C-591/19

proti

Fernandovi De Estebanovi Alonsovi

„Odvolanie – Bývalý úradník Európskej komisie – Vyšetrovanie vedené Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) – Postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, vnútroštátnym súdnym orgánom – Článok 4 rozhodnutia 1999/396/ES, ESUO, Euratom – Povinnosť informovať a vypočuť dotknutú osobu – Článok 9 ods. 4 nariadenia (ES) č. 1073/1999 – Právo Komisie podať trestné oznámenie a vzniesť občianskoprávny nárok na náhradu škody na vnútroštátnych súdnych orgánoch – Ujmy, ktoré údajne vznikli z dôvodu správania OLAF‑u a Komisie počas konania – Žaloba o náhradu škody – Príčinná súvislosť“

I. Úvod

1.

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 11. júna 2019, De Esteban Alonso/Komisia (T‑138/18, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:398 ), ktorým tento súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť pánovi Fernandovi De Estebanovi Alonsovi (ďalej len „žalobca“) sumu 62000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku protiprávneho konania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) a Komisie, a to v rámci postúpenia informácií vnútroštátnym súdnym orgánom a vnútroštátneho trestného konania vedeného voči nemu.

Nariadenie č. 1073/1999

4.

Nariadenie č. 1073/1999 upravuje kontroly, inšpekcie a iné opatrenia uskutočňované zamestnancami OLAF‑u pri plnení ich povinností. Vyšetrovania uskutočňované OLAF‑om pozostávajú z „externých“ vyšetrovaní (mimo inštitúcií Únie) a „interných“ vyšetrovaní (v rámci týchto inštitúcií). Toto nariadenie, ktoré sa uplatňuje ratione temporis na skutkový stav prejednávanej veci, bolo zrušené nariadením č. 883/2013.

5.

Odôvodnenie

10 nariadenia č. 1073/1999 stanovovalo:

„keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom [(č. 7)]o výsadách a imunitách [Európskej únie ( 6 )], pri rešpektovaní Služobného poriadku úradníkov [Európskej únie ( 7 )] a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov… a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu; keďže orgány, inštitúcie, úrady a agentúry musia na tento účel určiť podmienky, za ktorých sa takéto interné vyšetrovania vykonávajú; keďže služobný poriadok má byť zmenený a doplnený tak, aby v ňom boli zakotvené práva a povinnosti štátnych úradníkov a iných zamestnancov, pokiaľ ide o interné vyšetrovania.“

V prípadoch vyžadujúcich absolútne utajenie na účely vyšetrovania alebo v prípadoch vyžadujúcich siahnutie po vyšetrovacích prostriedkoch, ktoré spadajú do právomoci národných súdnych orgánov, môže byť poskytnutie takýchto informácií odložené.“

7.

Článok 9 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vyšetrovacia správa a opatrenia uskutočnené po vyšetrovaniach“, stanovoval:

„1. [OLAF] po skončení ním vykonaného vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované zistené skutočnosti, prípadná finančná strata a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa [OLAF‑u] ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené.

2. Pri vypracúvaní týchto správ treba zohľadňovať procesné požiadavky zakotvené vo vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu. Správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi. Vzťahujú sa na tie isté hodnotiace pravidlá, aké sú uplatňované na administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi a majú rovnakú hodnotu ako tieto správy.

3. Správy vypracované po externom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcimi sa externého vyšetrovania.

B.

Rozhodnutie 1999/396

9.

Rozhodnutie 1999/396 stanovuje v článku 4 spôsoby informovania dotknutej osoby v rámci interných vyšetrovaní vedených OLAF‑om takto:

„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.

