C-69/19

Credito Fondiario SpA , so sídlom v Ríme (Taliansko), v zastúpení: pôvodne F. Sciaudone, S. Frazzani, A. Neri a F. Iacovone, avvocati, neskôr F. Sciaudone, A. Neri a F. Iacovone, avvocati,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (JRR) , v zastúpení: H. Ehlers, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Ianc, B. Meyring, T. Klupsch, a S. Schelo, Rechtsanwälte, ako aj M. Caccialanza a A. Villani, avvocati,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Talianska republika , v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa Credito Fondiario SpA domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 19. novembra 2018, Credito Fondiario/JRR (T‑661/16, neuverejnené, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2018:806 ), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu tejto spoločnosti týkajúcu sa na jednej strane zrušenia rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (ďalej len „jednotná rada“) z jej výkonného zasadnutia z 15. apríla 2016 o príspevkoch ex ante na rok 2016 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (JFR) (SRB/ES/SRF/2016/06) (ďalej len „prvé sporné rozhodnutie“) a rozhodnutia JRR z jej výkonného zasadnutia z 20. mája 2016 o úprave príspevkov ex ante na rok 2016 do JFR, ktoré dopĺňa prvé napadnuté rozhodnutie (SRB/ES/SRF/2016/13) (ďalej len „druhé napadnuté rozhodnutie“ a spolu s prvým napadnutým rozhodnutím ďalej len „napadnuté rozhodnutia“), v rozsahu, v akom sa jej týkajú, a na druhej strane vyhlásenia nezákonnosti článku 5 ods. 1 písm. f) delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií ( Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44 ), ako aj jeho prílohy I alebo v prípade potreby celého tohto delegovaného nariadenia.

b)

prijíma všetky rozhodnutia na vykonávanie tohto nariadenia, pokiaľ sa v tomto nariadení neustanovuje inak.“

3

Článok 70 nariadenia č. 806/2014 s názvom „Príspevky ex ante “ vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Jednotná rada každoročne po konzultácii s ECB alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta jednotlivé príspevky s cieľom zabezpečiť, aby príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahli 12,5 % cieľovej úrovne.

Výpočet príspevkov jednotlivých inštitúcií každoročne vychádza z:

4

Článok 5 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia č. 806/2014 ( Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1 ), stanovuje:

„1. Jednotná rada príslušným vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií oznamuje svoje rozhodnutia, v ktorých sa vypočítava výška ročných príspevkov inštitúcií povolených na ich príslušných územiach.

2. Po doručení oznámenia uvedeného v odseku 1 oznámi každý vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií každej inštitúcii povolenej v jeho členskom štáte rozhodnutie Jednotnej rady, v ktorom sa vypočítava výška ročného príspevku, ktorý táto inštitúcia musí zaplatiť.“

5

Podľa článku 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63:

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 1 až 10 napadnutého uznesenia a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

7

Prvým sporným rozhodnutím JRR na svojom výkonnom zasadnutí z 15. apríla 2016 schválila príspevky ex ante na rok 2016 do JFR. Toto rozhodnutie bolo oznámené vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií (ďalej len „PVO“), ktoré sú poverené výberom jednotlivých príspevkov od dotknutých bánk na svojom území.

8

V tejto súvislosti Banca d’Italia (Národná banka Talianska) ako taliansky vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií informovala odvolateľku oznámením č. 585762/16 z 3. mája 2016, ktoré bolo doručené v ten istý deň, že JRR rozhodla o jej príspevku ex ante na rok 2016 do JFR a oznámila jej jeho výšku.

9

Dňa 15. júna 2016 odvolateľka oznámila Národnej banke Talianska a jednotnému výboru, že podala žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko), ktorou sa domáhala toho, aby boli oznámenia Národnej banky Talianska č. 585762/16 a 709489/16 po nariadení predbežných opatrení zrušené. V rámci tohto konania Národná banka Talianska pripojila sporné rozhodnutia k svojmu vyjadreniu k žalobe, ktoré predložila 8. júla 2016.

13

Uznesením zo 14. júla 2016 Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio) zamietol návrh odvolateľky na vydanie predbežných opatrení.

Žaloba na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

14

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. septembra 2016 odvolateľka podala žalobu uvedenú v bode 1 tohto rozsudku.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec Všeobecnému súdu,

–

uložil JRR povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch a

–

uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v rámci tohto konania a konania na Všeobecnom súde.

19

Talianska republika navrhuje aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu a zrušil napadnuté uznesenie.

