C-662/19
ECLI:EU:C:2021:299
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62019CC0662
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62019CC0662
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 15. apríla 2021 ( 1 )
Vec C‑662/19 P
NRW. Bank
proti
Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií
„Odvolanie – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Určenie príspevkov ex ante na rok 2016 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií bánk – Napadnuteľný akt – Čiastočne potvrdzujúci akt – Lehota na podanie žaloby“
I. Úvod
1.
NRW. Bank svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 26. júna 2019, NRW. Bank/CRU (T‑466/16, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2019:445 ), ktorým Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú jej žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia jednak rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií [Single Resolution Board] (SRB) z 15. apríla 2016, prijatého na jej výkonnom zasadnutí, o príspevkoch ex ante na rok 2016 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií [Single Resolution Fund] (SRF) (SRB/ES/SRF/2016/06) (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“) a jednak rozhodnutia SRB z 20. mája 2016, prijatého na jej výkonnom zasadnutí, o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do SRF, ktorým sa dopĺňa prvé sporné rozhodnutie (SRB/ES/SRF/2016/13) (ďalej len „druhé sporné rozhodnutie“), a to v rozsahu, v akom sa týkajú NRW. Bank (ďalej spoločne len „sporné rozhodnutia“).
2.
Jadrom prejednávanej veci je právna otázka týkajúca sa právnej kvalifikácie sporných rozhodnutí a vzťahu medzi týmito dvomi rozhodnutiami. Všeobecný súd sa v podstate domnieval, že druhé sporné rozhodnutie má čiastočne potvrdzujúcu povahu a nemá vplyv na meritórnu otázku, ktorú žalobkyňa vzniesla prostredníctvom žaloby podanej na tento súd, a to otázku, či mali byť z výpočtu príspevku žalobkyne vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti.
3.
Odvolateľka vo svojom odvolaní hlavne tvrdí, že druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie, a subsidiárne tvrdí, že v dôsledku zmeny prvého sporného rozhodnutia vykonanej druhým sporným rozhodnutím začína plynúť nová lehota na podanie žaloby, a to nielen pokiaľ ide o druhé sporné rozhodnutie, ale aj pokiaľ ide o meritórnu otázku vznesenú žalobou.
4.
Musím ešte spresniť, že skutočnosť, že v týchto návrhoch používam terminológiu použitú Všeobecným súdom, podľa ktorej nejde o dva akty, ktoré tvoria celok v podobe ustanovenej neskorším aktom, ale o dve rozhodnutia, nijako neprejudikuje moje stanovisko, pokiaľ ide o dôvodnosť odvolania podaného odvolateľkou. Túto terminológiu používam v záujme ľahšej čitateľnosti návrhov a možnosti odkazovať na odôvodnenie Všeobecného súdu, ako bolo uvedené v napadnutom rozsudku.
II. Právny rámec
A. Nariadenie (EÚ) č. 806/2014
5.
Článok 54 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 ( 2 ) stanovuje:
„Jednotná rada na svojich výkonných zasadnutiach:
a)
pripravuje všetky rozhodnutia, ktoré má prijať Jednotná rada na svojom plenárnom zasadnutí;
b)
prijíma všetky rozhodnutia na vykonávanie tohto nariadenia, pokiaľ sa v tomto nariadení neustanovuje inak.“
6.
Článok 67 ods. 4 tohto nariadenia stanovuje:
„Príspevky uvedené v článkoch 69, 70 a 71 vyberajú od subjektov uvedených v článku 2 vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií a prevádzajú sa do [SRF] v súlade s dohodou.“
7.
Článok 70 nariadenia č. 806/2014, nazvaný „Príspevky ex ante “, vo svojom odseku 2 stanovuje:
„Jednotná rada každoročne po konzultácii s [Európskou centrálnou bankou (ECB)] alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta jednotlivé príspevky s cieľom zabezpečiť, aby príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahli 12,5 % cieľovej úrovne.
Výpočet príspevkov jednotlivých inštitúcií každoročne vychádza z:
a)
paušálneho príspevku, ktorý je v pomernej výške na základe sumy pasív inštitúcie, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, vzhľadom na celkové pasíva, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov; a
b)
z príspevku upraveného podľa rizika, ktorý je určený na základe kritérií stanovených v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59/EÚ [ ( 3 ) ] , a to so zreteľom na zásadu proporcionality bez toho, aby sa narúšali štruktúry bankových sektorov členských štátov.
Pomer medzi paušálnym príspevkom a príspevkami upravenými podľa rizika zohľadňuje vyvážené prerozdelenie príspevkov medzi jednotlivými druhmi bánk.
V každom prípade súhrnná suma jednotlivých príspevkov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých zúčastnených členských štátov vypočítaných podľa písmen a) a b) nepresahuje ročne 12,5 % cieľovej úrovne.“
B. Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/81
8.
Článok 4 vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2015/81 ( 4 ) stanovuje:
„Jednotná rada po konzultácii s ECB alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta na každé príspevkové obdobie výšku ročného príspevku, ktorý musí zaplatiť každá inštitúcia, a to na základe ročnej cieľovej úrovne [SRF]. Ročná cieľová úroveň sa určuje s prihliadnutím na cieľovú úroveň [SRF] uvedenú v článku 69 ods. 1 a článku 70 nariadenia [č. 806/2014] a v súlade s metodikou stanovenou v delegovanom nariadení (EÚ) 2015/63 [ ( 5 ) ] .“
9.
Článok 5 tohto vykonávacieho nariadenia stanovuje:
„1. Jednotná rada príslušným vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií oznamuje svoje rozhodnutia, v ktorých sa vypočítava výška ročných príspevkov inštitúcií povolených na ich príslušných územiach.
2. Po doručení oznámenia uvedeného v odseku 1 oznámi každý vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií každej inštitúcii povolenej v jeho členskom štáte rozhodnutie Jednotnej rady, v ktorom sa vypočítava výška ročného príspevku, ktorý táto inštitúcia musí zaplatiť.“
C. Delegované nariadenie 2015/63
10.
Článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje:
„Príspevky uvedené v článku 103 ods. 2 smernice [2014/59] sa vypočítavajú tak, že sa nezahrnú tieto záväzky:
…
b)
záväzky vytvorené inštitúciou, ktorá je členom systému inštitucionálneho zabezpečenia (IPS) uvedeného v článku 2 ods. 1 bode 8 [smernice 2014/59] a ktorej príslušný orgán povolil uplatňovať článok 113 ods. 7 nariadenia (EÚ) č. 575/2013 [ ( 6 ) ] , na základe dohody uzavretej s inou inštitúciou, ktorá je členom toho istého IPS;
…“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
11.
NRW. Bank je podporná banka Land Nordrhein‑Westfalen (Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko).
12.
Odvolateľka vykonáva v podstate tri druhy obchodnej činnosti, a to podpornú obchodnú činnosť, ktorá zodpovedá takmer dvom tretinám jej aktív, pomocnú podpornú obchodnú činnosť, ktorá predstavuje približne jednu tretinu jej aktív, a iné činnosti, ktoré zodpovedajú zvyšnej časti jej aktív.
13.
V roku 2015, pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 806/2014 a na základe smernice 2014/59, ako bola vykonaná delegovaným nariadením 2015/63, nemecký regulačný orgán Bundesanstalt für Finanzmarktstabilisierung (Spolkový úrad pre stabilizáciu finančných trhov, Nemecko, ďalej len „FMSA“) stanovil príspevok odvolateľky ex ante na rok 2015, pričom sa domnieval, že z výpočtu tohto príspevku treba vyňať tak jej podpornú obchodnú činnosť, ako aj jej pomocnú podpornú obchodnú činnosť.
14.
V roku 2016 odvolateľka vo formulári s názvom „Príspevky ex ante do [SRF] – Formulár výkazu na príspevkové obdobie 2016“, ktorý vypracovala SRB a ktorý jej doručil FMSA, uviedla, že z výpočtu jej príspevku ex ante na rok 2016 sa má v zmysle článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 vyňať suma všetkých jej záväzkov z podpornej obchodnej činnosti a z pomocnej podpornej obchodnej činnosti.
15.
Po podaní takto vyplneného formulára však bola odvolateľka informovaná, že podľa SRB nemá byť pomocná podporná obchodná činnosť vyňatá z výpočtu. Podala teda opravený formulár výkazu, v ktorom uviedla, že má byť vyňatá len celková hodnota záväzkov z jej podpornej obchodnej činnosti.
16.
Prvým sporným rozhodnutím SRB na svojom výkonnom zasadnutí rozhodla podľa článku 54 ods. 1 písm. b) a článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 o výške príspevku ex ante na rok 2016 každého subjektu uvedeného v článku 2 tohto nariadenia, vrátane odvolateľky.
17.
Platobným výmerom z 22. apríla 2016, ktorý bol odvolateľke doručený 25. apríla 2016, FMSA informoval odvolateľku, že SRB stanovila jej príspevok ex ante do SRF na rok 2016 a oznámila jej sumu, ktorú má zaplatiť (ďalej len „prvý platobný výmer“).
18.