V prípadoch, ak sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a je potrebné zapojenie vnútroštátnych súdnych orgánov, môže sa povinnosť prizvať člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť po dohode s predsedom Komisie, prípadne jej generálnym tajomníkom.“

V rámci jedného z týchto vyšetrovaní týkajúcich sa veci „Eurostat‑Datashop‑Planistat“ generálny riaditeľ OLAF‑u postúpil francúzskym súdnym orgánom v oznámení z 19. marca 2003 informácie o skutkoch, ktoré mohli byť trestnoprávne kvalifikované (ďalej len „oznámenie z 19. marca 2003“). V tomto oznámení bol menovite uvedený pán Franchet, generálny riaditeľ Eurostatu v čase skutkových okolností vo veci samej a k dátumu uvedeného oznámenia, a pán Byk, vedúci útvaru Eurostatu v čase skutkových okolností, ktorý sa stal jeho riaditeľom k dátumu toho istého oznámenia. Meno žalobcu nebolo spomenuté v oznámení.

13.

Dňa 4. apríla 2003 štátny prokurátor na Tribunal de grande instance de Paris (Prvostupňový súd Paríž, Francúzsko) začal vyšetrovanie vo veci zastierania sprenevery a spolupáchateľstva pri sprenevere. Dňa 3. apríla 2003 zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u stručnú správu o prebiehajúcich vyšetrovaniach v Eurostate generálnemu tajomníkovi Komisie. Komisia podala 10. júla 2003 trestné oznámenie proti X a vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody.

14.

Dňa 25. septembra 2003 vydal OLAF vo veci „Eurostat‑Datashop‑Planistat“ svoju záverečnú správu, ktorá bola postúpená francúzskym súdnym orgánom. Meno žalobcu nebolo spomenuté ani v tejto správe.

15.

Dňa 15. septembra 2008, a následne 12. decembra 2013 žalobca podal žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, ktoré Komisia zamietla. Proti druhému zamietnutiu podal žalobca najskôr sťažnosť zamietnutú menovacím orgánom (ďalej len „MO“), a následne žalobu zamietnutú Súdom pre verejnú službu Európskej únie v uznesení z 15. júla 2015 ( 9 ), ktoré Všeobecný súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudkom z 9. septembra 2016 ( 10 ).

19.

Dňa 22. decembra 2016 podal žalobca návrh na náhradu škody podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku spôsobenej konaním OLAF‑u a Komisie. Keďže MO zamietol tento návrh ako nedôvodný, žalobca podal proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosť. MO rozhodnutím z 29. novembra 2017 zamietol túto sťažnosť ako nedôvodnú.

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

20.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. februára 2018 žalobca podal žalobu založenú na článku 270 ZFEÚ, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ujmy na zdraví a majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel z dôvodu pochybení OLAF‑u a Komisie, a to na jednej strane z dôvodu, že nebol vypočutý predtým, než boli francúzskym orgánom postúpené skutočnosti uvádzané v jeho neprospech, a na druhej strane, že Komisia voči nemu neoprávnene pokračovala v trestnoprávnom stíhaní. Tieto ujmy dosiahli podľa žalobcu výšku 1102291,68 eura, ku ktorej bolo potrebné pripočítať sumu 3000 eur z titulu mimosúdnych výdavkov a trov konania.

Pokiaľ ide konkrétne o protiprávnu povahu konania OLAF‑u a Komisie, Všeobecný súd na úvod spresnil, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha sprísnenej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti nahradiť škody spôsobené svojim zamestnancom akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa dopustila ako zamestnávateľ. ( 11 ) Všeobecný súd v prvom rade dospel k záveru, že OLAF pri postúpení spisu „Eurostat‑Datashop‑Planistat“ francúzskym súdnym orgánom porušil článok 4 prvý odsek rozhodnutia 1999/396 a práva žalobcu na obhajobu ( 12 ) alebo prinajmenšom porušil svoju povinnosť informovať žalobcu v súlade s týmto ustanovením. ( 13 ) Žalobca mal byť totiž vzhľadom na funkcie, ktoré vykonával v čase skutkových okolností, „posudzovaný“ rovnako ako osoby „menovite uvedené“ v záveroch OLAF‑u vyvodených po skončení ním vedeného vyšetrovania, v zmysle článku 4 prvého odseku druhej vety uvedeného rozhodnutia, ( 14 ) alebo mal byť v každom prípade považovaný za osobne angažovaného v záležitostiach, ktoré viedli k tomuto vyšetrovaniu, a z tohto dôvodu mal byť urýchlene informovaný v zmysle článku 4 prvého odseku prvej vety toho istého rozhodnutia. ( 15 ) V druhom rade Všeobecný súd konštatoval, že Komisia porušila článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 tým, že vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody a podala trestné oznámenia na francúzske súdne orgány predtým, než bola vydaná záverečná správa OLAF‑u, pričom nedisponovala dôkazmi, ktoré boli dostatočné a v prospech žalobcu. ( 16 )

