C-693/19

Dobank SpA

proti

YB (C‑693/19)

a

Banco di Desio e della Brianza SpA,

Banca di Credito Cooperativo di Carugate e Inzago Sc,

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Zásada efektivity – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Konanie o vydaní platobného rozkazu – Exekučné konanie – Platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť – Právomoc vnútroštátneho exekučného súdu posudzovať nekalú povahu zmluvných podmienok – Zásada právnej sily rozhodnutej veci – Preklúzia“

I. Úvod

1.

Tieto dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko), sa týkajú výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 2 ) a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Boli podané v rámci konania o výkone platobných rozkazov, proti ktorým nebol podaný odpor, a tieto platobné rozkazy sa tak stali právoplatnými.

2.

A.

Právo Únie

5.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

6.

8.

Článok 633 Codice di procedura civile (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) stanovuje:

„Na návrh veriteľa, ktorý má pohľadávku na zaplatenie určitej peňažnej sumy alebo na vydanie určitého množstva zastupiteľného tovaru, alebo na návrh príjemcu, ktorému má dodať určitú hnuteľnú vec, vydá príslušný súd platobný rozkaz alebo rozkaz na vydanie:

1.

ak je uplatňované právo podložené listinnými dôkazmi;

…“

„Ak nebol v stanovenej lehote podaný odpor alebo ak nepodal žalovaný žalobu, sudca, ktorý na návrh žalobcu vydal platobný rozkaz, a to aj ústne, vyhlási rozkaz za vykonateľný. V prvom prípade musí sudca nariadiť nové doručenie, ak vyjde najavo alebo sa zdá pravdepodobné, že žalovaný o rozkaze nevedel.

Ak bol rozkaz vyhlásený za vykonateľný v súlade s týmto článkom, odpor už nemožno podať ani v ňom pokračovať, s výhradou ustanovenia článku 650, a prípadná záruka bude vrátená.“

11.

Článok 650 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„Žalovaný môže podať odpor aj po uplynutí lehoty stanovenej v rozkaze, ak preukáže, že sa o ňom včas nedozvedel z dôvodu nezrovnalostí pri oznamovaní alebo z dôvodu náhodnej udalosti alebo udalosti vyššej moci.

…

Vec C‑693/19, SPV Project 1503 a i.

13.

Z rozhodnutia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že YB ako spotrebiteľ uzatvoril s bankou Findomestic Banca SpA tri zmluvy o úvere v celkovej výške 18200 eur. Táto banka neskôr previedla svoju pohľadávku na spoločnosť Activa Factor SpA, ktorá následne previedla túto pohľadávku na spoločnosť SPV Project 1503 srl (ďalej len„SPV“). Tieto zmluvy o úvere obsahovali podmienky, ktoré stanovovali uloženie sankcie a úroku z omeškania v prípade oneskoreného splnenia povinnosti splatiť úver.

14.

Rozhodnutím z 10. júla 2012 vydal príslušný súd proti YB platobný rozkaz na sumu 16290,52 eura z titulu sumy dlžnej na základe zmlúv o úvere a úrokov z omeškania na základe týchto podmienok. YB nepodal proti platobnému rozkazu odpor, a teda tento platobný rozkaz sa stal právoplatný.

15.

Podľa judikatúry Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) sa zásada právnej sily rozhodnutej veci vzťahuje nielen na explicitný výrok rozhodnutia, ale aj na dôvody, ktoré, hoci aj implicitne, predstavujú jeho logický právny predpoklad. Tento prístup sa uplatňuje aj vo vzťahu k platobnému rozkazu, ktorým sa ukladá povinnosť zaplatiť určitú peňažnú sumu, ktorý v prípade nepodania odporu, nadobudne právoplatnosť nielen s ohľadom na uplatnenú pohľadávku, ale aj vo vzťahu k právnemu dôvodu, na ktorom je založený platobný rozkaz, čím sa zabráni akémukoľvek ďalšiemu preskúmaniu dôvodov použitých na zdôvodnenie príslušného návrhu. Táto zásada, pomenovaná ako „právna sila implicitne rozhodnutej veci“ a majúca pôvod v sudcovskom práve, sa zakladá na logickom tvrdení, podľa ktorého ak súd rozhodol v určitej veci, zjavne vyriešil všetky ostatné otázky, ktoré treba považovať za prejudiciálne vo vzťahu k tejto veci, o ktorej sa výslovne rozhodlo, v tom zmysle, že netvoria prekážku rozhodnutiu.

19.

