C-220/19

Promociones Oliva Park SL

proti

Tribunal Económico Administrativo Regional (TEAR) de la Comunidad Valenciana,

SÚDNY DVOR (desiata komora),

v zložení: predseda desiatej komory M. Ilešič, sudcovia C. Lycourgos a I. Jarukaitis (spravodajca),

generálny advokát: E. Tančev,

španielska vláda, v zastúpení: pôvodne A. Rubio González, neskôr S. Centeno Huerta, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia, O. Beynet a P. Arenas, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Smernica 2008/118

3

Článok 1 smernice 2008/118 stanovuje:

„1. Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:

a)

energetické výrobky a elektrina upravené smernicou [Rady] 2003/96/ES [z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny ( Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51 ; Mim. vyd. 09/001, s. 405)],

„Touto smernicou sa ustanovuje spoločný rámec presadzovania energie z obnoviteľných zdrojov energie. Stanovujú sa v nej záväzné národné ciele pre celkový podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe a pre podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie v doprave. …“

5

Článok 2 druhý odsek písm. k) tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ definuje pojem „systém podpory“ ako „akýkoľvek nástroj, systém alebo mechanizmus, ktorý uplatňuje členský štát alebo skupina členských štátov a ktorý podporuje využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie znížením nákladov na túto energiu, zvýšením ceny, za ktorú sa môže predávať, alebo zvýšením nakúpeného objemu takejto energie prostredníctvom povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie alebo inak; toto okrem iného zahŕňa aj investičnú pomoc, oslobodenie od dane alebo zníženie dane, vrátenie dane, systémy podpory povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie vrátane systémov využívajúcich ‚zelené‘ certifikáty a systémy priamej podpory cien vrátane výkupných sadzieb a vyplácania prémií“.

6

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Záväzné národné celkové ciele a opatrenia pre využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie“, stanovuje:

„1. Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie vypočítaný v súlade s článkami 5 až 11 na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň jeho národný celkový cieľ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie v danom roku uvedený v treťom stĺpci tabuľky v časti A prílohy I. …

7

Článok 1 smernice 2009/72 s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„Táto smernica ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v [Európskej únii]. Ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav. …“

8

Články 32 až 34 smernice 2009/72, ktoré sa nachádzajú v kapitole VIII tejto smernice, nazvanej „Organizácia prístupu do sústavy“, upravujú podmienky tohto prístupu.

9

„I. Cieľom tohto zákona je prispôsobiť náš daňový systém efektívnejšiemu a pre životné prostredie priateľskému využívaniu a udržateľnému rozvoju…

…

Tento zákon vychádza najmä z článku 45 Ústavy… Jednou z osí tejto daňovej reformy je teda internalizácia environmentálnych nákladov vyplývajúcich z výroby elektrickej energie… Touto cestou musí tento zákon slúžiť ako stimul na zlepšenie našej úrovne energetickej účinnosti a zároveň na zabezpečenie lepšej správy prírodných zdrojov a pokračovať v posilňovaní nového modelu trvalo udržateľného rozvoja z hospodárskeho aj sociálneho hľadiska, ako aj z hľadiska životného prostredia.

…

Na tento účel tento zákon upravuje tri nové dane: [IVPEE]…

II. V tomto zmysle a s cieľom podporiť rozpočtovú rovnováhu hlava I tohto zákona zavádza daň z hodnoty výroby elektrickej energie, ktorá je priamou daňou vecnej povahy a zaťažuje vykonávanie činností výroby a dodávky elektrickej energie do španielskej elektroenergetickej sústavy.

14

Článok 4 ods. 1 a 2 zákona č. 15/2012 definuje zdaniteľnú udalosť pre IVPEE takto:

„1. Zdaniteľnou udalosťou je výroba elektrickej energie a jej dodávka do elektroenergetickej sústavy, vrátane elektroenergetickej sústavy na polostrove a území ostrovov a mimo polostrova (čistá výroba energie), v ktoromkoľvek zo zariadení uvedených v hlave IV Ley 54/1997 del Sector Eléctrico [(zákon č. 54/1997 o odvetví elektrickej energie), z 27. novembra 1997 (BOE č. 285 z 28. novembra 1997, s. 35097)].

