C-106/19

62019CJ0106

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 14. júla 2022 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť – Inštitucionálne právo – Nariadenie (EÚ) 2018/1718 – Umiestnenie sídla Európskej agentúry pre lieky (EMA) v Amsterdame (Holandsko) – Článok 263 ZFEÚ – Prípustnosť – Záujem na podaní žaloby – Aktívna legitimácia – Priama a osobná dotknutosť – Rozhodnutie prijaté zástupcami vlád členských štátov popri zasadnutí Rady s cieľom umiestniť sídlo agentúry Európskej únie – Neexistencia záväzných účinkov v právnom poriadku Únie – Právomoci Parlamentu“

V spojených veciach C‑106/19 a C‑232/19,

ktorých predmetom sú dve žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, podané 11. februára 2019 a 14. marca 2019,

žalovaným,

ktorých v konaní podporujú:

Holandské kráľovstvo , v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia , v zastúpení: K. Herrmann, D. Nardi a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

Rozsudok

1

Talianska republika (C‑106/19) a Comune di Milano (mesto Miláno, Taliansko) (C‑232/19) sa svojimi žalobami domáhajú zrušenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1718 zo 14. novembra 2018, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 726/2004, pokiaľ ide o umiestnenie sídla Európskej agentúry pre lieky ( Ú. v. EÚ L 291, 2018, s. 3 ; ďalej len „napadnuté nariadenie“).

Právny rámec

2

Dňa 12. decembra 1992 zástupcovia vlád členských krajín prijali na základe vzájomnej dohody v súlade s článkom 216 Zmluvy EHS, článkom 77 Zmluvy ESUO a článkom 189 Zmluvy ESAE rozhodnutie o určení sídla inštitúcií a určitých orgánov a útvarov európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES C 341, 1992, s. 1 ; Mim. vyd. 01/001, s. 223; ďalej len „rozhodnutie z Edinburghu“).

Článok 341 ZFEÚ stanovuje, že „sídlo orgánov Únie sa určí po vzájomnej dohode vlád členských štátov“.

6

Protokol (č. 6) o umiestnení sídel inštitúcií a niektorých orgánov, úradov a agentúr a útvarov Európskej únie (ďalej len „protokol č. 6“), pripojený k Zmluvám EÚ, FEÚ a ESAE, stanovuje:

„Zástupcovia vlád členských štátov,

so zreteľom na článok 341 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článok 189 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu,

pripomínajúc a potvrdzujúc rozhodnutie z 8. apríla 1965 a bez toho, aby boli dotknuté rozhodnutia týkajúce sa sídla budúcich orgánov, úradov a agentúr a odborov,

e) Dvor audítorov má svoje sídlo v Luxemburgu.

f) Hospodársky a sociálny výbor má svoje sídlo v Bruseli.

g) Výbor regiónov má svoje sídlo v Bruseli.

h) Európska investičná banka má svoje sídlo v Luxemburgu.

i) Európska centrálna banka má svoje sídlo vo Frankfurte.

j) Úrad Európskej polície (Europol) má svoje sídlo v Haagu.“

Nariadenie č. 2309/93 bolo zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 726/2004 z 31. marca 2004, ktorým sa stanovujú postupy Spoločenstva pri povoľovaní liekov na humánne použitie a na veterinárne použitie a pri vykonávaní dozoru nad týmito liekmi a ktorým sa zriaďuje Európska agentúra pre lieky ( Ú. v. EÚ L 136, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 13/034, s. 229). Týmto nariadením bola Európska agentúra na hodnotenie liekov premenovaná na „Európsku agentúru pre lieky“. Nariadenie neobsahovalo nijaké ustanovenie týkajúce sa umiestnenia sídla agentúry.

10

Dňa 29. marca 2017 v súlade s článkom 50 ods. 2 ZEÚ Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska oznámilo Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Európskej únie.

11

Dňa 22. júna 2017 v rámci zasadnutia Európskej rady, ktoré sa týkalo postupu stanoveného v článku 50 ZEÚ, hlavy štátov alebo predsedovia vlád ostatných 27 členských štátov prijali na návrh predsedu Európskej rady a predsedu Komisie postup na účely prijatia rozhodnutia o premiestnení sídla EMA a Európskeho orgánu pre bankovníctvo v rámci vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie (ďalej len „pravidlá výberu“).

12

Odsek 2 pravidiel výberu okrem toho stanovoval, že rozhodnutie sa prijme na základe hlasovania, ktorého výsledok sa členské štáty vopred zaviazali rešpektovať. Uvádzalo sa v nich konkrétne, že v prípade rovnosti hlasov zvyšných ponúk v treťom kole hlasovania sa rozhodnutie prijme na základe žrebovania medzi ponukami s rovnakým počtom hlasov.

16

Komisia 30. septembra 2017 uverejnila svoje posúdenie 27 ponúk, ktoré predložili členské štáty.

17

Rada 31. októbra 2017 uverejnila oznámenie, v ktorom doplnila pravidlá výberu v praktických otázkach týkajúcich sa hlasovania.

18

21

Dňa 14. novembra 2018 bolo prijaté napadnuté nariadenie na základe článku 114 a článku 168 ods. 4 písm. c) ZFEÚ.

22

Odôvodnenia 1, 2 a 3 tohto nariadenia stanovujú:

„(1)

Vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo 29. marca 2017 v súlade s článkom 50 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len ,Zmluva o EÚ‘) oznámilo svoj úmysel vystúpiť z Únie, zvyšných 27 členských štátov na stretnutí 20. novembra 2017 v rámci zasadnutia Rady vybralo Amsterdam v Holandsku ako nové sídlo [EMA] (ďalej len ,agentúra‘).

„[EMA] má sídlo v Amsterdame v Holandsku.

