C-600/19

proti

Ibercaja Banco, S.A.,

za účasti:

PO

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Audiencia Provincial de Zaragoza (Provinčný súd Zaragoza, Španielsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zásada efektivity – Konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou – Právomoc vnútroštátneho súdu preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok po prvotnom preskúmaní, ktoré nie je odôvodnené – Určenie konečného okamihu, po ktorom už nie je možné namietať nekalú povahu zmluvných podmienok – Zásada právnej sily rozhodnutej veci – Preklúzia“

Prejednávanú vec prejednáva Súdny dvor súbežne s ďalšími štyrmi vecami (C‑693/19, C‑725/19, C‑831/19 a C‑869/19), v ktorých dnes prednesiem svoje návrhy. Tieto veci sú založené na španielskych, talianskych a rumunských návrhoch na začatie prejudiciálneho konania a tiež v nich ide o podobné a potenciálne citlivé otázky týkajúce sa rozsahu povinnosti vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvných podmienok v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá poskytuje výklad smernice 93/13 a jej vzťahu k určitým zásadám vnútroštátneho procesného práva vrátane zásady právnej sily rozhodnutej veci.

4.

V dôsledku toho má Súdny dvor v tejto veci možnosť rozvinúť svoju judikatúru, ktorá sa týka smernice 93/13, a predovšetkým objasniť otázky týkajúce sa prekážky rozhodnutej veci a preklúzie v súvislosti so súdnym preskúmaním nekalých podmienok podľa uvedenej smernice.

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

B.

Španielske právo

7.

Článok 136 Ley de Enjuiciamiento Civil (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) stanovuje:

„Po uplynutí lehoty na vykonanie procesného úkonu sa úkon stáva prekludovaným a zaniká možnosť uskutočniť ho. Súdny úradník zaznamená uplynutie lehoty do úradnej listiny a nariadi opatrenia, ktoré sa majú prijať, alebo upovedomí súd, aby bolo možné vydať príslušné rozhodnutie.“

8.

4. Rozhodnutie, ktoré nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci ako právoplatný rozsudok, ktorým bolo konanie ukončené, je záväzné pre súd, na ktorom sa začalo následné konanie, ak sa rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci v následnom konaní javí ako logický predchodca predmetu následného konania a ak sú účastníci týchto dvoch konaní rovnakí, prípadne ak sa na nich vzťahuje prekážka rozhodnutej veci podľa ustanovení zákona.“

9.

Článok 552 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„1. Ak sa súd domnieva, že nie sú splnené podmienky nariadenia výkonu rozhodnutia, ktoré si vyžaduje zákon, vydá príkaz na zamietnutie výkonu rozhodnutia.

Súd bez návrhu preskúma, či niektorú z podmienok uvedených v jednom z exekučných titulov podľa článku 557 ods. 1 možno považovať za nekalú. Ak sa domnieva, že niektorú z podmienok možno považovať za nekalú, vypočuje účastníkov konania v lehote pätnástich dní. Po vypočutí účastníkov konania prijme rozhodnutie do piatich pracovných dní v súlade s článkom 561 ods. 1 bodom 3.“

10.

„1. V konaniach podľa tejto kapitoly možno námietke voči výkonu rozhodnutia podanej účastníkom, proti ktorému sa o výkon žiada, vyhovieť len vtedy, ak je založená na týchto dôvodoch:

…

(4)

nekalá povaha zmluvnej podmienky, ktorá tvorí základ pre výkon rozhodnutia alebo na základe ktorej bola vypočítaná dlžná suma.“

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

12.

Dňa 26. januára 2015 bola nariadená exekúcia voči PO a MA, ktorí boli vyzvaní, aby uhradili pohľadávku, pričom mohli v desaťdňovej lehote podať námietku proti exekúcii. V ten istý deň súdna tajomníčka vydala rozhodnutie, ktorým vyzvala kataster nehnuteľností, aby predložil list vlastníctva týkajúci sa vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnosti, ako aj osvedčenie o existencii hypotéky v prospech Ibercaja Banco. PO a MA voči výkonu rozhodnutia nepodali námietky.

16.

Po oznámení úmrtia PO listom zo 14. decembra 2015 boli do konania uznesením z 9. júna 2016 pribratí SP a JK ako možní zákonní dedičia.

17.