Vnútroštátny súd uvádza, že po vydaní platobného rozkazu a na základe doručenia výzvy na zaplatenie dlhu a oznámenia o prikázaní pohľadávky môže teda veriteľ začať exekučné konanie na majetok. Prostredníctvom prikázania pohľadávky voči tretím osobám veriteľ na základe exekučného titulu predovšetkým podriadi pod exekúciu na majetok (doručením oznámenia o prikázaní) pohľadávky, ktoré má jeho dlžník voči tretím osobám. V rámci exekučného konania má exekučný súd právomoc ex offo na preskúmanie okrem existencie exekučného titulu aj správneho vyčíslenia výšky pohľadávky, ale nemá právomoc opätovne preskúmať vlastný obsah exekučného titulu.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 93/13 je možné, aby zásada právnej sily rozhodnutej veci nebola za určitých podmienok uplatnená. Vnútroštátny súd si teda kladie otázku, či nutnosť nahradiť formálnu rovnováhu medzi zmluvnými stranami skutočnou rovnováhou, ktorá obnovuje rovnosť medzi nimi, umožňuje exekučnému súdu informovať spotrebiteľa o možnej nekalej povahe zmluvných podmienok, ktorá nebola týmto právoplatným rozkazom výslovne vylúčená, a či, v prípade, že spotrebiteľ vyjadrí vôľu napadnúť nekalú povahu vyššie uvedených podmienok, môže tento súd takéto preskúmanie vykonať, pretože nevykonanie takéhoto preskúmania by mohlo viesť k neúplnej a nedostatočnej ochrane spotrebiteľa. Vnútroštátny súd uvádza, že pokiaľ ide o článok 47 Charty, iniciatíva súdu informovať spotrebiteľov o prípadnom porušení pravidiel týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa neporušuje jeho nestrannosť, pričom Súdny dvor priznal tomuto ustanoveniu osobitný význam z hľadiska efektivity práv vyplývajúcich zo smernice 93/13.

22.

Za týchto okolností Tribunale di Milano (súd v Miláne) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto otázku:

„Bránia články 6 a 7 smernice 93/13/EHS a článok 47 [Charty], a za akých podmienok, takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je uvedená právna úprava, ktorá neumožňuje súdu rozhodujúcemu o nariadení výkonu rozhodnutia vykonať vlastné preskúmanie právoplatného exekučného titulu a ktorá neumožňuje tomuto súdu, aby v prípade prejavu vôle spotrebiteľa dovolávať sa nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, zrušil účinky právnej sily implicitne rozhodnutej veci?“

25.

BDB následne začala exekučné konanie na Tribunale di Milano (súd v Miláne), ktorým mala byť vykonaná exekúcia predajom majetku, ktorý vlastnili manželia YX a ZW každý polovičným podielom. Do tohto konania vstúpili Bimecar Trade a ďalší veritelia YX a ZW.

26.

YX a ZW sa zúčastnili exekučného konania. Na žiadosť vnútroštátneho súdu predložila BDB predmetné zmluvy o ručení. Vnútroštátny súd usúdil, že postavenie YX ako spotrebiteľa je síce vylúčené, keďže bol štatutárnym zástupcom spoločnosti Bimecar Trade a akcionárom tejto spoločnosti s 51 % podielom, avšak ZW by bolo možné kvalifikovať ako spotrebiteľku, pretože bola akcionárkou uvedenej spoločnosti s 22 % podielom a v štruktúrach tejto spoločnosti zjavne nezastávala žiadnu funkciu, s ktorou by bola spojená akákoľvek zodpovednosť. Na preukázanie svojho postavenia spotrebiteľky predložila ZW zmluvu o kúpe akcií z 29. januára 2013, na základe ktorej sa stala akcionárkou spoločnosti Bimecar Trade, ako aj dokumenty, ktoré preukazujú, že je zamestnankyňou inej spoločnosti už od roku 1976. ZW tiež vyjadrila svoj úmysel namietať proti nekalej povahe niekoľkých podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so všetkými veriteľmi na základe spotrebiteľského zákonníka. BDB a ostatní veritelia okrem iného tvrdili, že ZW nie je spotrebiteľkou a že právnu silu rozhodnutej veci, ktorú nadobudol predmetný platobný rozkaz, nemožno prekonať.

