C-636/19

62019CC0636

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

ATHANASIOS RANTOS

prednesené 22. apríla 2021 ( 1 )

Vec C‑636/19

Y

Vzťahuje sa na osobu, ktorá poberá dôchodok podľa právnych predpisov členského štátu (ďalej len „štát zodpovedný za dôchodok“) a ktorá má na základe článku 24 nariadenia (ES) č. 883/2004 ( 2 ) nárok na vecné dávky poskytované členským štátom jej bydliska (ďalej len „štát bydliska“) na náklady štátu zodpovedného za dôchodok, bez toho, aby mala v tomto štáte povinné zdravotné poistenie, pojem „poistenec“ v zmysle článku 3 písm. b) bodu i) smernice 2011/24/EÚ ( 3 ), takže sa môže odvolávať na článok 7 ods. 1 tejto smernice na to, aby jej štát zodpovedný za dôchodok preplatil náklady na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ktorá jej bola poskytnutá v treťom členskom štáte? V prípade zápornej odpovede, môže odmietnutie štátu zodpovedného za dôchodok preplatiť tieto náklady na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť z dôvodu neexistencie predchádzajúceho povolenia predstavovať neodôvodnenú prekážku slobodného poskytovania služieb v rozpore s článkom 56 ZFEÚ?

2.

To sú otázky, ktoré vyvoláva prejednávaná vec a ktoré budú viesť Súdny dvor jednak k spresneniu vzťahu medzi ustanoveniami nariadenia č. 883/2004 a ustanoveniami smernice 2011/24, ktoré poistencovi umožňujú využívať cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ( 4 ) a jednak k uplatneniu jeho judikatúry týkajúcej sa predchádzajúceho povolenia ako prekážky slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ. ( 5 )

II. Právny rámec

A.

Právo Únie

(22)

Špecifické postavenie žiadateľov o dôchodok a dôchodcov a ich rodinných príslušníkov vyvoláva potrebu prijať ustanovenia riadiace nemocenské poistenie upravené podľa tejto situácie.“

4.

Podľa článku 1 písm. c), q), s) a va) tohto nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia:

…

inštitúciu, v ktorej je daná osoba poistená v čase žiadosti o dávku;

alebo

ii)

inštitúciu, v ktorej je daná osoba oprávnená alebo by bola oprávnená nárokovať si dávky, ak táto osoba alebo jej rodinní príslušníci majú bydlisko na území členského štátu, v ktorom sa inštitúcia nachádza;

…

s)

…“

5.

Článok 2 uvedeného nariadenia, nazvaný „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

6.

Článok 11 s názvom „Všeobecné pravidlá“, ktorý sa nachádza v hlave II toho istého nariadenia, nazvanej „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, vo svojom odseku 3 písm. e) stanovuje:

8.

Článok 18 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Pokiaľ nie je ustanovené inak v odseku 2, poistenec a jeho rodinní príslušníci uvedení v článku 17 majú nárok na vecné dávky, pokiaľ majú pobyt v príslušnom členskom štáte. Vecné dávky poskytuje príslušná inštitúcia na vlastné náklady v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ako keby dané osoby mali bydlisko v tomto členskom štáte.“

9.

Článok 19 ods. 1 tohto nariadenia, nazvaný „Pobyt mimo príslušného členského štátu“, ktorý je zahrnutý v tomto oddiele 1, stanovuje:

„1. Pokiaľ nie je stanovené inak v odseku 2, poistenec a jeho rodinní príslušníci s pobytom v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát, majú nárok na vecné dávky, ktoré sú potrebné zo zdravotných dôvodov počas ich pobytu, pričom sa zohľadní povaha dávok a očakávaná dĺžka pobytu. Tieto dávky poskytuje v mene príslušnej inštitúcie inštitúcia miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré sa uplatňujú, ako keby dané osoby boli poistené podľa daných právnych predpisov.“

„1. Osoba, ktorá poberá dôchodok alebo dôchodky podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov a ktorá nemá nárok na dávky podľa právnych predpisov členského štátu bydliska, napriek tomu poberá takéto dávky pre seba a svojich rodinných príslušníkov, pokiaľ by mala na ne nárok podľa právnych predpisov členského štátu alebo aspoň jedného z členských štátov príslušných v súvislosti s jej dôchodkami, [keby] mala bydlisko v tomto členskom štáte. Vecné dávky poskytuje na náklady inštitúcie uvedenej v odseku 2 inštitúcia miesta bydliska, ako keby daná osoba bola mala nárok na dôchodok a vecné dávky podľa právnych predpisov tohto členského štátu.