Následne po uskutočnení dražby, na ktorej nebolo urobené nijaké podanie, bol Ibercaja Banco udelený príklep na nehnuteľnosť zaťaženú hypotékou za cenu 179574 eur, pričom banka príklep postúpila spoločnosti Residencial Murillo, S.A., ktorá predložila potvrdenie o zaplatení uvedenej sumy.

18.

21.

Uznesením z 19. apríla 2017 prvostupňový súd prerušil konanie až do rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko; ďalej len „Najvyšší súd“) v súvislosti s predčasnou splatnosťou a s úrokmi z omeškania. Ibercaja Banco sa proti tomuto uzneseniu odvolala a Audiencia Provincial de Zaragoza (Provinčný súd Zaragoza, Španielsko; ďalej len „provinčný súd“) zrušil uznesenie o prerušení konania a nariadil, aby sa v konaní pokračovalo.

22.

Uznesením z 20. novembra 2017 prvostupňový súd konštatoval, že doložka o predčasnej splatnosti v článku 6a zmluvy je nekalá, a zastavil exekúciu. Ibercaja Banco podala voči tomuto uzneseniu odvolanie, s ktorým MA nesúhlasil.

23.

Provinčný súd uznesením z 28. marca 2018 zrušil uvedené uznesenie a nariadil, aby sa v konaní pokračovalo, lebo sa domnieval, že nemožno preskúmať nekalú povahu určitých podmienok, keďže už nastali účinky zmluvy, záruka bola vykonaná bez toho, aby spotrebiteľ uplatnil svoje práva, a došlo k prevodu majetkového práva, čo treba rešpektovať na základe zásady právnej istoty už vzniknutých majetkových vzťahov.

27.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je vnútroštátna právna úprava prekážky rozhodnutej veci a preklúzie v súvislosti s rozsahom negatívneho preskúmania nekalých podmienok v konaní o výkone rozhodnutia zlučiteľná s požiadavkami smernice 93/13, najmä pokiaľ ide o ustanovenie článku 6 ods. 1 tejto smernice, podľa ktorého nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, v zmysle výkladu poskytnutého v judikatúre Súdneho dvora. ( 4 ) V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na to, že z judikatúry Najvyššieho súdu ( 5 ) vyplýva, že ak uplynula lehota na podanie námietky proti výkonu rozhodnutia, v súvislosti s návrhmi týkajúcimi sa nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách sa uplatní prekážka rozhodnutej veci a preklúzia. Keďže judikatúra Súdneho dvora umožňuje preklúziu, pokiaľ spotrebiteľ ako dlžník nevznesie námietku počas konania o výkone rozhodnutia, vnútroštátny súd sa pýta, či zásada efektivity má za následok ukončenie konania, v dôsledku čoho súd z vlastnej iniciatívy ani dlžník nemôže prehodnotiť záležitosti, ktoré boli predtým predmetom skúmania, ani nemôže namietať proti záležitostiam, ktoré mohli byť predmetom námietky, ale neboli.

28.

2.

Môže povinný, ktorý v čase, keď už existujú skutkové a právne okolnosti, ktoré spôsobujú, že určitá podmienka v spotrebiteľskej zmluve je nekalá, nenamieta jej nekalú povahu prostredníctvom námietky, ktorú na tento účel stanovuje zákon, po rozhodnutí o tejto námietke opäť podať námietku, na základe ktorej sa rozhodne o nekalej povahe jednej alebo viacerých ďalších podmienok, ak už mohol namietať ich nekalú povahu na začiatku štandardným procesným úkonom, ktorý stanovuje zákon? V konečnom dôsledku ide o to, či nastane prekluzívny účinok, ktorý bráni spotrebiteľovi v tom, aby opäť namietal nekalú povahu inej podmienky v tom istom konaní o výkone rozhodnutia alebo dokonca aj v ďalšom určovacom konaní?

3.

Ak sa konštatuje, že záver, že účastník konania nemôže podať druhú alebo ďalšiu námietku, ktorou by namietal nekalú povahu podmienky, ktorú mohol namietať predtým, lebo už boli vymedzené potrebné skutkové a právne okolnosti, je v súlade so smernicou 93/13, môže táto okolnosť slúžiť ako základ na to, aby súd, ktorý sa dozvie o tejto nekalej povahe, mohol uplatniť svoju právomoc týkajúcu sa preskúmania ex offo ?

4.

