C-443/19

62019CJ0443

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

zo 6. októbra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernica 2002/20/ES – Článok 13 – Poplatok za práva na používanie rádiovej frekvencie – Vnútroštátna odvetvová právna úprava stanovujúca poplatok za rezerváciu verejnej rádiovej frekvencie – Vnútroštátna práva úprava, podľa ktorej udeľovanie administratívnych koncesií na verejný majetok podlieha dani z prevodu majetku“

Vo veci C‑443/19,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Superior de Justicia del País Vasco (Vyšší súd Baskicka, Španielsko) z 24. apríla 2019 a doručený Súdnemu dvoru 7. júna 2019, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Vodafone España SAU, v zastúpení: J. L. Buendía Sierra, E. Gardeta González a J. Viloria Gutiérrez, abogados,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete systémy a služby (smernica o povolení) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21 ; Mim. vyd. 13/029, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37 ) (ďalej len „smernica 2002/20“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Vodafone España SAU a Diputación Foral de Gipuzkoa (Rada provincie Guipúzcoa, Španielsko) vo veci dane, ktorej táto spoločnosť podlieha z dôvodu administratívnej koncesie na právo na súkromné používanie verejnej rádiovej frekvencie, ktorá jej bola udelená.

…

(30)

Správne poplatky môžu byť uložené poskytovateľom elektronických komunikačných služieb na financovanie činností národného regulačného orgánu pri riadení povoľovacieho systému a pre poskytovanie práv na používanie…

…

(32)

Okrem správnych poplatkov, poplatky za používanie môžu byť ukladané za používanie rádiových frekvencií a čísel ako nástroja na zabezpečenie optimálneho použitia takýchto zdrojov. Takéto poplatky by nemali prekážať rozvoju novátorských služieb a súťaže na trhu…“

6

Článok 6 tej istej smernice, nazvaný „Podmienky všeobecného povolenia a podmienky na získanie práva na používanie rádiových frekvencií a čísiel a osobitné povinnosti“, stanovuje:

„1. Všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a práva na používanie rádiových frekvencií a práva na používanie čísel môže podliehať len podmienkam uvedeným v prílohe. Takéto podmienky musia byť nediskriminačné, primerané a transparentné a v prípade práv na používanie rádiových frekvencií v súlade s článkom 9 [smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) ( Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33 ; Mim. vyd. 13/029, s. 349)].

…

3. Všeobecné povolenie obsahuje len podmienky, ktoré sú špecifické pre toto odvetvie a sú vysvetlené v časti A prílohy a nebudú duplikovať podmienky, ktoré sú platné pre podniky na základe iných vnútroštátnych právnych predpisov.

4. Členské štáty nebudú duplikovať podmienky všeobecného povolenia v prípadoch, kde poskytujú právo používania pre rádiové frekvencie alebo čísla.“

ukladané jednotlivým podnikom objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, ktorý minimalizuje dodatočné náklady na správu a súvisiace poplatky.“

8

Podľa článku 13 tejto smernice s názvom „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice 2002/21/ES…“

9

Príloha smernice 2002/20 stanovuje:

…

6. Poplatky za používanie v súlade s článkom 13 tejto smernice.

…“

Španielske právo

Právna úprava týkajúca sa telekomunikácií

10

správne náklady na regulačnú činnosť zahŕňajúce prípravu a uplatňovanie sekundárneho práva Spoločenstva a správnych aktov, najmä v oblasti pripojenia a prístupu;

b)

náklady na správu, kontrolu a uplatňovanie systému zavedeného týmto zákonom;

c)

náklady na správu, kontrolu a uplatňovanie práv na používanie verejného majetku, práv na používanie rádiových frekvencií a číslovania;

d)

Obsah tohto ustanovenia bol v podstate prebratý do článku 71 Ley 9/2014 General de Telecomunicaciones (všeobecný zákon č. 9/2014 o telekomunikáciách) z 9. mája 2014 (BOE č. 114 z 10. mája 2014, s. 35824, ďalej len „LGT 2014“).