23.

VI. Analýza

26.

Komisia na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody: prvý je založený na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu s ohľadom na článok 4 rozhodnutia 1999/396, druhý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 a tretí predložený subsidiárne je založený na neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou.

27.

Na úvod treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry vznik zodpovednosti Únie predpokladá splnenie súboru podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, skutočnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou. ( 20 ) Kumulatívna povaha týchto podmienok znamená, že pokiaľ nie je splnená jedna z nich, mimozmluvná zodpovednosť Únie nemôže vzniknúť. ( 21 )

28.

O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu vzhľadom na článok 4 rozhodnutia 1999/396

31.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval žalobcu za „osobne zaangažovaného“ alebo „menovite uvedeného“ v zmysle článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396. Žalobca namieta, že hoci nebol „menovite uvedený“ v záveroch správy OLAF‑u, v oznámení z 19. marca 2003 sa javil ako „osobne zaangažovaný“, pretože práve v nadväznosti na postúpenie tohto oznámenia obsahujúceho implicitný odkaz na jeho osobu a na základe informácií, ktoré boli v ňom uvedené, štátny prokurátor na Tribunal de grande instance de Paris (Prvostupňový súd Paríž) začal vyšetrovanie, ktoré sa žalobcu menovite týkalo.

32.

Na účely preskúmania tohto odvolacieho dôvodu sa treba najskôr zamerať na výklad článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396 a následne preskúmať závery Všeobecného súdu, podľa ktorých žalobca na jednej strane musí byť považovaný za osobu „menovite uvedenú“ v „záveroch vyvodených po skončení vyšetrovania“ vedeného OLAF‑om v zmysle druhej vety tohto ustanovenia, a na druhej strane bol „osobne angažovaný“ v skutkoch vedúcich k vyšetrovaniu vedenému OLAF‑om, a preto mal byť „urýchlene informovaný“ v zmysle druhej vety uvedeného ustanovenia.

1. O výklade článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396

36.

V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval na jednej strane, že žalobca mal byť posudzovaný rovnako ako osoba „menovite uvedená“, a teda mal byť vypočutý v zmysle druhej vety článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396, ( 28 ) a na druhej strane, že tento žalobca mal byť prinajmenšom považovaný za osobne zaangažovaného, a teda mal byť urýchlene informovaný v zmysle prvej vety tohto ustanovenia. ( 29 ) Je teda potrebné preskúmať tieto dva závery Všeobecného súdu, ktoré sú predmetom výhrad Komisie, so zreteľom na vyššie uvedený výklad článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396.

2. O závere Všeobecného súdu, podľa ktorého mal byť žalobca považovaný za osobu „menovite uvedenú“ v „záveroch vyvodených po skončení vyšetrovania“ OLAF‑om

37.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd dospel predovšetkým k záveru, že vzhľadom na funkcie, ktoré žalobca vykonával v čase skutkových okolností, mal byť „posudzovaný“ rovnako ako osoby, ktorých mená boli uvedené v záveroch OLAF‑u. ( 30 ) Všeobecný súd založil tento záver na dvoch nasledujúcich skutočnostiach.

38.

41.