27.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, obdobne ako vo veci C‑693/19, že podľa vnútroštátneho práva a judikatúry je právna sila implicitne rozhodnutej veci založená na logickom argumente, podľa ktorého ak súd rozhodol o určitej otázke, tak nutne vyriešil všetky ostatné otázky, ktoré je potrebné považovať za predbežné vo vzťahu k výslovne rozhodnutej otázke, pričom tento prístup sa uplatňuje aj na platobné rozkazy. V momente, keď sa veriteľ domôže vydania platobného rozkazu, začne exekúciu, pričom v prípade exekúcie predajom majetku, ako je to v tejto veci, veriteľ na základe platobného rozkazu ako exekučného titulu postihne majetok na základe doručenia oznámenia o začatí exekúcie, ktorý je vo vlastníctve dlžníka.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd poznamenáva, že ZW bola v rámci exekúcie aktívna a že v čase, keď bol platobný rozkaz vydaný, ešte nebola k dispozícii judikatúra Súdneho dvora, ( 4 ) na základe ktorej boli stanovené kritériá umožňujúce kvalifikovať takého ručiteľa, ako je ZW, ako spotrebiteľa. Ani judikatúra Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) ešte v tom čase nezaujala podobný prístup, ( 5 ) naopak, v tom čase vylučovala možnosť kvalifikovať fyzickú osobu konajúcu v postavení ručiteľa obchodnej spoločnosti ako spotrebiteľa. ( 6 ) ZW teda nemohla uplatniť nekalú povahu predmetných podmienok v odpore proti platobnému rozkazu, lebo to bolo možné až po začatí exekúcie, keď tento platobný rozkaz už nemohol byť podľa vnútroštátneho práva zmenený. Vnútroštátny súd sa pýta, či v takejto situácii vnútroštátna právna úprava znemožňuje alebo nadmerne sťažuje spotrebiteľom výkon práv vyplývajúcich zo smernice 93/13.

30.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že v rozsudku z 26. januára 2017, Banco Primus ( 7 ), Súdny dvor vylúčil možnosť prekonania účinkov právnej sily explicitnej rozhodnutej veci, ale neskúmal doteraz zlučiteľnosť právnej sily implicitnej rozhodnutej veci s článkami 6 a 7 smernice 93/13 a článkom 47 Charty. Podľa vnútroštátneho súdu je pravdepodobné, že pri vydávaní predmetného platobného rozkazu súd neposudzoval nekalú povahu zmluvných podmienok, lebo možnosť kvalifikovať ZW ako spotrebiteľku bola vylúčená. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či články 6 a 7 smernice 93/13 a článok 47 Charty umožňujú prekonať účinky právnej sily implicitne rozhodnutej veci, pokiaľ to vyústi do zbavenia práva spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy a práv vyplývajúcich z tejto smernice.

IV. Konanie na Súdnom dvore

32.

Písomné pripomienky v tomto konaní boli doručené Súdnemu dvoru vo veci C‑693/19 španielskou, talianskou a maďarskou vládou a Komisiou a vo veci C‑831/19 BDB, ZW, ( 8 ) španielskou a talianskou vládou a Komisiou.

33.

Dňa 27. apríla 2021 sa konalo spojené pojednávanie v týchto veciach, na ktorom BDB, ZW, nemecká, španielska a talianska vláda a Komisia predniesli svoje tvrdenia.

V. Zhrnutie tvrdení účastníkov konania

37.

Španielska vláda uvádza, že články 6 a 7 smernice 93/13 nebránia predmetnej vnútroštátnej právnej úprave. V oblasti nekalých podmienok právo Únie neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby donekonečna skúmal pohľadávku, ktorá je predmetom právoplatného súdneho rozhodnutia, čo platí aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužil včas opravné prostriedky, ktoré upravuje vnútroštátny právny poriadok, pričom možnosť preskúmania nekalých podmienok mimo rámca konania, ktoré je na tejto účel určené, povedie k tomu, že exekučné konanie stratí účinnosť. Ako španielska vláda uviedla na pojednávaní, zásada efektivity vyžaduje, aby boli vnútroštátne právne predpisy posudzované v kontexte celého vnútroštátneho systému procesného práva, a na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sa tieto prejednávané veci týkajú právnej sily rozhodnutej veci. Dodáva, že pokiaľ ide o vec C‑831/19, nemá na jej postoj vplyv skutočnosť, že v okamihu, keď platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, Súdny dvor ešte nevydal svoje rozhodnutia, ktorými stanovil kritériá, ktoré musia byť splnené, aby sa mohol ručiteľ považovať za spotrebiteľa.

38.

39.

Maďarská vláda tvrdí, že pokiaľ ide o vec C‑693/19, články 6 a 7 smernice 93/13 ani článok 47 Charty predmetnej právnej úprave nebránia. Tvrdí, že právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa nadobudla v dôsledku nepodania odporu dlžníkom, nemôže byť neuplatnená, pričom ak by bolo exekučnému súdu dovolené preskúmavať nekalú povahu podmienky zmluvy, ktorá bola podkladom pre vydanie platobného rozkazu, bolo by konanie o platobnom rozkaze zbavené svojho obsahu.

40.