2. V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje odsek 1, náklady na vecné dávky znáša inštitúcia stanovená v súlade s týmito pravidlami:

a)

ak má dôchodca nárok na vecné dávky podľa právnych predpisov jediného členského štátu, náklady znáša príslušná inštitúcia tohto členského štátu;

…“

12.

13.

Článok 31 tohto nariadenia s názvom „Všeobecné ustanovenia“, zaradený do oddielu 3 kapitoly 1 uvedeného nariadenia, stanovuje:

„Články 23 až 30 sa neuplatňujú na dôchodc[ov]… ktorí majú nárok na dávky podľa právnych predpisov členského štátu na základe činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. V takomto prípade daná osoba podlieha na účely tejto kapitoly článkom 17 až 21.“

2. Smernica 2011/24

14.

Článok 3 smernice 2011/24 znie takto:

osoby vrátane ich rodinných príslušníkov a pozostalých, na ktoré sa vzťahuje článok 2 nariadenia [č. 883/2004] a ktoré sú poistencami v zmysle článku 1 písm. c) uvedeného nariadenia, a

ii)

…“

15.

Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Všeobecné zásady preplácania nákladov“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Bez toho, aby bolo dotknuté nariadenie [č. 883/2004], členský štát, v ktorom je pacient poistený, s výhradou ustanovení článkov 8 a 9 zabezpečí, aby náklady, ktoré poistencovi vznikli pri prijímaní cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, boli preplatené, ak dotknutá zdravotná starostlivosť patrí medzi dávky, na ktoré má poistenec nárok v členskom štáte, v ktorom je pacient poistený.

„1. Členský štát, v ktorom je pacient poistený, môže ustanoviť systém predchádzajúceho povoľovania pre preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť v súlade s týmto článkom a článkom 9. Systém predchádzajúceho povoľovania vrátane kritérií a uplatňovania týchto kritérií, ako aj individuálne rozhodnutia o zamietnutí udelenia predchádzajúceho povolenia sa obmedzia na to, čo je nevyhnutné a primerané k cieľom, ktoré sa majú dosiahnuť, a nesmú byť prostriedkom na svojvoľnú diskrimináciu alebo neodôvodnenou prekážkou voľného pohybu pacientov.

2. Zdravotná starostlivosť, na ktorú sa môže vzťahovať predchádzajúce povolenie, sa obmedzuje na zdravotnú starostlivosť, ktorá:

a)

podlieha požiadavkám plánovania súvisiacim s cieľom zabezpečiť dostatočnú a trvalú dostupnosť vyváženého rozsahu vysoko kvalitného ošetrenia v príslušnom členskom štáte alebo požiadavkám kontroly nákladov a zabránenia v čo najväčšej možnej miere akémukoľvek plytvaniu finančnými, technickými a ľudskými zdrojmi, a:

i)

zahŕňa hospitalizáciu dotknutého pacienta minimálne počas jednej noci alebo

17.

§ 69 Zorgverzekeringswet (zákon o zdravotnom poistení, ďalej len „Zvw“) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej ( 7 ) stanovuje:

„1. Osoby s bydliskom v zahraničí, ktoré podľa nariadenia Rady Európskych spoločenstiev alebo podľa nariadenia prijatého na základe Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo podľa dohovoru o sociálnom zabezpečení majú v prípade potreby nárok na zdravotnú starostlivosť alebo na preplatenie výdavkov na túto starostlivosť v súlade s právnymi predpismi o zdravotnom poistení v ich krajine bydliska, sa zaregistrujú v [Centraal Administratie Kantoor (Ústredný správny úrad, Holandsko, ďalej len ‚CAK‘)], pokiaľ sa na ne na základe tohto zákona nevzťahuje povinné poistenie.

2. Osoby uvedené v odsekoch 1, 14 a 15 sú povinné odvádzať príspevok stanovený ministerským výnosom. Jedna časť určená týmto výnosom sa na účely uplatňovania [Wet op de zorgtoeslag (zákon o prídavkoch na zdravotnú starostlivosť)] považuje za poistné na zdravotné poistenie.

…

4. [CAK] je poverený vykonávaním ustanovení odsekov 1, 14 a 15 a tam uvedených medzinárodných predpisov, ako aj prijímaním rozhodnutí týkajúcich sa výberu a odvádzania príspevkov uvedených v odsekoch 2 a 3.

20.

Dňa 12. marca 2015 AZM diagnostikovala u Y rakovinu prsníka druhého stupňa a predložila jej návrh na liečbu.

21.

Dňa 13. marca 2015 Y požiadala Franziskus Hospital Harderberg v Osnabrücku (Nemecko) o druhé lekárske stanovisko, v súvislosti s ktorým požiadala o predchádzajúce povolenie CAK. Počas tejto konzultácie bola u žalobkyne diagnostikovaná rakovina tretieho stupňa.

