C-795/19

proti

Tartu Vangla,

za účasti:

justiitsminister,

tervise‑ ja tööminister,

õ iguskantsler

Týka sa osoby, ktorá bola zamestnaná ako príslušník väzenskej stráže a prepustená z dôvodu, že počas vyšetrenia jej sluchu bolo zistené, že jej sluch nespĺňa minimálnu úroveň predpísanú vnútroštátnou právnou úpravou.

3.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko).

4.

Súdny dvor má v rámci tejto veci podrobnejšie preskúmať proporcionalitu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v oblasti väzenského systému zakazuje zachovanie služobného pomeru zamestnanca so sluchovým postihnutím.

5.

„(16)

Ustanovenie opatrení na prispôsobenie potrebám ľudí so zdravotným postihnutím na pracovisku hrá dôležitú rolu v boji proti diskriminácii na základe zdravotného postihnutia.

(17)

Táto smernica, bez ohľadu na povinnosť zabezpečiť primerané úpravy pre ľudí so zdravotným postihnutím, nevyžaduje nábor, postup v zamestnaní, zachovanie pracovného pomeru alebo odbornú prípravu jednotlivca, ktorý nie je príslušný, schopný alebo k dispozícii, aby vykonával podstatné funkcie dotknutého pracovného zaradenia alebo aby absolvoval príslušnú odbornú prípravu.

(18)

Táto smernica nevyžaduje, aby najmä ozbrojené sily a polícia, väzenská stráž alebo záchranné služby robili nábor alebo zamestnávali osoby, ktoré nemajú požadované schopnosti na výkon všetkých úloh, ktoré od nich možno vyžadovať s ohľadom na oprávnený cieľ zachovania operačnej pripravenosti takýchto služieb.

(23)

Za veľmi obmedzených okolností možno odôvodniť rozdielne zaobchádzanie, keď charakteristika súvisiaca s náboženstvom alebo vierou, zdravotným postihnutím, vekom alebo sexuálnou orientáciou je základnou a rozhodujúcou požiadavkou povolania a keď je cieľ oprávnený [tvorí základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie, pod podmienkou, že cieľ je oprávnený – neoficiálny preklad ] a požiadavka primeraná. Takéto okolnosti by mali byť uvedené v informácii, ktorú členské štáty predložia Komisii.“

7.

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

8.

5. Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“

9.

Článok 3 ods. 1 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, znie takto:

„V rámci právomocí delegovaných na [Úniu] sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

a)

podmienkam prístupu k zamestnaniu, samostatnej zárobkovej činnosti alebo povolaniu, vrátane kritérií výberu a podmienok náboru, bez ohľadu na oblasť činnosti a na všetkých úrovniach profesionálnej hierarchie, vrátane postupu v zamestnaní;

„Bez ohľadu na článok 2 ods. 1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú [základnú – neoficiálny preklad ] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.“

11.

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Primerané prispôsobenia [úpravy – neoficiálny preklad ] pre osoby so zdravotným postihnutím“, stanovuje:

„Na uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím sa vykonajú primerané prispôsobenia [úpravy – neoficiálny preklad ]. Znamená to, že zamestnávatelia vykonajú [prijmú – neoficiálny preklad ] podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia, aby umožnili osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť, zúčastňovať sa [získať prístup k zamestnaniu, vykonávať ho – neoficiálny preklad ] alebo postupovať v zamestnaní alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom. Toto bremeno nebude neúmerné, ak je dostatočne kompenzované opatreniami existujúcimi v rámci politiky zdravotne postihnutých v danom členskom štáte.“

B.

Estónske právo

Vabariigi Valitsuse määrus nr 12 „Vanglateenistuse ametniku tervisenõuded ja tervisekontrolli kord ning tervisetõendi sisu ja vormi nõuded“ (nariadenie vlády Estónskej republiky č. 12, ktorým sa ustanovujú „Požiadavky na zdravotný stav a posudzovanie zdravotného stavu príslušníkov väzenskej stráže, ako aj požiadavky na obsah a formu lekárskeho osvedčenia o zdravotnej spôsobilosti“) z 22. januára 2013 (ďalej len „nariadenie č. 12“), prijaté na základe § 146 ods. 4 zákona o výkone trestu odňatia slobody, nadobudlo účinnosť 26. januára 2013.

14.