Komisia tvrdí, pokiaľ ide o vec C‑831/19, že je potrebné na obe otázky odpovedať spoločne v tom zmysle, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia predmetnej vnútroštátnej právnej úprave, pokiaľ táto právna úprava umožňuje exekučnému súdu posúdiť nekalú povahu podmienky a na túto podmienku prípadne neprihliadať. V opačnom prípade táto právna úprava nie je s týmito ustanoveniami, vykladanými vo svetle zásady efektivity, v súlade. Podľa názoru Komisie zmluvy uzatvorené so ZW spadajú do pôsobnosti smernice 93/13 a skutočnosť, že si ZW oneskorene uvedomila, že má postavenie spotrebiteľky, nie je relevantná. V tejto veci, rovnako ako vo veci C‑693/19, musí byť článok 47 Charty považovaný za ustanovenie, v ktorého svetle treba vykladať článok 7 ods. 1 smernice 93/13, pričom povaha platobného rozkazu ako právoplatného rozhodnutia vyplýva z preklúzie, nie z právnej sily rozhodnutej veci. Komisia tvrdí, že preskúmanie nekalých podmienok z úradnej povinnosti musí byť predmetom výslovného a riadne odôvodneného posúdenia vykonaného vnútroštátnym súdom. Ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, súdy, ktoré v týchto veciach vydali predmetné platobné rozkazy, neskúmali nekalú povahu zmluvných podmienok, pričom samotná možnosť zistenia nekalej podmienky nestačí; súd musí takéto zistenie vykonať.

VI. Analýza

42.

Podstatou otázky položenej vnútroštátnym súdom Súdnemu dvoru vo veci C‑693/19, ktorá v podstate zodpovedá prvej otázke vo veci C‑831/19, je, či článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a článok 47 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá exekučnému súdu neumožňuje posúdiť obsah platobného rozkazu, ktorý nadobudol právoplatnosť, a neprihliadať na účinky právnej sily implicitne rozhodnutej veci, ak spotrebiteľ vyjadril úmysel namietať proti nekalej povahe podmienky v zmluve, na základe ktorej bol tento platobný rozkaz vydaný.

Ako vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia súdu o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok talianskej vlády, tieto dve otázky vychádzajú z procesných ustanovení týkajúcich sa výkonu platobných rozkazov tak, ako sú tieto ustanovenia zakotvené v talianskom práve, podľa ktorých platobný rozkaz, ktorý je podkladom pre následné exekučné konanie a vedenie exekúcie zo strany veriteľov, nadobudne právoplatnosť a založí prekážku právoplatne rozhodnutej veci z dôvodu, že spotrebiteľ ako dlžník proti tomuto rozkazu nepodal v stanovenej lehote odpor. V prípade platobného rozkazu, proti ktorému nie je podaný odpor, sa má predpokladať, že nekalá povaha podmienky zmluvy, na základe ktorej bol tento platobný rozkaz vydaný, je predmetom právnej sily implicitne rozhodnutej veci, teda implicitne zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Okrem toho vnútroštátne právo stanovuje, že súd, ktorý platobný rozkaz vydá, môže z úradnej povinnosti posudzovať prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok, a ak spotrebiteľ podá odpor, môže súd rozhodujúci o tomto odpore takisto vykonať preskúmanie nekalej povahy týchto podmienok z úradnej povinnosti. Je však podľa všetkého nesporné, že v týchto veciach vydali súdy platobné rozkazy, proti ktorým spotrebitelia odpor nepodali, a nič nenasvedčuje tomu, že bolo v tomto štádiu konania vykonané posúdenie existencie nekalej podmienky.

45.

Domnievam sa teda, že je možné odpovedať na obe tieto otázky spoločne, lebo ich zodpovedanie záleží na vyriešení kľúčovej otázky, a síce súladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá neumožňuje preskúmanie nekalej povahy podmienky zmluvy, na základe ktorej bol vydaný platobný rozkaz, exekučným súdom z toho dôvodu, že tento platobný rozkaz nadobudol právnu silu implicitne rozhodnutej veci, s právom Únie.

48.

Podľa argumentácia spoločnosti BDB je otázka položená vo veci C‑831/19 neprípustná, pretože ZW nemožno kvalifikovať ako spotrebiteľku, čo znamená, že sa smernica 93/13 neuplatňuje.

49.

Podľa môjho názoru je nutné tieto argumenty odmietnuť.

50.

Je zjavné, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora vnútroštátny súd ZW ako spotrebiteľku kvalifikovať môže.

53.