22.

Dňa 20. marca 2015 sa Y podrobila operácii prsníkov v tejto nemeckej nemocnici a 25. marca 2015 jej boli vyoperované lymfatické uzliny. V rámci týchto zákrokov bola Y v tejto nemocnici v období od 19. do 30. marca 2015. Následne v období od 14. apríla 2015 do 24. júna 2015 bola Y poskytnutá v tejto nemocnici pooperačná liečba, ktorá zahŕňala rádioterapiu. V súvislosti s týmito zákrokmi a liečbou nebola na CAK podaná žiadosť o predchádzajúce povolenie.

26.

Rozhodnutím z 20. júla 2015 CAK zamietol túto žiadosť z dôvodu, že Y išla do Nemecka s cieľom využiť lekársku starostlivosť, ktorú kvalifikoval ako „plánovaná liečba“, ako je uvedená v článku 20 nariadenia č. 883/2004, ktorá nebola poskytnutá v Belgicku (štát bydliska) alebo Holandsku (štát zodpovedný za dôchodok) a na ktorú Y nepožiadala o predchádzajúce povolenie. Keďže nebola podaná takáto žiadosť o povolenie, CAK dospel k záveru, že nemá právomoc na preplatenie predmetných liečebných nákladov.

27.

Rozhodnutím zo 4. januára 2016 bola sťažnosť, ktorú Y podala proti rozhodnutiu z 20. júla 2015, zamietnutá ako nedôvodná.

28.

Rozsudkom z 24. novembra 2016 Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) zamietol žalobu proti rozhodnutiu zo 4. januára 2016 ako nedôvodnú. Tento súd v podstate dospel k záveru, že hospitalizácia, predbežné vyšetrenie a plánovaná liečba v Nemecku v období jedného týždňa nepotvrdzovali mimoriadnu naliehavosť, pokiaľ ide o zdravotný stav Y počas jej pobytu v tomto štáte. Podľa uvedeného súdu CAK oprávnene kvalifikoval lekársku starostlivosť poskytnutú Y v Nemecku ako „plánovanú liečbu“, na ktorú nebol udelený nijaký súhlas, a v dôsledku toho oprávnene zamietol preplatenie súvisiacich liečebných nákladov.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že sa domnieva, že CAK nebol povinný preplatiť náklady, ktoré Y vynaložila v Nemecku, na základe článku 20 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorý sa podľa článku 27 ods. 3 tohto nariadenia uplatňoval mutatis mutandis na takých dôchodcov, akým je Y. Hoci vnútroštátny súd pripustil, že nebolo potrebné rozhodnúť o otázke, či samotné nepodanie žiadosti zo strany Y o predchádzajúce povolenie stačilo na to, aby CAK mohol odmietnuť preplatenie týchto nákladov, konštatoval, že v priebehu konania pred ním sa ukázalo, že aj keby o takéto povolenie bolo požiadané včas, CAK mohol toto povolenie odmietnuť vydať z dôvodu, že na základe belgickej organizácie zdravotného poistenia bolo možné podstúpiť tú istú liečbu v tej istej lehote v Belgicku. Podľa vnútroštátneho súdu teda neboli splnené požiadavky stanovené v článku 20 ods. 2 poslednej vete nariadenia č. 883/2004 na získanie vecných dávok v prípade liečby plánovanej v inom členskom štáte ako v štáte bydliska a v štáte zodpovednom za dôchodok na náklady tohto posledného uvedeného štátu.

31.

Vnútroštátny súd sa však pýta, či sa dôchodca, ako tvrdí Y, môže napriek tomu oprávnene odvolávať na smernicu 2011/24, aby mu boli úplne alebo čiastočne preplatené náklady na pooperačnú starostlivosť poskytnutú v Nemecku, keďže táto smernica nevyžaduje povolenie pre cezhraničnú ambulantnú zdravotnú starostlivosť. V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd vedieť, či Y, ktorá je dôchodcom a nie je poistená v rámci vnútroštátneho systému zákonného zdravotného poistenia, patrí do osobnej pôsobnosti uvedenej smernice ako „poistenec“ v zmysle článku 3 písm. b) bodu i) tejto smernice. V prípade kladnej odpovede sa tento súd rovnako ako Y domnieva, že podľa článku 8 ods. 2 písm. a) bodu ii) smernice 2011/24 pooperačná starostlivosť (medzi ktorú patrí rádioterapia) nie je starostlivosťou, ktorá môže podliehať povoleniu. ( 12 )

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

2.

Vyplýva z článku 56 ZFEÚ, že v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, odmietnutie preplatiť náklady na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v inom členskom štáte, než je štát bydliska alebo štát povinný vyplácať dôchodok, predstavuje neodôvodnené obmedzenie slobodného poskytovania služieb?“

34.