20

Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

21

Odvolateľka na podporu svojho odvolania uvádza päť odvolacích dôvodov. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, pokiaľ ide o dátum, kedy sa odvolateľka oboznámila so spornými rozhodnutiami, a na nesprávnej právnej kvalifikácii skutkového stavu, pokiaľ ide o posúdenie neprimeranosti lehoty, v ktorej konala. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade a uplatnení judikatúry týkajúcej sa primeranej lehoty, v ktorej musí dotknutá osoba v prípade neuverejnenia alebo neoznámenia aktu, ktorý sa má napadnúť, požiadať o jeho oznámenie. Tretí odvolací dôvod je založený na porušení článku 126 Rokovacieho priadku Všeobecného súdu a práva na obhajobu odvolateľky. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení návrhu založeného na článku 277 ZFEÚ. Napokon piaty odvolací dôvod uvádzaný subsidiárne pre prípad, že Súdny dvor zamietne odvolanie, smeruje k zrušeniu napadnutého uznesenia v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že odvolateľka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila jednotná rada.

O prvom a druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

22

Prvým a druhým odvolacím dôvodom, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľka, ktorú v podstate podporuje Talianska republika, tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení judikatúry týkajúcej sa primeranej lehoty, v ktorej musí dotknutá osoba v prípade neuverejnenia alebo neoznámenia aktu, ktorý sa má napadnúť, požiadať o jeho oznámenie, ako aj dvoch nesprávnych právnych kvalifikácií skutkového stavu.

26

JRR tvrdí, že tieto odvolacie dôvody sú v každom prípade nedôvodné. Okrem toho, že sa Všeobecný súd nedopustil pochybenia, keď sa domnieval, že odvolateľka vedela o existencii sporných rozhodnutí z oznámení Národnej banky Talianska č. 585762/16 a 709489/16, je totiž napadnuté uznesenie v tejto súvislosti dostatočne odôvodnené a odvolateľka netvrdí, že požiadala o oznámenie týchto rozhodnutí alebo že na tento účel podnikla konkrétne kroky.

27

Ďalej Všeobecný súd správne pripomenul judikatúru týkajúcu sa primeranej lehoty, v ktorej musí dotknutá osoba požiadať o oznámenie aktu, ktorý sa má napadnúť, v prejednávanej veci ju však neuplatnil, a teda sa v tejto súvislosti nedopustil pochybenia.

28

Komisia podporuje JRR, ale pokiaľ ide o vec samu, ponecháva na úvahe Súdneho dvora rozhodnutie o druhom spornom rozhodnutí.

Pokiaľ ide o vec samu, treba pripomenúť, že na účely konštatovania zjavnej neprípustnosti žaloby na základe článku 263 ZFEÚ smerujúcej k zrušeniu sporných rozhodnutí Všeobecný súd po tom, čo určil, že tieto rozhodnutia neboli uverejnené ani oznámené odvolateľke, ktorej neboli určené, uviedol, že v takom prípade podľa judikatúry plynie lehota na podanie žaloby až od okamihu, keď sa dotknutá osoba plne oboznámi s obsahom a odôvodnením predmetného aktu, pod podmienkou, že si vyžiada úplné znenie v primeranej lehote. V tomto rámci Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľka sa dozvedela o existencii sporných rozhodnutí 3. a 30. mája 2016 prostredníctvom oznámení Národnej banky Talianska č. 585762/16 a 709489/16 a že nepožiadala, aby jej boli tieto rozhodnutia oznámené, a už vôbec nie v primeranej lehote. Keďže odvolateľka sa neodvolávala a ani nepreukázala existenciu náhody alebo vyššej moci, ktorá by umožňovala odchýliť sa od lehoty na podanie žaloby, Všeobecný súd sa domnieval, že žaloba založená na článku 263 ZFEÚ, podaná 19. septembra 2016, bola zjavne oneskorená a musí byť zamietnutá ako zjavne neprípustná.

32

V prvom rade na účely určenia, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkového stavu, pokiaľ ide o dátumy, kedy sa odvolateľka dozvedela o existencii sporných rozhodnutí, treba pripomenúť, že v bodoch 38 a 39 napadnutého uznesenia vychádzal z dvoch skutočností.

33

Všeobecný súd tak na jednej strane zdôraznil, že dokumenty a dotazníky, ktoré odvolateľka získala na účely poskytnutia údajov umožňujúcich výpočet jej individuálneho príspevku do jednotného fondu, uvádzali uplatniteľné právne základy a informovali ju, že takýto príspevok vypočítala JRR. Na druhej strane Všeobecný súd odkázal na oznámenia Národnej banky Talianska č. 585762/16 a 709489/16, s ktorými bola odvolateľka oboznámená 3. a 30. mája 2016 a ktoré uvádzali, že jej príspevok, ktorý vypočítala JRR, je určený pre JFR.

37

Po druhé je irelevantné, že Národná banka Talianska vo svojich oznámeniach č. 585762/16 a 709489/16 presne neuviedla dátumy prijatia sporných rozhodnutí, ani neuviedla uplatniteľnú právnu úpravu Únie a správne právne základy. Tieto okolnosti sa totiž nielenže netýkajú oboznámenia sa odvolateľky s existenciou sporných rozhodnutí, ale najmä nebránia tomu, aby sa odvolateľka mohla dozvedieť o existencii týchto rozhodnutí na základe skutočností, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 38 a 39 napadnutého uznesenia.

