C-29/19

62019CJ0029

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 23. januára 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Dávky v nezamestnanosti – Výpočet – Nezohľadnenie posledného platu poberaného v členskom štáte bydliska – Príliš krátka referenčná doba – Plat prijatý po skončení pracovnoprávneho vzťahu – Osoba, ktorá predtým vykonávala činnosť ako zamestnanec vo Švajčiarsku“

Vo veci C‑29/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundessozialgericht (Spolkový súd rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia, Nemecko) z 23. októbra 2018 a doručený Súdnemu dvoru 16. januára 2019, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

ZP, v zastúpení: M. Hanke, Rechtsanwalt,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 62 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi ZP a Bundesagentur für Arbeit (Spolkový úrad práce, Nemecko, ďalej len „úrad“) vo veci výšky dávok v nezamestnanosti, ktoré mu tento úrad priznal podľa vnútroštátneho práva.

4

Podľa článku 1 prílohy II DVOP zmenenej rozhodnutím Spoločného výboru zriadeného v rámci DVOP č. 1/2012 z 31. marca 2012 ( Ú. v. EÚ L 103, 2012, s. 51 ):

„1. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ide o koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, budú medzi sebou uplatňovať právne akty Európskej únie, na ktoré sa uvádza odkaz v oddiele A tejto prílohy a ktoré sú zmenené a doplnené týmto oddielom, alebo predpisy, ktoré sú rovnocenné s takýmito aktmi.

2. Pojem ‚členský štát/členské štáty‘ obsiahnutý v právnych aktoch uvedených v oddiele A tejto prílohy znamená okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne akty Európskej únie, aj Švajčiarsko.“

5

Oddiel A uvedenej prílohy II odkazuje okrem iného na nariadenie č. 883/2004.

(32)

aby sa podporila mobilita pracovníkov, je mimoriadne vhodné, aby sa umožnilo vyhľadávanie zamestnania v rôznych členských štátoch; preto je potrebné zabezpečiť užšiu a účinnejšiu koordináciu medzi systémami poistenia v nezamestnanosti a službami zamestnanosti všetkých členských štátov;

…

(45)

pretože cieľ navrhovaného opatrenia, a to koordinačné opatrenia na zaručenie toho, aby sa právo na voľný pohyb osôb mohlo účinne vykonávať, sa nemôže dostatočne dosiahnuť členskými štátmi, a vzhľadom na rozsah a účinky tohto opatrenia sa môže lepšie dosiahnuť na úrovni spoločenstva, spoločenstvo môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity, ako je ustanovená v článku 5 zmluvy. V súlade so zásadou proporcionality, ako je ustanovená v tomto článku, toto nariadenie nepresahuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa“.

7

„Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

…“

10

Článok 62 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia znie:

„1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy ustanovujú, že výpočet dávok na základe výšky predchádzajúceho platu alebo príjmu z vykonávania povolania, zohľadní výlučne plat alebo príjem z vykonávania povolania, ktorý daná osoba mala v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podľa uvedených právnych predpisov.

2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež vtedy, ak právne predpisy vykonávané príslušnou inštitúciou ustanovujú špecifickú referenčnú dobu na určenie platu, ktorý slúži ako základ na výpočet dávok, a ak počas celej takejto doby alebo pre časť takejto doby sa [na danú] osobu vzťahovali právne predpisy iného členského štátu.“

paušalizovaného čistého platu (príjem relevantný pre výšku dávky), ktorý vyplýva z hrubého platu, ktorý nezamestnaná alebo nezamestnaný dosiahol v referenčnej dobe (vymeriavací plat).“

12

§ 150 SGB III s názvom „Referenčná doba a vymeriavací rámec“ stanovuje:

„1. Referenčná doba zahŕňa platové zúčtovacie obdobia zamestnaní podliehajúcich odvodovej povinnosti stanovené pri ukončení príslušného pracovnoprávneho vzťahu vo vymeriavacom rámci. Vymeriavací rámec zahŕňa rok; končí posledným dňom posledného vzťahu podliehajúceho odvodovej povinnosti pred vznikom nároku.