Písomné pripomienky predložili holandská vláda a Európska komisia, ktoré tiež odpovedali na písomné otázky položené Súdnym dvorom.

IV. Analýza

37.

V rámci sporu vo veci samej sa Y snaží dosiahnuť, aby jej CAK preplatil náklady na liečbu, ktorá jej bola poskytnutá v Nemecku v rámci liečby rakoviny prsníka. Tieto žiadosti o preplatenie sa týkajú dvoch typov nákladov: na jednej strane nákladov chirurgických operácií, vrátane nákladov na príslušný nemocničný pobyt, v prípade ktorých sa Y domáha preplatenia najmä na základe článku 19 nariadenia č. 883/2004, keďže sa domnieva, že túto liečbu nemožno kvalifikovať ako „plánovanú liečbu“, a teda nemala podliehať predchádzajúcemu povoleniu, ako to tvrdí CAK, a na druhej strane nákladov na pooperačnú liečbu, medzi ktoré patrí rádioterapia, v prípade ktorých sa Y domáha preplatenia na základe článku 7 smernice 2011/24, keďže podľa Y táto smernica nepodriaďuje preplatenie predchádzajúcemu povoleniu. Preto sa Y domnieva, že sa môže odvolávať tak na ustanovenia nariadenia č. 883/2004, ako aj smernice 2011/24.

38.

Vnútroštátny súd vylučuje uplatnenie nariadenia č. 883/2004 na skutkové okolnosti vo veci samej (pozri bod 30 vyššie) a pýta sa Súdneho dvora len na uplatnenie smernice 2011/24 a článku 56 ZFEÚ. Súdny dvor sa teda nemusí zaoberať otázkou, či tento súd správne kvalifikoval obe operácie v Nemecku ako „plánovanú liečbu“, na ktorú sa vzťahuje článok 20 nariadenia č. 883/2004, a či samotné nepodanie žiadosti o predchádzajúce povolenie postačuje na zamietnutie preplatenia nákladov. Považujem však za užitočné uviesť, že po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor vydal dva rozsudky, ktoré sa týkajú tak pojmu „plánovaná liečba“ v zmysle článku 20 tohto nariadenia, ( 13 ) ako aj práva na náhradu nákladov na takúto liečbu na základe tohto článku v prípade odmietnutia alebo neexistencie predchádzajúceho povolenia. ( 14 )

41.

Na účely odpovede na prvú otázku je teda potrebné určiť, či osoba v situácii ako Y, ktorá poberá dôchodok v prvom členskom štáte a ktorá má na základe článku 24 nariadenia č. 883/2004 nárok na vecné dávky poskytované členským štátom bydliska na náklady prvého uvedeného členského štátu, bez toho, aby mala v tomto členskom štáte povinné zdravotné poistenie, môže byť považovaná za „poistenca“ v zmysle článku 7 ods. 1 smernice 2011/24, takže sa môže domáhať práva na preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť.

42.

Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že na túto otázku treba odpovedať kladne.

1. O pojme „poistenec“ v zmysle smernice 2011/24

43.

46.

Pokiaľ ide o druhú požiadavku uvedenú v článku 1 písm. c) nariadenia č. 883/2004, treba na jednej strane poznamenať, že pojem „poistenec“ bol zavedený týmto nariadením ( 17 ) predovšetkým na účely jeho kapitoly 1 hlavy III s názvom „Nemocenské dávky, dávky v materstve a rovnocenné dávky v otcovstve“ ( 18 ), keďže ustanovenia o koordinácii v nemocenskom odvetví vyžadujú, aby bola osoba „poistená“ v členskom štáte. Y poberá starobný dôchodok podľa AOW a z tohto dôvodu má nárok na zdravotnú starostlivosť stanovenú najmä v článku 24 uvedeného nariadenia, ktorý, hoci výslovne neodkazuje na „poistencov“, je súčasťou kapitoly 1, a týka sa teda jedného z „odvetví sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III“ v súlade s prvou vetou článku 1 písm. c) toho istého nariadenia.

47.

Na druhej strane na to, aby sa Y ako „dôchodca“ v zmysle článku 24 nariadenia č. 883/2004 mohla považovať za „poistenca“ v zmysle článku 1 písm. c) tohto nariadenia v súlade s poslednou vetou tohto ustanovenia, musí „spĺňa[ť] podmienky požadované podľa právnych predpisov členského štátu príslušného podľa hlavy II, [na vznik] nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení [uvedeného] nariadenia“.

48.