V tejto veci, ako uviedol vnútroštátny súd, môže byť ZW považovaná za spotrebiteľku, keď v okamihu uzatvorenia zmlúv o ručení so spoločnosťou BDB a ostatnými veriteľmi konala mimo rámca svojej profesionálnej činnosti a nemala žiadny funkčný vzťah so spoločnosťou Bimecar Trade. Vnútroštátny súd totiž uviedol, že z dokumentov predložených ZW v rámci exekučného konania vyplýva, ako je uvedené v bode 26 vyššie, že ZW získala podiel vo výške 22 % v spoločnosti Bimecar Trade 31. januára 2013, zatiaľ čo zmluvy o ručení medzi ZW a všetkými veriteľmi boli uzavreté skôr a platobný rozkaz získaný spoločnosťou BDB bol takisto vydaný skôr, než ZW nadobudla uvedené podiely. Okrem toho je podľa vnútroštátneho súdu ZW už od roku 1976 spojená s inou spoločnosťou pracovnoprávnym vzťahom a v čase uzatvárania zmlúv o ručení nezastávala ZW v spoločnosti Bimecar Trade žiadnu vedúcu funkciu.

54.

V dôsledku uvedeného je potrebné sa domnievať, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že ZW je nutné kvalifikovať ako spotrebiteľku podľa smernice 93/13, takže je táto smernica na konanie vo veci samej uplatniteľná.

55.

Zastávam teda názor, že otázka položená vo veci C‑831/19 je prípustná.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora (pozri bod 63 nižšie) vyplýva, že smernica 93/13 vyžaduje preskúmanie nekalej podmienky vnútroštátnym súdom z úradnej povinnosti, a ako uvádza Komisia, návrh účastníka konania, ako je spotrebiteľka, nemôže sám osebe slúžiť ako náhrada súdneho preskúmania nekalých podmienok podľa tejto smernice. Práve oneskorená informovanosť spotrebiteľov o ich postavení spotrebiteľov totiž opodstatňuje existenciu tejto povinnosti v judikatúre Súdneho dvora. Navyše, ako uvádzajú španielska a talianska vláda a Komisia, zo smernice 93/13, a najmä z jej desiateho odôvodnenia jasne vyplýva, že sa použije „na všetky zmluvy“ (pozri bod 51 vyššie), pričom nijaká okolnosť nebránila posúdeniu nekalej povahy zmluvných podmienok príslušným súdom, ktorý mohol podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

2. O prípadnej relevancii článku 47 Charty

58.

V rámci položených prejudiciálnych otázok sa vnútroštátny súd tiež pýta, či je predmetná vnútroštátna právna úprava v súlade s článkom 47 Charty. Je potrebné pripomenúť, že toto ustanovenie, ktoré je potvrdením zásady účinnej právnej ochrany, zakotvuje v prospech každého, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 16 ) V týchto veciach je uplatniteľnosť článku 47 Charty nesporná. Zastávam názor, že ‑ ako uvádza Talianska republika – sporná vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti smernice 93/13, a predstavuje teda uplatnenie práva Únie na účely článku 51 ods. 1 Charty. ( 17 )

59.

Podotýkam, že v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 93/13 existuje osobitný vzťah medzi článkom 47 Charty a zásadou efektivity, ktorá zahŕňa aj povinnosť členských štátov zabezpečiť súdnu ochranu práv založených na práve Únie (pozri bod 65 nižšie). ( 18 ) V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú zo smernice 93/13, zahŕňa požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá platí okrem iného pri definovaní procesných podmienok týkajúcich sa žalôb založených na takých právach. ( 19 )

62.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. ( 23 ) Článok 7 ods. 1 tejto smernice v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením ukladá členským štátom, aby stanovili primerané a účinné prostriedky zabraňujúce ďalšiemu používaniu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách. ( 24 ) V súvislosti s týmito ustanoveniami sa síce vyvinula rozsiahla judikatúra, ja však načrtnem iba platné zásady vyvodené z tejto judikatúry týkajúce sa existencie a rozsahu povinnosti vnútroštátneho súdu preskúmať z úradnej povinnosti nekalý charakter zmluvných podmienok, ktoré sú vo vzťahu k mojej analýze v tejto veci najviac relevantné.

1. O existencii povinnosti vnútroštátneho súdu vykonávať preskúmanie z úradnej povinnosti

63.

65.

Aj keď Súdny dvor už v niekoľkých ohľadoch a s prihliadnutím na požiadavky vyplývajúce z článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice, nič to nemení na tom, že pri neexistencii harmonizácie na úrovni Únie pravidlá upravujúce konania uplatniteľné pri preskúmaní údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky spadajú do pôsobnosti vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov, pokiaľ nie sú menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú obdobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie) a ak v praxi neznemožňujú alebo výrazne nesťažujú výkon práv vyplývajúcich spotrebiteľom z práva Únie (zásada efektivity). ( 30 )

66.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, analyzovaný s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, k jeho priebehu a osobitosti, prípadne spoločne so základnými zásadami vnútroštátneho právneho systému, ako napríklad právom na obhajobu, zásadou právnej istoty a riadnym priebehom konania. ( 31 ) V tejto súvislosti Súdny dvor pripustil, že potreba dodržiavať túto zásadu nemôže viesť až k tomu, že úplne nahradí úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa. ( 32 )

67.