Je po udelení príklepu a vydražení nehnuteľnosti, ktorú môže prípadne vydražiť samotný veriteľ, pričom došlo aj k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti poskytnutej ako zábezpeka, ktorá už bola vykonaná, v súlade s právom EÚ uplatniť výklad, podľa ktorého i) sa konanie skončilo, keďže bolo zavŕšené vykonaním zábezpeky, ktorým sa vyznačuje toto konanie, dlžník môže podať ďalšie návrhy na vyhlásenie neplatnosti niektorej nekalej podmienky, ktoré majú vplyv na konanie o výkone rozhodnutia, alebo ii) je možné, aby sa po uvedenom prevode vlastníctva, ktoré mohol nadobudnúť veriteľ, pričom tento prevod bol zapísaný do katastra nehnuteľností, rozhodlo o preskúmaní ex offo , ktoré má za následok zrušenie celého konania o výkone rozhodnutia alebo ovplyvní sumy zabezpečené hypotékou, pričom sa môže dotknúť podmienok, za ktorých boli urobené dražobné podania?“

Ibercaja Banco tvrdí, že na základe rozsudku zo 7. decembra 2017, Banco Santander ( 8 ) treba na štvrtú otázku odpovedať v tom zmysle, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa neuplatní na vnútroštátne konanie, v ktorom už bola hypotéka vykonaná, majetok predaný a vecné práva k tomuto majetku prevedené na tretiu osobu. Tvrdí, že nie je potrebné odpovedať na prvé tri otázky, a v každom prípade pokiaľ ide o druhú otázku, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pre spotrebiteľov stanovuje lehoty na namietanie nekalej povahy zmluvných podmienok, ak je táto úprava v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, ako je to v prejednávanej veci.

33.

Ibercaja Banco tvrdí, že pokiaľ ide o prvú a tretiu otázku, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladaný z hľadiska zásady ekvivalencie a efektivity nebráni vnútroštátnej úprave, podľa ktorej súd musí vykonať ex offo negatívne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok a následne nesmie skúmať tie isté podmienky, pokiaľ nenastanú nové skutkové alebo právne okolnosti. Podľa jej názoru ak by súd musel v rozhodnutí uviesť dôvody, pokiaľ podmienky nie sú nekalé, išlo by to nad rámec toho, čo si vyžaduje zásada efektivity. Ďalej uvádza, že by bolo v rozpore s prekážkou rozhodnutej veci a s preklúziou, ak by spotrebiteľ, ktorý nenamietal nekalú povahu zmluvných podmienok v konaní o výkone rozhodnutia, mohol následne podať návrh na určovacie konanie na tom istom základe.

34.

36.

Talianska vláda nezaujala stanovisko k prvej otázke. Domnieva sa, že pokiaľ ide o druhú a tretiu otázku, ktoré by sa mali posudzovať spoločne, z rozsudku Banco Primus ( 11 ) vyplýva, že ak rozhodnutie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci, súd ani spotrebiteľ nemôže namietať nekalú povahu podmienok, ktorá mohla byť namietaná predtým. Pokiaľ ide o štvrtú otázku, na základe rozsudku Banco Santander ( 12 ) nie je možné odvolávať sa na zmluvu s cieľom zabrániť uznaniu majetkových práv majiteľa k nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Ako zdôraznila na pojednávaní, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa uplatní v medziach stanovených vnútroštátnymi právnymi systémami, čo predpokladá súlad s vnútroštátnymi predpismi týkajúcimi sa okrem iného prekážky rozhodnutej veci.

37.

Komisia tvrdí, že na prvé tri otázky je potrebné odpovedať spoločne v tom zmysle, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladané z hľadiska zásady efektivity bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pomocou preklúzie vymedzuje bod v konaní, po ktorom už spotrebiteľ nemôže namietať nekalú povahu zmluvných podmienok, ak preskúmanie vykonané ex offo súdom v skoršom štádiu nebolo zdokumentované alebo odôvodnené. Ako uviedla na pojednávaní, čisto implicitné preskúmanie nepostačuje na zabezpečenie účinnosti smernice 93/13, keďže neexistuje záruka, že bolo vykonané, a spotrebiteľ nebude môcť chápať dôvody tohto rozhodnutia ani účinne namietať proti výkonu a zároveň súd nebude môcť rozhodnúť v odvolacom konaní.

38.