Príslušné orgány Holandska prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa [EMA] mohla presídliť do svojho dočasného miesta najneskôr do 1. januára 2019 a do svojho trvalého miesta najneskôr do 16. novembra 2019.

Príslušné orgány Holandska predložia Európskemu parlamentu a Rade písomnú správu o pokroku dosiahnutom pri úpravách dočasných priestorov a výstavbe budovy trvalého sídla do 17. februára 2019 a potom každé tri mesiace až dočasu, kým sa [EMA] nepresídli do svojho trvalého miesta.“

24

Podľa svojho článku 2 prvého a druhého odseku napadnuté nariadenie nadobudlo účinnosť dňom uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie a uplatňovalo sa od 30. marca 2019.

Návrhy účastníkov konania

uložil Rade a Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

26

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol žalobu ako nedôvodnú a

–

uložil Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

Vec C‑232/19

28

Comune di Milano navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnuté nariadenie,

–

zamietol žalobu ako neprípustnú,

–

zamietol žalobu ako nedôvodnú a

–

uložil Comune di Milano povinnosť nahradiť trovy konania.

31

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 29. apríla 2019 Parlament namietol neprípustnosť žaloby v súlade s článkom 151 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

32

V pripomienkach doručených do kancelárie Súdneho dvora 1. júla 2019 Comune di Milano v prvom rade navrhla, aby Súdny dvor zamietol túto námietku neprípustnosti, a subsidiárne, aby prejednanie námietky spojil s konaním vo veci samej.

Konanie na Súdnom dvore

33

Dňa 19. novembra 2020 Parlament podľa článku 16 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie navrhol, aby tieto veci prejednala veľká komora Súdneho dvora.

O návrhu na skrátené konanie

37

Samostatným podaním z 11. februára 2019 Talianska republika navrhla, aby bola vec C‑106/19 prejednaná v skrátenom konaní podľa článku 133 rokovacieho poriadku. Na podporu tohto návrhu tvrdila, že ku dňu podania žaloby prebieha dočasné presídľovanie EMA do Amsterdamu a že konečné presídlenie sa má uskutočniť v novembri 2019, v dôsledku čoho je prejednanie tejto veci mimoriadne naliehavé.

38

Článok 133 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak si povaha veci vyžaduje prejednať ju bez zbytočného odkladu, môže predseda Súdneho dvora na žiadosť žalobcu alebo žalovaného po vypočutí druhého účastníka konania, sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že vec sa prejedná v skrátenom súdnom konaní.

Argumentácia účastníkov konania

41

Rada tvrdí, že žaloba vo veci C‑232/19 je zjavne neprípustná, lebo Comune di Milano nemá aktívnu legitimáciu ani záujem na podaní žaloby proti napadnutému nariadeniu.

42

Pokiaľ ide po prvé o aktívnu legitimáciu, Rada tvrdí, že Comune di Milano nie je priamo a osobne dotknutá napadnutým nariadením, ktoré predstavuje legislatívny akt v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ, prijatý v súlade s riadnym legislatívnym postupom podľa článku 294 ZFEÚ.

43

46

Pokiaľ ide po druhé o záujem na podaní žaloby, podľa názoru Rady Comune di Milano nepreukázala, že má osobný, vzniknutý a skutočný záujem na konaní o podanej žalobe. V prvom rade prípadný úspech tejto žaloby by mal za následok len zrušenie aktu, ktorý obsahuje rozhodnutie členských štátov umiestniť EMA do Amsterdamu, a nie určenie mesta Miláno ako takého za nové sídlo tejto agentúry. Tento prípadný úspech by ďalej nepostačoval na zaručenie splnenia podmienok na získanie náhrady škody. Nakoniec prípadné hospodárske alebo sociálne dôsledky prijatia aktu Únie samy osebe neumožňujú preukázať, že subjekt územnej samosprávy je osobne dotknutý týmto aktom. Subjekt územnej samosprávy má záujem na konaní len vtedy, keď môže sporné rozhodnutie vyvolať priaznivé účinky na jeho právne postavenie, t. j. keď má toto rozhodnutie vplyv na výkon právomocí, ktoré mu priznáva vnútroštátne právo.

47

Parlament tiež tvrdí, že Comune di Milano nemá aktívnu legitimáciu a dokonca ani záujem na podaní žaloby proti napadnutému nariadeniu. Predovšetkým poukazuje na to, že keďže nariadenie je legislatívny akt Únie v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ, je úlohou Comune di Milano preukázať, že je ním priamo a osobne dotknutá. Toto preukázanie však v prejednávanej veci jednoznačne chýba.

48

Po prvé, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu, Parlament na jednej strane tvrdí, že skutočnosti, na ktoré sa odvoláva Comune di Milano, nepreukazujú, že je priamo dotknutá napadnutým nariadením, ktoré iba stanovuje, že nové sídlo EMA bude v Amsterdame. Nariadenie v podstate len stanovuje nové sídlo EMA v nadväznosti na návrh Komisie. Normotvorcovi Únie nebol nikdy predložený návrh na umiestnenie tohto sídla do Milána. Keďže neexistuje právna súvislosť medzi voľbou uskutočnenou v rozhodnutí z 20. novembra 2017 a návrhom Komisie, na základe ktorého bolo uvedené nariadenie prijaté, nie je možné vychádzať z toho, že Comune di Milano je priamo dotknutá ustanoveniami tohto nariadenia.

