C-840/19

proti

FQ,

GP,

HO,

IN,

za účasti:

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Înalta Curte de Casažie şi Justižie (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Článok 325 ods. 1 ZFEÚ – Trestné konanie týkajúce sa korupcie – Projekty, ktoré sú čiastočne financované z Európskych fondov – Vnútroštátna právna úprava, ktorá obsahuje požiadavku špecializácie súdnych senátov vo veciach týkajúcich sa korupcie – Rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým sa nariaďuje opätovné prvostupňové preskúmanie súdnych rozhodnutí vydaných nešpecializovanými senátmi – Právo na súd zriadený zákonom – Článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie – Nezávislosť súdov – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Prednosť práva Únie – Disciplinárne konanie proti sudcom“

I. Úvod

1.

Je rozsudok vnútroštátneho Ústavného súdu, podľa ktorého vnútroštátny Najvyšší súd nesplnil svoju zákonnú povinnosť vytvoriť špecializované senáty, ktoré by sa v prvom stupni zaoberali trestnými činmi súvisiacimi s korupciou, z čoho vyplýva opätovné preskúmanie už rozhodnutých prípadov, ktoré sa týkajú korupcie a sú spojené so spravovaním fondov EÚ, v súlade s právom Únie?

2.

1. Dohovor PIF

4.

Príslušné ustanovenia Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (ďalej len „dohovor PIF“) ( 4 ) sú uvedené v bodoch 4 a 5 návrhov Euro Box Promotion.

B.

Rumunské právo

1. Trestný poriadok

7.

Článok 426 ods. 1, článok 428 ods. 1 a článok 432 ods. 1 Trestného poriadku sú citované v bodoch 12 až 14 návrhov Euro Box Promotion.

2. Trestný zákon

8.

Články 154 a 155 Lege nr. 286/2009 privind Codul penal (zákon č. 286/2009 Trestný zákon) zo 17. júla 2009 v znení zmien a doplnení, teda ustanovenia, ktorú sú relevantné v súvislosti s režimom plynutia času, sú citované v bodoch 15 a 16 návrhov Euro Box Promotion.

3. Zákon č. 78/2000

Podľa článku 19 ods. 3 Lege nr. 304/2004 privind organizarea judiciară (zákon č. 304/2004 o organizácii súdov, ďalej len „zákon č. 304/2004“) ( 5 )„na začiatku každého roka Správna rada Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko, ďalej len ‚NKS‘)… môže povoliť vytvorenie špecializovaných senátov v rámci sekcií [NKS]…“.

5. Zákon č. 303/2004

12.

Podľa článku 99 písm. ș) Lege nr. 303/2004 privind statutul judecătorilor și procurorilor (zákon č. 303/2004 o sudcoch a prokurátoroch, ďalej len „zákon č. 303/2004“) ( 6 ) predstavuje nerešpektovanie rozhodnutí Curtea Constituțională (Ústavný súd, Rumunsko)… disciplinárne previnenie.

III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

A.

Štyria z piatich obžalovaných (ďalej len „odvolatelia“ v konaniach vo veci samej), rovnako ako Ministerul Public – Parchetul de pe lângă Înalta Curte de Casažie şi Justižie – Direcžia Nažională Anticorupžie (Prokuratúra – Úrad prokuratúry pri Najvyššom kasačnom súde – národné riaditeľstvo boja proti korupcii, Rumunsko, ďalej len „prokurátor“), podali proti rozsudku z 8. februára 2018 odvolanie na senát zložený z piatich sudcov zasadajúci v rámci trestnej sekcie NKS.

16.

V priebehu odvolacieho konania vydal Curtea Constituțională a României (Ústavný súd, Rumunsko) svoj nález č. 417 z 3. júla 2019 (ďalej len „nález č. 417/2019“). ( 7 ) Toto rozhodnutie bolo vydané v rámci konania, ktoré sa začalo na návrh predsedu poslaneckej snemovne, a Ústavný súd v ňom konštatoval existenciu ústavnoprávneho sporu medzi parlamentom na jednej strane a NKS na strane druhej, vyplývajúceho zo skutočnosti, že NKS nezriadil špecializované senáty na rozhodovanie o trestných činoch korupcie v prvom stupni, a to v rozpore s článkom 29 ods. 1 zákona č. 78/2000.

17.

Ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie prijaté nešpecializovaným senátom spôsobuje neplatnosť rozsudku podľa článku 281 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Toto ustanovenie výslovne uvádza, že dôsledkom porušenia právnych predpisov upravujúcich zloženie súdnych senátov je neplatnosť rozhodnutia. Z toho vyplýva, že veci, o ktorých rozhodli senáty NKS zložené z troch sudcov v prvom stupni pred 23. januárom 2019 (keď boli zriadené špecializované senáty), musia byť, pokiaľ ešte nenadobudli právoplatnosť, opätovne preskúmané v prvostupňovom konaní špecializovanými senátmi v súlade s článkom 421 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku.

21.

Za týchto okolností Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 19 ods. 1 [ZEÚ], článok 325 ods. 1 [ZFEÚ], článok 58 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES [ Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73 ], a článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva [ Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29 ], vykladať v tom zmysle, že bránia prijatiu rozhodnutia orgánu stojaceho mimo súdnej moci, [Ústavného súdu], ktorý rozhoduje o procesnej námietke týkajúcej sa údajne nezákonného zloženia senátu súdu z hľadiska zásady špecializácie sudcov [NKS] (ktorú nestanovuje Ústava Rumunska) a ktorý ukladá súdu povinnosť vrátiť veci nachádzajúce sa v štádiu odvolania (s devolutívnym účinkom), na účely ich opätovného preskúmania v rámci prvej fázy konania pred týmto istým súdom?

2.

Majú sa článok 2 [ZEÚ] a článok 47 [druhý odsek] [Charty] vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby orgán stojaci mimo súdnej moci vyhlásil za nezákonné zloženie rozhodovacieho senátu sekcie Najvyššieho súdu (senát zložený zo sudcov, ktorí v čase povyšovania spĺňali okrem iného podmienku špecializácie požadovanej na účely pridelenia do trestnej sekcie Najvyššieho súdu)?