13

Príloha I LGT 2014 obsahuje bod 3 s názvom „Rezervačný poplatok za verejnú rádiovú frekvenciu“, ktorého odsek 1, ktorý je v podstate zhodný s odsekom 1 bodom 3 prílohy I LGT 2003, znie:

„Rezervácia verejnej rádiovej frekvencie na súkromné alebo osobitné použitie prevádzkovateľmi v prospech jednej alebo viacerých osôb alebo subjektov podlieha ročnému poplatku v súlade s podmienkami stanovenými v tomto odseku.

Na účely stanovenia výšky poplatku, ktorý musia dotknuté subjekty zaplatiť, je potrebné zohľadniť trhovú hodnotu používania rezervovanej frekvencie a výnos, ktorý by mohol oprávnený subjekt získať za jej používanie.

…“

Osobitné používanie verejných rádiových frekvencií je používanie, ktoré sa vykonáva prostredníctvom frekvenčných pásiem schválených na spoločné používanie bez obmedzenia počtu operátorov alebo užívateľov a s technickými podmienkami a službami stanovenými v jednotlivých prípadoch.

Súkromným používaním verejných rádiových frekvencií je výlučné používanie alebo používanie prostredníctvom obmedzeného počtu užívateľov určitých frekvencií v rámci rovnakého rozsahu osobnej pôsobnosti.

…

3. V prípade osobitného používania frekvenčných pásiem povolených na tento účel prostredníctvom verejných elektronických komunikačných sietí inštalovaných alebo prevádzkovaných elektronickými komunikačnými operátormi má udelenie práva na používanie verejnej rádiovej frekvencie formu všeobecného povolenia.

…

4. Udelenie práv na používanie verejnej rádiovej frekvencie má formu individuálneho povolenia v týchto prípadoch:

Právna úprava týkajúca sa dane z prevodu majetku a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom

16

Podľa článku 7 ods. 1 Texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Transmisiones Patrimoniales y Actos Jurídicos Documentados (prepracované znenie zákona o dani z prevodu a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom), založeného na Real Decreto Legislativo 1/1993, por el que se aprueba el Texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Transmisiones Patrimoniales y Actos Jurídicos Documentados (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/1993, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie zákona o dani z prevodu majetku a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom), z 24. septembra 1993 (BOE č. 251 z 20. októbra 1993, s. 29545) a článok 7 ods. 1 Norma Foral 18/1987, del territorio histórico de Gipuzkoa, del Impuesto sobre Transmisiones Patrimoniales y Actos Jurídicos Documentados (provinčný zákon č. 18/1987 historického územia Guipúzcoa o dani z prevodu majetku a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom), z 30. decembra 1987:

„Medzi prevody majetku podliehajúce dani patria:

…

b)

Nezaplatenie dane z prevodu majetku a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom.

…“

18

Článok 2 Ley 58/2003 General Tributaria (zákon č. 58/2003 o všeobecnom daňovom poriadku) zo 17. decembra 2003 (BOE č. 302 z 18. decembra 2003, s. 44987) definuje pojem „daň“ ako odvod požadovaný „bez protihodnoty, ktorého zdaniteľným plnením sú transakcie, úkony alebo skutočnosti, ktoré preukazujú finančnú spôsobilosť daňovníka“.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

19

Vzhľadom na to, že jej žiadosť bola zamietnutá, podala Vodafone España na vnútroštátny súd žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam o zamietnutí tejto žiadosti a v podstate tvrdila, že povinnosť zaplatiť daň z prevodu majetku vedie k dvojitému zdaneniu, ktoré je v rozpore s článkom 13 smernice 2002/20, keďže tá istá skutočnosť, teda administratívna koncesia na súkromné používanie verejnej rádiovej frekvencie, vedie k vzniku povinnosti zaplatiť poplatok za rezerváciu verejnej rádiovej frekvencie, ako aj daň z prevodu majetku.

23

Regionálna rada provincie Guipúzcoa spochybňuje existenciu dvojitého zdanenia, pričom sa opiera o rozlišovanie medzi pojmami „poplatok“ a „daň“ v španielskom práve. V podstate tvrdí, že skutočnosťou, ktorá zakladá povinnosť zaplatiť poplatok za rezerváciu verejnej rádiovej frekvencie, je rezervácia verejnej rádiovej frekvencie na súkromné účely, zatiaľ čo daňou z prevodu majetku je zaťažený prevod majetku uskutočnený udelením práv na súkromné používanie. Podľa tejto regionálnej rady články 12 a 13 smernice 2002/20 neobmedzujú možnosť členských štátov zaviesť iné druhy daňových zaťažení, než aké sú uvedené v týchto článkoch, akými sú daň z prevodu majetku a daň z príjmov právnických osôb, ktorým podliehajú všetky subjekty.

