C-852/19

62019CC0852

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 29. apríla 2021 ( 1 )

Vec C‑852/19

Specializirana prokuratura

Proti Ivanovi Gavanozovovi sa v Bulharsku vedie trestné konanie v súvislosti s trestnými činmi týkajúcimi sa dane z pridanej hodnoty (DPH). Na uvedených trestných činoch sa zrejme zúčastnili schránkové spoločnosti, medzi ktoré patrí aj spoločnosť založená v Českej republike, a tiež zástupca uvedenej spoločnosti, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní svedkom.

2.

Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), vnútroštátny súd v konaní vo veci samej, nariadil prehliadku obchodných priestorov českej spoločnosti, domovú prehliadku v obydlí svedka, ako aj zaistenie niektorých dokumentov v prípade, že by sa v týchto priestoroch našli, a vypočutie svedkov prostredníctvom videokonferencie. Dôkazy je potrebné získať v Českej republike, a preto sa vnútroštátny súd domnieva, že je nevyhnutné vydať európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len „EVP“).

3.

Bulharská právna úprava však neumožňuje podať proti vnútroštátnemu vyšetrovaciemu príkazu alebo proti EVP vydanému na jeho základe nijaký opravný prostriedok. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) opakovane rozhodol, že tento členský štát porušil minimálne štandardy v zmysle článku 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“), keďže jeho vnútroštátny právny poriadok neobsahuje účinný opravný prostriedok, na základe ktorého by bolo možné spochybniť zákonnosť prehliadok a zaistení. Je v takomto kontexte neexistencia akéhokoľvek opravného prostriedku vo vydávajúcom členskom štáte v súlade so smernicou 2014/41/EÚ o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( 2 ) a s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)?

Článok 1 ods. 4 smernice 2014/41 uvádza:

„Touto smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o EÚ vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu a všetky povinnosti justičných orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.“

6.

V článku 11 sa uvádzajú dôvody neuznania alebo nevykonania. Podľa odseku 1 písm. f) tohto ustanovenia sa môže uznanie alebo vykonanie EVP odmietnuť, ak „existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a Charty“.

7.

Článok 14 rovnakej smernice, ktorý patrí do kapitoly III, nazvanej „Postupy a záruky pre vykonávajúci štát“, má názov „Opravné prostriedky“. Je formulovaný takto:

7. Vydávajúci štát zohľadní skutočnosť, že sa opravnému prostriedku proti uznaniu alebo vykonaniu EVP vyhovelo, v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom. Bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní dôkazov získaných prostredníctvom EVP v trestnom konaní vo vydávajúcom štáte dodržiavali práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.“

B.

Bulharské právo

8.

§ 6 ods. 1 Zakon za Evropejskata zapoved za razsledvane (zákon o európskom vyšetrovacom príkaze, ďalej len „ZEZR“) (DV č. 16 z 20. februára 2018) upravuje „podmienky vydania európskeho vyšetrovacieho príkazu“:

„Príslušný orgán podľa § 5 ods. 1 po preskúmaní konkrétneho prípadu vydá európsky vyšetrovací príkaz, ak sú splnené tieto podmienky:

11.

§ 341 ods. 3 NPK vylučuje možnosť odvolať sa proti aktom, ktoré nie sú výslovne uvedené. NPK tak neumožňuje napadnutie rozhodnutí o výsluchu svedkov alebo o domovej prehliadke či o prehliadke obchodných priestorov a o zaistení veci.

12.

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že osoba, ktorej sa týka prehliadka a zaistenie alebo výsluch svedka, nemôže toto rozhodnutie spochybniť, pretože nie je účastníkom konania. Odkazuje na § 318 ods. 1 NPK, v zmysle ktorého sa „konanie na odvolacom súde začína na námietku prokurátora alebo na sťažnosť účastníkov konania“. § 253 NPK uvádza, že účastníkmi konania sú prokurátor, obžalovaný a obhajca, súkromný žalobca a vedľajší žalobca, občianskoprávny žalobca a občianskoprávny žalovaný.

III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky

13.

Spis vo veci, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, obsahuje zmluvu o výlučnom zastúpení medzi pánom Gavanozovom a českou spoločnosťou (zastúpenou svedkom), pričom uvedená zmluva je vypracovaná výhradne v bulharskom jazyku. Zmluvu podpísal svedok a je na nej odtlačok pečiatky českej spoločnosti.

