C-233/19

62019CJ0233

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 30. septembra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2008/115/ES – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Štátny príslušník tretej krajiny trpiaci vážnou chorobou – Rozhodnutie o návrate – Opravný prostriedok – Automatický odkladný účinok – Podmienky – Poskytnutie sociálnej pomoci – Články 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie“

Vo veci C‑233/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour du travail de Liège (Odvolací súd pre pracovnoprávne spory Liège, Belgicko) z 11. marca 2019 a doručený Súdnemu dvoru 18. marca 2019, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: M. Krausenböck, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. januára 2020,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

B., v zastúpení: pôvodne D. Andrien a P. Ansay, avocats, neskôr D. Andrien, avocat,

–

holandská vláda, v zastúpení: J. Langer, J. M. Hoogveld, M. K. Bulterman a M. H. S. Gijzen, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azema a C. Cattabriga, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. mája 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Článok 3 bod 2 smernice 2008/115 vymedzuje pojem „nelegálny pobyt“ ako „prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 [nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) ( Ú. v. EÚ L 105, 2006, s. 1 )] alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte“.

4

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

…

…

b)

počas trvania pozastavenia udeleného v súlade s článkom 13 ods. 2“

6

Článok 13 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje:

„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

b)

poskytovanie urgentnej zdravotnej starostlivosti a základnej liečby,

c)

poskytovanie prístupu k systému základného vzdelávania maloletým v závislosti od dĺžky ich pobytu,

d)

zohľadňovanie osobitných potrieb zraniteľných osôb.“

…

Cudzinec, ktorý sa vyhlásil za utečenca a požiadal o priznanie postavenia utečenca, sa v Belgickom kráľovstve zdržiava neoprávnene, ak bola jeho žiadosť o azyl zamietnutá a bol mu doručený príkaz na opustenie územia.

Sociálna pomoc priznaná cudzincovi, ktorý ju poberal v čase, keď mu bol doručený príkaz na opustenie územia, sa s výnimkou naliehavej zdravotnej pomoci zastavuje v deň, keď cudzinec skutočne opustí územie, a najneskôr ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v príkaze na opustenie územia.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9

Rozhodnutiami z 28. septembra 2017, doručenými 23. októbra 2017, bola žiadosť o povolenie na pobyt, ktorú podala B., zamietnutá a príslušný orgán voči nej vydal príkaz na opustenie belgického územia.

13

Dňa 28. novembra 2017 podala B. žalobu o neplatnosť a o pozastavenie výkonu týchto rozhodnutí na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko).

14

Dvoma rozhodnutiami z 28. novembra 2017 CPAS odňalo B. nárok na sociálnu pomoc s platnosťou od 23. októbra 2017. Naopak, priznalo jej nárok na naliehavú zdravotnú pomoc od 1. novembra 2017.

15

Tento súd poukazuje na to, že vzhľadom na dátum doručenia príkazu na opustenie belgického územia a v nadväznosti na nové rozhodnutie prijaté CPAS sa žaloba týka obdobia od 23. novembra 2017 do 31. januára 2018. Zdôrazňuje, že počas tohto obdobia B. nemala povolenie na pobyt.

19

Vnútroštátny súd odmietol priznať B. nárok na sociálnu pomoc na základe existencie prípadnej nemožnosti návratu zo zdravotných dôvodov v zmysle belgických právnych predpisov o sociálnej pomoci a konštatoval, že výsledok sporu vo veci samej závisí od účinkov, ktoré treba priznať riešeniu prijatému Súdnym dvorom v rozsudku z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 ).

20

Domnieva sa totiž, že odvolaniu podanému B. treba vyhovieť, pokiaľ sa má priznať odkladný účinok žalobe o neplatnosť a o pozastavenie výkonu, ktorú podala na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory). Spresňuje, že podľa belgických predpisov táto žaloba nemá odkladný účinok, avšak taký účinok by jej mohol byť priznaný na základe rozsudku z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 ). Domnieva sa však, že je ťažké určiť podmienky, za akých má súd pre sociálne záležitosti konštatovať odkladný účinok takej žaloby, keďže belgické súdy prijali v tomto smere protichodné rozhodnutia.

21

–

alebo je potrebné úplné preskúmanie súdmi pre pracovnoprávne spory, aby sa určilo, či vykonanie tohto rozhodnutia naozaj môže vystaviť osobu, ktorá opravný prostriedok podala, vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jej zdravotného stavu?“

O prejudiciálnej otázke

O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti položenej otázky

22

Belgická vláda v prvom rade tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, keďže sa ním od Súdneho dvora požaduje, aby podal výklad belgického práva. Na jednej strane sú podmienky udelenia povolenia na pobyt a pre priznanie nároku na sociálnu pomoc vo veci samej upravené výlučne týmto právom. Súdnemu dvoru na druhej strane neprináleží rozhodovať medzi rôznymi vnútroštátnymi smermi judikatúry, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd.