Súdny dvor už okrem toho uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že právo Únie neukladá vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy priznávajúce rozhodnutiu právnu silu rozhodnutej veci, aj keby to umožnilo napraviť porušenie ustanovenia akéhokoľvek druhu obsiahnutého v smernici 93/13. ( 36 ) Súdny dvor zdôraznil význam, ktorý má tak v práve Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch zásada právnej sily rozhodnutej veci, a to, že s cieľom zabezpečiť tak stabilitu práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby súdne rozhodnutia, ktoré sa po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky stali konečnými, nebolo možné napadnúť. ( 37 ) Rovnako tak platí, že stanovenie primeraných prekluzívnych lehôt na podanie žaloby v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie. ( 38 ) Vnútroštátne právne predpisy však nesmú zasahovať do podstaty práva, ktoré pre spotrebiteľov vyplýva z článku 6 ods. 1 smernice 93/13, a to nebyť viazaný podmienkou považovanou za nekalú. ( 39 )

69.

Treba pripomenúť, že v rozsudku zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones ( 40 ), Súdny dvor konkrétne rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby o neplatnosť, po ktorej márnom uplynutí sa rozhodcovský rozsudok stáva konečným, a teda nadobúda právnu silu rozhodnutej veci, je v súlade so zásadou efektivity, pričom zdôraznil, že dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť až k tomu, že úplne nahradí úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa, ktorý nezačal žiadne konanie na uplatnenie svojich práv.

Treba tiež jasne konštatovať, že v rozsudku vo veci Banco Primus, ( 42 ) ktorý sa týkal námietky spotrebiteľa proti konaniu o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, Súdny dvor rozhodol, že smernica 93/13 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje súdu preskúmavať z úradnej povinnosti nekalý charakter podmienky zmluvy, ak už bolo právoplatne rozhodnuté o zákonnosti všetkých podmienok tejto zmluvy vo svetle tejto smernice rozhodnutím s právnou silou rozhodnutej veci. Podľa Súdneho dvora však v prípade jednej alebo viacerých zmluvných podmienok, ktorých prípadne nekalá povaha nebola preskúmaná pri predchádzajúcom súdnom preskúmaní spornej zmluvy, ktorý bol skončený rozhodnutím s právnou silou rozhodnutej veci, smernica 93/13 vyžaduje, aby súd, na ktorý spotrebiteľ riadne podal námietku, preskúmal na návrh niektorého účastníka konania alebo z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu týchto podmienok, ak má na tento účel k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave. V prípade neexistencie takéhoto preskúmania by ochrana spotrebiteľa podľa tejto smernice bola neúplná a nedostatočná.

72.

Z vyššie uvedenej judikatúry teda vyplýva, že členské štáty nie sú na základe smernice 93/13 povinné prijať určitý konkrétny procesný systém súdneho preskúmania nekalých podmienok za predpokladu, že dodržiavajú povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, vrátane zásady ekvivalencie a efektivity, a tak zabezpečia, aby vnútroštátny súd vykonal preskúmanie týkajúce sa nekalej povahy akejkoľvek zmluvnej podmienky nezávisle na konaní. Musí existovať preskúmanie nekalej podmienky z úradnej povinnosti vykonávané buď súdom prvého stupňa, ktorý v konaní rozhoduje, alebo súdom druhého stupňa, či už budú rozhodovať v exekučnom konaní, alebo vo veci samej, pričom toto preskúmanie môže začať spotrebiteľ, ibaže by existovalo značné riziko, že spotrebiteľ tento osobitný procesný postup nevyužije, čím eliminuje možnosť súdneho preskúmania nekalých podmienok v súlade so smernicou 93/13.

75.

Ako je už uvedené v bodoch 42 a 44 vyššie, vnútroštátna právna úprava dotknutá v týchto veciach stanovuje, že v konaní o výkone platobných rozkazov, proti ktorým nebol podaný odpor, a teda zakladajú prekážku rozhodnutej veci, nie je exekučný súd oprávnený preskúmavať obsah platobného rozkazu a posudzovať z úradnej povinnosti či na návrh spotrebiteľa nekalú povahu zmluvných podmienok z dôvodu, že tento platobný rozkaz nadobudol právnu silu implicitne rozhodnutej veci.