V tejto súvislosti treba spresniť, že dôchodcovia v zmysle článku 24 nariadenia č. 883/2004 môžu byť v súlade s článkom 16 ods. 2 tohto nariadenia na vlastnú žiadosť vyňatí z uplatňovania právnych predpisov členského štátu bydliska, ktoré sa podľa článku 11 ods. 3 písm. e) uvedeného nariadenia obvykle uplatňujú. ( 19 ) V prejednávanej veci je nesporné, že Y podlieha právnej úprave Holandska ako členského štátu, ktorý je príslušný podľa hlavy II toho istého nariadenia.

52.

Navyše treba uviesť, že Holandské kráľovstvo si zvolilo svoj zápis do zoznamu členských štátov uvedeného v prílohe IV nariadenia č. 883/2004, čo znamená, že osoba, ktorá je dôchodcom a ktorá má tak ako Y bydlisko v inom členskom štáte, môže na základe článku 18 ods. 1 tohto nariadenia v spojení s článkom 27 ods. 2 uvedeného nariadenia poberať vecné dávky počas jej pobytu v Holandsku (príslušný členský štát) na ťarchu príslušnej inštitúcie a podľa ustanovení uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, ako keby mala bydlisko v tomto členskom štáte. Pravdepodobne na základe tohto ustanovenia Y podstúpila rádiologické vyšetrenie v AZM v Holandsku po prvej konzultácii so všeobecným lekárom v Belgicku. Preto sa mi v každom prípade zdá ťažko udržateľné tvrdiť, že Y nie je „poistencom“ v súlade s holandskou právnou úpravou.

53.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že v prejednávanej veci sú splnené požiadavky stanovené v článku 1 písm. c) a článku 2 nariadenia č. 883/2004. Treba teda dospieť k záveru, že Y sa ako „dôchodca“ v zmysle článku 24 tohto nariadenia musí tiež považovať za „poistenca“ v zmysle článku 3 písm. b) bodu i) smernice 2011/24, a z tohto dôvodu sa na ňu musia vzťahovať všeobecné zásady uplatniteľné na preplácanie nákladov stanovené v článku 7 ods. 1 tejto smernice.

2. O rozlišovaní medzi „poistencom“ a „dôchodcom“ v systéme nariadenia č. 883/2004

54.

56.

Na úvod treba spresniť, že osobná pôsobnosť nariadenia č. 883/2004 je výsledkom postupného rozširovania pôvodnej pôsobnosti nariadenia č. 3/1958 ( 23 ) judikatúrou Súdneho dvora a následnými legislatívnymi zmenami. S cieľom dosiahnuť radikálne zjednodušenie veľmi komplexných ustanovení týkajúcich sa osobnej pôsobnosti pôvodného nariadenia č. 1408/71, článok 2 nariadenia č. 883/2004 všeobecne a taxatívnym spôsobom odkazuje na všetkých „štátnych príslušníkov členského štátu… ktorí… podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých“ ( 24 ). Z toho vyplýva, že pojem „poistenec“ sa vzťahuje na osoby, ktoré bez ohľadu na ich postavenie (napríklad zamestnanec, dôchodca atď.) spĺňajú podmienky požadované právnymi predpismi príslušného členského štátu na vznik nároku na dávky. To znamená, že nariadenie č. 883/2004 sa uplatňuje ako celok bez ohľadu na to, či dotknutá osoba bola poistená ako zamestnanec, ako osoba, ktorá nie je aktívna, alebo na základe iných okolností, akými sú najmä bydlisko alebo štátna príslušnosť.

57.

Práve vzhľadom na tento vývoj treba analyzovať rozdiel, ktorý normotvorca Únie urobil medzi „poistencami“ a „dôchodcami“. Z historického hľadiska toto rozlišovanie vyplýva z nariadenia č. 1408/71, najmä z jeho článkov 27 až 34, ktoré v podstate zodpovedajú článkom 23 až 30 nariadenia č. 883/2004.

58.