Druhým sporným rozhodnutím SRB zvýšila príspevok odvolateľky. Všeobecný súd neuviedol dôvod, ktorý viedol k prijatiu tohto rozhodnutia a k zvýšeniu tohto príspevku. Z bodov 70 a 71 napadnutého rozsudku však vyplýva, že z pohľadu Všeobecného súdu sa tento dôvod líšil od meritórnej otázky, ktorej sa žaloba týkala, teda od otázky, či mali byť z výpočtu príspevku žalobkyne vyňaté jej záväzky z pomocnej podpornej obchodnej činnosti. V konaní na Súdnom dvore SRB uviedla, že druhé sporné rozhodnutie iba opravilo neúmyselný preklep v mechanizme vzorca na výpočet, ktorý sa týkal nesprávneho ukazovateľa členstva v schéme inštitucionálneho zabezpečenia: namiesto znamienka „–“ stanoveného v kroku 4 prílohy 1 delegovaného nariadenia 2015/63 pre ukazovateľ rizika „Členstvo v schéme inštitucionálneho zabezpečenia“ (ďalej len „ukazovateľ IPS“) bolo priradené znamienko „+“, avšak toto rozhodnutie nezahŕňalo posúdenie nových skutočností ani nové právne posúdenie.
19.
Platobným výmerom z 10. júna 2016, ktorý bol odvolateľke doručený 13. júna 2016, FMSA nariadil odvolateľke zaplatiť zvýšenú sumu vyplývajúcu z druhého sporného rozhodnutia (ďalej len „druhý platobný výmer“).
IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
20.
Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. augusta 2016 podala odvolateľka (žalobkyňa v prvostupňovom konaní) svoju žalobu. SRB predložila vyjadrenie k žalobe 2. novembra 2016.
21.
Rozhodnutiami z 10. a 11. januára 2017 predseda ôsmej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Európska komisia a Rada Európskej únie.
22.
V priebehu konania na Všeobecnom súde boli prijaté viaceré opatrenia na zabezpečenie priebehu konania s cieľom získať od SRB úplnú kópiu originálu sporných rozhodnutí.
23.
Napadnutým rozsudkom z 26. júna 2019 Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú bez toho, aby rozhodol o žalobných dôvodoch uvedených žalobkyňou.
24.
Na tento účel Všeobecný súd na úvod usúdil, že návrh žalobkyne, ktorým sa domáha zrušenia „rozhodnutia [SRB], ktorým bol stanovený [jej] ročný príspevok do [SRF] na obdobie od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016“, znamená, že žaloba sa teda týka tak prvého, ako aj druhého sporného rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa spresnila, že podľa nej ide o „komplexné rozhodnutie SRB“ a že v tomto rozsahu napáda „rozhodnutie SRB v podobe, aká vzišla z jej druhého rozhodnutia“, t. j. „konečné rozhodnutie SRB v jeho konečnom znení“.
25.
Pokiaľ ide o prvé sporné rozhodnutie, Všeobecný súd najprv konštatoval, že rozhodnutia SRB sú určené vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a že sporné rozhodnutia neboli ani uverejnené, ani oznámené žalobkyni, ktorej neboli určené.
26.
Všeobecný súd ďalej pripomenul, že v prípade neuverejnenia alebo neoznámenia začína lehota na podanie žaloby plynúť až od okamihu, keď sa dotknutá osoba presne dozvedela o obsahu a dôvodoch predmetného aktu, pod podmienkou, že v primeranej lehote požiada o úplné znenie tohto aktu, a že s touto výhradou lehota na podanie žaloby začína plynúť až od okamihu, keď sa dotknutá tretia osoba presne dozvie o obsahu a dôvodoch predmetného aktu, aby mohla účinne vykonať svoje právo na podanie žaloby.
27.
Všeobecný súd napokon konštatoval, že žalobkyňa sa dozvedela o existencii prvého sporného rozhodnutia prijatím prvého platobného výmeru 25. apríla 2016, ktorý predložila FMSA 22. augusta 2016 vo svojej žiadosti o nahliadnutie do svojho spisu, teda takmer štyri mesiace odo dňa, keď jej bol tento prvý platobný výmer doručený. Všeobecný súd dodal, že vzhľadom na spôsob, akým FMSA vykonal sporné rozhodnutia, nič neumožňuje domnievať sa, že druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie. Domnieval sa najmä, že za predpokladu, že na jednej strane po doručení listu z 23. mája 2016, ktorým FMSA oznámil Bundesverband Öffentlicher Banken Deutschlands e.V. (Spolkové združenie nemeckých verejných bánk, Nemecko) prijatie nového platobného výmeru, žalobkyňa mohla predpokladať, že účelom tohto listu je zrušenie prvého platobného výmeru a nahradenie ho novým výmerom, a na druhej strane bolo teda potrebné počkať na prijatie nového výmeru, žalobkyňa musela pochopiť, že tento predpoklad je nesprávny najneskôr 13. júna 2016, keď jej bol doručený druhý platobný výmer. Kým však žalobkyňa požiadala o oznámenie prvého sporného rozhodnutia, uplynuli ďalšie dva mesiace. Všeobecný súd sa tiež domnieval, že druhé sporné rozhodnutie nezrušilo prvé sporné rozhodnutie, ale len vykonalo úpravu súm príspevku stanovených v prvom spornom rozhodnutí. Keďže žalobkyňa nepožiadala o oznámenie tohto rozhodnutia a neuviedla ani nepreukázala existenciu nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci umožňujúcej odchýliť sa od lehoty na podanie žaloby, Všeobecný súd dospel k záveru, že žaloba podaná 23. augusta 2016 je, pokiaľ ide o prvé sporné rozhodnutie, oneskorená.
28.
Pokiaľ ide o druhé sporné rozhodnutie, Všeobecný súd najprv uviedol, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že žaloba bola podaná v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ. Ďalej uviedol, že žalobkyňa v podstate vytýkala SRB, že porušila určité ustanovenia uplatniteľnej právnej úpravy tým, že z výpočtu jej príspevku ex ante do SRF na rok 2016 nevyňala jej záväzky z pomocnej podpornej obchodnej činnosti. Všeobecný súd okrem toho zdôraznil, že druhé sporné rozhodnutie neobsahuje nijaké nové skutočnosti v tejto súvislosti, že SRB vôbec opätovne nepreskúmala posúdenie vykonané už v rámci prijatia prvého sporného rozhodnutia, ktoré sa týkalo otázky, či z výpočtu príspevku žalobkyne mali alebo nemali byť vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti, a že žalobkyňa nepredložila SRB alebo FMSA žiadosť o opätovné preskúmanie uvedenej otázky, ktorá by bola založená na nových a podstatných skutočnostiach. Všeobecný súd v tejto súvislosti dodal, že žalobkyňa, ktorá bola druhým platobným výmerom informovaná o dôvodoch úpravy vykonanej druhým sporným rozhodnutím, neuviedla nijaký žalobný dôvod alebo tvrdenie proti tomuto rozhodnutiu. Všeobecný súd z toho vyvodil, že žaloba proti druhému spornému rozhodnutiu je neprípustná z dôvodu, že toto rozhodnutie vzhľadom na predmet sporu výlučne potvrdzuje prvé sporné rozhodnutie a žalobkyňa neuviedla nijaký žalobný dôvod alebo tvrdenie proti druhému spornému rozhodnutiu.
V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
29.
Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a rozhodnutie SRB týkajúce sa ročného príspevku odvolateľky do reštrukturalizačného fondu na príspevkový rok 2016 a uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania. Subsidiárne, pokiaľ ide o jej návrh týkajúci sa zrušenia, navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu.
30.
SRB navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako čiastočne neprípustné a v každom prípade nedôvodné a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania. Pre prípad, že by Súdny dvor považoval odvolanie za dôvodné, SRB navrhuje, aby Súdny dvor vrátil vec Všeobecnému súdu na konečné rozhodnutie a rozhodol, že o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.
31.
Rada, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu SRB, navrhuje, aby Súdny dvor v prípade, že zruší napadnutý rozsudok, konštatoval, že nijaká skutočnosť neumožňuje spochybniť zákonnosť alebo platnosť vykonávacieho nariadenia 2015/81.
32.
Komisia, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu SRB, navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
33.
V súlade s článkom 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodol Súdny dvor o prerokovaní odvolania bez nariadenia pojednávania.
VI. Analýza
34.
Odvolateľka predkladá v rámci odvolania dva odvolacie dôvody. V tomto kontexte musím poznamenať, že Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú bez toho, aby rozhodol o jej dôvodnosti. Tieto dva odvolacie dôvody sa preto netýkajú meritórnej otázky, ktorá bola predmetom žalobných dôvodov uvedených odvolateľkou ako žalobkyňou v prvostupňovom konaní, teda otázky, či pri prijímaní sporných rozhodnutí mali alebo nemali byť z výpočtu príspevku odvolateľky vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti.
35.
Rada a Komisia nepredložili pripomienky k dvom odvolacím dôvodom, ktoré odvolateľka uviedla v rámci svojho odvolania; obmedzili sa len na predloženie pripomienok k jej tvrdeniam týkajúcim sa neplatnosti, výkladu a uplatnenia príslušnej právnej úpravy.
36.
