C-919/19

62019CC0919

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 3. júna 2021 ( 1 )

Vec C‑919/19

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

Odvolateľ vo veci samej je slovenským štátnym príslušníkom, ktorý bol v Českej republike odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin lúpeže. Bol odsúdený na trest odňatia slobody na osem rokov, ktorý aktuálne vykonáva v tomto členskom štáte.

2.

Príslušný súd Českej republiky požiadal o uznanie rozsudku, ktorý sa vzťahuje na odvolateľa, a tiež o to, aby bol trest vykonaný na Slovensku v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV ( 2 ). Prvostupňový súd na Slovensku uvedený rozsudok uznal.

3.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, teda vnútroštátny súd, na ktorý sa obrátil odvolateľ, však má isté pochybnosti o niektorých prvkoch výkladu rámcového rozhodnutia 2008/909. Tento súd si najmä kladie otázku, čo presne znamená, že odsúdená osoba „žije“ na území vykonávajúceho členského štátu, pričom ide o jednu z podmienok uskutočnenia odovzdania, a aké sú presne úlohy, ktoré plnia orgány štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, pri posudzovaní možnosti sociálnej nápravy odsúdenej osoby.

II. Právny rámec

6.

Ak sa v zmysle odôvodnenia 17 rámcového rozhodnutia 2008/909 „odkazuje na štát, v ktorom odsúdená osoba ‚žije‘, označuje to miesto, na ktoré je viazaná na základe zvyčajného pobytu a prvkov, ako sú rodinné, sociálne alebo pracovné väzby“.

7.

Podľa článku 3 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 „účelom tohto [nástroja] je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest“.

8.

Článok 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 je nazvaný „Kritériá na zaslanie rozsudku a osvedčenia inému členskému štátu“. Odsek 1 tohto článku znie:

akémukoľvek inému členskému štátu okrem členského štátu uvedeného v písmenách a) alebo b), ktorého príslušný orgán súhlasí so zaslaním rozsudku a osvedčenia tomuto členskému štátu.“

9.

Podľa článku 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 „zaslanie rozsudku a osvedčenia sa môže uskutočniť, ak sa príslušný orgán štátu pôvodu, v prípade potreby po porade príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho členského štátu, presvedčil o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby“.

10.

Článok 4 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že „pred zaslaním rozsudku a osvedčenia sa príslušný orgán štátu pôvodu môže akýmikoľvek vhodnými prostriedkami poradiť s príslušným orgánom vykonávajúceho štátu. Porada je povinná v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. c). V takýchto prípadoch príslušný orgán vykonávajúceho štátu ihneď oznámi štátu pôvodu svoje rozhodnutie, či súhlasí so zaslaním rozsudku“.

11.

a)

členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije;

…“

13.

Podľa článku 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 „vo všetkých prípadoch, keď sa odsúdená osoba stále nachádza v štáte pôvodu, poskytne sa tejto osobe možnosť ústne alebo písomne vyjadriť svoje stanovisko. … Pri prijímaní rozhodnutia o zaslaní rozsudku spolu s osvedčením sa zohľadní vyjadrenie odsúdenej osoby. Ak osoba využila možnosť ustanovenú v tomto odseku, jej vyjadrenie sa zašle vykonávajúcemu štátu najmä na účely článku 4 ods. 4 Ak odsúdená osoba vyjadrila svoje stanovisko ústne, štát pôvodu zabezpečí, aby vykonávajúci štát mal k dispozícii písomný záznam tohto vyhlásenia“.

14.

V štandardnom tlačive osvedčenia uvedeného v prílohe I rámcového rozhodnutia 2008/909 (ďalej len „osvedčenie podľa prílohy I“), je potrebné v časti d) bode 4 uviesť „iné relevantné informácie o rodinných, sociálnych a pracovných väzbách odsúdenej osoby k vykonávajúcemu štátu“.

B.

Vnútroštátne právo

18.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby (ďalej len „zákon č. 549/2011“), rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak § 4 ods. 2 a 3 neustanovujú inak, a ak odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky.

19.

Vnútroštátny súd vysvetlil, že zákon síce ukladá každému občanovi, ktorý sa trvalo nezdržiava v zahraničí, povinnosť hlásiť trvalý pobyt a zároveň povinnosť ohlásiť jeho skončenie, ak sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo tam žiť, avšak za nesplnenie týchto povinností nestanovuje nijakú sankciu.

23.