24

Podľa vnútroštátneho súdu je právny režim verejnej rádiovej frekvencie v podstate zhodný so všeobecným režimom zavedeným článkami 84 až 104 Ley 33/2003, del Patrimonio de las Administraciones Públicas (zákon č. 33/2003 o majetku orgánov verejnej správy) z 3. novembra (BOE č. 264 zo 4. novembra 2003, s. 20254), ktorý sa uplatňuje na všetok verejný majetok vo vlastníctve španielskych orgánov verejnej správy. Uvedený súd z toho vyvodzuje, že telekomunikačný operátor, ktorý je výhradným úspešným uchádzačom o určité frekvencie, získa skutočnú administratívnu koncesiu na verejný majetok, ktorá má rovnakú povahu, ako koncesia uvedená v článku 7 ods. 1 písm. b) provinčného zákona č. 18/1987 o dani z prevodu majetku a právnych úkonov uskutočnených formalizovaným zápisom, ktorá zahŕňa, podobne ako každá koncesia, dočasné súkromné používanie verejného majetku poskytnuté ako protihodnota za zaplateniu poplatku.

27

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 smernice 2002/20 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorého právna úprava stanovuje, že právo na používanie rádiových frekvencií podlieha poplatku za rezerváciu verejnej rádiovej frekvencie, vyžadoval okrem toho na udelenie administratívnych koncesií na túto frekvenciu daň z prevodu majetku, ktorá vo všeobecnosti zaťažuje udelenie administratívnych koncesií na verejný majetok na základe právnej úpravy, ktorá nie je osobitne uplatniteľná na odvetvie elektronických komunikácií.

28

Na úvod treba uviesť, že podľa článku 1 smernice 2002/20 je jej cieľom podporiť vnútorný trh s elektronickými komunikačnými sieťami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytnutie v rámci celej Európskej únie.

29

Na tento účel smernica 2002/20 stanovuje nielen pravidlá týkajúce sa postupov udeľovania všeobecných povolení alebo práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a obsahu týchto povolení, ale aj pravidlá týkajúce sa povahy, ako aj rozsahu peňažných povinností súvisiacich s uvedenými postupmi, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v oblasti elektronických komunikačných služieb (rozsudok zo 17. decembra 2015, Proximus, C‑454/13 , EU:C:2015:819 , bod 19 a citovaná judikatúra).

33

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta na zlučiteľnosť kumulácie poplatkov s článkom 13 smernice 2002/20.

34

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že článok 13 smernice 2002/20 nevylučuje kumuláciu viacerých poplatkov v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje uloženie poplatku, ktorého cieľom je podporovať optimálne využívanie frekvencií, spoločne s ďalším poplatkom, ktorý je určený na ten istý účel, za predpokladu, že tieto poplatky ako celok spĺňajú podmienky stanovené v uvedenom článku 13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , bod 48 ).

35

Po druhé vnútroštátny súd uvádza, že zdanenie prevodu majetku, o ktoré ide vo veci samej, sa podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva nekvalifikuje ako „poplatok“, čo je jediný pojem, na ktorý odkazuje článok 13 smernice 2002/20, ale ako „daň“.

39

V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že článok 6 ods. 3 smernice 2002/20 v spojení s jej odôvodnením 18 stanovuje, že všeobecné povolenie, ktoré zaručuje právo na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb, obsahuje len podmienky, ktoré sú špecifické pre odvetvie elektronických komunikácií, a nie podmienky, ktoré sú platné pre podniky na základe iných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa špecificky netýkajú tohto odvetvia.

40

Ako však vyplýva z článku 6 ods. 4 smernice 2002/20 v spojení s časťami A a B jej prílohy, na jednej strane práva na používanie rádiových frekvencií a na druhej strane všeobecné povolenie, podliehajú odlišným konaniam, ktorých podmienky nie sú totožné.