Po druhé, pokiaľ ide o záujem Comune di Milano na konaní, Parlament sa domnieva, že tvrdenia Comune di Milano z právneho hľadiska dostatočne nepodporujú existenciu takého osobného a skutočného záujmu. V prvom rade je ťažko predstaviteľné, že prípadné zrušenie napadnutého nariadenia by jej mohlo priniesť prospech v zmysle príslušnej judikatúry, keďže toto nariadenie nemá priamy vplyv na právne postavenie Comune di Milano. Parlament ďalej tvrdí, že v každom prípade záujem, ktorého sa dovoláva Comune di Milano, nemožno pokladať za „osobný“ záujem. Je totiž zjavné, že nariadenie nijako nezasahuje do legislatívnej ani finančnej autonómie Comune di Milano, keďže len stanovuje, že nové sídlo EMA bude v Amsterdame. V tomto smere Parlament uvádza, že na výberovom konaní sa zúčastnila talianska vláda, a nie Comune di Milano. Okrem toho, aj keby bolo napadnuté nariadenie zrušené, presun sídla EMA do Milána by bol čisto hypotetický, takže sa naň nemožno odvolávať na účely odôvodnenia záujmu Comune di Milano na konaní. Nakoniec Parlament tvrdí, že prípadným zrušením tohto nariadenia by nemohol byť obnovený stav, ktorý nariadenie nezmenilo.

51

Comune di Milano zas tvrdí, že vie odôvodniť nielen svoju aktívnu legitimáciu na to, aby sa domáhala zrušenia napadnutého nariadenia, ale aj záujem na konaní.

52

Čo sa týka konkrétne jej aktívnej legitimácie, Comune di Milano zdôrazňuje, že napadnuté nariadenie, ktoré vyvoláva účinky erga omnes a je priamo uplatniteľné, sa nepopierateľne dotýka jej právneho postavenia ako kandidujúceho mesta, ktoré sa aktívne zúčastňovalo na procese určovania nového sídla EMA. Tvrdí, že podobne ako v prípade judikatúry v oblasti antidumpingových ciel alebo verejného obstarávania osoby, ktoré boli identifikované alebo sa zúčastnili na konaní, na základe ktorého bol prijatý určitý akt, majú osobitnú legitimáciu na podanie žaloby proti tomuto aktu. Zdôrazňuje, že v priebehu výberového konania, ktoré je predmetom prejednávanej veci a ktorého výsledok určil obsah napadnutého nariadenia, mesto Miláno získalo najvyšší počet hlasov, a keďže jeho kandidatúra spĺňala všetky stanovené požiadavky, jediným dôvodom, pre ktorý nebolo určené za nové sídlo EMA, je protiprávnosť tohto nariadenia.

55

Žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prípustná len v rozsahu, v akom má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech pre účastníka konania, ktorý ju podal. Dôkaz takého záujmu, ktorý sa posudzuje ku dňu podania žaloby a ktorý predstavuje podstatnú a prvú podmienku každého návrhu na začatie konania, musí predložiť žalobca (rozsudky z 18. októbra 2018, Gul Ahmed Textile Mills/Rada, C‑100/17 P , EU:C:2018:842 , bod 37 , ako aj z 27. marca 2019, Canadian Solar Emea a i./Rada, C‑236/17 P , EU:C:2019:258 , bod 91 ).

56

V prejednávanej veci by prípadné zrušenie napadnutého nariadenia mohlo mať za následok prijatie nového nariadenia, ktoré by sa z vecného hľadiska líšilo od napadnutého nariadenia. Ako totiž tvrdí Comune di Milano, po takom zrušení by nasledovalo obnovenie legislatívneho postupu s cieľom určiť miesto sídla EMA, v dôsledku čoho by bolo možné, že mesto Miláno bude navrhnuté a vybraté ako miesto tohto sídla a že na konci nového výberového konania bude určené, že toto mesto sa stane novým sídlom agentúry.

57

Z toho vyplýva, že Comune di Milano preukázala záujem na zrušení napadnutého nariadenia.

V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté nariadenie sa musí považovať za legislatívny akt, keďže bolo prijaté na základe článku 114 ZFEÚ v spojení s článkom 168 ods. 4 písm. c) ZFEÚ a v súlade s riadnym legislatívnym postupom. Za týchto okolností je žaloba prípustná, len ak možno Comune di Milano považovať za priamo a osobne dotknutú týmto nariadením.

61

Po prvé, pokiaľ ide o to, či je Comune di Milano priamo dotknutá napadnutým nariadením, treba pripomenúť, že podmienka stanovená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej sa musí opatrenie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej alebo právnickej osoby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, a to konkrétne po prvé, aby sporné opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie tejto osoby, a po druhé, aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P , EU:C:2018:873 , bod 42 , ako aj z 22. júna 2021, Venezuela/Rada (Opatrenia, ktoré sa dotkli tretieho štátu), C‑872/19 P , EU:C:2021:507 , bod 61 a citovanú judikatúru].

62

Je potrebné postupne preskúmať, či Comune du Milano spĺňa obe tieto podmienky.

63

Okrem toho je nesporné, že kandidatúra mesta Miláno bola výslovne preskúmaná počas legislatívneho postupu a že k návrhu Komisie spomenutému v bode 20 tohto rozsudku bolo v rámci konania v Parlamente podaných viacero pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.

67

Za týchto okolností právne postavenie Comune di Milano bolo priamo dotknuté prijatím napadnutého nariadenia v rozsahu, v akom nariadenie právne záväzným spôsobom stanovilo mesto Amsterdam ako nové sídlo EMA, čo znamenalo automatické vylúčenie kandidujúceho mesta Miláno ako miesta tohto nového sídla.

68

Po druhé, pokiaľ ide o to, či je Comune di Milano osobne dotknutá napadnutým nariadením, z ustálenej judikatúry vyplýva, že aby bola osoba, ktorá podala žalobu o neplatnosť, osobne dotknutá všeobecne záväzným aktom, musí preukázať, že napadnutý akt sa jej dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62 , EU:C:1963:17 , s. 223, ako aj z 20. januára 2022, Deutsche Lufthansa/Komisia, C‑594/19 P , EU:C:2022:40 , bod 31 a citovanú judikatúru).

69

Comune di Milano sa teda vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nachádza v skutkovej situácii, ktorá ju individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je akt určený.

