C-107/19

62019CJ0107

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (desiata komora)

z 9. septembra 2021 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2003/88/ES – Organizácia pracovného času – Pojmy ‚pracovný čas‘ a ‚čas odpočinku‘ – Doba prestávky, počas ktorej musí byť zamestnanec do dvoch minút pripravený na výjazd – Prednosť práva Únie“

Vo veci C‑107/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Obvodního soudu pro Prahu 9 (Česká republika) z 3. januára 2019 a doručený Súdnemu dvoru 12. februára 2019, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Dopravní podnik hl. m. Prahy, akciová společnost, v zastúpení: L. Novotná,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9 ; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú XR a Dopravní podnik hl. m. Prahy, akciová společnost (ďalej len „DPP) vo veci odmietnutia zo strany dopravného podniku zaplatiť XR sumu 95335 českých korún (CZK) (približne 3600 eur) zvýšenú o úroky z omeškania ako odmenu za doby prestávok v práci, ktoré čerpal počas svojej pracovnej činnosti od novembra 2005 do decembra 2008.

Právny rámec

Právo Únie

4

Článok 1 tejto smernice uvádza:

„1. Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2. Táto smernica sa vzťahuje na:

a)

minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a

1.

‚pracovný čas‘ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa [počas ktorého pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi – neoficiálny preklad ] a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2.

‚čas odpočinku‘ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;

…

5.

7

§ 83 zákona č. 65/1965 Sb., zákoník práce, uplatniteľný do 31. decembra 2006, stanovoval:

„1. Pracovný čas je doba, počas ktorej má zamestnanec povinnosť vykonávať pre zamestnávateľa prácu.

2. Doba odpočinku je doba, ktorá nie je pracovným časom.

…

5. Pracovná pohotovosť je doba, počas ktorej je zamestnanec pripravený na prípadný výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ktorú je nutné v prípade naliehavej potreby vykonať nad rámec jeho rozvrhu pracovných zmien.

4. Prestávky určené na jedlo a oddych sa neposkytujú na začiatku a konci pracovnej doby.

5. Poskytnuté prestávky na jedlo a oddych sa nezapočítavajú do pracovného času.“

9

Tieto ustanovenia boli zrušené a nahradené zákonom č. 262/2006 Sb., zákoník práce, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2007. Podľa § 78 tohto zákona:

„1. Na účely úpravy pracovného času a doby odpočinku je:

a)

Pokiaľ ide o prestávku v práci a bezpečnostnú prestávku, § 88 uvedeného zákona spresňuje:

„1. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi najneskôr po šiestich hodinách nepretržitej práce prestávku v práci na jedlo a oddych v trvaní aspoň 30 minút; mladistvým sa táto prestávka musí poskytnúť najneskôr po štyroch a pol hodine nepretržitej práce. V prípade prác, ktoré nie je možné prerušiť, sa musí zamestnancovi zaručiť primeraná doba na oddych a jedlo aj bez prerušenia prevádzky alebo práce; táto doba sa započítava do pracovného času. Mladistvým zamestnancom sa musí prestávka na jedlo a oddych poskytnúť vždy podľa prvej vety.

2. Ak je nutné čas prestávky určený na jedlo a oddych rozdeliť, musí aspoň jedna časť tejto prestávky trvať minimálne pätnásť minút. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

11

XR v období od novembra 2005 do decembra 2008 vykonával v DPP povolanie podnikového hasiča.

15

XR tento spôsob výpočtu svojej odmeny napadol. Keďže sa domnieval, že prestávky v práci, aj keď neprerušené, predstavujú pracovný čas, domáhal sa zaplatenia sumy 95335 CZK zvýšenej o úroky z omeškania z dôvodu odmien, ktoré mu podľa neho mali byť zaplatené za dve prestávky v práci denne, ktoré v období zamestnania, o ktoré ide vo veci samej, neboli započítané.

16

Obvodní soud pro Prahu 9 (Česká republika), súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý o veci rozhodoval v prvom stupni, návrhu XR vyhovel rozsudkom zo 14. septembra 2016, ktorý bol 22. marca 2017 potvrdený v odvolacom konaní.

17

DPP podal proti týmto dvom rozsudkom kasačný opravný prostriedok na Nejvyšší soud (Česká republika), ktorý ich zrušil svojím rozsudkom z 12. júna 2018. Tento súd dospel na základe relevantných vnútroštátnych ustanovení k záveru, že hoci nie je možné vylúčiť, že prestávky môžu byť z dôvodu výjazdu prerušené, k takýmto prerušeniam dochádza len náhodne a nepredvídateľne, takže ich nie je možné považovať za bežnú súčasť plnenia pracovných povinností. Podľa tohto súdu teda v zásade nie je možné prestávku považovať za pracovný čas.

„1.

Má sa doba prestávky, počas ktorej zamestnanec musí byť zamestnávateľovi k dispozícii v prípade náhleho výjazdu do 2 minút, považovať za ‚pracovný čas‘ v zmysle článku 2 smernice [2003/88]?

2.

Má na posúdenie uvedené v [prvej] otázke vplyv skutočnosť, že k prerušeniu [prestávky] v prípade náhleho výjazdu dochádza len náhodne a nepredvídateľne, a prípadne ako často k takémuto prerušeniu dochádza?

3.

