C-343/19

62019CJ0343

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 9. júla 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 2 – Súdna právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – Miesto, kde sa škoda prejavila – Manipulácia s emisnými hodnotami výfukových plynov z motorov vyrobených výrobcom automobilov“

Vo veci C‑343/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt, Rakúsko) zo 17. apríla 2019 a doručený Súdnemu dvoru 30. apríla 2019, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Verein für Konsumenteninformation, v zastúpení: M. Poduschka a A. Klauser, Rechtsanwälte,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Verein für Konsumenteninformation, združením na informovanie spotrebiteľov so sídlom vo Viedni (Rakúsko) (ďalej len „VKI“), a spoločnosťou Volkswagen AG, výrobcom automobilov vo forme akciovej spoločnosti založenej podľa nemeckého práva, ktorá má sídlo vo Wolfsburgu (Nemecko), vo veci zodpovednosti tejto spoločnosti za škodu vyplývajúcu z toho, že do vozidiel kúpených rakúskymi spotrebiteľmi bol zabudovaný softvér na manipuláciu s emisnými hodnotami výfukových plynov.

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko [sídlo – neoficiálny preklad ] právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [ktorého právomoc – neoficiálny preklad ] nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.“

4

Kapitola II nariadenia č. 1215/2012, nazvaná „Právomoc“, obsahuje najmä oddiel 1, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, a oddiel 2, nazvaný „Osobitná právomoc“. Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v tomto oddiele 1, stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

…“

Nariadenie Rím II

6

Článok 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) ( Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40 , ďalej len „nariadenie Rím II“), nazvaný „Nekalá súťaž a konanie obmedzujúce slobodnú súťaž“, v odseku 1 stanovuje:

„Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z nekalej súťaže sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

Na podporu svojho návrhu sa VKI opiera o mimozmluvnú zodpovednosť spoločnosti Volkswagen, pričom sa odvoláva na skutočnosť, že 574 spotrebiteľov, ktorí mu postúpili svoje nároky na účely žaloby vo veci samej, nadobudlo v Rakúsku nové alebo ojazdené vozidlá vybavené motorom AE 189 predtým, než sa verejnosť 18. septembra 2015 dozvedela o manipulácii s emisnými hodnotami výfukových plynov z týchto vozidiel zo strany spoločnosti Volkswagen. Podľa VKI sú tieto motory vybavené „rušiacim zariadením“, ktoré je protiprávne vzhľadom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 715/2007 z 20. júna 2007 o typovom schvaľovaní motorových vozidiel so zreteľom na emisie ľahkých osobných a úžitkových vozidiel (Euro 5 a Euro 6) a o informáciách o opravách a údržbe vozidiel ( Ú. v. EÚ L 171, 2007, s. 1 ). Ide o softvér, ktorý umožňuje, aby zo skúšok a meraní vyplynuli emisie výfukových plynov rešpektujúce maximálne stanovené hodnoty, zatiaľ čo v reálnych podmienkach, teda pri bežnej prevádzke dotknutých vozidiel, dosahujú skutočne vypúšťané znečisťujúce látky úrovne, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú predpísané horné hranice. Volkswagen mohla získať typové schválenie vozidiel vybavených motorom AE 189, ktoré stanovuje právna úprava Únie, len vďaka tomuto softvéru na manipuláciu s emisnými hodnotami.

9

Podľa VKI škoda spôsobená majiteľom týchto vozidiel spočíva v tom, že ak by o predmetnej manipulácii vedeli, buď by takéto vozidlo nekúpili, alebo by získali zľavu z ceny vo výške najmenej 30 %. Vzhľadom na to, že predmetné vozidlá majú od začiatku vadu, ich trhová hodnota, a teda ich kúpna cena, sú podstatne nižšie než cena, ktorá bola skutočne zaplatená. Rozdiel predstavuje škodu zakladajúcu nárok na náhradu.

13

Uvedený súd sa totiž domnieva, že softvér umožňujúci manipulovať s emisnými hodnotami výfukových plynov z predmetných vozidiel spôsobil pôvodnú škodu, zatiaľ čo škoda uvádzaná VKI spočívajúca v znížení hodnoty týchto vozidiel predstavuje následnú škodu vyplývajúcu zo skutočnosti, že uvedené vozidlá sú postihnuté vecnou vadou.

14

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či čisto majetková škoda vyplývajúca zo skutkových okolností, ktoré môžu viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti, môže založiť právomoc podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.

15

O prípustnosti

18

VKI vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že položená otázka nie je relevantná a je hypotetická.

19

Podľa ustálenej judikatúry však pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudok zo 7. mája 2020, Rina, C‑641/18 , EU:C:2020:349 , bod 22 a citovanú judikatúru).

