C-615/19

62019CC0615

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 22. septembra 2020 ( 1 )

Vec C‑615/19 P

John Dalli

2.

Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k viacerým novým otázkam týkajúcim sa vyšetrovacej funkcie úradu OLAF a priebehu tohto vyšetrovania. Súdny dvor bude tiež musieť spresniť niektoré aspekty judikatúry, ktorá sa týka právnej sily rozhodnutej veci, ako aj preukázania existencie nemajetkovej ujmy.

3.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy obmedzia na analýzu tvrdenia Komisie týkajúceho sa neprípustnosti žaloby pred Všeobecným súdom, ako aj na analýzu prvého odvolacieho dôvodu, prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, piateho a siedmeho odvolacieho dôvodu.

II. Právny rámec

A.

–

s tým súvisiaceho vyšetrovania závažných záležitostí týkajúcich sa výkonu povolania súvisiacich so zisťovaním zanedbávania povinností úradníkov a iných zamestnancov spoločenstiev, ktoré môže viesť k disciplinárnemu prípadne trestnému konaniu, alebo rovnocenného neplnenia povinností zo strany členov orgánov a inštitúcií, riaditeľov úradov a agentúr alebo členov personálu orgánov, inštitúcií, úradov a agentúr, na ktoré sa nevzťahuje Služobný poriadok pre úradníkov a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len ‚služobný poriadok‘).“

5.

Články 3 a 4 tohto nariadenia stanovujú pravidlá, ktoré sa uplatňujú na externé a interné vyšetrovania vedené úradom OLAF.

6.

Článok 5 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Riaditeľ zabezpečí, aby zamestnanci úradu a ďalšie osoby konajúce na základe jeho splnomocnenia dodržiavali predpisy spoločenstva a členských štátov o ochrane osobných údajov, najmä ustanovenia uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov[ ( 4 ) ] .“

9.

Článok 11 ods. 1 a 7 tohto nariadenia znie:

„1. Dozorný výbor posilňuje nezávislosť úradu pravidelným monitorovaním vykonávania vyšetrovacej funkcie.

Na žiadosť riaditeľa alebo z vlastného podnetu výbor predkladá riaditeľovi stanoviská týkajúce sa činnosti úradu, avšak bez zasahovania do výkonu prebiehajúceho vyšetrovania.

…

Rokovací poriadok dozorného výboru úradu OLAF

11.

Článok 13 ods. 5 Rokovacieho poriadku dozorného výboru úradu OLAF ( 5 ) (ďalej len „rokovací poriadok“) stanovuje:

„Prípady, v ktorých je potrebné zaslať informácie súdnym orgánom členského štátu, sa skúmajú na základe informácií generálneho riaditeľa úradu OLAF a v súlade s [nariadením č. 1073/1999]. Na tomto základe by sa mali uskutočniť takisto následné opatrenia.

Najmä pred tým, ako sa informácie zašlú, si dozorný výbor vyžiada prístup k príslušným vyšetrovaniam, aby určil, či boli dodržané základné práva a procesné záruky. Keď sekretariát získa prístup k dokumentom v lehote, ktorá zaručuje súlad s touto funkciou, spravodajcovia vymenovaní na preskúmanie prípadu pripravia svoju prezentáciu na plenárne zasadnutie výboru. Zodpovední pracovníci úradu OLAF môžu byť prizvaní na zasadnutie, aby získali úplné informácie.

Výbor vymenuje spravodajcov, aby preskúmali tieto vyšetrovania a v prípade potreby vydali stanovisko.“

Dňa 25. mája 2012 začal úrad OLAF vyšetrovanie v nadväznosti na sťažnosť spoločnosti Swedish Match prijatú Komisiou 21. mája 2012, ktorá obsahovala tvrdenia týkajúce sa konania pána Dalliho.

15.

OLAF vypočúval pána Dalliho 16. júla a 15. októbra 2012.

16.

Dňa 15. októbra 2012 bola správa úradu OLAF určená do rúk predsedu Komisie doručená generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie. K tejto správe bol priložený list podpísaný riaditeľom úradu OLAF, ktorý obsahoval zhrnutie hlavných záverov vyšetrovania a informoval predsedu Komisie o tom, že tieto závery sa mu oznamujú na účely prijatia prípadných opatrení na základe kódexu správania komisárov [C(2011) 2904].

17.