Môže súd prvého stupňa, ktorý rozhoduje po tom, čo bolo jeho rozhodnutie zrušené súdom vyššieho stupňa a vrátené na [rozhodnutie vo veci samej], pričom súd vyššieho stupňa vyslovil právne posúdenie, ktoré je pre súd prvého stupňa záväzné, toto záväzné právne posúdenie nerešpektovať, pokiaľ je v rozpore právom Únie?“

23

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že s výnimkou osobitnej okolnosti uvedenej v článku 7 ods. 1 smernice 2003/88 týkajúcej sa platenej dovolenky za kalendárny rok sa táto smernica obmedzuje na úpravu určitých aspektov organizácie pracovného času s cieľom zaručiť bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov, v dôsledku čoho sa v zásade neuplatňuje na odmeňovanie pracovníkov [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 57 a citovaná judikatúra].

24

Keďže však, ako uvádza vnútroštátny súd, v rámci sporu vo veci samej otázka odmeňovania za prestávky v práci závisí od kvalifikácie tohto času ako „pracovného času“ alebo „času odpočinku“ v zmysle smernice 2003/88, treba odpovedať na položené otázky, ktoré sa týkajú uvedenej kvalifikácie.

25

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 2 bod 1 smernice 2003/88 definuje pojem „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou“. Pojem „čas odpočinku“ je v článku 2 bode 2 tejto smernice definovaný negatívne ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

29

Navyše pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ predstavujú pojmy práva Únie, ktoré treba definovať podľa objektívnych kritérií s odkazom na systém a účel smernice 2003/88. Iba takýto autonómny výklad totiž zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie týchto pojmov vo všetkých členských štátoch [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 30 a citovaná judikatúra].

30

Pokiaľ ide presnejšie o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník v skutočnosti nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 32 ].

31

Na jednej strane Súdny dvor v súvislosti s časom pracovnej pohotovosti stráveným na pracovisku, ktoré sa neprekrýva s bydliskom pracovníka, teda rozhodol, že rozhodujúcim faktorom na posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, je skutočnosť, že pracovník bol povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť svoje služby [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 33 a citovaná judikatúra].

35

Súdny dvor presnejšie uviedol, že čas pracovnej pohotovosti, v rámci ktorého si pracovník môže, vzhľadom na primeranú lehotu, ktorá mu je poskytnutá na opätovné začatie pracovných činností, plánovať svoje osobné a sociálne záujmy, nepredstavuje a priori „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88. Naopak, čas pracovnej pohotovosti, v rámci ktorého je lehota, ktorá je stanovená pracovníkovi na to, aby sa vrátil do práce, obmedzená na niekoľko minút, sa musí v zásade celý považovať za „pracovný čas“ v zmysle tejto smernice, keďže pracovník je v takomto prípade v praxi do veľkej miery odrádzaný od plánovania akejkoľvek odpočinkovej činnosti, a to aj krátkodobej [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 48 ].

36

Ako Súdny dvor zdôraznil, dopad takejto reakčnej lehoty sa musí v každom prípade zvážiť na záver konkrétneho posúdenia, ktoré prípadne zohľadní aj iné obmedzenia uložené pracovníkovi, ako aj výhody, aké sú mu priznané v rámci jeho času pracovnej pohotovosti [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 49 ].

37

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky relevantné okolnosti posúdil, či spôsob, akým bol XR obmedzený počas svojej prestávky v práci, vyplývajúci z potreby byť do dvoch minút pripravený na výjazd, mal takú povahu, že objektívne a veľmi významne obmedzoval možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať so svojím časom a venovať sa činnostiam podľa svojho výberu.

41

V tejto súvislosti treba dodať, že nepredvídateľnosť možných prerušení prestávky v práci môže mať dodatočný obmedzujúci účinok, pokiaľ ide o možnosť pracovníka slobodne nakladať s týmto časom. Neistota, ktorá z toho vyplýva, totiž môže u tohto pracovníka spôsobiť, že je trvalo v strehu.

42

Napokon treba pripomenúť, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 23 tohto rozsudku platí, že na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej pohotovosti sa nevzťahuje smernica 2003/88, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. Táto smernica preto nebráni uplatneniu právnej úpravy členského štátu, kolektívnej zmluvy alebo rozhodnutia zamestnávateľa, ktoré na účely odmeňovania času pracovnej pohotovosti zohľadňuje rozdielnym spôsobom doby, počas ktorých dochádza ku skutočnému výkonu pracovnej činnosti, a tie, počas ktorých sa žiadna skutočná práca nevykonáva, hoci tieto doby treba na účely uplatnenia uvedenej smernice v celom rozsahu považovať za „pracovný čas“ [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 58 ].

43

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.

V tejto súvislosti platí, že na účely vyriešenia sporu vo veci samej je výklad predmetných ustanovení, ktorý poskytol Súdny dvor, pre vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, záväzný, a v prípade potreby musí tento vnútroštátny súd odmietnuť posúdenie súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s týmto výkladom domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie (rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov, C‑173/09 , EU:C:2010:581 , bod 30 ).

47

Za týchto podmienok požiadavka zabezpečiť plný účinok ustanovení práva Únie zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s právom Únie (rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14 , EU:C:2016:514 , bod 35 a citovaná judikatúra).

48

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci má vnútroštátny súd povinnosť zabezpečiť plný účinok článku 267 ZFEÚ a v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatniť vnútroštátne procesné predpisy, ktoré mu ukladajú povinnosť uplatniť vnútroštátne právo, ako ho vykladá Nejvyšší soud, ak takýto výklad nie je zlučiteľný s právom Únie.

49

Článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.

2.

Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v nadväznosti na to, že jeho rozhodnutie bolo zrušené súdom vyššieho stupňa, bol v súlade s vnútroštátnym procesným právom viazaný právnymi posúdeniami tohto súdu vyššieho stupňa, ak tieto posúdenia nie sú zlučiteľné s právom Únie.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: čeština.