2. Čistá výroba v zmysle tohto zákona zodpovedá energii meranej na prípojniciach alternátorov, od ktorej sa odpočítavajú vedľajšie spotreby na výrobu elektrickej energie a straty, ktoré vznikli až do bodu pripojenia k sústave.“

15

Podľa článku 5 zákona č. 15/2012:

Podľa článku 8 zákona č. 15/2012 je sadzba IVPEE 7 %.

18

Ustanovenie článku 10 tohto zákona stanovuje:

„1. Daňovníci sú povinní vykonať samostatný výpočet dane a zaplatiť jej sumu v novembri, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom sa daň stane splatnou…

2. Od 1. do 20. mája, septembra, novembra a februára nasledujúceho roka musia daňovníci, ktorí vykonávajú zdaniteľnú udalosť, vykonať rozdelenú platbu zodpovedajúcu obdobiu troch, šiestich, deviatich alebo dvanástich mesiacov každého kalendárneho roka…

3. Rozdelené platby sa vypočítajú na základe čistej hodnoty výroby elektrickej energie vykonanej od začiatku zdaňovacieho obdobia až do konca obdobia troch, šiestich, deviatich alebo dvanástich mesiacov uvedeného v predchádzajúcom odseku, pričom sa uplatní sadzba dane stanovená v článku 8 tohto zákona…

odhadu ročného výnosu z daní a poplatkov podľa tohto zákona;

…“

20

Vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú mu Súdny dvor zaslal v súlade s článkom 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uviedol, pokiaľ ide o odmenu za činnosť výroby elektrickej energie, ktorá predstavuje základ dane pre IVPEE podľa článku 6 zákona č. 15/2012, že táto odmena bola pôvodne upravená v článku 16 zákona č. 54/1997, ktorý bol čiastočne zmenený prostredníctvom Real Decreto‑ley 9/2013 por el que se adoptan medidas urgentes para garantizar la estabilidad financiera del sistema eléctrico (kráľovský dekrét – zákon č. 9/2013, ktorým sa prijímajú naliehavé opatrenia s cieľom zabezpečiť finančnú stabilitu elektroenergetickej sústavy), z 12. júla 2013 (BOE č. 167 z 13. júla 2013, s. 52106), a že tento zákon nahradil Ley 24/2013 del Sector Eléctrico (zákon č. 24/2013 o odvetví elektrickej energie) z 26. decembra 2013 (BOE č. 310 z 27. decembra 2013, s. 105198), ktorý nadobudol účinnosť 28. decembra 2013.

21

Vnútroštátny súd v tejto odpovedi spresnil, že podľa prvého prechodného ustanovenia ods. 1 zákona č. 24/2013, pokiaľ neboli prijaté vykonávacie pravidlá nevyhnutné na vykonanie niektorých jeho ustanovení, uplatňujú sa naďalej príslušné ustanovenia zákona č. 54/1997. Pokiaľ ide teda o roky 2013 až 2016, právna úprava upravujúca odmenu za výrobu elektrickej energie v zmysle zákona č. 15/2012 bola, pokiaľ ide o všetky otázky vyžadujúce vykonávacie pravidlá a pre ktoré tieto pravidlá neboli prijaté pred uplynutím týchto rozpočtových rokov, právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 54/1997. V tejto súvislosti z odpovedí dotknutých osôb, ktoré sa zúčastnili na tomto konaní, na otázky položené Súdnym dvorom vyplýva, že zložky tejto odmeny stanovené zákonmi č. 15/2012 a 54/1997 sú v podstate rovnaké.

b)

vyrovnávacie služby vrátane málo častých služieb a služieb vyvažovania systému, ktoré sú potrebné na zabezpečenie primeraného zásobovania spotrebiteľa;

…

c)

prípadnú odmenu za mechanizmus kapacity…

d)

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

23

Oliva Park podala na Oficina Gestora de Impuestos Especiales de Valencia (Úrad pre správu spotrebných daní Valencia, Španielsko) žiadosť o opravu daňových priznaní k IVPEE za roky 2013 až 2016, ako aj žiadosť o vrátenie sumy vo výške 12609,58 eura.

24

Keďže týmto žiadostiam sa nevyhovelo, Oliva Park podala sťažnosť na TEAR, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 28. septembra 2017.

25

Španielska vláda spochybňuje túto argumentáciu, pričom tvrdí, že IVPEE je priamym poplatkom, ktorý zaťažuje výrobu a dodávku elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy bez toho, aby preniesol na spotrebiteľa osobitný environmentálny účel, ktorý nemá súvislosť so zásadou znečisťovateľ platí, keďže výrobcovia obnoviteľnej energie nie sú diskriminovaní, pokiaľ ide o možnosť náhrady nákladov na IVPEE. Táto daň teda neporušuje právo Únie.