Odvolateľka totiž vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd tvrdila, že príslušná právna úprava bola porušená v rozsahu, v akom nebola zvýhodnená jej pomocná podporná obchodná činnosť, a že v dôsledku toho bol príspevok ex ante stanovený v nadmernej výške. Táto nadmerná výška príspevku vyplýva z nesprávneho výkladu delegovaného nariadenia 2015/63 alebo – čo je relevantnejšie, pokiaľ ide o pripomienky Rady a Komisie –, zo skutočnosti, že samotné toto nariadenie bolo protiprávne prijaté v rozpore s aktmi vyššej právnej sily.
37.
V štádiu konania na Súdnom dvore odvolateľka po zhrnutí dôvodov uvádza v bode 101 svojho odvolania, že v plnom rozsahu odkazuje na svoje pripomienky predložené Všeobecnému súdu, najmä na pripomienky, podľa ktorých musí byť v rámci výpočtu príspevku zvýhodnená jej pomocná podporná obchodná činnosť.
38.
Keby odvolateľka chcela predložiť ďalšie dôvody smerujúce proti napadnutému rozsudku, nemohla by tak urobiť jednoduchým odkazom na svoju žalobu podanú na Všeobecný súd. Ako poznamenáva Komisia, takéto odvolacie dôvody by sa museli zamietnuť ako nedostatočne podložené, a teda zjavne neprípustné. ( 7 )
39.
Preto je podľa môjho názoru potrebné chápať odkaz uvedený v bode 101 odvolania v tom zmysle, že odvolateľka odkazuje na svoje pripomienky pre prípad, že by Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a sám právoplatne rozhodol o spore.
40.
Podľa môjho názoru je teda potrebné preskúmať dôvody, ktoré odvolateľka výslovne uviedla na podporu svojho odvolania, a nepúšťať sa do diskusie o meritórnych pripomienkach, na ktoré odkazuje bod 101 tohto odvolania. V napadnutom rozsudku totiž Všeobecný súd nerozhodol o merite žalobných dôvodov uvádzaných odvolateľkou, ale len o prípustnosti žaloby. Za týchto okolností by konštatovanie, že Súdny dvor by po prípadnom zrušení napadnutého rozsudku mohol s konečnou platnosťou rozhodnúť vo veci samej, viedlo k tomu, že meritom veci by sa zaoberal len jeden súdny orgán Únie.
A. O prvom odvolacom dôvode
41.
Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý je založený na porušení článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 60 rokovacieho poriadku, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že pokiaľ ide o prvé sporné rozhodnutie, žaloba je oneskorená. Tento odvolací dôvod sa skladá zo štyroch častí.
1.
O prvej časti
42.
V prvej časti odvolateľka v podstate tvrdí, že druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie, a teda že lehota na podanie žaloby bola dodržaná. Odvolateľka v rámci tejto časti tvrdí po prvé, že posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vzťahu medzi spornými rozhodnutiami je nekoherentné a rozporné a po druhé, že druhé sporné rozhodnutie predstavuje nové rozhodnutie, a teda nemá potvrdzujúcu povahu.
a)
O údajne nekoherentnom a rozpornom posúdení Všeobecného súdu
43.
Podľa odvolateľky je posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa vzťahu medzi spornými rozhodnutiami nekoherentné a rozporné. Na jednej strane Všeobecný súd v bode 65 napadnutého rozsudku uviedol, že druhé sporné rozhodnutie len vykonalo „úpravu“ súm príspevku stanovených v prvom spornom rozhodnutí. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 75 tohto rozsudku konštatoval, že druhé sporné rozhodnutie vzhľadom na predmet sporu výlučne „potvrdzuje“ predchádzajúce rozhodnutie. Všeobecný súd sa pritom v bode 63 napadnutého rozsudku, týkajúcom sa oboch platobných výmerov, ktorých obsah zodpovedá obsahu sporných rozhodnutí, domnieval, že druhý platobný výmer predstavuje „zmenu“ prvého platobného výmeru.
44.
Treba konštatovať, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 65 a 75 napadnutého rozsudku, ktoré sa týka vzťahu medzi spornými rozhodnutiami, nie je samo osebe ani nekoherentné, ani rozporné.
45.
Na jednej strane totiž Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku bez popretia skutočnosti, že stanovenie úpravy príspevku žalobkyne, ako bola prijatá druhým sporným rozhodnutím, si vyžadovalo nový výpočet tohto príspevku, z judikatúry týkajúcej sa potvrdzujúcich aktov vyvodil, že druhé sporné rozhodnutie nemôže byť predmetom žaloby, pokiaľ ide o posúdenie „už vykonané zo strany SRB v rámci prijatia prvého rozhodnutia v súvislosti s otázkou, ktorá jediná je predmetom tejto žaloby, či mali alebo nemali byť z výpočtu príspevku žalobkyne vyňaté jej záväzky z pomocnej podpornej obchodnej činnosti“, keďže podľa bodu 75 napadnutého rozsudku toto posúdenie predstavuje „predmet sporu“.
46.
Na druhej strane Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku, zdá sa, usúdil, že druhé sporné rozhodnutie môže byť predmetom žaloby, pokiaľ ide o úpravu vykonanú týmto rozhodnutím. Žalobkyňa však neuviedla žalobný dôvod založený na tejto úprave, ktorá teda nebola predmetom sporu.
47.
Z citovaných častí vyplýva, že podľa odôvodnenia Všeobecného súdu má druhé sporné rozhodnutie čiastočne potvrdzujúcu povahu, pokiaľ ide o predmet sporu, ktorý sa týka otázky, či mali byť z výpočtu príspevku žalobkyne vyňaté jej záväzky z pomocnej podpornej obchodnej činnosti. Prípustnosť žaloby podanej žalobkyňou treba preto preskúmať s prihliadnutím na predmet sporu.
48.
Za týchto okolností bez toho, aby som prejudikoval dôvodnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, treba zamietnuť tvrdenie odvolateľky a preskúmať ostatné tvrdenia uvedené v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.
b)
O podstate tvrdenia, podľa ktorého druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie
49.
Odvolateľka s poukazom na judikatúru Všeobecného súdu, ktorá bola citovaná aj v napadnutom rozsudku, tvrdí, že „rozhodnutie výlučne potvrdzuje skoršie rozhodnutie, ak neobsahuje žiadne nové okolnosti v porovnaní so skorším aktom a nepredchádza mu žiadne opätovné skúmanie situácie osoby, ktorej je tento skorší akt určený“. Vzhľadom na obe kritériá, ktoré akt musí spĺňať na to, aby mohol byť kvalifikovaný ako „potvrdzujúci“, teda druhé sporné rozhodnutie nepotvrdzuje prvé sporné rozhodnutie.
50.
V tomto kontexte odvolateľka v prvom rade tvrdí, že ročné príspevky stanovené vo vzťahu k nej sa v sporných rozhodnutiach líšia a druhé sporné rozhodnutie teda nemožno považovať za výlučne potvrdzujúce. Jej právna situácia sa v dôsledku druhého sporného rozhodnutia zmenila, presnejšie povedané zhoršila. Okrem toho toto rozhodnutie je založené na nových skutočnostiach, konkrétne na upravenom posúdení ukazovateľa IPS, a teda nepredstavuje opravu jednoduchej chyby vo výpočte.
51.
V druhom rade odvolateľka predovšetkým uvádza, že judikatúra citovaná Všeobecným súdom, ktorá sa týka výlučne potvrdzujúcich aktov, nepodporuje napadnutý rozsudok. Všeobecný súd nesprávne uplatnil kritériá, ktoré musí akt spĺňať na to, aby bol kvalifikovaný ako „potvrdzujúci“. Treba konštatovať, že toto tvrdenie spočíva v podstate v zreprodukovaní úvah sformulovaných žalobkyňou v prvostupňovom konaní a uvedených v bode 50 vyššie.
52.
Odvolateľka ďalej uvádza, že judikatúra citovaná Všeobecným súdom sa týka situácií, v ktorých bol predmetom žaloby potvrdzujúci list administratívy zaslaný v odpovedi na individuálnu žiadosť týkajúcu sa dôvodov prijatého rozhodnutia. V prejednávanej veci však napadnutým aktom nie je „potvrdzujúci list“ SRB, ale konečný výpočet SRB, ktorý je uvedený iba v druhom spornom rozhodnutí. SRB totiž vykonala nový výpočet príspevku z vlastnej iniciatívy, pričom vychádzala z upravenej analýzy aspoň jedného čiastkového ukazovateľa výpočtu.
53.
Mám ťažkosti s pochopením tvrdenia, ktoré odvolateľka uvádza vo svojich dodatočných úvahách o judikatúre citovanej Všeobecným súdom. Odvolateľka sa totiž, zdá sa, domnieva na jednej strane, že táto judikatúra nie je relevantná a na druhej strane, že jej podrobnejšie preskúmanie potvrdzuje jej stanovisko, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu druhého sporného rozhodnutia. Predpokladám, že tieto dodatočné úvahy treba chápať v tom zmysle, že podľa odvolateľky druhé sporné rozhodnutie nemožno považovať za potvrdzujúci akt, keďže nebolo prijaté v odpovedi na žiadosť o preskúmanie.