73

Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že vo výberovom konaní, ktoré sa uskutočnilo pred prijatím napadnutého nariadenia, zohrávali úlohu len členské štáty, a nie miestne orgány. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru totiž vyplýva, že Comune di Milano bola úzko zapojená do prípravy ponuky, ktorú Talianska republika formálne predložila, a do administratívnych postupov, ktorých cieľom bolo propagovať Miláno na účely umiestnenia nového sídla EMA.

74

Na tento záver nemá vplyv ani judikatúra, ktorá sa odráža najmä v bode 73 rozsudku z 13. januára 2022, Nemecko a i./Komisia ( C‑177/19 P až C‑179/19 P , EU:C:2022:10 ), a súvisí s osobitnou konfiguráciou, ktorá je odlišná od prejednávanej veci, v ktorej subjekt nižšej ako štátnej úrovne tvrdil, že akt, ktorého zrušenia sa domáha, mu bráni vykonávať vlastné právomoci, ktoré mu priznáva vnútroštátny ústavný poriadok, podľa vlastného uváženia.

75

Z toho vyplýva, že žaloba podaná vo veci C‑232/19 je prípustná.

O veci samej

79

Talianska republika na podporu svojej žaloby vo veci C‑106/19 uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článkov 10, 13 a 14 ZEÚ, ako aj článku 114, článku 168 ods. 4 písm. c) a článkov 289 a 294 ZFEÚ v rozsahu, v akom Parlament v plnom rozsahu nevykonal svoje právomoci v legislatívnej oblasti. Druhý žalobný dôvod je založený na protiprávnosti rozhodnutia z 20. novembra 2017 ako základu napadnutého nariadenia.

80

Na úvod Talianska republika zdôrazňuje, že vzhľadom na vývoj práva Únie a inštitucionálnej praxe nepatrí určovanie sídla agentúr Únie do právomoci členských štátov, ako je to v prípade určovania sídla inštitúcií Únie podľa článku 341 ZFEÚ, ale do právomoci Únie.

83

Podľa Talianskej republiky však Parlament nezohral v rozhodovacom procese, ktorý viedol k výberu nového sídla EMA a k prijatiu napadnutého nariadenia, čisto formálnu úlohu. Svedčia o tom okolnosti prijatia tohto nariadenia, najmä vyhlásenia Parlamentu pripojené k jeho pozícii prijatej v prvom čítaní z 15. marca 2018 a k jeho legislatívnemu uzneseniu z 25. októbra 2018, pričom týmito vyhláseniami jasne vyjadril ľútosť na tým, že bol vylúčený z tohto rozhodovacieho procesu. Parlament nemal možnosť vyjadriť sa k tejto voľbe a v dôsledku toho ani vykonať svoje právomoci spolunormotvorcu, a to vo fáze, ktorá viedla k prijatiu rozhodnutia z 20. novembra 2017, ani v rámci postupu prijímania napadnutého nariadenia, lebo návrh Komisie a pozícia prijatá Radou počas tohto postupu mu nenechali nijaký skutočný priestor na zásah.

84

Prvým žalobným dôvodom vo veci C‑232/19 Comune di Milano tvrdí, že napadnuté nariadenie bolo prijaté v rozpore s výsadami Parlamentu. Je nepochybné, že voľba sídla EMA je výsledkom procesu ukončeného prijatím rozhodnutia z 20. novembra 2017, ktoré určilo obsah tohto nariadenia, a teda umiestnenie sídla EMA do Amsterdamu, mimo riadneho legislatívneho postupu. Parlament nebol nikdy do tohto procesu zapojený, hoci podľa článku 294 ZFEÚ si riadny legislatívny postup vyžaduje jeho plnú a účinnú účasť. Rada a Komisia sa rozhodli vybrať mesto Amsterdam ako nové sídlo EMA, Parlament postavili pred hotovú vec a nenechali mu nijaký priestor na spochybnenie tohto rozhodnutia.

88

Po prvé tvrdí, že ako dokazuje najmä množstvo pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov podaných k návrhu legislatívneho uznesenia, z preskúmania legislatívneho procesu uplatneného v prejednávanej veci jasne vyplýva, že Parlament o návrhu predloženom Komisiou viedol obsiahle rozpravy a posudzoval jednotlivé možnosti, než súhlasil s umiestnením sídla EMA do Amsterdamu. Parlament zároveň dosiahol začlenenie viacerých významných zmien do konečného legislatívneho textu. Tieto skutočnosti preukazujú, že z faktického hľadiska a bez ohľadu na akékoľvek politické vyhlásenia boli výsady Parlamentu dodržané.

89

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na vyhláseniach Parlamentu, Rada spresňuje, že vôľa inštitúcie sa odráža v aktoch, ktoré má prijímať v súlade s platnými formálnymi postupmi. Za týchto okolností síce vysvetľujúce vyhlásenia, ktoré občas tento formálny postup sprevádzajú, môžu poskytnúť informácie o politických súvislostiach alebo uviesť politické dôvody, na ktorých je dané rozhodnutie založené, ako také sú však nepodstatné na účely posúdenia skutočného výkonu určitej právomoci.

90

Po druhé sa Rada domnieva, že právomoc určiť sídlo agentúry Únie majú zástupcovia vlád členských štátov, ktorí rozhodnú na základe vzájomnej dohody. Určenie sídla EMA v napadnutom nariadení má teda len deklaratórnu povahu a spolunormotvorca sa od neho nemohol odchýliť, aj keď mal v tomto smere možnosť nevyvinúť normotvornú činnosť.

93

Podľa Rady si povahu právomoci Únie v určitej oblasti netreba zamieňať so spôsobom jej vykonávania v súlade so Zmluvami. Právomoc tak môže byť výlučná, lebo je spojená s oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžaduje činnosť na úrovni Únie, zároveň však môže byť stanovené, že sa vykonáva prostredníctvom rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov, a nie inštitúcií Únie. Platí to napríklad pre menovanie sudcov a generálnych advokátov Súdneho dvora podľa článku 253 ZFEÚ a členov Všeobecného súdu podľa článku 254 ZFEÚ.