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že podľa odôvodnení 20 a 22 nariadenia č. 883/2004 „v oblasti dávok v chorobe a materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, poisteným osobám … ktor[é] žijú alebo sa zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je príslušný členský štát, by sa mala poskytnúť ochrana“ a že „ špecifické postavenie žiadateľov o dôchodok a dôchodcov … vyvoláva potrebu prijať ustanovenia riadiace nemocenské poistenie upravené podľa tejto situácie“ ( 25 ). V dôsledku toho sú „dôchodcovia“ vnímaní normotvorcom Únie ako podkategória „poistencov“, ktorí si z dôvodu svojho „špecifického postavenia“ vyžadujú pravidlá prispôsobené ich situácii.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o rozlišovanie uskutočnené v rámci kapitoly 1 hlavy III nariadenia č. 883/2004, treba konštatovať, že oddiel 2 tejto kapitoly s názvom „Nemocenské dávky, dávky v materstve a rovnocenné dávky v otcovstve“ stanovuje osobitné pravidlá koordinácie pre poberateľov dôchodku v prípade choroby a materstva, a to aj pokiaľ ide o ich rodinných príslušníkov (pozri články 23 až 30). Tieto pravidlá teda predstavujú lex specialis vo vzťahu k pravidlám oddielu 1 (články 17 až 22), ktoré predstavujú lex generalis . Inak povedané, oddiel 2 sa uplatňuje len na dôchodcov (poistených), zatiaľ čo oddiel 1 sa vzťahuje na každého poistenca, vrátane dôchodcov, ak to stanovuje oddiel 2. Túto štruktúru potvrdzuje článok 31 tohto nariadenia, ktorý tiež poukazuje na doplnkovú povahu článkov 23 až 30, pretože tieto články „sa neuplatňujú na dôchodcu… ktor[ý] m[á] nárok na dávky podľa právnych predpisov členského štátu na základe činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“.

62.

65.

Ako totiž uvádza vnútroštátny súd, tento výklad je na jednej strane v súlade s pojmom „členský štát, v ktorom je pacient poistený“, ktorý je pre osoby uvedené v článku 3 písm. b) bode i) smernice 2011/24 definovaný v článku 3 písm. c) bode i) tejto smernice ako „členský štát, ktorý je príslušný vydať poistencovi predchádzajúce povolenie na prijatie potrebného ošetrenia mimo členského štátu bydliska podľa [nariadení č. 883/2004 a 987/2009 ( 27 )]“. Normotvorca Únie teda nezamýšľal podmieniť nárok na preplatenie tým, aby dotknutá osoba bola „poistená“ v zákonnom systéme zdravotného poistenia členského štátu. ( 28 )

66.

Na druhej strane treba konštatovať, že odchylne od článku 7 ods. 1 smernice 2011/24 – ktorý upravuje nárok na preplatenie nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť vynaložených „poistencami“ – odsek 2 písm. a) tohto článku rozširuje toto právo najmä na „dôchodcov… ktorí majú bydlisko v inom členskom štáte“ na pokrytie nákladov na zdravotnú starostlivosť vynaložených na území štátu zodpovedného za dôchodok, ak sa tento štát nachádza v prílohe IV nariadenia č. 883/2004. Preto treba z toho vyvodiť, že normotvorca Únie sa v kontexte prijatia smernice 2011/24 domnieval, že na „dôchodcov“ sa naozaj vzťahuje pojem „poistenec“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 883/2004. Okrem toho je to jediný raz, keď sa pojem „dôchodca“ používa v tejto smernici.

67.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že ustanovenia článku 7 ods. 1 a článku 3 písm. b) bodu i) smernice 2011/24 v spojení s článkom 1 písm. c) a článkom 2 nariadenia č. 883/2004 sa majú vykladať v tom zmysle, že osoby, ktoré poberajú dôchodok podľa právnych predpisov členského štátu a ktoré majú na základe článku 24 tohto nariadenia nárok na vecné dávky poskytované v štáte bydliska na náklady prvého uvedeného členského štátu, bez toho, aby mali zákonné zdravotné poistenie v tomto prvom uvedenom členskom štáte, sa môžu ako „poistenci“ v zmysle týchto ustanovení odvolávať na túto smernicu s cieľom preplatenia nákladov na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť, ktorá im bola poskytnutá v treťom členskom štáte.

70.

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že uplatnenie článku 20 nariadenia č. 883/2004 na určitú situáciu nevylučuje, že táto situácia môže tiež patriť do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ, a dotknutá osoba môže mať na základe tohto posledného uvedeného článku paralelne právo na prístup k zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte za podmienok poskytnutia starostlivosti a preplatenia, ktoré sú odlišné od podmienok stanovených v článku 20 tohto nariadenia. ( 29 ) Táto judikatúra by sa mohla uplatniť aj v rámci smernice 2011/24 bez ohľadu na to, že ako vyplýva z odôvodnenia 8 tejto smernice, táto smernica kodifikovala judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa slobodného poskytovania služieb zaručeného článkom 56 ZFEÚ v oblasti zdravotnej starostlivosti, pričom jej cieľom bolo dosiahnuť všeobecnejšie a rovnako účinné uplatňovanie zásad stanovených v jednotlivých prípadoch touto judikatúrou.

71.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry totiž patria zdravotné služby, ktoré preskúmavame, do pôsobnosti ustanovení článku 56 ZFEÚ týkajúceho sa slobodného poskytovania služieb, vrátane situácií, keď sa starostlivosť poskytuje v rámci hospitalizácie. ( 30 ) Slobodné poskytovanie služieb zahŕňa slobodu príjemcov služieb, vrátane osôb, ktorým má byť poskytnutá zdravotná starostlivosť, odísť do iného členského štátu, aby tam mohli tieto služby využiť. ( 31 )

72.