17.

Vnútroštátny súd rozhodol, že treba získať nové dôkazy o skutočnej povahe vzťahov medzi pánom Gavanozovom a svedkom. S týmto zámerom vnútroštátny súd rozhodol o prijatí týchto vyšetrovacích opatrení:

–

prehliadka a zaisťovacie úkony v obchodných priestoroch českej spoločnosti, aby sa zistilo, či sa zmluva o výlučnom zastúpení nachádza v dokladoch českej spoločnosti a či v súvislosti s jej plnením boli vystavené nejaké dokumenty,

–

Vzhľadom na to, že tieto vyšetrovacie opatrenia musia uskutočniť české justičné orgány, ktoré sú miestne príslušné, vnútroštátny súd pokladá za nevyhnutné vydať EVP na uskutočnenie prehliadky a zaistenie veci v obchodných priestoroch českej spoločnosti a v obydlí svedka, ako aj na výsluch tohto svedka. Vnútroštátny súd však má pochybnosti o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, pretože uvedené vnútroštátne právo neupravuje nijaké opravné prostriedky proti vydaniu EVP.

20.

Práve v tomto skutkovom a právnom rámci Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Je vnútroštátna právna úprava, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu Európskeho vyšetrovacieho príkazu v trestných veciach na domovú prehliadku a prehliadku obchodných priestorov, na zaistenie určitých vecí a na výsluch svedka, zlučiteľná s článkom 14 ods. 1 až 4, článkom 1 ods. 4 a odôvodneniami 18 a 22 smernice [2014/41], ako aj s článkami 47 a 7 Charty v spojení s článkami 13 a 8 [EDĽP]?

Je možné za takýchto okolností vydať európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach?“

21.

A.

Uplatňuje sa článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 na vydávajúci štát?

24.

Chcem poukázať na to, že v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa neuvádza, či sa v ňom upravená povinnosť vzťahuje na vydávajúci alebo na vykonávajúci štát. Toto ustanovenie sa týka povinnosti členských štátov zabezpečiť, aby boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade. Odôvodnenie 22 smernice 2014/41 týkajúce sa opravných prostriedkov je tiež formulované všeobecne a uvádza sa v ňom, že „dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. …“.

25.

Odsek 1 článku 14 smernice 2014/41 je podobne ako jeho odsek 4 tiež adresovaný „členským štátom“ a rovnako upravuje povinnosť zabezpečiť rovnocenné a účinné lehoty na podanie opravných prostriedkov. Ani odsek 6 neodkazuje na konkrétny členský štát a tiež sa zrejme uplatňuje všeobecne. Uvedené odseky sa teda líšia od iných odsekov článku 14, konkrétne od odsekov 2, 3, 5 a 7, ktoré sa výslovne vzťahujú buď aj na vydávajúci, aj na vykonávajúci štát (odseky 2, 3 a 5), alebo len na vydávajúci štát (odsek 7).

29.

Takýto scenár je ťažko predstaviteľný. Navyše podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2014/41 vydávajúci členský štát môže vydať EVP, len ak by sa „vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP… mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade“. Na tieto opatrenia sa preto už v zásade vzťahuje vnútroštátny systém opravných prostriedkov, ak takéto prostriedky existujú.

30.

Z hľadiska logiky a štruktúry by preto článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 dával väčší zmysel, ak by sa vzťahoval na vykonávajúce členské štáty. V systéme vzájomného uznávania sa záruky rovnocennosti zvyčajne uplatňujú na vykonávajúci členský štát, a nie na vydávajúci členský štát. Požiadavka rovnocennosti sa v súvislosti s vydávajúci štátom javí mierne tautologicky.

31.

Zdá sa však, že všetky oprávnené subjekty v prejednávanej veci implicitne prijímajú východiskový predpoklad, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa uplatňuje na členské štáty konajúce v oboch polohách : teda ako vykonávajúce členské štáty alebo ako vydávajúce členské štáty. Aj ja môžem tento predpoklad prijať ako východisko, a to z nasledujúcich dôvodov.

35.