§ 3 nariadenia č. 12 stanovuje:

„1. Zrak príslušníka väzenskej stráže musí spĺňať tieto požiadavky:

(1)

zraková ostrosť s korekciou nesmie byť na jednom oku pod 0,6 a na druhom oku pod 0,4;

2. Pri lekárskej prehliadke príslušníka väzenskej stráže nesmie strata jeho sluchu na uchu, ktorým počuje lepšie, presiahnuť 30 [decibelov (dB)] pri frekvencii od 500 do 2000 [hertzov (Hz)] a 40 dB pri frekvencii od 3000 do 4000 Hz, a na uchu, ktorým počuje horšie, 40 dB pri frekvencii od 500 do 2000 Hz a 60 dB pri frekvencii od 3000 do 4000 Hz.“

16.

§ 5 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1. Zoznam zdravotných problémov, ktoré sú prekážkou plnenia pracovných povinností príslušníka väzenskej stráže, ktorého sa treba pridržiavať pri posudzovaní zdravotného stavu príslušníka väzenskej stráže, je stanovený v prílohe 1.

2. Existencia absolútnej zdravotnej prekážky bráni tomu, aby osoba bola prijatá do služobného pomeru ako príslušník väzenskej stráže alebo absolvovala odbornú prípravu na výkon funkcie príslušníka väzenskej stráže. …“

17.

20.

Rozhodnutím z 28. júna 2017 riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Tartu prepustil žalobcu vo veci samej najmä na základe § 5 nariadenia č. 12 z dôvodu, že úroveň jeho sluchu nespĺňa požiadavky tohto nariadenia. Žalobca vo veci samej podal preto žalobu na Tartu Halduskohus (Správny súd Tartu, Estónsko), ktorou sa domáhal určenia nezákonnosti rozhodnutia o prepustení a priznania náhrady škody, pričom tvrdil, že uvedené nariadenie zavádza diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, ktorá je v rozpore s Ústavou aj so zákonom o rovnosti zaobchádzania.

21.

Rozsudkom zo 14. decembra 2017 tento súd žalobu zamietol, pričom predovšetkým konštatoval, že požiadavka na sluch stanovená nariadením č. 12 predstavuje nevyhnutné a odôvodnené opatrenie s cieľom zabezpečiť, že príslušníci väzenskej stráže v službe sú schopní vykonávať všetky svoje úlohy.

22.

Rozsudkom z 11. apríla 2019 Tartu Ringkonnakohus (Odvolací súd Tartu, Estónsko) vyhovel odvolaniu podanému žalobcom vo veci samej, zrušil uvedený rozsudok, konštatoval nezákonnosť rozhodnutia o prepustení a uložil Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Tartu povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 60 mesačných platov. Tento súd sa domnieval, že nariadenie č. 12 a konkrétnejšie jeho príloha 1, ktorá stanovuje, že strata sluchu pod predpísanou normou predstavuje absolútnu prekážku zachovania služobného pomeru príslušníka väzenskej stráže, je v rozpore so všeobecnou zásadou rovnosti a so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktoré sú zakotvené Ústavou. Odvolací súd teda v konaní vo veci samej neuplatnil nariadenie č. 12 a podal návrh na začatie súdneho konania o preskúmanie ústavnosti tejto prílohy na vnútroštátny súd.

Riigikohus, põhiseaduslikkuse järelevalve kolleegium (Najvyšší súd, senát pre preskúmavanie ústavnosti) uvádza, že verejné orgány, ktoré boli účastníkmi konania, vyjadrili rozdielne názory. Podľa Justiitsminister (minister spravodlivosti, Estónsko) a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Tartu sú požiadavky na sluch, ktoré stanovuje nariadenie č. 12, odôvodnené potrebou zaistiť bezpečnosť a verejný poriadok. Príslušník väzenskej stráže musí byť schopný vykonávať všetky úlohy, na ktoré absolvoval odborný výcvik, a v prípade potreby musí poskytnúť pomoc polícii. Minister spravodlivosti spresňuje, že nosenie načúvacieho prístroja príslušníkmi väzenskej stráže pri výkone ich služby nie je samo osebe zakázané, ale vyšetrenie ich sluchu sa musí vykonávať bez pomoci takéhoto prístroja, teda bez korekcie. Prirodzená úroveň sluchu príslušníka väzenskej stráže musí byť preto dostatočná na to, aby bola za každých okolností a bez použitia zdravotníckej pomôcky zabezpečená jeho bezpečnosť, bezpečnosť jeho kolegov a neobmedzená komunikácia.

26.

Naopak podľa tervise‑ ja tööminister (minister zdravotníctva a práce, Estónsko), ako aj õiguskantsler (justičný kancelár, Estónsko) tieto požiadavky nie sú primerané sledovanému cieľu, ktorým je ochrana verejného poriadku a bezpečnosti, ako aj práv a slobôd osôb.

27.