Vnútroštátny súd tiež vysvetlil, že podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 tak možno rozhodnutia štátu pôvodu o uložení trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody uznať a vykonať aj vtedy, ak odsúdený štátny občan Slovenskej republiky v nej fakticky nežije (ale žije v štáte pôvodu), pričom však má na jej území evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt.

24.

Uvedený súd poukázal na to, že podmienka existencie preukázateľných rodinných, sociálnych alebo pracovných väzieb, ktoré môžu uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby, je stanovená alternatívne a podľa slovenskej právnej úpravy musí byť splnená iba vtedy, ak občan Slovenskej republiky nemá na jej území obvyklý, teda trvalý ani prechodný pobyt.

25.

28.

Z časti d) bodu 4 osvedčenia podľa prílohy I vyplýva, že odvolateľ pricestoval do Českej republiky spolu so svojou manželkou päť mesiacov pred spáchaním predmetného trestného činu. Krátko pracoval v Plzni, jeho pracovný pomer však bol ukončený. V čase spáchania trestného činu bol teda nezamestnaný. Najprv sa zdržiaval na ubytovni, potom si so svojou rodinou prenajal byt. Krajský soud v Plzni tiež konštatoval, že sociálna náprava odvolateľa bude pre neho na Slovensku lepšie dosiahnuteľná, keďže je slovenským štátnym príslušníkom, žil tam celý svoj život a tiež tam má evidovaný trvalý pobyt.

29.

Okrem toho v časti l) osvedčenia podľa prílohy I sa uvádza, že odvolateľ nemá v Českej republike obvyklý pobyt. Pred spáchaním trestného činu žil na jej území veľmi krátku dobu, počas ktorej si nevytvoril žiadne pracovné, kultúrne ani sociálne väzby. Skutočnosť, že na území Českej republiky majú pobyt deti odvolateľa, nemá vplyv na konštatovanie, že odvolateľ nemá obvyklý pobyt v Českej republike. Deti sú tiež slovenskými štátnymi príslušníkmi a na Slovensko sa môžu kedykoľvek vrátiť.

30.

Rozsudkom zo 17. mája 2018 rozhodol Krajský súd v Košiciach na základe osvedčenia podľa prílohy I o uznaní a výkone rozsudku.

34.

Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„[1.]

Má sa článok 4 ods. 1 písm. a) [rámcového rozhodnutia 2008/909] vykladať v tom zmysle, že kritériá v ňom uvedené budú splnené iba vtedy, ak má odsúdená osoba v členskom štáte, ktorého je štátnym občanom, také rodinné, sociálne, pracovné alebo iné väzby, so zreteľom na ktoré možno dôvodne predpokladať, že výkon trestu v tomto štáte môže uľahčiť jej sociálnu nápravu, teda, že bráni takej vnútroštátnej úprave, akou je § 4 ods. 1 písm. a) [zákona č. 549/2011] (v znení účinnom do 31. decembra 2019), ktorá umožňuje v takýchto prípadoch uznať a vykonať rozsudok len na základe formálne evidovaného obvyklého pobytu vo vykonávajúcom štáte, bez ohľadu na to, či má odsúdená osoba v tomto štáte konkrétne väzby umožňujúce posilniť jej sociálnu nápravu?

[2.]

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku má sa článok 4 ods. 2 [rámcového rozhodnutia 2008/909] vykladať v tom zmysle, že aj v situácii upravenej v článku 4 ods. 1 písm. a) [rámcového rozhodnutia 2008/909] je príslušný orgán štátu pôvodu povinný presvedčiť sa ešte pred zaslaním rozsudku a osvedčenia o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, a zároveň v tomto smere získané informácie je povinný uviesť v časti d) bode 4 osvedčenia, osobitne ak odsúdená osoba v stanovisku podľa článku 6 ods. 3 [rámcového 2008/909] tvrdí, že má konkrétne rodinné, sociálne alebo pracovné väzby v štáte pôvodu?

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Najprv odpoviem na prvú otázku, ktorú položil vnútroštátny súd. Navrhnem odpoveď v tom zmysle, že posúdenie, či odsúdená osoba v danom členskom štáte žije na účely uplatnenia rámcového rozhodnutia 2008/909, nemôže byť obmedzené len na situácie, v ktorých v tomto štáte má oficiálne oznámenú adresu pobytu. Následne navrhnem ďalšie kritériá, ktoré by mali byť relevantné ako súčasť tohto posúdenia (časť A). V odpovedi na druhú položenú otázku poukážem na to, že príslušný orgán štátu pôvodu je povinný presvedčiť sa o tom, že odovzdanie odsúdenej osoby do štátu jej štátnej príslušnosti zvýši mieru jej sociálnej nápravy. Tento orgán tiež musí orgánu vykonávajúceho štátu poskytnúť všetky relevantné informácie o pravdepodobnosti sociálnej nápravy odsúdenej osoby (časť B). Napokon objasním, ktoré relevantné kritériá podmieňujúce odovzdanie odsúdenej osoby môžu byť predmetom posúdenia príslušným orgánom vykonávajúceho štátu, ktoré môže viesť k odmietnutiu uznať a vykonať rozsudok (časť C).