Po druhé skutočnosť, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa tiež môže uplatňovať na vydávajúci členský štát, možno vyvodiť aj z článku 14 ods. 2 tejto smernice. Z uvedených dvoch odsekov vyplýva „rozdelenie právomoci“. Kým článok 14 ods. 1 stanovuje všeobecnú povinnosť rovnocennosti opravných prostriedkov, článok 14 ods. 2 vyhradzuje preskúmanie vecných dôvodov vydania EVP vydávajúcemu štátu.

36.

To, že preskúmanie vecných dôvodov sa obmedzuje iba na vydávajúci členský štát, je úplne logické. Ak sa však má článok 14 ods. 2 smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že ide o ustanovenie o výhradnej právomoci (ktorým sa súdne preskúmanie vecných dôvodov odoberá vykonávajúcemu členskému štátu), nepoukazuje to tiež na východiskový predpoklad, že vo vydávajúcom členskom štáte existuje nejaká možnosť preskúmania? Inak by článok 14 ods. 2 tejto smernice neznamenal, že „preskúmanie vecných dôvodov EVP môže zabezpečiť iba vydávajúci členský štát“, ale že v praxi „takéto preskúmanie nemôže zabezpečiť nikto“, ak vo vydávajúcom štáte podobné preskúmanie neexistuje. V prípadoch, akým je prejednávaná vec, by článok 14 ods. 2 smeroval do slepej uličky. Riziko, ktoré takýto výklad odhaľuje, teda môže viesť k predpokladu, že (užšia) pôsobnosť a zameranie článku 14 ods. 2 skutočne môže naznačovať, že článok 14 ods. 1 musí byť širší a má sa uplatňovať tak na vykonávajúci, ako aj na vydávajúci členský štát.

37.

Po tretie rovnaký záver potvrdzuje aj všeobecný cieľ smernice 2014/41. Ako uviedol Súdny dvor, zámerom tejto smernice je, prostredníctvom zavedenia zjednodušeného a efektívnejšieho systému založeného na EVP ako jedinom nástroji, „zjednodušiť a urýchliť súdnu spoluprácu s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a práva členských štátov založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi“. ( 11 ) Táto dôvera je založená „na vyvrátiteľnej domnienke, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a najmä základné práva“. ( 12 ) Súbežná pozornosť, ktorú smernica 2014/41 venuje účinnosti súdnej spolupráce a dodržiavaniu základných práv, je vyjadrená v článku 1 ods. 2 a 4. Kým článok 1 ods. 2 ukladá povinnosť vykonať EVP, odsek 4 tohto článku pripomína potrebu rešpektovať základné práva.

41.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 vyžaduje, aby opravné prostriedky tak vo vydávajúcich, ako aj vo vykonávajúcich členských štátoch boli v súlade s povinnosťou rovnocennosti v prípadoch, v ktorých takéto opravné prostriedky existujú.

42.

Aj keď nijaký oprávnený subjekt na tento konkrétny problematický bod nepoukázal, pokladám uvedený predbežný záver za dosť dôležitý. Špecifická otázka opravných prostriedkov vo vydávajúcom členskom štáte spadá do pôsobnosti práva Únie na účely článku 51 ods. 1 Charty – čím sa aktivujú všetky záruky založené na Charte, vrátane jej článku 47 –, len vtedy, ak sa článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 uplatňuje aj na tento členský štát. Ak by to tak nebolo, bolo by možné dospieť k záveru, že smernica 2014/41 vôbec neupravuje opravné prostriedky vo vydávajúcom členskom štáte, a preto by sa na túto špecifickú otázku neuplatňovala ani Charta.

43.

Záver, že článok 14 ods. 1 smernice 2014/41 sa uplatňuje na opravné prostriedky vo vydávajúcom členskom štáte, však veľa nehovorí o presnej povahe požadovaných opravných prostriedkov. Otázka teda znie, aký opravný prostriedok sa presne vyžaduje vo vydávajúcom členskom štáte na základe článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 v spojení s ustanoveniami Charty.

Požiadavka rovnocennosti je zrejme dôsledkom náročnosti, na ktorú poukazujú aj prípravné práce, pri vytvorení podrobnejšieho riešenia rešpektujúceho rôznorodosť systémov opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa rôznych vyšetrovacích opatrení, ktoré mala nová smernica pokryť. Z dôvodovej správy k tejto smernici vyplýva, že v oblasti získavania dôkazov existujú medzi vnútroštátnymi systémami významné rozdiely, pričom sa zdôrazňuje potreba zlepšiť v tejto oblasti spoluprácu bez toho, aby sa ovplyvnili podstatné aspekty vnútroštátnych systémov alebo rozdiely medzi nimi. Z toho dôvodu „nebolo vhodné stanoviť… jednotný režim opravných prostriedkov. …“ ( 15 ).

