C-300/19

62019CJ0300

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 11. novembra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Hromadné prepúšťanie – Smernica 98/59/ES – Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) – Pojem ‚hromadné prepúšťanie‘ – Metódy výpočtu počtu prepustení – Referenčné obdobie, ktoré treba zohľadniť“

Vo veci C‑300/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Social n o 3 de Barcelona (Pracovný súd č. 3 Barcelona, Španielsko) z 25. marca 2019 a doručený Súdnemu dvoru 12. apríla 2019, ktorý súvisí s konaním:

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia L. Bay Larsen, C. Toader, M. Safjan (spravodajca) a N. Jääskinen,

generálny advokát: M. Bobek,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. a) smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania ( Ú. v. ES L 225, 1998, s. 16 ; Mim. vyd. 05/003, s. 327).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi UQ a spoločnosťou Marclean Technologies SLU vo veci zákonnosti jej individuálneho prepustenia.

Právny rámec

keďže napriek vzrastajúcemu zbližovaniu stále pretrvávajú rozdiely medzi platnými ustanoveniami členských štátov o praktickej úprave a postupoch takýchto prepúšťaní a opatreniami zameranými na zmiernenie dôsledkov prepustenia pre pracovníkov;

(4)

keďže tieto rozdiely môžu mať priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu;

…

(7)

keďže táto aproximácia musí byť preto podporovaná za súčasného udržania zlepšovania podmienok v zmysle článku 117 [Z]mluvy [o ES];

‚hromadné prepúšťanie‘ znamená prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, ak počet nadbytočných pracovných miest je podľa voľby v členských štátoch:

i)

buď počas obdobia 30 dní:

–

aspoň 10 v zariadeniach, ktoré zamestnávajú viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov,

–

…

Na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie, za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení.“

Španielske právo

5

Estatuto de los Trabajadores (Zákonník práce) vyplýva z Real Decreto Legislativo 2/2015, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores (kráľovský legislatívny dekrét č. 2/2015, ktorým bolo schválené konsolidované znenie Zákonníka práce), z 23. októbra 2015 (BOE č. 255 z 24. októbra 2015, s. 100224). Článok 51 tohto zákonníka s názvom „Hromadné prepúšťanie“ v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tohto zákona sa za ‚hromadné prepúšťanie‘ považuje ukončenie pracovných zmlúv z ekonomických, technických, organizačných alebo výrobných dôvodov, pokiaľ sa počas 90 dní toto ukončenie týka aspoň:

…

Na účely určenia počtu ukončení zmlúv, na ktorý odkazuje prvý pododsek tohto odseku, sa zohľadnia tiež akékoľvek ďalšie ukončenia, ktoré nastanú v príslušnom období na podnet zamestnávateľa z iných dôvodov, ktoré sa netýkajú osoby zamestnanca a ktoré sú odlišné od dôvodov stanovených v článku 49 ods. 1 písm. c) tohto zákona, pokiaľ ich počet dosiahne aspoň päť.

Ak podnik počas po sebe nasledujúcich 90‑dňových období a s cieľom vyhnúť sa požiadavkám stanoveným v tomto článku pristúpi k ukončeniam zmlúv na základe článku 52 písm. c) toho zákona v prípade nižšieho počtu, než je uvedený limitný počet, a bez toho, aby existoval nový dôvod pre také konanie, považujú sa tieto nové ukončenia za vykonané s cieľom obchádzať zákon a vyhlásia sa za neplatné a neúčinné.

“

6

Článok 122 Ley 36/2011 reguladora de la jurisdicción social (zákon č. 36/2011, ktorým sa upravuje súdnictvo v sociálnych veciach) z 10. októbra 2011 (BOE č. 245 z 11. októbra 2011, s. 106584) s názvom „Preskúmanie ukončenia pracovnej zmluvy“ stanovuje:

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

7

Dňa 31. októbra 2016 UQ začala pracovať ako kontrolórka kvality pre spoločnosť Marclean Technologies. Rovnako ako všetci ostatní zamestnanci tejto spoločnosti vykonávala svoje úlohy v prevádzkarňach spoločnosti Sandhar Group, kde sa venovala kontrole dielov, ktoré vyrobila táto spoločnosť.