20

Na úvod treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom v súlade s odôvodnením 34 nariadenia č. 1215/2012 toto nariadenie zrušuje a nahrádza nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré samo nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 99, 1972, s. 32 ), zmenený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pretože tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18 , EU:C:2019:635 , bod 23 a citovaná judikatúra). Je to prípad na jednej strane článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru a nariadenia č. 44/2001, a na druhej strane článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Nothartová, C‑306/17 , EU:C:2018:360 , bod 18 a citovanú judikatúru).

23

Ako Súdny dvor opakovane rozhodol vo svojej judikatúre týkajúcej sa týchto ustanovení, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ sa vzťahuje tak na miesto, kde sa škoda prejavila, ako aj na miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest (rozsudky zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08 , EU:C:2009:475 , bod 23 , ako aj z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18 , EU:C:2019:635 , bod 25 a citovaná judikatúra).

27

Súdny dvor tiež so zreteľom na článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru rozhodol, že škoda, ktorá je len nepriamym dôsledkom ujmy utrpenej pôvodne inými priamo poškodenými osobami, pri ktorých sa škoda prejavila na mieste odlišnom od toho, kde nepriamy poškodený následne utrpel vlastnú škodu, nemôže založiť súdnu právomoc na základe tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 1990, Dumez France a Tracoba, C‑220/88 , EU:C:1990:8 , body 14 a 22 ).

28

Súdny dvor taktiež rozhodol, že neskoršie nepriaznivé následky nemôžu odôvodniť priznanie právomoci na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18 , EU:C:2019:635 , bod 27 a citovanú judikatúru).

29

Vo veci samej však zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, s výhradou posúdenia skutkových okolností, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, vyplýva, že škoda uvádzaná združením VKI spočíva v znížení hodnoty predmetných vozidiel vyplývajúcom z rozdielu medzi cenou, ktorú nadobúdateľ zaplatil za takéto vozidlo, a jeho skutočnou hodnotou z dôvodu inštalácie softvéru na manipuláciu s emisnými hodnotami výfukových plynov.

33

Je pravda, že predmetom žaloby o náhradu škody, o ktorú ide vo veci samej, je získanie kompenzácie zníženia hodnoty predmetných vozidiel odhadovaného na 30 % ich kúpnej ceny, teda vyčísliteľnej finančnej náhrady. Ako však uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, skutočnosť, že návrh na náhradu škody je vyjadrený v eurách, neznamená, že ide o čisto majetkovú škodu. Na rozdiel od vecí, v ktorých boli vydané rozsudky z 10. júna 2004, Kronhofer ( C‑168/02 , EU:C:2004:364 ); z 28. januára 2015, Kolassa ( C‑375/13 , EU:C:2015:37 ), ako aj z 12. septembra 2018, Löber ( C‑304/17 , EU:C:2018:701 ), v ktorých finančné investície viedli k zníženiu finančných aktív dotknutých osôb bez akejkoľvek súvislosti s hmotným majetkom, vo veci samej ide o vadu týkajúcu sa vozidiel, ktoré sú hmotným majetkom.

34

V prejednávanej veci teda ide skôr o vecnú škodu vyplývajúcu zo straty hodnoty každého dotknutého vozidla, než o čisto majetkovú škodu vyplývajúcu zo skutočnosti, že po odhalení inštalácie softvéru na manipuláciu s emisnými hodnotami výfukových plynov, je protihodnotou platby za nadobudnutie takéhoto vozidla vozidlo, ktoré má vadu, a teda nižšiu hodnotu.

35

Treba teda dospieť k záveru, že v prípade predaja vozidiel, ktoré ich výrobca vybavil softvérom na manipuláciu s emisnými hodnotami výfukových plynov, škoda spôsobená konečnému nadobúdateľovi nie je ani nepriama, ani čisto majetková a prejavila sa pri nadobudnutí takéhoto vozidla od tretej osoby.

39

Napokon uvedený výklad je v súlade s požiadavkami koherencie stanovenými v odôvodnení 7 nariadenia Rím II, keďže podľa článku 6 ods. 1 tohto nariadenia sa za miesto, kde vznikla škoda vo veci, ktorá sa týka nekalej súťaže, považuje miesto, kde „došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov“. Taký akt, o aký ide vo veci samej, ktorý tým, že môže poškodiť kolektívne záujmy spotrebiteľov ako skupiny, predstavuje nekalú súťaž (rozsudok z 28. júla 2016, Verein für Konsumenteninformation, C‑191/15 , EU:C:2016:612 , bod 42 ), môže tieto záujmy poškodiť vo všetkých členských štátoch, na území ktorých spotrebitelia nakupujú vadný výrobok. Podľa nariadenia Rím II je teda miestom, kde vznikla škoda, miesto, kde je takýto výrobok zakúpený (pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18 , EU:C:2019:635 , bod 35 ).

40

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že ak výrobca v jednom členskom štáte protiprávne vybavil vozidlá softvérom na manipuláciu s emisnými hodnotami výfukových plynov predtým, ako tieto vozidlá nadobudla tretia osoba v inom členskom štáte, miesto, kde sa škoda prejavila, sa nachádza v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

O trovách

41