C-73/19

62019CJ0073

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 16. júla 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 1 ods. 1 – Pôsobnosť – Pojem ‚občianske a obchodné veci‘ – Žaloba o zastavenie nekalých obchodných praktík podaná orgánom verejnej moci na ochranu spotrebiteľských záujmov“

Vo veci C‑73/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) z 24. januára 2019 a doručený Súdnemu dvoru 31. januára 2019, ktorý súvisí s konaním:

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory J.–C. Bonichot, sudcovia M. Safjan, L. Bay Larsen, C. Toader (spravodajkyňa) a N. Jääskinen,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. januára 2020,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. apríla 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Článok 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže [konkurentov – neoficiálny preklad ] existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad ] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených [uzatváraných – neoficiálny preklad ] so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

…“

4

Článok 11, nazvaný „Vynútiteľnosť“, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) ( Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22 ), stanovuje:

napadnúť takú nekalú obchodnú praktiku na správnom orgáne, ktorý je príslušný rozhodovať o sťažnostiach alebo dať podnet na začatie príslušného konania na súde.

Je na každom členskom štáte, aby rozhodol o tom, ktorá z týchto možností bude k dispozícii a či budú súdy alebo správne orgány oprávnené požadovať, aby boli najprv vyčerpané iné dostupné prostriedky na vybavovanie sťažností, vrátane prostriedkov uvedených v článku 10. Tieto možnosti musia byť k dispozícii bez ohľadu na to, či sú poškodení spotrebitelia na území toho členského štátu, kde má sídlo obchodník, alebo v inom členskom štáte.

…

2. Na základe ustanovení uvedených v odseku 1 zveria členské štáty súdom alebo správnym orgánom právomoci, ktoré ich v prípadoch, ktoré považujú za nevyhnutné, a so zreteľom na všetky dotknuté záujmy, najmä verejný záujem, oprávňujú na to, aby:

a)

nariadili zastavenie nekalých obchodných praktík alebo začali príslušné konanie na súde, ktorým sa prikáže ich zastavenie,

predbežné opatrenia

alebo

–

konečné opatrenia,

pričom každý členský štát sám rozhodne, ktorú z týchto dvoch možností zvolí.

Okrem toho členské štáty môžu preniesť na súdy alebo správne orgány právomoci, ktoré ich oprávňujú, aby na účely odstránenia pretrvávajúcich vplyvov nekalých obchodných praktík, ktorých zastavenie bolo nariadené konečným rozhodnutím, mohli:

Podľa článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov ( Ú. v. EÚ L 110, 2009, s. 30 ) je účelom tejto smernice aproximovať právne a správne predpisy členských štátov v súvislosti so žalobami na vydanie súdneho príkazu uvedenými v článku 2, zameranými na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov zahrnutých v smerniciach uvedených v prílohe I, s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu.

6

Príloha I uvedenej smernice uvádza medzi smernicami, ktorých cieľom je ochrana kolektívnych spotrebiteľských záujmov smernice 93/13 a 2005/29.

7

Odôvodnenia 10 a 34 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:

„(10)

„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. …“ Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci ( acta iure imperii ).“

Belgické právo

Zákon z 30. júla 2013

9

Článok 5 ods. 1 Wet betreffende de verkoop van toegangsbewijzen tot evenementen (zákon o predaji vstupeniek na podujatia) z 30. júla 2013 ( Belgisch Staatsblad zo 6. septembra 2013, s. 63069, ďalej len „zákon z 30. júla 2013“) zakazuje vystavovanie vstupeniek na podujatia s cieľom ich pravidelného ďalšieho predaja a poskytovanie prostriedkov, ktoré sa použijú na takýto ďalší predaj. Okrem toho článok 5 ods. 2 tohto zákona zakazuje príležitostný ďalší predaj vstupeniek na podujatia za vyššiu cenu, než je ich konečná cena.