Tento výklad vedie podľa môjho názoru k tomu, že zbavuje akejkoľvek užitočnosti rozlišovanie medzi dvoma prípadmi stanovenými v článku 4 prvom odseku rozhodnutia 1999/396 a zamieňa povinnosť v priebehu vyšetrovania urýchlene informovať o sporných skutočnostiach osobne zaangažovaného úradníka, s povinnosťou vypočuť osobu menovite uvedenú pred prijatím záverečnej správy. Domnievam sa teda, že uvedený výklad je v rozpore so samotným znením vykladaného ustanovenia.

42.

V druhom rade si Všeobecný súd zamenil tiež okamihy rozhodujúce pre posúdenie existencie dvoch vyššie uvedených situácií. Všeobecný súd totiž konštatoval, že 4. apríla 2003 štátny prokurátor na Tribunal de grande instance de Paris (Prvostupňový súd Paríž) začal vyšetrovanie v nadväznosti na postúpenie oznámenia z 19. marca 2003. ( 34 ) Toto oznámenie ako akt, ktorý podľa žalobcu spôsobil jeho osobe ujmu, ( 35 ) však neobsahuje závery vyvodené „po skončení vyšetrovania“, keďže záverečná správa bola prijatá až 25. septembra 2003.

43.

Všeobecný súd však túto okolnosť nezohľadnil a vo svojom posúdení ( 36 ) sa bez rozdielu opiera o konštatovania uvedené v záverečnej správe a v oznámení z 19. marca 2003, ( 37 ) pričom ide o konštatovania, ktoré boli navyše podľa Všeobecného súdu „podporené“ uznesením o zastavení konania, ktoré bolo prijaté 21. januára 2013, teda takmer desať rokov po prijatí oznámenia z 19. marca 2003, po skončení vyšetrovania zo strany francúzskych súdnych orgánov. ( 38 ) Výklad Všeobecného súdu tak nezohľadňuje rozdiel, ktorý jasne vyplýva z článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396, medzi prijatím záverečnej správy, ktorá zakladá povinnosť OLAF‑u vopred vypočuť dotknuté osoby, a prijatím akéhokoľvek iného aktu prijatého už počas vyšetrovania vedeného OLAF‑om, akým je oznámenie z 19. marca 2003, ktoré zakladá iba povinnosť urýchlene informovať zainteresované osoby. ( 39 )

V tejto súvislosti chcem na jednej strane pripomenúť, že článok 4 prvý odsek prvá veta rozhodnutia 1999/396 predovšetkým stanovuje, že úradník, ktorého osobná účasť sa javí ako možná, musí byť „urýchlene informovaný“, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. Na druhej strane chcem uviesť, že článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 osobitne definuje postúpenie informácií súdnym orgánom a stanovuje, že riaditeľ OLAF‑u postúpi informácie získané OLAF‑om počas interných vyšetrovaní o záležitostiach, ktoré môžu vyústiť do trestného konania, súdnym orgánom dotknutého členského štátu. Toto ustanovenie neuvádza žiadnu lehotu ani podmienku na poskytnutie týchto informácií. Podľa môjho názoru uvedené ustanovenie predstavuje, pokiaľ ide o postúpenie informácií súdnym orgánom, lex specialis vo vzťahu k článku 4 prvému odseku rozhodnutia 1999/396.

47.

Z článku 4 prvého odseku rozhodnutia 1999/396 analogicky uplatneného Všeobecným súdom v prejednávanej veci, ani z článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999, ktorý osobitne upravuje postúpenie informácií súdnym orgánom, však nevyplýva, že k informovaniu osobne zaangažovaného úradníka musí nevyhnutne dôjsť pred postúpením informácií súdnym orgánom zo strany riaditeľa OLAF‑u. Rovnako z napadnutého rozsudku, ani zo spisu veci nevyplýva, že postúpenie informácií súdnym orgánom v prejednávanej veci porušilo právo žalobcu na obhajobu v priebehu vyšetrovania vedeného OLAF‑om alebo súdneho vyšetrovania francúzskych orgánov, ani že konanie OLAF‑u porušilo iné všeobecné normy alebo zásady. ( 41 )

48.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyložil článok 4 prvý odsek rozhodnutia 1999/396 v tom zmysle, že v prípade vzniku osobnej účasti úradníka, musí byť tento úradník o tom informovaný pred postúpením informácií súdnym orgánom v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999.