94

97

Parlament v podstate tvrdí, že keďže zástupcovia vlád členských štátov nemajú nijakú právomoc na určenie sídla orgánov Únie, rozhodnutie z 20. novembra 2017 nemôže mať záväzný účinok, ktorý by mohol obmedziť pôsobnosť normotvorcu Únie. Pripustenie opaku by totiž znamenalo legitimizáciu existencie rozhodovacieho procesu, ktorý je cudzí inštitucionálnej architektúre stanovenej Zmluvami, ktorá členským štátom nepriznáva právomoc v oblasti určovania sídla inštitúcií alebo orgánov Únie, najmä jej agentúr. Takú výhradu právomoci nemožno vyvodiť ani z článku 341 ZFEÚ, v ktorom sú spomenuté výlučne „[inštitúcie] Únie“ upravené v článku 13 ods. 1 ZEÚ. Navyše vzhľadom na to, že inštitúcie Únie sa nemôžu dobrovoľne zrieknuť výkonu právomocí, ktoré im priznávajú Zmluvy, Komisia nemohla vo svojom návrhu nariadenia bez výhrady a bez vykonania diskrečného posúdenia schváliť voľbu, ktorú uskutočnili zástupcovia vlád členských štátov v rozhodnutí z 20. novembra 2017, rovnako ako spolunormotvorcovia sa nemohli právne zaviazať, že taký návrh prijmú. Z toho vyplýva, že následné dohody uzavreté medzi členskými štátmi, ktoré sa v prvom rade týkali pravidiel výberu prijatých 22. júna 2017 a následne voľby mesta Amsterdam ako nového sídla EMA v súlade s rozhodnutím z 20. novembra 2017, majú povahu čisto politických aktov spolupráce, ktoré nemôžu obmedziť právomoci inštitúcií Únie.

98

Parlament spresňuje, že sa nezriekol výkonu svojich legislatívnych právomocí, ktoré mu priznávajú Zmluvy. Pripomína, že prípadný politický vplyv pozície členských štátov na rozhodovací proces upravený v Zmluvách, najmä na právomoc legislatívnej iniciatívy priznanú Komisii a legislatívnu právomoc Parlamentu a Rady, nemôže byť dôvodom na zrušenie aktu prijatého na základe uvedeného postupu.

102

Parlament spresňuje, že hoci sa v prejednávanej veci nakoniec rozhodol schváliť voľbu mesta Amsterdam ako nového sídla EMA, urobil to na základe právomoci voľnej úvahy, ktorá je mu priznaná v rámci úlohy spolunormotvorcu, a nie preto, že k tomu bol prinútený pozíciou členských štátov. Vyhlásenie Parlamentu pripojené k legislatívnemu uzneseniu z 25. októbra 2018 napokon na nijakom mieste nepriznáva rozhodnutiu z 20. novembra 2017 právnu záväznosť.

103

Komisia, ktorá vstúpila do konania na podporu návrhov Rady a Parlamentu, navrhuje zamietnuť prvý žalobný dôvod vo veciach C‑106/19 a C‑232/19.

104

106

Komisia ďalej uvádza, že nie je dôvod domnievať sa, že spolunormotvorca, ktorému už Súdny dvor uznal schopnosť rozhodnúť o zriadení orgánu, akým je agentúra Únie (rozsudok z 2. mája 2006, Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada, C‑217/04 , EU:C:2006:279 , body 44 a 45 ), nemôže ako v prejednávanej veci nezávisle rozhodnúť o umiestnení sídla tejto agentúry. Komisia poukazuje na to, že počas rozpráv o návrhu napadnutého nariadenia v Parlamente bolo určenie mesta Miláno ako sídla EMA vylúčené po osobitnej rozprave. Táto skutočnosť preukazuje, že možnosť odchýliť sa od politického rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov nie je čisto teoretická a že v prejednávanej veci nebol Parlament postavený pred „hotovú vec“.

– Posúdenie Súdnym dvorom

107

Prvým žalobným dôvodom vo veci C‑106/19 a prvým žalobným dôvodom vo veci C‑232/19, ktoré treba preskúmať spoločne, Talianska republika a Comune di Milano v podstate tvrdia, že výsady Parlamentu neboli dodržané v procese, ktorý viedol k určeniu mesta Amsterdam za nové sídlo EMA, a to v rozpore s ustanoveniami Zmlúv, najmä článkov 10, 13 a 14 ZEÚ, článku 114, článku 168 ods. 4 písm. c) a článkov 289 a 294 ZFEÚ.

108

111

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen znenie ustanovenia a ciele, ktoré sleduje, ale aj jeho kontext. Aj vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18 , EU:C:2018:999 , bod 47 a citovanú judikatúru).

112

Na základe týchto metód výkladu teda treba preskúmať, či sa článok 341 ZFEÚ uplatní na rozhodnutia o určení sídla orgánov a agentúr Únie.

113

Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 341 ZFEÚ, odkazuje len na „[inštitúcie] Únie“. V súlade s článkom 13 ods. 1 ZEÚ však pojem „inštitúcie“ odkazuje na presný zoznam subjektov, ktorý nezahŕňa orgány a iné subjekty Únie, najmä jej agentúry.

