ navrhovanou možnosťou teleologického výkladu konkrétne posudzovať so zreteľom na skutočne odpracovaný čas. Keďže ide o ustanovenia, ktorých faktickým cieľom nie je chrániť pracovníka z hospodárskeho hľadiska, ale z hľadiska jeho zdravia a bezpečnosti na pracovisku, možné prekročenie zmluvných limitov nemôže samo osebe, pokiaľ následne nedôjde k ich skutočnému prekročeniu, viesť ku konštatovaniu porušenia stanovených obmedzení.

74.

Je povinnosťou vnútroštátneho súdu, aby v konaní vo veci samej preskúmal, či pracovníci zamestnaní v ASE vykonávali úlohy v rámci závislej práce a či pracovný čas uvedený v zmluve zodpovedal skutočnému pracovnému času v zmysle smernice 2003/88 (v súlade s výkladom smernice podľa judikatúry Súdneho dvora). Súdny dvor má rovnako preskúmať, či teoreticky nastala situácia podľa článku 17 uvedenej smernice.

78.

Pokiaľ ide o žiadosť, ktorú rumunská vláda predložila v druhom rade, domnievam sa, že ju možno zamietnuť, keďže finančné dôsledky, ktoré by mohli pre členský štát vyplývať z rozsudku vydaného v prejudiciálnom konaní, neodôvodňujú samy osebe časové obmedzenie účinkov tohto rozsudku. ( 41 )

79.

Pokiaľ ide o žiadosť ASE, ktorú táto vysoká škola podala pre prípad, ak by Súdny dvor dospel k záveru, že dotknuté ustanovenia smernice 2003/88 sa majú uplatňovať vo vzťahu k pracovníkovi , domnievam sa, že ju možno zamietnuť, pretože nie je vôbec odôvodnená. ( 42 )

2. Tretia prejudiciálna otázka

80.

Súhlasím s názorom Komisie, ktorá vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že Súdny dvor nie je oprávnený poskytnúť odpoveď na takúto otázku. ( 43 ) Zo spisu totiž možno odvodiť, že konanie vo veci samej sa týka „horizontálneho“ uplatnenia zásady priameho účinku medzi dvoma verejnými inštitúciami rumunského štátu. Okrem toho, pokiaľ ide o vnútroštátnu rumunskú právnu úpravu, v článku 135 prvom odseku Zákonníka práce sa stanovuje, že každý zamestnanec má nárok na minimálny odpočinok medzi dvoma pracovnými dňami trvajúci 12 hodín, pričom obmedzenie stanovené v článku 3 smernice 2003/88 spočíva v minimálnom dennom odpočinku trvajúcom 11 hodín. Vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje denný pracovný čas na 12 hodín, poskytuje preto vyššiu úroveň ochrany než ustanovenia smernice. Zásada priameho účinku umožňuje jednotlivcom, aby sa v rámci žaloby proti členskému štátu priamo dovolávali pravidiel stanovených smernicou, ak táto smernica nebola prebratá do vnútroštátneho práva alebo ak sa prebrala nesprávne. V prejednávanej veci však vôbec nejde o spochybnenie pravidla vnútroštátneho práva, ktoré by bolo nezlučiteľné s ustanoveniami práva Únie (v tomto prípade so smernicou 2003/88).

82.

Otázka priameho účinku sa preto kladie iba v prípade, že nie je možné poskytnúť výklad vnútroštátneho práva, ktorý je konformný s právom Únie. ( 44 ) Zastávam názor, že v prejednávanej veci neexistuje dôvod domnievať sa, že OI POCU MEN nemohol pri svojom rozhodnutí vychádzať z ustanovení rumunského práva vykladaných spôsobom zodpovedajúcim príslušným ustanoveniam smernice 2003/88. Overiť túto skutočnosť je úlohou vnútroštátneho súdu, pokiaľ však ide o výklad konformný s predmetnou smernicou, v prejednávanej veci nevidím prekážky.

IV. Návrh

86.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Tribunalul Bucureşti (Vyšší súd Bukurešť, Rumunsko), odpovedal takto:

1.

„Pracovný čas“, ako je vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice 2003/88, sa má chápať ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ na základe všetkých pracovných zmlúv, ktoré uzavrel s tým istým zamestnávateľom.

2.

( 4 ) Pozri rozsudok z 3. septembra 2020, Vivendi ( C‑719/18 , EU:C:2020:627 , bod 33 a tam citovaná judikatúra).

( 5 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2020, Baldonedo Martín ( C‑177/18 , EU:C:2020:26 , body 68 a 72 až 74 ).