54.
V treťom rade odvolateľka tvrdí, že by bolo zbytočné uviesť v druhom platobnom výmere poučenie o opravných prostriedkoch, keby druhé sporné rozhodnutie bolo výlučne potvrdzujúce, a že v dôsledku toho skutočnosť, že FMSA uviedol toto poučenie, potvrdzuje, že toto rozhodnutie predstavuje nové rozhodnutie.
55.
V štvrtom rade odvolateľka uvádza, že výraz pozmeňujúce, resp. pozmeňujúci („supplementing“), uvedený v názvoch druhého sporného rozhodnutia a druhého platobného výmeru, je irelevantný a jediným dôležitým aspektom je podstata týchto aktov.
56.
SRB uvádza, že tvrdenie odvolateľky založené na tom, že druhé sporné rozhodnutie nie je potvrdzujúcim aktom, je neprípustné v rozsahu, v akom v podstate napáda posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom.
57.
Otázka, či sporné rozhodnutie výlučne potvrdzuje skoršie rozhodnutie, však ako právna otázka môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania. ( 8 ) A fortiori to nevyhnutne platí, pokiaľ ide o otázku, či určité rozhodnutie nahradilo predchádzajúce rozhodnutie, ako to tvrdí odvolateľka vo svojom odvolaní. Je teda potrebné pristúpiť k preskúmaniu tvrdení, ktoré odvolateľka uviedla na podporu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.
1) O relevantnosti názvu neskoršieho aktu
58.
Najprv je potrebné preskúmať tvrdenie odvolateľky, v rámci ktorého uvádza, že právna kvalifikácia „potvrdzujúceho“ aktu nemôže závisieť od jeho názvu, ale musí sa zakladať na jeho podstate. Odvolateľka tak, zdá sa, vytýka Všeobecnému súdu, že pri kvalifikovaní druhého sporného rozhodnutia nesprávne vychádzal z názvu tohto druhého rozhodnutia a druhého platobného výmeru („suppelementing“), a nie z ich podstaty.
59.
Táto argumentácia je založená na selektívnom, a teda nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.
60.
Je síce pravda, že z ustálenej judikatúry týkajúcej sa prípustnosti žalôb o neplatnosť vyplýva, že pri kvalifikovaní napadnutých aktov treba vychádzať z ich samotnej podstaty, ako aj zo zámeru ich autorov. ( 9 )
61.
Treba tiež konštatovať, že znenie bodu 65 napadnutého rozsudku môže viesť k domnienke, že Všeobecný súd dospel k záveru, že druhé sporné rozhodnutie len vykonalo úpravu súm príspevku stanovených v prvom spornom rozhodnutí, predovšetkým na základe názvu druhého sporného rozhodnutia.
62.
Zo znenia napadnutého rozsudku a najmä z bodu 71 však vyplýva, že Všeobecný súd analyzoval aj podstatu druhého sporného rozhodnutia, aby dospel k záveru, že pokiaľ ide o otázku, či mali byť z výpočtu príspevku žalobkyne vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti, toto rozhodnutie neobsahuje nijaké nové skutočnosti. Z toho vyvodzujem, že Všeobecný súd sa aj na základe tohto záveru domnieval, že druhé sporné rozhodnutie nenahradilo prvé sporné rozhodnutie, len ho zmenilo, pokiaľ ide o ukazovateľ IPS.
63.
Preto je potrebné zamietnuť tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd vychádzal pri rozhodovaní o právnej kvalifikácii druhého sporného rozhodnutia z jeho názvu.
2) O relevantnosti poučenia o opravných prostriedkoch
64.
Je tiež potrebné zamietnuť tvrdenie odvolateľky založené na uvedení poučenia o opravných prostriedkoch v druhom platobnom výmere FMSA.
65.
Bez toho, aby som sa v tomto štádiu vyjadroval k prípadnému ospravedlniteľnému omylu odvolateľky, pokiaľ ide o toto poučenie, ( 10 ) treba jednak uviesť, že takéto poučenie uvedené v akte vydanom určitým orgánom nemôže mať vplyv na kvalifikáciu aktu, ktorý predtým vydal iný orgán. ( 11 )
66.
Všeobecný súd sa tiež domnieval, že druhé sporné rozhodnutie má potvrdzujúcu povahu, nie pokiaľ ide o toto rozhodnutie ako celok, ale len pokiaľ ide o predmet sporu. Z tohto hľadiska teda uvedenie poučenia o opravných prostriedkoch v druhom platobnom výmere FMSA nebolo irelevantné. Okrem toho podľa judikatúry opravný prostriedok je možné podať aj proti výlučne potvrdzujúcemu aktu, ak potvrdený akt nenadobudol vo vzťahu k odvolateľovi právoplatnosť. ( 12 ) Druhý platobný výmer bol odvolateľke oznámený 13. júna 2016, menej než dva mesiace po oznámení prvého výmeru 25. apríla 2016. Možno teda tvrdiť, že aj pokiaľ ide o údajne potvrdzujúce skutočnosti uvedené v druhom spornom rozhodnutí, existoval záujem na tom, aby bola odvolateľka v druhom platobnom výmere poučená o opravných prostriedkoch.
67.
Toto tvrdenie treba teda zamietnuť. Je preto potrebné vykonať preskúmanie v prvom rade tvrdení odvolateľky týkajúcich sa judikatúry relevantnej v oblasti potvrdzujúcich aktov a v druhom rade uplatnenia tejto judikatúry na účely posúdenia právnej kvalifikácie druhého sporného rozhodnutia ako „čiastočne potvrdzujúceho“ s prihliadnutím na relevantnú judikatúru.
3) O aktoch prijatých z vlastnej iniciatívy ich autorov ako potvrdzujúce akty
68.
Treba uviesť, že judikatúra relevantná v prejednávanej veci, teda judikatúra týkajúca sa potvrdzujúcich aktov, vychádza z rozhodnutí vydaných v rámci vecí týkajúcich sa prípustnosti žalôb podaných proti potvrdzujúcim aktom, ktoré boli vo väčšine prípadov prijaté v nadväznosti na žiadosť o preskúmanie skoršieho aktu. ( 13 )
69.
Nie je teda nijakým prekvapením, že rozsudok CMB a Christof/Komisia ( 14 ), citovaný Všeobecným súdom v bodoch 67 až 69 napadnutého rozsudku, sa týka takéhoto prípadu. To je tiež dôvod, prečo sa v tejto judikatúre často uvádza úvaha, ( 15 ) podľa ktorej „či akt má alebo nemá potvrdzujúcu povahu, nemožno posudzovať výlučne v závislosti od jeho obsahu vo vzťahu k obsahu skoršieho rozhodnutia, ktoré potvrdzuje, ale musí sa posudzovať aj vo vzťahu k povahe žiadosti, na ktorú tento akt odpovedá “. ( 16 )
70.
V uvedenej judikatúre sa popri výpočte kritérií, ktoré akt musí spĺňať na to, aby bol kvalifikovaný ako „potvrdzujúci“, ( 17 ) uvádzajú aj úvahy, ( 18 ) podľa ktorých na jednej strane iba existencia nových a podstatných skutočností môže odôvodňovať podanie návrhu na nové preskúmanie skoršieho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, a na druhej strane novú podstatnú skutočnosť nepredstavuje taká skutočnosť, ktorá podstatným spôsobom nemení situáciu žalobcu, ktorá existovala v čase prijatia skoršieho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť.
71.
Vzhľadom na citované časti tejto judikatúry by sme sa mohli domnievať, že judikatúra v oblasti potvrdzujúcich aktov má za cieľ predchádzať podaniu žiadosti o preskúmanie, ktorá môže mať v praxi za následok začatie plynutia novej lehoty na podanie žaloby, pokiaľ ide o potvrdené rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Táto judikatúra by sa teda uplatnila len v situáciách, keď je dotknutá osoba pôvodcom neskoršie prijatého aktu, takže každý neskorší akt prijatý z vlastnej iniciatívy jeho autora by predstavoval nový akt nahrádzajúci predchádzajúci akt. Pokiaľ ide o takýto nový akt, riziko začatia plynutia novej lehoty na podanie žaloby by musel znášať jeho autor. Keby bola táto úvaha správna, bolo by potrebné dospieť k záveru, že druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie.
72.
Avšak po prvé judikatúra týkajúca sa výlučne potvrdzujúcich aktov je založená jednak na úvahe, že cieľom lehôt na podanie žaloby, ako aj právnej sily rozhodnutej veci ( 19 ) je zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zabráni nekonečnému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré majú právne účinky (najmä aktov, ktoré majú konečný charakter), jednak aj na požiadavkách riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania. ( 20 ) Akt, ktorý sa obmedzuje len na potvrdenie skoršieho aktu, nemôže poskytnúť dotknutým osobám možnosť znovu otvoriť konanie o zákonnosti potvrdeného aktu. Tento konečný charakter sa netýka len samotného aktu, ale aj každého neskoršieho aktu, ktorý má čisto potvrdzujúci charakter. ( 21 )
73.