V prvom rade treba teda určiť, či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá podmieňuje predchádzajúcim povolením preplatenie nákladov na zdravotnú starostlivosť vzniknutých v inom členskom štáte, než je štát bydliska, osobe, ktorá poberá dôchodok na základe tejto právnej úpravy, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb zakotveného v článku 56 ZFEÚ.

V druhom rade treba overiť, či takéto obmedzenie slobodného poskytovania služieb môže byť odôvodnené. Súdny dvor totiž rozhodol, že aj keď predchádzajúce povolenie predstavuje tak pre pacientov, ako aj pre poskytovateľov služieb prekážku slobodného poskytovania služieb, článok 56 ZFEÚ v zásade nebráni tomu, aby bolo právo pacienta využiť nemocničnú starostlivosť v inom členskom štáte na náklady systému, do ktorého patrí, podmienené predchádzajúcim povolením. ( 34 ) Cieľmi takéhoto predchádzajúceho povolenia môže byť (i) odvrátenie rizika závažného ohrozenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia; (ii) zachovanie vyváženého zdravotného a nemocničného systému prístupného všetkým; (iii) zachovanie liečebných kapacít alebo určitej úrovne medicíny na vnútroštátnom území, a (iv) umožnenie plánovania s cieľom zabezpečiť na území dotknutého štátu dostatočný a stály prístup k vyváženému rozsahu nemocničnej starostlivosti vysokej kvality. ( 35 )

75.

Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o nemocničnú starostlivosť alebo liečbu zahŕňajúcu použitie vysoko špecializovaného a nákladného zariadenia (ďalej len „komplexná starostlivosť mimo nemocničného zariadenia“), ( 36 ) hoci právo Únie v zásade nebráni systému predchádzajúceho povolenia, aj tak je potrebné, aby podmienky poskytnutia takého povolenia boli odôvodnené s ohľadom na uvedené požiadavky, aby neprekročili rámec toho, čo je objektívne nevyhnutné na tento účel, a aby nemohli byť dosiahnuté rovnaké výsledky pomocou menej obmedzujúcich pravidiel. Taký systém musí byť okrem toho založený na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách spôsobom vymedzujúcim výkon právomoci posúdenia vnútroštátnych orgánov tak, aby nebol vykonávaný svojvoľne. ( 37 )

Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje to, aby príslušná inštitúcia preplatila náklady týkajúce sa komplexnej starostlivosti v nemocničnom zariadení alebo mimo neho, poskytnutej v inom členskom štáte bez existujúceho predchádzajúceho povolenia, a to aj v osobitných situáciách, keď poistenec nemohol požiadať o takéto povolenie alebo čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, z dôvodov spojených s jeho zdravotným stavom alebo s potrebou poskytnúť takúto starostlivosť naliehavo, hoci podmienky na takéto preplatenie boli inak splnené, nespĺňa požiadavku proporcionality. Táto právna úprava preto obsahuje neproporcionálne obmedzenie slobodného poskytovania služieb zakotveného v článku 56 ZFEÚ a porušuje článok 8 ods. 1 smernice 2011/24.

79.

V prejednávanej veci zo spisu vo veci samej vyplýva, že CAK sa vyhlásil za nepríslušný zaoberať sa vecou len z dôvodu chýbajúceho predchádzajúceho povolenia, avšak bez toho, aby vo fáze administratívneho konania overil, či situácia Y bola taká naliehavá, že povolenie by nebolo potrebné (pozri body 24 a 26 vyššie). Takmer automatické zamietajúce konanie teda nemôže spĺňať požiadavku proporcionality.

80.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá automaticky vylučuje to, aby príslušná inštitúcia preplatila náklady na komplexnú starostlivosť v nemocničnom zariadení alebo mimo neho, poskytnutú v inom členskom štáte bez existujúceho predchádzajúceho povolenia, a to aj v osobitných situáciách, keď poistenec nemohol požiadať o takéto povolenie alebo čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, z dôvodov spojených s jeho zdravotným stavom alebo s potrebou poskytnúť takúto starostlivosť naliehavo, hoci podmienky na takéto preplatenie boli inak splnené.

