C-862/19

62019CC0862

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 29. októbra 2020 ( 1 )

Vec C‑862/19 P

Česká republika

Orgány Českej republiky priamo zadali viaceré zákazky, ktoré boli spolufinancované z prostriedkov EFRR a ESF ( 3 ), na výrobu televíznych reklám, ktoré propagovali využívanie európskych fondov. Komisia sa domnievala, že zadanie uvedených zákaziek nemožno zaradiť pod článok 16 písm. b) smernice 2004/18, a preto vykonala príslušnú finančnú opravu, pričom Česká republika napadla toto rozhodnutie žalobou na Všeobecnom súde.

3.

Všeobecný súd rozsudkom z 12. septembra 2019 ( 4 ) zamietol žalobu Českej republiky, ktorá následne podala odvolanie na Súdnom dvore.

4.

V diskusii sa objavujú dva protichodné názory: a) podľa Českej republiky môže spornú výnimku využiť každý verejný obstarávateľ ( 5 ), pokiaľ dodrží predmet zákaziek, a b) podľa Komisie sú vyňaté jedine zákazky, ktoré zadali vysielatelia, k čomu v tejto veci nedošlo.

5.

„Na účely tejto smernice:

a)

‚verejné zmluvy na poskytnutie služieb‘ sú odplatné zmluvy uzavreté písomne medzi poskytovateľom služieb a obstarávateľom, s výnimkou:

…

iv)

zmlúv o kúpe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii programového materiálu prevádzkovateľmi vysielania, alebo zmlúv na vysielací čas;

8.

Podľa článku 16:

„Táto smernica sa nevzťahuje na verejné zákazky na služby, ktorých predmetom je:

…

b)

nadobudnutie, vývoj, produkcia alebo koprodukcia programového materiálu určeného na vysielanie vysielateľmi a zákazky týkajúce sa vysielacích časov;

10.

Článok 10 stanovuje:

„Táto smernica sa neuplatňuje na verejné zákazky na poskytnutie služieb, ktorých predmetom je/sú:

…

b)

nadobudnutie, vývoj, produkcia alebo koprodukcia programového materiálu určeného pre audiovizuálne mediálne služby alebo rozhlasové mediálne služby, ktoré zadávajú poskytovatelia audiovizuálnych alebo rozhlasových mediálnych služieb, alebo zákazky na vysielací čas alebo poskytovanie programov, ktoré sa zadávajú poskytovateľom audiovizuálnych alebo rozhlasových mediálnych služieb. …

–

v apríli 2014 Komisia v rámci uvedených operačných programov vykonala audit verejných zákaziek na vysielacie služby spolufinancované Českou republikou z prostriedkov EFRR a ESF. Komisia konštatovala, že ministerstvo pre miestny rozvoj a ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy zadali štyri z týchto zákaziek priamo, bez verejného oznámenia,

–

podľa Komisie bolo toto priame zadanie neprijateľné, keďže na uvedené zákazky sa nemohla uplatniť výnimka stanovená v článku 16 písm. b) smernice 2004/18, ktorá platila len pre verejných obstarávateľov, ktorí boli vysielateľmi,

–

v priebehu konania o finančných opravách, ktoré Komisia začala 17. júna 2016, Česká republika tvrdila, že výnimka sa vzťahuje na každého verejného obstarávateľa,

Uvedená žaloba bola zamietnutá napadnutým rozsudkom.

14.

Všeobecný súd poukázal na to, že výnimka, ktorá sa má vykladať striktne, ( 10 ) už bola stanovená v článku 1 písm. a) bode iv) smernice 92/50, ktorý Súdny dvor vyložil v rozsudku Bayerischer Rundfunk a i. ( 11 ) v zmysle, ktorý podporuje stanovisko Komisie.

15.

Všeobecný súd konkrétne uviedol, že podľa uvedeného rozsudku je výnimka založená na poslaní verejnej služby vysielateľov, a preto sa netýka verejných obstarávateľov, ktorí neplnia uvedené špecifické poslanie. ( 12 )

16.

Všeobecný súd poznamenáva, že slovné spojenie „určeného na vysielanie“ nebolo uvedené v článku 1 písm. a) bode iv) smernice 92/50. Z preskúmania legislatívnych prác však vyplýva, že uvedený doplnok zodpovedá „vôli normotvorcu výslovne odkázať na verejné zákazky na služby zadávané vysielateľmi, ktoré sa týkajú programového materiálu určeného na vysielanie prostredníctvom akejkoľvek formy elektronickej siete vrátane internetu, čo odzrkadľuje zmysel poslednej vety odôvodnenia 25 uvedenej smernice“. ( 15 )

20.