22.

Rozsudkom z 26. mája 2017 bol bývalý minister a poslanec odsúdený za korupciu týkajúcu sa finančných zdrojov EÚ na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov. Tento rozsudok vyhlásil senát pozostávajúci z troch sudcov zasadajúcich v rámci NKS.

23.

Obžalovaný prisľúbil, že v mene tretej osoby, ktorá je v súčasnosti svedkom v prospech obžaloby v konaní vo veci samej, bude intervenovať u starostu mesta Iași (Rumunsko). Mal starostu presvedčiť, aby súhlasil s podpisom zmluvy týkajúcej sa projektu cestnej dopravy so spoločnosťou tretej osoby a aby zabezpečil bezproblémové plnenie zmluvy výmenou za províziu vo výške 5 % hodnoty tejto zmluvy. Odhadovaná hodnota dotknutej zmluvy je 69614309 RON (bez dane z pridanej hodnoty). Zmluva bola financovaná z finančných prostriedkov EÚ poskytnutých v rámci regionálneho operačného programu rozvoja. Obžalovanému bola skutočne vyplatená suma 3400000 RON. Uvedený rozsudok tiež nariadil, aby bola obžalovanému skonfiškovaná suma 303118 RON (približne 68000 eur) a suma 30000 eur.

24.

Obžalovaný („odvolateľ“ v konaní vo veci samej) a prokurátor podali v prvom stupni proti uvedenému rozsudku odvolanie na senát zložený z piatich sudcov v rámci trestnej sekcie NKS. Rozsudkom z 28. júna 2018 tento senát čiastočne vyhovel odvolaniu odvolateľa a zrušil opatrenie spočívajúce v konfiškácii sumy 30000 eur, pričom naopak potvrdil odsúdenie odvolateľa na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov.

28.

V priebehu konania týkajúceho sa opätovného preskúmania uvedených odvolaní vydal Ústavný súd nález č. 417/2019. Po uverejnení tohto nálezu odvolateľ požiadal o uznanie skutočnosti, že daný nález je záväzný a vyvoláva účinky vo vzťahu k rozsudku z 26. mája 2017, pretože senát zložený z troch sudcov, ktorý napadnutý rozsudok vydal, nebol špecializovaný v oblasti trestných činov spojených s korupciou.

29.

Za týchto okolností Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 19 ods. 1 [ZEÚ], článok 325 ods. 1 [ZFEÚ] a článok 4 [smernice 2017/1371], ktorý bol prijatý na základe článku 83 ods. 2 [ZFEÚ], vykladať v tom zmysle, že bránia prijatiu rozhodnutia orgánu stojaceho mimo súdnej moci [teda Ústavného súdu], ktorým sa nariaďuje opätovné preskúmanie prípadov korupcie, o ktorých sa rozhodlo v určitom konkrétnom období a nachádzajú sa v štádiu odvolania, a to z dôvodu, že v rámci Najvyššieho súdu neboli zriadené súdne senáty špecializované v danej oblasti, hoci sa uznáva špecializácia sudcov, z ktorých boli dotknuté súdne senáty zložené?

30.

Vnútroštátny súd navrhol, aby vo veci C‑811/19, ako aj vo veci C‑840/19 prebehlo skrátené prejudiciálne konanie podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Rozhodnutiami z 28. novembra 2019 a 16. decembra 2019 predseda Súdneho dvora vyhovel v uvedenom poradí návrhu na skrátené konanie vo veciach C‑811/19 a C‑840/19. Na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora z 26. februára 2020 boli uvedené veci spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

31.

Vo veci C‑811/19 predložili písomné pripomienky prvý odvolateľ, prokurátor, poľská a rumunská vláda, ako aj Európska komisia.

32.

Vo veci C‑840/19 predložili písomné pripomienky odvolateľ, prokurátor, rumunská a poľská vláda, ako aj Komisia.

Prípustnosť prejudiciálnych otázok

1. Vec C‑811/19

35.

Poľská vláda tvrdí, že otázky vo veci C‑811/19 sú neprípustné. Podľa nej vnútroštátny súd nežiada o výklad práva Únie, ale skôr o meritórne preskúmanie rozsudku vnútroštátneho súdu. Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania nie je preskúmať meritórnu stránku rozhodnutí vnútroštátnych súdov a rozhodovať o tom, či sú tieto súdy povinné riadiť sa rozhodnutiami iných vnútroštátnych súdov. Okrem toho uvedená vláda poukazuje na to, že odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálne otázky nie je nevyhnutná na účely rozhodnutia sporu vo veci samej. Tento spor sa týka výhradne vnútroštátnej situácie, ktorá nemá vplyv na nijakú oblasť právomoci Únie. Navyše Charta sa uplatňuje iba vtedy, keď členské štáty implementujú právo Únie, a to nie je prípad prejednávanej veci.

36.

Námietky poľskej vlády podľa mňa nemožno prijať.

40.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že prejudiciálne otázky spĺňajú požiadavku „nevyhnutnosti“ na účely článku 267 ZFEÚ. Sú preto prípustné.

2. Vec C‑840/19

41.

V súvislosti s prípustnosťou prejudiciálnych otázok vo veci C‑840/19 poľská vláda predniesla pripomienky, ktoré sú v podstate rovnaké ako pripomienky vo veci C‑811/19.

42.

Po prvé úvahy v bodoch 37 až 40 vyššie, ktoré sa týkajú tak právomoci tohto Súdneho dvora, ako aj „nevyhnutnosti“ odpovedí Súdneho dvora na účely článku 267 ZFEÚ vo veci C‑811/19, sa uplatňujú aj v súvislosti s takmer rovnakými tvrdeniami prednesenými vo veci C‑840/40.

46.

Po druhé nemožno prijať ani ďalšie tvrdenia, ktoré v súvislosti s prípustnosťou otázok predniesol odvolateľ.

47.