Komisia tvrdí, že pokiaľ ide o štvrtú otázku, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladané z hľadiska zásady efektivity nebránia vnútroštátnej úprave, podľa ktorej rozhodnutie o exekúcii nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, keď je dlžník zbavený držby majetku, ale bránia vnútroštátnej úprave, podľa ktorej spotrebitelia, ktorých majetok bol predmetom konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, nesmú podať návrh na následné určovacie konanie, v ktorom by sa domáhali náhrady škody, čo sa zdá byť v súlade s judikatúrou Ústavného súdu. ( 13 ) Ako zdôraznila na pojednávaní, po prevode majetku musia mať spotrebitelia prístup k takému konaniu, aby si mohli uplatniť svoje práva na základe smernice 93/13.

41.

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tieto otázky vychádzajú z procesných opatrení v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré stanovuje španielske právo a podľa ktorých v prvej fáze konania je súd povinný ex offo preskúmať nekalú povahu podmienok obsiahnutých v zmluve o hypotekárnom úvere, na základe ktorej bol nariadený výkon rozhodnutia, pričom ide o negatívne preskúmanie, čo znamená, že súd uvádza odôvodnenie, len pokiaľ ide o podmienky, ktorých nekalá povaha je konštatovaná v rozhodnutí, ktorým sa povoľuje výkon záložného práva. V dôsledku toho súd nemôže v následnom štádiu konania namietať nekalú povahu podmienok a spotrebiteľ ako dlžník, ktorý nepodal námietku proti výkonu rozhodnutia v stanovenej lehote, nemôže namietať túto nekalú povahu v tom istom konaní ani v následnom určovacom konaní. Okrem toho právne účinky konania nastanú, keď je hypotekárna záruka vykonaná, majetok zaťažený hypotékou je predaný a majetkové práva k tejto nehnuteľnosti sú prevedené na tretiu osobu, k čomu došlo v prejednávanej veci.

42.

S cieľom odpovedať na tieto otázky sa budem najprv zaoberať judikatúrou Súdneho dvora, ktorá sa týka ex offo preskúmania nekalých podmienok vnútroštátnym súdom podľa smernice 93/13 (časť A). Potom preskúmam uplatnenie zásad vyplývajúcich z tejto judikatúry na prvé tri otázky (časť B) a na štvrtú otázku (časť C). ( 14 )

A.

Relevantná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa ex offo skúmania nekalých podmienok vnútroštátnymi súdmi

Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany vytvorený smernicou 93/13 z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. ( 17 ) S cieľom zabezpečiť ochranu požadovanú smernicou 93/13 môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán. ( 18 ) Preto vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, ktorý je základom ochrany, ktorú smernica 93/13 poskytuje spotrebiteľom, je vnútroštátny súd povinný posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým odstrániť nerovnováhu existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a to hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel. ( 19 )

2. Rozsah povinnosti vnútroštátneho súdu preskúmať nekalú povahu ex offo

45.

Z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že smernica 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť mechanizmus, ktorý zabezpečí, aby sa nekalé podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, mohli preskúmať s cieľom posúdiť ich prípadnú nekalú povahu. ( 20 ) Súdny dvor ďalej zdôraznil, že špecifiká súdnych konaní, ktoré podľa vnútroštátneho práva prebiehajú medzi spotrebiteľmi a predajcami alebo dodávateľmi, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá spotrebiteľom musí byť poskytnutá podľa ustanovení smernice 93/13. ( 21 ) V tejto súvislosti vnútroštátne exekučné konania, akými sú konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, podliehajú požiadavkám vyplývajúcim z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorej cieľom je účinná ochrana spotrebiteľov. ( 22 )

Súdny dvor najmä rozhodol, že účinnú ochranu práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 pre spotrebiteľa možno zaručiť iba pod podmienkou, že vnútroštátny procesný systém umožňuje v rámci konania o vydaní platobného rozkazu alebo v rámci konania o výkone platobného rozkazu preskúmanie ex offo potenciálnej nekalej povahy podmienok zmluvy. ( 26 ) Preto v prípade, že v štádiu výkonu platobného rozkazu nie je upravené preskúmanie ex offo potenciálne nekalej povahy zmluvných podmienok, vnútroštátna právna úprava sa musí považovať za právnu úpravu, ktorá narúša účinnosť ochrany požadovanej smernicou 93/13, ak neupravuje také preskúmanie v štádiu vydania platobného rozkazu alebo ak je také preskúmanie stanovené jedine v štádiu odporu proti vydanému platobnému rozkazu, pokiaľ existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ nepodá požadovaný odpor. ( 27 ) Smernica 93/13 preto bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava umožňovala vydanie platobného rozkazu bez toho, aby mal spotrebiteľ v akomkoľvek štádiu konania možnosť požívať záruku, že súd preskúma neprítomnosť nekalých podmienok. ( 28 )

49.