76.

Na úvod je potrebné uviesť, že na rozdiel od argumentácie predostretej Komisiou, podľa ktorej sa táto vec týka preklúzie, nie zásady právnej sily rozhodnutej veci, z vnútroštátnych rozhodnutí vyplýva, že vnútroštátny súd sa domnieva, že platobné rozkazy, ktoré sú predmetom exekučného konania, sú právoplatné. Podľa ustálenej judikatúry je na výklad a uplatňovanie vnútroštátneho práva príslušný iba vnútroštátny súd. ( 43 )

77.

Okrem toho nie sú v týchto veciach dané žiadne indície, ktoré by mohli viesť k vzniku pochybností vo vzťahu k zásade ekvivalencie. Ako uvádza talianska vláda, vnútroštátne právo podľa všetkého neumožňuje exekučnému súdu posudzovať platobný rozkaz, ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, a to ani v prípade, že ide o možné porušenie vnútroštátnych predpisov o verejnom poriadku (pozri bod 38 vyššie).

V tomto ohľade sa domnievam, že preskúmanie prípadnej nekalej povahy zmluvných podmienok podľa smernice 93/13 musí byť predmetom výslovného a dostatočne odôvodneného posúdenia vnútroštátnym súdom. Ako dokladajú okolnosti prejednávaných vecí, predmetná vnútroštátna právna úprava má za následok, že otázka nekalej povahy zmluvných podmienok je považovaná za meritórne vyriešenú, aj keď nebola vnútroštátnym súdom vôbec prejednávaná. Podľa môjho názoru, ako uvádza Komisia, pokiaľ preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok nie je v rozhodnutí obsahujúcom platobný rozkaz odôvodnené, spotrebiteľ nebude schopný pochopiť dôvody tohto rozhodnutia alebo ich analyzovať, alebo sa prípadne účinne brániť exekúcii. Ani vnútroštátny súd, ktorý bude prípadne rozhodovať o opravnom prostriedku, nebude schopný vydať rozhodnutie. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že bez účinného preskúmania prípadnej nekalej povahy podmienok predmetnej zmluvy nemožno zaručiť dodržiavanie práv priznaných smernicou 93/13. ( 45 )

81.

Ďalšiu podporu tohto prístupu možno vyvodiť z rozsudku vo veci Banco Primus. ( 46 ) Ako je uvedené v bode 71 vyššie, Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátna právna úprava, ktorá rozšírila účinky právnej sily rozhodnutej veci na zmluvné podmienky, o ktorých vnútroštátny súd nerozhodol s konečnou platnosťou, je nezlučiteľná so smernicou 93/13. Súdny dvor teda predpokladá, že ak vnútroštátny súd neposudzoval nekalú povahu predmetných konkrétnych zmluvných podmienok, možno len ťažko predpokladať, že bola dotknutá zásada právnej sily rozhodnutej veci. ( 47 )

To potvrdzujú okolnosti dané v týchto veciach, v ktorých podľa všetkého nebolo vnútroštátnym súdom, ktorý predmetné platobné rozkazy vydal, vykonané žiadne preskúmanie nekalých podmienok z úradnej povinnosti. Je pravda, ako uvádza nemecká vláda, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bode 67 vyššie spadá rozhodnutie o tom, či má byť takéto preskúmanie vykonané v štádiu vydávania platobného rozkazu, alebo v štádiu jeho výkonu, do právomoci členských štátov, pričom smernica 93/13 nevyžaduje, aby bolo toto preskúmanie vykonané v oboch týchto štádiách. V jednom z týchto štádií konaní však musí byť takého preskúmanie vykonané. Ak by teda bolo zabránené tomu, že posúdenie nekalých podmienok bude prvýkrát vykonávať až exekučný súd, a to jednoducho z toho dôvodu, že predmetný platobný rozkaz nadobudol právnu silu implicitne rozhodnutej veci, bolo by tým znemožnené preskúmanie nekalej povahy podmienky v ktoromkoľvek štádiu konania.

84.

87.

S ohľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko), odpovedal takto:

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá exekučnému súdu neumožňuje posúdiť z úradnej povinnosti ani na návrh účastníka konania nekalú povahu podmienok obsiahnutých v zmluve, na základe ktorej bol vydaný platobný rozkaz, ktorý sa stal právoplatný, pokiaľ tieto podmienky neboli predmetom výslovného a dostatočne odôvodneného posúdenia z hľadiska tejto smernice.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288.

( 3 ) ( C‑40/08 , EU:C:2009:615 ).