Vnútroštátny súd sa zas domnieva, že existuje pochybnosť o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, a to vzhľadom na zásadu rovnosti stanovenú v článku 2 Zmluvy o EÚ a zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia zakotvený v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v smernici 2000/78. Tento súd s odkazom na rozsudok Vital Pérez ( 4 ) uvádza, že snaha zabezpečiť operačnú pripravenosť a riadne fungovanie polície, väzenskej stráže alebo záchranných služieb predstavuje legitímny cieľ, avšak treba skúmať, či obmedzenia výkonu činnosti príslušníka väzenskej stráže so sluchovým postihnutím, aké stanovuje nariadenie č. 12, sú primerané tomuto cieľu. Znenie uvedenej smernice ani judikatúra Súdneho dvora neumožňujú vyvodiť jasné závery k otázke predloženej v prejednávanej veci, takže je potrebný výklad zo strany Súdneho dvora.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 24. októbra 2019 bol doručený Súdnemu dvoru 29. októbra 2019. Písomné pripomienky predložil žalobca vo veci samej, justičný kancelár, grécka vláda a Európska komisia. Vo veci nebolo nariadené pojednávanie.

IV. Analýza

31.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora na proporcionalitu vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, ktorá zakazuje zotrvanie v služobnom pomere príslušníka väzenskej stráže, ktorého sluch je pod normou stanovenou na účely výkonu tohto povolania, vzhľadom na smernicu 2000/78.

32.

Na účely odpovede na túto otázku treba najskôr overiť, či a prípadne v akom rozsahu sa smernica 2000/78 uplatňuje na takúto právnu úpravu, najmä či zákaz, ktorý stanovuje, zakladá rozdielne zaobchádzanie na základe zdravotného postihnutia a či toto rozdielne zaobchádzanie môže byť odôvodnené legitímnym cieľom.

Pojem „zdravotné postihnutie“ uvedený v článku 1 smernice 2000/78 sa týka obmedzenia vyplývajúceho najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktorého vzájomné pôsobenie s rôznymi prekážkami môže brániť plnej a účinnej účasti dotknutej osoby na profesijnom živote na základe rovnosti s ostatnými zamestnancami. ( 6 ) Porucha zmyslovej schopnosti, v tomto prípade sluchu, je fyzickým postihnutím v zmysle tohto článku.

35.

Článok 3 ods. 1 smernice 2000/78 okrem iného stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na všetky osoby vo verejnom aj súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov, vo vzťahu podľa jeho písmena a) k podmienkam prístupu k zamestnaniu, najmä podmienkam náboru, a podľa jeho písmena c) k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam, vrátane podmienok prepúšťania.

36.

V dôsledku toho nariadenie č. 12 v rozsahu, v akom stanovuje, že sluch príslušníka väzenskej stráže musí spĺňať určité požiadavky a že úroveň sluchu pod predpísanou normou predstavuje absolútnu prekážku prijatia takéhoto príslušníka do zamestnania, sa týka podmienok prístupu k zamestnaniu v zmysle uvedeného písmena a) a v rozsahu, v akom vedie k prepusteniu osoby, ktorá už bola prijatá do zamestnania, sa týka aj podmienok zamestnania v zmysle uvedeného písmena c). Takéto nariadenie preto patrí do pôsobnosti smernice 2000/78.

2. O existencii rozdielneho zaobchádzania na základe zdravotného postihnutia

40.

Vzhľadom na konštatovanie existencie rozdielneho zaobchádzania treba overiť, či toto rozdielne zaobchádzanie predstavuje zakázanú diskrimináciu, alebo môže byť odôvodnené, lebo zodpovedá základnej a rozhodujúcej požiadavke, pričom však neprekračuje rámec nevyhnutný na tento účel.

3. O existencii odôvodnenosti

41.

V súlade s návrhom vnútroštátneho súdu považujem za potrebné preskúmať, či norma stanovujúca úroveň sluchu, akou je nariadenie č. 12, predstavuje „základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2000/78, ktorá zodpovedá legitímnym cieľom v zmysle článku 2 ods. 5 tejto smernice a neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na tento účel. V prípade kladnej odpovede zo znenia tohto článku 4 ods. 1 vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie na základe zdravotného postihnutia, ktoré takáto právna úprava vytvára, nepredstavuje diskrimináciu v zmysle článku 2 uvedenej smernice.

42.

Pokiaľ ide o potrebu takejto charakteristiky, niet pochýb, že povinnosť dobre počuť, a teda spĺňať určitú úroveň kvality sluchu, vyplýva z úloh príslušníka väzenskej stráže, ako ich opísal vnútroštátny súd. Tento súd totiž uviedol, že monitorovanie väzňov zahŕňa najmä schopnosť identifikovať problémy, ktoré sa môžu prejavovať zvukovou signalizáciou, a počuť spustenie alarmu ( 10 ). Komunikácia príslušníka väzenskej stráže s kolegami tiež vyžaduje schopnosť počuť, čo mu hovoria osobne, niekedy aj v hlučných situáciách, alebo prostredníctvom komunikačných zariadení.