Pokiaľ ide o prvú skupinu tvrdení, je potrebné pripomenúť, že konanie podľa článku 267 ZFEÚ je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Len vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Súdnemu dvoru neprislúcha overovať presnosť právneho a skutkového rámca, ktorý vnútroštátny súd určuje na svoju vlastnú zodpovednosť. ( 11 ) Okrem toho v súvislosti s tvrdeniami o neexistencii prepojenia medzi prejednávanou vecou a finančnými záujmami Únie je potrebné poukázať na to, že cieľom prvej otázky je práve určiť, či sa článok 325 ods. 1 ZFEÚ uplatňuje v situácii ako vo veci samej.

48.

50.

Ako som uviedol v návrhoch AFJR ( 12 ) a tiež v návrhoch Euro Box Promotion ( 13 ), v zmysle súčasnej podoby judikatúry Súdneho dvora sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ uplatňuje v prípadoch, v ktorých vnútroštátny orgán môže rozhodovať ako súdny orgán o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom práva Únie. ( 14 ) Je nepochybné, že NKS, teda súdny orgán, ktorého nezávislosť by mohla byť ovplyvnená rozhodnutím Ústavného súdu, ktorého sa týka táto vec, je vnútroštátnym súdnym orgánom, ktorý ako súd rozhoduje o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie.

51.

Okrem toho, pokiaľ ide o článok 2 ZEÚ, ktorý sa uvádza v druhej otázke tak vo veci C‑811/19, ako aj vo veci C‑840/19, zdá sa, že nie je nevyhnutné toto ustanovenie osobitne analyzovať pre potreby uvedených vecí. Právny štát ako jedna z hodnôt, na ktorej je Únia založená, je chránený zaručením práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je zásada nezávislosti súdov. ( 15 ) Článok 47 Charty rovnako ako článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ preto presnejšie vyjadrujú tento rozmer hodnoty právneho štátu stanovenej v článku 2 ZEÚ. ( 16 )

2. Rozhodnutie MSO (a Charta)

52.

3. Článok 325 ods. 1 ZFEÚ (a Charta)

55.

Podľa článku 325 ods. 1 ZFEÚ členské štáty zamedzia podvody a iné protiprávne konanie poškodzujúce finančné záujmy Únie prostredníctvom opatrení, ktoré majú pôsobiť odradzujúco a tak, aby to poskytlo v členských štátoch účinnú ochranu. Uplatniteľnosť článku 325 ods. 1 ZFEÚ teda predpokladá existenciu podvodu alebo iných protiprávnych konaní, ktoré môžu ovplyvniť finančné záujmy Únie. To vyvoláva otázku, či práve o takýto prípad ide aj za okolností prejednávaných vecí.

56.

Podľa môjho názoru je odpoveď na túto otázku kladná. Po prvé článok 325 ods. 1 ZFEÚ sa uplatňuje na trestné činy týkajúce sa korupcie v spojení s projektami financovanými z prostriedkov EÚ a). Po druhé skutočnosť, že obvinenia, ktoré boli proti odvolateľom vznesené v konaní vo veci samej, sa netýkajú trestných činov s výslovným prepojením na finančné záujmy Únie, nie je v tejto súvislosti relevantná b).

a) Článok 325 ZFEÚ (a dohovor PIF) sa uplatňujú v spojení s korupciou týkajúcou sa finančných prostriedkov EÚ

60.

Ďalšie tvrdenia, ktoré predniesol prvý odvolateľ vo veci C‑811/19, sa v tejto súvislosti zdajú irelevantné. Po prvé neexistuje opora pre jeho tvrdenie, že do pôsobnosti článku 325 ods. 1 ZFEÚ spadajú iba prípady vážneho podvodu v zmysle dohovoru PIF. Práve naopak, výraz „iné protiprávne konanie“ v článku 325 ods. 1 ZFEÚ potvrdzuje širšiu pôsobnosť tohto ustanovenia. ( 21 )

61.

Po druhé samotný výraz „iné protiprávne konanie“ nevyžaduje, aby v oblasti korupcie spojenej so správou alebo zadávaním verejných zákaziek financovaných z prostriedkov EÚ existovalo ešte ďalšie porušenie pravidiel Únie o udeľovaní finančných prostriedkov EÚ alebo o verejnom obstarávaní. Ako vysvetlil vnútroštátny súd v oboch návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, prvý odvolateľ vo veci C‑811/19, ako aj odvolateľ vo veci C‑840/19 získali na základe svojho konania, ktoré bolo kvalifikované ako predmetné trestné činy, významný podiel na hodnote verejných projektov financovaných (do veľkej miery) finančnými prostriedkami EÚ. Z toho vyplýva, že dotknuté trestné činy spojené s korupciou poškodzujú finančné záujmy Únie, pretože z nich vyplýva závažný zásah do zákonného zadávania verejných zákaziek financovaných z prostriedkov EÚ, a teda do správneho rozdelenia týchto prostriedkov.

62.

Po tretie článok 325 ods. 1 ZFEÚ si na účely svojho uplatnenia nevyžaduje prítomnosť cezhraničného prvku. Po štvrté je úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil, či dotknuté trestné činy spadajú do niektorého z osobitných ustanovení dohovoru PIF a jeho protokolu (v súvislosti s trestnými činmi spojenými s korupciou). Bez ohľadu na uplatniteľnosť týchto nástrojov sa na predmetné trestné činy, najmä na trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa v súvislosti so zadaním verejnej zákazky financovanej finančnými prostriedkami EÚ, z ich podstaty vzťahuje výraz „iné protiprávne konanie“ uvedený v článku 325 ods. 1 ZFEÚ, a preto spadajú do pôsobnosti práva Únie.

Po prvé pôsobnosť článku 325 ods. 1 ZFEÚ nemožno obmedziť na účinné uplatňovanie konkrétnych trestných činov vo vnútroštátnom právnom poriadku, ktoré výslovne odkazujú na finančné záujmy Únie, alebo dokonca na finančné prostriedky EÚ. Znamenalo by to, že pôsobnosť tohto ustanovenia primárneho práva Únie by závisela od vnútroštátnych definícií konkrétnych trestných činov.

66.