Všeobecný súd konštatuje, že služby, ktoré sú predmetom zákaziek spomenutých v tomto ustanovení, sa zhodujú so službami uvedenými vo výnimke obsiahnutej v poznámke pod čiarou 3 prílohy II B smernice 2004/18, zmenenej nariadením (ES) č. 213/2008 ( 16 ), v ktorej sa nenachádza slovné spojenie „určeného na vysielanie“.

21.

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že „z dôvodov vnútornej koherentnosti smernice treba vychádzať z toho, že výnimka stanovená v článku 16 písm. b) smernice 2004/18 a výnimka, ktorá je uvedená v poznámke pod čiarou 3 prílohy II B tejto smernice, majú rovnakú pôsobnosť, spomenuté slovné spojenie ‚určeného na vysielanie‘ nemožno vykladať v tom zmysle, že má za cieľ rozšíriť pôsobnosť spornej výnimky“. ( 17 )

22.

Čo sa týka teleologického výkladu, podľa Všeobecného súdu výnimka zahŕňa len verejné zákazky zadávané vysielateľmi, keďže jej účelom je len konkrétne zaručiť plnenie poslania verejnej služby vysielateľov. ( 22 ) Nemôžu ju využiť ostatné verejnoprávne subjekty, ktoré plnia iné úlohy verejnej služby v kultúrnej alebo spoločenskej oblasti. ( 23 )

26.

V súvislosti s touto poslednou uvedenou otázkou Všeobecný súd uvádza, že tento výklad nezbavuje sporné ustanovenie potrebného účinku, lebo nie sú vyňaté všetky zákazky týkajúce sa programového materiálu určeného na vysielanie, ale len zákazky na služby, ktoré sa týkajú vlastnej úlohy vysielateľov. Výnimka sa má uplatniť len na tieto posledné uvedené zákazky a navyše sa má vykladať striktne. ( 24 )

27.

Vzhľadom na to, že cieľ výnimky zodpovedá poslaniu verejnej služby charakteristickej pre vysielateľov, verejní obstarávatelia, ktorí nie sú vysielateľmi, sa nenachádzajú v rovnakej situácii ako vysielatelia, v dôsledku čoho nemožno konštatovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. ( 25 )

28.

V. Analýza

A.

Úvodné úvahy

31.

Česká republika uvádza jediný odvolací dôvod, ktorým namieta nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd údajne dopustil pri výklade článku 16 písm. b) smernice 2004/18.

32.

Súdny dvor teda musí posúdiť zložitý výkladový problém v normatívnom kontexte, ktorý je príliš otvorený a nepresný – a z dôvodu rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami dokonca protichodný –, aby poskytol jednoznačnú odpoveď.

B.

Prvá časť jediného odvolacieho dôvodu: vývoj článku 16 písm. b) smernice 2004/18

1. Stanoviská účastníkov konania

36.

Česká republika v prvom rade tvrdí, že v návrhu Komisie, na základe ktorého bola prijatá smernica 92/50, bola výnimka obmedzená na kúpu programového materiálu prevádzkovateľmi vysielania. Počas legislatívneho procesu došlo k rozšíreniu uvedenej situácie, ktorá zahŕňala aj vývoj , produkciu alebo koprodukciu programového materiálu prevádzkovateľmi vysielania. Preto je podľa článku 1 písm. a) bodu iv) smernice 92/50 prevádzkovateľom vysielania ten, kto poskytuje službu spočívajúcu vo vývoji , produkcii alebo koprodukcii programového materiálu, a teda nemôže byť verejným obstarávateľom, takže výnimka bola rozšírená. ( 28 )

2. Posúdenie

40.

Česká republika v tejto časti odvolacieho dôvodu uvádza vlastné úvahy týkajúce sa legislatívneho vývoja predmetného ustanovenia, ale neuvádza, ktoré body napadnutého rozsudku konkrétne považuje za napadnuteľné. Táto časť by sa preto mohla označiť za neprípustnú, keďže nespĺňa požiadavku, aby sa presne uviedli časti napadnutého rozsudku, ktoré údajne vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia. Pre prípad, že by sa nepovažovala za neprípustnú, rozoberiem jej obsah.