26

Význam položenej otázky na riešenie sporu vo veci samej spochybnila belgická vláda vo svojich ústnych pripomienkach, ako aj česká a holandská vláda tiež z dôvodu, že B. by sa naďalej neoprávnene zdržiavala na belgickom území, a to aj v prípade pozastavenia výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo voči nej prijaté. Tieto vlády z toho vyvodzujú, že jej žiadosť o sociálnu pomoc by mohla byť po tomto pozastavení stále zamietnutá, keďže právo Únie nebráni tomu, aby mal neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny nárok na sociálnu pomoc v nižšej sume, než je suma poskytovaná štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s legálnym pobytom.

27

Belgická vláda okrem toho tvrdí, že vnútroštátny súd nemá ako pracovnoprávny súd právomoc priznať odkladný účinok opravnému prostriedku, ktorý spadá do výlučnej právomoci iného belgického súdu, a že Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko) už na položenú otázku v nedávnom rozsudku odpovedal.

28

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17 , EU:C:2018:979 , bod 26 , ako aj citovaná judikatúra).

32

S prihliadnutím na súvislosť, ktorú tak vnútroštátny súd konštatoval medzi účinkami rozhodnutia o návrate a obmedzením nároku na sociálnu pomoc priznaného belgickou právnou úpravou, nemožno vychádzať z toho, že by požadovaný výklad pravidiel práva Únie, ktoré sa týkajú prípadného automatického odkladu účinkov takého rozhodnutia, zjavne nemal žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej, pretože inak by bol spochybnený výklad vnútroštátneho práva vykonaný vnútroštátnym súdom, ktorý v rámci konania upraveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne jemu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2016, New Valmar, C‑15/15 , EU:C:2016:464 , bod 25 , ako aj z 1. októbra 2019, Blaise a i., C‑616/17 , EU:C:2019:800 , bod 37 ).

33

Toto konštatovanie nemôže spochybniť okolnosť, že žaloba B. proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nej prijaté, bola podaná až 28. novembra 2017, zatiaľ čo spor vo veci samej sa týka nároku na sociálnu pomoc v období od 23. novembra 2017 do 31. januára 2018. Táto okolnosť totiž v každom prípade neznamená, že by položená otázka mala zjavne hypotetickú povahu, pokiaľ ide o obdobie od 28. novembra 2017 do 31. januára 2018.

34

Navyše ako zdôrazňuje Komisia, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že určité záruky v období pred návratom, ktoré môžu zahŕňať zabezpečenie základných potrieb dotknutej osoby, musia byť podľa článku 14 ods. 1 smernice 2008/115 zabezpečené v situáciách, keď je dotknutý členský štát povinný poskytnúť tejto osobe opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate, ktoré bolo voči nej prijaté, aj keď sa táto osoba na území dotknutého členského štátu zdržiava neoprávnene (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , body 53 , 55 a 58 až 60 ).

38

V treťom rade belgická vláda tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc podať výklad článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v prejednávanej veci. Tento článok sa totiž uplatní len v rámci pôsobnosti práva Únie. Vnútroštátny súd síce uvádza niektoré ustanovenia smernice 2008/115, nevymedzuje však súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej, hoci je povinný tak urobiť na základe článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí v súlade s článkom 94 písm. c) rokovacieho poriadku obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosť, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej.

40

V prejednávanej veci sa javí, že vnútroštátny súd povinnosť stanovenú v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku splnil, keďže uviedol, akú súvislosť vidí v belgickom práve medzi účinkami rozhodnutia o návrate a obmedzením nároku na sociálnu pomoc v situácii, o akú ide vo veci samej, a jednak aké má pochybnosti o konkrétnych dôsledkoch, ktoré treba v tejto situácii vyvodiť z rozsudku z 18. decembra 2014, Abdida ( C‑562/13 , EU:C:2014:2453 ).

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, za akých podmienok sa články 5 a 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore v oblasti sociálnej pomoci, ktorého výsledok závisí od prípadného pozastavenia účinkov rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny trpiaceho vážnou chorobou, musí vychádzať z toho, že žaloba o neplatnosť a o pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia má automaticky za následok pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia, aj keď také pozastavenie z uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva.

44

Najprv treba pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne účinný opravný prostriedok na to, aby mohol napadnúť rozhodnutie o návrate, ktoré bolo voči nemu prijaté, avšak tento opravný prostriedok nemá nevyhnutne odkladný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , body 43 a 44 ).

45

Povaha uvedeného opravného prostriedku však musí byť určená v súlade s článkom 47 Charty, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, a v súlade so zákazom vyhostenia alebo vrátenia zaručeným predovšetkým v článku 19 ods. 2 Charty a v článku 5 smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13 , EU:C:2014:2453 , body 45 a 46 , ako aj z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , body 52 a 53 ).

49

Vzhľadom na to, že právo Únie presne nedefinuje konkrétne podmienky opravného prostriedku s automatickým odkladným účinkom proti rozhodnutiu o návrate, ktorého podanie musí byť umožnené, majú členské štáty v tejto súvislosti určitú mieru voľnej úvahy.