A.

Prvá otázka: kde odsúdená osoba žije?

37.

Odovzdanie odsúdenej osoby v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 je v prípade, že táto osoba s odovzdaním nesúhlasí, možné len v prípade, že ide o štátneho príslušníka vykonávajúceho členského štátu, v ktorom táto osoba žije .

38.

V tomto ustanovení sa teda v zásade odráža znenie odôvodnenia 17. Spojka „a“ sa však nahrádza spojkou „alebo“. Zdá sa preto, že „obvyklý pobyt“ na jednej strane a „preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby“ na strane druhej sú dvoma alternatívnymi dôvodmi uznania v situácii spadajúcej do pôsobnosti článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909. Okrem toho pojem obvyklý pobyt sa na účely prvého z uvedených dôvodov chápe v platnom znení vnútroštátneho zákona ako trvalý alebo prechodný pobyt. Vnútroštátny súd vysvetlil, že na administratívne účely sa za formálne evidovanú adresu pobytu považuje tak trvalý, ako aj prechodný pobyt.

42.

Chcem poznamenať, že použitie spojky „a“ v odôvodnení 17 rámcového rozhodnutia 2008/909 spájajúcej „zvyčajný pobyt“ s „rodinnými, sociálnymi alebo pracovnými väzbami“ jasne poukazuje na to, že aby sa mohlo dospieť k záveru, že odsúdená osoba „žije“ vo vykonávajúcom štáte na účely článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909, je potrebné viac ako len formálne evidovaná adresa.

43.

Podľa mňa je celkom jasné, že ak § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 umožňuje uznanie rozsudku a odovzdanie odsúdenej osoby len na základe evidovanej trvalej alebo prechodnej adresy, nespĺňa požiadavku vyplývajúcu z článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909.

44.

Z prejednávanej veci a jej skutkových okolností však vyplýva potreba preskúmať dve všeobecné otázky výkladu a fungovania rámcového rozhodnutia 2008/909. Po prvé, aký je obsah požiadaviek, ktoré vyplývajú z článku 4 ods. 1 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia a týkajú sa pojmu „žiť“ v spojení s pojmami „zvyčajný pobyt“ a „rodinné, sociálne alebo pracovné väzby“? (časť 1) Po druhé, ako sa majú tieto aspekty posúdiť a kto to má urobiť? (časť 2)

1. „Kde odsúdená osoba žije“: zvyčajný pobyt a rodinné, sociálne alebo pracovné väzby

48.

To, kde odsúdená osoba „žije“, je na účely rámcového rozhodnutia 2008/909, a najmä jeho článku 4 ods. 1 písm. a) spresňuje odôvodnenie 17. Ide o „miesto, na ktoré je viazaná na základe zvyčajného pobytu a prvkov, ako sú rodinné, sociálne alebo pracovné väzby“. Nijaký z uvedených pojmov, ani pojem „zvyčajný pobyt“ však rámcové rozhodnutie 2008/909 nedefinuje.

49.

Ak neexistuje nijaký odkaz na vnútroštátne právo, zmysel a rozsah pôsobnosti pojmu práva Únie si vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný rámcovým rozhodnutím 2008/909. ( 4 )

53.

Súdny dvor vysvetlil, že tieto výrazy sa vzťahujú na situácie, v ktorých „osoba, ktorej sa [EZ] týka, si buď založila svoj skutočný pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, alebo nadobudla v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tom istom štáte väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu“ ( 11 ). Ďalej Súdny dvor dodal, že pri preskúmaní „zdržiavania sa“ je opodstatnené vykonať „celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä dĺžka, povaha a podmienky pobytu požadovanej osoby, ako aj rodinné a hospodárske vzťahy, ktoré udržuje táto osoba s vykonávajúcim členským štátom“ ( 12 ), pričom „individuálna okolnosť charakterizujúca dotknutú osobu v zásade nemôže mať sama osebe rozhodujúci význam“ ( 13 ).

54.