Ako správne uvádza Komisia, rumunská vláda a prokurátor, to, či finančné záujmy Únie boli, alebo neboli ovplyvnené, by nemalo závisieť od výslovnej definície daného trestného činu vo vnútroštátnom práve. Táto otázka sa musí posúdiť v širšom skutkovom rámci. Ako totiž tvrdí rumunská vláda, vnútroštátne finančné záujmy a finančné záujmy Únie sú častokrát prepojené. V zmysle vnútroštátneho práva nemôže byť vzťah medzi všeobecnými trestnými činmi a trestnými činmi, ktoré sa osobitne týkajú finančných záujmov Únie, jasne rozdelený, ak finančné prostriedky spravuje ten istý orgán, pričom tieto prostriedky sú vzájomne prepojené v rámci spolufinancovaných projektov.

67.

Po druhé, pokiaľ ide o požiadavku dodržiavať právo na obhajobu, nerozumiem, prečo by možnosť uplatnenia článku 325 ods. 1 ZFEÚ (automaticky) znamenala porušenie tohto práva.

68.

5. Predbežný záver

71.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie MSO a článok 325 ods. 1 ZFEÚ spolu s článkom 47 druhým odsekom Charty, a tiež dohovor PIF a jeho protokol, čo ešte musí overiť vnútroštátny súd, predstavujú relevantné ustanovenia tak vo veci C‑811/19, ako aj vo veci C‑840/19.

72.

Na prejednávané veci sa uplatňuje aj článok 19 ods. 1 druhý pododsek a článok 2 ZEÚ. Nie je však jasné, prečo by tieto ustanovenia mali priniesť do týchto vecí viac obsahu alebo zrozumiteľnosti, ako už prinášajú konkrétnejšie ustanovenia citované vyššie. ( 24 ) Z tohto dôvodu sa bude za relevantný právny rámec považovať článok 47 druhý odsek Charty, pretože tak rozhodnutie MSO, ako aj článok 325 ods. 1 ZFEÚ aktivujú uplatniteľnosť Charty.

C.

75.

Podľa vnútroštátneho súdu vo veci C‑840/19 z vnútroštátnej judikatúry NKS týkajúcej sa zloženia súdnych senátov rozhodujúcich v prvom stupni o trestných činoch, ktoré sú upravené v zákone č. 78/2000, vyplýva, že všetci sudcovia trestného senátu NKS sú príslušní rozhodovať v prvom stupni o všetkých veciach spadajúcich do právomoci tohto súdu. ( 25 ) To znamená, že vzhľadom na výklad článku 19 ods. 3 zákona č. 304/2004 a článku 29 zákona č. 78/2000, a tiež, berúc do úvahy judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), NKS rozhodol, že dôvody týkajúce sa nezákonného zloženia senátu pozostávajúceho z troch sudcov na základe požiadavky špecializácie sú nedôvodné. Preto ani nebolo potrebné uplatňovať sankciu spočívajúcu v absolútnej neplatnosti.

76.

Rozhodnutím č. 14/2019 Správna rada NKS rozhodla, že všetky senáty NKS rozhodujúce v trestných veciach sú senátmi špecializovanými v súvislosti s trestnými činmi spojenými s korupciou, z čoho vyplývalo, že všetky senáty NKS pozostávajúce z troch sudcov mali do budúcna fungovať ako špecializované senáty v zmysle článku 29 ods. 1 zákona č. 78/2000.

77.

Na základe žaloby podanej predsedom poslaneckej snemovne Ústavný súd svojím nálezom č. 417/2019 konštatoval, že medzi parlamentom a NKS existuje ústavnoprávny spor. Tento spor vznikol preto, že NKS nevytvoril špecializované senáty, ktoré by v prvom stupni rozhodovali o trestných činoch spojených s korupciou, čo bolo v rozpore s ustanovením článku 29 ods. 1 zákona č. 78/2000, zmeneného a doplneného zákonom č. 161/2003. NKS svojím odmietnutím vytvoriť špecializované senáty nerešpektoval svoju povinnosť dodržiavať zákon, a to v rozpore s požiadavkami právneho štátu a súladu s ústavou, z čoho vyplýva zásah do inštitucionálnej úlohy parlamentu ako zákonodarcu. Ústavný súd tiež vyhlásil, že uvedené odmietnutie porušilo ustanovenia rumunskej ústavy týkajúce sa práva na spravodlivý proces súvisiaceho s právom na súd zriadený zákonom. ( 26 )

Ústavný súd ďalej poukázal na to, že špecializácia sudcov NKS v súvislosti s trestnými činmi spojenými s korupciou nevyplývala z nijakého právneho ustanovenia a že neexistovala povinnosť určiť špecializáciu sudcov alebo aspoň niektorých z nich. Vylúčená nebola ani možnosť považovať všetkých sudcov za „špecializovaných“ vzhľadom na ich vzdelanie a odborné skúsenosti, avšak Ústavný súd konštatoval, že táto skutočnosť sa musí preukázať. To znamená, že aj keď je možné všetkých sudcov NKS považovať za špecializovaných v oblasti trestnej činnosti, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 78/2000, a teda za spôsobilých rozhodovať v špecializovaných senátoch, pretože majú potrebné odborné znalosti, neznamená to, že všetky súdne senáty pozostávajúce z týchto sudcov majú právomoc o týchto trestných činoch rozhodovať. To, že všetci sudcovia sú špecializovaní, len znamená, že ak sa uvedené senáty vytvoria, ich členom sa môže stať ktorýkoľvek z nich.

81.

Vzhľadom na situáciu vyplývajúcu z prijatia rozhodnutia Správnej rady NKS č. 14/2019 však Ústavný súd uviedol, že aj v prípade nedostatku transparentnosti pri vytváraní špecializovaných senátov, ktoré uvedené rozhodnutie spôsobilo, nedošlo už po jeho prijatí k nijakému porušeniu ústavy. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o obdobie po prijatí rozhodnutia č. 14/2019, cieľ zákona bol dosiahnutý a nenastalo už nijaké porušenie. ( 28 )

82.