46.

Sluch, rovnako ako požiadavku disponovania určitou fyzickou zdatnosťou, najmä v záujme schopnosti fyzicky zvládnuť väznené osoby, možno považovať za základnú a rozhodujúcu požiadavku. ( 11 )

47.

Pokiaľ ide o sledované ciele, všetky verejné orgány zúčastnené na konaní vo veci samej, ako aj vnútroštátny súd poukázali na cieľ ochrany verejnej bezpečnosti a udržania poriadku. Je totiž zrejmé, že väzenské služby majú zaručiť tieto ciele. V rozsahu, v akom sú tieto ciele súčasťou cieľov, ktoré článok 2 ods. 5 smernice 2000/78 výslovne uvádza ako ciele umožňujúce odchýliť sa od zákazu diskriminácie, ich pritom treba považovať za legitímne.

48.

Na účely odpovede na otázku primeranosti právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, je dôležité zdôrazniť, že právo nebyť diskriminovaný na základe zdravotného postihnutia je základným právom zakotveným v článku 21 Charty a konkretizovaným v smernici 2000/78. Toto právo je zakotvené aj v Dohovore Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím ( 12 ), ku ktorému Únia pristúpila.

51.

Únia sa nielen zaviazala bojovať proti diskriminácii na základe zdravotného postihnutia snahou o odstránenie nerovností na základe zdravotného postihnutia, ale tiež potvrdila význam podpory integrácie osôb so zdravotným postihnutím do pracovného života prijatím vhodných opatrení ( 13 ) s cieľom prispievať k ich plnej účasti na ekonomickom, kultúrnom a sociálnom živote a na realizácii ich potenciálu. ( 14 )

52.

Táto integrácia je zabezpečená tým, že zamestnávatelia vykonávajú v súlade s článkom 5 smernice 2000/78 primerané úpravy v prospech osôb so zdravotným postihnutím, ako sú napríklad osobitná úprava pracovného času alebo špecifická infraštruktúra ( 15 ), ako aj prijímaním pozitívnych opatrení ( 16 ) v súlade s článkom 7 ods. 2 tejto smernice.

53.

Na jednej strane totiž odôvodnenie 17 smernice 2000/78 kladie dôraz na schopnosť vykonávať podstatné úlohy dotknutého pracovného zaradenia, ako aj na kompetentnosť a disponibilitu. Tieto predpoklady sú ďalej posilnené v odôvodnení 18 tejto smernice, podľa ktorého táto smernica „nevyžaduje, aby najmä ozbrojené sily a polícia, väzenská stráž alebo záchranné služby robili nábor alebo zamestnávali osoby, ktoré nemajú požadované schopnosti na výkon všetkých úloh , ktoré od nich možno vyžadovať s ohľadom na oprávnený cieľ zachovania operačnej pripravenosti takýchto služieb“ ( 17 ). Poznamenávam, že v odôvodnení 18 sa výslovne spomína väzenská stráž. Navyše uvedené odôvodnenie tým, že zdôrazňuje schopnosť vykonávať „všetky úlohy“, ktoré možno prideliť zamestnancom na účely zachovania tejto operačnej pripravenosti, odráža potrebu, zdôraznenú v judikatúre Súdneho dvora, disponovať v určitých prípadoch nielen vysokou fyzickou zdatnosťou, ale prípadne aj spĺňať požiadavku „interoperability“, to znamená preukázať schopnosť plniť úlohy, ktoré sú nad rámec obvykle predpísaných úloh. ( 18 )

56.

Na druhej strane odôvodnenia 16, 17 a 20 smernice 2000/78 zdôrazňujú význam opatrení, ktoré sú určené na zohľadnenie potrieb osôb so zdravotným postihnutím v ich pracovnom prostredí, v boji proti diskriminácii na základe zdravotného postihnutia. Konkrétne odôvodnenie 17, aj keď uznáva dôležitosť disponovania schopnosťami požadovanými pre dané pracovné zaradenie, poukazuje na existenciu povinnosti zabezpečiť primerané úpravy pre osoby so zdravotným postihnutím. Pokiaľ ide o odôvodnenie 20, to dopĺňa, že je potrebné prijať vhodné, t. j. účinné a praktické, opatrenia na prispôsobenie pracovného miesta zdravotnému postihnutiu, napríklad prispôsobením priestorov alebo rozdelením úloh.