Vzhľadom na skutočnosť, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia o EZ ( 14 ) a článok 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2008/909 ( 15 ) majú spoločný cieľ súvisiaci so sociálnou nápravou, domnievam sa, že podobná logika by sa mala uplatňovať aj v kontexte prejednávanej veci. ( 16 )

55.

Okrem podmienky štátnej príslušnosti, ktorú vo veci samej nik nespochybňuje, odôvodnenie 17 rámcového rozhodnutia 2008/909 uvádza na prvý pohľad dva odlišné prvky: „zvyčajný pobyt“ na jednej strane a „prvky, ako sú rodinné, sociálne alebo pracovné väzby“ na strane druhej. Oba tieto prvky sú však prepojené s cieľom sociálnej nápravy, a tak v konečnom dôsledku predstavujú dve strany rovnakej mince. Preto si nemyslím, že by išlo o dve odlišné podmienky.

59.

Po prvé skutočnosti, na ktoré je potrebné sa zamerať a posúdiť ich, by sa mali vnímať z hľadiska cieľa sociálnej nápravy, ktorý rámcové rozhodnutie 2008/909 sleduje a je vyjadrený najmä v jeho článku 3 ods. 1 ( 17 ) Zistenie, či odsúdená osoba žije v členskom štáte, teda či tam má zvyčajný pobyt a väzby, totiž nie je len abstraktné posúdenie, ale vykonáva sa na účel posúdenia pravdepodobnosti sociálnej nápravy odsúdenej osoby.

60.

Práve tento účel je určujúci pri stanovení, čo je relevantné v jednotlivom prípade a čo by sa malo zohľadniť. Nechcem otvárať komplexnú diskusiu o mnohých faktoroch, ktoré by mali byť súčasťou procesu sociálnej nápravy, ( 18 ) môžem však asi formulovať praktický predpoklad, že rodinné a sociálne väzby sú pri poskytnutí pomoci odsúdenej osobe po jej návrate z výkonu trestu mimoriadne nápomocné a ponúkajú jej možnosť znovu sa zaradiť do spoločnosti.

61.

Je však tiež jasné, že zoznam relevantných väzieb stanovených v odôvodnení 17 nie je taxatívny, ako to vyjadruje slovné spojenie „prvky, ako sú“. Potvrdzuje to aj odôvodnenie 9, z ktorého pre štát pôvodu vyplýva pokyn, aby overil možnosť sociálnej nápravy tým, že zváži, či má odsúdená osoba väzbu na vykonávajúci členský štát a či táto osoba uvedený štát považuje za „miesto svojich rodinných, jazykových, kultúrnych, spoločenských alebo hospodárskych či iných väzieb“. Domnievam sa, že nič nebráni tomu, aby boli v kontexte článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 zohľadnené napríklad kultúrne alebo jazykové väzby, ak sa skutočne pokladajú za užitočné na účely sociálnej nápravy jednotlivca.

Objasnenie vecného obsahu požiadaviek vyplývajúcich z článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 však neposkytuje úplnú odpoveď na otázku, ako presne sa majú tieto požiadavky posudzovať. V tejto súvislosti stoja za pozornosť tri skutočnosti.

65.

Po prvé posúdenie podmienok článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj pravdepodobnosti sociálnej nápravy, ktorú musí orgán štátu pôvodu zohľadniť podľa článku 4 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, sa musí uskutočniť individuálne , aby sa mohla zohľadniť konkrétna situácia odsúdenej osoby .

66.

Chcem poukázať na to, že rámcové rozhodnutie 2008/909 predpokladá posúdenie takejto individuálnej situácie, keď v článku 6 ods. 3 stanovuje právo odsúdenej osoby vyjadriť svoje stanovisko (ak sa takáto osoba stále nachádza v štáte pôvodu). ( 20 ) V tomto ustanovení sa tiež uvádza, že toto stanovisko sa zašle vykonávajúcemu štátu najmä na účely článku 4 ods. 4, podľa ktorého orgán vykonávajúceho štátu môže predložiť odôvodnené stanovisko orgánu štátu pôvodu, v ktorom sa uvádza, prečo by cieľ sociálnej nápravy nebol v danom prípade splnený. Táto možnosť existuje bez ohľadu na to, či orgán štátu pôvodu inicioval poradu. Vo všeobecnosti môže orgán štátu pôvodu aktivovať systém spolupráce, ktorý je upravený v rámcovom rozhodnutí 2008/909, len vtedy, keď konštatoval, že odovzdanie odsúdenej osoby uľahčí jej sociálnu nápravu.

67.