29

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že viacero dôvodov ho vedie k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Hoci IVPEE je upravená ako priama daň, jej povaha a podstatné prvky sú vlastné nepriamej dani. Rovnako, hoci táto daň má oficiálne environmentálny účel, ide v podstate o daň bez špecifického cieľa smerujúcu k výberu príjmov, a nie o daň orientovanú na zmenu správania. Napokon okrem toho, že výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov je predmetom diskriminácie, IVPEE narúša vnútorný trh s elektrickou energiou a porušuje slobodnú hospodársku súťaž.

30

Tento súd uvádza, že hoci zákon č. 15/2012 ponímal IVPEE ako priamu daň, ktorej predmetom je, ako to spresňuje jeho preambula, „internalizácia environmentálnych nákladov vyplývajúcich z výroby elektrickej energie“, domnieva sa, že toto označenie nezodpovedá jeho skutočnej povahe. Po prvé totiž táto daň vôbec nezohľadňuje osobitné vlastnosti daňovníka, zdroja výroby elektrickej energie ani intenzitu používania prenosových a distribučných sietí.

31

Po piate záver, podľa ktorého IVPEE predstavuje nepriamu daň, potvrdzuje skutočnosť, že správa výberu tejto dane prináleží Dependencia de Aduanas e Impuestos Especiales de la Agencia Tributaria (Oddelenie daňovej správy pre clá a spotrebné dane, Španielsko), pričom spotrebné dane sú už zo svojej podstaty nepriamymi daňami.

35

Po šieste daňové zaťaženie, ktoré predstavuje IVPEE, znášajú spotrebitelia prostredníctvom konečnej ceny elektrickej energie. Okrem toho systém odmeňovania zariadení na výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov výslovne zahrnul túto daň ako prevádzkové náklady, ktoré musia znášať spotrebitelia.

36

Z toho podľa vnútroštátneho súdu vyplýva, že IVPEE má charakteristiky, ktoré sú vlastné spotrebnej dani, pretože jej podstatné prvky majú nepochybne súvis so spotrebou. IVPEE sa totiž vzťahuje na elektrickú energiu vyrobenú a dodanú do elektrickej siete na jej používanie hospodárskymi subjektmi odlišnými od výrobcu, pričom doplnková spotreba na výrobu elektriny a straty až do bodu pripojenia k sieti sú výslovne vylúčené z jej daňového základu.

37

Okrem toho, keďže energia dovezená do Španielska nepodlieha IVPEE, táto daň zvýhodňuje výrobcov elektrickej energie z iných členských štátov a spôsobuje tak skreslenie hospodárskej súťaže, ktoré článok 107 ods. 1 ZFEÚ zakazuje. Vytvorenie takejto protisúťažnej výhody v prospech nie domácich výrobcov tiež ovplyvňuje voľný pohyb tovaru, slobodu usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb upravené smernicou 2009/72, ktorá vyžaduje, aby prístup tretích osôb do predmetnej sústavy bol zabezpečený objektívne a nediskriminačným spôsobom.

41

Za týchto podmienok Tribunal Superior de Justicia de la Comunidad Valenciana (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Valencia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje daň formálne označená ako priama daň, akou je IVPEE, ktorá sa vzhľadom na jej skutočnú povahu zdá byť nepriamou daňou bez osobitného účelu, ktorej jediným cieľom je dosiahnutie daňového príjmu, pričom jej kvalifikácia podľa vnútroštátneho práva nemôže mať prednosť pred výkladom práva Únie, ktorý sa riadi vlastnými cieľmi tohto právneho poriadku a vychádza z objektívnych znakov dane?

2.

O prvej otázke

42

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje výber dane zaťažujúcej výrobu a dodávku elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy na vnútroštátnom území a ktorej zdaniteľný základ tvorí celková výška príjmov daňovníka z vykonávania týchto činností.

43

Na úvod treba uviesť, že IVPEE je v preambule zákona č. 15/2012 klasifikovaná ako priama daň, ktorá zaťažuje „vykonávanie činností výroby a dodávky elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy“, teda „hospodársku kapacitu výrobcov elektrickej energie“. Španielska vláda v tejto súvislosti spresňuje, že táto daň bola koncipovaná ako priama daň a že jej bremeno nemôže byť prenesené na konečného spotrebiteľa vzhľadom na fungovanie španielskeho trhu s elektrickou energiou.