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ťažiskom tvrdení, ktoré minister spravodlivosti uviedol na podporu požiadavky minimálnej úrovne sluchu pre výkon činnosti príslušníka väzenskej stráže, je požiadavka interoperability . Vnútroštátny súd totiž uvádza, že podľa tohto ministra musia byť všetci príslušníci väzenskej stráže schopní vykonávať úlohy odlišné od ich obvyklých úloh, a najmä poskytovať pomoc polícii. Títo príslušníci môžu byť v rámci väznice zaradení na akékoľvek pracovné miesto, na ktoré majú dostatočné vzdelanie, a na tento účel musia spĺňať požiadavky týkajúce sa zdravotného stavu, ktoré sú predpísané pre všetky tieto pracovné miesta. Uvedený minister sa domnieva, že bez požiadavky na sluch stanovenej nariadením č. 12 by nebolo vždy možné dosiahnuť stanovené ciele, a to zaistiť v maximálnom možnom rozsahu bezpečnosť osôb umiestnených v zariadení na výkon trestu odňatia slobody a zabrániť ohrozeniu verejného poriadku.

59.

Vzniká otázka, či skutočnosť, že vedúci predstavitelia služieb uvedených v odôvodnení 18 smernice 2000/78, v tomto prípade väzenskej stráže, považujú interoperabilitu zamestnancov za nevyhnutnú na zabezpečenie operačnej pripravenosti týchto služieb, je postačujúca na to, aby bolo rozdielne zaobchádzanie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 odôvodnené.

60.

Súdny dvor sa zaoberal skúmaním analogickej problematiky v rozsudku Sirdar ( 19 ), ktorý sa týkal prijatia ženy – kuchárky do služobného pomeru v britských ozbrojených silách, a to v kontexte rozdielneho zaobchádzania s mužmi a zo ženami. Vnútroštátny súd sa pýtal, či podmienky výkonu činnosti v konkrétnej jednotke týchto ozbrojených síl, v danom prípade v Kráľovskom námorníctve, ktoré je elitnou jednotkou, umožňujú vylúčiť ženy z jej radov.

64.

Tento prístup bol potvrdený v rozsudku Komisia/Francúzsko ( 23 ). Tento rozsudok sa týkal prijatia do verejnej služby, najmä do policajného zboru tohto členského štátu, ktorý mal stanovené rozdielne percentuálne kvóty pre nábor mužov a žien, a to v neprospech žien.

65.

Francúzsko v rámci svojho sporu s Komisiou odôvodnilo existenciu pravidiel stanovujúcich nižší podiel žien prijatých do aktívnej služby v policajnom zbore v porovnaní s mužmi tvrdením, že príslušníci štátnej polície musia byť kedykoľvek schopní použiť silu na odradenie potenciálnych narušiteľov verejného poriadku. ( 24 ) Súdny dvor zdôraznil, že výnimky zo zákazu diskriminácie medzi mužmi a ženami sa môžu týkať len špecifických činností, a rozhodol, že tento členský štát nedodržal túto požiadavku. ( 25 )

66.

Z tohto rozsudku vyplýva, že údajná potreba možného použitia sily v akomkoľvek momente a požiadavka všeobecnej interoperability v rámci štátnej polície ( 26 ) sa nepovažovali za preukázané.

Súdny dvor skúmal primeranosť požiadavky vysokej fyzickej zdatnosti v oblastiach hasičskej služby a polície, uvedených v odôvodnení 18 smernice 2000/78, ako aj v oblasti letectva. Súdny dvor uviedol, že táto požiadavka súvisí s vekom, pričom zdôraznil, že s pribúdajúcim vekom sa fyzická zdatnosť znižuje. ( 30 )

70.

Pokiaľ ide o činnosť hasiča, ktorá je záchrannou službou v zmysle tohto odôvodnenia, Súdny dvor v rozsudku Wolf ( 31 ) uviedol, že boj proti požiarom, vrátane záchrany osôb, vyžaduje mimoriadne vysokú fyzickú spôsobilosť a povinnosti s tým spojené môžu vykonávať len mladšie osoby. Len málo osôb nad 45 rokov má vhodnú fyzickú spôsobilosť. ( 32 ) Súdny dvor sa domnieval, že v záujme toho, aby bol do hasičskej služby poverenej úlohami boja proti požiarom zaradený dostatočný počet takto zdatných osôb a na dostatočne dlhú dobu predtým, než budú zaradení na iné úlohy v rámci hasičského zboru, je stanovenie hornej vekovej hranice 30 rokov na prijatie do služby primerané cieľu, ktorý spočíva v zabezpečení operatívnosti a riadneho fungovania tejto služby. ( 33 )

71.