Pokiaľ ide o procesné dôsledky, z nálezu Ústavného súdu č. 417/2019 vyplýva, že sa musia v prvom stupni opätovne preskúmať všetky veci týkajúce sa korupcie, o ktorých v prvom stupni rozhodoval senát zložený z troch sudcov NKS v období pred nadobudnutím účinnosti pravidla o špecializácii v zmysle zákona č. 78/2000 (v roku 2003) a prijatím prvostupňového rozhodnutia č. 14/2019 (v roku 2019), pričom sa to týka vecí, ktoré ešte neboli právoplatné. Po prijatí rozhodnutia č. 14/2019, v zmysle ktorého sa všetky trestné senáty NKS stali senátmi špecializovanými v oblasti korupcie, sa však všetky senáty NKS pozostávajúce z troch sudcov stali špecializovanými senátmi podľa článku 29 ods. 1 zákona č. 78/2000 po vydaní nálezu Ústavného súdu č. 417/2019.

Tieto otázky majú dve samostatné roviny. Po prvé je súdna špecializácia súčasťou (autonómneho) štandardu článku 47 Charty, ktorého porušenie spôsobuje nesúlad s právom Únie? Po druhé bráni článok 47 Charty vyhláseniu nezákonnosti založenému na tom, že nebolo dodržané vnútroštátne ustanovenie vyžadujúce špecializáciu sudcov a vyplývajú z toho otázky súvisiace s právom na vnútroštátnu definíciu „súdu zriadeného zákonom“?

86.

Domnievam sa, že odpoveďou na obe otázky je „nie“. Vysvetlenie tohto môjho záveru si predovšetkým vyžaduje analýzu, aký presne je štandard vyplývajúci z článku 47 druhého odseku Charty a). Následne posúdim, či sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že bráni dotknutému rozhodnutiu Ústavného súdu b).

a) Štandard práva Únie

87.

Po prvé som presvedčený, že právo Únie neobsahuje nijakú požiadavku, ktorá sa týka špecializácie sudcov alebo súdnych senátov a mohla by vyplývať z článku 47 Charty, či už je to v prípade korupcie, alebo to súvisí s ochranou finančných záujmov Únie, alebo ide o úplne inú oblasť práva Únie.

91.

Po druhé existuje ďalšia rovina tohto problému: právo na „súd zriadený zákonom“ v zmysle článku 47 Charty. Napriek tomu, že požiadavka špecializácie súdnych senátov nie je súčasťou štandardu ochrany zaručeného v článku 47 Charty, ak existuje vo vnútroštátnych pravidlách, mohla by byť súčasťou práva na „súd zriadený zákonom“.

92.

Hlavné súvislosti, ktoré sa týkajú štandardu ochrany na základe práva Únie a vyplývajú z druhého odseku článku 47 Charty, som vymedzil v bodoch 136 až 143 návrhov Euro Box Promotion. Na tomto mieste sa obmedzím len na pripomenutie dvoch dôležitých súvislostí.

93.

Po prvé právo na „súd zriadený zákonom“ sa nevyhnutne určuje odkazom na vnútroštátne právo. Vnútroštátne pravidlá tak môžu skutočne byť relevantné na základe odkazu na ne.

Po druhé prvý odvolateľ vo veci C‑811/19 na otázky Súdneho dvoru odpovedá v tom zmysle, že vzhľadom na to, že právo na „súd zriadený zákonom“ odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, článok 47 druhý odsek Charty, ktorý musí dodržiavať minimálny štandard zaručený v článku 6 EDĽP, nemôže stanoviť štandard založený na kritériách, ktoré sa odlišujú od záruk zakotvených na vnútroštátnej úrovni. Okrem toho tento odvolateľ poukazuje na to, že v náleze č. 417/2019 sa konštatuje, že NKS flagrantne porušil právne ustanovenia týkajúce sa požiadavky špecializácie.

97.

Domnievam sa, že toto tvrdenie nemožno prijať.

98.

Práve autonómna a nezávislá povaha obsahu článku 47 Charty, ktorý, ako to vyplýva z článku 52 ods. 3 Charty, musí zaručovať rovnakú alebo vyššiu úroveň ochrany ako zodpovedajúce ustanovenia EDĽP, je vzdialená od výhradne automatického a formálneho posúdenia. Nie každé formálne porušenie niektorého (vnútroštátneho) pravidla, ktoré sa môže týkať organizácie súdov, znamená porušenie článku 47 Charty.

99.

Po tretie, ako uviedla Komisia, ďalšie skutočnosti ako pochybnosti týkajúce sa uplatniteľnej právnej úpravy a neexistencia zámerného prehliadnutia poukazujú na to, že porušenie nemalo „flagrantnú“ povahu.

103.

Okrem toho vyššie uvedené úvahy užitočne ilustrujú skutočnú povahu požiadavky špecializácie na vnútroštátnom súde: ide totiž predovšetkým o záležitosť interného riadenia a efektívnosti pri práci súdu. Zjavné a zámerné prehliadanie takého pravidla, za predpokladu, že v minulosti bolo pevne zakotvené vo vnútroštátnom právnom poriadku, so sebou samozrejme prináša právne následky. ( 32 ) Požiadavka špecializácie sudcov sama osebe však nepredstavuje základné pravidlo súdneho systému na účely uplatňovania štandardu vyplývajúceho z článku 47 druhého odseku Charty, teda pravidlo, ktoré musí byť vždy prítomné, aby mohli byť splnené požiadavky článku 47 Charty.

104.

Napokon existuje ešte jedna kľúčová otázka, ktorá súvisí s článkom 47 Charty. Aj keď som už dospel k zisteniu, že toto ustanovenie nevyžaduje špecializáciu sudcov, a teda že nebol porušený autonómny štandard tohto ustanovenia určujúci, čo znamená súd zriadený zákonom, stále zostáva otvorená otázka, či rovnaké ustanovenie bráni vnútroštátnemu Ústavnému súdu, aby na základe ústavne chránených základných práv alebo iných hodnôt konštatoval, že k takému porušeniu došlo.

105.

c) Predbežný záver

108.