46.

Na rozdiel od jej predchodcov, ktorých pôsobnosť bola vymedzená užšie, ( 16 ) sa smernica 2014/41 v zásade uplatňuje na akékoľvek vyšetrovacie opatrenie. ( 17 ) Niektoré z nich môžu mať donucovaciu povahu, iné nie. Niektoré sa môžu vykonávať otvorene, iné musia byť zo svojej povahy utajené. Smernica 2014/41 tento aspekt sama dokresľuje prostredníctvom zoznamu niekoľkých vyšetrovacích opatrení, ktorých režim podrobnejšie upravuje. ( 18 )

47.

Široké spektrum vyšetrovacích opatrení a vnútroštátnych systémov opravných prostriedkov vysvetľuje, prečo sa normotvorca rozhodol obmedziť povinnosť v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 na požiadavku rovnocennosti a prečo v tejto súvislosti upustil od všeobecne formulovanej povinnosti zabezpečiť opravné prostriedky, vyplývajúcej z predchodcov smernice 2014/41, ktorých pôsobnosť bola vymedzená užšie. ( 19 ) V tejto súvislosti súhlasím s českou vládou.

Vyššie uvedené však neznamená, že na vydanie a vykonanie EVP sa nevzťahujú nijaké štandardy. Súdny dvor už v rozsudku Staatsanwaltschaft Wien poukázal v súvislosti so smernicou 2014/41 na existenciu „normatívneho rámca obsahujúceho súbor záruk tak v štádiu vydania alebo potvrdenia, ako aj výkonu [EVP] na účely zabezpečenia ochrany základných práv dotknutej osoby“ ( 20 ).

51.

Ako správne uvádzajú všetky oprávnené subjekty, ktoré v prejednávanej veci predložili pripomienky, systém vytvorený smernicou 2014/41 nemôže fungovať na úkor ochrany základných práv vyplývajúcich tak z Charty, ako aj – v zmysle jej článku 52 ods. 3 – z minimálnych štandardov zakotvených v EDĽP a vyjadrených ESĽP.

52.

Prísne dodržiavanie týchto záruk je možno ešte dôležitejšie pre tretie strany vo vnútroštátnom trestnom konaní. Pripomína, že na rozdiel od obvineného alebo obžalovaného takéto tretie strany pravdepodobne nikdy nebudú mať v neskorších etapách nejaké procesné práva, ani nebudú môcť spochybniť zákonnosť vyšetrovacích opatrení, a to ani nepriamo, napríklad tak, že by požiadali o nepoužitie získaného dôkazu alebo by spochybnili právoplatné rozhodnutie.

53.

V súvislosti s opravnými prostriedkami umožňujúcimi napadnutie EVP ako takého je však potrebné pripustiť, že povaha vyšetrovacieho opatrenia často neumožní spochybniť toto opatrenie samostatne a ex ante , tak aby toto spochybnenie mohlo vyústiť do možnosti odkladu opatrenia alebo do úplného vylúčenia jeho vykonania.

57.

Inými slovami tvrdenie, že musí vždy existovať opravný prostriedok ex ante vo forme súdneho prostriedku nápravy, ktorým sa na súde spochybňuje zákonnosť tohto opatrenia, len ťažko predstavuje primeranú rovnováhu medzi ochranou základných práv osôb, ktorých sa týka vyšetrovanie, a potrebnou účinnosťou vyšetrovacích opatrení.

58.

Rozmanitosť vyššie uvedených opatrení a ich všeobecná povaha teda podľa mňa vysvetľujú, prečo normotvorca Únie obmedzil povinnosť v článku 14 ods. 1 smernice 2014/41 na požiadavku rovnocennosti. Znamená to, že ak neexistujú nijaké opravné prostriedky, článok 14 ods. 1 tejto smernice nevyžaduje, aby členský štát zavádzal takéto opravné prostriedky. Ako uvádzajú česká a francúzska vláda, Súdny dvor už toto stanovisko zrejme vyjadril vo veci Gavanozov, pretože keď odkazoval na dostupnosť opravných prostriedkov vo vydávajúcom štáte, opakovane používal výraz „prípadne“. ( 22 )

59.