Tento rozsudok slúžil ako norma pre nasledujúce rozsudky, vyhlásené najmä v oblasti týkajúcej sa polície. Súdnemu dvoru tak bola položená otázka, či podobne ako v prípade hasičov je horná hranica veku 30 alebo 35 rokov na prijatie príslušníkov polície do zamestnania primeraná sledovanému cieľu, a to cieľu zaručiť operačnú pripravenosť dotknutej polície.

72.

Pokiaľ ide o komerčnú prepravu cestujúcich alebo nákladu, Súdny dvor v rozsudku Prigge a i. ( 38 ) rozhodol, že úplné skončenie výkonu povolania dopravných pilotov pri dovŕšení veku 60 rokov, ktoré stanovila kolektívna zmluva, nie je s ohľadom na vykonávané úlohy primerané cieľu ochrany verejnej bezpečnosti.

76.

Naopak, ak činnosť pilota nespočíva v zabezpečovaní komerčných letov, ale v zaistení bezpečnosti štátu, povinnosť skončenia výkonu povolania pilota pri dovŕšení veku 60 rokov bola v rozsudku Cafaro ( 39 ) vyhlásená za primeranú sledovanému cieľu vzhľadom na povahu tejto činnosti a podmienky spojené s jej výkonom. ( 40 )

77.

Z judikatúry preskúmanej v tejto časti vyplýva, že požiadavka mimoriadne vysokej fyzickej zdatnosti musí byť, podobne ako v prípade požiadavky stanovenej pre hasičov zaradených na výkon úloh boja proti požiarom v rozsudku Wolf, obmedzená na výkon najnáročnejších úloh v rámci daného povolania. Bez ohľadu na to, či ide o hasičský zbor, policajný zbor alebo pilotov lietadiel, je potrebné overiť, či neexistujú pracovné pozície, pri ktorých postačuje nižšia úroveň fyzickej spôsobilosti, takže osoby, ktoré majú záujem pracovať na týchto pozíciách, by neboli neprimeraným spôsobom automaticky vylúčené z týchto pozícií iba na základe svojho veku.

78.

81.

Tento článok 5 smernice 2000/78 zdôrazňuje, že zamestnávatelia tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore ( 42 ) musia zohľadňovať potreby ľudí so zdravotným postihnutím a uľahčiť ich integráciu do zamestnania. Článok 5 ukladá zamestnávateľom povinnosť ( 43 ) vykonať primerané úpravy vo vzťahu k svojim zamestnancom so zdravotným postihnutím, pokiaľ to nepredstavuje neprimerané bremeno.

82.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že situáciu osôb so zdravotným postihnutím je potrebné posudzovať osobitne, ba dokonca individuálne, a zohľadniť pri tom ich potreby „ v konkrétnej situácii “. ( 44 )

83.

Povinnosť vykonávať primerané úpravy sa vzťahuje na všetkých zamestnávateľov. ( 45 ) Súdny dvor v rozsudku HK Danmark spresnil, že pojem „primerané úpravy“ sa má chápať v širokom zmysle ( 46 ) tak, že sa týka odstraňovania rôznych bariér, ktoré bránia plnej a účinnej účasti osôb so zdravotným postihnutím na profesijnom živote na základe rovnosti s ostatnými zamestnancami. ( 47 ) Odôvodnenie 20 smernice 2000/78 obsahuje zoznam primeraných úprav materiálnej, organizačnej alebo vzdelávacej povahy, ( 48 ) pričom Súdny dvor už spresnil, že tento zoznam nie je vyčerpávajúci. ( 49 )

87.

Inak povedané, v situácii, v ktorej by vykonanie primeraných úprav umožnilo zamestnancovi so zdravotným postihnutím spĺňať požiadavky vyplývajúce z jeho zamestnania, avšak zamestnávateľ takéto opatrenia neprijal, prepustenie tohto zamestnanca z dôvodu, že nespĺňa tieto požiadavky, je v rozpore so smernicou 2000/78 ( 56 ) a vnútroštátny zákon, ktorý umožňuje takéto prepustenie, je rovnako v rozpore s touto smernicou.

4. Aké závery možno vyvodiť z uvedenej judikatúry pre prejednávanú vec?

88.

Pripomínam, že vo veci samej minister spravodlivosti tvrdí, že úroveň sluchu požadovaná nariadením č. 12, ktorá zodpovedá úrovni sluchu požadovanej pre príslušníkov polície, je odôvodnená potrebou, aby všetci príslušníci väzenskej stráže boli v prípade potreby schopní poskytnúť pomoc polícii v rámci väzenia, a teda aby spĺňali požiadavku interoperability. Ako som zdôraznil, takúto potrebu nemožno jednoducho len ustanoviť, ale treba ju preukázať. ( 57 )

89.