10

13

Článok XVII.7 WER stanovuje, že žalobu na základe článku XVII.1 tohto zákonníka môžu podať najmä osoby, ktoré majú oprávnený záujem, minister, do ktorého právomocí patrí oblasť hospodárstva, generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre kontrolu a sprostredkovanie v rámci Federálnej verejnej služby pre hospodárstvo, malé a stredné podniky, SZČO a energetiku, ako aj profesijné alebo medziodvetvové zoskupenie s právnou subjektivitou, alebo združenie na ochranu záujmov spotrebiteľov, ak sa toto združenie obráti na súd s cieľom chrániť ich kolektívne záujmy, ktoré sú zakotvené v jeho stanovách.

14

Podľa článku XV.2 ods. 2 WER sú zápisnice vyhotovené úradníkmi zodpovednými za danú oblasť záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak.

15

Podľa článku XV.3.1 tohto poriadku môžu úradníci uvedení v článku XV.2 uvedeného zákonníka vyhotovovať oznámenie alebo zápisnicu o zistení nedostatku alebo navrhnúť správnu sankciu, ktorá sa zakladá najmä na vykonaných zisteniach.

18

Belgické orgány ako vedľajšie návrhy žiadali uloženie povinnosti uverejniť informáciu o vyhlásenom rozhodnutí na náklady uvedených spoločností, uložiť pokutu vo výške 10000 eur za každé zistené porušenie od doručenia tohto rozhodnutia a rozhodnutie, že budúce porušenia možno konštatovať v zmysle WER jednoduchou zápisnicou vyhotovenou povereným úradníkom Generálneho riaditeľstva pre hospodársku inšpekciu.

19

Tri dotknuté spoločnosti vzniesli námietku nedostatku medzinárodnej právomoci belgických súdov, pričom tvrdili, že belgické orgány konali v rámci výkonu verejnej moci, takže ich žaloby nespadajú do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.

20

Rozhodnutím z 25. októbra 2017 predseda Rechtbank van koophandel Antwerpen‑afdeling Antwerpen (Obchodný súd Antverpy, Belgicko) rozhodol, že nemá medzinárodnú právomoc na rozhodnutie o žalobách vo veci samej. V tejto súvislosti konštatoval, že nariadenie č. 1215/2012 sa v prejednávanej veci neuplatní z dôvodu, že tieto žaloby nemožno považovať za spadajúce pod „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto nariadenia.

24

Žalované vo veci samej naopak tvrdia, že belgické orgány konajú na základe právomocí, ktoré práva typicky priznáva orgánu verejnej moci, podľa ktorého môžu – na rozdiel od samotných jednotlivcov alebo podnikov – podať žalobu na zdržanie sa konania bez toho, aby mali vlastný záujem. Belgické orgány teda podľa nich konajú v rámci výkonu verejnej moci, pretože samých osebe sa ich obchodné praktiky dotknutých spoločností netýkajú.

25

Za týchto podmienok Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Spadá spor, ktorého predmetom je žaloba podaná belgickými štátnymi orgánmi proti holandským spoločnostiam podľa článku 14 zákona z 30. júla 2013… a článku XVII.7 [WER], ktorou sa navrhuje, aby súd určil, že uvedené spoločnosti sa dopustili protiprávnych praktík na trhu a/alebo obchodných praktík voči spotrebiteľom, a uložil im povinnosť zdržať sa týchto porušení, pričom uvedené spoločnosti z Holandska cez webové stránky ponúkajú ďalší predaj lístkov na podujatia v Belgicku najmä belgickým zákazníkom, pod [‚]občianske a obchodné veci[‘] v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] a môže rozhodnutie súdu vydané v takom spore z tohto dôvodu patriť do pôsobnosti uvedeného nariadenia?“

O prejudiciálnej otázke

29

Podľa ustálenej judikatúry prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré mu umožnia rozhodnúť spor, ktorý prejednáva (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2008, Gysbrechts a Santurel Inter, C‑205/07 , EU:C:2008:730 , bod 31 , ako aj citovanú judikatúru, a z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai, C‑567/13 , EU:C:2015:88 , bod 32 , ako aj citovanú judikatúru), a to prípadne tak, že preformuluje prejudiciálnu otázku.