51.

Okrem toho v rozsudku zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones ( 34 ), Súdny dvor najmä rozhodol, že vnútroštátne predpisy stanovujúce dvojmesačnú lehotu, po uplynutí ktorej sa rozhodcovský nález stáva právoplatným, a teda nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ nie je podaná žaloba pre neplatnosť, sú v súlade so zásadou efektivity, pričom poukázal na to, že potreba dodržiavať túto zásadu nemôže zájsť až tak ďaleko, že v plnej miere nahradí úplnú nečinnosť spotrebiteľa, ktorý nezačal nijaké konanie na uplatňovanie svojich práv.

52.

Naopak, v rozsudku z 18. februára 2016, Finanmadrid EFC ( 35 ), Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne právne predpisy stanovujúce zásadu právnej sily rozhodnutej veci v súvislosti s konaním o platobnom rozkaze sú v rozpore so zásadou efektivity, keďže rozhodnutie orgánu, ktorým sa končí konanie o platobnom rozkaze, nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, v dôsledku čoho je nemožné preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok vo fáze výkonu rozhodnutia len z toho dôvodu, že spotrebiteľ nepodal námietku v stanovenej lehote, a existuje významné riziko, že spotrebiteľ to neurobí.

53.

55.

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ochrana spotrebiteľa síce nie je absolútna, absolútna však nie je ani zásada právnej sily rozhodnutej veci. Ako ilustrujú predchádzajúce rozsudky uvedené v bodoch 50 až 53 vyššie, Súdny dvor zaujal vyvážený prístup, pokiaľ ide o vzájomné pôsobenie medzi vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa prekážky rozhodnutej veci a preklúzie a požiadavkami smernice 93/13, a zároveň zabezpečil, aby také pravidlá neoslabovali systém ochrany spotrebiteľa zavedený touto smernicou. Predovšetkým rozsudok Banco Primus sa síce priamo nezaoberá rozsahom negatívneho preskúmania nekalých podmienok, o ktoré ide v prejednávanej veci, dôraz, ktorý Súdny dvor kladie na potrebu konečného posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok v rozhodnutí s právnou silou rozhodnutej veci, však podporuje názor, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, je v rozpore so smernicou 93/13. K tomuto rozsudku sa vrátim neskôr vo svojej analýze (pozri bod 62 nižšie).

56.

Práve z hľadiska týchto zásad vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora je potrebné preskúmať otázky v prejednávanej veci.

B.

Otázky 1 až 3

60.

Podľa môjho názoru existujú na základe judikatúry Súdneho dvora silné náznaky, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladané z hľadiska zásady efektivity bránia spornej vnútroštátnej právnej úprave.

61.

V tejto súvislosti sa domnievam, že skúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok podľa smernice 93/13 musí mať podobu výslovného a dostatočne odôvodneného posúdenia vnútroštátnym súdom. Ako ilustrujú okolnosti prejednávanej veci, sporná vnútroštátna úprava má za následok, že preskúmanie ex offo sa považuje za vykonané, aj keď v rozhodnutí súdu nie je po tomto preskúmaní nijaká stopa. Domnievam sa, že ako uvádza Komisia, ak preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok nie je odôvodnené v rozhodnutí, ktorým sa povoľuje výkon záložného práva, spotrebiteľ nebude schopný pochopiť alebo analyzovať dôvody tohto rozhodnutia, alebo v prípade potreby účinne namietať voči výkonu. Takisto nebude možné, aby rozhodol vnútroštátny súd, na ktorý môže byť podané odvolanie. V tejto súvislosti Súdny dvor jasne uviedol, že pri neexistencii účinného preskúmania potenciálnej nekalej povahy zmluvných podmienok nemožno zaručiť dodržanie práv priznaných smernicou 93/13. ( 38 )

62.