51.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd v podstate konštatoval, že na účely ochrany dotknutých úradníkov Komisia nemala vzniesť občianskoprávny nárok na náhradu škody a podať trestné oznámenie na francúzske súdy pred skončením vyšetrovania OLAF‑om, ktoré sa týkalo rovnakých činov, vzhľadom na to, že pri neexistencii záverov vyšetrovania OLAF‑om Komisia nemohla prijať náležité rozhodnutie. ( 42 ) Všeobecný súd dospel k tomuto záveru tak, že na vnútroštátne trestné stíhania analogicky uplatnil „argumentáciu“, podľa ktorej Komisia nemôže začať disciplinárne konanie skôr, než je skončené vyšetrovanie vedené OLAF‑om, pričom táto argumentácia je podľa Všeobecného súdu založená na článku 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999, ako bol vyložený v rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia ( 43 ).

52.

55.

Pokiaľ ide po prvé o rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia ( 48 ), je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd v tomto rozsudku dospel k záveru, že Komisia porušila pravidlá zakazujúce začať disciplinárne konanie predtým, ako sú skončené vyšetrovania vedené OLAF‑om, ( 49 ) pričom tento svoj záver založil najmä na uplatnení článku 5 ods. 2 a 7 rozhodnutia Komisie K(2002) 540 z 19. februára 2002 týkajúceho sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, ( 50 ) a len pre úplnosť uvádza článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 ( 51 ) bez toho, aby z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyvodil nejaký konkrétny záver.

56.

V každom prípade aj za predpokladu, že článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999 môže sám osebe odôvodniť zákaz pre Komisiu začať disciplinárne konanie pred skončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om, nepostačuje to bez ďalšieho vysvetlenia na odôvodnenie analogického uplatnenia tohto zákazu na vnútroštátne trestné stíhania, ako to urobil Všeobecný súd. ( 52 ) Podľa môjho názoru sú totiž oba prípady celkom odlišné: na jednej strane disciplinárne konanie, ktoré vedie Komisia ako vyšetrovateľ a orgán s rozhodovacou právomocou a ktorého osobitným účelom je určiť prípadnú zodpovednosť úradníka z hľadiska jeho disciplinárnych povinností; na druhej strane súdne konanie, ktoré sa začína na podnet vnútroštátnych súdnych orgánov a je nimi riadené a ktoré má odlišný cieľ, konkrétne preukázať prípadné spáchanie trestných činov, pričom ide o konanie, nad ktorým Komisia nemá žiadnu kontrolu.

57.

Hoci v prvom prípade je opodstatnené stanoviť, že Komisia začne disciplinárne konanie až po skončení vyšetrovania vedeného OLAF‑om, v druhom prípade môže byť naopak vhodné, pokiaľ existujú skutočnosti, ktoré vedú k podozreniu o existencii trestných činov, okamžite sa obrátiť na vnútroštátny súdny orgán, aby tento orgán mohol bez zbytočného odkladu začať stíhanie voči údajným zodpovedným osobám, a to nezávisle od súbežného začatia disciplinárneho konania zo strany Komisie.