…

3. Vymeriavací rámec sa predĺži na dva roky, ak

14

Podľa § 152 SGB III s názvom „Fiktívne vymeranie“:

„1. Ak referenčná doba v dĺžke aspoň 150 dní s nárokom na pracovnú odmenu nemôže byť stanovená v rámci vymeriavacieho rámca predĺženého na dva roky, za vymeriavací plat sa považuje fiktívna pracovná odmena. …

2. Na určenie fiktívnej pracovnej odmeny sa nezamestnaná alebo nezamestnaný zaradí do kvalifikačnej skupiny, ktorá zodpovedá pracovnej kvalifikácii, ktorá je nevyhnutná pre zamestnanie, na ktoré má Agentur für Arbeit [Úrad práce, Nemecko] predovšetkým rozšíriť sprostredkovateľské výkony pre nezamestnané a nezamestnaných. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

15

18

Sozialgericht Konstanz (Súd rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia v Kostnici, Nemecko) rozsudkom z 19. januára 2016 čiastočne vyhovel žalobe podanej žalobcom vo veci samej proti uvedeným rozhodnutiam úradu a nariadil úradu, aby vyčíslil výšku dávky v nezamestnanosti na základe vymeriavacieho základu vo výške 93,03 eura.

19

Landessozialgericht Baden‑Württemberg (Krajinský súd rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia v Badensku‑Württembersku, Nemecko) zamietol odvolania proti tomuto rozsudku podané žalobcom vo veci samej a úradom. Podľa tohto súdu môže výpočet výšky dávky v nezamestnanosti podľa článku 62 nariadenia č. 883/2004 vychádzať len z výšky platu poberaného žalobcom vo veci samej za poslednú činnosť ako zamestnanec vykonávanú v Nemecku, a nie z fiktívnej odmeny, akou je odmena vypočítaná podľa ustanovení vnútroštátneho práva, keďže toto nariadenie má pred týmito poslednými uvedenými ustanoveniami prednosť.

20

2.

Má sa článok 62 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 62 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že príslušná inštitúcia členského štátu pobytu má pri nezamestnanosti zamestnanca pri výpočte dávok zohľadniť „plat“, ktorý „mala“ daná osoba v súvislosti s jej poslednou činnosťou na území tejto inštitúcie, aj vtedy, ak podľa vnútroštátnych predpisov platných pre príslušnú inštitúciu sa tento plat z dôvodu nedostatku včasného vyúčtovania nesmie zahrnúť do vymeriavacieho základu pre dávky v referenčnej dobe, pričom ako náhrada je stanovené fiktívne vymeranie dávky?“

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné pripomienky

22

Je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 883/2004 sa v súlade s jeho článkom 2 ods. 1 uplatňuje na štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov.

O prvej otázke

26

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2014 vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, že doba, počas ktorej daná osoba poberala plat v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov, nedosahuje dĺžku referenčnej doby, ktorú uvedené právne predpisy stanovujú na účely určenia platu používaného ako základ na výpočet dávok v nezamestnanosti, neumožňujú zohľadniť plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s touto činnosťou.

27

Z článku 62 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 jednoznačne vyplýva, že ak právne predpisy členského štátu stanovia, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, treba zohľadniť výlučne plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov.

28

31

Z toho vyplýva, že uvedené ustanovenie bráni právnym predpisom členského štátu, podľa ktorých sa na účely určenia dosiahnutia dĺžky referenčnej doby požadovanej týmto členským štátom započítavajú len doby zamestnania získané v tomto členskom štáte, a nie doby zamestnania získané podľa právnych predpisov iného členského štátu, alebo ako v prípade vo veci samej Švajčiarskej konfederácie na základe DVOP.

32

V dôsledku toho z článku 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 jednak vyplýva, že v prípade, ak právne predpisy členského štátu stanovujú, že výpočet dávok vychádza z výšky predchádzajúceho platu, musí byť zohľadnený výlučne plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov, a jednak, že v prípade, ak tieto právne predpisy upravujú a stanovujú referenčnú dobu na účely určenia platu, ktorý bude základom na výpočet, táto referenčná doba musí zahŕňať doby zamestnania získané tak podľa uvedených právnych predpisov, ako aj podľa právnych predpisov iných členských štátov.

33

Tento výklad je tiež v súlade s cieľmi nariadenia č. 883/2004, ktoré, ako vyplýva z jeho odôvodnení 4 a 45, má za účel koordinovať vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov s cieľom zaručiť účinný výkon práva na voľný pohyb osôb (rozsudok z 21. marca 2018, Klein Schiphorst, C‑551/16 , EU:C:2018:200 , bod 31 ). Na tento účel je cieľom tohto nariadenia zamedziť tomu, aby sa s pracovníkom, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb a bol zamestnaný vo viacerých členských štátoch, zaobchádzalo bez objektívneho odôvodnenia nevýhodnejšie než s pracovníkom, ktorý celú svoju kariéru pracoval v jedinom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, van den Berg a i., C‑95/18 a C‑96/18 , EU:C:2019:767 , bod 75 , ako aj citovanú judikatúru).