Po tretie takýto scenár, akokoľvek je poľutovaniahodný, nepredstavuje z hľadiska systému zavedeného rámcovým rozhodnutím 2008/909 problém. V tomto kontexte je nevyhnutné pripomenúť pravidlo a výnimku, alebo skôr výnimku z výnimky.

71.

Základné pravidlo pri výkone trestu odňatia slobody je, že tento trest zabezpečuje (členský) štát, ktorý ho uložil, a v tomto štáte prebieha aj samotný výkon trestu. Odovzdanie odsúdených osôb do iného (členského) štátu s cieľom výkonu trestu odňatia slobody je výnimočné a v zásade je možné, len ak to umožňuje osobitný režim, aký v súčasnosti vyplýva z rámcového rozhodnutia 2008/909 alebo ho predtým stanovoval dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb. ( 21 )

72.

Rámcové rozhodnutie 2008/909 je formulované spôsobom, ktorý jasne sleduje záujmy odsúdenej osoby. Odovzdanie takýchto osôb je možné len v prípade, že možno predpokladať, že odovzdanie zvýši pravdepodobnosť ich sociálnej nápravy. Rámcové rozhodnutie naopak nebolo vytvorené s cieľom slúžiť (prípadným) záujmom členských štátov pri premiestňovaní alebo dokonca repatriovaní odsúdených osôb v rámci Únie so zámerom výkonu trestu, a to na základe ich štátnej príslušnosti. ( 22 )

73.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby sa článok 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladal v tom zmysle, že odsúdená osoba žije v danom členskom štáte, ak má alebo mala zvyčajný pobyt v tomto štáte a vytvorila si tam rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, takže možno dôvodne predpokladať, že je s týmto štátom prepojená, čo uľahčí jej schopnosť znovu sa po výkone trestu zaradiť do spoločnosti. Článok 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 teda bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uznanie a výkon rozsudku len na základe trvalej alebo prechodnej adresy odsúdenej osoby, ktorá bola zaevidovaná len na administratívne účely, bez toho, aby sa zároveň uskutočnilo individuálne preskúmanie existencie príslušných väzieb, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že tieto väzby uľahčia schopnosť odsúdenej osoby znovu sa po výkone trestu zaradiť do spoločnosti.

B.

Druhá otázky: povinnosť orgánu štátu pôvodu zistiť možnosť sociálnej nápravy

77.

Vo svojej druhej prejudiciálnej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či orgán štátu pôvodu v situácii upravenej v článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 je povinný presvedčiť sa ešte pred zaslaním rozsudku a osvedčenia podľa prílohy I o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Vnútroštátny súd sa zároveň pýta, či je orgán štátu pôvodu takto získané informácie povinný uviesť v časti d) bode 4 osvedčenia podľa prílohy I, ak odsúdená osoba tvrdí, že má konkrétne rodinné, sociálne alebo pracovné väzby v štáte pôvodu.

81.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania nešpecifikuje, či sa medzi orgánmi vykonávajúceho štátu a štátu pôvodu uskutočnili nejaké porady. Ak k poradám nedošlo, orgán vykonávajúceho členského štátu stále môže poskytnúť orgánu štátu pôvodu odôvodnené stanovisko o možnosti sociálnej nápravy odvolateľa.

82.

Objasnenie rozsahu povinností orgánu štátu pôvodu je preto možno stále nevyhnutné, aby orgán vykonávajúceho štátu mohol užitočne uplatniť svoje právomoci a poskytnúť orgánu štátu pôvodu odôvodnené stanovisko.

83.

Okrem toho sa domnievam, že druhá prejudiciálna otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, je prirodzene prepojená s treťou prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa možnosti orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznanie na základe dôvodu, ktorý obsahuje článok 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909, teda ak nie sú splnené kritériá stanovené v článku 4 ods. 1.

87.

Podľa Českej republiky a Komisie sa musí pozitívny záver v tejto súvislosti dosiahnuť s istotou. Bol by som pri takomto tvrdení opatrný. Človek nemusí byť Niels Bohr, aby súhlasil s konštatovaním, že akékoľvek „predvídanie je veľmi náročné, najmä ak sa týka budúcnosti“. Keďže väčšina vnútroštátnych sudcov pravdepodobne nemá v skrini kryštálovú guľu, myslím si, že ich úlohou je dospieť k dôvodnému predpokladu, a nie k istote. Uvedené predvídanie sa síce stále musí uskutočniť na základe konkrétnej situácie jednotlivca a podľa najlepších informácií a vedomostí, má však zostať na úrovni dôvodného predpokladu.