41.

Ustanovením, ktoré bezprostredne predchádzalo článku 16 písm. b) smernice 2004/18, je článok 1 písm. a) bod iv) smernice 92/50, na základe ktorého boli z pojmu „verejné zmluvy na poskytnutie služieb“, na ktoré sa vzťahovala uvedená smernica, vyňaté „zml[uvy] o kúpe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii programového materiálu prevádzkovateľmi vysielania, alebo zml[uvy] na vysielací čas“.

42.

Uvedené znenie – ktoré bolo prakticky totožné so znením článku 1 písm. a) bodu iv) smernice 92/50 – bolo uvedené v definitívnej verzii článku 16 písm. b) smernice 2004/18, pričom za pojem „programového materiálu“ bolo vložené slovné spojenie „určeného na vysielanie“.

46.

Vloženie uvedeného slovného spojenia vyvolalo ťažkosti s výkladom tohto ustanovenia. Možno ho vykladať tak, že sa vzťahuje na vysielateľov (nemecká verzia), alebo jednoducho tak, že opisuje programový materiál, ktorého nadobudnutie, vývoj, produkcia alebo koprodukcia sa zadávajú (španielska verzia a samozrejme verzie, do ktorých také slovné spojenie nebolo vložené). ( 35 )

47.

Podľa môjho názoru vloženie slovného spojenia „určeného na vysielanie“ už nie je odôvodnené v zmysle, v akom ho odôvodňuje Všeobecný súd, ( 36 ) ale spôsobom, ktorý vyjadruje odôvodnenie 25 smernice 2004/18, v ktorom je spomenutá potreba „prijať výnimk[u] pre verejné zákazky na služby pri nákupe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii hotových programov“. ( 37 )

48.

„Programov[ým] materiál[om] určen[ým] na vysielanie“ podľa článku 16 písm. b) smernice 2004/18 sú v konečnom dôsledku „hotové programy“ spomenuté v odôvodnení 25 tejto smernice. V tomto zmysle treba doplnok k pôvodnému návrhu Komisie chápať tak, že sa vzťahuje na vysielací programový materiál, a nie na vysielateľov tohto materiálu.

52.

Z preskúmania legislatívneho vývoja výnimky v každom prípade nevyplývajú jednoznačné výsledky, aj keď sa prikláňam k stanovisku Komisie. Ak je môj výklad významu článku 1 písm. a) bodu iv) smernice 92/50 správny, slovné spojenie „určeného na vysielanie“ by sa týkalo skôr predmetu vyňatých zákaziek než obstarávajúcich subjektov (ktorými by boli jedine „vysielatelia“).

53.

Tento výklad by a posteriori potvrdzovala smernica 2014/24. Aj keď sa neuplatní ratione temporis , môže byť užitočné zohľadniť jej obsah, keďže táto smernica je posledným štádiom vývoja výnimky.

54.

Na rozdiel od predchádzajúceho znenia (smernica 2004/18) nové ustanovenie podľa môjho názoru rozptyľuje skoršie pochybnosti, lebo obmedzuje výnimku na zákazky zadávané verejnými obstarávateľmi, ktorí majú postavenie poskytovateľov audiovizuálnych alebo rozhlasových mediálnych služieb. ( 40 )

58.

Ak by si normotvorca myslel, že novým ustanovením zavádza radikálnu zmenu v porovnaní s predchádzajúcim ustanovením, uviedol by to v odôvodnení 23, v ktorom je výnimka odôvodnená. Je však nesporné, že uvedené odôvodnenie prakticky preberá obsah odôvodnenia 25 smernice 2004/18.

59.

Je tu však jedna výnimka: zatiaľ čo v odôvodnení 25 smernice 2004/18 bola spomenutá potreba „prijať výnimk[u] pre… zákazky… pri nákupe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii… programov“ – bez zmienky o prípadných verejných obstarávateľoch –, v odôvodnení 23 smernice 2014/24 sa hovorí o „ zadávaní verejných zákaziek na určité audiovizuálne a rozhlasové mediálne služby poskytovateľmi mediálnych služieb “, pričom sa v ňom ďalej uvádza, že by sa „mala urobiť výnimka v prípade verejných zákaziek na služby, ktoré zadávajú samotní poskytovatelia mediálnych služieb , na kúpu, vývoj, produkciu alebo koprodukciu… programov…“. ( 41 )

60.