Záujem na zabezpečení zásady právnej istoty, riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania, na ktorom sa v zásade zakladá táto judikatúra, nezávisí od okolnosti, že dotknutá osoba je pôvodcom prijatého potvrdzujúceho aktu. Lehoty na podanie žaloby majú totiž kogentnú povahu. Neboli zavedené v prospech (alebo na úkor rizika) autora aktov, ktoré možno napadnúť žalobou, ale s cieľom zaručiť jasnosť a istotu právnych situácií.
74.
Po druhé uplatnenie judikatúry, ktorá sa týka neprípustnosti žalôb podaných proti potvrdzujúcim aktom, na situácie, v ktorých dotknutá osoba nie je pôvodcom neskoršie prijatého aktu, potvrdzujú rozsudky Súdneho dvora a Všeobecného súdu.
75.
Súdny dvor uplatnil túto judikatúru v rozsudku Portugalsko/Komisia ( 22 ), v situácii, keď neskorší akt prijatý po pôvodnom akte individuálneho určenia bol prijatý z vlastnej iniciatívy jeho autora. V prejednávanej veci neskorší akt neprešiel v porovnaní s predchádzajúcim aktom oznámeným žalobcovi žiadnou zmenou, a to tak pokiaľ ide o obsah, ako aj spôsob zobrazenia. Podľa Súdneho dvora bolo teda zjavné, že neskorší akt mal výlučne potvrdzujúcu povahu.
76.
Pokiaľ ide o Všeobecný súd, ten sa vo viacerých rozsudkoch domnieval, že akt je považovaný za prijatý po opätovnom preskúmaní situácie, čo vylučuje jeho potvrdzujúci charakter , ak je prijatý buď na základe žiadosti dotknutej osoby, alebo z vlastnej iniciatívy jeho autora, na základe podstatných okolností, ktoré neboli zohľadnené pri prijímaní predchádzajúceho aktu . ( 23 )
77.
Prístup Všeobecného súdu, zdá sa, zodpovedá prístupu, ktorý načrtol generálny advokát Mengozzi vo svojich návrhoch vo veci Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( 24 ). Podľa neho totiž jednak zo značne prevládajúceho prúdu v judikatúre Súdneho dvora vyplýva, že len potvrdzujúca povaha aktu vychádza z neexistencie novej skutočnosti, alebo presnejšie novej podstatnej okolnosti vo vzťahu k predchádzajúcemu aktu, ktorý potvrdzuje, a jednak výhradne výskyt novej (podstatnej) skutočnosti alebo okolnosti odôvodňuje opätovné preskúmanie pôvodného rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným, zo strany orgánu verejnej moci. ( 25 )
78.
Po tretie akt, ktorý neobsahuje nijaké nové podstatné skutočnosti, nemožno kvalifikovať ako „potvrdzujúci“, ak príslušný právny rámec priznáva dotknutej osobe bez akýchkoľvek dodatočných podmienok právo podať novú žiadosť alebo žiadosť o preskúmanie. ( 26 ) Rovnako tak nemožno kvalifikovať akt ako „potvrdzujúci“ v prípade, ak regulačný rámec ukladá autorovi pôvodného aktu povinnosť v pravidelných intervaloch vykonávať preskúmanie z vlastnej iniciatívy. ( 27 ) V týchto dvoch prípadoch je autor pôvodného aktu povinný vykonať preskúmanie tohto aktu a nemôže tvrdiť, že výsledok tohto preskúmania nepredstavuje nový akt napadnuteľný žalobou, pokiaľ ide tak o akt v celom rozsahu, ako aj o niektorú zo skutočností v ňom uvedených.
79.
Rovnako tak je povolené späťvzatie protiprávneho aktu pod podmienkou, že k tomuto späťvzatiu dôjde v primeranej lehote a s dostatočným prihliadnutím na mieru, do akej sa dotknutá osoba prípadne mohla spoliehať na zákonnosť aktu. ( 28 ) Ak sa prípadne akt prijme po takomto späťvzatí, takýto akt možno napadnúť žalobou, ktorá nie je obmedzená len na skutočnosti, ktorými sa neskorší akt líši od stiahnutého aktu.
80.
Naopak, s výnimkou týchto troch prípadov, ( 29 ) ak v porovnaní so skorším aktom neexistuje nová podstatná okolnosť, neskorší akt predstavuje potvrdzujúci akt. Nie je pritom dôležité, že neskorší akt bol prijatý z vlastnej iniciatívy jeho autora.
81.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť tvrdenie, ktoré odvolateľka, zdá sa, uvádza a podľa ktorého druhé sporné rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako „potvrdzujúci akt“ z dôvodu, že nebolo prijaté v odpovedi na žiadosť o preskúmanie. To, že akt má potvrdzujúcu povahu, totiž umožňuje vylúčiť existencia novej podstatnej okolnosti. Práve s prihliadnutím na túto úvahu, ktorá je založená na relevantnej judikatúre týkajúcej sa aktov potvrdzujúcej povahy, treba preskúmať dôvodnosť tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla v súvislosti s právnou kvalifikáciou druhého sporného rozhodnutia a jeho vzťahu k prvému spornému rozhodnutiu.
4) O právnej kvalifikácii druhého sporného rozhodnutia a o vzťahu medzi obomi spornými rozhodnutiami
82.
SRB v odpovedi na otázku Súdneho dvora uviedla, že oprava vykonaná v druhom spornom rozhodnutí súvisela s odstránením neúmyselnej chyby, ku ktorej došlo v pôvodnom výpočte. Išlo výlučne o „preklep pri programovaní nástroja na výpočet“. Okrem toho oprava tejto chyby nemala nijaký vplyv na otázku, či mali byť z výpočtu príspevku odvolateľky vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti.
83.
Tento prístup zodpovedá prístupu, ktorý uplatnil Všeobecný súd v napadnutom rozsudku a podľa ktorého druhé sporné rozhodnutie jednak vykonalo „úpravu“ súm príspevku stanoveného v prvom spornom rozhodnutí a jednak má čiastočne potvrdzujúcu povahu, pokiaľ ide o predmet sporu, ktorý sa týka pomocnej podpornej obchodnej činnosti.
84.
Odvolateľka naopak tvrdí, že druhé sporné rozhodnutie je založené na nových okolnostiach, a to na zmenenom posúdení ukazovateľa IPS, a nepredstavuje len opravu jednoduchej chyby vo výpočte. ( 30 )
85.
V tejto súvislosti platí, bez ohľadu na neúmyselnosť „chyby“ v pôvodnom akte a jej závažnosť, že akt, ktorým sa orgán verejnej moci usiluje o nápravu tejto chyby, nemôže byť vylúčený z preskúmania, ktorého cieľom je preukázať, či má neskorší akt vo vzťahu k pôvodnému aktu čisto potvrdzujúcu povahu. Oprava pôvodného aktu totiž znamená, že sa prijme akt prípadne obsahujúci novú a podstatnú skutočnosť. Ako poznamenala generálna advokátka Kokott ( 31 ) v súvislosti s opravou chyby v preklade, je totiž celkom možné, že pod rúškom opravy chyby v preklade sa skoršiemu právnemu aktu, ktorý má povahu rozhodnutia, dodá obsah celkom odlišný od pôvodne oznámeného rozhodnutia.
86.
V tomto kontexte sa má skutočnosť kvalifikovať ako „nová“ tak v prípade, ak neexistovala v čase prijatia skoršieho aktu, ako aj v prípade, ak ide o skutočnosť existujúcu v čase prijatia skoršieho aktu, ktorá sa však z nejakého dôvodu, ktorým môže byť aj nedostatok náležitej starostlivosti autora tohto aktu, pri jeho prijatí nezohľadnila. ( 32 ) Na to, aby daná skutočnosť mala podstatný charakter, musí byť spôsobilá podstatne zmeniť právnu situáciu žalobcu, ktorá existovala v čase prijatia skoršieho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť. ( 33 )
87.
Na jednej strane je teda zjavné, že druhé sporné rozhodnutie obsahuje novú skutočnosť v porovnaní s prvým sporným rozhodnutím, keďže hodnota ukazovateľa IPS použitá v druhom spornom rozhodnutí je odlišná od hodnoty použitej v prvom spornom rozhodnutí.
88.
Na druhej strane pokiaľ ide o podstatný charakter takto vymedzenej novej skutočnosti, Súdny dvor v uznesení Pracsis a Conceptexpo Project/Komisia a EACEA ( 34 ) uviedol, že ak oprava chyby vo výpočte, ktorá má vplyv na bodové hodnotenie pridelené jednému z uchádzačov v rámci postupu vyplývajúceho z verejného obstarávania, vedie k zvýšeniu tohto bodového hodnotenia bez zmeny umiestnenia ponuky uchádzača, nemožno sa domnievať, že došlo k podstatnej zmene situácie uchádzača. Súdny dvor preto dospel k záveru, že rozhodnutie, ktorým bola táto oprava vykonaná, malo výlučne potvrdzujúcu povahu.
89.