Ďalšiu podporu tohto prístupu možno odvodiť z rozsudku Banco Primus ( 39 ). Ako som uviedol v bode 53 vyššie, Súdny dvor považoval za nezlučiteľné so smernicou 93/13 vnútroštátne právne predpisy, ktoré rozšírili účinky prekážky rozhodnutej veci na podmienky, o ktorých vnútroštátny súd nevydal právoplatné rozhodnutie. Súdny dvor preto predpokladá, že ak vnútroštátny súd nepreskúma nekalú povahu dotknutých osobitných zmluvných podmienok, je ťažké vychádzať z toho, že bola dotknutá zásada právnej sily rozhodnutej veci. ( 40 )

Ďalej musím uviesť, že tento prístup sa javí byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti prekážky rozhodnutej veci mimo kontextu smernice 93/13. V niektorých rozsudkoch ( 41 ) Súdny dvor nesúhlasil s tým, aby sa právoplatným rozhodnutiam poskytla nadmerná ochrana prostredníctvom právnej sily rozhodnutej veci spôsobmi, ktoré významne bránia účinnému presadzovaniu práva Únie. ( 42 ) Ďalej musím poukázať na to, že v rozsudku zo 17. októbra 2018, Klohn ( 43 ), Súdny dvor uviedol, že právna sila rozhodnutej veci sa vzťahuje iba na právne nároky, o ktorých súd rozhodol, a preto nebráni tomu, aby sa súd v rámci neskoršieho sporu vyjadril k právnym otázkam, ku ktorým sa nevyjadruje toto právoplatné rozhodnutie. Podobne z ustálenej judikatúry, ktorá sa týka uplatňovania zásady právnej sily rozhodnutej veci v práve Únie, vyplýva, že právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a s právnymi otázkami, o ktorých sa skutočne alebo nutne rozhodlo príslušným súdnym rozhodnutím. ( 44 )

65.

V dôsledku toho je potrebné vychádzať z toho, že sporná vnútroštátna právna úprava je v rozpore so zásadou efektivity, lebo znemožňuje alebo nadmerne sťažuje zabezpečenie ochrany, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13.

66.

Preto konštatujem, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladané z hľadiska zásady efektivity bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej.

C.

Chcem poukázať na to, že táto otázka sa týka situácie, v ktorej sa zmluvný vzťah medzi spotrebiteľom a veriteľom už skončil prevodom vlastníctva nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na tretiu osobu. Ja sa však na rozdiel od Ibercaja Banco a španielskej a talianskej vlády domnievam, že okolnosti prejednávanej veci sa líšia od okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Banco Santander ( 45 ).

70.

V uvedenom rozsudku ( 46 ) Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa neuplatnia na konanie začaté úspešným uchádzačom v dražbe nehnuteľného majetku po mimosúdnom výkone hypotekárneho záložného práva, ktoré na túto nehnuteľnosť poskytol spotrebiteľ veriteľovi, ak sa toto konanie začalo na účely ochrany vecných majetkových práv zákonne nadobudnutých týmto uchádzačom, pod podmienkou, že po prvé konanie je nezávislé od právneho vzťahu medzi spotrebiteľom a veriteľom a po druhé hypotekárne záložné právo bolo vykonané, nehnuteľnosť predaná, vecné práva k tejto nehnuteľnosti prevedené a spotrebiteľ nevyužil zákonné opravné prostriedky poskytnuté na tento účel. Súdny dvor najmä poukázal na to, že dotknuté konanie sa netýka výkonu hypotekárneho záložného práva a nie je založené na zmluve o hypotekárnom úvere. Naopak, týka sa ochrany vecných práv k majetku, ktorý uchádzač nadobudol v súlade so zákonom. Súdny dvor navyše uviedol, že spotrebiteľ mal možnosť podať námietku alebo požiadať o prerušenie konania z dôvodu, že zmluva obsahuje nekalé podmienky, a súd, na ktorý by bol podaný návrh, mohol ex offo preskúmať možnú nekalú povahu zmluvných podmienok v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

V tomto smere sa domnievam, že v situácii, keď v predchádzajúcej fáze konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou nebolo vykonané výslovné a dostatočne odôvodnené preskúmanie ex offo , súd rozhodujúci o výkone musí byť schopný zabezpečiť účinnosť ochrany, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13, tým, že z vlastného podnetu alebo na návrh spotrebiteľa preskúma nekalú povahu zmluvných podmienok. Preto je nevyhnutné vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bráni tomu, aby spotrebiteľ namietal a súd preskúmal nekalú povahu zmluvných podmienok po uplynutí lehoty na podanie námietky proti výkonu rozhodnutia. Keď však už bolo hypotekárne záložné právo vykonané, majetok zaťažený hypotékou predaný a majetkové práva k tomuto majetku prevedené na tretiu osobu, treba vychádzať z toho, že súd už nemôže bez návrhu alebo na návrh účastníka konania namietať nekalú povahu zmluvných podmienok, čo by viedlo k neplatnosti úkonov, ktorými boli prevedené majetkové práva, a vyvolalo by to negatívne dôsledky pre tretie osoby a narušilo právnu istotu v už existujúcich majetkových vzťahoch.