Pokiaľ ide jednak o návrh na zrušenie, Všeobecný súd konštatoval, že žalobca odstúpil z funkcie dobrovoľne a bez toho, aby ho o toto odstúpenie požiadal predseda Komisie v zmysle článku 17 ods. 6 ZEÚ. Všeobecný súd sa domnieval, že vzhľadom na to, že existencia takejto žiadosti, ktorá je aktom napadnutým žalobcom, nebola preukázaná, návrh na zrušenie sa musí zamietnuť ako neprípustný. Všeobecný súd tiež rozhodol, že v každom prípade aj za predpokladu prípustnosti návrhu žalobcu, ktorým sa v rámci žaloby domáha toho, aby bolo jeho odstúpenie z funkcie vyhlásené za nezákonné z dôvodu, že je poznačené vadou súhlasu, existencia takejto vady nie je preukázaná.

21.

Ďalej pokiaľ ide o návrh na náhradu škody, Všeobecný súd sa domnieval, že vzhľadom na svoje konštatovanie, že nebola preukázaná existencia aktov Komisie napadnutých v rámci návrhu na zrušenie, nie je vo vzťahu k tejto inštitúcii možné konštatovať nijakú nezákonnosť v súvislosti s uvedeným žalobným dôvodom, a už vôbec nie závažné porušenie právnej normy. Pokiaľ ide o vadu súhlasu, ktorá bola v rámci návrhu na zrušenie namietaná subsidiárne, Všeobecný súd uviedol, že jej existencia nebola preukázaná. Všeobecný súd dospel k záveru, že tvrdenia o protiprávnom konaní Komisie alebo jej predsedu neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané. Návrh na náhradu škody preto zamietol ako nedôvodný.

22.

Dňa 21. júna 2015 podal pán Dalli odvolanie proti tomuto rozsudku Všeobecného súdu, ktoré bolo zamietnuté uznesením zo 14. apríla 2016, Dalli/Komisia ( 7 ).

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

25.

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 13. septembra 2017 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti.

26.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol túto námietku neprípustnosti a následne zamietol žalobu, ktorú podal pán Dalli, ako nedôvodnú.

27.

Všeobecný súd sa najskôr domnieval, že právne a skutkové okolnosti týkajúce sa údajne protiprávneho konania úradu OLAF a Komisie neboli v rozsudku Dalli/Komisia preskúmané, a teda že tento rozsudok nemá v tejto súvislosti právnu silu rozhodnutej veci.

Svojím odvolaním pán Dalli navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

uložil povinnosť nahradiť ujmu, najmä nemajetkovú, ktorá mu bola spôsobená a ktorej výška sa predbežne odhaduje na 1000000 eur,

–

A.

O neprípustnosti žaloby na Všeobecnom súde

33.

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu uvádza, že má pochybnosti o správnosti odôvodnenia Všeobecného súdu, ktoré ho viedlo k zamietnutiu námietky neprípustnosti, ktorú pred ním vzniesla Komisia a ktorá sa týkala právnej sily rozhodnutej veci spájajúcej sa s rozsudkom Dalli/Komisia.

34.

Hneď na úvod musím spresniť, že hoci Komisia nepodala vzájomné odvolanie s cieľom namietať prípustnosť žaloby pred Všeobecným súdom, námietky neprípustnosti založené na právnej sile rozhodnutej veci predstavujú dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musia súdy Únie uplatniť ex offo . ( 9 ) Za týchto podmienok je potrebné overiť, či Všeobecný súd správne rozhodol, že žaloba podaná na tento súd bola prípustná, pričom vychádzal z neexistencie právnej sily rozhodnutej veci spájajúcej sa s rozsudkom Dalli/Komisia.

38.

Všeobecný súd dospel k záveru, že nie je preto potrebné skúmať, či sú dôvody oboch žalôb rovnaké.

39.

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že skutočnosť, že Všeobecný súd neskúmal návrhy na náhradu škody týkajúce sa konania Komisie a úradu OLAF, je irelevantná. Domnievala sa, že o týchto návrhoch už bolo skutočne alebo nevyhnutne rozhodnuté v rozsudku Dalli/Komisia, keďže boli v tomto rozsudku zamietnuté ako „nedôvodné“ z dôvodu, že „neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané“ ( 17 ). Cieľom druhej žaloby podanej na Všeobecný súd bolo len oživiť spor, o ktorom rozhodli súdy Únie, čo zásada právnej sily rozhodnutej veci nedovoľuje.

40.