Navyše sa domnievam, že ani ostatné skutkové okolnosti, ktoré Všeobecný súd uviedol pre úplnosť, nemôžu spochybniť tento záver. Okolnosť, že Komisia si bola vedomá toho, že informácie, ktoré mala k dispozícii, neumožňovali v danom štádiu vyvodiť závery o dotknutých úradníkoch, ( 54 ) a že v prejednávanej veci bolo potrebné dohliadnuť na dodržiavanie zásady prezumpcie neviny, ( 55 ) totiž nebránila, ale skôr nahrávala podaniu trestného oznámenia proti X zo strany Komisie, ktoré sa netýkalo žalobcu, a navyše nebránila ani tomu, aby Komisia vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody. ( 56 ) Platí to o to viac, že táto inštitúcia vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody v rámci konania, ktoré už bolo začaté v nadväznosti na podanie podnetu na OLAF, ( 57 ) a že dostala podrobnú správu od riaditeľa OLAF‑u, v ktorej uviedol, že od francúzskych súdov získal informácie, na základe ktorých považoval za potrebné, aby Komisia podala trestné oznámenie „na účely toho, aby finančná sťažnosť nebola obmedzená iba na trestné činy účastníctva na sprenevere spáchané vo Francúzsku, a mohla tak žiadať náhradu celej škody spôsobenej v Luxemburgu aj v Bruseli“, ( 58 ) bez ohľadu na skutočnosť, že podľa článku 87 francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok) k vzneseniu občianskoprávneho nároku na náhradu škody môže dôjsť kedykoľvek v priebehu dokazovania. ( 59 )

61.

Hoci teda nemožno vylúčiť, že za určitých okolností uplatnenie iných pravidiel alebo všeobecných zásad práva Únie, akými sú najmä právo na obhajobu alebo zásada prezumpcie neviny, môže viesť k tomu, že by bolo vhodné alebo potrebné, aby Komisia predtým, než sa rozhodne žalovať úradníka, počkala na výsledky vyšetrovania vedeného OLAF‑om, zo žiadnej skutočnosti v spise nevyplýva, že v prejednávanej veci takéto zásady bolo možné uplatniť a už vôbec nie, že boli porušené.

64.

Svojím tretím odvolacím dôvodom predloženým subsidiárne Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhovel žalobe napriek neexistencii príčinnej súvislosti medzi zaslaním oznámenia z 19. marca 2003 a rozhodnutím Komisie podať trestné oznámenie proti X bez toho, aby žalobcu informovala, na jednej strane a ním uvádzanou ujmou na druhej strane, keďže táto ujma je len výsledkom iniciatív francúzskych súdnych orgánov, na ktoré Komisia ani OLAF nemali vplyv. Žalobca namieta, že bol ako vysokopostavený európsky úradník vystavený obzvlášť závažným a nepodloženým obvineniam v priebehu konania, ktoré vyvolalo u jeho bývalých kolegov a jeho okolia dojem, že sa dopustil odsúdeniahodných činov a že bol zapojený do európskeho finančného škandálu. Utrpel tak nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do jeho cti a povesti.

65.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že skutočnosť, že Komisia vzniesla občianskoprávny nárok na náhradu škody a podala trestné oznámenie na francúzske súdy predtým, než bolo skončené vyšetrovanie vedené OLAF‑om, spôsobilo žalobcovi poškodenie jeho cti a odbornej povesti, a že táto ujma vyplynula priamo zo správania Komisie, ( 61 ) a na druhej strane, že skutočnosť, že OLAF postúpil oznámenie z 19. marca 2003 týkajúce sa žalobcu francúzskym súdnym orgánom bez toho, aby ho vypočul alebo ho prinajmenšom informoval, spôsobilo žalobcovi nemajetkovú ujmu z dôvodu, že sa nemohol vyjadriť ani obhajovať, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré odôvodnili stíhanie voči nemu, a že táto ujma vyplývala z protiprávneho správania OLAF‑u. ( 62 )

69.

Okrem toho aj za predpokladu, že by údajne protiprávne konanie OLAF‑u alebo Komisie predstavovalo nevyhnutnú podmienku ( conditio sine qua non ) vzniku uvádzanej ujmy v tom zmysle, že informácie poskytnuté francúzskym súdnym orgánom boli rozhodujúce pre začatie konania týmito orgánmi, nestačí to na preukázanie dostatočne priamej príčinnej súvislosti. Ako totiž bolo pripomenuté v predchádzajúcom bode, v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora je práve začatie súdneho vyšetrovania, ku ktorému sa viaže ujma údajne spôsobená žalobcovi a ktoré patrí do výlučnej právomoci francúzskych súdnych orgánov, rozhodujúcou príčinou tejto ujmy. ( 67 )

70.