73.

Podľa môjho názoru však spotrebiteľ v takej situácii musí mať možnosť v súlade s článkom 6 ods. 1 a s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladanými z hľadiska zásady efektivity namietať v samostatnom následnom konaní nekalú povahu podmienok zmluvy o hypotekárnom úvere, aby si mohol účinne a užitočne uplatniť práva na základe uvedenej smernice, a tým sa od veriteľa domáhať nápravy za finančné dôsledky týchto podmienok, ktoré spotrebiteľ znášal.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú z hľadiska zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré súdu neumožňujú bez návrhu preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a spotrebiteľovi, ktorý nepodal námietku proti výkonu rozhodnutia, neumožňujú namietať nekalú povahu zmluvných podmienok v tomto konaní alebo v následnom určovacom konaní, ak boli tieto podmienky predmetom počiatočného preskúmania nekalej povahy vykonaného súdom z vlastného podnetu, ktoré nebolo výslovné a dostatočne odôvodnené z hľadiska smernice.

2.

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú z hľadiska zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré neumožňujú preskúmanie nekalej povahy podmienok zmluvy o hypotekárnom úvere vnútroštátnym súdom bez návrhu alebo na návrh účastníka konania, keď bolo hypotekárne záložné právo vykonané, majetok zaťažený hypotékou predaný a majetkové práva k tomuto majetku prevedené na tretiu osobu, pokiaľ si spotrebitelia, ktorých majetok bol predmetom konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, môžu svoje práva uplatniť v následnom súdnom konaní, v ktorom sa domáhajú nápravy v súvislosti s touto smernicou.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288.

( 9 ) Rozsudok zo 7. decembra 2017 ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 ).

( 10 ) ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 ) (ďalej len „rozsudok Banco Primus“).

( 11 ) Rozsudok z 26. januára 2017 ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 ).

( 12 ) Rozsudok zo 7. decembra 2017 ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 ).

( 13 ) Komisia okrem iného odkazuje na rozsudok z 18. decembra 1981 (č. 41/1981) a uznesenie z 19. júla 2011 (č. 113/2011).

( 14 ) V tejto súvislosti sa domnievam, že na rozdiel od tvrdení Ibercaja Banco a Španielskeho kráľovstva nie je dôvod preformulovať otázky položené vnútroštátnym súdom alebo odchýliť sa od ich poradia.

( 21 ) Pozri rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová ( C‑377/14 , EU:C:2016:283 , bod 50 ).

( 22 ) Pozri rozsudok z 29. októbra 2015, BBVA ( C‑8/14 , EU:C:2015:731 , bod 20 ).

( 23 ) Pozri rozsudok z 26. júna 2019, Kuhar ( C‑407/18 , EU:C:2019:537 , body 45 a 46 ).

( 24 ) Pozri rozsudok z 22. apríla 2021, PROFI CREDIT Slovakia ( C‑485/19 , EU:C:2021:313 , bod 53 ).

( 25 ) Pozri rozsudok z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary ( C‑32/14 , EU:C:2015:637 , bod 62 ).

( 26 ) Pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska ( C‑176/17 , EU:C:2018:711 , bod 44 ).

( 33 ) ( C‑8/14 , EU:C:2015:731 , body 27 až 42 ).

( 34 ) ( C‑40/08 , EU:C:2009:615 , body 34 až 48 ).

( 35 ) ( C‑49/14 , EU:C:2016:98 , body 45 až 55 ).

( 36 ) Pozri rozsudok z 26. januára 2017 ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , body 49 až 54 ).

( 37 ) Pozri rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 46 ).

( 38 ) Pozri rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius ( C‑495/19 , EU:C:2020:431 , bod 35 ).

( 45 ) Rozsudok zo 7. decembra 2017 ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 ).

( ) Pozri rozsudok zo 7. decembra 2017, Banco Santander ( C‑598/15 , EU:C:2017:945 , body 39 až 50 ).