Domnievam sa však, že odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v napadnutom rozsudku nemožno vôbec spochybniť. Všeobecný súd správne uviedol, že zamietnutie návrhu na náhradu škody podaného v rámci prvej žaloby bolo založené výlučne na neexistencii napadnutých aktov. Z toho nevyhnutne vyplýva, že nijaké preskúmanie tvrdení odvolateľa týkajúcich sa protiprávneho konania Komisie nebolo potrebné, a teda sa ani neuskutočnilo. Skutkové a právne otázky, z ktorých tieto tvrdenia vychádzajú, preto nemožno považovať za skutočne alebo nevyhnutne rozhodnuté uvedeným rozsudkom a za týchto okolností nemôžu mať právnu silu rozhodnutej veci.

44.

Preto zastávam názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nijakého nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že žaloba je prípustná.

B.

O prvom odvolacom dôvode

1. O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

45.

Podľa môjho názoru s takouto argumentáciou nemožno súhlasiť. Jednak tak z obsahu, ako aj z názvu článku 1 nariadenia č. 1073/1999 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je len vo všeobecnosti uviesť ciele, ktoré úrad OLAF sleduje pri vykonávaní vyšetrovania, a úlohy, ktorými je v tejto súvislosti poverený. Štruktúra nariadenia č. 1073/1999 tiež svedčí o tom, že cieľom jeho článku 1 ods. 3 nie je upraviť podmienky vyšetrovania vedeného úradom OLAF ani právne postavenie osôb, ktorých sa toto vyšetrovanie týka, pričom tento typ predpisov je v podstate obsiahnutý v nasledujúcich ustanoveniach tohto nariadenia, ktoré z praktického hľadiska stanovujú spôsob, akým má úrad OLAF viesť vyšetrovanie. Základným cieľom článku 1 ods. 3 uvedeného nariadenia nie je zaviesť samo osebe určitú formu ochrany záujmov jednotlivcov, ale definovať úlohy úradu OLAF pri vedení jeho vyšetrovaní.

49.

V rozpore s tvrdením odvolateľa ani znenie článku 1 ods. 3 nariadenia č. 1073/1999 vôbec nevyžaduje, aby boli na účely začatia vyšetrovania úradom OLAF splnené dve kumulatívne podmienky, ktorými sú existencia „závažných záležitostí“ a existencia „dostatočne závažného podozrenia“, pričom takéto podozrenie sa v tomto ustanovení dokonca ani nespomína.

50.

Okrem toho, hoci táto požiadavka existencie dostatočne závažného podozrenia ako podmienky predchádzajúcej začatiu administratívneho vyšetrovania úradom OLAF nepochybne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej „nemôže byť rozhodnutie riaditeľa OLAF‑u o začatí vyšetrovania… prijaté bez dostatočného dôvodného podozrenia“ ( 22 ), nič to nemení na tom, že takáto podmienka sa nevzťahuje na všeobecné ustanovenie uvedené v článku 1 ods. 3 nariadenia č. 1073/1999, ktorý sa týka cieľov a úloh úradu OLAF. Požiadavka existencie dostatočne závažného podozrenia sa musí vzťahovať na osobitné ustanovenie týkajúce sa začatia vyšetrovania úradom OLAF, teda na článok 5 nariadenia č. 1073/1999 ( 23 ).

54.

Interná povaha určitej normy inštitúcie je podľa môjho názoru dôkazom o tom, že táto norma nepriznáva práva jednotlivcom. Interná norma inštitúcie je totiž určená predovšetkým zamestnancom tejto inštitúcie a má za cieľ zabezpečiť jej optimálne fungovanie, a teda v zásade nevyvoláva nijaké účinky mimo tejto inštitúcie.

55.

Domnievam sa však, že takýto dôkaz musí byť podporený podrobnejším preskúmaním obsahu predmetného ustanovenia, ktoré Všeobecný súd v napadnutom rozsudku správne vykonal. ( 24 ) Všeobecný súd tak uviedol, že článok 5 pokynov úradu OLAF sa týka procesu výberu vyšetrovaní a konkrétnejšie vypracovania stanoviska týkajúceho sa začatia vyšetrovania alebo jeho zamietnutia. Toto ustanovenie teda stanovuje kritériá, ktoré orgán na tento účel zohľadňuje, ako aj lehotu, v ktorej má byť stanovisko vydané. Inými slovami, cieľom uvedeného ustanovenia je predovšetkým usmerniť zamestnancov úradu OLAF, aby uprednostňovali určité prípady, a umožniť, ako uvádza Komisia, účinné využívanie zdrojov úradu OLAF. Toto ustanovenie nemá teda za cieľ poskytnúť dotknutým osobám procesné záruky a v dôsledku toho im podľa môjho názoru nepriznáva subjektívne práva, ktoré môžu byť základom žaloby o náhradu škody.