Musím však poznamenať, že vo veci, v ktorej bolo vydané toto uznesenie, oprava chyby vykonaná neskorším aktom neviedla k zmene výsledku stanoveného v pôvodnom akte a uvedeného vo výroku tohto aktu. V prejednávanej veci však rozhodnutia SRB, ktorými sa stanovujú príspevky ex ante , obsahujú výpočet, ktorého účinky sa prejavujú nielen vo vzniku povinnosti zaplatiť daný príspevok, ale aj vo výške tohto príspevku. Keďže po prijatí druhého sporného rozhodnutia sa táto výška príspevku zmenila, treba sa domnievať, že toto rozhodnutie obsahuje novú skutočnosť podstatného charakteru.
90.
Zo znenia napadnutého rozsudku vyplýva, že tejto úvahe vôbec nechýba súvislosť s odôvodnením, na ktorom je tento rozsudok založený. Všeobecný súd totiž najprv v bode 71 napadnutého rozsudku uviedol, že stanovenie úpravy príspevku, ako bola prijatá druhým sporným rozhodnutím, si vyžadovalo nový výpočet tohto príspevku. Všeobecný súd sa však ďalej domnieval, že toto rozhodnutie je čiastočne potvrdzujúce, a preto tento nový výpočet nemá za následok začatie plynutia novej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa napáda iný prvok výpočtu už stanovený v prvom spornom rozhodnutí.
91.
Za týchto okolností ostáva určiť, či neskorší akt môže byť čiastočne potvrdzujúci, a prípadne aké sú dôsledky pre lehotu na podanie žaloby, pokiaľ ide o pôvodný akt.
5) O čiastočne potvrdzujúcej povahe neskoršieho aktu
92.
Všeobecný súd vo svojom rozsudku Paroc/ÚHVT (INSULATE FOR LIFE) ( 35 ) najprv konštatoval, že určenie, či a v akom rozsahu je druhé rozhodnutie rozhodnutím, ktoré len potvrdzuje prvé rozhodnutie, predpokladá identifikáciu príslušných údajov týkajúcich sa sporov, v ktorých boli uvedené rozhodnutia vydané. Po tom, čo uviedol, že neskoršie rozhodnutie má len potvrdzujúci charakter vo vzťahu k jednej zo skutočností v ňom uvedených, ktorá sama osebe postačuje na to, aby sa dospelo k výsledku stanovenému v prvom rozhodnutí, Všeobecný súd konštatoval, že nie je nevyhnutné preskúmať, či sa tento potvrdzujúci charakter vzťahuje na všetky skutočnosti uvedené v tomto rozhodnutí .
93.
Z toho vyvodzujem, že Všeobecný súd v tomto rozsudku nevylúčil, že neskorší akt môže byť čiastočne potvrdzujúci, avšak nestanovil presné kritériá umožňujúce určiť rozsah jeho potvrdzujúcej povahy. Je potrebné overiť, či sa Súdny dvor riadi rovnakým prístupom, a prípadne či takéto kritériá možno vyvodiť z jeho judikatúry.
i) Rozsudok Brembati/Komisia
94.
Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Brembati/Komisia ( 36 ), Komisia na podporu svojho tvrdenia, že žaloba smerujúca proti neskoršiemu aktu je neprípustná, uviedla, že tento akt má čiastočne potvrdzujúcu povahu a vzhľadom na to, že nemení objektívnu právnu situáciu vymedzenú potvrdeným rozhodnutím, nemožno ho považovať za akt odlišný od potvrdeného aktu.
95.
Vzhľadom na toto tvrdenie treba spresniť, že táto vec sa týkala dvoch spojených konaní vo veci žalôb podaných proti dvom rozhodnutiam: implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí vyplývajúcemu z nečinnosti Komisie vo vzťahu k hierarchickému odvolaniu, pokiaľ išlo jednak o zaradenie žalobcu (ktorý žiadal o zaradenie do platovej triedy A4 platového stupňa 5 namiesto platovej triedy A4 platového stupňa 4, do ktorej bol povýšený), a jednak o jeho odpracované roky v platovej triede a platovom stupni, a neskoršiemu rozhodnutiu, ktoré sa týkalo aj zaradenia a počtu odpracovaných rokov žalobcu. Podľa Komisie druhé rozhodnutie zmenilo iba dátum nadobudnutia účinnosti povýšenia žalobcu do platovej triedy A4 platového stupňa 4 a žaloba proti tomuto rozhodnutiu bola neprípustná.
96.
Súdny dvor vo svojom rozsudku najprv vyhlásil žalobu smerujúcu proti neskoršiemu rozhodnutiu za prípustnú, pričom uviedol, že toto rozhodnutie síce nevyhovelo sťažnostiam žalobcu, avšak v určitých aspektoch zmenilo počet jeho odpracovaných rokov v platovej triede a platovom stupni. ( 37 ) Súdny dvor po preskúmaní oboch žalôb zrušil obe sporné rozhodnutia v rozsahu, v akom zamietli zaradenie žalobcu v čase jeho povýšenia do platovej triedy A4 platového stupňa 5 bez odpracovaných rokov v rámci platového stupňa.
97.
Na ilustráciu odôvodnenia, na ktorom je tento rozsudok založený, ho navrhujem vykladať vo svetle návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Gand ( 38 ).
98.
Generálny advokát vo svojich návrhoch tiež navrhol, aby Súdny dvor zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, pričom sa domnieval, že „povedať, že druhé rozhodnutie čiastočne potvrdzuje prvé rozhodnutie, znamená zároveň pripustiť, že ho čiastočne mení. Čo sa nemení, je povýšenie do platovej triedy… a zaradenie do platového stupňa; čo sa mení, je dátum nadobudnutia účinnosti tohto povýšenia a v dôsledku toho počet odpracovaných rokov v platovom stupni; pritom práve tento počet odpracovaných rokov bol spochybnený. Bezpredmetnou sa teda v skutočnosti stala prvá žaloba. Naopak, druhé rozhodnutie, ktoré nahrádza prvé rozhodnutie v pôvodne napadnutej otázke, môže byť bezpochyby predmetom žaloby“. ( 39 )
99.
Hoci prvé rozhodnutie žalobcovi zamietlo zaradenie, o ktoré žiadal, a druhé rozhodnutie bez toho, aby bolo dotknuté toto zamietnutie týkajúce sa zaradenia, „v určitých aspektoch zmenilo počet jeho odpracovaných rokov v platovej triede a platovom stupni“, Súdny dvor neuznal, že neskorší akt má čiastočne potvrdzujúcu povahu. Naopak, Súdny dvor zrušil obe rozhodnutia z dôvodu, že zamietli zaradenie, o ktoré žalobca žiadal.
100.
Z toho vyvodzujem, že podľa Súdneho dvora zaradenie vyplývajúce z povýšenia žalobcu, dátum nadobudnutia účinnosti tohto povýšenia, ako aj odpracované roky v platovej triede a v platovom stupni predstavovali vzájomne prepojené skutočnosti, ktoré ako celok určovali právnu situáciu žalobcu, takže zmena jednej z týchto skutočností neskorším aktom nemohla viesť k tomu, aby sa ostatné skutočnosti považovali za potvrdené.
101.
Uplatnenie tohto odôvodnenia na sporné rozhodnutia v prejednávanej veci vedie k zamietnutiu kvalifikácie druhého sporného rozhodnutia ako „čiastočne potvrdzujúceho“ aktu.
102.
Ani ukazovateľ IPS, ani výšku záväzkov inštitúcie totiž nemožno posudzovať izolovane. Celkovú výšku príspevku ex ante možno určiť len pod podmienkou, že sa zohľadnia všetky tieto skutočnosti. To platí o to viac vzhľadom na skutočnosť, že pokiaľ ide o sporné rozhodnutia, SRB, ako tvrdí odvolateľka, nezverejňuje etapy výpočtu a nevysvetľuje pôvod číselných údajov stanovených pre odvolateľku. SRB tvrdí, že príspevky ex ante sa určujú najmä na základe údajov, ktoré poskytujú vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií samotné inštitúcie prostredníctvom formulára výkazu vypracovaného a poskytnutého zo strany SRB. Ako však vyplýva z prejednávanej veci, ukazovateľ IPS nie je údajom, ktorý poskytla priamo odvolateľka.
ii) Rozsudok Komisia/Parlament a Rada
103.
Záver, podľa ktorého je potrebné zamietnuť kvalifikáciu druhého sporného rozhodnutia ako „čiastočne potvrdzujúceho“ rozhodnutia, je podporený aj judikatúrou týkajúcou sa potvrdzujúcich aktov v rozsahu, v akom bola rozvinutá v kontexte aktov normatívnej povahy.
104.
V prvom rade však treba určiť, či sa táto judikatúra môže priamo alebo analogicky uplatniť na individuálne akty. O tejto otázke sa totiž účastníci konania sporia v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorý odvolateľka uvádza subsidiárne. ( 40 )
105.
Odvolateľka sa snaží odvolávať na túto judikatúru, najmä na judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Komisia/Parlament a Rada ( 41 ), podľa ktorého „keď je však ustanovenie nariadenia zmenené, žalobu možno znovu podať, a to nielen proti tomuto ustanoveniu, ale proti všetkým, ktoré s ním tvoria celok, aj keď neboli zmenené“. SRB sa domnieva, že uvedená judikatúra nie je v prejednávanej veci uplatniteľná. Z výrazu „však“ uvedeného v bode 30 tohto rozsudku totiž vyvodzuje, že úvahy formulované Súdnym dvorom v kontexte normatívnych aktov nie sú uplatniteľné na individuálne akty.