38

Po tretie, keďže Všeobecný súd v bode 30 napadnutého uznesenia určil, že JRR je autorom sporných rozhodnutí bez toho, aby z toho vyvodil akýkoľvek záver, pokiaľ ide o dátum, kedy sa odvolateľka o týchto rozhodnutiach dozvedela, nedostatok odôvodnenia uvádzaný odvolateľkou nie je relevantný, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutkového stavu.

39

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd správne vyvodil dôsledky zo svojich vlastných skutkových zistení a nedopustil sa nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu, keď dospel k záveru, že odvolateľka sa dozvedela o existencii sporných rozhodnutí 3. a 30. mája 2016.

43

Za týchto okolností treba prvý a druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodné.

O treťom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

44

Odvolateľka tretím odvolacím dôvodom založeným na porušení článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a jej práva na obhajobu spochybňuje zjavnú neprípustnosť svojej žaloby podanej na prvom stupni a dodáva, že táto žaloba bola zamietnutá bez toho, aby mohla zaujať stanovisko k neprípustnosti, ktorej sa navyše JRR nedovolávala.

Z toho vyplýva, že tento odvolací dôvod je prípustný.

48

Čo sa týka veci samej, pokiaľ ide v prvom rade o údajné porušenie článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, treba zdôrazniť, že ak sa Všeobecný súd domnieva, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením založeným na tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C‑360/02 P , EU:C:2004:690 , bod 35 ).

49

Treba tiež uviesť, že zjavná neprípustnosť v rámci uplatnenia článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu môže byť zrejmá nielen v tom zmysle, že je zistená v skorom štádiu konania, najmä pokiaľ ide o návrh na začatie konania, ale aj v tom zmysle, že o nej nie je pochybnosť, najmä vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora.

50

Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, okolnosť, že vec bola prejednaná Všeobecným súdom, že vyhovel návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania a prijal opatrenia na zabezpečenie priebehu konania a dokazovania, mu nebránila v tom, aby prijal uznesenie o zjavnej neprípustnosti založené na článku 126 jeho rokovacieho poriadku. Konkrétne, použitie takýchto opatrení, ktorých cieľom je najmä umožniť prípravu veci a priebeh konaní, nemôže samo osebe predstavovať prekážku prijatia uznesenia na takomto základe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2006, AIT/Komisia, C‑547/03 P , EU:C:2006:46 , body 28 až 30 ).

54

Nakoniec, keďže prípustnosť žaloby je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, ktorý musí Všeobecný súd uplatniť ex offo , prijatie uznesenia založeného na článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nie je podmienené napadnutím prípustnosti žaloby žalovanou. V prejednávanej veci je tak na účely posúdenia zjavnej neprípustnosti irelevantné, že JRR, žalovaná v rámci žaloby pred Všeobecným súdom, nenamietala proti oneskorenému podaniu žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. júla 2014, Melkveebedrijf Overenk a i./Komisia, C‑643/13 P , neuverejnené, EU:C:2014:2118 , bod 38 ).

55

V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že žaloba je zjavne neprípustná v zmysle článku 126 jeho rokovacieho poriadku.

56

Argumentácia účastníkov konania

59

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol o neprípustnosti návrhu založeného na článku 277 ZFEÚ z dôvodu, že žaloba založená na článku 263 ZFEÚ bola zjavne neprípustná, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

60

JRR podporovaná Komisiou spochybňuje dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu.

Posúdenie Súdneho dvora

64

Zo zamietnutia prvých troch odvolacích dôvodov však vyplýva, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého žaloba založená na článku 263 ZFEÚ bola zjavne neprípustná, nebol spochybnený. Všeobecný súd teda v súlade s ustálenou judikatúrou správne rozhodol, že neprípustnosť žaloby vo veci samej má za následok neprípustnosť námietky nezákonnosti založenej na článku 277 ZFEÚ (pozri uznesenia z 28. júna 1993, Donatab a i./Komisia, C‑64/93 , EU:C:1993:266 , body 19 a 20 , ako aj z 8. decembra 2006, Polyelectrolyte Producers Group/Komisia a Rada, C‑368/05 P , neuverejnené, EU:C:2006:771 , bod 72 ).

65

Štvrtý odvolací dôvod preto treba zamietnuť.

O piatom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade zamietnutia všetkých ostatných odvolacích dôvodov musia byť návrhy týkajúce sa údajnej protiprávnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania zamietnuté ako neprípustné na základe článku 58 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť (rozsudok z 30. januára 2020, České dráhy/Komisia, C‑538/18 P et C‑539/18 P , neuverejnený, EU:C:2020:53 , body 85 a 86 , ako aj citovaná judikatúra).

69

Keďže v prejednávanej veci boli prvé štyri odvolacie dôvody zamietnuté, piaty a posledný odvolací dôvod týkajúci sa rozdelenia trov konania musí byť vyhlásený za neprípustný.

70

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že toto odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

O trovách

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Credito Fondiario SpA znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií.

3.