30

Za týchto podmienok bude odpoveď na návrh na začatie prejudiciálneho konania podaná nielen s ohľadom na hlavné návrhy podané na vnútroštátnom súde, ale aj tie, ktoré boli podané ako vedľajšie.

31

Preto treba dospieť k záveru, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že pod pojem „občianske a obchodné veci“ uvedený v tomto ustanovení spadá žaloba podaná orgánmi členského štátu proti podnikateľom usadeným v inom členskom štáte, v rámci ktorej tieto orgány ako hlavný návrh žiadajú, aby sa určilo, že došlo k porušeniam spočívajúcim v nekalých obchodných praktikách, o ktorých tieto orgány tvrdia, že sú protiprávne, a nariadilo sa ich zastavenie, a ako vedľajší návrh, aby sa uložila povinnosť uverejniť informáciu o vyhlásenom rozhodnutí, uložila sa pokuta a aby sa rozhodlo, že budúce porušenia možno konštatovať jednoduchou zápisnicou vyhotovenou príslušným úradníkom jedného z uvedených orgánov.

35

Napokon Súdny dvor opakovane rozhodol, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. apríla 2013, Sapir a i., C‑645/11 , EU:C:2013:228 , bod 33 a citovanú judikatúru, ako aj z 12. septembra 2013, Sunico a i., C‑49/12 , EU:C:2013:545 , bod 34 ).

36

Uplatnenie výsad verejnej moci jedným z účastníkov sporu, keďže tento vykonáva výnimočné právomoci v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými na vzťahy medzi jednotlivcami, totiž vylučuje taký spor spomedzi „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2007, Lechouritou a i., C‑292/05 , EU:C:2007:102 , bod 34 , ako aj citovanú judikatúru, a z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana, C‑579/17 , EU:C:2019:162 , bod 49 , ako aj citovanú judikatúru).

37

Z toho vyplýva, že na určenie, či vec spadá alebo nespadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 a v dôsledku toho do pôsobnosti tohto nariadenia, je potrebné určiť právny vzťah medzi účastníkmi konania a jeho predmet, alebo alternatívne preskúmať základ žaloby a podmienky uplatnenia podanej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 1976, LTU, 29/76 , EU:C:1976:137 , bod 4 , a z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana, C‑579/17 , EU:C:2019:162 , bod 48 , ako aj citovanú judikatúru).

41

Pokiaľ ide o žaloby o zdržanie sa konania a pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, Súdny dvor už rozhodol, že žaloba na vydanie zákazu obchodníkom používať nekalé podmienky v zmysle smernice 93/13 v zmluvách, ktoré uzatvárajú so spotrebiteľmi, v rozsahu, v akom sa týka predloženia súdu na preskúmanie súkromnoprávnych vzťahov, spadá pod pojem „občianske veci“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2002, Henkel, C‑167/00 , EU:C:2002:555 , bod 30 ). Táto judikatúra bola neskôr zopakovaná a všeobecnejšie rozšírená na žaloby o zdržanie sa konania uvedené v smernici 2009/22 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation, C‑191/15 , EU:C:2016:612 , body 38 a 39 ).

42

Z toho vyplýva, že žaloby na určenie, že došlo k nekalým obchodným praktikám v zmysle smernice 2005/29, a dosiahnutie ich zastavenia, spadajú tiež pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.

43

V prejednávanej veci je cieľom žalôb, o ktoré ide v konaní pred vnútroštátnym súdom, zabezpečiť dodržiavanie zákazu stanoveného vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej a podľa ktorej je zakázané vykonávať pravidelný ďalší predaj vstupeniek na podujatia alebo príležitostný ďalší predaj takýchto vstupeniek za vyššiu cenu, než je konečná cena, pretože takýto ďalší predaj možno z pohľadu tejto právnej úpravy považovať za nekalú obchodnú praktiku.