44

Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice táto stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe určitých výrobkov podliehajúcich spotrebnej dani, medzi ktoré patrí elektrina, na ktorú sa vzťahuje smernica 2003/96. Článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 stanovuje, že členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Únie pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty.

48

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, tento článok 1 ods. 2 smernice 2008/118, ktorý sleduje zohľadnenie rôznorodosti daňových tradícií členských štátov v danej oblasti a časté využívanie nepriamych daní na vykonanie nerozpočtových politík, umožňuje členským štátom zaviesť popri minimálnej spotrebnej dani ďalšie nepriame dane sledujúce osobitný účel. Pojem „ďalšie nepriame dane“ v zmysle tohto ustanovenia sa tak vzťahuje na nepriame dane uplatňované na spotrebu výrobkov vymenovaných v článku 1 ods. 1 tejto smernice, iné ako „spotrebné dane“ v zmysle uvedeného ustanovenia a vyberané na osobitné účely (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems, C‑5/14 , EU:C:2015:354 , body 58 a 59 ).

49

Preto s cieľom určiť, či by sa na IVPEE mohol vzťahovať článok 1 ods. 2 smernice 2008/118, treba preveriť, či táto daň predstavuje nepriamu daň priamo alebo nepriamo uplatňovanú na spotrebu elektriny uvedenú v smernici 2003/96 (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems, C‑5/14 , EU:C:2015:354 , bod 60 ).

53

V prejednávanej veci však nejde o taký prípad.

54

Po prvé, ako to totiž konštatoval vnútroštátny súd, neexistuje formálny mechanizmus prenesenia dane. V takejto situácii sa však skutočnosť, že uplatnenie IVPEE prinieslo zvýšenie ceny energie a v dôsledku toho faktúry za elektrickú energiu pre všetkých konečných spotrebiteľov, nezdá sama osebe dostatočná na vyvodenie záveru, že táto daň je v celom rozsahu prenesená na týchto spotrebiteľov. V opačnom prípade by sa akákoľvek daň zaťažujúca výrobcov elektrickej energie, ktorá má – hoci aj minimálny – vplyv na konečnú cenu elektrickej energie zaplatenej spotrebiteľmi, mala považovať za nepriamu daň v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 napriek neexistencii priameho a neoddeliteľného vzťahu medzi takouto daňou a spotrebou elektriny.

55

Po druhé treba uviesť, že pokiaľ ide o spôsoby výpočtu IVPEE, základ tejto dane tvorí celková suma, ktorú má daňovník prijať za výrobu a dodávku elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy, na ktorú sa uplatňuje jednotná sadzba dane vo výške 7 %.

Všetci dotknutí účastníci konania vo svojich odpovediach na otázky položené Súdnym dvorom uviedli, že niektoré časti tvoriace základ dane IVPEE, tak ako sú vymenované v predchádzajúcom bode, nezávisia od množstva elektrickej energie skutočne vyrobenej a dodanej do sústavy. Ako uviedla španielska vláda, je to tak najmä v prípade vyrovnávacích služieb, v rámci ktorých je odmeňovaná dostupnosť určitej výrobnej kapacity, ako aj mechanizmov kapacity, v rámci ktorých je suma predstavujúca odmenu dotknutých výrobcov stanovená na určitú sumu eur za megawatt a je založená na poskytnutí určitej výrobnej kapacity, ako aj na veľkosti a výrobnej kapacite závodu. Podľa tejto vlády to platí aj v prípade osobitných odmien za výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, vysoko účinnej kogenerácie a rezíduí, ako aj pri výrobe elektrickej energie na územiach mimo polostrova, pre ktoré je stanovená dodatočná platba v porovnaní s príjmami dotknutých výrobcov na trhu s elektrickou energiou.

58

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že IVPEE sa vypočíta len v závislosti od postavenia výrobcu elektrickej energie, a to na základe príjmov daňovníkov, ktoré sú čiastočne fixné, a teda nezávisle od množstva elektrickej energie skutočne vyrobenej a dodanej do elektroenergetickej sústavy. Preto nemožno konštatovať priamy a neoddeliteľný vzťah medzi touto daňou a spotrebou elektrickej energie.