37

Na druhej strane nezohľadnenie uvedeného platu z dôvodu, že sa počas časti referenčnej doby stanovenej dotknutým členským štátom na účely výpočtu výšky dávky v nezamestnanosti vzťahovali na danú osobu právne predpisy iných členských štátov, má za následok, že s pracovníkom, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, sa zaobchádza menej priaznivo ako s pracovníkom, ktorý celú svoju kariéru pracoval v tomto jedinom členskom štáte.

38

Nemožno prijať argumentáciu úradu, podľa ktorej vzhľadom na to, že cieľom nariadenia č. 883/2004 je koordinovať, a nie harmonizovať systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov, požiadavka, ktorá spočíva v zohľadnení len posledného platu poberaného podľa relevantných vnútroštátnych právnych predpisov stanovená v článku 62 ods. 1 tohto nariadenia, predstavuje len zásadné pravidlo, ktoré umožňuje existenciu osobitných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ako je ustanovenie o výpočte výšky dávky v nezamestnanosti na základe fiktívneho platu stanoveného v § 152 SGB III.

39

V tejto súvislosti je pravda, že treba pripomenúť, že uvedené nariadenie nevytvára spoločný systém sociálneho zabezpečenia, ale zachováva existenciu rôznych vnútroštátnych systémov, pričom jeho jediným cieľom je zabezpečiť koordináciu týchto systémov na účely zabezpečenia účinného výkonu voľného pohybu osôb. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si teda členské štáty ponechávajú právomoc upraviť svoj systém sociálneho zabezpečenia (rozsudok z 28. júna 2018, Crespo Rey, C‑2/17 , EU:C:2018:511 , bod 45 a citovaná judikatúra).

43

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, že doba, počas ktorej daná osoba poberala plat v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov, nedosahuje dĺžku referenčnej doby, ktorú uvedené právne predpisy stanovujú na účely určenia platu používaného ako základ na výpočet dávok v nezamestnanosti, neumožňujú zohľadniť plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s touto činnosťou.

O druhej otázke

44

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, ak plat danej osoby v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov bol stanovený a vyplatený až po dátume ukončenia jej pracovnoprávneho vzťahu, neumožňujú zohľadniť plat poberaný danou osobou za túto činnosť.

45

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa nemôže formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia ani jej nemôže byť daná prednosť pred ostatnými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom z hľadiska verzií vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozdielu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od kontextu a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok z 12. septembra 2019, A a i., C‑347/17 , EU:C:2019:720 , bod 38 , ako aj citovaná judikatúra).

49

Vzhľadom na ciele nariadenia č. 883/2004 a najmä článku 62 ods. 1 tohto nariadenia, ako sú pripomenuté v bodoch 33 a 35 tohto rozsudku, sa nemožno domnievať, že toto ustanovenie podmieňuje zohľadnenie platu danej osoby v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec skutočnosťou, že tento plat bol stanovený a poberaný danou osobou najneskôr posledný deň výkonu tejto činnosti.

50

Dátum, ku ktorému bol plat vyplatený danej osobe, totiž nemá žiadny vplyv na dosiahnutie cieľa zabezpečiť tejto osobe nárok na dávky, ktoré v čo najvyššej možnej miere zohľadňujú podmienky zamestnania, a najmä odmenu, ktoré mala podľa právnych predpisov členského štátu posledného zamestnania. Naopak, ak by právo zaručené v článku 62 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 záviselo od dátumu stanovenia a vyplatenia platu, mohlo by to brániť voľnému pohybu pracovníkov v Únii.

1.

Článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, že doba, počas ktorej daná osoba poberala plat v súvislosti s poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov, nedosahuje dĺžku referenčnej doby, ktorú uvedené právne predpisy stanovujú na účely určenia platu používaného ako základ na výpočet dávok v nezamestnanosti, neumožňujú zohľadniť plat, ktorý mala daná osoba v súvislosti s touto činnosťou.

2.

Článok 62 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré síce stanovujú, že výpočet dávok v nezamestnanosti vychádza z výšky predchádzajúceho platu, ale v prípade, ak plat danej osoby v súvislosti s jej poslednou činnosťou ako zamestnanec podľa týchto právnych predpisov bol stanovený a vyplatený až po dátume ukončenia jej pracovnoprávneho vzťahu, neumožňujú zohľadniť plat poberaný danou osobou za túto činnosť.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.