8

Dňa 28. mája 2018 bola UQ vyhlásená za dočasne práceneschopnú.

9

Ďalších 29 osôb zamestnaných spoločnosťou Marclean Technologies pre túto spoločnosť prestalo pracovať 15. augusta 2018. V ten istý deň Marclean Technologies ukončila svoje činnosti v celom rozsahu. Dňa 16. augusta 2018 týchto 29 osôb začalo pracovať pre spoločnosť Risk steward SL.

13

Marclean Technologies predložila vnútroštátnemu súdu dokumenty, podľa ktorých uvedených 29 osôb podalo 26. júla 2018 výpovede z vlastnej vôle s účinnosťou od 15. augusta 2018.

14

UQ tvrdí, že vzhľadom na to, že tieto výpovede sa časovo zhodujú a že v takomto prípade dotknutí pracovníci nemajú nárok na dávky v nezamestnanosti, táto situácia v skutočnosti predstavuje skryté hromadné prepúšťanie. Jej prepustenie by sa preto malo považovať za neplatné podľa článku 122 ods. 2 zákona č. 36/2011, ktorým sa upravuje súdnictvo v sociálnych veciach.

15

Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) dospel v rámci výkladu článku 51 ods. 1 Zákonníka práce k záveru, že obdobie 90 dní uvedené v tomto ustanovení sa musí vypočítať výlučne s odkazom na obdobie predchádzajúce dátumu sporného prepustenia.

19

Okrem toho článok 51 ods. 1 posledný pododsek Zákonníka práce umožňuje zohľadniť ukončenia pracovného pomeru, ku ktorým došlo po spornom prepustení, ale len v prípade, ak zamestnávateľ konal s cieľom obchádzať zákon. Cieľom tohto ustanovenia je teda bojovať proti konaniu s cieľom obchádzať zákon spočívajúcemu v „dávkovaní“ prepustení s cieľom vyhnúť sa prerokovaniu a účasti zástupcov zamestnancov.

20

Podľa vnútroštátneho súdu je možné dosiahnuť tento cieľ prerokovania a účasti zástupcov zamestnancov prísnejšie, ak sa vezme do úvahy referenčné obdobie tak pred, ako aj po dátume prepustenia dotknutého pracovníka, čo by mu umožnilo argumentovať aj ďalšími individuálnymi prepusteniami, o ktorých mohol nevedieť v čase, keď došlo k jeho prepusteniu, ale ktoré, ak sa následne pripočítajú k jeho prepusteniu, dosahujú vyžadovaný počet, aby bolo možné konštatovať existenciu hromadného prepúšťania v zmysle smernice 98/59.

21

Možno článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) body i) a ii) smernice 98/59 vykladať v tom zmysle, že referenčné obdobie 30 alebo 90 dní stanovené na preukázanie existencie hromadného prepúšťania možno počítať odo dňa, kedy došlo k individuálnemu prepusteniu, ktoré je predmetom sporu, bez potreby vyhlásenia následných ukončení pracovných pomerov za obchádzanie zákona?

3.

Pripúšťajú referenčné obdobia uvedené v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) bodoch i) a ii) smernice 98/59 taký výklad, ktorý umožňuje zohľadniť prepustenia alebo ukončenia pracovných pomerov, ku ktorým došlo počas 30 alebo 90 dní, pričom k individuálnemu prepusteniu, ktoré je predmetom sporu, došlo v rámci uvedených období?“

O prejudiciálnych otázkach

23

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) smernice 98/59 vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je sporné individuálne prepustenie súčasťou hromadného prepúšťania, sa má referenčné obdobie 30 alebo 90 dní stanovené v tomto ustanovení vypočítať tak, že sa zohľadní buď výlučne obdobie predchádzajúce tomuto individuálnemu prepusteniu, alebo obdobie nasledujúce po tomto individuálnom prepustení, a to nielen v prípade konania s cieľom obchádzať zákon, ale aj v prípade neexistencie akéhokoľvek konania s cieľom obchádzať zákon, teda celé obdobie 30 alebo 90 dní, počas ktorého došlo k tomuto individuálnemu prepusteniu.