62.

Pochybnosti o tom, čo presne článok 47 Charty požaduje ako prostriedok nápravy pred súdom v súvislosti s vyšetrovacími opatreniami, je možné zmierniť, ak sa konkrétne určia minimálne požiadavky vyplývajúce z judikatúry ESĽP.

63.

ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre objasňuje, že pojem „účinný opravný prostriedok“ uvedený v článku 13 EDĽP vyžaduje, aby bolo možné spochybniť tak zákonnosť rozhodnutí o prehliadke a zaistení, ako aj spôsob, akým boli takéto rozhodnutia vykonané .

64.

ESĽP konštatoval, že pojem „účinný opravný prostriedok“ v zmysle v článku 13 EDĽP nepredpokladá možnosť spochybniť vydanie príkazu pred prehliadkou. ( 25 ) Vo veci Posevini však ESĽP dodal, že disciplinárne konanie vedené proti polícii z dôvodu výkonu prehliadky a zaistenia nemožno považovať za opravný prostriedok v zmysle článku 13 EDĽP. V kontexte posúdenia článku 13 EDĽP je relevantné, či osoba, ktorej sa prehliadka a zaistenie týkajú, mala prístup ku konaniu umožňujúcemu spochybnenie zákonnosti tohto opatrenia a získanie primeranej nápravy, ak bolo opatrenie nariadené alebo vykonané nezákonne. ( 26 ) ESĽP zdôraznil, že musí existovať možnosť „spochybniť prehliadku ako takú alebo spôsob, akým bola nariadená alebo schválená“ ( 27 ).

68.

V tom spočíva povaha predmetného práva zaručeného EDĽP. Práve potenciálnou ochranou tohto práva článok 47 Charty zaručuje možnosť žaloby, ktorú v primeranom čase možno podať na súd.

69.

Skutočnosť, že musí existovať možnosť spochybniť zistenia pred nezávislým súdom v zmysle článku 47 prvého odseku Charty, však nič nemení na povahe východiskového práva, ani nebráni tomu, aby predtým existovala možnosť administratívneho prostriedku nápravy alebo povinnosť najprv podať správnu sťažnosť a až následne podať žalobu na vnútroštátny súd. ( 28 )

4. Predbežné zhrnutie a skutočný problematický bod

70.

Vo svojej druhej prejudiciálnej otázke položenej v tomto konaní sa vnútroštátny súd pýta, či môže vydať EVP na prehliadku a zaistenie vzťahujúci sa tak na obchodné priestory spoločnosti, ako aj na súkromné obydlie, a či môže uskutočniť výsluch svedka v prípade, že neexistuje opravný prostriedok, ktorý by mali osoby dotknuté uvedenými opatreniami k dispozícii na základe vnútroštátneho práva.

73.

Podľa mňa je potrebné odpovedať „nie, nemôže“. Kým vydávajúci členský štát nezabezpečí súlad s minimálnymi štandardmi vyžadovanými EDĽP a vymedzenými v predchádzajúcej časti týchto návrhov, orgány tohto štátu sa nemôžu zúčastňovať na systéme vytvorenom smernicou 2014/41.

74.

Ako správne uviedli najmä francúzska a rakúska vláda, ako aj Komisia, účasť v systéme justičnej pomoci a vzájomné uznávanie stanovené v smernici 2014/41 predpokladá, že všetci účastníci dodržiavajú minimálne požiadavky ochrany ľudských práv.

75.

Na praktickej úrovni smernica 2014/41 upravuje množstvo otázok, pričom upravuje niekoľko požiadaviek týkajúcich sa vydávajúceho členského štátu. Tieto požiadavky ďalej zdôrazňuje všeobecná povinnosť všetkých súdnych orgánov rešpektovať základné práva, ktorá je stanovená v článku 1 ods. 4 tejto smernice.

79.

Tento problematický bod je úplne jasne viditeľný na úrovni zásad. Neviem si predstaviť, ako by mohla „vzájomná dôvera“ fungovať v systéme, v ktorom vydávajúce členské štáty môžu prijímať akty porušujúce svojou podstatou, ako už bolo uvedené, minimálne štandardy, na ktorých je celý systém založený, pričom bez ohľadu na to sa vedome umožňuje, aby takéto akty vstupovali do systému.