88.

Navyše orgán štátu pôvodu tiež musí predložiť informácie, ktoré na tento účel získal, v časti d) bode 4 osvedčenia podľa prílohy I. Tieto informácie sú povinné, okrem prípadov, keď je ich nepovinná povaha určená, ako napríklad v časti l) nazvanej „Ďalšie okolnosti podstatné pre prípad ( nepovinné informácie )“ ( 25 ).

89.

Na rozdiel od predpokladu, z ktorého vychádza druhá prejudiciálna otázka, si však nemyslím, že povinnosť orgánu štátu pôvodu sa obmedzuje iba na situácie, v ktorých odsúdená osoba využila možnosť vyjadriť svoje stanovisko, ako to umožňuje článok 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909.

93.

Rámcové rozhodnutie 2008/909, rovnako ako mnohé ďalšie nástroje v tejto oblasti, zjavne umožňuje vzájomné porady. Takéto porady by však mali mať len doplňujúcu povahu a nemali by nahrádzať štandardné a hlavné spôsoby komunikácie, ktoré má orgán štátu pôvodu zabezpečiť vopred. Zjavne môže vzniknúť potreba požiadať o doplňujúce informácie alebo poradiť sa, to by však malo byť len výnimkou, a nie pravidlom. ( 27 ) Navyše rámcové rozhodnutie 2008/909 stanovuje časové rámce, v ktorých sa v zásade musí konečné rozhodnutie o uznaní rozsudku a výkone trestu prijať, ( 28 ) čo limituje skutkové zistenia, ktoré možno vykonať a doplniť po zaslaní rozsudku na účely uznania.

94.

Vzhľadom na uvedené som dospel k druhému záveru, že článok 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby príslušný orgán štátu pôvodu v situácii stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia dospel ešte pred zaslaním rozsudku a osvedčenia podľa prílohy I k pozitívnemu záveru založenému na konkrétnom posúdení situácie odsúdenej osoby, že výkon trestu vo vykonávajúcom štáte pravdepodobne uľahčí sociálnu nápravu tejto osoby. Tento orgán je povinný poskytnúť akékoľvek informácie získané s týmto cieľom prostredníctvom časti d) bodu 4 osvedčenia podľa prílohy I, a to bez ohľadu na to, či odsúdená osoba využila možnosť vyplývajúcu z článku 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyjadriť v tejto súvislosti svoje stanovisko.

C.

Tretia otázka: možnosť orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznanie a vykonanie rozsudku

98.

Splnenie týchto podmienok má posúdiť orgán vykonávajúceho štátu, zatiaľ čo článok 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 ukladá orgánu štátu pôvodu povinnosť overiť, či odovzdanie odsúdenej osoby uľahčí sociálnu nápravu tejto osoby.

99.

Rozumiem tomu, že povinnosť overiť možnosť sociálnej nápravy, ktorá je výslovne adresovaná štátu pôvodu , viedla vnútroštátny súd k položeniu tretej prejudiciálnej otázky, pretože orgán vykonávajúceho štátu sa zrejme v rozsahu, v akom je to relevantné v prejednávanej veci, obmedzuje na overenie podmienok vymedzených v článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909.

100.

Odpoveď na tretiu otázku si teda vyžaduje objasnenie vzťahu medzi článkom 4 ods. 1 písm. a), článkom 4 ods. 2 a článkom 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909.

104.

Ani kategorické tvrdenie, že len orgán štátu pôvodu môže v zmysle článku 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 posudzovať pravdepodobnosť sociálnej nápravy odsúdenej osoby, by preto neznamenalo, že orgán vykonávajúceho štátu by stratil právomoc uskutočniť svoje vlastné posúdenie podľa článku 4 ods. 1 písm. a), ktorú mu jasne priznáva rámcové rozhodnutie 2008/909. Orgány vykonávajúceho členského štátu teda majú možnosť spochybniť a v konečnom dôsledku odstrániť samotný základ (zistenie obvyklého pobytu a relevantných väzieb), na ktorom je záver o sociálnej náprave nevyhnutne postavený.

105.

Samozrejme si uvedomujem význam vzájomného uznávania ako „základného kameňa“ súdnej spolupráce v trestných veciach, ( 29 ) čo správne pripomína maďarská vláda. Výklad článku 4 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 4 ods. 2 a článkom 9 ods. 1 písm. b) ma však vedie k záveru, že tieto ustanovenia v konečnom dôsledku dávajú orgány štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu na rovnakú úroveň pri overovaní požiadaviek, ktoré sú predpokladom odovzdania odsúdenej osoby v situácii podľa článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909.