50

V rámci organizácie postupov pre podanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o návrate môže teda členský štát na tento účel stanoviť osobitný opravný prostriedok, ktorý dopĺňa žalobu o neplatnosť bez odkladného účinku, ktorú možno proti tomuto rozhodnutiu tiež podať, pokiaľ sú uplatniteľné vnútroštátne procesné pravidlá dostatočne presné, jasné a predvídateľné, aby umožňovali osobám podliehajúcim súdnej právomoci poznať s istotou svoje práva (pozri analogicky rozsudok z 8. marca 2017, Euro Park Service, C‑14/16 , EU:C:2017:177 , bod 40 ).

51

Navyše keďže belgická vláda tvrdí, že opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom by mal byť zaručený len proti rozhodnutiu o odsune, a nie proti rozhodnutiu o návrate, treba zdôrazniť, že z bodov 44 až 49 rozsudku z dnešného dňa, CPAS de Seraing (C‑402/19) vyplýva, že súdna ochrana zaručená štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktorého výkon by ho mohol vystaviť reálnemu riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 19 ods. 2 Charty, by bola nedostatočná, ak by tento štátny príslušník tretej krajiny nemal k dispozícii opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom proti tomuto rozhodnutiu od jeho doručenia.

55

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že článok 47 Charty je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva na to, aby jednotlivcom priznával samostatne uplatniteľné právo (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 78 , ako aj zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 140 ).

56

To isté platí pre článok 13 ods. 1 smernice 2008/115, takže povaha opravného prostriedku upraveného v tomto ustanovení sa musí určiť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý je potvrdením zásady účinnej súdnej ochrany (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendézeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 141 ).

57

60

Aj keď totiž v situácii, o akú ide vo veci samej, nemá vnútroštátny súd právomoc nariadiť pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate stanovené v článku 13 ods. 2 smernice 2008/115, ktorú belgický zákonodarca priznal inému súdu, prináleží mu však, aby na účely vyriešenia sporu, ktorý mu bol predložený, overil, či opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu spĺňa podmienky potrebné na to, aby mal odkladný účinok, ktorý musí nastať automaticky a ktorý je záväzný pre všetky vnútroštátne orgány v rámci ich príslušných právomocí, a to vrátane vnútroštátnych súdov rozhodujúcich v oblasti sociálnej pomoci.

61

Vnútroštátny orgán, ktorý má v takejto situácii rozhodnúť, však nemá povinnosť všeobecne konštatovať, že z dôvodu nedostatkov uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy má každý opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrate automatický odkladný účinok, keďže ako bolo pripomenuté v bode 44 tohto rozsudku, tento druh opravného prostriedku takýto účinok na základe práva Únie za všetkých okolností nemá.

62

Tomuto orgánu preto prináleží overiť, či sú vo veci, ktorú prejednáva, splnené podmienky, ktorým podlieha záruka tohto účinku v práve Únie, a to v závislosti od situácie dotknutej osoby.

66

Takýto orgán sa preto musí obmedziť na posúdenie, či opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o návrate obsahuje argumentáciu, ktorá má preukázať, že výkon tohto rozhodnutia by štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, vystavil vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu, a ktorá sa nezdá byť zjavne nedôvodná. Ak je to tak, musí tento orgán vychádzať z toho, že výkon rozhodnutia o návrate je podaním tohto opravného prostriedku automatický pozastavený, a musí z toho v rámci svojej právomoci vyvodiť nevyhnutné dôsledky.

67

Touto povinnosťou nie je dotknuté právo členských štátov určiť vnútroštátne pravidlá o organizácii súdov a o súdnych konaniach a v ich rámci stanoviť, že rozhodnutie o odkladnom účinku opravného prostriedku proti rozhodnutiu o návrate, ktoré prijal súd príslušný rozhodnúť o takomto opravnom prostriedku, je záväzné pre orgány a súdy, ktoré majú rozhodnúť o zárukách, na ktoré má v oblasti sociálnej pomoci nárok dotknutý štátny príslušník tretej krajiny.

68

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že články 5 a 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore v oblasti sociálnej pomoci, ktorého výsledok závisí od prípadného pozastavenia účinkov rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny trpiaceho vážnou chorobou, musí vychádzať z toho, že žaloba o neplatnosť a o pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia má automaticky za následok pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia, aj keď také pozastavenie z uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva, pokiaľ:

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Články 5 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore v oblasti sociálnej pomoci, ktorého výsledok závisí od prípadného pozastavenia účinkov rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny trpiaceho vážnou chorobou, musí vychádzať z toho, že žaloba o neplatnosť a o pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia má automaticky za následok pozastavenie výkonu tohto rozhodnutia, aj keď také pozastavenie z uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy nevyplýva, pokiaľ:

–

táto žaloba obsahuje argumentáciu, ktorá má preukázať, že výkon tohto rozhodnutia by tohto štátneho príslušníka tretej krajiny vystavil vážnemu riziku podstatného a nenapraviteľného zhoršenia jeho zdravotného stavu, a ktorá sa nezdá byť zjavne nedôvodná, a

–