Navrhujem teda vyhovieť tretiemu odvolaciemu dôvodu.

VII. O žalobe podanej na Všeobecný súd

71.

74.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

75.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, navrhujem, aby znášal svoje vlastné trovy konania a nahradil trovy konania, ktoré vynaložila Komisia v prvostupňovom konaní a odvolacom konaní, v súlade s jej návrhmi.

IX. Návrh

76.

Fernando De Esteban Alonso je povinný nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Rozhodnutie Komisie z 2. júna 1999 o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy spoločenstva ( Ú. v. ES L 149, 1999, s. 57 ; Mim. vyd. 01/003, s. 118).

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) ( Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1 ; Mim. vyd. 01/003, s. 91).

( 4 ) Toto ustanovenie bolo nahradené článkom 11 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF), ktorým sa zrušuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 a nariadenie Rady (Euratom) č. 1074/1999 ( Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1 ). Vo vzťahu k prejednávanej veci je nové ustanovenie v podstate totožné s predchádzajúcim ustanovením.

( 5 ) Ú. v. ES L 136, 1999, s. 20 ; Mim. vyd. 01/003, s. 110.

( 12 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 82.

( 13 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 85.

( 14 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 77.

( 15 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 83.

( 16 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 109.

( 17 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 130.

( 24 ) Pozri rozsudok zo 14. júna 2018, Spagnolli a i./Komisia ( T‑568/16 a T‑599/16 , EU:T:2018:347 , bod 196 a citovaná judikatúra).

( 25 ) Pozri uznesenie z 31. marca 2011, Mauerhofer/Komisia ( C‑433/10 P , neuverejnené, EU:C:2011:204 , bod 127 a citovaná judikatúra).

( 26 ) Je pravda, že na to, aby sa účinne zaručilo právo byť vypočutý stanovené v druhom prípade, je potrebné neobmedziť sa na čisto formalistický výklad pojmu „osoba ‚uvedená menom‘“, čo by umožnilo OLAF‑u vyhnúť sa svojim povinnostiam tak, že neuvedie meno dotknutej osoby. Podľa môjho názoru sa však možnosť uplatniť tento pojem nad rámec situácie, keď je osoba výslovne uvedená v záveroch, obmedzuje na prípady zneužitia tejto normy, najmä v situáciách, keď je zrejmé, že závery vyvodené po skončení vyšetrovania sa môžu – pokiaľ ide o osobu zodpovednú za skutky, ktoré odôvodňovali vyšetrovanie – týkať iba osoby, ktorá je okamžite identifikovateľná (napríklad odkazom na jej funkcie), a ktorá napriek tomu nie je v týchto záveroch spomenutá.

( 27 ) Pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2003, Gómez‑Reino/Komisia [ C‑471/02 P(R) , EU:C:2003:210 , bod 68 ].

( 28 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 77.

( 29 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 83.

( 33 ) Okrem toho ani pri neformalistickom výklade pojmu „osoba ‚menovite uvedená‘“, ako je navrhnutý v poznámke pod čiarou 26 vyššie, okolnosti zdôraznené Všeobecným súdom podľa môjho názoru nepreukazujú, že skutky spochybnené v záveroch OLAF‑u sa mohli viac ako len týkať žalobcu, a to tým skôr, že na jednej strane sa v nich spomínajú ďalšie osoby „uvedené menovite“, voči ktorým smerovali podozrenia OLAF‑u, a na druhej strane, že oprávnenie udeliť súhlas na používanie „čierneho fondu“, ktorý bol predmetom vyšetrovania, bolo zdieľané spolu s ďalšími štyrmi osobami, z ktorých jedna bola menovite uvedená v oznámení z 19. marca 2003. Navyše skutočnosť, že žalobca bol pôvodne predvolaný francúzskymi súdnymi orgánmi len ako svedok, a to, že uznesenie o zastavení konania prijaté po skončení súdneho vyšetrovania ho zbavilo obvinenia, nepriamo a a posteriori potvrdzujú, že skutočnosť, že OLAF menovite neuviedol žalobcu, bola objektívne odôvodnená neistotou, pokiaľ ide o jeho účasť na spochybňovaných skutkoch.