47

Pokiaľ ide o túto skutočnosť, Súdny dvor už rozhodol, že okolnosť, že právomoc alebo právo boli priznané zákonom, nie je sama osebe rozhodujúca na prijatie záveru, že štátny orgán konal v rámci výkonu verejnej moci [pozri analogicky, pokiaľ ide o pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 ( Ú. v. EÚ L 324, 2007, s. 79 ), rozsudok z 11. júna 2015, Fahnenbrock a i., C‑226/13, C‑245/13 a C‑247/13 , EU:C:2015:383 , bod 56 ].

48

V prejednávanej veci zo znenia článku 14 ods. 1 zákona z 30. júla 2013 a článku XVII.7 WER vyplýva, že belgické orgány majú z rovnakého dôvodu ako osoby, ktoré majú oprávnený záujem, a združenia na ochranu spotrebiteľov možnosť obrátiť sa na predsedu Rechtbank van koophandel (Obchodný súd), teraz Ondernemingsrechtbank (súd pre podniky), aby konštatoval porušenie vnútroštátnej právnej úpravy v danej oblasti a nariadil vydanie príkazu na zdržanie sa konania.

49

Z toho vyplýva, že procesné postavenie belgických orgánov je v tejto súvislosti porovnateľné s postavením organizácie na ochranu spotrebiteľov.

53

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 29 svojich návrhov, obranu všeobecného záujmu si nemožno zamieňať s výkonom výsad verejnej moci.

54

Preto sa zdá, že podmienky v sporoch vo veciach samých stanovené tak, že belgické orgány majú záujem na konaní, nepredstavujú výkon výsad verejnej moci, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

55

Žalované vo veci samej ďalej zdôrazňujú okolnosť, že belgické orgány používajú ako dôkazy pred súdom svoje vlastné zistenia a vyhlásenia, takže kľúčové dokumenty v spise pozostávajú zo série správ a zistení pochádzajúcich od štátnych kontrolórov, čo predstavuje výkon výsad verejnej moci.

59

V tejto súvislosti z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by v rámci konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom belgické orgány akýmkoľvek spôsobom využili dôkazy, ktoré získali pomocou svojich výsad orgánu verejnej moci, čo musí prípadne overiť vnútroštátny súd.

60

Z toho vyplýva, že žaloba medzi orgánmi členského štátu a obchodníkmi usadenými v inom členskom štáte, v rámci ktorej tieto orgány žiadajú, aby sa určilo, že došlo k nekalým obchodným praktikám, o ktorých tieto orgány tvrdia, že sú protiprávne, a nariadilo ich zastavenie, spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.

61

Pokiaľ ide o vedľajšie návrhy v sporoch vo veciach samých, treba uviesť, že tie, ktorými sa žiada uloženie povinnosti uverejniť informáciu o vyhlásenom rozhodnutí a uložila sa pokuta, predstavujú, ako uviedol generálny advokát v bodoch 71 a 72 svojich návrhov, štandardné opatrenia občianskoprávneho konania, ktorých cieľom je zabezpečiť výkon budúceho súdneho rozhodnutia.

O trovách

65

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že pod pojem „občianske a obchodné veci“ uvedený v tomto ustanovení spadá žaloba podaná orgánmi členského štátu proti podnikateľom usadeným v inom členskom štáte, v rámci ktorej tieto orgány ako hlavný návrh žiadajú, aby sa určilo, že došlo k porušeniam spočívajúcim v nekalých obchodných praktikách, o ktorých tieto orgány tvrdia, že sú protiprávne, a nariadilo sa ich zastavenie, a ako vedľajší návrh, aby sa uložila povinnosť uverejniť informáciu o vyhlásenom rozhodnutí a uložila sa pokuta.

Podpisy