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá automaticky vylučuje to, aby príslušná inštitúcia preplatila náklady na komplexnú starostlivosť v nemocničnom zariadení alebo mimo neho, poskytnutú v inom členskom štáte bez existujúceho predchádzajúceho povolenia, a to aj v osobitných situáciách, keď poistenec nemohol požiadať o takéto povolenie alebo čakať na rozhodnutie príslušnej inštitúcie o podanej žiadosti o povolenie, z dôvodov spojených s jeho zdravotným stavom alebo s potrebou poskytnúť takúto starostlivosť naliehavo, hoci podmienky na takéto preplatenie boli inak splnené.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 43 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2011 o uplatňovaní práv pacientov pri cezhraničnej zdravotnej starostlivosti ( Ú. v. EÚ L 88, 2011, s. 45 ).

( 4 ) Vzťah medzi týmito dvoma právnymi predpismi a ich rozdiely už boli podrobne preskúmané najmä v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci Veselības ministrija ( C‑243/19 , EU:C:2020:325 , body 48 až 68 ). Pozri tiež v tejto súvislosti CARRASCOSA BERMEJO, M.‑D.: Cross‑border healthcare in the EU: Interaction between Directive 2011/24/EU and the Regulations on social security coordination. In: ERA Forum . 2014, zv. 15, s. 359 až 380.

( 11 ) Christelijke Mutualiteit Limburg (Kresťanská zdravotná poisťovňa Limburg), ktorá bola „inštitúciou miesta bydliska“ uvedenou v článku 1 písm. r) nariadenia č. 883/2004.

( 12 ) Vnútroštátny súd uvádza, že liečba, z dôvodu ktorej Y musela byť v nemocnici v Nemecku v období od 19. do 30. marca 2015 (teda liečba spojená s dvoma lekárskymi operáciami), je starostlivosťou, na ktorú sa vzťahuje článok 8 ods. 2 písm. a) bod i) smernice 2011/24, a teda podlieha predchádzajúcemu povoleniu.

( 13 ) Rozsudok z 23. septembra 2020, Vas Megyei Kormányhivatal (Cezhraničná zdravotná starostlivosť) ( C‑777/18 , EU:C:2020:745 , body 38 až 44 ).

( 15 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 16 ) Teda tieto odvetvia: a) nemocenské dávky; b) dávky v materstve a rovnocenné dávky v otcovstve; c) dávky v invalidite; d) dávky v starobe; e) pozostalostné dávky; f) dávky v prípade pracovných úrazov a chorôb z povolania; g) podpora pri úmrtí; h) dávky v nezamestnanosti; i) preddôchodkové dávky, a j) rodinné dávky.

( 17 ) Nariadením č. 883/2004 došlo k modernizácii a zjednodušeniu pravidiel obsiahnutých v nariadení Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 ( Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1 ; Mim. vyd. 05/003, s. 3). Pojem „poistenec“ však nebol v nariadení č. 1408/71 definovaný.

( 18 ) Kapitola 3 hlavy III nariadenia č. 883/2004 s názvom „Podpory pri úmrtí“, v ktorej je použitý pojem „poistenec“, obsahuje len dve ustanovenia, a to články 42 a 43, zatiaľ čo kapitola 1 obsahuje tri oddiely a 18 článkov.

( 19 ) Článok 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 spresňuje, že táto možnosť sa ponúka na žiadosť dotknutej osoby za predpokladu, že táto osoba nepodlieha právnym predpisom štátu bydliska z dôvodu výkonu zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti.

( 20 ) V súlade s článkom 1 písm. l) prvým odsekom nariadenia č. 883/2004 pojem „právne predpisy“ označuje v súvislosti s každým členským štátom zákony, nariadenia a iné povinné ustanovenia a všetky ostatné vykonávajúce opatrenia týkajúce sa odvetví sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa uplatňuje článok 3 ods. 1 tohto nariadenia.

( 27 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania [nariadenia č. 883/2004] ( Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1 ).

( 28 ) Pozri tiež odôvodnenie 13 smernice 2011/24, podľa ktorého „povinnosť uhrádzať náklady na cezhraničnú zdravotnú starostlivosť by sa mala obmedzovať na zdravotnú starostlivosť, na ktorú má poistenec nárok podľa právnych predpisov svojho členského štátu, v ktorom je pacient poistený“.

( 29 ) Rozsudok z 23. septembra 2020, Vas Megyei Kormányhivatal (Cezhraničná zdravotná starostlivosť) ( C‑777/18 , EU:C:2020:745 , bod 33 a citovaná judikatúra).

( 30 ) Rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov ( C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 36 a citovaná judikatúra).

( 31 ) Rozsudky z 5. októbra 2010, Elčinov ( C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 37 a citovaná judikatúra), ako aj z 21. júna 2012, Susisalo a i. ( C‑84/11 , EU:C:2012:374 , body 26 až 28 ).

( 32 ) Rozsudok z 27. októbra 2011, Komisia/Portugalsko ( C‑255/09 , EU:C:2011:695 , bod 60 a citovaná judikatúra).

( ) Rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov ( C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 46 ).