Vzhľadom na už vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na druhú otázku vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 a na štvrtú otázku vo veci C‑811/19 odpovedal v tom zmysle, že článok 47 Charty sa má vykladať tak, že nezahŕňa požiadavku špecializácie súdnych senátov. Článok 47 druhý odsek Charty však nebráni rozhodnutiu vnútroštátneho Ústavného súdu, ktorý konštatuje, že vzhľadom na uplatnenie skutočného a primeraného vnútroštátneho štandardu ochrany práva na účinnú právnu ochranu a na základe výkladu príslušných vnútroštátnych ustanovení, ku ktorému tento súd dospel, je zloženie súdneho senátu nezákonné z dôvodu porušenia vnútroštátnej právnej požiadavky týkajúcej sa špecializácie súdnych senátov.

3. Ochrana finančných záujmov Únie

109.

Prejednávané veci poukazujú na ďalšie dva problematické body: výklad článku 325 ods. 1 ZFEÚ vo vzťahu k prijatiu a účinkom nálezu Ústavného súdu č. 417/2019 a výklad článku 19 ods. 1 a článku 2 ZEÚ, ako aj článku 47 Charty vo vzťahu k rovnakému nálezu. V tejto časti návrhov sa budem venovať konkrétnejším problémom vyplývajúcim z možného dosahu dotknutého ústavného rozhodnutia na ochranu finančných záujmov Únie.

112.

Jednoducho povedané, usmernenie v tejto oblasti práva by malo vychádzať z logiky a celkového prístupu, ktorý vyplýva z vecí M.A.S., Scialdone, a Dzivev, ( 34 ) a nie z vecí Taricco a Kolev. ( 35 )

113.

Pri posudzovaní súladu vnútroštátnych ustanovení s požiadavkami článku 325 ods. 1 ZFEÚ preto treba zohľadniť: po prvé normatívne a systematické preskúmanie obsahu dotknutých pravidiel; po druhé ich cieľ a tiež ich vnútroštátny rámec; po tretie ich praktické dôsledky, ktoré sa dajú primerane vnímať alebo očakávať a vyplývajú z výkladovej alebo aplikačnej praxe súvisiacej s týmito pravidlami (pričom sú nezávislé od štatistického odhadu počtu prípadov, ktorých sa to reálne alebo potenciálne týka); po štvrté základné práva a zákonnosť ako súčasť vnútornej rovnováhy pri výklade vecných požiadaviek stanovených v článku 325 ods. 1 ZFEÚ. Akékoľvek vnútroštátne súvislosti, na ktoré sa v tejto súvislosti poukazuje, však musia odrážať primeraný a skutočný záujem o väčšiu ochranu práv. Okrem toho ich prípadný vplyv na záujmy chránené článkom 325 ods. 1 ZFEÚ musí byť primeraný.

114.

Domnievam sa, že dotknuté vnútroštátne rozhodnutie, ktorých sa týkajú prejednávané veci, tieto požiadavky nespĺňa. Jednoducho povedané, pomerne nepodstatné a výhradne formálne označenie, ktoré vyžaduje vnútroštátne právo, má úplne neprimeraný vplyv na chránené záujmy Únie.

118.

Po tretie , ako tvrdí Komisia a prokurátor, je možné poukázať na vážne obavy v súvislosti s treťou skutočnosťou uvedenou vyššie, ktorá sa týka všeobecne vnímaných alebo očakávaných praktických dôsledkov dotknutého rozhodnutia. Na rozdiel od nálezu Ústavného súdu uvedeného vo veci Euro Box Promotion a i. (C‑357/19 a C‑547/19) a v súlade s tvrdeniami, ktoré predniesla Komisia, sú účinky nálezu č. 417/2019 z viacerých uhlov pohľadu ďalekosiahle.

119.

Ako uviedla Komisia, účinky nálezu č. 417/2019 zrejme nie sú zúžené na relatívne obmedzené časové obdobie: toto rozhodnutie vyžaduje opätovné preskúmanie na prvom stupni týkajúce sa všetkých prípadov , v ktorých prebieha odvolacie konanie a prvostupňový rozsudok bol vyhlásený medzi 21. aprílom 2003 (deň, keď zmeny a doplnenia zákona č. 78/2000 zaviedli požiadavku špecializácie) a 22. januárom 2019 (deň, keď Správna rada NKS vyhlásila, že všetky senáty sa majú považovať za špecializované senáty). Ide celkovo o 16 rokov. Ako správne uvádza Komisia, vzhľadom na všeobecnú komplexnosť vecí týkajúcich sa trestných činov korupcie spáchaných osobami spadajúcimi do právomoci NKS (vymenovaní úradníci alebo vysokí štátny úradníci) a na pravdepodobnosť odvolania sú primerane očakávané účinky tohto nálezu veľmi široké.

120.

Okrem toho je určite potrebné dodať, že účinky nálezu č. 417/2019 majú byť zamerané z vecného aj osobného hľadiska na pôsobnosť, ktorá má osobitný význam z pohľadu ochrany finančných záujmov Únie. Ako totiž uviedla Komisia, toto rozhodnutie má vplyv len na prípady korupcie, v ktorých obvinený spadá do právomoci NKS v prvom stupni, a z toho vyplýva, že požiadavka opätovného preskúmania sa dotkne všetkých vecí týkajúcich sa trestných činov spojených s korupciou spáchaných vysokopostavenými verejnými činiteľmi.

124.

Ako som však zdôraznil vo svojich návrhoch Euro Box Promotion, ( 40 ) akýkoľvek taký vnútroštátny štandard je primeraný a skutočný, aby sa naň bolo možné odvolať ako na legitímny vnútroštátny záujem v kontexte článku 325 ods. 1 ZFEÚ, a tiež ako na vyšší vnútroštátny štandard ochrany podľa Charty. Vo vnútroštátnom pravidle sa musí odrážať skutočný záujem, ktorý primerane prispeje k ochrane vnútroštátnych základných práv a hodnôt a bude prijateľný (vo všeobecnosti, a nie nevyhnutne svojím rozsahom alebo konkrétnym vyjadrením) ako hodnota v rámci Únie založenej na zásadách právneho štátu, demokracie a ľudskej dôstojnosti.