Druhá časť jediného odvolacieho dôvodu: doslovný výklad článku 16 písm. b) smernice 2004/18

1. Stanoviská účastníkov konania

63.

Česká republika uvádza, že – v rozpore s tým, čo konštatuje Všeobecný súd – „v nemeckej verzii, ale nielen v nej existuje súvislosť medzi slovom ‚ vysielatelia ‘ a slovným spojením ‚ programového materiálu určeného na vysielanie ‘“. ( 43 )

64.

Česká republika v každom prípade tvrdí, že aj keby mal Všeobecný súd pravdu, výnimka by sa netýkala len vysielateľov, ktorí majú postavenie verejného obstarávateľa, lebo ak ten, kto vyvíja, produkuje alebo koprodukuje programový materiál, je vysielateľom, tento vysielateľ nemôže byť verejným obstarávateľom, ktorý zadáva verejnú zákazku. ( 44 )

68.

Komisia zastáva názor, že ak by normotvorca chcel uplatniť výnimku v takom zmysle, ako to uvádza Česká republika, bolo by zbytočné doplniť slovo „vysielateľmi“. Okrem toho, ak by sa uvedené slovo vzťahovalo na „programov[ý] materiá[l] určen[ý] na vysielanie“, v prípade vysielania cez internet by vznikla nelogická situácia: verejný obstarávateľ, ktorý nie je vysielateľom, by mohol priamo zadať zákazku na produkciu programu, ktorý má vysielať vysielateľ (televízia alebo rozhlas), ale nemohol by to urobiť, ak by chcel vyrobiť rovnaký program určený na vysielanie cez internet. ( 48 )

2. Posúdenie

69.

Na rozdiel od toho, k čomu došlo v prípade prvej časti jej odvolacieho dôvodu, Česká republika v druhej časti spresňuje, ktoré body napadnutého rozsudku považuje za napadnuteľné. Ako však vysvetlím nižšie, jej výhrady nemôžu viesť k tomu, že odvolaciemu dôvodu sa vyhovie, lebo záver, ku ktorému Všeobecný súd v tejto otázke v konečnom dôsledku dospel, je správny.

70.

Pokiaľ ide o subjekt vykonávajúci činnosti, ktoré tvoria predmet vyňatých zákaziek, ten je tiež dvojaký: na jednej strane vysielatelia, pričom zmienka o nich sa vzťahuje ako celok osobitne na nadobudnutie, vývoj, produkciu alebo koprodukciu programového materiálu určeného na vysielanie, a na druhej strane ktorékoľvek iné subjekty , ale len pokiaľ ide o zákazky, ktorých predmetom je vysielací čas.

74.

Doslovné znenie predmetného ustanovenia v španielskej verzii by teda podporovalo výklad, ktorý presadzuje Komisia a ktorý použil Všeobecný súd.

75.

Ak však vychádzame z nemeckej verzie, treba uprednostniť opačný výklad. ( 49 ) V tejto verzii vysielatelia ( Rundfunk‑ oder Fernsehanstalten ) nie sú uvedení ako subjekty , ktoré nadobúdajú, vyvíjajú, produkujú alebo koprodukujú programový materiál určený na vysielanie, ale ako subjekty, ktoré vysielajú tento programový materiál. Predmet vyňatých zákaziek je stále dvojaký (lebo k nadobudnutiu, vývoju, produkcii alebo koprodukcii programového materiálu sa pripája aj vysielací čas), ale subjekt je v oboch prípadoch len jeden, lebo ním môže byť ktorýkoľvek subjekt. Výnimka by bola vymedzená len svojím predmetom , čo práve tvrdí Česká republika.

76.

K tomuto názoru správne dospel Všeobecný súd, ktorý sa nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia, keď poznamenal, že vzhľadom na nejednoznačný (mohol dokonca povedať protichodný) charakter jednotlivých jazykových verzií nemusel uprednostniť výklad, ktorý navrhovala Česká republika, a bolo potrebné použiť ostatné výkladové kritériá. ( 59 )

80.

Druhú časť odvolacieho dôvodu teda treba zamietnuť.

D.

Tretia časť jediného odvolacieho dôvodu: teleologický výklad článku 16 písm. b) smernice 2004/18

1. Stanoviská účastníkov konania

84.