Takéto úpravy môžu mať organizačnú povahu a môžu spočívať v zaradení dotknutého príslušníka väzenskej stráže na oddelenie, kde sa zvyčajne nevyžaduje rovnaká úroveň sluchu ako u príslušníkov polície. V prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, je potrebné overiť, či zaradenie na pracovné miesto, na ktoré bol žalobca vo veci samej naposledy pridelený, teda na pozíciu elektronického monitoringu väzňov, mohlo žalobcovi umožniť spĺňať všetky požiadavky vyplývajúce z jeho úloh.

93.

Skutočnosť, že príslušník väzenskej stráže, akým je žalobca vo veci samej, dokázal vykonávať úlohy monitoringu, ktoré mu boli zverené, k spokojnosti svojich nadriadených, ( 59 ) môže preukazovať, že môže byť preradený na iné pracovné miesto.

94.

Zdôrazňujem, že ak je osoba so zdravotným postihnutím schopná, prípadne po vykonaní primeraných úprav v zmysle článku 5 smernice 2000/78, plniť svoje pracovné úlohy, prepustenie tejto osoby iba z dôvodu, že nespĺňa normu týkajúcu sa sluchu, prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v zabezpečení operačnej pripravenosti služby a rovná sa prepusteniu výlučne na základe jej zdravotného postihnutia, ktoré je v rozpore s touto smernicou. ( 60 )

95.

Žalobca vo veci samej, ako aj minister zdravotníctva a práce a justičný kancelár zastávajú názor, že nosenie takejto pomôcky by malo byť povolené, rovnako ako je povolené nosenie okuliarov alebo kontaktných šošoviek na korekciu poruchy zraku.

99.

Minister spravodlivosti sa zas domnieva, že neexistuje dôkaz o tom, že načúvacie prístroje poskytujú v prípade sluchu pomoc a pohodlie porovnateľné s pomocou a pohodlím, ktoré poskytujú okuliare alebo kontaktné šošovky v prípade zraku. Ja naopak poukazujem na to, že neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že dotknuté prístroje nekorigujú poruchy sluchu rovnako účinne a pohodlne, ako to robia okuliare a kontaktné šošovky pri poruchách zraku. Vzhľadom na to, že je výslovne povolené používať pomôcku na korekciu zdravotného postihnutia, akým je porucha zraku, možno si klásť otázku, z akého dôvodu nemožno povoliť používanie takejto pomôcky aj na účely korekcie iného zmyslového postihnutia, akým je porucha sluchu.

100.

Pokiaľ ide o otázku, či používanie pomôcky predstavuje neprimerané bremeno pre zamestnávateľa, v tejto súvislosti nebola predložená nijaká skutočnosť. Porovnanie s používaním pomôcky na korekciu zraku zdá sa nasvedčuje tomu, že nosenie načúvacieho prístroja by neviedlo k vzniku takéhoto neprimeraného bremena.

101.

Článok 2 ods. 2 písm. a) smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, v spojení s článkom 4 ods. 1 a článkom 5 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje absolútnu nemožnosť zachovania služobného pomeru príslušníka väzenskej stráže iba z dôvodu, že jeho sluch nespĺňa stanovenú normu, bez toho, aby zamestnávateľ preskúmal, či je táto osoba schopná plniť povinnosti vyplývajúce z jej zamestnania, a to prípadne po vykonaní primeraných úprav v zmysle uvedeného článku 5, akými je napríklad zaradenie tejto osoby na konkrétne oddelenie alebo povolenie nosiť načúvací prístroj.

( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Smernica Rady z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79).

( 3 ) V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa spresňuje, že žalobca vo veci samej mal na horšom uchu mieru sluchu od 55 do 75 dB pri frekvenciách od 500 do 2000 Hz, pričom podľa § 4 ods. 2 nariadenia č. 12 nesmie strata sluchu na uchu, ktorým osoba počuje slabšie, pri týchto frekvenciách presiahnuť 40 dB.

( 4 ) Rozsudok z 13. novembra 2014 ( C‑416/13 , EU:C:2014:2371 , body 43 až 45 ).

( 5 ) Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o diskrimináciu na základe veku, rozsudok z 13. septembra 2011, Prigge a i. ( C‑447/09 , EU:C:2011:573 , bod 39 ).

( 12 ) Tento dohovor bol schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35 ).

( 13 ) Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 6 smernice 2000/78, ktoré odkazuje na Chartu základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva, a odôvodnenie 8 tejto smernice.

( 14 ) Pozri odôvodnenie 9 smernice 2000/78. Okrem toho zdôrazňujem, že podľa článku 26 Charty, ktorý má názov „Integrácia osôb so zdravotným postihnutím“, „Únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom živote“. Pozri tiež rozsudok z 22. mája 2014, Glatzel ( C‑356/12 , EU:C:2014:350 , bod 77 ).