80.

Nemyslím si pritom, že je nevyhnutné opakovať celú obsiahlu judikatúru v tejto oblasti a zdôrazňovať pritom význam vzájomnej dôvery v rámci vzájomného uznávania a fungovania mnohých mechanizmov justičnej spolupráce v trestných veciach v Európskej únii. ( 29 ) Konkrétne požiadavka vzájomnej dôvery, alebo skôr, ak sa na vec pozeráme realisticky, požiadavka zabránenia nedôvere znamená, že orgány vykonávajúceho členského štátu majú predpokladať dodržanie pravidiel a základných práv vo vydávajúcom členskom štáte, z čoho vyplýva, že až na výnimočné situácie nemajú kontrolovať súlad aktu prijatého vo vydávajúcom členskom štáte so základnými právami. ( 30 )

81.

To však určite neznamená, že všetku zodpovednosť možno presunúť na vykonávajúci členský štát. Je potrebné znovu zdôrazniť, že lojálna spolupráca (a vzájomná dôvera) je obojstranným vzťahom. Zo svojej podstaty sa týka oboch strán operácie. Súdny dvor túto myšlienku zdôraznil, keď konštatoval, že dodržiavanie základných práv predstavuje zdieľanú povinnosť , ktorej podlieha tak vydávajúci, ako aj vykonávajúci členský štát. Počiatočnú povinnosť zabezpečiť dodržiavanie základných práv nesie priamo vydávajúci členský štát. ( 33 ) Ak by sa hneď na začiatku umožnilo, aby do systému vstupovali EVP, ktoré nie sú v súlade so základnými právami, znamenalo by to presun celej zodpovednosti za ochranu týchto práv výhradne na vykonávajúce orgány, ( 34 ) ktoré si to môžu v niektorých prípadoch uvedomovať, v iných však môžu zotrvávať v stave spokojnej nevedomosti.

85.

Domnievam sa, že hrať takúto „ruskú ruletu“ s právami jednotlivcov by bolo z konceptuálneho hľadiska úplne nezlučiteľné s prístupom vyplývajúcim zo systému vzájomného uznávania. Vydávajúci orgán by si bol vedomý toho, že vydaný EVP porušuje základné práva, ale jednoducho by nechal na ostražitosti vykonávajúceho orgánu, či si túto skutočnosť všimne, z čoho vyplýva pomerne selektívny pohľad na základné práva jednotlivcov, ktorých sa predmetný postup dotýka. ( 35 )

86.

Navyše takáto ruská ruleta nielen presúva zodpovednosť za zistenie porušenia na vykonávajúci členský štát, ale spôsobuje aj jeho spoluúčasť na takýchto porušeniach v prípade, že ich tento štát neodhalí a nezabráni im. Za takých okolností by dotknuté členské štáty čelili riziku nedodržania požiadaviek stanovených ESĽP vo veci Avotiņš, ( 36 ) čo by mohlo aktivovať ich zodpovednosť v zmysle medzinárodného práva. ( 37 )

90.

Svojím spôsobom takýto záver nielen vyplýva z podstaty prístupu stanoveného týmto systémom, ale je aj omnoho viac primeraný . Namiesto zaťažovania celého systému justičnej spolupráce (a všetkých individuálnych subjektov v členskom štáte) ďalším a ďalším individuálnym skúmaním, či existujú dôvody na odmietnutie uznania a vykonania EVP, nie je rozumnejšie dočasne vylúčiť uznaný a priznaný problematický zdroj, aby tento zdroj najprv zabezpečil súlad s minimálnymi štandardmi predtým, ako bude do systému znova prizvaný? Takéto riešenie sa zdá byť osobitne vhodné z dôvodu, že na rozdiel od situácie, v ktorej sa musí preukázať, že dôsledkom potenciálneho systémového zlyhania je ohrozenie konkrétnej situácie dotknutej osoby, ( 42 ) v prípade problematickej odvetvovej právnej úpravy týkajúcej sa jedinej otázky je jasné, že nie je možné vydanie aktu, ktorý by bol v súlade s minimálnymi štandardmi. Všetky akty by zo svojej podstaty boli poznačené, pretože samotná právna úprava, podľa ktorej boli prijaté, nie je v uvedenom súlade.