Komisia tvrdí, že podľa odôvodnenia 25 smernice 2004/18 je cieľom výnimky zohľadniť určité dôvody kultúrnej a spoločenskej povahy, ktoré majú za následok, že pravidlá verejného obstarávania sa nemôžu uplatňovať.

85.

Podľa jej názoru vysielatelia, ktorí sú verejnými obstarávateľmi – teda verejnoprávne médiá –, poskytujú špecifickú službu všeobecného záujmu, ktorá sa musí poskytovať v súlade so zásadami objektívnosti, nezávislosti, nestrannosti a neutrality. Nachádzajú sa teda vo veľmi špecifickej situácii, ktorú nemožno porovnávať so situáciou ostatných verejných obstarávateľov, ktorí nie sú vysielateľmi, a objednávajú si alebo produkujú programový materiál viac či menej príležitostne, pričom nemusia prísne zohľadňovať (ako je to v prípade verejnoprávnych médií) dôvody spoločenskej, kultúrnej, politickej, vzdelávacej, umeleckej a inej povahy. V prípade týchto iných verejných obstarávateľov postačuje ochrana objektívnosti a pluralizmus, ktoré poskytujú pravidlá verejného obstarávania. ( 63 )

86.

Pokiaľ ide o slovné spojenie „určeného na vysielanie“, Komisia tvrdí, že stanovisko Českej republiky je v rozpore s vývojom predmetného ustanovenia. Ako sa konštatuje v napadnutom rozsudku, vloženie tohto slovného spojenia vychádza zo zámeru zaručiť právnu istotu v súvislosti s vysielaním cez internet. ( 64 )

Domnievam sa, že uvedené posúdenie je v podstate správne, dokonca aj so zreteľom na to (ako zdôrazňuje Česká republika), že v odôvodnení 25 smernice 2004/18 nie sú vysielatelia výslovne spomenutí. Pokiaľ ide ďalej o rozsudok Bayerischer Rundfunk, hoci tento rozsudok nie je úplne rozhodujúci pre rozhodnutie o tomto odvolaní, lebo bol vydaný za iných okolností, poskytuje usmernenia na pochopenie výnimky, ktorými sa budem neskôr zaoberať. ( 67 )

90.

Keďže výnimky z pôsobnosti práva Únie sa musia vykladať striktne, zdá sa rozumné dospieť k záveru, že „kultúrn[y] alebo spoločensk[ý] význa[m]“, ktorý podľa odôvodnenia 25 smernice 2004/18 odôvodňuje „prijať výnimk[u]“ pre verejné zákazky, ktorých predmetom je určitá činnosť, sa týka len subjektov, ktoré sa vyznačujú tým, že prevažne alebo spravidla vykonávajú uvedenú činnosť.

91.

Je pravda, že de lege ferenda by nič nebránilo tomu, aby sa výnimka vzťahovala nielen na vysielateľov, ale aj na iné verejnoprávne inštitúcie (verejných obstarávateľov), ktoré si chcú príležitostne obstarať služby týkajúce sa nadobudnutia, vývoja, produkcie alebo koprodukcie programového materiálu určeného na vysielanie. Uvedené verejnoprávne inštitúcie môžu mať oprávnený záujem na šírení alebo verejnom prenose určitých programov, ktoré z kultúrnych alebo spoločenských dôvodov považujú za potrebné.

92.

Okrem toho – ako tvrdí Komisia ( 69 ) – všetky verejnoprávne inštitúcie stále môžu využiť možnosť, ktorú im poskytuje článok 31 ods. 1 písm. b) smernice 2004/18: môžu využiť zadávanie rokovacím konaním bez uverejnenia oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania, „ak sa z technických alebo umeleckých dôvodov alebo z dôvodov súvisiacich s ochranou výlučných práv zákazka môže zadať len určitému hospodárskemu subjektu“.

96.

Česká republika tiež tvrdí, že aj keby sa uznal výklad, ktorý použil Všeobecný súd, neexistuje dôvod, pre ktorý by výnimka nemala zahŕňať aj prípady, v ktorých vysielatelia nie sú verejnými obstarávateľmi, ale poskytovateľmi programového materiálu určeného na vysielanie.

97.

V tomto smere súhlasím s Komisiou v tom, že skutočnosť, že vysielatelia môžu mať postavenie poskytovateľov, nič nemení na závere, že – pokiaľ ide o verejných obstarávateľov – výnimka sa vzťahuje len na vysielateľov, a nie na ktorýchkoľvek iných verejných obstarávateľov ( 70 ), čo je predmetom sporu v tomto konaní o odvolaní.