41

V dôsledku toho požiadavka stanovená v článku 6 ods. 3 smernice 2002/20, ktorá sa uplatňuje na všeobecné povolenie, nemôže byť rozšírená na poplatky stanovené v článku 13 tejto smernice, a teda okolnosť, že poplatok sa riadi právnou úpravou členského štátu, ktorá nie je špecifická pre odvetvie elektronických komunikácií, nemôže sama osebe brániť uplatneniu tejto smernice, konkrétne jej článku 13.

45

Z toho vyplýva, že na poplatok, ktorý je uložený všetkým hospodárskym subjektom, sa môže vzťahovať článok 13 smernice 2002/20, pokiaľ je skutočnosť, rozhodujúca pre vznik povinnosti k tomuto poplatku, spojená s udelením práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel alebo práv na inštalovanie zariadení na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom.

46

Je to tak najmä v prípade, kedy má predmetný poplatok uložený podnikom, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete a služby, povahu protihodnoty za právo používať rádiové frekvencie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, Base Company, C‑346/13 , EU:C:2015:649 , bod 22 ).

47

V prejednávanej veci sa zdá, že z uplatniteľného vnútroštátneho práva, najmä z článku 45 LGT 2003, vyplýva, že udelenie administratívnej koncesie na verejnú rádiovú frekvenciu je nevyhnutné na získanie práva na výlučné používanie verejnej rádiovej frekvencie. Z článku 28 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia k LGT 2003, ako bolo schválené kráľovským dekrétom č. 863/2008, okrem iného vyplýva, že nezaplatenie dane z prevodu majetku je dôvodom na odobratie povolenia na takéto používania.

51

Z článku 13 smernice 2002/20 v spojení s jej odôvodnením 32 tiež vyplýva, že poplatok uložený operátorom telekomunikačných služieb za používanie rádiových frekvencií musí sledovať cieľ, ktorým je zabezpečiť optimálne využívanie týchto zdrojov a neprekážať rozvoju novátorských služieb a hospodárskej súťaže na trhu (rozsudok z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , bod 47 ).

52

Pokiaľ ide konkrétne o spôsob určenia výšky poplatku za používanie rádiových frekvencií, oprávnenie na používanie verejného majetku, ktorý je obmedzeným zdrojom, umožňuje jeho držiteľovi dosahovať významný hospodársky prospech a poskytuje mu v porovnaní s ostatnými prevádzkovateľmi, ktorí by takisto chceli používať a využívať tento zdroj, výhody, čo je dôvodom na uloženie poplatku, ktorý odzrkadľuje najmä hodnotu využívania predmetného obmedzeného zdroja (rozsudok z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , bod 50 a citovaná judikatúra).

53

Za týchto podmienok cieľ zabezpečiť, aby prevádzkovatelia optimálne využívali obmedzené zdroje, ku ktorým majú prístup, vyžaduje, aby výška tohto poplatku bola stanovená na zodpovedajúcej úrovni, ktorá odzrkadľuje najmä hodnotu využívania týchto zdrojov, pričom musí byť zohľadnená hospodárska a technologická situácia na dotknutom trhu (rozsudok z 21. marca 2013, Belgacom a i., C‑375/11 , EU:C:2013:185 , bod 51 , ako aj citovaná judikatúra).

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát, ktorého právna úprava stanovuje, že právo na používanie rádiových frekvencií podlieha poplatku za rezerváciu verejnej rádiovej frekvencie, vyžadoval okrem toho na udelenie administratívnych koncesií na túto frekvenciu daň z prevodu majetku, ktorá vo všeobecnosti zaťažuje udelenie administratívnych koncesií na verejný majetok na základe právnej úpravy, ktorá nie je osobitne uplatniteľná na odvetvie elektronických komunikácií, ak skutočnosť, ktorá zakladá povinnosť platiť túto daň, súvisí s udeľovaním práv na používanie rádiových frekvencií, pokiaľ tento poplatok a táto daň spĺňajú ako celok podmienky uvedené v tomto článku, najmä podmienku týkajúcu sa primeranej povahy sumy vybranej ako protihodnota za právo na používanie rádiovej frekvencie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: španielčina.