106.
V prvom rade však treba poznamenať, že v rozpore s tvrdením SRB výraz „však“ nebol použitý na rozlíšenie medzi individuálnymi aktmi a normatívnymi aktmi, ale na odlíšenie zásady uplatniteľnej v prípade, keď dotknutými aktmi sú potvrdzujúce akty (bod 29 tohto rozsudku), od zásady uplatniteľnej v prípade, keď tieto akty nie sú potvrdzujúcimi aktmi (bod 30 uvedeného rozsudku).
107.
V druhom rade Súdny dvor v tom istom rozsudku uviedol, že riešenie, podľa ktorého čisto potvrdzujúci akt nemožno napadnúť žalobou, platí tak pre individuálne akty, ako aj pre akty normatívnej povahy, akým je nariadenie. ( 42 ) Zdá sa teda, že samotný Súdny dvor postavil individuálne akty na rovnakú úroveň ako akty normatívnej povahy.
108.
V treťom rade zastávam názor, že judikatúra rozvinutá v kontexte normatívnych aktov je o to relevantnejšia, že sporné rozhodnutia v prejednávanej veci boli prijaté z vlastnej iniciatívy ich autora. Normatívne akty sa totiž v zásade tiež prijímajú z vlastnej iniciatívy ich autorov. Poznamenávam, že samotná SRB na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého sa judikatúra v oblasti potvrdzujúcich aktov uplatňuje na akty prijaté z vlastnej iniciatívy ich autorov, ( 43 ) poukázala na rozsudok vydaný v kontexte normatívnych aktov, konkrétne rozsudok Spojené kráľovstvo/Komisia ( 44 ).
109.
Preskúmanie dôvodnosti tvrdenia odvolateľky, podľa ktorého druhé sporné rozhodnutie nemá čiastočne potvrdzujúcu povahu, sa tak môže riadiť poznatkami vyvodenými z judikatúry rozvinutej v kontexte normatívnych aktov.
110.
Keďže zmena jedného z prvkov výpočtu príspevku ex ante vedie k zmene celkovej výšky tohto príspevku a keďže celkovú výšku príspevku ex ante možno určiť len pod podmienkou zohľadnenia všetkých prvkov výpočtu tohto príspevku, je potrebné sa domnievať, že všetky prvky tohto výpočtu spolu s celkovou sumou, ktorá z neho vyplýva, predstavujú „celok“ v zmysle judikatúry preskúmanej v bodoch 104 až 108 vyššie. V dôsledku toho zmena jedného z prvkov výpočtu príspevku ex ante , akým je ukazovateľ IPS, vedie k začatiu plynutia novej lehoty na podanie žaloby, nielen pokiaľ ide o napadnutie tohto prvku, ale aj pokiaľ ide o napadnutie všetkých prvkov, ktoré s ním tvoria celok, vrátane aspektu týkajúceho sa záväzkov odvolateľky, aj keď neboli zmenené.
6) Posúdenie prejednávanej veci
111.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu, založená na nesprávnej právnej kvalifikácii druhého sporného rozhodnutia a jeho vzťahu k prvému spornému rozhodnutiu, je dôvodná. Pokiaľ ide o otázku, či je potrebné vyňať z výpočtu príspevku odvolateľky záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti, druhé sporné rozhodnutie nie je potvrdzujúce. Odvolateľka preto v rámci svojej žaloby oprávnene napadla toto stanovisko, ako aj celkovú výšku príspevku ex ante .
112.
V prvom rade tento záver vyplýva z uplatnenia kritérií, ktoré musí akt spĺňať na to, aby ho bolo možné kvalifikovať ako „potvrdzujúci“, ako ich stanovil Súdny dvor vo svojej judikatúre. Celkovú výšku príspevku ex ante možno určiť len pod podmienkou, že sa zohľadnia všetky prvky výpočtu tohto príspevku, takže zmena jedného z týchto prvkov v neskoršom rozhodnutí nevedie k potvrdeniu ostatných prvkov. ( 45 )
113.
Týmto záverom a poznatkami vyvodenými z judikatúry rozvinutej v kontexte normatívnych aktov sa môže riadiť preskúmanie dôvodnosti tvrdenia odvolateľky, podľa ktorého druhé sporné rozhodnutie nemá čiastočne potvrdzujúcu povahu. Každý prvok tohto výpočtu predstavuje spolu s celkovou sumou, ktorá z neho vyplýva, „celok“ v zmysle už citovanej judikatúry. ( 46 )
114.
Ďalej musím spresniť, že z hľadiska významu zásady riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania, na ktorej sa zakladá judikatúra v oblasti potvrdzujúcich aktov, ( 47 ) by mohlo byť vhodné prípadne uznať čiastočne potvrdzujúcu povahu neskoršieho aktu. Táto judikatúra je však tiež založená na zásade právnej istoty. Zabezpečením potrebného účinku článku 263 ZFEÚ a lehoty stanovenej v tomto ustanovení, ako aj iných záujmov, ktoré sú základom uvedenej judikatúry, nemožno ohroziť ani túto zásadu, ani právo na účinnú súdnu ochranu. Cieľom odôvodnenia, na ktorom je založená moja analýza uvedená v týchto návrhoch, ktorá je inšpirovaná rozsudkami Brembati/Komisia ( 48 ) a Komisia/Parlament a Rada ( 49 ), je zabezpečiť dodržiavanie tejto zásady a tohto práva.
115.
Napokon pre úplnosť poznamenávam, že na účely spochybnenia predchádzajúcich úvah nie je možné namietať proti odvolateľke predmet sporu, ako je definovaný v napadnutom rozsudku.
116.
Podľa Všeobecného súdu sa predmet sporu týka otázky, či mali byť z výpočtu príspevku odvolateľky vyňaté záväzky z jej pomocnej podpornej obchodnej činnosti. Zdá sa, že Všeobecný súd považoval takto vymedzený predmet sporu jednak za nesúvisiaci s druhým sporným rozhodnutím a jednak oddelil ho od celkovej sumy príspevku ex ante na rok 2016.
117.
Je pravda, že žalobkyňa vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd v podstate tvrdila, že SRB nerešpektovala relevantný právny rámec v rozsahu, v akom nebola zvýhodnená pomocná podporná obchodná činnosť. ( 50 )
118.
Vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd však odvolateľka navrhovala, ako vyplýva z bodu 31 napadnutého rozsudku, zrušenie „rozhodnutia [SRB], ktorým sa stanovuje [jej] ročný príspevok“, pričom spresnila, že ide o „komplexné rozhodnutie SRB“ a napáda toto rozhodnutie „v podobe, aká vzišla z druhého [sporného] rozhodnutia“, t. j. „konečné rozhodnutie SRB v jeho konečnom znení“. Nenapadla iba sumu stanovenú v prvom spornom rozhodnutí alebo rozdiel medzi sumami uvedenými v sporných rozhodnutiach, ale celkovú výšku príspevku tak, ako je uvedený v druhom spornom rozhodnutí.
2.
O druhej až štvrtej časti
119.
Odvolateľka sformulovala druhú časť prvého odvolacieho dôvodu subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor zamietol (nepodporil) argumentáciu uvedenú na podporu prvej časti, podľa ktorej druhé sporné rozhodnutie nahradilo prvé sporné rozhodnutie. Odvolateľka sa v tejto súvislosti odvoláva na judikatúru rozvinutú v kontexte normatívnych aktov.
120.
Vzhľadom na moju analýzu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu však nie je potrebné preskúmať druhú časť. V každom prípade som sa v rámci tejto analýzy už vyjadril k relevantnosti judikatúry, na ktorú sa odvoláva odvolateľka. ( 51 )
121.
V tretej časti, uvedenej subsidiárne, odvolateľka tvrdí, že aj za predpokladu, že druhé sporné rozhodnutie sa obmedzuje na zmenu prvého sporného rozhodnutia bez toho, aby v súvislosti s týmto prvým rozhodnutím začala plynúť nová lehota na podanie žaloby, Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že žaloba proti uvedenému rozhodnutiu bola podaná oneskorene. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že lehota na podanie žaloby na súd nikdy nezačala plynúť, lebo nikdy presne nepoznala obsah a dôvody sporných rozhodnutí.
122.
Vo štvrtej časti, ktorá je tiež uvedená subsidiárne, odvolateľka tvrdí, že vzhľadom na zásadu ochrany legitímnej dôvery a na ospravedlniteľný omyl treba lehotu na podanie žaloby považovať za dodržanú.
123.
Avšak ako vyplýva z mojej analýzy prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na tom, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že druhé rozhodnutie je čiastočne potvrdzujúce, nie je potrebné preskúmať tretiu a štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu, v ktorých odvolateľka tvrdí, že aj keby Súdny dvor konštatoval, že kvalifikácia druhého sporného rozhodnutia a jeho vzťahu k prvému spornému rozhodnutiu, ktorú Všeobecný súd vykonal v napadnutom rozsudku, je správna, jej žaloba nebola podaná oneskorene, pokiaľ ide o prvé sporné rozhodnutie.
B. O druhom odvolacom dôvode
124.
Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia a porušil jej právo byť vypočutý, zaručené článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie, keď sa domnieval, že odvolateľka neuviedla nijaký žalobný dôvod alebo tvrdenie proti druhému spornému rozhodnutiu.
125.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhujem vyhovieť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, pričom vyhovenie tejto časti postačuje na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu, nie je potrebné preskúmať dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu.
VII. Návrh
126.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu uvedená odvolateľkou na podporu prvého odvolacieho návrhu je dôvodná a treba jej vyhovieť. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 26. júna 2019, NRW. Bank/CRU ( T‑466/16 , neuverejnený, EU:T:2019:445 ), vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 ( Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1 ).
( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190 ).
( 4 ) Nariadenie Rady z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia [č. 806/2014] ( Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1 ).
( 5 ) Nariadenie Komisie z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica [2014/59] ( Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44 ).
( 6 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1 ).
( 7 ) Pozri najmä uznesenie z 5. februára 1997, Unifruit Hellas/Komisia ( C‑51/95 P , EU:C:1997:53 , bod 33 ).
( 8 ) Pozri uznesenie z 29. júna 2009, Nuova Agricast/Komisia ( C‑225/08 P , neuverejnené, EU:C:2009:406 , bod 37 ).
( 9 ) Pozri rozsudok z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑362/08 P , EU:C:2010:40 , bod 52 ).
( 10 ) Tvrdenie týkajúce sa ospravedlniteľného omylu odvolateľky je základom štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu. Pozri bod 122 nižšie.
( 11 ) Pozri analogicky uznesenie z 21. novembra 1990, Infortec/Komisia ( C‑12/90 , EU:C:1990:415 , bod 10 ), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že list obchodného oddelenia Európskeho sociálneho fondu nemôže mať vplyv na rozhodnutie, ktoré predtým prijala Komisia.
( 12 ) V prípade, ak potvrdzujúce rozhodnutie ešte nenadobudlo vo vzťahu k dotknutej osobe právoplatnosť, táto osoba má právo napadnúť potvrdené rozhodnutie, potvrdzujúce rozhodnutie alebo obe rozhodnutia. Pozri rozsudok z 31. mája 2017, DEI/Komisia ( C‑228/16 P , EU:C:2017:409 , bod 35 ).
( 13 ) Pozri najmä uznesenie zo 7. decembra 2004, Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑521/03 P , neuverejnené, EU:C:2004:778 , bod 47 a citovaná judikatúra).
( 14 ) Rozsudok z 15. septembra 2011 ( T‑407/07 , neuverejnený, EU:T:2011:477 ).
( 15 ) Uvedená v bode 68 napadnutého rozsudku.
( 16 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 17 ) Menovite neexistencia nových skutočností a neexistencia opätovného preskúmania situácie osoby, ktorej je akt určený. Pozri bod 49 vyššie.
( 18 ) Uvedené v bode 69 napadnutého rozsudku.
( 19 ) Pozri najmä uznesenie z 29. júna 2009, Cofra/Komisia ( C‑295/08 P , neuverejnené, EU:C:2009:407 , bod 54 ).
( 20 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2018, Estónsko/Komisia ( C‑334/17 P , neuverejnený, EU:C:2018:914 , bod 51 ).
( 21 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 2007, Komisia/Parlament a Rada ( C‑299/05 , EU:C:2007:608 , body 28 až 30 ).
( 22 ) Rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia ( C‑337/16 P , EU:C:2017:381 , body 6 , 48 a 51 ).
( 23 ) Pozri rozsudky z 13. novembra 2014, Španielsko/Komisia ( T‑481/11 , EU:T:2014:945 , bod 36 ); z 24. marca 2017, Estónsko/Komisia ( T‑117/15 , EU:T:2017:217 , bod 60 ), ako aj uznesenie z 28. júna 2018, TL/EDPS ( T‑452/17 , neuverejnené, EU:T:2018:418 , bod 28 ).
( 24 ) C‑362/08 P , EU:C:2009:553 .
( 25 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑362/08 P , EU:C:2009:553 , body 150 , 154 a 155 ). Pozri v tomto zmysle nedávny rozsudok z 21. januára 2021, Nemecko/Esso Raffinage ( C‑471/18 P , EU:C:2021:48 , bod 98 a citovaná judikatúra).
( 26 ) Pozri rozsudok z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia ( C‑362/08 P , EU:C:2010:40 , body 57 a 59 ).
( 27 ) Pozri analogicky rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada ( C‑229/05 P , EU:C:2007:32 , bod 103 ). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci PKK a KNK/Rada ( C‑229/05 P , EU:C:2006:606 , bod 91 ).
( 28 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 2012, Jager & Polacek/ÚHVT ( C‑402/11 P , EU:C:2012:649 , bod 59 ). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol vo veci Evonik Degussa/Komisia ( C‑162/15 P , EU:C:2016:587 , bod 183 ).
( 29 ) Táto vec nepatrí medzi žiaden z týchto prípadov. V prvom rade druhé sporné rozhodnutie bolo prijaté z vlastnej iniciatívy SRB. V druhom rade nič neumožňuje dospieť k záveru, že SRB mala povinnosť prijať po prvom spornom rozhodnutí neskorší akt na účely výpočtu príspevkov na rok 2016. Ako vyplýva zo samotného druhého sporného rozhodnutia, podľa článku 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 SRB „každoročne“ vypočíta jednotlivé príspevky. Prvé sporné rozhodnutie, ktoré sa vzťahovalo na obdobie roka 2016, bolo samo osebe postačujúce na stanovenie súm príspevkov ex ante odvolateľky na tento rok. Napokon v treťom rade nič nenaznačuje, že by SRB vzala späť prvé sporné rozhodnutie z dôvodu jeho protiprávnosti, a teda že ho druhé sporné rozhodnutie nahradilo.
( 30 ) Pozri bod 50 vyššie.
( 31 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátku Kokott v spojených veciach Taliansko/Komisia ( C‑138/03, C‑324/03 a C‑431/03 , EU:C:2005:387 , bod 66 ).
( 32 ) Pozri nedávne uznesenie z 28. júna 2018, TL/EDPS ( T‑452/17 , neuverejnené, EU:T:2018:418 , bod 29 a citovaná judikatúra).
( 33 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2018, Estónsko/Komisia ( C‑334/17 P , neuverejnený, EU:C:2018:914 , bod 47 ).
( 34 ) Pozri uznesenie z 11. apríla 2019 ( C‑794/18 P , neuverejnené, EU:C:2019:305 , bod 8 stanoviska generálneho advokáta, ktorým sa riadil Súdny dvor).
( 35 ) Rozsudok z 8. februára 2011, Paroc/ÚHVT (INSULATE FOR LIFE) ( T‑157/08 , EU:T:2011:33 , body 32 a 40 ).
( 36 ) Rozsudok z 9. júla 1970, Brembati/Komisia ( 59/69 a 71/69 , neuverejnený EU:C:1970:70 , s. 626, pokiaľ ide o argumentáciu Komisie, a body 4 a 5).
( 37 ) Rozsudok z 9. júla 1970, Brembati/Komisia ( 59/69 a 71/69 , neuverejnený, EU:C:1970:70 , bod 4 ).
( 38 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand v spojených veciach Brembati/Komisia ( 59/69 a 71/69 , neuverejnené, EU:C:1970:56 )
( 39 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gand v spojených veciach Brembati/Komisia ( 59/69 a 71/69 , neuverejnené, EU:C:1970:56 , bod 2 ).
( 40 ) Pozri tiež bod 119 nižšie.
( 41 ) Rozsudok z 18. októbra 2007 ( C‑299/05 , EU:C:2007:608 , bod 30 ).
( 42 ) Pozri rozsudok z 18. októbra 2007, Komisia/Parlament a Rada ( C‑299/05 , EU:C:2007:608 , body 15 a 29 ).
( 43 ) Pozri body 68 až 77 vyššie.
( 44 ) Rozsudok z 29. novembra 2012 ( C‑416/11 P , neuverejnený, EU:C:2012:761 , bod 33 ).
( 45 ) Pozri bod 102 vyššie.
( 46 ) Pozri body 109 a 110 vyššie.
( 47 ) Pozri bod 72 vyššie.
( 48 ) Rozsudok z 9. júla 1970, Brembati/Komisia ( 59/69 a 71/69 , neuverejnený, EU:C:1970:70 ).
( 49 ) Rozsudok z 18. októbra 2007, Komisia/Parlament a Rada ( C‑299/05 , EU:C:2007:608 ).
( 50 ) Okrem toho poznamenávam, že odvolateľka v rámci druhého odvolacieho dôvodu tvrdí, že žalobné dôvody vzniesla aj vo vzťahu k druhému spornému rozhodnutiu. Na jednej strane však príklady, ktoré odvolateľka uvádza na podporu tvrdenia, že uviedla takéto žalobné dôvody, sa týkajú jej vyjadrení predložených po podaní žaloby na Všeobecný súd. Na druhej strane sa zdá, že odvolateľka v nijakom prípade netvrdí, že tieto žalobné dôvody nesúvisia s predmetom sporu, ako ho vymedzila vo svojej žalobe.
( ) Pozri bod 104 až 109 vyššie.