106.

Možno sa len dohadovať, kde presne sa má takáto „rovnováha“, ktorá bola zámerom normotvorcu, nachádzať. V každom prípade spôsob, akým je rámcové rozhodnutie 2008/909 v súčasnosti formulované, znamená, že normotvorca Únie zveril orgánu štátu pôvodu zodpovednosť za získanie podloženého stanoviska o možnosti sociálnej nápravy odsúdenej osoby podľa článku 4 ods. 2 Orgán vykonávajúceho štátu však stále má možnosť účinne proti tomuto záveru namietať, a to formuláciou vlastného stanoviska o tom, či odsúdená osoba skutočne žije vo vykonávajúcom štáte, ako aj o tom, či tam má v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) zvyčajný pobyt a relevantné väzby.

110.

Po prvé uznanie a výkon trestu by sa malo uskutočniť v rámci lehôt vymedzených na tento účel v článku 12 rámcového rozhodnutia 2008/909. Najmä podľa článku 12 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia konečné rozhodnutie o uznaní rozsudku a výkone trestu by sa v zásade malo prijať do 90 dní.

111.

Po druhé, ako správne pripomína česká vláda, keď sa orgán vykonávajúceho štátu rozhodne využiť možnosť odmietnuť uznanie a výkon na základe článku 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909, podmienkou tohto odmietnutia sú povinné porady , ktoré sa majú uskutočniť podľa článku 9 ods. 3.

112.

Po tretie, pokiaľ ide o overenie podmienok článku 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909, rozsah overenia zo strany orgánu vykonávajúceho štátu bude vymedzený hranicami lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. To prakticky znamená, že orgán vykonávajúceho štátu by mal hlavne vychádzať z informácií, ktoré už zhromaždil a zaslal orgán štátu pôvodu, a z ich posúdenia. Napokon práve to je dôvod, pre ktorý sú orgány štátu pôvodu povinné uviesť všetky svoje zistenia v osvedčení podľa prílohy I, a to bez ohľadu na to, či odsúdená osoba predložila nejaké ďalšie informácie vo svojom stanovisku. ( 30 )

Takéto preskúmanie by nešlo len proti duchu a cieľu rámcového rozhodnutia 2008/909 a proti zásade lojálnej spolupráce, ktorá sa v jeho kontexte uplatňuje, ale z praktického hľadiska by tiež orgány štátu pôvodu dostalo do neprijateľnej situácie, v ktorej by sa dôkazná požiadavka týkajúca sa toho, čo sa má overiť, aby sa mohol aktivovať mechanizmus rámcového rozhodnutia, stanovila na príliš vysokú úroveň. Orgány štátu pôvodu by už z podstaty veci nielen nemali overovať skutkovú situáciu vo vykonávajúcom členskom štáte zhromažďovaním dôkazov, výsluchom svedkov alebo žiadosťami o správy, ale to ani nedokážu urobiť. Jednoducho povedané od orgánov členského štátu pôvodu možno len ťažko požadovať, aby predtým, ako by mohli aktivovať mechanizmus rámcového rozhodnutia 2008/909, podrobne zisťovali, napríklad, ako často navštevuje odsúdená osoba svoju rodinu vo vykonávajúcom členskom štáte, či ju počas ostatných piatich rokov videli v miestnom pohostinstve, alebo či jej bratranec z druhého kolena práve ponúkol prácu v rodnej obci, ak sa rozhodla, že sa tam vráti.

115.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom takto: článok 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať tak, že oprávňuje orgán vykonávajúceho štátu, aby odmietol uznať a vykonať rozsudok, ak dospeje k záveru, že kritériá stanovené v článku 4 ods. 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia neboli splnené. Týka sa to aj možnosti orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznať a vykonať rozsudok v prípade, že sa domnieva, že v tomto štáte neexistujú nijaké rodinné, sociálne, pracovné alebo iné relevantné väzby, ktoré by umožnili dôvodne predpokladať, že výkon trestu v tomto štáte môže uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby.

2.

Článok 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať tak, že vyžaduje, aby príslušný orgán štátu pôvodu v situácii stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia dospel ešte pred zaslaním rozsudku a osvedčenia podľa prílohy I k pozitívnemu záveru založenému na konkrétnom posúdení situácie odsúdenej osoby, že výkon trestu vo vykonávajúcom štáte pravdepodobne uľahčí sociálnu nápravu tejto osoby. Tento orgán je povinný poskytnúť akékoľvek informácie získané s týmto cieľom prostredníctvom časti d) bodu 4 osvedčenia podľa prílohy I, a to bez ohľadu na to, či odsúdená osoba využila možnosť vyplývajúcu z článku 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyjadriť v tejto súvislosti svoje stanovisko.