56.

Za týchto podmienok sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že ani článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999, ani článok 5 pokynov úradu OLAF nie sú normami, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom.

59.

Odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď označil lehotu od doručenia sťažnosti riaditeľovi úradu OLAF do prijatia rozhodnutia o začatí vyšetrovania za „veľmi krátku“, hoci uplynulo len pár hodín.

60.

Takáto argumentácia sa mi nezdá byť dôvodná, keďže lehotu v trvaní pár hodín možno oprávnene označiť za „veľmi krátku“. V tejto súvislosti teda Všeobecnému súdu nemožno vytýkať nijaké skreslenie skutkových okolností.

b) O porušení povinnosti odôvodnenia

61.

V súlade s ustálenou judikatúrou však Všeobecný súd nie je povinný vyčerpávajúcim spôsobom odpovedať na každé z tvrdení, ktoré pred ním vyjadrili účastníci konania. ( 26 ) Presnejšie, Všeobecný súd nie je povinný vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo každú úvahu vyjadrenú účastníkmi sporu, pokiaľ toto odôvodnenie umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie. ( 27 )

65.

O takúto situáciu pritom ide aj v prejednávanej veci. Všeobecný súd totiž zamietol tvrdenie, ktoré mu bolo predložené a podľa ktorého OLAF nevykonal potrebné posúdenie získaných informácií, pričom jednak uviedol, že takéto posúdenie by sa nemalo zamieňať s preskúmaním, ktoré sa má vykonať v rámci vyšetrovania po jeho začatí, a jednak, že na základe skutkových okolností, ktoré mu boli predložené, OLAF skutočne vykonal toto posúdenie.

66.

Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že neodôvodnil svoje rozhodnutie, takže toto tvrdenie treba zamietnuť.

c) O nesprávnom právnom posúdení

70.

Po druhé Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že OLAF môže začať vyšetrovanie na základe informácií obsiahnutých v sťažnosti bez toho, aby pristúpil k ich overeniu s cieľom stanoviť ich dôveryhodnosť, pokiaľ sú tieto informácie presné a podrobné. Odvolateľ sa domnieva, že na základe zásady náležitej starostlivosti musí OLAF starostlivo a nestranne preskúmať spoľahlivosť a dôveryhodnosť tvrdení, a že skutočnosť, že tieto informácie boli presné a podrobné, nemôže stačiť na preukázanie ich spoľahlivosti a vierohodnosti.

71.

Hoci je v tejto súvislosti pravda, že nariadenie č. 1073/1999 nestanovuje osobitné podmienky pre začatie vyšetrovania, pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora OLAF nemôže začať vyšetrovanie bez dostatočného dôvodného podozrenia. ( 29 ) OLAF teda nedisponuje diskrečnou právomocou pri rozhodnutí o začatí vyšetrovania, ale mierou voľnej úvahy, ktorá je obmedzená podmienkou týkajúcou sa existencie dostatočne závažného podozrenia. Inak povedané, žiadosť doručená úradu OLAF nemôže viesť automaticky k začatiu vyšetrovania, keďže OLAF sa musí ešte ubezpečiť o dostatočne závažnej povahe tvrdení, ktoré sú mu predložené.

72.

Zostáva teda určiť, či z tejto požiadavky vyplýva, že OLAF je povinný systematicky overovať informácie obsiahnuté v sťažnosti, alebo či, ako uviedol Všeobecný súd, informácie obsiahnuté v sťažnosti môžu byť za určitých okolností postačujúce na preukázanie dostatočne závažnej povahy podozrenia a tým odôvodniť začatie vyšetrovania.