125.

Navyše v kontexte prejednávaných vecí je kľúčové, že aj keby sa pripustilo, že uvedený vnútroštátny štandard je súčasťou vyvažovania v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ, výsledok uvedeného vyvažovania musí byť primeraný. Inak povedané, legitímne záujmy Únie (účinná ochrana jej finančných záujmov) sa musia primerane vyvážiť legitímnymi hodnotami a štandardmi vnútroštátneho právneho poriadku. Ak sú tieto vnútroštátne záujmy prijaté, nemali by zasahovať do záujmov Únie nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie uvedených vnútroštátnych záujmov.

126.

V rámci prejednávaných vecí tvrdí prvý odvolateľ vo veci C‑811/19 a odvolateľ vo veci C‑840/19, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ by nemal viesť k neuplatneniu rozhodnutí Ústavného súdu odrážajúcich pravidlá vnútroštátneho práva na ústavnej úrovni, ktorých cieľom je účinné zaručenie základného práva na spravodlivý proces.

130.

Po druhé vo mne tiež vyvoláva rozpaky stupeň „superšpecializácie“, ktorý vnútroštátne právo požaduje. Viem si predstaviť súdnu špecializáciu, ktorá sa viaže na isté oblasti práva (napríklad na trestné právo, daňové právo, rodinné právo, právo duševného vlastníctva a pod.). ( 41 ) Rovnako rozumiem tomu, že špecializáciu možno zaviesť ako vec osobitnej právomoci niektorých súdov na základe konkrétneho typu trestného činu a/alebo s ohľadom na osobitný typ obžalovaného. ( 42 ) Je však naozaj nezvyčajné vidieť požiadavku špecializácie vzťahujúcu sa na korupciu (ako trestný čin), ktorá by si z hľadiska svojho obsahu alebo komplexnosti vyžadovala špecializáciu (alebo odbornosť) nad rámec predpokladov nevyhnutných pre pozíciu (špecializovaného) trestného sudcu na úrovni vnútroštátneho najvyššieho súdu.

131.

Možno by však bolo možné tvrdiť, že vyšší vnútroštátny štandard zaručený nálezom č. 417/2019 by nespočíval v požiadavke špecializácie ako takej, ale skôr v uplatňovaní striktného konceptu „súd zriadený zákonom“. Určenie, kto je „špecializovaný“ v oblasti trestných činov spojených s korupciou, by tak nebolo otázkou samotnej špecializácie, ale skôr otázkou označenia skupiny sudcov, z ktorej by bolo možné vybrať sudcov na vytvorenie prvostupňového senátu, a išlo by tak o otázku zákonného zloženia senátu súdu. Ak by to tak naozaj bolo, musí sa diskusia vrátiť k tomu, či by došlo k porušeniu základného práva na účinnú súdnu ochranu akýmkoľvek porušením akéhokoľvek pravidla, a to aj čisto formálneho, ktoré nemá nijaké vplyv ani vecný dosah na právo na obhajobu alebo právo na spravodlivý proces. ( 43 )

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že na prvú otázku vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 v rozsahu, v akom sa týka článku 325 ods. 1 ZFEÚ, sa má odpovedať tak, že toto ustanovenie treba vykladať v tom zmysle, že bráni rozhodnutiu vnútroštátneho Ústavného súdu, ktorý vyhlásil zloženie súdnych senátov vnútroštátneho Najvyššieho súdu rozhodujúcich v prvom stupni o trestných činoch spojených s korupciou za nezákonné, a odôvodnil to tým, že uvedené senáty nie sú špecializované v oblasti korupcie, napriek tomu, že bolo uznané, že sudcovia, ktorí tieto senáty tvoria, majú príslušnú špecializáciu, pokiaľ uvedené vyhlásenie môže zvýšiť systematické riziko beztrestnosti v súvislosti s trestnými činmi ovplyvňujúcimi finančné záujmy Únie.

4. Zásada nezávislosti súdov

135.

V prvej otázke vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 v rozsahu, v akom sa vzťahujú na článok 19 ods. 1 ZEÚ, a v druhej otázke vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 2 a článok 19 ods. 1 ZEÚ a tiež článok 47 druhý odsek Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia Ústavnému súdu definovanému ako „orgán stojaci mimo súdnej moci“, aby prijal rozhodnutie, akým je nález č. 417/2019. Takto formulované otázky sa v uvedenom rámci (alebo v tejto rovine diskusie) týkajú predovšetkým inštitucionálnej organizácie a úloh Ústavného súdu a účinkov jeho rozhodnutia na veci, v ktorých rozhodol NKS.

136.

Uvedené otázky sa prelínajú s otázkami, na ktoré som sa už zameral v návrhoch Euro Box Promotion, aj keď otázky v uvedenej veci boli zamerané na iný nález Ústavného súdu a mali širší inštitucionálny rozmer. Ako som uviedol v návrhoch v uvedenej veci, nemyslím si, že by úloha Súdneho dvora mala spočívať v tom, že by sa mal zapájať do abstraktnej diskusie o inštitucionálnych rozhodnutiach členských štátov týkajúcich sa zloženia alebo príslušnosti vnútroštátneho Ústavného súdu, ak nič nenasvedčuje tomu, že takáto inštitúcia viac štrukturálne nespĺňa požiadavky, aby bola považovaná za nezávislý súd v zmysle vyplývajúcom z autonómneho významu tohto slova v práve Únie. ( 44 )

Treťou otázkou vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada prednosti práva Únie umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil nález Ústavného súdu č. 417/2019. Zdá sa, že tieto otázky sú čiastočne motivované skutočnosťou, že podľa článku 99 písm. ș) zákona č. 303/2004 predstavuje nerešpektovanie rozhodnutia Ústavného súdu sudcom disciplinárne previnenie.

140.