98.

100.

Cieľ článku 16 písm. b) smernice 2004/18 ako celku preto nemožno obmedziť na vysielateľov, ktorí sú verejnými obstarávateľmi, keďže minimálne jedna časť tohto ustanovenia neumožňuje také obmedzenie. Táto skutočnosť podľa Českej republiky potvrdzuje, že „činnosť vysielateľov má byť predmetom výnimky aj vtedy, keď vysielateľ poskytuje charakteristické plnenie sám a v prípadnom výberovom konaní by teda nemal postavenie verejného obstarávateľa, ale postavenie záujemcu“. ( 72 )

101.

Komisia v tejto súvislosti uvádza, že tvrdenia Českej republiky treba z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku zamietnuť. Navyše poukazuje na to, že Česká republika sa v odvolaní nezaoberá významom poznámky pod čiarou 3 prílohy II B smernice 2004/18, ktorá podľa Komisie potvrdzuje názor Všeobecného súdu. ( 73 )

102.

Komisia sa domnieva, že tento názor podporuje všeobecný normatívny kontext. Konkrétne smernica 2004/17/ES ( 74 ) nestanovuje výnimku, hoci verejní obstarávatelia v odvetviach, ktorých sa táto smernica týka, tiež môžu mať záujem na zadávaní zákaziek týkajúcich sa produkcie programového materiálu: nie sú napríklad zriedkavé reklamy spoločností vo verejnom alebo čiastočne verejnom vlastníctve, ktoré propagujú energetické produkty a služby. ( 75 )

105.

Podľa Všeobecného súdu (bod 61 napadnutého rozsudku) nič nebráni tomu, aby jednotlivé zákazky uvedené v každom z jednotlivých písmen článku 16 smernice 2004/18 boli vymedzené na základe ich predmetu, verejného obstarávateľa alebo poskytovateľa.

106.

V tom istom zmysle Všeobecný súd vysvetľuje (bod 59 napadnutého rozsudku), že tak je to aj v prípade všetkých písmen tohto ustanovenia, keďže niektoré zákazky sú vymedzené len ich predmetom ( 76 ), iné ich poskytovateľom ( 77 ) a iné napokon tak ich predmetom, ako aj na základe podmienok súvisiacich s verejným obstarávateľom ( 78 ).

107.

Podľa môjho názoru je odpoveď Všeobecného súdu správna a rozptyľuje akýkoľvek náznak nekoherentosti v normatívnej štruktúre článku 16 smernice 2004/18 vo všeobecnosti a konkrétne v normatívnej štruktúre písmena b) tohto článku.

b) Výnimka vo všeobecnom kontexte smernice 2004/18

111.

Výklad článku 16 písm. b) smernice 2004/18 nemožno oddeliť od ostatných ustanovení tejto smernice. Pri tomto výklade treba konkrétne zohľadniť:

–

na jednej strane odôvodnenie 25, ktorým som sa už zaoberal,

–

Podľa môjho názoru táto poznámka pod čiarou (ktorá má rovnakú normatívnu hodnotu ako ostatné ustanovenia smernice 2004/18) nenecháva priestor pre pochybnosti: sú vyňaté len zákazky zadávané vysielateľmi . Je táto poznámka pod čiarou nezlučiteľná s odôvodnením 25, alebo sa dá nájsť riešenie, ktoré bude v súlade s oboma ustanoveniami? Ak by to bolo tak, systematický výklad oboch ustanovení by viedol k určeniu ich spoločného významu.

115.

Česká republika správne tvrdí, že v odôvodnení 25 smernice 2004/18 sa v podstate kladie dôraz na predmet, a nie na subjekt vyňatých zákaziek. Ako som však už zdôraznil, ( 80 ) uvedený predmet sa týka činností, ktoré sú charakteristické a vlastné vysielateľom. Odôvodnenie 25 by preto nepriamo obmedzovalo pôsobnosť výnimky konkrétne na vysielateľov.

116.

Tento názor vyjadril Všeobecný súd v bode 39 napadnutého rozsudku, pričom sa opieral o rozsudok Bayerischer Rundfunk.

117.