( 15 ) Pozri odôvodnenie 20 smernice 2000/78.

( 16 ) Pozri odôvodnenia 26 a 27 smernice 2000/78.

( 17 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 24 ) Pozri rozsudok z 30. júna 1988, Komisia/Francúzsko ( 318/86 , EU:C:1988:352 , bod 21 ).

( 25 ) Pozri rozsudok z 30. júna 1988, Komisia/Francúzsko ( 318/86 , EU:C:1988:352 , bod 25 ).

( 26 ) Generálny advokát Slynn vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Komisia/Francúzsko ( 318/86 , EU:C:1988:254 , strana 3571), opísal tvrdenie francúzskej vlády výrazom „zameniteľnosť“. V súvislosti s rozsudkom z 30. júna 1988, Komisia/Francúzsko ( 318/86 , EU:C:1988:352 ), pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Sirdar ( C‑273/97 , EU:C:1999:246 , bod 36 ).

( 27 ) Rozsudok z 26. októbra 1999 ( C‑273/97 , EU:C:1999:523 ).

( 28 ) Rozsudok z 30. júna 1988 ( 318/86 , EU:C:1988:352 ).

( 29 ) Rozsudok z 26. októbra 1999 ( C‑273/97 , EU:C:1999:523 ).

( 36 ) Pozri rozsudok z 15. novembra 2016, Salaberria Sorondo ( C‑258/15 , EU:C:2016:873 , bod 41 ). Poznamenávam tiež, že rovnako ako v prípade hasičov v rozsudku Wolf (bod 43) bolo prijímanie príslušníkov polície do veku 35 rokov nutné v dôsledku potreby znovuzavedenia uspokojivej vekovej štruktúry.

( 37 ) Pozri rozsudky z 13. novembra 2014, Vital Pérez ( C‑416/13 , EU:C:2014:2371 , body 53 a 54 ), a z 18. októbra 2017, Kalliri ( C‑409/16 , EU:C:2017:767 , bod 38 ).

( 38 ) Rozsudok z 13. septembra 2011 ( C‑447/09 , EU:C:2011:573 ).

( 39 ) Rozsudok zo 7. novembra 2019 ( C‑396/18 , EU:C:2019:929 ).

( 40 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Cafaro ( C‑396/18 , EU:C:2019:929 , body 53 až 57 ). Súdny dvor uviedol podobné úvahy v rozsudku z 22. mája 2014, Glatzel ( C‑356/12 , EU:C:2014:350 ), v súvislosti s vedením motorového vozidla a rozdielnymi požiadavkami na zrakovú ostrosť stanovenými pre vodičov nákladných vozidiel a pre vodičov ľahkých motorových vozidiel. Súdny dvor sa domnieval, že vzhľadom na požiadavky bezpečnosti cestnej premávky a so zreteľom na rozdiely v hmotnosti vozidiel, počte prepravovaných cestujúcich a zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva, pre vodičov nákladných vozidiel možno stanoviť prísnejšie požiadavky na zrakovú ostrosť v porovnaní s vodičmi ľahkých motorových vozidiel (pozri v tomto zmysle body 83 až 85 tohto rozsudku).

( 41 ) Okrem toho článok 7 smernice 2000/78 stanovuje, že členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo prijať osobitné opatrenia pozitívnej diskriminácie v prospech ľudí so zdravotným postihnutím.

( 48 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok HK Danmark (bod 49).

( 49 ) Pozri rozsudok HK Danmark (body 49 a 56). Hoci sa v zozname vhodných opatrení na úpravu pracovného miesta v závislosti od zdravotného postihnutia, uvedeného v odôvodnení 20 smernice 2000/78, nespomína skrátenie pracovného času, možno ho považovať za jedno z opatrení na primeranú úpravu uvedených v článku 5 tejto smernice (pozri bod 64 tohto rozsudku).

( 50 ) Pozri rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas ( C‑13/05 , EU:C:2006:456 , bod 51 ).

( 51 ) Pozri rozsudok HK Danmark (bod 13).

( 52 ) Pozri rozsudok HK Danmark (bod 62).

( 53 ) Pozri rozsudok HK Danmark (body 59 a 62).

( 60 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2006, Chacón Navas ( C‑13/05 , EU:C:2006:456 ); rozsudok HK Danmark, ako aj z 11. septembra 2019, Nobel Plastiques Ibérica ( C‑397/18 , EU:C:2019:703 ), preskúmané v časti 3 vyššie.

( ) Túto skutočnosť zdôraznil samotný minister spravodlivosti.