Napokon po tretie Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že OLAF musí preskúmať možnosť konfliktu záujmov medzi sťažovateľom a žalobcom iba v prípade, ak je tento konflikt zjavne preukázaný iba na základe informácií oznámených úradu OLAF. Hoci overenie existencie dostatočne závažného podozrenia, ktoré predchádza začatiu vyšetrovania úradu OLAF, zahŕňa tiež ubezpečenie sa o tom, že osoba, ktorá podala sťažnosť, sa nenachádza v situácii konfliktu záujmov, nezaväzuje úrad OLAF k vykonaniu dôkladného preskúmania tohto predpokladu, pokiaľ nie je zjavný. Takéto preskúmanie sa má vykonať v štádiu vyšetrovania, zatiaľ čo v štádiu procesu výberu má OLAF vykonať len stručné overenia, inak by došlo k zámene fáz vyšetrovania a výberu. Úradu OLAF teda nemožno vytýkať, že nezohľadnil možnosť konfliktu záujmov, ak nebola existencia takéhoto konfliktu zjavná, takže Všeobecný súd sa v tejto súvislosti nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia.

76.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.

C.

O prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu

77.

Podľa môjho názoru s týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ostatné prvky odôvodnenia Všeobecného súdu, ktorých sa odvolanie netýka a ktoré sú uvedené v bode 103 napadnutého rozsudku, totiž nie sú skutočnosťami, ktoré samy osebe umožňovali zamietnuť tvrdenie odvolateľa, ale sú skôr skutkovými zisteniami Všeobecného súdu. Zamietnutie tvrdenia Všeobecným súdom je založené len na skutočnosti, že riadiaca úloha pri vyšetrovaní nevylučuje účasť riaditeľa úradu OLAF na tomto vyšetrovaní.

81.

84.

Skutočnosť, že táto členka AFCOS je zároveň členkou dozorného výboru úradu OLAF, sa na prvý pohľad javí problematickejšia. Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že účasť členky dozorného výboru úradu OLAF na vypočúvaní svedka je „poľutovaniahodná vzhľadom na úlohu, ktorú tomuto výboru zveruje článok 11 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999“ ( 32 ), ktorý stanovuje, že dozorný výbor nezasahuje do výkonu prebiehajúceho vyšetrovania. Podľa odvolateľa takáto účasť svedčí o nedostatku objektívnej nestrannosti úradu OLAF.

85.

Ja sa však domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že OLAF napriek prítomnosti členky dozorného výboru na vypočúvaní svedka neporušil povinnosť nestrannosti. Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 totiž nepochybne stanovuje, že dozorný výbor nezasahuje do prebiehajúceho vyšetrovania. Takáto požiadavka umožňuje zabezpečiť, že OLAF vykonáva svoje úlohy nezávisle. To však nič nemení na skutočnosti, že samotnú prítomnosť člena dozorného výboru na vypočúvaní svedka nemožno považovať za zasahovanie tohto člena do priebehu vyšetrovania, ak sa tento člen skutočne nepodieľal na vyšetrovaní. Všeobecný súd pritom konštatoval, že dotknutá členka dozorného výboru sa zúčastnila na vypočúvaní na účely tlmočenia a prekladu. Za týchto podmienok sa nemožno domnievať, že táto členka sa skutočne podieľala na vyšetrovacích úkonoch, takže odôvodnenie Všeobecného súdu treba potvrdiť.

86.

Svojím tretím tvrdením odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol tvrdenie, podľa ktorého používanie, zhromažďovanie a ukladanie informácií získaných na základe žiadostí úradu OLAF o výpisy hovorov adresovaných maltským orgánom predstavovalo nezákonný zásah orgánu verejnej moci do výkonu práva na súkromie. Poukazuje predovšetkým na to, že právny základ, na ktorý sa OLAF odvolával pri žiadostiach o tieto výpisy od maltských orgánov, bol nesprávny, a teda nemohol odôvodniť takýto zásah.

90.

Napokon svojím štvrtým tvrdením odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že vzhľadom na to, že žalobca nebol osobou, ktorej hovory boli odpočúvané a zaznamenávané, jeho právo na ochranu súkromia a dôverného charakteru komunikácie nebolo porušené.

91.

V tejto súvislosti pripomínam, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie za protiprávne konanie jej orgánov podlieha splneniu súboru podmienok, medzi ktoré patrí podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúcii. Táto podmienka vyžaduje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcovi. ( 33 )

92.

Z takejto podmienky vyplýva, že ochrana poskytovaná uvádzanou normou musí mať účinky vo vzťahu k osobe, ktorá sa na ňu odvoláva, a táto osoba patrí medzi osoby, ktorým predmetná norma priznáva práva. Normu, ktorá neochraňuje jednotlivca pred protiprávnosťou, ktorý ju namieta, ale ochraňuje iného jednotlivca, nemožno uznať ako prostriedok náhrady škody. ( 34 ) Z toho vyplýva, že odvolateľ sa nemôže legitímne dovolávať protiprávnosti na základe údajného porušenia práva na súkromie tretej osoby, takže Všeobecný súd sa v tejto súvislosti nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia.