( 6 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Bălgarska energijna borsa ( C‑347/16 , EU:C:2017:816 , body 56 a 58 až 60 ).

( 7 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa ( C‑306/16 , EU:C:2017:844 , bod 45 ), a z 10. septembra 2015, Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras ( C‑266/14 , EU:C:2015:578 , bod 23 ).

( 8 ) Judikatúra Súdneho dvora je totiž ustálená, pokiaľ ide o konštatovanie, že vzhľadom na to, že znenie článkov 1 až 8 smernice 2003/88 je v podstate identické so znením článkov 1 až 8 smernice Rady (93/104/ES) z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. ES L 307, 1993, s. 18 ; Mim. vyd. 05/002, s. 197), zmenenej smernicou 2000/34/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. júna 2000 ( Ú. v. ES L 195, 2000, s. 41 ; Mim. vyd. 05/004, s. 27), výklad týchto článkov Súdnym dvorom možno uplatniť na vyššie uvedené články smernice 2003/88; pozri ex multis rozsudok z 21. februára 2018, Matzak ( C‑518/15 , EU:C:2018:82 , bod 32 ), a uznesenie zo 4. marca 2011, Grigore ( C‑258/10 , neuverejnené, EU:C:2011:122 , bod 39 a citovaná judikatúra).

( 9 ) Pozri v tomto zmysle aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tančev vo veci King ( C‑214/16 , EU:C:2017:439 , bod 36 ).

( 16 ) Pokiaľ ide o výslovné uznanie Súdnym dvorom v uvedenom zmysle, pozri bod 29 vyššie a tam citovanú judikatúru.

( 17 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO ( C‑55/18 , EU:C:2019:402 , body 38 a 39 a tam citovaná judikatúra). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 18 ) Pozri rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO ( C‑55/18 , EU:C:2019:402 , bod 43 a tam citovaná judikatúra).

( 19 ) Predmetná časť sa týka, ako sa už uviedlo, možnosti, že pracovník uzavrie niekoľko pracovných zmlúv s rôznymi zamestnávateľmi, pričom takáto možnosť by vyžadovala uviesť ďalšie úvahy.

( 20 ) Táto úvaha platí aj v súvislosti s obmedzeniami týždenného pracovného času (stanovenými v priemere na 48 hodín vrátane nadčasov), v prípade, že Súdny dvor sa nerozhodne považovať uvedenú časť druhej prejudiciálnej otázky za neprípustnú, keďže priamo nesúvisí so skutkovým stavom v konaní vo veci samej.

( 21 ) Pozri bod 31 vyššie.

( 28 ) V článku 15 ods. 1.

( 29 )

( 30 ) Pozri rozsudok z 26. júla 2017, Hälvä a i. ( C‑175/16 , EU:C:2017:617 , bod 32 a citovaná judikatúra). Výnimka uvedená v článku 17 ods. 1 smernice 2003/88 sa totiž má vykladať tak, aby bol jej rozsah obmedzený len na to, čo je striktne nevyhnutné na zabezpečenie záujmov, ktorých ochranu táto výnimka sleduje [rozsudok z 26. júla 2017, Hälvä a i. ( C‑175/16 , EU:C:2017:617 , bod 31 a citovaná judikatúra)].

( 31 ) Pozri rozsudok z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constanža a i. ( C‑147/17 , EU:C:2018:926 , bod 41 a citovaná judikatúra).

( 32 ) Pozri rozsudok z 26. marca 2015, Fenoll ( C‑316/13 , EU:C:2015:200 , bod 29 a citovaná judikatúra).

( 33 ) Pozri rozsudok z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constanža a i. ( C‑147/17 , EU:C:2018:926 , bod 41 a citovaná judikatúra).

( 40 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 41 ) Pozri rozsudok z 27. februára 2014, Transportes Jordi Besora ( C‑82/12 , EU:C:2014:108 , bod 48 a citovaná judikatúra).

( 42 ) Pozri rozsudok z 3. októbra 2019, Schuch‑Ghannadan ( C‑274/18 , EU:C:2019:828 , bod 66 ).

( 43 ) Bod 67 písomných pripomienok a nasl.

( 44 ) Rozsudky zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth ( C‑569/16 a C‑570/16 , EU:C:2018:871 , bod 65 ), a z 24. júna 2019, Popławski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 55 ).

( 45 ) Pozri rozsudok zo 14. októbra 2010, Fuß ( C‑243/09 , EU:C:2010:609 , bod 57 ). Rovnaká úvaha podľa môjho názoru platí aj pre článok 3 tejto smernice.