59

V dôsledku toho, keďže IVPEE nepredstavuje nepriamu daň, ktorá priamo alebo nepriamo zaťažuje spotrebu elektrickej energie, uvedenú v smernici 2003/96, nemôže sa na ňu vzťahovať článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems, C‑5/14 , EU:C:2015:354 , bod 66 ).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom smernice 2009/28, ako vyplýva z jej článku 1, je stanoviť spoločný rámec presadzovania výroby energie z obnoviteľných zdrojov predovšetkým stanovením záväzných národných cieľov pre podiel energie vyrobenej z takýchto zdrojov na hrubej konečnej energetickej spotrebe.

63

Preto členské štáty majú podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice povinnosť zabezpečiť, aby podiel energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň národný celkový cieľ nachádzajúci sa v prílohe I časti A uvedenej smernice, ktorý musí byť v súlade s cieľom, ktorý spočíva v dosiahnutí aspoň 20 % podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe Únie.

64

Navyše podľa článku 3 ods. 2 smernice 2009/28 členské štáty sú povinné prijať účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa ich podiel energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie rovnal aspoň podielu uvedenému v „orientačnej trajektórii“ nachádzajúcej sa v časti B prílohy I tejto smernice.

65

Zo samotného znenia článku 3 ods. 3 smernice 2009/28, a predovšetkým z výrazu „môžu“ totiž vyplýva, že členské štáty vôbec nie sú povinné na účely podpory využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie zaviesť systémy podpory, a ak sa rozhodnú zaviesť takéto systémy podpory, nemusia im dať podobu oslobodení od dane alebo znížení dane. Členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré považujú za primerané na dosiahnutie záväzných národných celkových cieľov stanovených v článku 3 ods. 1 a 2 tejto smernice v spojení s jej prílohou I (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a i., C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16 , EU:C:2017:705 , body 31 a 32 , ako aj z 11. júla 2019, Agrenergy a Fusignano Due, C‑180/18, C‑286/18 a C‑287/18 , EU:C:2019:605 , bod 27 ).

69

Preto možnosť členských štátov zaviesť systémy podpory určené na podporu využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie, prípadne formou oslobodení od dane alebo znížení dane, stanovená v článku 3 ods. 3 smernice 2009/28, neznamená, že tieto štáty nemôžu zdaniť podniky rozvíjajúce takéto zdroje energie (rozsudok z 20. septembra 2017, Elecdey Carcelen a i., C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16 , EU:C:2017:705 , bod 33 ).

70

V dôsledku toho treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 1 a článok 3 ods. 1 a 2, ako aj článok 3 ods. 3 písm. a) smernice 2009/28 v spojení s článkom 2 druhým odsekom písm. k) tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje výber dane zaťažujúcej rovnakou sadzbou výrobu elektrickej energie a jej dodávku do elektroenergetickej sústavy, vrátane situácie, ak je táto elektrická energia vyrobená z obnoviteľných zdrojov, a ktorej cieľom nie je chrániť životné prostredie, ale zvýšiť objem rozpočtových príjmov.

Keďže z odpovede na prvú otázku vyplýva, že IVPEE predstavuje priamu daň zaťažujúcu činnosť výroby a dodávky elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy, treba pripomenúť, že hoci priame dane patria do právomoci členských štátov, členské štáty ich musia uplatňovať v súlade s právom Únie (rozsudok z 22. decembra 2010, Tankreederei I, C‑287/10 , EU:C:2010:827 , bod 14 ).

74

V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o článok 107 ods. 1 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dane nepatria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci okrem prípadu, keď sú takým spôsobom financovania opatrenia pomoci, že tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto opatrenia (rozsudok z 20. septembra 2018, Carrefour Hypermarchés a i., C‑510/16 , EU:C:2018:751 , bod 14 , ako aj citovaná judikatúra).

75

V prejednávanej veci však zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že príjmy pochádzajúce z výberu IVPEE predstavujú spôsob financovania opatrenia štátnej pomoci v zmysle tejto judikatúry. Z toho vyplýva, že túto daň nemožno považovať za patriacu do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci.

76

Vzhľadom na tieto úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ a články 32 až 34 smernice 2009/72 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje výber vnútroštátnej dane zaťažujúcej výrobu a dodávku elektrickej energie do elektroenergetickej sústavy na území členského štátu v prípade, že sa táto daň neuplatňuje na dodávku elektrickej energie vyrobenej v iných členských štátoch do tejto sústavy.

O trovách

80

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

1.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.