95.

Odvolateľ predovšetkým tvrdí, že OLAF mal po tom, čo informoval dozorný výbor o postúpení informácií súdnym orgánom členského štátu, dodržať lehotu piatich pracovných dní pred postúpením týchto informácií. Hoci je výnimočne možné pripustiť kratšiu lehotu, je potrebný súhlas dozorného výboru v tomto zmysle. Všeobecný súd sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že OLAF disponuje mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o lehotu, v ktorej po informovaní dozorného výboru postúpi informácie vnútroštátnym súdnym orgánom.

96.

Poznamenávam, že hoci článok 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 stanovuje, že riaditeľ úradu OLAF informuje dozorný výbor o prípadoch vyžadujúcich postúpenie informácií súdnym orgánom členského štátu, toto ustanovenie nestanovuje nijakú minimálnu lehotu, ktorá má byť dodržaná pred skutočným postúpením daných informácií. Lehotu piatich dní, na ktorú sa odvoláva odvolateľ, stanovuje predbežná pracovná dohoda medzi úradom OLAF a dozorným výborom, ktorá bola uzavretá v septembri 2012. Táto pracovná dohoda stanovuje, že dokumenty, ktoré budú predmetom postúpenia vnútroštátnym súdnym orgánom, musia byť oznámené vnútroštátnemu dozornému výboru „spravidla“ päť dní pred týmto postúpením.

97.

Tak zo znenia článku 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999, ako aj zo znenia predbežnej pracovnej dohody uzatvorenej medzi úradom OLAF a dozorným výborom v septembri 2012 teda jasne vyplýva, že pre OLAF nie je stanovená nijaká záväzná lehota na postúpenie informácií súdnym orgánom členského štátu. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať nijaké nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k jeho záveru, podľa ktorého OLAF disponuje v súvislosti s uvedenou lehotou mierou voľnej úvahy.

101.

Odvolateľ napokon tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že k postúpeniu informácií súdnym orgánom mohlo dôjsť ešte predtým, ako si dozorný výbor splnil svoje úlohy tak, ako sú vymedzené v jeho rokovacom poriadku.

102.

Je pravda, že článok 13 ods. 5 rokovacieho poriadku stanovuje, že „pred tým, ako sa informácie zašlú, si dozorný výbor vyžiada prístup k príslušným vyšetrovaniam, aby určil, či boli dodržané základné práva a procesné záruky“. Nič to však nemení na skutočnosti, ako správne uvádza Všeobecný súd, že rokovací poriadok nemôže ukladať úradu OLAF povinnosti, ktoré nie sú stanovené normotvorcom, a to najmä v nariadení č. 1073/1999.

103.

Z článku 11 nariadenia č. 1073/1999 pritom vyplýva, že dozorný výbor pravidelne monitoruje činnosť úradu OLAF s cieľom posilniť nezávislosť úradu OLAF, ( 35 ) avšak bez zasahovania do prebiehajúceho vyšetrovania. Monitorovanie zo strany dozorného úradu treba teda chápať ako systematické monitorovanie činnosti úradu OLAF.

107.

Ťažko si teda dokážem predstaviť, že podľa nariadenia č. 1073/1999 a na základe ustanovení rokovacieho poriadku by povinnosť informovať dozorný výbor mohla byť rozšírená do takej miery, že postúpenie informácií by bolo podmienené úplným preskúmaním týchto informácií dozorným výborom.

108.

Za týchto podmienok sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 11 ods. 7 nariadenia č. 1073/1999 a ustanovení rokovacieho poriadku.

109.

Piaty odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

112.

Po prvé tvrdenie týkajúce sa skreslenia žaloby nemôže podľa môjho názoru uspieť. Všeobecný súd v rozpore s tvrdením odvolateľa neignoroval dôkazy, ktoré mu tento predložil, domnieval sa však, že tieto dôkazy nepostačujú na preukázanie toho, že vytýkané konanie mu mohlo spôsobiť ujmu.

113.

Po druhé odvolateľ sa dovoláva nesprávneho právneho posúdenia, ktoré podľa jeho názoru vyplýva z nesprávneho vymedzenia nemajetkovej ujmy.