Skutočnosť, na ktorú poukazuje Rada, že v ustanoveniach siedmej časti Zmluvy FEÚ, nazvanej „Všeobecné a záverečné ustanovenia“, ktorej súčasťou je článok 341 ZFEÚ, sú spomínané „[inštitúcie]“, teda nemožno vykladať napriek tomu, že ako vyplýva z bodu 114 tohto rozsudku, Zmluva EÚ jasne rozlišuje medzi inštitúciami Únie na jednej strane a jej orgánmi, úradmi a agentúrami na druhej strane, ako prejav úmyslu autorov Zmlúv chápať pojem „inštitúcie“ v širokom zmysle tak, že nezahŕňa len subjekty vymenované v článku 13 ods. 1 ZEÚ, ale aj orgány, úrady a agentúry Únie zriadené Zmluvami alebo podľa nich, ktoré majú prispieť k dosahovaniu cieľov Únie. Platí to tým viac, že Zmluva EÚ a Zmluva FEÚ predstavujú jednotný ústavný základ pre Úniu podľa článku 1 tretieho odseku ZEÚ a článku 1 ods. 2 ZFEÚ, takže definícia pojmu „inštitúcie“ uvedená v článku 13 ods. 1 ZEÚ a rozlišovanie medzi týmito inštitúciami na jednej strane a orgánmi, úradmi a agentúrami Únie na druhej strane musia platiť prierezovo a jednotne v oboch Zmluvách.

117

Určujúci nie je ani široký výklad, ktorý Súdny dvor priznal pojmu „[inštitúcie]“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, podľa ktorého „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými [inštitúciami] alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“.

118

Široký výklad pojmu „inštitúcie“ zo strany Súdneho dvora na účely uplatnenia článku 340 druhého odseku ZFEÚ teda zodpovedá potrebe, ktorú odôvodňujú všeobecné zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov, na ktoré toto ustanovenie výslovne odkazuje, zabrániť tomu, aby sa Únia mohla vyhnúť uplatneniu režimu mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 268 ZFEÚ v spojení s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ a súdnemu preskúmaniu Súdnym dvorom, ktoré z neho vyplýva, keď koná prostredníctvom orgánu, úradu alebo agentúry Únie, iného než inštitúcie vymenované v článku 13 ods. 1 ZEÚ (pozri analogicky rozsudok z 2. decembra 1992, SGEEM a Etroy/BEI, C‑370/89 , EU:C:1992:482 , body 14 a 16 ). Platí to tým viac, že ako uviedol generálny advokát v bode 100 svojich návrhov, pojem „pracovníci“ uvedený v článku 340 druhom odseku ZFEÚ zahŕňa z funkčného hľadiska všetkých pracovníkov pracujúcich pre Úniu, či už v jej inštitúciách, alebo v orgánoch, úradoch a agentúrach.

120

V dôsledku toho nie je možné účelne sa dovolávať výkladu pojmu „[inštitúcie]“ v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktorý upravuje mimozmluvnú zodpovednosť Únie, na účely analogického vymedzenia pôsobnosti článku 341 ZFEÚ, ktorý sa týka rozsahu právomocí vyhradených pre členské štáty podľa Zmlúv.

121

Rada sa nemôže účelne odvolávať ani na pojem „[inštitúcie]“ uvedený v článku 342 ZFEÚ, podľa ktorého „Rada prostredníctvom nariadení jednomyseľne určí pravidlá používania jazykov [inštitúciami] Únie, čím nie sú dotknuté ustanovenia uvedené v štatúte Súdneho dvora Európskej únie“. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 98 svojich návrhov prednesených vo veciach Taliansko/Rada (Sídlo Európskej agentúry pre lieky), Comune di Milano/Rada (Sídlo Európskej agentúry pre lieky) a Parlament/Rada (Sídlo Európskeho orgánu práce) ( C‑59/18, C‑182/18 a C‑743/19 , EU:C:2021:812 ), pojem „[inštitúcie]“ v zmysle tohto článku netreba nevyhnutne vykladať tak, že zahŕňa orgány, úrady a agentúry Únie, keďže jazykový režim orgánu, úradu alebo agentúry Únie sa môže líšiť od režimu platného v jej inštitúciách.

125

Navyše je pravda, že ako vyplýva z článku 2 rozhodnutia z Edinburghu, zástupcovia vlád členských štátov vyjadrili želanie vyhradiť si rozhodnutia o sídlach orgánov, úradov a agentúr Únie, rovnako ako ich článok 341 ZFEÚ výslovne a jasne oprávňuje určiť sídlo inštitúcií Únie. Okrem toho pri príležitosti medzivládnej konferencie, ktorá viedla k prijatiu Amsterdamskej zmluvy, bolo znenie rozhodnutia z Edinburghu prebraté ako protokol pripojený k Zmluvám EÚ, ES, ESUO a ESAE, z ktorého je dnes protokol č. 6 pripojený k Zmluvám EÚ, FEÚ a ESAE.

126

Na jednej strane však jediný článok posledného uvedeného protokolu v porovnateľnom znení ako článok 1 rozhodnutia z Edinburghu stanovuje len sídlo inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr zriadených členskými štátmi. Na druhej strane, hoci Súdny dvor tomuto rozhodnutiu priznal právnu záväznosť v rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament ( C‑345/95 , EU:C:1997:450 ), na ktorý sa odvolal v ďalších nasledujúcich rozsudkoch [pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2012, Francúzsko/Parlament, C‑237/11 a C‑238/11 , EU:C:2012:796 , body 36 až 42 , a z 2. októbra 2018, Francúzsko/Parlament (Výkon rozpočtovej právomoci), C‑73/17 , EU:C:2018:787 , bod 33 ], článok 2 uvedeného rozhodnutia nemôže viesť k prijatiu výkladu článku 341 ZFEÚ, ktorý by bol v rozpore s jeho jednoznačným znením.

127

Rada sa v rámci kontextu odvoláva aj na predchádzajúcu inštitucionálnu prax v oblasti určovania sídla orgánov, úradov a agentúr Únie a tvrdí, že táto prax sa teší „inštitucionálnemu uznaniu“ vyjadrenému v spoločnom vyhlásení z roku 2012 a v spoločnom prístupe, ktorý je k nemu pripojený.