Je jasné, že teoreticky a izolovane by tiež bolo možné podať výklad odôvodnenia 25, ktorý obhajuje Česká republika. Názor, ktorý presadzovala Komisia a ktorý si Všeobecný súd osvojil, však umožňuje najlepšie zabrániť rozporu medzi uvedeným odôvodnením a poznámkou pod čiarou 3 prílohy II B. Z hľadiska systematického výkladu smernice 2004/18 teda treba štvrtú časť jediného odvolacieho dôvodu a spolu s ňou odvolanie ako celok zamietnuť.

VI. O trovách

121.

V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku, navrhujem, aby Súdny dvor uložil Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

VII. Návrh

122.

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby ( Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 114 ; Mim. vyd. 06/007, s. 132).

( 3 ) Európsky fond regionálneho rozvoja a Európsky sociálny fond.

( 4 ) Vec T‑629/17 , Česká republika/Komisia (neuverejnený, EU:T:2019:596 ; ďalej len „napadnutý rozsudok“).

( 5 ) Aby som sa vyhol opakovaniu, ďalej ju budem označovať ako „výnimka“ bez ďalších prívlastkov.

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES ( Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 65 ).

( 7 ) Pozri bod 53 a nasl. nižšie.

( 14 ) Bod 48 napadnutého rozsudku.

( 15 ) Bod 49 napadnutého rozsudku.

( 16 ) Nariadenie Komisie z 28. novembra 2007, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2195/2002 o Spoločnom slovníku obstarávania (CPV) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES a 2004/18/ES o postupoch verejného obstarávania, pokiaľ ide o revíziu CPV ( Ú. v. EÚ L 74, 2008, s. 1 ).

( 17 ) Bod 50 napadnutého rozsudku.

( 18 ) Bod 54 napadnutého rozsudku.

( 19 ) Bod 56 napadnutého rozsudku.

( 26 ) Bod 73 napadnutého rozsudku.

( 27 ) Účastníci konania sa zhodujú na skutkových okolnostiach sporu. Česká republika však poznamenáva, že „v prípade všetkých sporných zákaziek bol vysielateľ [Česká televize] zmluvnou stranou v postavení poskytovateľa programového materiálu. Táto skutočnosť je medzi Českou republikou a Komisiou od začiatku nesporná“ (bod 8 odvolania). Komisia tvrdí, že nejde o nespornú okolnosť, a uvádza, že táto okolnosť bola po prvý raz výslovne spomenutá v odvolaní, a preto nemohla byť predmetom diskusie v prvostupňovom konaní a Všeobecný súd ju nepreskúmal (bod 6 vyjadrenia Komisie), v dôsledku čoho ju v tomto konaní nemožno posúdiť. Komisia v každom prípade tvrdí, že aj keby sa na určitých zákazkách popri súkromných produkčných spoločnostiach podieľal vysielateľ, každá zákazka týkajúca sa produkcie programového materiálu bola zadaná priamo spoločnosti, ktorá nebola vysielateľom (bod 8 vyjadrenia Komisie).

( 28 ) Body 14 až 16 odvolania.

( 29 ) Body 17 až 19 odvolania.

( 30 ) Body 20 až 22 odvolania.

( 31 ) Body 16 až 28 vyjadrenia Komisie.

( 38 ) KOM(2011) 896 v konečnom znení, článok 10 písm. b).

( 39 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 40 ) Nemecká verzia, podľa ktorej sú vyňaté „ von Anbietern von audiovisuellen oder Hörfunkmediendiensten vergebene Aufträge über den Erwerb, die Entwicklung, Produktion oder Koproduktion von Sendematerial, das für audiovisuelle Mediendienste oder Hörfunkmediendienste bestimmt ist…“, dokonca ani nepripúšťa takú pochybnosť. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 41 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 42 ) Bod 22 odvolania.

( 43 ) Body 24 až 27 odvolania.

( 50 ) „[C]oncernant l’achat, le développement, la production ou la coproduction des programmes destinés à la diffusion par des organismes de radiodiffusion et concernant les temps de diffusion“.

( 51 ) „[T]he acquisition, development, production or co‑production of programme material intended for broadcasting by broadcasters and contracts for broadcasting time“.

( 52 ) „[A]venti per oggetto l’acquisto, lo sviluppo, la produzione o coproduzione di programmi destinati alla trasmissione da parte di emittenti radiotelevisive e appalti concernenti il tempo di trasmissione“.