Týmto otázkam som sa už podrobne venoval v mojich paralelných návrhoch vo veci Euro Box Promotion a i. (spojené veci C‑357/19 a C‑547/19) a dospel som k záveru, že právo Únie skutočne umožňuje vnútroštátnemu sudcovi, aby nerešpektoval (inak záväzný) právny názor súdu vyššieho stupňa, ak je presvedčený o tom, že tento právny výklad je v rozpore s právom Únie. Navyše z pohľadu práva Únie musí to isté platiť na akúkoľvek prípadnú vnútroštátnu sankciu za takéto konanie: ak je uvedené konanie z pohľadu práva Únie v poriadku, nemožno zaň uložiť nijakú sankciu. ( 45 )

141.

Preto by sa v kontexte prejednávanej veci malo na tretiu otázku vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 odpovedať kladne: zásada prednosti práva Únie sa má vykladať tak, že vnútroštátnemu súdu umožňuje neuplatniť rozhodnutie vnútroštátneho Ústavného súdu, ktoré je v zmysle vnútroštátneho práva záväzné, ak to vnútroštátny súd považuje za nevyhnutné s cieľom dosiahnuť súlad s povinnosťami vyplývajúcimi z priamo účinných ustanovení práva Únie.

142.

–

Na prvú otázku vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 by sa malo odpovedať tak, že článok 325 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni rozhodnutiu vnútroštátneho Ústavného súdu, ktorý vyhlásil zloženie súdnych senátov vnútroštátneho Najvyššieho súdu rozhodujúcich na prvom stupni o trestných činoch spojených s korupciou za nezákonné, a odôvodnil to tým, že uvedené senáty nie sú špecializované v oblasti korupcie, napriek tomu, že bolo uznané, že sudcovia, ktorí tieto senáty tvoria, majú príslušnú špecializáciu, pokiaľ uvedené vyhlásenie môže zvýšiť systematické riziko beztrestnosti v súvislosti s trestnými činmi ovplyvňujúcimi finančné záujmy Únie.

–

Na tretiu otázku vo veciach C‑811/19 a C‑840/19 by sa malo odpovedať v tom zmysle, že zásada prednosti práva Únie sa má vykladať tak, že vnútroštátnemu súdu umožňuje neuplatniť rozhodnutie vnútroštátneho Ústavného súdu, ktoré je v zmysle vnútroštátneho práva záväzné, ak to vnútroštátny súd považuje za nevyhnutné s cieľom dosiahnuť súlad s povinnosťami vyplývajúcimi z priamo účinných ustanovení práva Únie.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Na návrhy vo veciach C‑357/19 a C‑547/19 budem ďalej odkazovať skrátene ako na „návrhy Euro Box Promotion“.

( 9 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 7. marca 2017, X a X ( C‑638/16 PPU , EU:C:2017:173 , bod 37 ); z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania) ( C‑175/17 , EU:C:2018:776 , bod 24 ); z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 74 ), alebo z 9. júla 2020, Land Hessen ( C‑272/19 , EU:C:2020:535 , body 40 a 41 ).

( 10 ) Aj v zmysle rozsudku z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , body 45 až 51 ).

( 11 ) Pozri napríklad rozsudok z 5. decembra 2013, TVI ( C‑618/11, C‑637/11 a C‑659/11 , EU:C:2013:789 , bod 21 a citovaná judikatúra).

( 12 ) Body 204 až 211 návrhov AFJR.

( 13 ) Bod 71 návrhov Euro Box Promotion.

( 14 ) Rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses ( C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 29 ); z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) ( C‑619/18 , EU:C:2019:531 , bod 50 ); z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu) ( C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18 , EU:C:2019:982 , bod 82 ), alebo z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny ( C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 33 ).

( 21 ) V súvislosti s rozsahom pôsobnosti tohto ustanovenia pozri rozsudok z 2. mája 2018, Scialdone ( C‑574/15 , EU:C:2018:295 , bod 45 ). Pozri tiež moje návrhy v tejto veci ( EU:C:2017:553 , body 68 až 69 ).

( 22 ) V rovnakom zmysle pozri tvrdenia týkajúce sa prípustnosti prejudiciálnych otázok, ktoré tento účastník konania predniesol, bod 43 vyššie.

( 23 ) Rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 27 ).

( 24 ) Pozri tiež body 185 až 225 návrhov AFJR a bod 117 návrhov Euro Box Promotion.

( 25 ) Vnútroštátny súd odkazuje na rozsudky z 12. decembra 2013, 30. januára 2014 a 27. mája 2019, ktoré v trestných veciach vyhlásili senáty pozostávajúce z piatich sudcov NKS.

( 26 ) Body 161, 162 a 167 nálezu č. 417/2019.

( 33 ) Rozsudok z 26. marca 2020, Review Simpson a HG/Rada a Komisia ( C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II , EU:C:2020:232 , bod 75 ). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 34 ) Rozsudky z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. ( C‑42/17 , EU:C:2017:936 ); z 2. mája 2018, Scialdone ( C‑574/15 , EU:C:2018:295 ), a zo 17. januára 2019, Dzivev a i. ( C‑310/16 , EU:C:2019:30 ).

( 35 ) Rozsudky z 8. septembra 2015, Taricco a i. ( C‑105/14 , EU:C:2015:555 ), a z 5. júna 2018, Kolev a i. ( C‑612/15 , EU:C:2018:392 ).

( 36 ) Článok 421 ods. 2 písm. b) a článok 281 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

( 37 ) V tomto kontexte pozri body 243 až 248 v návrhoch AFJR a body 227 až 229 v návrhoch Euro Box Promotion. Okrem toho, ak by to bolo v prípade akýchkoľvek iných skutkových okolností, akékoľvek skutočnosti, z ktorých by vyplývalo prípadné zneužitie právomoci, by museli preukázať vnútroštátne orgány.

( 38 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 26. februára 2013, Melloni ( C‑399/11 , EU:C:2013:107 , bod 60 ), a z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson ( C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 29 ).

( 45 ) Body 235 až 245 návrhov vo veci Euro Box Promotion.

( 46 ) Pozri rozsudok z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. ( C‑42/17 , EU:C:2017:936 , bod 39 ).

( ) Pozri body 111 až 113 vyššie, ako aj body 174 až 176 návrhov Euro Box Promotion.