131

Po tretie a nakoniec, pokiaľ ide o cieľ článku 341 ZFEÚ, spočíva v zachovaní rozhodovacích právomocí členských štátov len pri určovaní sídla inštitúcií Únie. Na rozdiel od stanoviska, ktoré presadzovala Rada na pojednávaní, výklad tohto článku v tom zmysle, že sa nevzťahuje na orgány, úrady a agentúry Únie, by toto ustanovenie nezbavil potrebného účinku, ako zdôraznil generálny advokát Bobek v bode 138 návrhov prednesených vo veciach Taliansko/Rada (Sídlo Európskej agentúry pre lieky), Comune di Milano/Rada (Sídlo Európskej agentúry pre lieky) a Parlament/Rada (Sídlo Európskeho orgánu práce) ( C‑59/18, C‑182/18 a C‑743/19 , EU:C:2021:812 ). Je síce pravda, že sídlo inštitúcií Únie je už stanovené v primárnom práve, v prejednávanej veci v protokole č. 6, článok 341 ZFEÚ si však napriek tomu zachováva relevantnosť na účely prípadného budúceho rozhodnutia o zmene sídla existujúcej inštitúcie alebo o určení sídla novej inštitúcie.

132

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na rozdiel od inštitúcií Únie, ktorých zriadenie a funkcie sú vzhľadom na ich ústavný význam upravené v samotných Zmluvách, orgány, úrady a agentúry Únie, akou je EMA, ktorých predmetom je sledovanie cieľov danej politiky Únie, vo všeobecnosti nie sú zriadené Zmluvami. Za týchto okolností musí byť ich zriadenie, pokiaľ nevyplýva z primárneho práva, výsledkom aktu sekundárneho práva prijatého na základe hmotnoprávnych ustanovení, ktorými sa vykonáva politika Únie, v ktorej príslušný orgán, úrad alebo agentúra pôsobí, a v súlade s postupmi stanovenými v týchto ustanoveniach.

136

Politická povaha rozhodnutia o určení sídla takého orgánu, úradu alebo agentúry Únie však sama osebe nemôže by dôvodom na to, aby sa také rozhodnutie vymykalo právomoci normotvorcu Únie, ktorý musí pri výkone právomocí Únie v skutočnosti pravidelne robiť politické rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Nemecko/Parlament a Rada, C‑113/14 , EU:C:2016:635 , bod 55 ).

137

Také rozhodnutie musí ďalej predovšetkým umožňovať, aby bolo zaručené plnenie úloh zverených príslušnému orgánu, úradu alebo agentúre Únie na účely dosiahnutia cieľov danej politiky.

138

Nemôže obstáť ani tvrdenie, že spojenie určenia sídla orgánu, úradu alebo agentúry Únie s hmotnoprávnym základom, na ktorom je založené jeho zriadenie, môže v závislosti od príslušného právneho základu viesť k tomu, že určenie sídla bude podliehať hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v Rade, a nie rozhodnutiu prijatému na základe vzájomnej dohody zástupcov vlád členských štátov, takže toto umiestnenie by sa stalo prvkom kompromisu v rámci legislatívnej rozpravy.

142

Za týchto okolností právomoc na rozhodnutie o umiestnení sídla tejto agentúry neprináleží členským štátom, ale normotvorcovi Únie, ktorý musí na tento účel konať v súlade s postupmi stanovenými v hmotnoprávne relevantných ustanoveniach Zmlúv, v prejednávanej veci v článku 114 a článku 168 ods. 4 ZFEÚ, ktoré upravujú uplatnenie riadneho legislatívneho postupu.

143

Práve z hľadiska tohto záveru je potrebné po druhé posúdiť pôsobnosť rozhodnutia z 20. novembra 2017 a preskúmať, či boli dodržané výsady Parlamentu.

2) O pôsobnosti rozhodnutia z 20. novembra 2017 a rešpektovaní výsad Parlamentu

144

Takému rozhodnutiu, akým je rozhodnutie z 20. novembra 2017, ktoré členské štáty prijali na základe osobitných hmotnoprávnych a procesných ustanovení, na ktorých sa dohodli členské štáty mimo rámca definovaného podľa práva Únie, teda bez porušenia inštitucionálnej architektúry a rozdelenia právomocí vyplývajúceho zo Zmlúv nemožno pripísať akúkoľvek záväznosť, ktorá by mohla obmedziť posudzovaciu právomoc normotvorcu Únie, aj keby Komisia bola zapojená do výberového konania, ktoré viedlo k prijatiu tohto rozhodnutia. Také rozhodnutie má teda hodnotu aktu politickej spolupráce, ktorý v nijakom prípade nemôže zasahovať do právomocí zverených inštitúciám Únie v rámci riadneho legislatívneho postupu.

148

V tomto smere samotnú skutočnosť, že Parlament nebol zapojený do procesu, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia z 20. novembra 2017, nemožno považovať za porušenie alebo obchádzanie výsad Parlamentu ako spolunormotvorcu. Okrem toho, že tento proces sa uskutočnil mimo rámca vymedzeného právom Únie a že toto rozhodnutie nie je v uvedenom práve záväzné, sa totiž legislatívny postup v súvislosti s umiestnením nového sídla EMA v čase jeho prijatia ešte nezačal.

149

Z toho vyplýva, že výhradu, podľa ktorej bolo prijatie rozhodnutia z 20. novembra 2017 ako také zásahom do výsad Parlamentu, treba zamietnuť.

150

153

Nakoniec Parlament 25. októbra 2018 hlasoval o návrhu legislatívneho aktu, pričom vzal do úvahy niekoľko neformálnych kontaktov, ktoré sa uskutočnili medzi Radou, Parlamentom a Komisiou s cieľom dospieť k dohode o otázke nového sídla EMA v prvom čítaní a vyhnúť sa potrebe druhého čítania, či dokonca zmierovacieho konania.