3.

Článok 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať tak, že oprávňuje orgán vykonávajúceho štátu, aby odmietol uznať a vykonať rozsudok, ak dospeje k záveru, že kritériá stanovené v článku 4 ods. 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia neboli splnené. Týka sa to aj možnosti orgánu vykonávajúceho štátu odmietnuť uznať a vykonať rozsudok v prípade, že sa domnieva, že v tomto štáte neexistujú nijaké rodinné, sociálne, pracovné alebo iné relevantné väzby, ktoré by umožnili dôvodne predpokladať, že výkon trestu v tomto štáte môže uľahčiť sociálnu nápravu odsúdenej osoby.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ).

( 9 ) Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34) (ďalej len „rámcové rozhodnutie o EZ“).

( 10 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 11 ) Rozsudok zo 17. júla 2008, Kozlowski ( C‑66/08 , EU:C:2008:437 , bod 46 ). Pozri tiež rozsudok z 13. decembra 2018, Sut ( C‑514/17 , EU:C:2018:1016 , bod 34 ).

( 12 ) Rozsudok zo 17. júla 2008, Kozlowski ( C‑66/08 , EU:C:2008:437 , bod 48 ). Pozri tiež rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge ( C‑42/11 , EU:C:2012:517 , bod 43 ).

( 13 ) Rozsudok zo 17. júla 2008, Kozlowski ( C‑66/08 , EU:C:2008:437 , bod 49 ). Porovnaj s bodom 36 tohto rozsudku, v ktorom Súdny dvor z pôsobnosti výrazu „zdržiavať sa“ vylúčil situáciu, v ktorej sa osoba niekde dočasne nachádza. Pozri aj rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge ( C‑42/11 , EU:C:2012:517 , bod 38 ).

( 14 ) Súdny dvor rozhodol, že dôvod na nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia o EZ „má najmä za cieľ umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu požadovanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená“. Rozsudok zo 17. júla 2008, Kozlowski ( C‑66/08 , EU:C:2008:437 , bod 45 ). Pozri tiež rozsudok z 24. júna 2019, Poplawski ( C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 99 a tam citovaná judikatúra). V súvislosti s podobným konštatovaním týkajúcim sa článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia o EZ pozri rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) ( C‑314/18 , EU:C:2020:191 , bod 48 a tam citovaná judikatúra).

( 21 ) Dohovor Rady Európy o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983, ETS č. 112. Tento dohovor vyžaduje, aby odsúdená osoba vyjadrila s odovzdaním súhlas. Ako pripomína odôvodnenie 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 „… Dodatkový protokol k uvedenému dohovoru…, ktorý umožňuje za určitých podmienok odovzdanie aj bez súhlasu dotknutej osoby, neratifikovali všetky členské štáty“.

( 22 ) V súvislosti s úvahami o odôvodnení rámcového rozhodnutia 2008/909 pozri napríklad de WREE, E., VANDER BEKEN, T., VERMEULEN, G.: The transfer of sentenced persons in Europe: Much ado about reintegration. In: Punishment & Society . 2009, roč. 11(1), s. 111 – 128, na s. 117; MARTUFI, A.: Assessing the resilience of „social rehabilitation“ as a rationale for transfer. A commentary on the aims of Framework Decision 2008/909/JHA. In: New Journal of European Criminal Law . 2018, roč. 9, s. 43 – 61, na s. 44; FARALDO‑CABANA, P.: One step forward, two steps back? Social rehabilitation of foreign offenders under Framework Decisions 2008/909/JHA and 2008/947/JHA. In: New Journal of European Criminal Law . 2019, roč. 10(2), s. 151 – 167.

( 23 ) MARTUFI, A.: Assessing the resilience of „social rehabilitation“ as a rationale for transfer. A commentary on the aims of Framework Decision 2008/909/JHA. In: New Journal of European Criminal Law . 2018, roč. 9, s. 43 – 61, na s. 49.

( 24 ) Tieto porady sa odlišujú od povinných porád, keď odovzdávanie spadá do pôsobnosti článku 4 ods. 1 písm. c).

( 25 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 26 ) Pozri moje návrhy vo veci A.P. (Probačné opatrenia) ( C‑2/19 , EU:C:2020:80 , bod 30 ).