( 34 ) Pozri najmä napadnutý rozsudok, body 15 a 71.

( 35 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 53.

( 36 ) Pozri napadnutý rozsudok, body 75 a 76.

( 37 ) Chcem poznamenať, že pokiaľ ide o túto skutočnosť, prístup, ktorý uplatnil Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, je v súlade s prístupom uvedeným v rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia ( T‑48/05 , EU:T:2008:257 ), ktorý sa týkal toho istého vyšetrovania vedeného OLAF‑om a uplatnenia toho istého ustanovenia, ale proti ktorému nebolo podané odvolanie. V tomto rozsudku Súd prvého stupňa, ktorý uznal, že článok 4 prvý odsek rozhodnutia 1999/396 odkazuje na závery obsiahnuté v správe vypracovanej pod vedením riaditeľa OLAF‑u (bod 131), usúdil, že napriek tomu bolo potrebné preskúmať, či sa informácie postúpené vnútroštátnym súdnym orgánom v prípade, že neexistovala žiadna správa (bod 132), mali vnímať v tom zmysle, že obsahujú závery uvádzajúce menovite žalobcov (bod 133), pričom neposkytol bližšie vysvetlenie v tejto súvislosti.

( 42 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 108.

( 43 ) T‑48/05 , EU:T:2008:257 , bod 351 . Pozri napadnutý rozsudok, body 98 až 102.

( 44 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 100.

( 45 ) T‑48/05 , EU:T:2008:257 , bod 351 . Pozri napadnutý rozsudok, bod 98.

( 46 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 99.

( 47 ) Pozri napadnutý rozsudok, body 101 a 102.

( 54 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 103.

( 55 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 104.

( 56 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 105.

( 57 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 103. Okrem toho záver uvedený v bode 108 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia nemusela vzniesť občianskoprávny nárok na náhradu škody ani podať trestné oznámenie na francúzske súdy pred skončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om, je ťažké zosúladiť s argumentáciou uvedenou v bodoch 111 až 115 napadnutého rozsudku, ktorou Všeobecný súd zamietol výhradu porušenia práva na riadnu správu vecí verejných a povinnosti konať s náležitou starostlivosťou z dôvodu predlžovania trestného stíhania pred súdom bez predloženia dostatočných dôkazov. V tejto súvislosti Všeobecný súd okrem iného uviedol, že možnosť domáhať sa svojich práv na súde je výrazom všeobecnej právnej zásady, ktorá je základom ústavných tradícií spoločných členským štátom a ktorá bola tiež zakotvená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, a že vzhľadom na to, že prístup k súdu je základným právom a všeobecnou zásadou zaručujúcou rešpektovanie práva, preto iba za obzvlášť výnimočných okolností môže podanie žaloby predstavovať pre inštitúciu nesprávny služobný postup (napadnutý rozsudok, bod 111).

( 58 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 106.

( 59 ) Pozri napadnutý rozsudok, bod 107.

( 66 ) Okrem toho žalobca vo svojich písomných podaniach spája uvádzané ujmy najmä s „jeho obvinením“ alebo s „rozhodnutím začať proti nemu súdne konanie“. Ide však zjavne o akty, ktoré možno pripísať iba zodpovednosti francúzskych súdnych orgánov. Navyše žalobca ani Všeobecný súd nepreukázali, či – a v akom rozsahu – sa informácie obsiahnuté v aktoch OLAF‑u a Komisie, ktoré žalobca spochybňuje a ktoré by mali byť svojou povahou dôverné, stali verejne prístupnými, keďže poškodili česť a povesť žalobcu.

( ) Pozri najmä judikatúru uvedenú v bode 29 vyššie.