154

Nemožno teda dôvodne tvrdiť, že zásah Parlamentu bol obmedzený na čisto formálnu úlohu.

155

Je pravda, že vo vyhlásení pripojenom k legislatívnemu uzneseniu z 25. októbra 2018 Parlament vyjadril ľútosť nad tým, že „jeho úloha spolunormotvorcu nie je riadne zohľadnená, keďže nebol zapojený do postupu výberu nového sídla [EMA]“ (prvý odsek), chcel „pripomenúť svoje výsady spolunormotvorcu“, trval na „plnom rešpektovaní riadneho legislatívneho postupu, pokiaľ ide o rozhodovanie o sídlach orgánov a agentúr“ (druhý odsek), a odsúdil „postup, ktorý sa použil na výber nového sídla a ktorým sa mu fakticky upreli jeho výsady, keďže nebol účinne zapojený do procesu, ale teraz sa od neho očakáva, že jednoducho potvrdí výber nového sídla prostredníctvom riadneho legislatívneho postupu“ (štvrtý odsek).

159

Za týchto okolností je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod vo veci C‑106/19 a prvý žalobný dôvod vo veci C‑232/19.

O druhom žalobnom dôvode vo veci C‑106/19, ako aj o druhom až štvrtom žalobnom dôvode vo veci C‑232/19

– Argumentácia účastníkov konania

160

Druhým žalobným dôvodom vo veci C‑106/19 Talianska republika tvrdí, že aj keby nedošlo k porušeniu výsad Parlamentu a konkrétne by napadnuté nariadenie len „zabezpečovalo prevzatie“ rozhodnutia z 20. novembra 2017, protiprávne aspekty tohto rozhodnutia, ktoré sú predmetom veci C‑59/18, Talianska republika/Rada, by odvodene spôsobili protiprávnosť tohto nariadenia. Talianska republika s odkazom na tvrdenia uvedené v rámci poslednej uvedenej veci zdôrazňuje, že rozhodnutie je postihnuté zneužitím právomoci.

164

Tretím žalobným dôvodom Comune di Milano tvrdí, že výberové konanie schválené 22. júna 2017 porušilo zásady dobrej správy vecí verejných a lojálnej spolupráce v rozsahu, v akom stanovovalo záverečné žrebovanie, čiže spôsob výberu, ktorý nie je hodný rozhodovacieho procesu vlastného inštitúciám Únie. Ďalej tvrdí, že tento postup porušil zásadu transparentnosti správnej činnosti, keďže nebola vyhotovená nijaká zápisnica z hlasovania a všeobecnejšie toto konanie nebolo nijako zverejnené ani nepodliehalo nijakej kontrole.

165

Nakoniec štvrtým a posledným žalobným dôvodom Comune di Milano v podstate namieta porušenie celého radu ustanovení Rokovacieho poriadku Rady, ktoré sa týkajú vyhotovenia zápisnice, prijímania rozhodnutí, formy aktov a povinnosti odôvodnenia. Okrem toho Comune di Milano tvrdí, že výberové konanie, predovšetkým fáza žrebovania, sa uskutočnilo v rozpore s pravidlami vymedzenými v oznámení z 31. októbra 2017, spomenutom v bode 17 tohto rozsudku, najmä v tom zmysle, že oznámenie stanovovalo prestávku v trvaní tridsať minút medzi jednotlivými kolami hlasovania.

166

Rada navrhuje zamietnuť predložené žalobné dôvody, pričom najmä tvrdí, že nie je prípustné, aby Talianska republika a Comune di Milano namietali protiprávnosť rozhodnutia z 20. novembra 2017.

Druhý žalobný dôvod vo veci C‑106/19, ako aj druhý až štvrtý žalobný dôvod vo veci C‑232/19, ktorými Talianska republika a Comune di Milano v podstate tvrdia, že protiprávne aspekty rozhodnutia z 20. novembra 2017 spôsobujú protiprávnosť napadnutého nariadenia, sú založené na predpoklade existencie právnej súvislosti medzi rozhodnutím a nariadením.

170

Ako však vyplýva z úvah uvedených v bodoch 111 až 142 tohto rozsudku, právomoc na rozhodnutie o sídle orgánov a agentúr Únie neprináleží členským štátom, ale normotvorcovi Únie, ktorý ju vykonáva v súlade s postupmi upravenými v relevantných hmotnoprávnych ustanoveniach Zmlúv, v prejednávanej veci v článku 114 a článku 168 ods. 4 ZFEÚ, ktoré stanovujú uplatnenie riadneho legislatívneho postupu. Ako je navyše konštatované v bode 147 tohto rozsudku, rozhodnutie z 20. novembra 2017 nevyvoláva záväzné právne účinky v práve Únie, takže nemôže byť právnym základom napadnutého nariadenia a okrem toho s ním nemá právnu súvislosť.

171

Aj keby teda bolo rozhodnutie z 20. novembra 2017 prijaté na základe konania postihnutého vadami a protiprávnym spôsobom, ako tvrdia žalobkyne, táto skutočnosť nemá sama osebe vplyv na legalitu napadnutého nariadenia.

172

175

V súlade s článkom 138 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

176

V prejednávanej veci, v ktorej sa okolnosti prijatia napadnutého nariadenia vyznačujú rozdielnou praxou a rozdielnym výkladom otázky rozhodovacej právomoci v oblasti určovania sídla orgánov a agentúr Únie, sa zdá byť opodstatnené rozhodnúť, že každý z hlavných účastníkov konania, t. j. Talianska republika, Comune di Milano, Rada a Parlament, znáša svoje vlastné trovy konania.

177

V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku Holandské kráľovstvo a Komisia ako vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Comune di Milano, Rada Európskej únie a Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy konania vo veci C‑232/19.

4.

Holandské kráľovstvo a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.