114.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že na splnenie podmienky týkajúcej sa existencie nemajetkovej ujmy musí žalobca „prinajmenšom… preukázať, že vytýkané konanie mu mohlo svojou závažnosťou spôsobiť takúto ujmu“ ( 36 ), čo žalobca nepreukázal.

118.

V prípade neexistencie takýchto dôkazov môže byť podmienka týkajúca sa existencie ujmy taktiež splnená, ak žalobca preukáže, že nemajetková ujma nevyhnutne vyplývala z vytýkaného konania. Inak povedané, judikatúra umožňuje jednoduchšie uznávanie nemajetkovej ujmy z dôvodu určitého konania.

119.

O takúto situáciu ide najmä v prípade neopodstatneného negatívneho hodnotenia týkajúceho sa správania a odbornej spôsobilosti úradníka, obsiahnutého v hodnotiacej správe. ( 38 ) Judikatúra tiež pripúšťa, že ak je určitá osoba z dôvodu protiprávneho zaradenia do zoznamu subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, verejne spájaná so správaním, ktoré sa považuje za odsúdeniahodné, čo má za následok jej potupu a vyvolanie nedôvery, takéto spájanie jej môže spôsobiť nemajetkovú ujmu. ( 39 )

120.

Hoci sa Všeobecný súd očividne opieral o túto judikatúru, predsa len sa od nej odchýlil. Namiesto toho, aby rozhodol, že z určitého konania prirodzene vyplýva nemajetková ujma dotknutej osoby, Všeobecný súd sa domnieval, že vytýkané konanie musí byť svojou závažnosťou spôsobilé spôsobiť takúto ujmu.

124.

Domnievam sa teda, že odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa vymedzenia nemajetkovej ujmy je poznačené nesprávnym právnym posúdením, takže za predpokladu, že je siedmy odvolací dôvod účinný, je potrebné ho prijať.

125.

Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor môže v danej veci vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

126.

V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval neexistenciu nemajetkovej ujmy odvolateľa, keďže tento nepreukázal, že vytýkané konaniu mu svojou závažnosťou mohlo spôsobiť ujmu.

VII. Návrh

130.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že prvý odvolací dôvod, prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu, ako aj piaty odvolací dôvod treba zamietnuť.

Za predpokladu, že by Súdny dvor zamietol odvolacie dôvody týkajúce sa protiprávnosti konania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), zastávam názor, že by bolo potrebné zamietnuť siedmy odvolací dôvod ako neúčinný.

Za predpokladu, že by Súdny dvor prijal jeden z odvolacích dôvodov týkajúcich sa protiprávnosti konania úradu OLAF, zastávam názor, že by bolo potrebné prijať aj siedmy odvolací dôvod, a preto by bolo potrebné vrátiť žalobu Všeobecnému súdu Európskej únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 8 ) Rozhodnutie Komisie (ESUO, Euratom) z 2. júna 1999 o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy spoločenstva ( Ú. v. ES L 149, 1999, s. 57 ; Mim. vyd. 01/003, s. 118).

( 9 ) Pozri uznesenie z 1. apríla 1987, Ainsworth a i./Komisia ( 159/84, 12/85 a 264/85 , neuverejnené, EU:C:1987:172 ); rozsudok z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia ( C‑442/03 P a C‑471/03 P , EU:C:2006:356 , bod 45 ), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Komisia/Írsko a i. ( C‑89/08 P , EU:C:2009:298 , bod 63 ). V tejto súvislosti pozri WATHELET, M., WILDEMEERSCH, J.: Contentieux européen . 2e éd. Bruxelles: Larcier, 2014, s. 484.

( 10 ) Bod 27 napadnutého rozsudku. Pozri tiež rozsudok zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones ( C‑40/08 , EU:C:2009:615 , body 35 a 36 ).

( 11 ) Bod 28 napadnutého rozsudku. Pozri tiež rozsudok z 25. júna 2010, Imperial Chemical Industries/Komisia ( T‑66/01 , EU:T:2010:255 , bod 197 ).

( 12 ) Body 33 a 34 napadnutého rozsudku.

( 13 ) Body 32 a 33 napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že mám určité pochybnosti o zhodnosti predmetu žalôb. V skutočnosti totiž zatiaľ čo prvá žaloba sa týkala najmä náhrady ujmy, ktorá údajne vznikla z dôvodu odstúpenia z funkcie, ktoré odvolateľovi (žalobcovi v prvostupňovom konaní) nariadila Komisia, druhá žaloba sa týka náhrady ujmy spôsobenej protiprávnymi vyšetrovacími úkonmi vedenými úradom OLAF. Za týchto podmienok mi nie sú jasné dôvody, prečo Všeobecný súd rozhodol, že obe žaloby majú rovnaký predmet, keďže účely oboch žalôb sú odlišné.