( 53 ) „À aquisição, desenvolvimento, produção ou co‑produção de programas destinados a emissão por parte de organismos de radiodifusão e a tempos de antena“.

( 54 ) Bod 41 napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že táto nejednoznačnosť existuje aj v českej, slovenskej, gréckej, maďarskej, litovskej, poľskej a rumunskej verzii. Česká republika však v bode 25 svojho odvolania tvrdí, že niektoré z uvedených verzií (slovenská, francúzska, grécka, maďarská, anglická, litovská, poľská a rumunská verzia) pripúšťajú len výklad, ktorý obhajuje Česká republika, pričom do tohto zoznamu dopĺňa českú, chorvátsku a holandskú verziu.

( 55 ) Bod 41 napadnutého rozsudku.

( 57 ) Pre prípad, že by to nestačilo, Komisia upriamila pozornosť na podmienky, za akých bola výnimka prebratá do českého právneho poriadku. Ako Komisia uvádza v bode 83 svojho vyjadrenia, § 18 ods. 2 písm. d) českého zákona č. 137/2006 o verejných zákazkách stanovuje, že „s výnimkou verejných zákaziek v oblasti obrany alebo bezpečnosti nie je obstarávateľ povinný zadávať verejné zákazky podľa tohto zákona aj vtedy, keď… ide o verejné zákazky zadávané verejným obstarávateľom , spočívajúce v nadobudnutí, príprave, výrobe alebo spoločnej výrobe programového obsahu určeného na vysielanie alebo distribúciu, a o verejné zákazky týkajúce sa vysielacieho času“ (kurzívou zvýraznila Komisia). Neuvedenie odkazu na „vysielateľov“ a vloženie slovného spojenia „verejné zákazky zadávané verejným obstarávateľom“ namiesto tohto odkazu podľa názoru Komisie pripúšťajú širší výklad, než aký umožňuje výnimka. Uvedený výklad podľa Komisie naopak nie je možný v rámci predpisov členských štátov prijatých na prebratie smernice, ktoré – tak ako Slovenská republika – vychádzali z jazykovej verzie smernice 2004/18, ktorá podľa Českej republiky pripúšťa len výklad, ktorý obhajuje Česká republika (body 85 a 86 vyjadrenia Komisie).

( 58 ) Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čisto doslovný výklad jednej alebo viacerých jazykových verzií viacjazyčného textu práva Únie nemožno automaticky uprednostniť pred ostatnými verziami, lebo jednotné uplatňovanie ustanovení práva Únie vyžaduje, aby sa tieto ustanovenia vykladali na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch. Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 26. septembra 2013, Komisia/Španielsko ( C‑189/11 , EU:C:2013:587 , bod 56 ).

( 65 ) Body 60 až 66 vyjadrenia Komisie.

( 66 ) Bod 29 napadnutého rozsudku, v ktorom sa nachádza odkaz na rozsudok zo 6. decembra 2017, Compania Nažională de Administrare a Infrastructurii Rutiere ( C‑408/16 , EU:C:2017:940 , bod 45 ).

( 67 ) Pozri body 117 a 118 nižšie.

( 68 ) Bod 66 napadnutého rozsudku.

( 69 ) Bod 72 vyjadrenia Komisie.

( 70 ) Bod 68 vyjadrenia Komisie.

( 77 ) Písmeno d): zákazky, ktorých predmetom sú „finančné služby v súvislosti s emisiou, predajom, nákupom alebo prevodom cenných papierov alebo iných finančných nástrojov, najmä transakcie verejných obstarávateľov na účely získania peňazí alebo kapitálu, a služby centrálnych bánk“.

( 78 ) Písmeno f): zákazky, ktorých predmetom sú „iné služby pri výskume a vývoji ako služby, z ktorých má prospech výhradne verejný obstarávateľ pri ich využívaní na plnenie vlastných úloh, pod podmienkou, že poskytnutú službu v plnom rozsahu uhrádza verejný obstarávateľ“.

( 79 ) Body 54 a 55 odvolania.

( 80 ) Bod 90 a nasl. vyššie.

( 81 ) Konkrétne išlo o to, „či nemeckí verejnoprávni prevádzkovatelia [vysielania]… sú verejnými obstarávateľmi na účely uplatnenia právnej úpravy Spoločenstva v oblasti zadania zákaziek“. Rozsudok Bayerischer Rundfunk, bod 2.

( 82 ) Tamže, bod 62. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.