91.

Stručne povedané, ktokoľvek si želá využiť systém justičnej pomoci a vzájomného uznávania podľa smernice 2014/41 alebo akýkoľvek iný nástroj justičnej spolupráce a vzájomného uznávania, musí v prenesenom význame prísť s čistými rukami alebo aspoň neprísť s rukami, o ktorých vie, že sú špinavé. Ak sa nedodržiava toto pravidlo základnej hygieny, ktoré sa opakovane a systematicky zdôrazňuje, môže to viesť k požiadaniu dotknutej osoby, aby opustila miestnosť a vrátila sa, až keď nájde mydlo a vykoná, čo je potrebné.

95.

Okrem toho článok 24 smernice 2014/41 dosť podrobne upravuje výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu. Článok 25 obsahuje alternatívny spôsob, a to výsluch svedka formou telefonickej konferencie. Tieto ustanovenia obsahujú konkrétne záruky, vrátane dôvodu pre neuznanie a nevykonanie v zmysle článku 24 ods. 2 tejto smernice, ďalej požiadavky, aby vykonávajúci orgán dodržiaval „základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho štátu“ v zmysle článku 24 ods. 5 písm. a) uvedenej smernice a tiež povinnosti poskytnúť informácie o procesných právach, ktoré zahŕňajú aj právo odmietnuť vypovedať, ako to vyplýva z článku 24 ods. 5 písm. e) smernice.

96.

Nemyslím si však, že zúžiť riešenie v prejednávanej veci na rozhodnutia o prehliadke a zaistení by mohlo priniesť systémové riešenie potenciálne neobmedzeného zoznamu možných porušení základných práv. Rôzne vyšetrovacie opatrenia môžu, ako už bolo uvedené, vyvolávať rôznu mieru a intenzitu zásahu do týchto práv. Z tohoto pohľadu je ťažké stanoviť abstraktnú hranicu a tvrdiť, že dané vyšetrovacie opatrenie nemôže byť nikdy sporné.

97.

Pokiaľ ide o konkrétny výsluch svedka, možno ho síce charakterizovať ako pomerne „jemný“ zásah do osobnej sféry, nemožno však vylúčiť, že výsluch konkrétneho svedka v konkrétnej situácii môže viesť k porušeniu chránených práv jednotlivca, ako napríklad práv zraniteľných osôb, ktorých osobitné okolnosti by v priebehu prijatia EVP nariaďujúceho takýto výsluch neboli riadne zohľadnené. Ak by takáto situácia nastala, dotknutá osoba musí mať tiež prístup k opravným prostriedkom, ktoré by umožnili preskúmať zákonnosť takého opatrenia a získať primeranú nápravu.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. apríla 2014 ( Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 ).

( 3 ) Rozsudok z 24. októbra 2019 ( C‑324/17 , EU:C:2019:892 ).

( 4 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Gavanozov ( C‑324/17 , EU:C:2019:312 ).

( 5 ) Článok 11, nazvaný „Opravné prostriedky“, v rámcovom rozhodnutí Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45 ; Mim. vyd. 19/006, s. 185).

( 6 ) Článok 18, nazvaný „Opravné prostriedky“, v rámcovom rozhodnutí Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72 ).

( 13 ) Podobne ako v prípade rámcového rozhodnutia o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov, ktorý vydávajúcemu štátu v článku 18 ods. 2 upravujúcom opravné prostriedky výslovne ukladal povinnosť rovnocennosti. Pozri poznámku pod čiarou 6 vyššie.

( 14 ) Pozri tiež rozsudok z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 60 ).

( 15 ) Iniciatíva Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva na smernicu Európskeho parlamentu a Rady o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach – dôvodová správa ( Ú. v. EÚ C 165, 2010, s. 22 ) (dokument Rady 9288/10 ADD 1 z 3. júna 2010).

( 16 ) Pozri článok 34 smernice 2014/41, podľa ktorého táto smernica nahrádza: príslušné ustanovenia Európskeho dohovoru Rady Európy z 20. apríla 1959 o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ako aj dva dodatkové protokoly k nemu, a dvojstranné dohody uzavreté na základe článku 26 uvedeného dohovoru; dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda; dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a protokol k nemu; rámcové rozhodnutie 2003/577/SVV a rámcové rozhodnutie 2008/978/SVV. Pozri poznámky pod čiarou 5 a 6 vyššie.