27

V tejto súvislosti na účely výpočtu limitných počtov stanovených v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) bodoch i) a ii) smernice 98/59 treba pripomenúť, že táto smernica sa nemá vykladať v tom zmysle, že spôsob výpočtu týchto limitných počtov, a teda aj samotné uvedené limitné počty sú vecou členských štátov, pretože takýto výklad by umožnil členským štátom zmeniť rozsah pôsobnosti uvedenej smernice, a tak ju zbaviť jej plného účinku (rozsudky z 18. januára 2007, Confédération générale a i., C‑385/05 , EU:C:2007:37 , bod 47 , ako aj z 11. novembra 2015, Pujante Rivera, C‑422/14 , EU:C:2015:743 , bod 31 ).

28

Vnútroštátny súd vo svojich otázkach uvádza tri možné metódy na účely určenia, či bol dosiahnutý počet prepustení, ktorý vyžaduje článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) smernice 98/59. V prvom rade odkazuje na dve metódy spočívajúce vo výpočte referenčného obdobia v prípade spochybnenia individuálneho prepustenia tak, že sa zohľadní buď výlučne obdobie predchádzajúce tomuto prepusteniu, alebo v prípade konania s cieľom obchádzať zákon tiež obdobie po uvedenom prepustení. V druhom rade podľa tretej metódy, ktorú tento súd navrhuje, referenčné obdobie pozostáva z akéhokoľvek obdobia 30 alebo 90 dní, počas ktorého došlo k spornému individuálnemu prepusteniu, bez toho, aby sa rozlišovalo podľa toho, či toto obdobie predchádzalo tomuto individuálnemu prepusteniu, nasledovalo po ňom, alebo čiastočne plynulo pred ním či po ňom.

29

Treba však konštatovať, že ani prvá, ani druhá metóda uvedená vnútroštátnym súdom nie sú v súlade so smernicou 98/59.

33

Naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, zo štruktúry a účelu tejto smernice vyplýva, že táto smernica vyžaduje, aby takéto obdobie bolo nepretržité.

34

Pokiaľ ide o tretiu metódu predloženú vnútroštátnym súdom, podľa ktorej referenčné obdobie pozostáva z akéhokoľvek obdobia 30 alebo 90 dní, v priebehu ktorého došlo k spornému individuálnemu prepusteniu, treba konštatovať, že táto metóda sa zdá byť jedinou metódou, ktorá je v súlade s účelom tejto smernice, pripomenutým v bode 31 tohto rozsudku, a s dodržaním jej potrebného účinku.

35

Bolo by obmedzením plného účinku tejto smernice v rozpore s účelom, ktorý sleduje, ak by sa táto smernica vykladala v tom zmysle, že vnútroštátne súdy nemôžu na účely preukázania alebo nepreukázania existencie hromadného prepúšťania v zmysle uvedenej smernice zohľadniť prepúšťania, ku ktorým došlo pred dátumom sporného individuálneho prepustenia alebo po ňom.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či je sporné individuálne prepustenie súčasťou hromadného prepúšťania, sa referenčné obdobie stanovené v tomto ustanovení na určenie, či ide o hromadné prepúšťanie, má vypočítať tak, že sa zohľadní celé obdobie 30 alebo 90 po sebe nasledujúcich dní, v priebehu ktorého došlo k tomuto individuálnemu prepusteniu a počas ktorého došlo k najväčšiemu počtu prepustení uskutočnených zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov v zmysle tohto istého ustanovenia.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.