„3. … Stanovisko týkajúce sa otvorenia vyšetrovania alebo prípadu koordinácie sa zakladá na tom, či tieto informácie patria do pôsobnosti úradu OLAF, aby mohol konať, či sú informácie dostatočné, aby oprávňovali otvorenie vyšetrovania alebo prípadu koordinácie a či spadajú do priorít vyšetrovacej politiky stanovených generálnym riaditeľom.

4. Pri posudzovaní, či úrad OLAF je oprávnený konať, sa zohľadnia príslušné nariadenia EÚ, rozhodnutia, medziinštitucionálne dohody a iné právne nástroje týkajúce sa ochrany finančných záujmov EÚ a akýchkoľvek iných záujmov EÚ, ktorých ochrana patrí do právomoci úradu OLAF. Pri hodnotení, či sú informácie dostatočné, aby oprávňovali otvorenie vyšetrovania alebo prípadu koordinácie, je potrebné zvážiť spoľahlivosť zdroja a dôveryhodnosť tvrdení. Všetky informácie zhromaždené v priebehu postupu výberu sa zohľadnia v odôvodnení otvorenia vyšetrovania alebo prípadu koordinácie. Priority vyšetrovacej politiky stanovujú kritériá, ktoré sa majú použiť pri rozhodovaní o tom, či informácie spadajú do stanovenej vyšetrovacej priority.

5. Oddelenie pre výber a preskúmanie vyšetrovaní vydá stanovisko týkajúce sa otvorenia alebo zamietnutia prípadu, určené generálnemu riaditeľovi, v lehote dvoch mesiacov od zaznamenania získaných informácií.“

( 20 ) Rozsudky z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS ( 26/81 , EU:C:1982:318 ), a z 10. júla 2014, Nikolaou/Dvor audítorov ( C‑220/13 P , EU:C:2014:2057 , bod 53 ).

( 21 ) Judikatúra je v tejto súvislosti ustálená od vyhlásenia rozsudku zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia ( C‑352/98 P , EU:C:2000:361 , bod 42 a nasl.), ktorý zosúladil podmienky vzniku zodpovednosti Únie s podmienkami upravujúcimi zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie. Z novšej judikatúry pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada ( C‑45/15 P , EU:C:2017:402 , bod 30 ). V súvislosti s touto problematikou pozri tiež KAWCZYŃSKA, M.: Pozaumowna odpowiedzialność odszkodowawcza Unii Europejskiej . Varsovie: Wolters Kluwer, 2015, s. 313 – 316.

( 28 ) Napadnutý rozsudok, bod 70.

( 29 ) Rozsudky z 10. júla 2003, Komisia/ECB ( C‑11/00 , EU:C:2003:395 , bod 141 ), a z 10. júla 2003, Komisia/EIB ( C‑15/00 , EU:C:2003:396 , bod 164 ).

( 30 ) Domnievam sa, že takýto výklad je podporený článkom 5 nariadenia č. 883/2013, ktorý v súčasnosti spresňuje podmienky začatia vyšetrovania úradom OLAF. Toto ustanovenie tak kodifikuje judikatúru týkajúcu sa existencie dostatočného podozrenia a zdôrazňuje, že toto podozrenie môže vychádzať z informácií poskytnutých akoukoľvek treťou stranou, že bol spáchaný podvod, korupcia alebo akékoľvek iné protiprávne činy poškodzujúce finančné záujmy Únie. Inak povedané, OLAF nie je na účely začatia vyšetrovania povinný preukázať, že získané informácie preukazujú preukázanú existenciu podvodu, korupcie alebo iných protiprávnych činností, existencia týchto činov musí vychádzať len z predpokladu.

( 31 ) Článok 6 ods. 6, článok 7 ods. 2 a článok 9 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1073/1999.

( 32 ) Napadnutý rozsudok, bod 105.

( 33 ) Pozri bod 46 vyššie.

( ) Rozsudky z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada ( C‑45/15 P , EU:C:2017:402 , bod 30 ), a z 10. septembra 2019, HTTS/Rada ( C‑123/18 P , EU:C:2019:694 , bod 33 ).