( 10 ) Pozri rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito ( C‑488/11 , EU:C:2013:341 , bod 29 ), a uznesenie z 27. apríla 2017, Bachman ( C‑535/16 , neuverejnené, EU:C:2017:321 , bod 32 ).

( 11 ) Pozri rozsudky z 2. apríla 2020, Condominio di Milano, via Meda ( C‑329/19 , EU:C:2020:263 , bod 24 ), a z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 70 ).

( 12 ) Pozri rozsudky z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito ( C‑488/11 , EU:C:2013:341 , bod 30 ), a z 3. septembra 2015, Costea ( C‑110/14 , EU:C:2015:538 , bod 17 ).

( 13 ) Pozri rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux ( C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 28 ).

( 14 ) ( C‑74/15 , EU:C:2015:772 , najmä body 26 až 30).

( 15 ) ( C‑534/15 , EU:C:2016:700 , najmä body 31 až 34).

( 22 ) Podotýkam, že skutočnosť, že vnútroštátny súd posudzuje z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu zmluvných podmienok a informuje spotrebiteľov o možnosti uplatniť jeho práva vyplývajúce zo smernice 93/13, sama osebe podľa všetkého neohrozuje nestrannosť tohto súdu, pretože súd nikomu „nezastáva stranu“, len plní funkcie, ktoré mu patria podľa vnútroštátneho práva a práva Únie. V tejto súvislosti pozri BEKA, A.: The Active Role of Courts in Consumer Litigation: Applying EU Law of the National Courts’ Own Motion . Intersentia. 2018, s. 140 – 141.

( 23 ) Pozri rozsudok z 27. januára 2021, Dexia Nederland ( C‑229/19 a C‑289/19 , EU:C:2021:68 , bod 57 ). Pozri aj dvadsiate prvé odôvodnenie smernice 93/13. Ako Súdny dvor pripustil, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 je kogentným ustanovením, ktoré sa usiluje o nahradenie formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá môže nastoliť rovnosť medzi týmito zmluvnými stranami. Pozri rozsudok z 11. marca 2020, Lintner ( C‑511/17 , EU:C:2020:188 , bod 24 ).

( 24 ) Pozri rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Societé Générale ( C‑698/18 a C‑699/18 , EU:C:2020:537 , bod 52 ).

( 25 ) Pozri rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores ( C‑240/98 až C‑244/98 , EU:C:2000:346 , bod 25 ), a z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia ( C‑70/17 a C‑179/17 , EU:C:2019:250 , bod 49 ).

( 26 ) Pozri rozsudky z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing ( C‑137/08 , EU:C:2010:659 , bod 48 ), a z 11. marca 2020, Lintner ( C‑511/17 , EU:C:2020:188 , bod 25 ).

( 33 ) Pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska ( C‑176/17 , EU:C:2018:711 , bod 44 ).

( 34 ) Pozri rozsudok z 20. septembra 2018, Danko a Danková ( C‑448/17 , EU:C:2018:745 , bod 46 a bod 2 výroku).

( 35 ) Pozri rozsudok z 20. septembra 2018, Danko a Danková ( C‑448/17 , EU:C:2018:745 , bod 49 ).

( 36 ) Pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. ( C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , bod 68 ).

( 37 ) Pozri rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , bod 46 ).

( 38 ) Pozri rozsudok z 22. apríla 2021, PROFI CREDIT Slovakia ( C‑485/19 , EU:C:2021:313 , bod 57 ).

( 45 ) Pozri rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius ( C‑495/19 , EU:C:2020:431 , bod 35 ).

( 46 ) Pozri rozsudok z 26. januára 2017 ( C‑421/14 , EU:C:2017:60 , body 49 až 54 ).

( 47 ) Pozri v tomto zmysle GARCÍA‑VALDECASAS DORREGO, M. J.: Dialogue between the Spanish courts and the European Court of Justice regarding the judicial protection of consumers under Directive 93/13/EEC . Association of Property and Business Registrars of Spain, 2018, s. 98 a 99.

( 48 ) Pozri okrem iného rozsudky z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub ( C‑2/08 , EU:C:2009:506 , body 29 až 32 ); z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines ( C‑370/17 a C‑37/18 , EU:C:2020:260 , body 94 až 96 ), a zo 16. júla 2020, UR (VAT liability of lawyers) ( C‑424/19 , EU:C:2020:581 , body 31 až 34 ).

( 49 ) Pozri v tomto zmysle TURMO, A.: National Res Judicata in the European Union: Revisiting the Tension Between the Temptation of Effectiveness and the Acknowledgement of Domestic Procedural Law. In: Common Market Law Review . 2021, zv. 58, s. 361 – 390, na s. 375.

( 50 ) ( C‑167/17 , EU:C:2018:833 , bod 69 ).