( 17 ) Okrem spoločných vyšetrovacích tímov upravených rámcovým rozhodnutím Rady 2002/465/SVV z 13. júna 2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch ( Ú. v. ES L 162, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 15).

( 18 ) Pozri kapitolu IV smernice 2014/41, ktorá upravuje „osobitné ustanovenia týkajúce sa určitých vyšetrovacích opatrení“ a týka sa napríklad dočasného odovzdania osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, výsluchu formou videokonferencie alebo telefonickej konferencie, získania informácií o bankových a iných finančných účtoch alebo o bankových a iných finančných operáciách alebo utajovaných vyšetrovaní. Kapitola V sa vzťahuje na odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky.

( 24 ) Vysvetlivky k Charte základných práv ( Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17 ).

( 25 ) ESĽP, rozsudok z 22. mája 2008, Iľja Stefanov v. Bulharsko (CE:ECHR:2008:0522JUD006575501, bod 59).

( 26 ) Pozri rozsudok ESĽP z 19. januára 2017, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 84). Pozri tiež rozsudok ESĽP zo 16. februára 2016, Govedarski v. Bulharsko (CE:ECHR:2016:0216JUD003495712, bod 94), v ktorom ESĽP konštatoval, že „aucune disposition du droit interne ne permettait [aux demandeurs] de contester la régularité et la nécessité d’une perquisition du domicile …“. V rozsudku z 30. septembra 2014, Preždarovi v. Bulharsko (CE:ECHR:2014:0930JUD000842905, bod 50), ESĽP poukázal na to, že nedostatok jasných pravidiel o rozsahu súdneho preskúmania predstavuje problém, a to isté platí aj o nedostatku zmysluplného preskúmania zákonnosti a dôvodnosti prehliadok a zaistení.

( 27 ) Pozri rozsudok ESĽP z 19. januára 2017, Posevini v. Bulharsko (CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 85).

( 28 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci El Hassani ( C‑403/16 , EU:C:2017:659 , body 116 a 117 a tam citovaná judikatúra). Pozri aj súvisiace rozsudky z 13. decembra 2017, El Hassani ( C‑403/16 , EU:C:2017:960 , body 39 až 41 ), a z 10. marca 2021, Konsul Rzeczypospolitej Polskiej w N. ( C‑949/19 , EU:C:2021:186 , body 45 a 46 ).

( 29 ) Pozri napríklad nedávny rozsudok z 8.decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy) ( C‑584/19 , EU:C:2020:1002 , bod 40 ), alebo z 10. marca 2021, PI ( C‑648/20 PPU , EU:C:2021:187 , bod 35 a tam citovaná judikatúra).

( 36 ) Rozsudok ESĽP z 23. mája 2016, Avotiņš v. Lotyšsko (CE:ECHR:2016:0523JUD001750207, bod 116).

( 37 ) Pozri nedávny rozsudok ESĽP z 25. marca 2021, Bivolaru a Moldovan v. Francúzsko (CE:ECHR:2021:0325JUD004032416).

( 38 ) Rozsudky z 21. decembra 2011, N.S. a i. ( C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 ); z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 ), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 ).

( 39 ) Rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) ( C‑216/18 PPU , EU:C:2018:586 , body 58 až 62 ).

( 40 ) V súvislosti s ktorými sa konštatoval nedostatok v určitej dotknutej oblasti, napríklad vo vzťahu k podmienkam pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu – rozsudok z 21. decembra 2011, N.S. a i. ( C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 , body 89 a 90 , 94 , 106 ), alebo pokiaľ ide o podmienky vo väzenských zariadeniach – rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( C‑404/15 a C‑659/15 PPU , EU:C:2016:198 , body 89 až 94 ), pričom v nijakej z uvedených situácií sa nenaznačuje, že by predmetné nedostatky ovplyvňovali celý systém súdnictva daného členského štátu.

( 41 ) Súdny dvor to nedávno opätovne konštatoval v rozsudku zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť vydávajúceho súdneho orgánu) ( C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU , EU:C:2020:1033 ), a Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) toto konštatovanie následne uplatnil v rozsudku z 10. februára 2021, vec č. RK 20/771 13/751021‑20, NL:RBAMS:2021:420.